Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_13CoE-312-2017.pdf
PDF · 106 KB
Case nature
Area
Subarea
13CoE/312/2017
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a z členov senátu JUDr. Drahomíry Brixiovej a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, zastúpený spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 42, so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4 proti povinnému: S. M., A.. XX.XX.XXXX, W. X. M., E. XX, o vymoženie 657 eur s prísl. a trov exekúcie vedenej pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., Záhradnícka 60, Bratislava, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 3.3.2017, č.k. 6Er/280/2010-21, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku o zastavení exekúcie.
Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „súd prvej inštancie“) uznesením zo dňa 3.3.2017, č.k. 6Er/280/2010-21 (ďalej len „uznesenie“) zastavil exekúciu a uviedol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov exekúcie.
2. V odôvodnení uznesenia súd prvej inštancie uviedol, že dňa 26.5.2010 vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Dňa 4.2.2016 doručil súdny exekútor súdu doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie oprávneným, v ktorom tento uviedol, že exekučný titul bol vydaný aj s prihliadnutím na existenciu neprijateľných zmluvných podmienok, obmedzení alebo neprípustnosti použitia zmenky alebo rozpor s dobrými mravmi. Skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným nespochybnil ani povinný. Dôkazy osvedčujúce skutočnosti podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku sú od podania návrhu na vykonanie exekúcie súčasťou exekučného spisu. Z exekučného titulu, ktorým je rozsudok zo dňa 3.12.2009, sp. zn. SR 20923/09 súd zistil, že rozhodcovský súd rozhodoval na základe zmenky vystavenej dňa 1.4.2009, ktorou oprávnený zabezpečil záväzkový vzťah zo zmluvy o úvere zo dňa 1.4.2009. Súd citoval § 39 ods. 4, § 57 ods. 1 písm. m), § 243f ods. 1, 3, 6 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 52 ods. 1, 3 a 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu a s poukazom na uvedené skúmal, či je v danej veci daný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku. Súd zistil, že súčasťou zmluvy o úvere boli Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v čl. 17 obsahovali Dohodu o vyplnení zmenky a v čl. 18 rozhodcovskú doložku, ktorá upravovala riešenie sporov. Súd aj Dohodu o vyplnení zmenky aj Rozhodcovskú doložku posúdil ako neprijateľné podmienky. Čo sa týka Rozhodcovskej doložky, súd mal za to, že Všeobecné podmienky poskytnutia úveru si povinný nevyjednal, a teda nemal možnosť ovplyvniť znenie rozhodcovskej doložky vzhľadom na jej splynutie s ostatnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým podmienkam. Navyše rozhodcovská doložka je súčasťou Všeobecných podmienok, ktoré neboli ani oprávneným ani povinným podpísané. Rozhodcovská zmluva teda nebola
uzavretá v písomnej forme, a aj preto je neplatná. Nakoľko je v tomto exekučnom konaní exekučný titul (rozhodcovský rozsudok) vydaný rozhodcovským súdom, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy, súd exekúciu zastavil.
3. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
4. V odvolaní oprávnený namietal, že súd prvej inštancie rozhodol nad rámec zverenej právomoci; že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Oprávnený poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10.7.2013, sp. zn. II ÚS 499/2012 a taktiež na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 21.2.2013 sp. zn. C- 472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai. V zmysle tohto rozsudku, v každom prípade musí vnútroštátny súd pri vykonávaní práva Únie dodržovať požiadavky na účinnú súdnu ochranu práv, ktoré oprávnení vyvodzujú z práva Únie, tak ako je garantovaná čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. K týmto požiadavkám patrí zásada kontradiktórnosti, o ktorej Súdny dvor rozhodol, že táto vo všeobecnosti nepriznáva každému účastníkovi konania len právo oboznámiť sa s listinami a pripomienkami predkladanými súdu protistranou a vyjadrovať sa k nim, ale tiež zahŕňa právo účastníka konania oboznamovať sa a vyjadrovať sa k právnym dôvodom na ktorých chce súd založiť svoje rozhodnutie uplatňovanými ním ex offo. Zásada kontradiktórnosti však vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Za nutné považoval konštatovať, že činnosťou súdu nastalo ústavne neakceptovateľné porušenie práv, keď exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/ES svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im možnosť vyjadriť sa k nej, alebo k prípadnému stanovisku povinného. Rovnako bol názoru, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom- ak tak navrhne dodávateľ - v rozhodcovskom konaní je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) OZ neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods.1 smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológii a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. V súvislosti s uvedenou právnou argumentáciou poukázal na podstatné rozhodnutia európskych súdov (nemeckých a českých), z ktorých je zrejmé, že samotné podriadenie sa rozhodcovskému súdu na základe rozhodcovskej doložky nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, pretože obe strany stoja pred rozhodcovským súdom v rovnakých pozíciách a ak je rozhodca vopred menovaný, je tu daná istota ohľadne rozhodujúcej osoby. Oprávnený poukázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 24.5.2012, sp. zn. 13CoE/44/2012. Podľa oprávneného právna analýza rozhodcovskej doložky je možná len v procesnej fáze prebiehajúcej podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. vo fáze rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak exekučný súd už vydal poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie, nie je možné, aby v následných procesných fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej doložky a na takéto posúdenie viazal jej zastavenie. Oprávnený ďalej upriamil pozornosť na uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.11.2012, sp. zn. 18CoE/641/2011 a uviedol, že súd prvej inštancie rozhodol nad rámec zverenej právomoci, keď sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 41 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/ 2001 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. K takémuto konaniu navyše dochádza za situácie, kedy už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd nie
je súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, nerozhoduje o zrušení rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Všeobecný súd nie je povinný zaoberať sa skúmaním, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s právnymi predpismi. Podľa jeho názoru musí exekučný súd nakladať s rozhodcovským rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu a nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Oprávnený žiadal, aby súd postupom podľa § 162 ods. 1 písm. b/ zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok /ďalej len „C.s.p./ prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky. Oprávnený mal za to, že exekučný súd rozhodol v rozpore s dobrými mravmi z dôvodu, že v prípade nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozhodnutia dôjde k premlčaniu pohľadávky oprávneného. Možnosti oprávneného na jej vymoženie by sa v takom prípade radikálne znížili. Súd mal v záujme zachovania miery spravodlivosti vo vzťahu k nárokom oprávneného zastaviť exekúciu iba v časti úrokov z omeškania prevyšujúcej ich zákonnú výšku. V poslednom bode podaného odvolania oprávnený tiež nesúhlasil s posúdením rozhodcovskej doložky, ktorá založila právomoc rozhodcovského súdu, za neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi. Mal za to, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Rozhodcovskú doložku považoval oprávnený za platnú, nakoľko účastníkom zmluvy bola daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo riadny súd. Oprávnený taktiež namietal posúdenie zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere. Uviedol, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere uzatvorenej podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom v zmysle § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Navyše aj strany zmluvy si v bode 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli, že všetky právne vzťahy medzi nimi vzniknuté sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Podľa oprávneného zmluvu o úvere nebolo možné podradiť pod právny režim zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch z dôvodu, že nespĺňa charakter spotrebiteľského úveru vymedzený v § 2 písm. b/ a § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že predmetom úverov poskytnutých oprávneným sú peňažné prostriedky a nie tovar alebo služby, preto zmluvy o úvere nemôžu ani obsahovať náležitosti podľa § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a poukázal tiež na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zaslanie upomienky. Uviedol, že tento úrok má sankčný charakter, že oprávnený pri poskytnutí úveru nevyžaduje žiadne zabezpečenie a výška úroku je primeraná vzhľadom na obchodné riziko oprávneného. Odvolávanie sa na dobré mravy pri posudzovaní výšky úroku z omeškania nie je dôvodné v prípade, keď si povinný svoje povinnosti zo zmluvy nesplnil.
5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok /ďalej len „C.s.p./) po zistení, že odvolanie podal oprávnený v zákonnej lehote, preskúmal uznesenie podľa § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. ako aj konanie mu predchádzajúce, a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario. Podľa obsahu odvolania odvolací súd v zmysle § 124 ods. 1 C.s.p. posúdil, že oprávnený napáda výrok o zastavení exekúcie a nie aj výrok, ktorým súd rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov exekúcie. Po preskúmaní uznesenia dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
6. S účinnosťou od 1.7.2016 bol prijatý zákon č. 160/2015 Z.z. (C.s.p.) ako nový procesnoprávny predpis upravujúci postup súdu v sporovom konaní.
7. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ods. 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.
8. V čase rozhodovania odvolacieho súdu je už účinný Civilný sporový poriadok a v súlade s citovaným ustanovením § 470 ods. 1 C.s.p. odvolací súd je povinný aplikovať jeho ustanovenia aj na konanie začaté pred 1.7.2016, ako je to aj v tomto prípade.
9. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
10. Odvolací súd z pripojeného spisu zistil, že oprávnený a povinný uzavreli dňa 1.4.2009 zmluvu o úvere č. XXXXXXX, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 200 eur, ktorý sa povinný zaviazal vrátiť v 10 mesačných splátkach po 37 eur zvýšený o poplatok vo výške 170 eura, t.j. celkovú sumu 370 eur (ďalej len „zmluva o úvere“). Exekučným titulom v tomto konaní je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. zo dňa 3.12.2009, č. SR 20923/09, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 4.1.2010 a vykonateľnosť dňa 7.1.2010. Oprávnený a povinný zabezpečili zmluvu o úvere neúplnou zmenkou vystavenou dňa 1.4.2009, kde povinný vystupuje ako vystaviteľ a oprávnený ako remitent.
11. Ako správne uviedol súd prvej inštancie, zákonodarca stanovil oprávnenému v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného poriadku v exekučných konaniach, ktoré sa začali pred účinnosťou tohto zákona a v ktorých sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie náležitosti podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku povinnosť, podľa ktorej je oprávnený povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie. S poukazom na § 243f Exekučného poriadku oprávnený doplnil návrh na vykonanie exekúcie v lehote 30-tich dní od účinnosti zákona č. 438/2015 Z.z..
12. Na podklade označených skutočností a dôkazov oprávneným súdu vznikla povinnosť preskúmať, či je daný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m/ Exekučného poriadku. Súd prvej inštancie zistil, že v rozhodcovskom konaní sa uplatňoval nárok zo zmenky, ktorý vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy, a preto skúmal (ne)existenciu neprijateľných zmluvných podmienok.
13. Ako neprijateľnú zmluvnú podmienku vyhodnotil súd prvej inštancie rozhodcovskú doložku, na ktorú pritom nebolo prihliadnuté v rozhodcovskom konaní (inak by totiž toto rozhodcovské konanie neprebehlo a nebol by vydaný exekučný titul) a dospel k záveru, že rozhodcovská doložka je neplatná a exekučný titul (rozhodcovský rozsudok) vydaný na základe neplatnej doložky je vydaný v rozpore so zákonom. V posudzovanom prípade sa rozhodcovská doložka nachádzala v čl. 18 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej len VPPÚ“), ktoré tvorili súčasť zmluvy o úvere.
14. Podľa tohto ustanovenia všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené:
a/ pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom Trnavská cesta 70, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok).
Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.
15. Odvolací súd sa stotožňuje s posúdením rozhodcovskej doložky obsiahnutej v bode 18 VPPÚ ako neprijateľnej podmienky, nakoľko praktickým dôsledkom takejto doložky je skutočnosť, že spotrebiteľovi, teda povinnému, bola fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Pre povinného to znamenalo povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou, na výbere ktorej nemal žiadnu účasť. Pritom tak dôležitá klauzula, akou je dojednanie osoby na rozhodovanie sporu, je skrytá v množstve
drobných klauzúl z dôvodu, aby sa nekomplikoval proces založenia sporového procesu podľa predstáv oprávneného.
16. Neobstojí ani odvolacia námietka oprávneného, že v posudzovanom prípade ide alternatívnu rozhodcovskú zmluvu, ktorá bola/je právne prípustná, pretože ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere totiž nie je o možnosti výberu medzi všeobecným a súkromným súdom, ale predovšetkým o dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či zmluva nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži.
17. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že povinný z rozhodcovského rozsudku bol v rozhodcovskom konaní pasívny a nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Totižto podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.03.2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012, princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
18. Okrem uvedeného, rozhodcovská zmluva, ktorá má formu rozhodcovskej doložky, je neplatná aj pre nedodržanie zákonom predpísanej písomnej formy podľa § 4 ods. 2 ZoRK, lebo nie je obsiahnutá v dokumente podpísanom oboma zmluvnými stranami. Ako vyplynulo z obsahu spisu, VPPÚ, v ktorých je obsiahnutá rozhodcovská doložka, neboli podpísané zmluvnými stranami, preto tieto podmienky nie je možné považovať za rozhodcovskú doložku k hlavnej zmluve - zmluve o úvere. Úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danom prípade dodržaná nebola (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2011, sp. zn. 2Cdo 245/2010).
19. Oprávnený v podanom odvolaní spochybnil, že zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi konania je zmluvou o spotrebiteľskom úvere riadiacou sa zákonom č. 258/2001 Z.z., pričom vychádzal z toho, že bola uzavretá podľa Obchodného zákonníka, a teda sa jedná o tzv. absolútny obchod.
20. V právnom poriadku Slovenskej republiky je úverová zmluva upravená v Obchodnom zákonníku, a to bez ohľadu na to, či je úver poskytovaný spotrebiteľovi alebo podnikateľskému subjektu - fyzickej osobe alebo právnickej osobe s tým, že uvedená úprava je v prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľná len vtedy, ak neodporuje úprave, majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku. To znamená, že primárne sa použije úprava spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle a na jej základe úprava uvedená v Občianskom zákonníku, nielen ako doplnková právna úprava, ale aj ako úprava korigujúca prípadné ďalšie použitie noriem práva obchodného, čo v praxi znamená, že Obchodný zákonník sa môže uplatniť len tam, kde jeho aplikovanie neobmedzuje Občiansky zákonník a vykonávacie predpisy vydané na jeho vykonanie. Spotrebiteľské zmluvy sú také zmluvy, ktoré uzatvárajú poskytovatelia služieb o určitom rovnakom predmete plnenia opakovane s veľkým počtom zákazníkov - spotrebiteľov. Návrh týchto zmlúv pripravujú poskytovatelia služieb na vopred predtlačených tlačivách, čo je zjavné aj v prejednávanej veci a vyplýva to z tlačiva predmetnej zmluvy o úvere. Spotrebiteľ - povinný nemal možnosť žiadnym spôsobom zmeniť obsah navrhovanej zmluvy o úvere - spotrebiteľskej zmluvy, nemohol vyjednávať, jedinou jeho alternatívou bolo prijatie alebo neprijatie návrhu.
21. Podľa § 1 ods. 2 písm. e) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, zákon sa nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru do 200 Eur a nad hodnotu 20 000 Eur; ak je na rovnaký účel uzavretých viac zmlúv o spotrebiteľskom úvere medzi tým istým veriteľom a spotrebiteľom, súhrn všetkých zmlúv o spotrebiteľskom úvere sa považuje za jediný spotrebiteľský úver.
22. Predmetnou zmluvou požičal oprávnený povinnému sumu (200 eur). S poukazom na vyššie uvedené ustanovenie teda možno považovať poskytnutý úver za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 258/2001 Z.z. tak, ako to uviedol súd prvej inštancie. Preto je na právny vzťah medzi oprávneným a
povinným potrebné aplikovať ustanovenia chrániace práva spotrebiteľa, teda zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.
23. K odvolacej námietke oprávneného, že súd zdanlivo na účely preskúmania podmienok pokračovania exekúcie podľa Exekučného poriadku dokazoval a pojednávanie nenariadil, odvolací súd uvádza, že v tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 187 a nasl. C.s.p.), postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.
24. Za takejto situácie súd prvej inštancie správne vzal za preukázané splnenie podmienok stanovených v hypotéze ustanovenia § 57 ods. 1 písm. m/ Exekučného poriadku a správne preto exekúciu zastavil.
25. Oprávnený navrhol zároveň prerušiť exekučné konanie podľa § 162 ods. 1 písm. b/ C.s.p. za účelom podania návrhu na začatie konania Ústavnému súdu Slovenskej republiky na posúdenie súladu § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky.
26. Podľa § 162 ods. 1 písm. b/ C.s.p., súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania.
27. Podľa § 9a ods. 1 C.s.p., ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
28. Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.
29. V zmysle § 9a ods. 1 C.s.p. v exekučnom konaní sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak to povaha veci nevylučuje. Exekučný poriadok v § 36 ods. 5 však výslovne vylučuje možnosť prerušiť exekučné konanie - okrem zákonom stanovených prípadov (napr. podľa zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní). Preto § 162 ods. 1 písm. b/ C.s.p. na exekučné konanie nemožno aplikovať, a teda z tohto dôvodu nemožno exekučné konanie prerušiť tak, ako to žiadal oprávnený (porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. júla 2013, sp. zn. I. ÚS 218/2013).
30. Okrem uvedeného odvolací súd poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ktorá nepodporuje právny názor oprávneného. Je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (napr. podľa rozsudku Súdneho dvora Pannon C- 243/08 vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú. Tiež rozsudok Súdneho dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02.).
31. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
32. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie, o ktorom súd prvej inštancie rozhodol v súlade so zákonnou úpravou, ako vecne správne potvrdil.
33. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnený nemal v tomto konaní úspech a povinnému preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli.
34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) /§ 428 C.s.p./.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).