Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9Co-16-2022.pdf
PDF · 173.33 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/16/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členiek senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobcov: 1. C. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. M. XXX, 2. C. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom L. Y., S. XX, 3. S. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. M. XX, 4. C. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. M. XXX, všetci zastúpení JUDr. Adrianou Pukaj Kerestešovou, advokátkou, so sídlom v Nitre, Štefánikova 30, IČO: 44 140 045, proti žalovaným: 1. I. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. M. XXX, 2. C. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. M. XXX, 3. W.. S. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom L., C. XXX/XX, 4. I. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom L., K. XXX/ XX, všetci zastúpení Advokátskou kanceláriou JUDr. René Hudzovič, s. r. o., Nitra, Štefánikova tr. 49, IČO: 36 860 697, o zdržanie sa užívania a vypratania nehnuteľností, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 29. septembra 2021 č. k. 15C/77/2018-351 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., II. a IV. p o t v r d z u j e .
Žalovaným v 1., 2. a 4. rade priznáva nárok voči žalobcom v 1., 2., 3. a 4. rade na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali, aby žalovaným v 1. a 2. rade bola uložená povinnosť spoločne a nerozdielne zdržať sa užívania a vypratať časť z pozemku parcely registra „C“ parc. č. 43/1 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 1028 m2, zapísanej na LV č. XXX pre kat. úz. K. M., obec K. M., okres L., predstavujúcu plochu ohraničenú spojnicou bodov 4, 15, 16, 1-25, tak ako je zakreslená v grafickej prílohe Vytyčovacieho náčrtu č. 43/2017 zo dňa 19. 10. 2017, vyhotovenom geodetkou Ing. Vierou Púchovskou, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, a pôvodný žalovaný v 3. rade je povinný zdržať sa užívania a vypratať časť z pozemku parcely registra „C“ parc. č. 43/1 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 1028 m2, zapísanej na LV č. XXX pre kat. úz. K. M., obec K. M., okres L., predstavujúcu plochu ohraničenú spojnicou bodov 12, 38-2, 13, 88-3, 10, 14, tak ako je zakreslená v grafickej prílohe Vytyčovacieho náčrtu č. 43/2017 zo dňa 19. 10. 2017, vyhotovenom geodetkou Ing. Vierou Púchovskou, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, a pôvodná žalovaná v 4. rade je povinná zdržať sa užívania a vypratať časť z pozemku parcely registra „C“ parc. č. 43/1 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 1028 m2, zapísanej na LV č. XXX pre kat. úz. K. M., obec K. M., okres L., predstavujúcu plochu ohraničenú spojnicou bodov 96-8, 96-13, 96-12, 1-59, 1-26, 1-25 a 3, tak ako je zakreslená v grafickej prílohe Vytyčovacieho náčrtu č. 43/2017 zo dňa 19. 10. 2017, vyhotovenom geodetkou Ing. Vierou Púchovskou, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.(I.). Žalovaným v 1, 2. a 4. rade priznal voči žalobcom v 1., 2., 3. a 4. rade nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (II.). Žalovanej v 3. rade náhradu trov konania nepriznal (III.) a o trovách štátu rozhodol tak, že tieto znáša štát (IV.).
1.1. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 39, § 126 ods. 1, § 132 ods. 1, § 130 ods. 1, § 134 ods. 1 OZ, ako aj § 215 ods. 1, 2 a § 255 ods. 1 CSP, ako aj vykonaným dokazovaním.
1.2. Pre ozrejmenie súd uviedol, že voči pôvodne žalovanému v 3. rade žalobu zamietol pre nedostatok pasívnej legitimácie a po pôvodne označenej žalovanej v 4. rade pokračoval v konaní s jej právnymi nástupcami C.. S. C. a I. C.. Tak žalovaní v 1. a 2. rade, ako aj právna predchodkyňa žalovaného v 4. rade boli oprávnenými vlastníkmi svojich nehnuteľností, bližšie špecifikovaných vyššie, v prípade žalovaných v 1. a 2. rade od roku 1986 a v prípade právnej predchodkyne žalovaného v 4. rade minimálne od roku 2007, titulom vyššie uvedenej notárskej zápisnice. Zároveň je pri žalovanom v 4. rade dôvodné predpokladať, že aj právni predchodcovia pôvodnej žalovanej v 4. rade boli oprávnenými vlastníkmi, respektíve držiteľmi predmetných nehnuteľností, tak ako to vyplynulo z ďalšieho, nižšie popísaného dokazovania. Pri rozsahu užívania jednotlivých nehnuteľností je potrebné zdôrazniť, že súd vychádzal z nesporných skutkových tvrdení žalovaných v 1., 2. a 4. rade, že nehnuteľnosti boli až do roku 2018 každou sporovou stranou užívané tak, ako boli medzi pozemkami postavené oplotenia, ktoré mali do roku 2018 všetky sporové strany za riadne hranice ich vlastných pozemkov. Uvedené skutkové tvrdenia, ktoré zhodne uviedli žalovaní 1., 2., 4., a dokonca aj pôvodná žalovaná v 4. rade, neboli počas celého konania nijakým spôsobom zo strany žalobcov rozporované a ďalším dokazovaním boli tieto tvrdenia nielen podporené, ale navyše doplnené o konkrétnosti týkajúce sa pôvodného vytyčovania hraníc medzi pozemkami, stavby oplotení ako fyzických hraníc medzi pozemkami, ako aj správania sa jednotlivých strán sporu, respektíve ich predchodcov, ktoré v konaní podľa názoru súdu jednoznačne preukázalo ich vnútorné presvedčenie o správnosti daného stavu. Žalovaní v 1. a 2. rade sa vyjadrili, že spornú plochu ohraničenú spojnicou bodov 4, 15, 16, 1-25 a takto zakreslenú v grafickej prílohe Vytyčovacieho náčrtu č. 43/2017 užívali ako svoju vlastnú od momentu, čo nadobudli právo osobného užívania k parcele č. 39 o výmere 1064 m2 (R II 197/86), boli dobromyseľní, že nadobudli právo osobného užívania (ktoré sa dňom 01. 01. 1992 zmenilo na vlastníctvo) aj k uvedenej spornej ploche, mali za to, že uvedená sporná plocha je súčasťou parcely č. 39, nakoľko tak im to vtedajší predseda MNV K. M. uviedol a ukázal na mieste samom a túto spornú plochu užívali dobromyseľne a nerušene ako svoju vlastnú od roku 1986 až dodnes, pričom po prvýkrát boli vznesené námietky voči vlastníctvu a užívaniu uvedenej spornej plochy až v roku 2017 (teda po viac ako 30 rokoch), a to zo strany žalobkyne v 1. rade. Žalovaný v 4. rade sa vyjadril, že hranicu pozemku, ktorý bol najskôr vo vlastníctve jeho prababky, starej mamy, ako aj matky, si pamätá ešte z detstva ako plot, ktorý na pozemku stojí minimálne 40 rokov a má za to, že v tomto prípade sa nevychádza zo stavu zapísaného na katastri v katastrálnych mapách, ale zo stavu reálneho, a to z hraníc vytýčených v prírode. Z obhliadky pozemkov bolo na mieste preukázané, že na hranici pozemkov žalobcov a žalovaných 1. a 2. sa nachádzal plot, ktorého základy boli v zemi ešte stále rozpoznateľné, avšak tento bol žalobkyňou v 1. rade zbúraný po tom, čo sa z Vytyčovacieho náčrtu dozvedela, že hranica pozemku by mala byť takmer o 5 metrov posunutá smerom na susediaci pozemok. Taktiež bolo zistené, že medzi pozemkom žalobcov a žalovaného v 4. rade je postavený plot, z ktorého je zrejmé, že na mieste stojí už značne dlhý čas. Písomnými výpoveďami svedkov, ako aj samotným potvrdením Obce K. M., bola existencia hraníc medzi pozemkami, ako aj existencia oplotení potvrdená. Svedkyňa C. D. uviedla, že bola svedkom ona a jej manžel P. D., ktorý však už zomrel, kedy obaja pracovali na záhrade, keď jej dcéra C. J. a manžel I. v roku 1986 začiatkom jesene zavolali na miesto predsedu Miestneho národného výboru V. J. a požiadali ho, aby im ukázal hranice ich pozemku. Predseda ukázal, kde je hranica, čo bolo označené dvomi železnými rúrami a povedal, že od tejto železnej rúry dole toto patrí rodine J. a smerom hore rodine K.. Na mieste boli susedia C. N. a jeho manželka S. a ich matka E. J.. Na označenej hranici neskôr G. K. začal stavať plot a sama bola svedkom, keď jedného sobotného dňa prišiel na pozemok G. K. a zavolal tam aj jej dcéru spolu s jej manželom a oznámil im, že na hranici dvoch pozemkov chce urobiť plot. Na záhrade už čakali susedia C. N. a jeho manželka S. a neskôr tam za nimi prišla aj ich mama E. J.. Každý bol svedkom toho, keď G. K. ukázal na dve železné rúry, ktoré boli do zeme zatlačené v roku 1986. G. K. spravil plot, ktorý tak stál asi 25 rokov bez zmeny, kým ho na jar 2018 C. K. zbúrala a celý plot zvalila na pozemok jej dcéry. C. J. je dcéra svedkyne a I. J. je jej zať. Pôvodný žalovaný v 5. rade, I. C. zdedil po svojej matke C. C. pozemok až po plot, ktorý asi pred 40 rokmi vyhotovil jeho starý otec J. N.. Plot takto užívali do dnešného dňa, ktorý susedí so záhradou C. K.. Sama nikdy nepočula, kým žili starí rodičia (C. N. a I.), že by sa medzi sebou hádali alebo sa sporili. Svedkyňa E. J. uviedla, že si pamätá na pekné slnečné jesenné sobotňajšie popoludnie roku 1986, kedy išla navštíviť dcéru s manželom, ktorých záhrada susedí s rodinou J., a keď ich susedia C. a jej manžel uvideli, vyzvali jej manžela V. J., ktorý bol v tom čase predsedom Miestneho národného výboru, že z okresného úradu dostali úradný papier o užívaní pozemku, preto by boli radi, keby im ukázal, kde sú hranice ich pozemku. Prešli teda k nim
na pozemok, ktorý vtedy ešte nebol ohradený a jej manžel im ukázal hranicu medzi dvoma pozemkami. Neskôr prišla dole za nimi jej dcéra S. a jej manžel C., ktorí boli svedkami a na vlastné oči videli dve železné rúry, ktoré boli zatlačené hlboko do zeme. Jej manžel povedal, že od tejto železnej rúry dole je pozemok váš a smerom hore patrí rodine K.. Na mieste boli aj rodičia C. J., P. D. a jeho manželka C.. Pamätala si aj na to, ako G. K. oznámil rodine J., že na hranici pozemkov chce postaviť plot. Ona, jej dcéra a jej manžel práve okopávali na záhrade a rodina J. zase pracovala na dome, ktorý stavali. Aj ich zavolal a každému ukázal, kde je hranica medzi pozemkami. G. K. postavil plot, ktorý bez zmeny stál asi 25 rokov, kým ho C. K. v roku 2018 zrútila a zvalila na záhradu rodiny J., kde boli vysadené kvety a stromy a spôsobila im tým škodu. Asi pred 4 rokmi sa C. K. začala so všetkými susedmi naokolo kvôli plotom hádať. C. J. a jej manžel I. sú príbuznými svedkyne. Susediaci pozemok pôvodného žalovaného v 5. rade ohradil ešte starý otec I. v 70-80 rokoch. Svedkyňa v posledných 8-10 rokoch nebola v blízkosti pozemku, ale ak si dobre pamätá, rodina C. do dnešného dňa ho užíva po postavený plot. Nepočula, že by za posledné roky bola medzi nimi hádka. S rodinou C. nie je svedkyňa v príbuzenskom vzťahu, ani v žiadnom kontakte. Podobne sa formou čestného prehlásenia vyjadril pán K. J., ktorý uviedol, že rodina J. už 32 rokov užíva svoj majetok tak, ako ho nadobudli do užívania, ohrada - plot a hranica pozemkov je stále na rovnakom mieste ako im bol vytýčený a pridelený pozemok, a tento vždy užívali a užívajú až po plot, ktorý postavil pán K.. Svedkyňa S. N. sa vyjadrila, že v roku 1986, keď sa presťahovali do nového domu, pozemok bol už medzi stranami sporu rozdelený. Pamätá si, že boli na záhrade, keď ich rodina J. videla, pričom C. J. išla za jej otcom, ktorý bol predsedom MNV, aby prišiel na predmetný pozemok a aby vysvetlil, kde je hranica pozemku. Keď jej otec prišiel na pozemok, nachádzal sa na ňom manžel pani J., pán I. J., ako aj jej rodičia. Na mieste pohľadali železné kolíky a tyče, o ktorých jej otec povedal, že smerom od kolíkov dolu je pozemok J. a smerom hore K.. Pri tomto bola prítomná aj ona s jej mamou a manželom. Rodina K. prítomná nebola, pretože bývali na inom mieste v obci. Pán G. K. prišiel jedného dňa na pozemok, na ktorom chcel postaviť plot a požiadal rodinu J. o súhlas, s čím oni súhlas vyjadrili. V minulosti to všetko boli otvorené záhrady, ľudia si tadiaľ skracovali cestu, aj preto sa jej svokor rozhodol, že ich pozemok ohradí dreveným oplotením. Nerobil to pán D.. Potom si už samozrejme časom rodiny ploty vymieňali za novšie. Žalobcovia pripomienkovali plot, ktorý bol z ich strany postavený otcom C. J., ktorý robil jej svokor. Žalobcovia a strana J. ho potom vymenili za nový. Plot postavený pánom K. tam stál nedotknutý viac ako 20 rokov a bol postavený dobrovoľne. Obidve strany ho užívali s dobrým úmyslom, kým C. K. nezačala plot postavený krížom rozoberať. Dolný plot, kde býva I. C., postavil ešte jeho dedo niekedy v 70-tych rokoch. Toto si podľa nej nemôže pamätať ani on sám, nehnuteľnosť zdedil po svojej mame. Plot medzi pozemkami rodín J. a K. bol postavený veľmi dávno, avšak dobrovoľne zo strany oboch rodín a nie je pravdou, že by bol spravený len tak "hala-bala", ako sa vyjadruje žalobkyňa v 1. rade pani K.. Uviedla, že plot medzi pozemkami žalobcov a žalovaných v 1. a 2. rade bol postavený pánom G. K. s tým, že to bolo podľa v zemi zabitých železných kolíkov. Uviedla, že hranicu medzi týmito pozemkami tvoril už vyššie spomenutý plot a po tento plot boli pozemky žalobcov, ako aj žalovaných v 1. a 2. rade užívané. Nevie o tom, že by do dňa zbúrania tohto plotu zo strany pani K. boli medzi rodinami spory o hranicu pozemkov. Čo sa týka druhej hranice medzi pozemkom žalobcov a pozemkom pôvodného žalovaného v 5. rade, čo si pamätá, bol vždy plot, o ktorom sa vyjadrila už vyššie, že ho postavil starý otec pôvodného žalovaného v 5. rade, a čo vie, pozemky oboch strán sporu boli užívané po túto hranicu. Uviedla, že je to tak, že plot medzi pozemkami žalobcov a žalovaných v 1. a 2. rade bol postavený podľa v zemi vopred uložených železných rúr, ktoré videla na vlastné oči. Nepamätá si už, do akej výšky stáli a ani nevie, kto ich tam zakopal. Myslí si, že išlo o inžinierske rúry. Bolo to veľmi dávno a bolo to aj zarastené.
1.3. Súd sa v nijakom prípade nemohol stotožniť s tvrdeniami žalobcov, že železné rúrky, ktoré v roku 1986 vyznačovali hranice pozemkov medzi žalobcami a žalovanými 1. a 2. museli byť buď niekým schválne posunuté, respektíve plot medzi pozemkami sa nestaval podľa týchto železných rúrok, ako ich vytýčil geodet, a nakoniec, že žalovaní v 1. a 2. rade nemohli byť dobromyseľní v tom, že užívajú časť pozemku žalobcov ako svoj, pretože aj v čase stavby oplotenia museli vedieť, že plot sa nestavia na hranici vytýčenej geodetom. Uvedené tvrdenia sú iba domnienkami žalobcov a vôbec sa nezakladajú na vykonanom dokazovaní. Súd sa naopak stotožnil s tvrdením žalobcov v 1. a 2. rade, že v prvom rade tvrdenie, že geometrický plán bol podkladom pre pridelenie uvedených pozemkov do osobného užívania alebo pre vytýčenie hraníc pozemkov v prírode, nebolo ničím preukázané. Naopak, skutočnosť, že tomu tak nebolo, možno vyvodiť napríklad z toho, že v rozhodnutí ani v dohode o zriadení práva osobného užívania nie je žiadna zmienka o uvedenom geometrickom pláne. V druhom rade nie je preukázané tvrdenie protistrany, že zameranie uvedených pozemkov, resp. vytýčenie hraníc v prírode bolo vykonané podľa citovaného GP a v konečnom dôsledku, keby tomu aj tak bolo, neznamená to,
že hranice pozemkov zameraných a zakreslených v uvedenom geometrickom pláne, boli následne správne, t. j. v súlade s uvedeným geometrickým plánom vytýčené na mieste samom v teréne, čo samozrejme už uplynutím niekoľkých desaťročí nebolo zistiteľné ani obhliadkou na mieste samom, kde sa už uvedené železné rúry nenachádzali. Čo sa týka žalovaného v 4. rade, súd sa opäť nestotožňuje s argumentáciou žalobcov, že si nesplnil povinnosť tvrdenia v tomto konaní, respektíve, že nepreukázal oprávnenosť držby a dobromyseľnosť. Žalovaný v 4. rade iba relatívne nedávno vstúpil do predmetných právnych vzťahov, či už darovaním alebo dedením, pričom je nutné oprávnenosť držby k jeho pozemkom a súvisiacu dobromyseľnosť posudzovať najmä vo vzťahu k predošlým vlastníkom, a teda jeho právnym predchodcom. Zo strany žalobcov nijakým spôsobom spochybnené, a už vôbec nie preukázané, že by právni predchodcovia žalovaného v 4. rade nemali byť dobromyseľní v tom, že užívajú cudziu časť nehnuteľnosti ako svoju. Viacerými svedeckými výpoveďami, ako aj výpoveďou žalovaného v 4. rade, a napokon aj samotnou obhliadkou, bolo preukázané, že pozemky sporových strán boli nimi, alebo ich predchodcami, užívané potiaľ, pokiaľ bol medzi pozemkami postavený plot, pričom jeho stavba sa datuje, podobne ako oplotenie medzi pozemkami žalobcov a žalovaných 1. a 2., do 70-tych, možno 80-tych rokov minulého storočia, čomu jednoznačne zodpovedá aj stav predmetného oplotenia. Nadobúdací titul právnej predchodkyne žalovaného v 4. rade jednoznačne vyplýva zo samotných výpisov LV č. XXXX a XXXX, pričom podľa názoru súdu nemožno súhlasiť s tvrdením, že pôvodná žalovaná v 4. rade sa proti nároku žalobcov nebránila. Naopak, uviedla, že pri stavbe oplotenia medzi pozemkami bola prítomná samotná žalobkyňa v 1. rade, ktorá hranicu pozemkov nenamietala, ba naopak, mala vysloviť spokojnosť s tým, kadiaľ hranica medzi pozemkami vedie. Vyjadrenie pôvodnej žalovanej v 4. rade, ktorá uviedla, že žalobkyňa v 1. rade sa mala jej nebohému mužovi vyjadriť, že pár centimetrov hore dole, je natoľko neurčité, že rozhodne nemôže zakladať domnienku o tom, že mali mať ako vlastníci pozemkov vedomosť o tom, že plot nie je postavený na skutočnej hranici pozemkov. Čo sa týka argumentu žalobcov, že všetci svedkovia sú v príbuzenských alebo priateľských vzťahoch so žalovanými, toto podľa názoru súdu nespochybňuje samo o sebe vierohodnosť ich vyjadrení, keďže tieto boli podporené samotným správaním žalobcov, resp. ich právnych predchodcov, ale aj potvrdením obce, ktorá uviedla, že hranice pozemkov neboli do roku 2017 nijak a nikým spochybňované.
1.4. Vychádzajúc z tohto skutkového stavu, je nepochybné, že žalovaní, ani ich právni predchodcovia, avšak rovnako ani samotní žalobcovia, nemali pochybnosti o tom, že oplotenie je správne postavené na hraniciach pozemkov až do roku 2017-2018, kedy si žalobkyňa v 1. rade dala vyhotoviť vytyčovací náčrt. Rovnako je nesporné z vykonaného dokazovania, ako aj z obhliadky, že pokiaľ ide o hranicu medzi pozemkami, tieto sú do dnešného dňa tvorené oplotením zo strany pozemku žalovaného v 4. rade a zo strany pozemku žalovaných 1. a 2. pozostatkami zbúraného oplotenia. Existenciu oplotení a užívania pozemkov po tieto oplotenia žalobcovia nikdy nespochybňovali. Samotná skutočnosť, že držiteľ, pokiaľ by si aj nechal vytýčiť hranice ním držaného pozemku a nezistil, že drží i časť pozemku, ktorého vlastníkom nie je, nevylučuje to jeho oprávnenú držbu podľa platného Občianskeho zákonníka. Inými slovami, objektívne ospravedlniteľný omyl nie je na prekážku oprávnenej držby podľa Občianskeho zákonníka (rozhodnutie NS ČR z 22. 05. 2002 sp. zn. 22 Cdo 2211/2000). Súd nevie, prečo k omylu pri vyznačovaní hraníc pozemkov, respektíve pri stavbe oplotení došlo, avšak má dostatočne preukázané, že všetky strany sporu takto vytýčené hranice rešpektovali, riadili sa nimi a žalovaní súdu dostatočne preukázali oprávnenosť držby pozemkov, ako aj existenciu ich dobrej viery v to, že takto užívané pozemky im skutočne patrili. Rozhodne nie je bez významu aj skutočnosť, že všetci žalovaní sú právnymi laikmi, a preto je dôvodné sa domnievať, že od počiatku rešpektovali autority obce, respektíve jej predstaviteľov, ktorí im mali pomôcť pri vstupe do držby ich nehnuteľností.
1.5. Vychádzajúc zo skutkového stavu je nepochybné, že žalovaní, ani právni predchodcovia, aj rovnako ani samotní žalobcovia, nemali pochybnosti o tom, že oplotenie je správne postavené na hraniciach pozemkov až do roku 2017 až 2018, kedy si žalobkyňa v 1. rade dala vyhotoviť vytyčovací náčrt. Existenciu oplotenia a užívania pozemkov po tieto oplotenia žalobcovia nikdy nespochybňovali. Samotná skutočnosť, že držiteľ, pokiaľ by si aj nedal vytýčiť hranici ním držaného pozemku a nezistil, že drží časť pozemku, ktorého vlastníkom nie je, nevylučuje jeho oprávnenú držbu podľa platného Občianskeho zákonníka. Inými slovami, objektívne ospravedlniteľný omyl nie je preukážkou oprávnenej držby. Dobrú vieru žalovaných, ako aj právnych predchodcov žalovaného v 4. rade možno usudzovať aj zo samotného správania vlastníkov nehnuteľností, pričom nebolo sporné, že oplotenie medzi pozemkami žalobcov a žalovaných v 1. a 2. rade vybudoval sám manžel žalobkyne v 1. rade. Takto sa vyjadrila aj pôvodne žalovaná v 4. rade, že keď bol stavaný plot medzi pozemkami žalobcov a nimi, žalobkyňa v 1. rade bola osobne pritom a nemala voči takémuto umiestneniu oplotenia žiadne námietky. Svedeckými
výpoveďami, resp. čestnými prehláseniami bolo preukázané, že žalovaní vybudovali nové oplotenie v dobrej viere s tým, že plot budovali tam, kde vedú hranice pozemkov. Pokiaľ by aj boli pochybnosti, ktoré však neboli preukázané pri oprávnenom držiteľovi sa predpokladá, že držba je oprávnená. Vzhľadom na uvedené závery, súd dospel k záveru, že uvedené nehnuteľnosti, resp. časti nehnuteľností žalobcov nadobudli žalovaní titulom vydržania a z tohto dôvodu je potrebné mať za to, že údaje na liste vlastníctva sú hodnoverné len dovtedy, pokiaľ sa nepreukáže opak. Z uvedených dôvodov súd žalobu zamietol.
1.6. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 3 CSP tak, že žalovaným v 1., 2. a 4. rade ako úspešnej strane priznal nárok na náhradu trov konania voči neúspešným žalobcom v plnom rozsahu. Vo vzťahu k žalovanej v 3. rade, voči ktorej bola žaloba zamietnutá pre nedostatok pasívnej legitimácie, avšak žiadne trovy jej nevznikli, rozhodol súd tak, že jej nárok na náhradu trov konania nepriznal.
2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadli v zákonnej lehote odvolaním žalobcovia, ktorí sa domáhali jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, eventuálne sa domáhali zmeny napadnutého rozhodnutia a vyhovenia ich žalobe, ako aj priznania voči žalovaným v 1., 2. a 4. rade nároku na náhradu trov konania v celom rozsahu.
2.1. Namietali, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je postihnuté právnou vadou spočívajúcou v nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, keď súd prvej inštancie síce aplikoval správny právny predpis v podobe Občianskeho zákonníka (§ 132 ods. 1, § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 OZ), ale ho nesprávne vyložil, a ďalej predmetné rozhodnutie trpí skutkovými vadami premietnutými do odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, pokiaľ ide o kumulatívne splnenie podmienok vydržania u žalovaných, oprávnenosť ich držby a dobromyseľnosť, a napokon, odvolací dôvod žalobcovia uplatňujú podľa § 365 ods. 1 písm. e/ CSP spočívajúci v tom, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnutý dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, a to návrh na vykonanie znaleckého dokazovania.
2.2. V konaní dôvodili tým, že v konaní mali bremeno tvrdenia a dôkaznú povinnosť, ktorou preukázali nadobúdací vlastnícky titul. Nebolo sporné, že pozemok parc. č. 43/1 v rozsahu 1028 m2 bol pridelený žalobkyni v 1. rade a právnemu predchodcovi žalobcov v 2. až 4. rade G. K. do užívania na základe Dohody o zriadení práva osobného užívania zo dňa 01. 09. 1986, ktoré právo osobného užívania sa s účinnosťou od 01. 01. 1992 transformovalo u žalobkyni v 1. rade a jej manžela G. K. na právo vlastnícke. Nadobúdacím titulom vlastníckeho práva v prípade žalobcov v 2. až 4. rade bolo Osvedčenie o dedičstve D 146/00-19, Dnot 13/00 zo dňa 18. 07. 2000, právoplatné 03. 08. 2000. Svoje tvrdenia, že zo strany žalovaných v 1., 2. a 4. rade dochádza k neoprávnenému zabratiu časti ich pozemkov podopreli Vytyčovacím náčrtom č. 43/2017 na vytýčenie hranice medzi pozemkom parc. č. 43/1 a pozemkami parc. č. 37/1, 37/3, 39/1, 45, 46, 47/3, 47/6, 47/7 a 47/9 zo dňa 19. 10. 2017, vyhotovenom geodetkou Ing. Vierou Púchovskou, pričom v konaní na preukázanie tohto tvrdenia navrhovali za účelom zistenia priebehu hraníc vykonanie znaleckého dokazovania, ktorý dôkaz však súd prvej inštancie zamietol ako nedôvodný. Otázkou skutočného priebehu hranice medzi pozemkami žalobcov a pozemkami žalovaných v 1., 2. a 4. rade sa tak súd prvej inštancie vôbec nezaoberal.
2.3. Žalovaní v 1. a 2. rade sa bránili tým, že pokiaľ by aj bolo preukázané, že sporná plocha o výmere cca 68,16 m2, ktorú zaberajú, je súčasťou ich pozemku, tak potom nadobudli vlastnícke právo k tejto časti pozemku vydržaním, a to dňom uplynutia 10 rokov odo dňa, kedy bola Štátnym notárstvom v Nitre registrovaná pod č. R II 197/86 Dohoda o zriadení práva osobného užívania zo dňa 08. 09. 1986 k parcele č. 39. Žalovaný v 4. rade, ktorý sa stal stranou sporu ako právny nástupca po svojej matke - pôvodne žalovanej C. C., zomr. XX. XX. XXXX, sa prvýkrát vyjadril k žalobe na predbežnom prejednaní sporu dňa 11. 12. 2020 v tom smere, že hranica pozemku, ktorá bola vo vlastníctve najprv jeho prababky, starej mamy, ako aj matky, pamätá ešte z detstva ako plot, ktorý na pozemku stojí minimálne 40 rokov. V rámci svojej procesnej obrany tvrdil, že pozemok dostal darom od matky darovacou zmluvou, nie dedením. Nie je pravdou, že plot postavil jeho otec, aj keď bol 5 rokov vo Veľkej Británii, pamätá si, že plot tam stál odjakživa. Trvá na tom, že jeho rodičia, ako aj starí rodičia užívali predmetnú nehnuteľnosť tak, ako je teraz plot postavený.
2.4. S uvedeným rozhodnutím súdu prvej inštancie sa žalobcovia nestotožňujú, považujú ho za nezákonný, nesprávny, vychádzajúci z nesprávneho a nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a následne z jeho nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie.
2.5. Pokiaľ ide o záver súdu o oprávnenej držbe spornej plochy žalovaných v 1. a 2. rade (bod 27. rozsudku), na rozdiel od súdu prvej inštancie sú presvedčení o nesplnení dobromyseľnosti žalovaných v 1. a 2. rade ako jednej z podmienok kvalifikovanej držby. Základom oprávnenej držby je ospravedlniteľný omyl. Tvrdenie o tom, že k uzatvoreniu dohody o zriadení práva osobného užívania predchádzalo zameranie pozemku a samotné vytýčenie hraníc v prírode geodetom, označených železnými rúrkami, nepreukázali žalovaní v 1. a 2. rade spôsobom, že by do konania predložili geometrický plán alebo inú listinu potvrdzujúcu zameranie a vytýčenie hraníc pozemku, ani netvrdili, kedy vlastne pred uzavretím dohody o zriadení práva osobného užívania alebo ktorým geodetom malo k zameraniu pozemku a k vytýčeniu hraníc medzi pozemkami dôjsť. Avšak už z ich tvrdenia je zrejmé, že k zameraniu hraníc medzi ich pozemkami a pozemkami žalovaných v 1. a 2. rade skutočne došlo, keďže mali o ňom vedomosť, keď vedeli popísať, že hranice boli v teréne označené železnými rúrami a existenciu železných rúr označujúcich hranicu medzi dotknutými pozemkami potvrdili vo svojich písomných výpovediach svedkyne C. D. a E. J., ktoré si zhodne pamätali existenciu dvoch železných rúr, ako aj svedkyne S. N. na pojednávaní dňa 08. 06. 2021. Namietali, že súd prvej inštancie absolútne nekriticky prevzal výpovede týchto svedkýň ako vierohodné, keď na základe týchto výpovedí mal za preukázané, že V. J. ukázal žalovaným v 1. a 2. rade hranice medzi dotknutými pozemkami s tým, že dotknutá plocha bola pričlenená k pozemku žalovaných v 1. a 2. rade a G. K. postavil plot práve na hranici označenom železnými rúrkami, ktorú žalovaným v 1. a 2. rade ukázal V. J.. Spochybňovali vierohodnosť výpovedí svedkýň, aj vzhľadom na príbuzenský pomer k žalovaným v 1. a 2. rade, ale aj z dôvodu, že všetci zhodne uvádzali, že hranice medzi pozemkami im ukázal V. J. ako vtedajší predseda MNV, avšak z dohôd o zriadení práva osobného užívania vyplýva, že v rozhodnom čase bol predsedom MNV v K. M. a tieto dohody podpisoval N. P., a nie V. J., ktorý teda v tom čase predsedom MNV z tohto dôvodu nemohol byť. Ďalej poukázali na dohľadaný geometrický plán, vyhotovený dňa 12. 06. 1985 geodetom Kompasom, z ktorého vyplýva, že zameranie pozemkov pridelených neskôr v septembri 1986 do osobného užívania žalobcov a žalovaných v 1. a 2. rade zrealizoval dňa 13. 05. 1985 geodet V., ktorý nové hranice v prírode označil železnými rúrkami. Existencia iného geometrického plánu, ani akéhokoľvek písomného objektívneho záznamu zo zamerania dotknutých pozemkov, o ktorom zhodne žalovaní v 1. a 2. rade, ako aj nimi navrhnutí svedkovia vypovedali, sa neuskutočnilo a nebola v konaní preukázaná. Podľa tohto geometrického plánu možno potom jednoznačne spornú plochu žalobcov v držbe žalovaných v 1. a 2. rade stotožniť s časťou pozemku označenej ako diel č. 5 o výmere 62 m2 oddelenej od pôvodnej PKN parcely č. 40, ktorý diel je pričleňovaný k parc. č. 43/1, ktorá bola pridelená do osobného užívania žalobcov, pričom je zrejmé, že geodet novú hranicu medzi novovytvorenými parcelami - parcelou č. 43/1 a parcelou č. 49 označil v prírode železnými rúrkami, čo dokazuje aj vyznačenie hranice hrubou čiarou v grafickej časti geometrického plánu.
2.6. Z vykonaného dokazovania je potom možné vyvodiť logický záver o tom, že ak hranice medzi dotknutými pozemkami boli vyznačené železnými rúrami pochádzajúcimi z predchádzajúceho zamerania geodetov, o ktorých existencii a umiestnení vedeli žalovaní v 1. a 2. rade, avšak nie žalobcovia, ktorí po uzavretí dohody o zriadení práva osobného užívania na pozemku parc. č. 43/1 sa nezdržiavali, mohli ísť jedine o železné rúrky, ktorými hranice pozemkov označil geodet Čelár v máji 1985 a v takom prípade im nemohla V. J. ukázaná hranica ich pozemku byť v takom rozsahu, že by zaberalo aj plochu cca 68,16 m2, ktorú v rámci svojho pozemku nadobudli žalobcovia. Z toho potom vyplýva, že žalovaní v 1. a 2. rade museli vedieť, že plot, ktorý začal stavať manžel žalobkyne v 1. rade G. K. zrejme niekedy v rokoch 1990 až 1991, tento nestaval na hranici medzi dotknutými pozemkami. Dovtedy pritom medzi pozemkami žalovaných v 1. a 2. rade a žalobcov nebol vybudovaný žiaden plot. Uvedené skutočnosti potom vylučujú poctivú držbu spornej plochy žalovanými v 1. a 2. rade, a teda vylučuje to ich poctivú držbu. Samotné faktické nerušené užívanie spornej nehnuteľnosti bez splnenia aj kumulatívnej podmienky dobromyseľnosti držby zákon nespája s právnym následkom nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnosti vydržaním. Rozsudok v tejto časti považujú aj za nepreskúmateľný z dôvodu, že súd sa nevysporiadal s otázkou, kedy mali vstúpiť žalovaní v 1. a 2. rade do oprávnenej držby spornej plochy žalobcov, a odkedy im mala začať plynúť vydržacia doba, a kedy im táto uplynula.
2.7. Vo vzťahu k žalovanému v 4. rade považujú žalobcovia rozsudok súdu prvej inštancie za nepreskúmateľný a zmätočný. Nekonkretizoval, odkedy mu mala začať plynúť vydržacia doba a kedy
mu uplynula, a takisto súd nešpecifikoval právny dôvod jeho vstupu do držby, či jeho oprávnenosť. U žalovaného v 4. rade nie sú splnené zákonné podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva, nakoľko tieto sám nespĺňa, minimálne pokiaľ ide o podmienku uplynutia vydržacej doby odo dňa jeho vstupu do držby pozemkov parc. č. 47/9 a č. 47/7 v roku 2008 titulom darovania po C. C. a do držby pozemku parc. č. 47/6 v roku 2019 titulom dedenia po C. C. mu neuplynula požadovaná vydržacia doba 10 rokov. Z tohto dôvodu bolo potrebné zamerať sa na posúdenie, či je možné do vydržacej doby započítať dobu oprávnenej držby jeho právnej predchodkyni C. C.. Pokiaľ by vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam vydržala už právna predchodkyňa žalovaného v 4. rade, žalovaný v 4. rade si do doby nevyhnutnej k vydržaniu nemohol započítať dobu držby svojej právnej predchodkyne a žalovaný v 4. rade by mohol vlastnícke právo tvrdiť len s prihliadnutím ku konkrétnym tvrdeniam, na základe ktorých získal tieto držané časti od svojej právnej predchodkyni. Takéto tvrdenia však žalovaný v 4. rade, ani žalovaná v 3. rade v priebehu konania neuplatnili. Skutočnosť, že právna predchodkyňa žalovaného v 4. rade fakticky užívala sporné časti pozemku žalobcov a tieto mala oplotené, nemajú žiaden právny význam pre posudzovanie dobromyseľnosti držby právnej predchodkyni žalovaného v 4. rade, nakoľko samostatne bez ďalšieho nezakladajú jeho dobrú vôľu a presvedčenie, že cudzie plochy užíva spôsobom, že jej vlastnícke právo k sporným pozemkom patrí. V danom prípade žalovaný v 4. rade netvrdil, že právnym dôvodom držby u jeho právnej predchodkyne C. C. bola notárska zápisnica z roku 2007 a ani túto skutočnosť nepreukazoval. Rovnako ani nepreukazoval svoj vstup do držby darovaním v roku 2018 (nedoložil darovaciu zmluvu).
2.8. Vo vzťahu k záveru súdu prvej inštancie z ich strany nebolo žiadnym spôsobom spochybnené, a už vôbec nie preukázané, že by právni predchodcovia žalovaného v 4. rade mali byť dobromyseľní v tom, že užívajú cudziu časť nehnuteľnosti ako svoju. Žalobcovia podotýkajú, že v súlade s tzv. negatívnou dôkaznou situáciou, tým, že tvrdením svojho vlastníckeho práva z titulu dohody o zriadení práva osobného užívania, resp. dedenia popierali nadobudnutie vlastníctva k sporným častiam vydržaním, v podstate tvrdili neexistenciu podmienok vydržania u žalovaného v 4. rade. Preukázanie neexistencie týchto podmienok však nie je možné od nich spravodlivo požadovať.
3. K podanému odvolaniu žalobcov sa vyjadrili žalovaní v 1. až 4. rade, ktorí navrhli rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať im nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Majú za to, že uplatnené odvolacie dôvody žalobcami nie sú dané z nasledovných dôvodov:
- pokiaľ žalobcovia namietajú v súlade s odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. e/ CSP, že súd nenariadil za účelom zistenia priebehu hraníc znalecké dokazovanie, ktoré vykonanie navrhli s poukazom na ust. § 185 ods. 1 CSP, súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Pokiaľ súd prvej inštancie rozhodol tak, že navrhnutý dôkaz nevykonal, rozhodol správne. Vykonanie navrhovaného znaleckého dokazovania by bolo pre zistenie skutkového stavu v danej veci nadbytočné a nehospodárne. Priebeh hraníc podľa mapového stavu bol vyjadrený vo Vytyčovacom náčrte č. 43/2017 predloženom žalobcami a na mieste samom vyznačený kolíkmi geodetky, a okrem iného, i pre toto konanie vykonanie znaleckého dokazovania na zistenie uvedených skutočností by bolo zjavne nadbytočné a žiadnym spôsobom by neovplyvnilo z iných vykonaných dôkazov zistený skutkový stav potrebný pre rozhodnutie vo veci;
- k odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP uvádzajú, že súd prvej inštancie vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 191 ods. 1 CSP jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti a následne vyvodil správne skutkové zistenia, a to aj v otázke kumulatívneho splnenia podmienok vydržania u žalovaných v 1., 2. a 4. rade, oprávnenosti držby, ako aj dobromyseľnosti;
- súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, a preto jeho rozhodnutie nie je založené na nesprávnom právnom posúdení (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Súd sa nedopustil nesprávneho výkladu žiadneho ustanovenia hmotno-právneho predpisu, a teda nesprávne nevyložil ani ust. § 132 ods. 1 a § 138 ods. 1 a § 134 ods. 1 OZ.
3.1. K námietkam žalobcov uvádzaným v súvislosti s uplatnenými odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP uvádzajú, že všetky dôkazy, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania predmetnej veci jednoznačne svedčia o ich dobromyseľnosti. Preukazujú poctivosť právneho dôvodu nadobudnutia sporných plôch predmetných nehnuteľností. Pri posudzovaní oprávnenosti držby sa vychádza zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav, jeho vnútorné presvedčenie, pričom okolnosti vykonané z dôkazov jednoznačne svedčia o tom, že žalovaní v 1. a 2. rade boli objektívne presvedčení o tom, že držanú plochu spornej nehnuteľnosti, ktorej vydania sa voči nim žalobcovia domáhajú, nadobudli
poctivým spôsobom. Žalovaný v 4. rade bol objektívne presvedčený o tom, že držanú spornú plochu nehnuteľnosti, ktorého vydania sa žalobcovia voči nemu domáhajú, nadobudol poctivým spôsobom. Z dôkazov vykonaných v predmetnej veci vyplývajú okolnosti, ktoré jednoznačne svedčia o tom, že oni ako žalovaní v 1., 2. a 4. rade sú oprávnenými držiteľmi jednotlivých sporných plôch nehnuteľností, ktorých vydania sa voči nim žalobcovia domáhajú, a to po celú vydržaciu dobu (pokiaľ ide o žalovaného v 4. rade, vrátane vydržacej doby svojich právnych predchodcov). Vykonanými dôkazmi neboli zistené také okolnosti, ktoré by svedčali o narušení nepretržitosti vydržacej doby. Počas celej zákonom stanovenej vydržacej doby boli v presvedčení, že nehnuteľnosti im patria, a takto ich aj užívali. V konaní nebol produkovaný žiaden dôkaz, ktorý by svedčal o jednoznačnom nenaplnení čo i len jedného zo zákonných predpokladov, ktorých splnenie sa vyžaduje pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním.
3.2. Z nesporných skutkových tvrdení, ktoré produkovali v konaní a ktoré neboli počas celého konania žiadnym spôsobom zo strany žalobcov rozporované, bolo zistené a preukázané, že predmetné nehnuteľnosti boli až do roku 2018 každou sporovou stranou užívané tak, ako boli medzi pozemkami postavené oplotenia, ktoré uznávali do roku 2018 všetky sporové strany za hranice svojich vlastných pozemkov. Táto skutočnosť jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností svedčí o správnosti rozsudku súdu prvej inštancie. Vzhľadom ku skutočnosti, že vlastníkmi spornej nehnuteľnosti, ktorej vydania sa žalobcovia domáhajú voči žalovaným v 1. a 2. rade, sa stali titulom vydržania a so zreteľom na skutočnosť, že vlastníkom spornej nehnuteľnosti, ktorej vydania sa žalobcovia domáhajú voči žalovaným v 3. a 4. rade sa titulom vydržania stal žalovaný v 4. rade, nemohol súd pre absenciu podmienky, ktorej splnenia sa v zmysle § 126 ods. 1 OZ pre úspešné domáhanie vydania veci vyžaduje žalobe vyhovieť. Z uvedeného je jednoznačné, že v predmetnej veci boli kumulatívne splnené všetky predpoklady, ktoré zákon vyžaduje pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním.
4. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie žalobcov bolo podané včas a ako oprávnenou osobou, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané a po skonštatovaní, že odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré však nezistil, viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania, postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je spôsobilé zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správne podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdiť.
5. Predmetom konania je žaloba, doručená súdu prvej inštancie dňa 21. 06. 2018, ktorou sa žalobcovia domáhali, aby žalovaní v 1. a 2. rade boli povinní spoločne a nerozdielne zdržať sa užívania a vypratať časť z pozemku parcely registra „C“ parc. č. 43/1 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 1028 m2, zapísané na LV č. XXX pre kat. úz. K. M., obec K. M., okres L., predstavujúcu plochu ohraničenú spojnicou bodov 4, 15, 16, 1 až 25, tak ako je zakreslená v grafickej prílohe Vytyčovacieho náčrtu č. 43/2017 zo dňa 19. 10. 2017, vyhotovenom geodetkou Ing. Vierou Púchovskou, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku a pôvodný žalovaný v 3. rade je povinný zdržať sa užívania a vypratať časť z pozemku parcely registra „C“ č. 43/1 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 1028 m2, zapísané na LV č. XXX pre kat. úz. K. M., obec K. M., okres L., predstavujúcu plochu ohraničenú spojnicou bodov 12,38-2, 1388-3, 10, 14 tak ako je zakreslená v grafickej prílohe Vytyčovacieho náčrtu č. 43/2017 zo dňa 19. 10. 2017, vyhotovenom geodetkou Ing. Vierou Púchovskou, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku, a pôvodná žalovaná v 4. rade je povinná zdržať sa užívania a vypratať časť z pozemku parcely registra „C“ parc. č. 43/1 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 1028 m2, zapísané na LV č. XXX pre kat. úz. K. M., obec K. M., okres L., predstavujúcu plochu ohraničenú spojnicou bodov 96 - 8, 96 - 13, 96 - 12, 1 - 59, 1
- 26, 1 - 25 a 3, tak ako je zakreslená v grafickej prílohe Vytyčovacieho náčrtu č. 43/2017 zo dňa 19. 10. 2017, vyhotovenom geodetkou Ing. Vierou Púchovskou, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V priebehu konania žalobcovia voči pôvodnému žalovanému v 3. rade zobrali žalobu späť a voči nemu súd konanie zastavil a po pôvodnej žalovanej v 4. rade súd pokračoval v konaní s jej právnymi nástupcami Mgr. S. C. a I. C.. Žalobcovia dôvodili tým, že sú podielovými spoluvlastníkmi pozemku zapísaného na LV č. XXX pre kat. úz. K. M., obec K. M., okres Nitra ako parcela registra „C“ evidovaná na katastrálnej mape pod č. 43/1 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 1028 m2, a to žalobkyňa v 1. rade v podiele 5/8-ín a žalobcovia v 2. až 4. rade, každý v podiele 1/8-ina. Žalobkyňa v 1. rade a jej manžel G. K., zomr. XX.
XX. XXXX ako právny predchodca žalobcov v 2. až 4. rade nadobudli vlastnícke právo k predmetnému pozemku na základe dohody o zriadení práva osobného užívania zo dňa 01. 09. 1986, v ktorom Miestny národný výbor v K. M. zriadil v prospech žalobkyne v 1. rade a jej manžela právo osobného užívania pozemku EKN parc. č. 43/1 o výmere 946 m2, 43/3 o výmere 43 m2, 43/4 o výmere 48 m2, 43/5 o výmere 65 m2 a 43/6 o výmere 27 m2 za účelom výstavby rodinného domu. Právo osobného užívania sa ex lege pretransformovalo u žalobkyni v 1. rade a jej nebohého manžela na právo vlastnícke. Žalovaní v 1. a 2. rade sú zapísané ako bezpodieloví spoluvlastníci pozemku parcely registra „C“ parc. č. 39/1
- záhrady o výmere 913 m2 susediaceho s pozemkom žalobcov. S pozemkom žalobcov tiež susedí pozemok vo výlučnom vlastníctve žalovaného v 3. rade, ako aj pôvodnej žalovanej v 4. rade, resp. jej právnych nástupcov. Z dôvodu pochybností žalobcov o súlade užívacích hraníc vlastníckymi žalobami, žalobkyňa v 1. rade nechala dňa 19. 10. 2017 vyhotoviť geodetkou Ing. Vierou Púchovskou vytyčovací náčrt č. 341 na vytýčenie hranice medzi pozemkom žalobcov parc. č. 43/1 a susediacimi pozemkami vo vlastníctve žalovaných. Vytýčením hraníc bolo zistené, že u žalovaných dochádza k neoprávnenému zásahu do výkonu vlastníckeho práva žalobcov, tak ako je to konštatované vo vytyčovacom náčrte. Žalovaní sa v konaní bránili tým, že sa nevedia vyjadriť k správnosti alebo nesprávnosti vytýčenej hranici medzi pozemkom žalobcov a pozemkami vo Vytyčovacom náčrte č. 341, avšak predmetnú nehnuteľnosť užívajú v dobrej viere v presvedčení, že im nehnuteľnosť patrí, nehnuteľnosť užívajú v rovnakom rozsahu od roku 1986, teda od plota, ktorý na hranici medzi pozemkami označenými v grafickej prílohe vytyčovacieho návrhu ako parc. č. 39/1 až 43/1 vybudoval manžel žalobkyne v 1. rade. V užívaní uvedeného pozemku v takom rozsahu za celú dobu neboli nikým rušení a nikto sa nedomáhal vydania žiadnej časti uvedeného pozemku až do r. 2017, keď žalobkyňa v 1. rade začala tvrdiť, že užívajú časť jej pozemku a následne zbúrala spomínaný plot medzi pozemkami, ktorý postavil jej manžel. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie o podanej žalobe rozhodol tak, že túto zamietol, keď dospel k názoru, že spornú nehnuteľnosť, resp. časť nehnuteľnosti žalobcov nadobudli žalovaní titulom vydržania.
6. Odvolací súd, vychádzajúc z dostatočne zisteného skutkového stavu súdu prvej inštancie dospel k záveru, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, nakoľko súd prvej inštancie vo veci riadne zistil skutkový stav, dokazovanie vykonal v potrebnom rozsahu, potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania zhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti (§ 191 ods. 1 CSP) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP).
7. K tvrdeniu žalobcov, že rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva v zmysle § 365 ods. 1 písm. h/ CSP na nesprávnom právnom posúdení, resp. na aplikácii správneho právneho predpisu, ale na jeho nesprávnom vyložení, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnym skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Vzhľadom na posudzovanú vec napadnutú v podanom odvolaní a na obsah a na samotné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdom prvej inštancie za úplné, keď súd prvej inštancie správne aplikoval právny predpis a správne ho aj interpretoval na danú vec.
7.1. K odvolacím námietkam žalobcov o nesprávnych skutkových záveroch a skutkových zisteniach súdom prvej inštancie odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. V zmysle § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany sporu. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov, a len vo výnimočných prípadoch zákon ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutoční najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, stručne, jasne a výstižne vysvetlí,
ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, a prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil, príp. odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
V preskúmavanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny právny predpis a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a v logickej nadväznosti vyplývajú závery súdu s väzbou k jednotlivým dôkazom skutkového zistenia, ktoré súhrnne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalobcami v podanom odvolaní k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorými právnymi závermi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. V tejto súvislosti je potrebné dať do pozornosti, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, to znamená, aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami, ani právo sporu strany vyjadrovať sa k hodnoteniu ňou navrhovaných dôkazov súdom, príp. sa dožadovať stranou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. Záver súdu prvej inštancie o nedôvodnosti podanej žaloby bol prijatý súdom prvej inštancie, majúci odraz zo všetkých vykonaných dôkazov a je v súlade s princípmi hodnotenia dôkazov, nakoľko dokazovanie súd prvej inštancie vykonal v potrebnom rozsahu, dôkazy hodnotil v ich vzájomnej súvislosti a pri právnom posúdení veci správne aplikoval aj ustanovenia hmotno-právnej úpravy. Odôvodnenie napadnutého rozsudku dalo sporovým stranám odpovede na všetky podstatné a právne významné otázky a jeho záver, že žalovaní nadobudli vlastnícke právo k vydať sa majúcim nehnuteľnostiam vydržaním má oporu vo vykonanom dokazovaní, ako aj v aplikovanej právnej norme.
8. Odvolací súd pristúpil k prieskumu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, keď žalobcovia vyslovili presvedčenie o nesplnení dobromyseľnosti žalovaných v 1. a 2. rade ako jednej z podmienok kvalifikovanej držby, a rovnako vo vzťahu k žalovanému v 4. rade namietali nepreukázanie oprávnenosti držby a dobromyseľnosť.
9. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva ex lege, ktorý Občiansky zákonník až do jeho novelizácie zákonom č. 131/1982 Zb., teda do 01. 04. 1983, neupravoval. Podľa tejto právnej úpravy vlastníctvo k veci, ktorá mohla byť v osobnom vlastníctve, nadobudol občan, ktorý mal v držbe nehnuteľnú vec nepretržite 10 rokov, nakladal s ňou ako so svojou a so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný, že mu vec patrí. Týmto spôsobom nebolo možné nadobudnúť vec z majetku v socialistickom vlastníctve alebo vec, ku ktorej mala socialistická organizácia právo užívania podľa osobitných predpisov. Pozemok alebo jeho časť bolo možné aj vydržať iba v prípade, ak sa k nemu inak mohlo zriadiť právo osobného užívania. Vlastníctvo k takémuto pozemku však nadobudol štát. Občan nadobudol zo zákona iba právo na uzavretie dohody o osobnom užívaní. Podľa § 134 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju á nepretržite v držbe po dobu 3 rokov, ak ide o hnuteľnosť a po dobu 10 rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Do doby podľa odseku 1 sa započítava aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. Podľa platného právneho stavu, účinného od 01. 01. 1992 (novela OZ zákonom č. 509/1991 Zb.) je k vydržaniu vlastníckeho práva potrebný spôsobilý predmet a oprávnená držba, ktorá musí byť nepretržitá počas celej zákonom stanovenej vydržacej doby 10 rokov, do ktorej sa započítava aj doba oprávnenej držby právneho predchodcu vydržiteľa. Z tohto hľadiska je významné aj intertemporálne ustanovenie § 865 ods. 3 umožňujúce započítať aj čas pred 01. 04. 1964 so súčasným odkladom možnosti vydržania až od 01. 04. 1984, ako aj ust. § 872 ods. 6 umožňujúce oprávnenej osobe v prípade vydržania pozemku započítať čas, po ktorý jej právny predchodca mal pozemok nepretržite v držbe pred 01. 01. 1992.
10. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu je dlhodobo konštantná a vyslovuje, že skutočnosť, či je držiteľ v zmysle § 130 OZ dobromyseľný, treba vždy hodnotiť objektívne. Nestačí len jeho subjektívne presvedčenie, že mu vec patrí. Rozhodujúce je, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu rozumne požadovať od každého subjektu, mal, resp. mohol mať alebo nemal, príp. nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec patrí.
10.1. Dobromyseľnosť je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, že si napr. prisvojil určitú vec alebo ňou disponuje. Ide teda o psychický stav, vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré samo o sebe
nemôže byť predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania môžu byť len skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých možno vyvodiť presvedčenie nadobúdateľa o dobromyseľnosti, že mu vec patrí. Okolnosťami, ktoré budú svedčiť pre závery o existencii dobromyseľnosti budú spravidla okolnosťami týkajúcimi sa právneho dôvodu nadobudnutia a svedčiace o poctivosti nadobúdateľa. Na rozdiel od preukazovania vlastníctva, nebude treba, aby preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia, riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia; v tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby (R 45/1986). Nadobúdateľ svoju dobrú vieru nemusí ani preukazovať, lebo aj v pochybnostiach platí, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1 in fine Občianskeho zákonníka). Na tom, kto nadobudnutie v dobrej viere popiera bude, aby túto podmienku vyvrátil (porovnaj 4Cdo 102/2017 bod 17.).
10.2. Pre vydržanie je rozhodujúci stav v prírode, v akom držiteľ po zákonom predpísanú minimálnu dobu 10 rokov s pozemkom nakladá ako so svojím a je so zreteľom k všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu tento pozemok v príslušných hraniciach určených v prírode vlastnícky patrí.
11. V prejednávanej veci mali žalobcovia bremeno tvrdenia, že sú vlastníkmi sporných pozemkov a že tento stav stále trvá. Z tohto bremena tvrdenia mali dôkaznú povinnosť preukázať nadobúdací vlastnícky titul. Túto skutočnosť preukázali, keďže nebolo sporné, že pozemok parc. č. 43/1 o výmere 1028 m2 bol pridelený žalobkyni v 1. rade a jej manželovi, po ktorom sú právni nástupcovia žalobcovia v 2. až 4. rade, a to na základe dohody o zriadení práva osobného užívania zo dňa 01. 09. 1986, ktorou Miestny národný výbor v K. M. zriadil v prospech žalobkyne v 1. rade a jej manžela právo osobného užívania pozemku v EKN parc. č. 43/1 o výmere 946 m2, parc. č. 43/3 o výmere 43 m2, parc. č. 43/4 vo výmere 48 m2, parc. č. 43/5 o výmere 65 m2 a parc. č. 43/6 o výmere 27 m2 za účelom výstavby rodinného domu. S účinnosťou od 01. 01. 1992 sa právo osobného užívania transformovalo u žalobkyni v 1. rade a jej manžela na vlastnícke právo. Žalobcovia v 2. až 4. rade na základe Osvedčenia o dedičstve D 146/00-19, Dnot 13/00 zo dňa 18. 07. 2000 zdedili po G. K. spoluvlastnícke podiely k predmetnému pozemku každý vo veľkosti 1/8-ina k celku po smrti svojho otca. Vytyčovacím náčrtom geodetky Ing. Viery Púchovskej č. 341 na vytýčenie hranice medzi pozemkom žalobcov parc. č. 43/1 a susediacimi pozemkami vo vlastníctve žalovaných bolo zistené, že zo strany žalovaných došlo k neoprávnenému zásahu do výkonu vlastníckeho práva žalobcov. Žalovaní sa v konaní bránili tým, že vlastnícke právo k spornému pozemku nadobudli vydržaním, preto bolo ich povinnosťou ich tvrdenie preukázať.
11.1. Žalovaní v 1. a 2. rade v konaní preukázali, že Rozhodnutím o pridelení pozemku do osobného užívania vydaným ONV v Nitre dňa 08. 08. 1986 č. Fin 390/1986 bol žalovaným v 1. a 2. rade pridelený do osobného užívania na výstavbu rodinnému domu pozemok parc. č. 39 o výmere 1064 m2. Po nadobudnutí právoplatnosti uvedeného rozhodnutia bola s nimi uzatvorená dňa 08. 09. 1986 Dohoda o zriadení práva osobného užívania k uvedenému pozemku, ktorá bola registrovaná Štátnym notárstvom v Nitre pod č. R II 197/86. Uvedené právo osobného užívania sa k 01. 01. 1992 zmenilo na vlastnícke právo a žalovaní v 1. a 2. rade sa tak stali bezpodielovými spoluvlastníkmi predmetného pozemku. Žalovaní v 1. a 2. rade tvrdili, že po podpísaní dohody o zriadení práva osobného užívania im bolo vtedajším predsedom MNV v K. M. V. J. v prírode na mieste samom reálne ukázané vymedzenie hranice pozemku, ku ktorému im bolo zriadené právo osobného užívania. Tvrdili, že pred uzavretím dohody o zriadení práva osobného užívania tomuto predchádzalo zameranie pozemku a vytýčenie hraníc v prírode za prítomnosti vtedajšieho predsedu MNV a tieto hranice boli pri zameraní vytýčení v prírode a označené železnými rúrkami. Práve v rozsahu vyznačenom týmito železnými rúrkami im vtedajší predseda MNV vymedzil rozsah ich pozemku. Týmito železnými rúrkami tak bola v prírode vyznačená hranica medzi pozemkami žalobkyne v 1. rade a jej manžela, teda pozemkami parc. č. 39 a 43/1. Žalovaní v 1. a 2. rade ďalej tvrdili, že manžel žalobkyne v 1. rade asi 4 alebo 5 rokov po tom, čo nadobudli právo osobného užívania, vybudoval oplotenie medzi ich pozemkom a pozemkom žalobcov, ktoré oplotenie vybudoval tak, že ako hranica medzi týmito pozemkami bola označená spomínanými železnými rúrkami. Nehnuteľnosť užívali jednoznačne v dobrej viere a v presvedčení, že užívajú nehnuteľnosť, ktorú dostali do osobného užívania, ktorá sa neskôr zmenila na vlastníctvo. Na preukázanie svojich tvrdení navrhli vypočuť svedkov, ktorých súd prvej inštancie v konaní aj vypočul, resp. boli podané písomné svedecké výpovede. Uvedené tvrdenia žalovaných v 1. a 2. rade boli potvrdené svedeckými výpoveďami p. C. D. a p. E. J., ktorí potvrdili, že na mieste samom bývalý predseda MNV p. J. ukázal žalovaným v 1. a 2. rade hranice pozemku, ktorá hranica bola označená dvomi železnými rúrami. Na tejto hranici neskôr G. K. (manžel žalobkyni v 1. rade) začal stavať plot, ktorý tam stál asi 25 rokov bez zmeny, kým ho na jar 2018
žalobkyňa v 1. rade nedala zbúrať. Z čestného prehlásenia p. K. J. rovnako vyplynulo, že rodina J. 32 rokov užíva svoj majetok tak, ako ho nadobudli do užívania. Ohrada - plot je stále na rovnakom mieste, tak ako bol vytýčený a pridelený tento pozemok. V konaní vypočutá svedkyňa S. N., ktorá potvrdila, že jej otec bol predsedom MNV, ktorý ukázal žalovaným, konkrétne p. J., kde sa nachádza hranica pozemku, na mieste pohľadali železné kolíky a tyče, o ktorých jej otec povedal, že smerom od kolíkov dolu je pozemok J. a smerom hore K.. Pri tom bola prítomná ona so svojou matkou a manželom. Plot postavený manželom žalobkyne v 1. rade tam stál nedotknutý viac ako 20 rokov a bol postavený dobrovoľne. Obe strany ho užívali s dobrým úmyslom, pokiaľ žalobkyňa v 1. rade nezačala postavený plot rozoberať. Vypočutá svedkyňa uviedla, že nevie o tom, že medi rodinami žalobcov a žalovaných boli rodinné spory o hranicu pozemkov.
11.2. Pokiaľ žalobcovia poukazovali na dohľadaný geometrický plán na oddelenie parcely, ktorý dňa 12. 06. 1985 vyhotovil geodet Kompas a ktorý bol úradne overený Správou geodézie a kartografie Bratislava, stredisko Nitra, z ktorého malo vyplývať, že zameranie pozemkov pridelených v roku 1986 do osobného užívania žalobcov a žalovaných v 1. a 2. rade, realizoval dňa 13. 05. 1985 geodet Čelár, ktorý označil hranice v prírode železnými rúrkami, nebol vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania spôsobilý narušiť dobromyseľnosť užívania nehnuteľností žalovanými. Žalobcovia tvrdili, že mohlo ísť jedine o železné rúrky, ktorými hranice naznačil geodet Čelár v máji 1985 a žalovaní museli vedieť, že plot, ktorý začal stavať manžel žalobkyne v 1. rade niekedy v rokoch 1990 až 1991 sa nestaval na hranici medzi dotknutými pozemkami. Žalobkyne sa domnievajú, že vtedy už mohli byť železné rúrky zarastené, nebolo ich dobre vidieť, resp. mohli byť odstránené. Uvedené tvrdenia žalobkýň však podľa názoru odvolacieho súdu zostali v pozícii dohadov, pričom uvedené tvrdenia v konaní z výsledkov vykonaného dokazovania nevyplynuli. Rovnako nebolo preukázané, že označený žalobcami geometrický plán bol podkladom pre pridelenie uvedených pozemkov do osobného užívania, alebo pre vytyčovanie hraníc v prírode. Uvedená skutočnosť nevyplýva ani z dohody o zriadení práva osobného užívania a v dohode o tomto geometrickom pláne nie je žiadna poznámka. Podľa názoru odvolacieho súdu je významná aj samotná tá skutočnosť, že plot medzi pozemkami žalobcov a žalovanými staval manžel žalobkyni v 1. rade za prejavenej dobrej viery všetkých zúčastnených, že plot sa buduje na hranici pozemkov. Skutočnosť, že hranicu pozemkov - plot rešpektovali tak žalobcovia, ako aj žalovaní, svedčí tá skutočnosť, že plot na mieste samom stál viac ako 25 rokov, čo potvrdili strany sporu v konaní.
12. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaní splnili zákonné podmienky a nadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam vydržaním, pričom v podrobnostiach poukazuje na podrobné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v bodoch 27., 28., 29. a 30., v ktorých bodoch sa súd prvej inštancie podrobne a správne vysporiadal s jednotlivými dôkazmi, ktoré vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti v súlade s právnou logikou a jeho závery majú opory vo vykonanom dokazovaní. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalobcov, že súd prvej inštancie neuviedol, kedy žalovaní vstúpili do držby, a kedy mala uplynúť vydržacia lehota, pričom v tomto poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v jeho bode 27. Rovnako súd prvej inštancie sa správne vysporiadal i s nadobudnutím vlastníckeho práva vydržaním u žalovaného v 4. rade, i bližšie sa zaoberal tým, že nehnuteľnosti užívala jeho právna predchodkyňa minimálne od roku 2007 a následne žalovaný v 4. rade, pričom s odvolacími námietkami v tomto smere sa zaoberal súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí, s ktorým sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Bolo na žalobcoch, aby nadobudnutie nehnuteľnosti žalovanými v dobrej viere popreli, resp. aby túto domnienku vyvrátili, to znamená, aby podali plný dôkaz zlej viery nadobúdateľov, čo sa žalobcom v danej veci nepodarilo.
13. Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku žalobcov v podanom odvolaní ohľadne vierohodnosti svedkýň E. J., C. D. a S. N., keď namietali ich príbuzenský pomer k žalovaným v 1. a 2. rade, keď je potrebné uviesť, že ani príbuzenský pomer sám o sebe nie je dôvod na to, aby súd spochybňoval vierohodnosť svedkov.
14. Pokiaľ ide o námietku, že v rozhodnom čase bol predsedom MNV v K. M., ktorý aj podpisoval dohody o zriadení práva osobného užívania N. P., a nie V. J., túto skutočnosť žalobcovia ako prostriedok procesného útoku, resp. prostriedok procesnej obrany v konaní pred súdom prvej inštancie neuplatnili, preto odvolací súd v zmysle § 366 CSP ako na neprípustnú novotu na túto skutočnosť už nemohol prihliadnuť.
15. Odvolací súd po preskúmaní rozhodnutia súdu prvej inštancie, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, ktoré námietky rezonovali aj pred súdom prvej inštancie, dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke, pričom svoje rozhodnutie podrobne, náležite a logicky odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP, a preto odvolací súd jeho rozhodnutie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil, pričom v podrobnostiach poukazuje na rozhodnutie súdu prvej inštancie, s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje.
16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a úspešným žalovaným v 1., 2. a 4. rade priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom v 1., 2., 3. a 4. rade v celom rozsahu.
Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).