Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Sa-5-2021.pdf
PDF · 147.03 KB
Case nature
Area
Subarea
6Sa/5/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach ako správny súd sudkyňou JUDr. Danou Bystrianskou v právnej veci žalobcu: V.. M. C., T.. XX.XX.XXXX, trvale bytom N. R. XXXX/X, XXX XX U., proti žalovanému: Okresný úrad Košice, odbor opravných prostriedkov, so sídlom Komenského 52, 041 26 Košice, o správnej žalobe vo veci správneho trestania, v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. OU-KE-0051-2020/005524 zo dňa 23. decembra 2020, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a .
II. Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Správnou žalobou zo dňa 22. februára 2021 žalobca žiadal preskúmať rozhodnutie žalovaného č. OU-KE-00P1-2020/051372-002 zo dňa 23. decembra 2020 v spojení s rozhodnutím Okresného úradu Trebišov, odboru všeobecnej vnútornej správy Trebišov č. OU-TV-OVVS-2020/005524 zo dňa 20. augusta 2020. Žalobca žiadal zrušiť obe rozhodnutia a priznať úplnú náhradu trov konania.
I. Administratívne konanie
2. Z rozhodnutia Okresného úradu Trebišov, odboru všeobecnej vnútornej správy /správneho orgánu prvého stupňa/, z jeho výrokovej časti a odôvodnenia vyplýva, že rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2020 konania č. OU-TV-OVVS-2020/005524 uznal žalobcu za vinného zo spáchania tohto priestupku podľa § 49 ods. l písm. d/ na skutkovom základe, že dňa 9. augusta 2019 v čase od 8.40 - 8.50 hod. na mieste bytového domu č. 1522 na ul. Berehovskej v Trebišove napadol občana W. Q. tak, že ho udrel jedenkrát rukou do oblasti pravého oka, spôsobil mu zranenie a pomliaždenie pravej očnej gule s krvnou podliatinou na hornej a dolnej mihalnice pravého oka s podráždením spojovky pravého oka s dobou liečby a práceneschopnosti 5-6 dní, tým úmyselne narušil občianske spolunažívanie drobným ublížením na zdraví, za čo mu bol uložený podľa § 11 ods. 1 písm. b/ priestupkového zákona pokuta vo výške 50,- eur a povinnosť nahradiť trovy konania v konaní vo výške 16,- eur (§ 79 ods. l v spojení s § 49 ods. 2 zákona o priestupkoch). Prvostupňový správny orgán mal za to, že je nepochybné, že došlo k fyzickému stretu medzi oznamovateľom W. Q. a obvineným. Svedkovia N. R., I. T. a oznamovateľ W. Q. zhodne a nezávisle na sebe vypovedali, že žalobca udrel oznamovateľa W. Q. rukou do oblasti tváre, keď sa mu menovaný snažil rukou zakryť mobilný telefón, s ktorým obvinený natáčal. Svedok T. a R. uviedli, že hneď po napadnutí obvineným podal na menovaného trestné oznámenie na polícii a vyhľadal lekárske ošetrenie, kde mu bolo zistené zranenie oka a vystavené potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti. Sám obvinený vo svojej výpovedi na ústnom pojednávaní o priestupku doznal, že udrel W. Q. do oblasti krku, ale svoje konanie odôvodnil tým, že W. Q. najprv svojou rukou vrazil do jeho pravej ruky, aby mu zabránil v natáčaní na mobil, ale nič sa nestalo a on mobil naďalej držal v ruke. Obvinený vo svojej
výpovedi na ústnom pojednávaní v konaní o priestupku sa priznal, že udrel W. Q. do krku, čo odôvodnil tým, že sa vlastne bránil, aby mu nezobral mobil, ktorý držal v ruke, sotil a udrel päsťou prvej ruky do ľavej strany jeho tváre.
3. Žalobca podal proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu v zákonnej lehote odvolanie. V odvolaní uviedol, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktorým bol uznaný vinným za spáchanie priestupku úmyselným konaním je nezákonne, pretože prvostupňový správny orgán nesprávne a nedostatočne zistil skutkový stav a odôvodnenie predmetného rozhodnutia, nedáva odpovede ani na všetky právne argumenty obhajoby v konaní o priestupku, ktorý podľa žalobcu nebol skutkovo dostatočne objasnený. Podľa žalobcu úmyselné konanie vo veci skutku, ktorého sa označený priestupok mal týkať nenapĺňa ust. § 49 ods. l písm. d/ zákona o priestupkoch č. 372/1990 Z. z. v platnom znení. Žalobca namietal, že mu nebol preukázaný úmysel vykonať takýto skutok s odkazom na dej ako došlo k skutku.
4. Podľa žalobcu prvostupňový správny orgán sa zameral nesprávne a netakticky na dokazovanie vzniku zranenia a skúmanie fyzického kontaktu medzi obvineným a W. Q., čomu prvostupňový správny orgán aj prispôsobil svoje odôvodnenie, kde v tomto sa absolútne minimálne zaoberá právnymi argumentmi o nutnej obrane obvineného v kritickom čase, kde tieto právne argumenty prvostupňový správny orgán nielenže nijako nevyvrátil, ale sa nimi takmer vôbec nezaoberal. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania nie je zrejmé a nepochybné, že k fyzickému kontaktu medzi obvineným a W. Q. kritického dňa došlo tak, ako sa popisuje.
5. Podľa žalobcu sa prvostupňový správny orgán aj vo vzťahu k námietkam a vyjadreniam obhajoby mal zamerať na objasňovanie priestupku, ale primárne i na objasňovanie a skúmanie oprávnenosti použitia tzv. nutnej obrany, hoci tento inštitút nie je výslovne uvedený v zákone o priestupkoch /v § 2 zákona o priestupkoch/, je obsiahnutý aj v § 25 Trestného zákona. Podľa žalobcu nekonal úmyselne, nenaplnil povinný znak predmetného priestupku, naopak má za to, že konal za použitia a v súlade s § 2 zákona o priestupkoch, skutok teda nebol správne právne kvalifikovaný. Obvinený namietal, že vo výroku rozhodnutia, v časti skutku, nie je vyjadrená skutočnosť, čo predchádzalo fyzickému stretu medzi ním a W. Q., kedy iniciátorom fyzického stretu nebol obvinený, ale paradoxne poškodený, pretože on je osobou, ktorá iniciatívne prišla k nemu spoločne s ďalšími osobami a zároveň je osobou, ktorá ako prvá vystrela ruku smerom k obvinenému, čo je preukázané výpoveďami svedkov. Opomenutie tejto skutočnosti vo výroku rozhodnutia je podľa obvineného účelové, snažiac rozhodnutie a argumenty odkloniť od nutnej obrany žalobcu.
6. Žalobca mal za to, že už vyjadrením W. Q. v rámci podanej výpovede dňa 16. júla 2020, že si myslel, „že ho možno napadnem" sám uznal, že obvinený pociťoval v kritickej chvíli strach, pričom toto po celý čas zhodne tvrdil aj obvinený. Týmito dôkazmi je teda preukázaná obava obvineného, jeho strach a preľaknutie, že v danom čase bude fyzicky napadnutý. Uvedené vyplýva aj z výpovede H. M. zo dňa 16. júla 2020. Úmyslom obvineného kritického dňa nebolo prísť na miesto činu a fyzicky napadnúť W. Q., jeho úmyslom bolo zdokumentovať správnosť, či nesprávnosť stavebného postupu (keďže je architektom a v danom prípade mohol spôsob demontáže lešenia v blízkosti miesta činu ohrozovať okoloidúcich). To, že okamžite po odvrátení útoku W. Q. z miesta ušiel, znamená, že chcel prioritne chrániť seba a nie prioritne fyzicky napadnúť W. Q.. Uviedol, že aj svedok N. R. vo svojej výpovedi tiež potvrdil, že obvinený mal v minulosti viacero konfliktov s osobou jeho zamestnávateľa, resp. aj s jeho kolegami, čiže toto nepriamo potvrdzuje obavu obvineného z možného opätovného protiprávneho a násilného konania proti jeho osobe p. W. Q., I. T. a N. R. dňa 9. augusta 2019. Preto z miesta činu odišiel bezprostredne po tom, čo odvrátil primeraným spôsobom hroziaci útok W. Q. na svoju osobu. Podľa obvineného nie je pravdivé tvrdenie prvostupňového správneho orgánu, že nikto zo svedkov nevidel, že by W. Q. fyzicky útočil na obvineného. Všetci svedkovia potvrdili, že ako prvý úkon smerom k druhej osobe vykonal W. Q., a to rukou do bezprostrednej blízkosti tváre obvineného. Samozrejme toto nemožno považovať za ideálny fyzicky útok proti telu inej osoby, ale je nutné toto považovať za priamo hroziaci útok proti obvinenému, pričom je nepochybné, že obvinený to takto aj vnímal, t.j. že bude fyzicky napadnutý. Uviedol, že teória nutnej obrany zahŕňa oprávnenosť aj vtedy, keď útok ešte ani nenastal, postačuje, že hrozí a že brániaca osoba to takto vníma, čo vzhľadom ku všetkým špecifikám tohto prípadu o tom nie sú pochybnosti. Obvinený vnímal situáciu ako reálnu hrozbu a bezprostrednú hrozbu jeho fyzického napadnutia. Obvinený opakovane zdôrazňoval, že konal v súlade s § 2 zákona o priestupkoch, pretože on nebol iniciátor celej fyzickej konfrontácie, bol to p.
W. Q., ktorý sa zo vzdialenosti cca 20 m približoval k nemu, kým on pasívne stál na jednom mieste a k telu W. Q. nevykonal žiadnu fyzickú aktivitu a túto vykonal až po tom, čo W. Q. ako prvý svojou rukou zasiahol do bezprostrednej blízkosti tváre obvineného a narušil jeho telesnú integritu. Žalobca útok poškodeného v tom čase pociťoval ako pokus o fyzický útok, podporovaný približovaním sa ďalších dvoch osôb. Konal v strachu a preľaknutí a obave o svoje zdravie, a toto vyplýva z konkrétnych konaní, kde je v minulosti, približne od roku 2013 šikanovaný, prenasledovaný a napádaný pracovníkmi spol. MD Stav s.r.o., tak, že dňa 20. júla 2020 bola prokurátorom OP Trebišov pod lPv l/19/8811 podaná na Okresný súd Trebišov obžaloba za prečin nebezpečné prenasledovanie podľa § 360 a ods. l písm. a. b, c. ods. 2 písm. b Tr. zákona na osoby I. T. a I. I., MD Stav s.r.o., vykonávala v kritickom čase demontáž lešenia a na mieste činu bol aj poškodený ako zamestnanec tejto spoločnosti. Podľa znaleckého posudku znalcom psychológom ohľadom osobnosti žalobcu bolo v záveroch konštatované, že v dôsledku konania menovaných obžalovaných proti obvinenému boli zistené znaky, ktoré zahŕňa tzv. syndróm týranej osoby. Žalobca mal preto v kritickom čase strach z konania troch osôb, ktoré sa k nemu približovali. Obvinený v závere odvolania poukázal aj na jednu zo základných zásad trestného konaní, a to na zásadu "in dubio pro reo". Má za to, že v tomto konaní je mnoho pochybností a nebolo možné konštatovať, že sa úmyselným konaním dopustil drobného ublíženia na zdraví, lebo svojím konaním nenaplnil znaky, ktoré v ust. § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch. Žalobca žiadal, aby žalovaný v zmysle ust. § 76 zákona o priestupkoch konanie zastavil.
7. Napadnutým rozhodnutím žalovaný rozhodol o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Okresného úradu Trebišov, odboru všeobecnej vnútornej správy zo dňa 20. augusta 2020, ktorým uznal obvineného žalobcu zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d/ zákona č. 372/1990 Zb. v planom znení, ktorého sa mal dopustiť tak, že dňa 9. augusta 2019 v čase okolo 8,40 hod. až 8,50 pri domovom dome na ul. Beherovskej č. 1522 v Trebišove napadol W. Q. tak, že ho udrel jeden krát rukou do oblasti pravého oka, čím mu spôsobil zranenie a to pomliaždenie očnej gule s krvnou podliatinou na hornej a dolnej mihalnici pravého oka s podráždením spojovky pravého oka a s dobou práceneschopnosti 5 až 6 dní, čím narušil občianske spolunažívanie drobným ublížením na zdraví. Žalovaný sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi správneho orgánu prvého stupňa, ktorý v konaní o priestupku vec uzavrel, s poukazom na § 49 ods. 2 zákona o priestupkoch, a podľa § 11 ods. l písm. d/ zákona o priestupkoch, preto uložil žalobcovi pokutu vo výške 50,- eur a podľa § 79 ods. 1 citovaného zákona mu uložil povinnosť náhrady trovy konania vo výške 16,- eur.
8. Žalovaný zhrnul, čo uviedol prvostupňový správny orgán, ktorý začal konanie na základe Uznesenia polície zo dňa 17. februára 2020 právoplatné dňa 4. marca 2020. Vychádzal z predloženého spisu vyšetrovacieho spisu Obvodného oddelenia Policajného zboru Trebišov, z výpovedí obvineného W. Q., svedkov I. T., N. R. a H. M., a z lekárskej správy a znaleckého posudku znalca MUDr. U.. Mal za to, že došlo k spáchaniu skutku v dôsledku neho k zraneniu poškodeného oznamovateľa a uzavrel spáchanie priestupku podľa § 49 ods. l písm. d/ zákona o priestupkoch. Mal za to, že došlo k stretu medzi oznamovateľom a obvineným, čo potvrdili svedkovia T., R. a to tak, že ho žalobca udrel do tváre, keď sa mu poškodený snažil zakryť mobilný telefón, aby ho natáčal. Správny orgán vychádzal z toho, čo uviedli svedkovia a W. Q., t.j. že tento mal zakrvavené a napuchnuté oko, že došlo k útoku žalobcu na poškodeného a k ublíženiu na zdraví žalobcom na osobe W. Q.. Žalovaný rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa o otázke nutnej obrany uzavrel tak, že ide o účelové tvrdenia žalobcu v snahe vyhnúť sa zodpovednosti za skutok spáchaný podľa zákona o priestupkoch. Podľa neho nebolo primerané správanie žalobcu, keď útočil udretím päste do tváre poškodeného, ktorý sa snažil, čo nebolo sporné, odobrať mu mobil, ktorým natáčal žalobca okolité konania a najmä poškodeného. Zároveň žalovaný uviedol, že žalobca natáčaním zamestnancov v označenej spoločnosti, kde aj poškodený pracoval spôsobil a inicioval konflikt aj predmetný incident. Mal za to, že obvinený nepredložil žiadny dôkaz na posúdenie jeho správania, ktoré by malo byť primeraným a malo by napĺňať obsah právneho pojmu nutná obrana, ktorá má byt' primeraná a nemá spôsobiť následky, ktoré sú vážnejšie ako útok, ktorý hrozil.
9. Žalovaný pri právnom posúdení odkázal na ust. § 49 ods. 1 písm. d/ zákona o priestupkoch, podľa ktorého sa v priestupku proti občianskemu spolunažívaniu dopustil ten, kto úmyselne naruší občianske spolunažívanie vyhrážaním, drobným ublížením na zdraví, neprávnymi povinnými schválnosťami, alebo iným hrubým správaním. Ďalej uviedol, že priestupok je spáchaný úmyselne podľa § 42 zákona o priestupku vtedy, ak páchateľ chce svojim konaním prerušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, tzv. priamy úmysel alebo nepriamym úmyslom, kedy vedel, že svojim konaním môže porušiť alebo
ohroziť záujem chránený zákonom a s tým, že ho poruší alebo ohrozí je uzrozumený. Na spáchanie úmyselného priestupku postačuje aj nepriamy úmysel.
10. Žalovaný odkázal na závery Znaleckého posudku č. 92/2019 I.. Ľ. U., C.., znalca v odbore zdravotníctvo a farmácie, odvetvie chirurgia a úrazová chirurgia, ktorým bolo konštatované, že W. Q. bolo spôsobené ľahké zranenie, a to pomliaždenie pravej očnej gule s krvnou podliatinou na hornej a dolnej mihalnici pravého oka a podráždením spojovky pravého oka s dobou liečenia a práceneschopnosti 5-6 dní.
11. Zo záveru znaleckého dokazovania vyplýva, že spôsobené zranenie u poškodeného W. Q. mohlo vzniknúť tak, ako to uviedol menovaný vo svojej výpovedi, čomu zodpovedá mechanizmus úrazu v podobe tupého úderu, alebo nárazu do oblasti pravého oka. Súčasťou spisového materiálu sú videozáznamy zachytené Ing. M. C., avšak na týchto záznamoch nie je zachytený presný čas incidentu ani samotný incident medzi ním a W. Q..
12. Žalovaný má za to, že je nepochybné, že došlo k fyzickému stretu medzi poškodeným a obvineným. Svedkovia N. R., I. T. a oznamovateľ - svedok W. Q. zhodne a nezávisle na sebe vypovedali. Pri posudzovaní konania obvineného správny orgán vychádzal z celého spisového materiálu, ako aj z jednotlivých výpovedí na tunajšom odbore, a dospel k záveru, že obvinený svojím konaním naplnil znaky skutkovej podstaty priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. l písm. d/ priestupkového zákona. Jediný, kto fyzicky udrel rukou do oblasti tváre poškodeného bol žalobca a to za situácie, keď sa mu p. Q. snažil rukou zakryť mobilný telefón, s ktorým obvinený natáčal. Svedok p. T. a p. R. po napadnutí uviedli, že W. Q. mal zakrvavené a napuchnuté oko. Pán W. Q. uviedol, že hneď po napadnutí obvineným podal na menovaného trestné oznámenie a vyhľadal lekárske ošetrenie, kde mu bolo zistené zranenie oka a vystavené Potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti. Napokon žalovaný poznamenal, že sám obvinený vo svojej výpovedi na ústnom pojednávaní o priestupku uviedol, že udrel p. Q. rukou do oblasti jeho krku. Svoje konanie odôvodnil tým, že ho najprv svojou rukou vrazil do jeho pravej ruky, aby mu zabránil v natáčaní na mobil, potom ho W. Q. sotil do oblasti hrudníka a následne ho žalobca udrel svojou pravou rukou a tou päsťou do ľavej strany jeho tváre. Pokiaľ ide o rozpor vo výpovedi obvineného, ktorý dňa 09.08.2019 v čase o 09:20 hod. v Zápisnici o trestnom oznámení na OR PZ Trebišov vypovedal, že W. Q. najprv svojou rukou vrazil do jeho pravej ruky, aby mu zabránil v natáčaní na mobil a následne ho udrel svojou päsťou ruky do ľavej strany jeho tváre. V zápisnici o výsluchu svedka dňa 25.10.2019 o 10:00 hod. vypovedal aj to, že W. Q. ho okrem iného aj udrel oboma rukami do oblasti hrudníka. Na ústnom pojednávaní o priestupku poprel, že by W. Q. fyzicky napadol tak, ako to menovaný popísal vo svojej výpovedi, ale jeho tvrdenie nie je podložené žiadnymi dôkazmi. Žalobcovi nebolo spôsobené žiadne zranenie a vypočutí svedkovia jeho verziu nepotvrdili a nikto z nich nevidel, že by p. W. Q. fyzicky útočil na obvineného. Žalobca svoje konanie zároveň obhajuje tým, že proti nemu stáli 3 zdatné osoby, a preto konal v dôsledku strachu, obavy a preľaknutia o svoju bezpečnosť, odkazuje na videozáznam, podľa ktorého I. T. pristúpil do vzdialenosti 3-5 m od žalobcu, zo zeme zdvihol predmet a hodil ho smerom k menovanému a zachytáva aj telefonické oznámenie skutku.
13. Žalovaný odkazuje na uznesenie Policajného riaditeľstva SR, policajného zboru v Trebišove zo dňa 28.11.2019, z ktorého vyplýva, že žalobca mal úmyselne napadnúť poškodeného. Rovnako zo znaleckého posudku vyplýva I.. Ľ. U., znalca z odboru zdravotníctva a odvetvia chirurgie a úrazovej chirurgie, bolo zistené zranenie pravej očnej gule s krvnou podliatinou, tak ako sa to definuje presne vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia. Doba liečenia a práceneschopnosti bola stanovená na 5-6 dní. Svedkyňa p. H. M.Š. uviedla ako sa pohybovali svedkovia, a aj ona sama resp., akým spôsobom vnímala situáciu konfliktu, kedy mala dôjsť k ataku žalobcu vo vzťahu k poškodenému, ktorý sa snažil odobrať nahrávacie zariadenie, resp. telefón.
14. Žalovaný odkazuje na to, že Polícia uznesením zo dňa 14. januára 2020 Oddelenie policajného riaditeľstva Trebišov, Odbor poriadkovej polície zo spoločného konania v trestnej veci prečinu vedenej vo vzťahu k žalobcovi bola vylúčená vec prečinu výtržníctva, ktorého sa mal žalobca dopustiť, udretím do tváre, vo vzťahu k poškodenému p. W.. Q.. Policajný orgán vzhľadom na závažnosť, skúmal skutok ako prečin výtržníctva, podľa trestného zákona § 364/ ods. 1 písm. a Tr. zák. a citujúc i § 2 ods. 10 a ods. 12 Tr. poriadku. Uznesením policajného orgánu zo dňa 28. januára 2020, došlo napokon k postúpeniu veci Okresnému úradu Košice, odbor vnútornej správy Trebišov a bolo základom pre prejednanie veci v konaní o priestupku pred orgánom verejnej správy.
15. Pokiaľ ide o vznik konfliktnej situácie medzi poškodeným a žalobcom ako aj výpovede svedkov, žalovaný uviedol a konštatoval, že skutok sa stal a žalobca ho vykonal po predchádzajúcom konflikte s poškodeným a I. T.. Žalobca bol v tomto konaní posúdený ako priestupca, konanie voči nemu bolo vedené podľa zákona o priestupkoch. Voči I. T. lustráciou bolo zistené, že sa dopustil v minulosti vulgárneho správania voči žalobcovi, podľa zákona o priestupkoch, ale toto konanie bolo zastavené. V zásade možno konštatovať, že policajné orgány charakterizujúc skutok spáchaný žalobcom posúdili nie ako prečin výtržníctva s odkazom na § 2 ods. 10 a 12 ako aj § 10 a 2 Tr. zák., a kvalifikovali skutok pre menšiu závažnosť a protiprávnosť skutku ako priestupok a postúpili na konanie o priestupkoch orgánu verejnej správy. Žalovaný odkazuje i na to, že podľa policajného orgánu bolo s odkazom na znalecký posudok preukázané spáchanie skutku v dôsledku ktorého došlo k poškodeniu zdravia s dobou liečenia 5-6 dní.
16. Žalovaný uviedol, že z odvolania žalobcu proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa je možné konštatovať, že žalobca vylučuje svoje úmyselné konanie tým, že poukazuje na svoju obranu pred stretom s p. Q. a spochybňuje výpovede svedkov, ktorý mali vidieť jeho napadnutie poškodeného, jeho napadnutie vo vzťahu k poškodenému. Žalobca má za to, že výpoveďami svedkov nebolo možné uzavrieť ktorou rukou poškodenému spôsobil zranenie na pravej strane oka a tvrdí že on v pravej ruke držal telefón a tak nemohlo dôjsť k útoku na pravú stranu tváre poškodeného. Žalovaný ale uviedol, že svedkovia potvrdili že poškodený C.. Q. bezprostredne pred jeho tvárou sa snažil odňať mu mobilný telefón a na to žalobca urobil fyzický útok vo vzťahu k poškodenému. K tomu žalovaný konštatuje, že spôsobené zranenie, iniciuje teóriu o nemožnosti nutnej obrany na strane žalobcu, pretože tento útok spôsobil poškodenému ublíženie na zdraví, teda útok nebol primeraný a žalobca tak naplnil svojim konaním skutkovú podstatu priestupku spáchanému podľa § 49 ods. 1 písm. d/.zákona o priestupkoch.
II. Správna žaloba, vyjadrenie žalovaného
17. Správnou žalobou žalobca žiadal zrušiť obe rozhodnutia orgánov verejnej správy z dôvodov podľa § 191 ods. l písm. c/, d/, e/, f/, a g Správneho súdneho poriadku zákona č. 162/2015 Z. z. o správnom súdnom konaní.
18. Žalobca uviedol opätovne, že jeho úmyselné konanie napĺňajúce znaky priestupku uvedeného vo výroku prvostupňového rozhodnutia nebolo preukázané. Podľa žalobcu už v uznesení o postúpení veci prvostupňovému správnemu orgánu zo dňa 23. júna 2020, nebol dostatočne vyjasnený jeho fyzický stret s osobou občana C.. Q.. Podľa žalobcu ten útočil naňho a iná osoba po ňom hodila kameň a tak jeho konanie spočíva v podstate v obrane, čo orgány polície ani prvostupňový správny orgán a žalovaný neposúdili správne, pre ich nedostatočné zistenia.
19. Na základe uvedeného podľa žalobcu došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu jeho skutku ako policajnými orgánmi tak orgánmi verejnej správy pri prejednaní priestupku a nesprávne a nezákonne mu uložili trest za úmyselne spáchaný skutok proti občianskemu spolunažívaniu.
20. Celú situáciu popisuje ako nastala od momentu filmovania osôb na verejnom priestranstve za situácie, keď ani viditeľnosť v tomto priestranstve neumožňovala vyhodnotenie konania žalobcu, tak ako to vyplýva z napadnutých rozhodnutí. Tvrdí, že nie je zakázané vyhotovovať Video záznam, že sa teda nedopustil ničoho, na základe čoho by mu mohlo byť kladené za vinu, že chcel zdokumentovať a ohroziť súkromie, bezpečnosť verejného priestranstva ako aj osôb sa tam nachádzajúcich.
21. Podľa žalobcu nebolo preskúmané kto začal pri konflikte vystupovať násilným spôsobom a kto narúšal občianske spolužitie. Žalobca tvrdí, že to nebol on, ale že pristúpil k nemu poškodený, ktorý ho atakoval s úmyslom vziať mu nahrávacie zariadenie, resp. mobilné zariadenie na čo sa on bránil a došlo k situácii, ktorá sa mu kladie za vinu. On však odvracal útok, ktorý nasledoval po takejto jeho obrane v snahe zachrániť si dispozíciu s nahrávacím zariadením, a preto úmysel mu nebol preukázaný. To napokon podľa žalobcu uviedla aj v prípravnom konaní svedkyňa p. H.Á. M., ktorá netvrdila, že žalobca konal úmyselne, videla len "šarvátku“ medzi poškodeným a žalobcom, ktorú vyhodnotila tak, že videla udrieť žalobcu poškodeného a ani svedecky nebolo ujasnené ako došlo k jeho konaniu.
22. Podľa žalobcu nebol naplnený znak úmyslu konania, tak ako to predpokladá § 2 ods. 2 písm. a/ zákona o priestupkoch, pretože jeho konanie nebolo konaním úmyselným, ale konaním odvracajúcim primeraným spôsobom priamo hroziaci útok, ktorý vykonal spôsobom, ktorý bol adekvátny, teda bol taký, aká hrozba k nemu smerovala. Podľa žalobcu orgány verejnej správy nevyhodnotili ani nutnú obranu, ktorú mal žalobca aplikovať.
23. Podľa žalobcu žalovaný nevyvrátil prečo nejde u žalobcu v jeho konaní o nutnú obranu, ak vykonal akt, ktorý bol považovaný za úmyselný trestný čin proti občianskemu spolunažívaniu, pričom žalobca tvrdil, ak sa bránil jeho nutná obrana nebola posúdená zákonným spôsobom.
24. Žalobca tvrdí, že žalovaný sa nezaoberal jeho argumentmi v odvolaní, kde tvrdil rovnaké skutočnosti ako v správnej žalobe a rozhodujúcim bol fakt, že došlo k fyzickému napadnutiu zo strany žalobcu len preto, že bol napadnutý, že bol ohrozený a že konal v nutnej obrane.
25. Podľa žalobcu odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného nezodpovedá podmienkam v § 47 ods. 3 zákona o správnom konaní, pretože sa žalovaný nevyrovnal so všetkými jeho námietkami (ktoré sú súčasne i podstatou správnej žaloby) a tak pokladá rozhodnutie žalovaného za nezákonné a neústavné. Má za to, že má k dispozícii Video záznam, na základe ktorého možno dôjsť k záveru že išlo v konaní žalobcu o sebaobranu.
26. Právny zástupca obvineného na ústnom pojednávaní o priestupku vo svojom vyjadrení uviedol, že aj výsluchom svedka p. T. nebolo preukázané to, že konanie p. V.. C. kritického dňa nenapĺňa znaky priestupku proti občianskemu spolunažívaniu. Zotrváva na svojom vyjadrení zo dňa 16. júla 2020, teda na tom zmysle, že žalobca konal v krajnej núdzi príp. nutnej obrane, pričom tento záver podľa jeho názoru preukazujú všetky vykonané dôkazy. Naopak má za to, že žiadnym dôkazom nebolo preukázané, že by žalobca spáchal priestupok proti občianskemu spolunažívaniu, alebo sa dopustil akéhokoľvek iného protiprávneho konania a navrhol konanie o priestupku podľa § 76 zákona o priestupkoch zastaviť.
27. Žalobca priznáva, že udrel poškodeného do ľavej strany krku, pričom znalec hodnotí udretie do tváre pravého oka. Žalobca tvrdí, že ak v ľavej ruke držal mobil, nemohol udierať ľavou rukou, ale pravou a tvrdí, že poškodeného udrel na inej strane a nie na tej strane ako má pomliaždeniny. Podľa žalobcu z rozhodnutia vyplýva, že poškodený mal poškodené pravé oko, v dôsledku toho, že bol udretý rukou žalobcu, ale nie je napísané pravou ani ľavou, ale iba rukou. Preto žalobca napokon tak mal za to že neboli odstránené všetky rozpory. Napríklad svedok C.. Q. vo výpovedi dňa 16. júla 2020 tvrdil, že bol udretý pravou rukou a nie ľavou rukou. Podľa znalca však pravou rukou sa zranenie pravého oka nedá spôsobiť tak, ako bolo zranenie u poškodeného.
28. Žalobca spochybňuje správnosť záverov znalca o dĺžke jeho práceneschopnosti a nesúhlasí s jeho závermi. Žalobca tiež uvádza, že oznámenie skutku na policajných orgánoch W. Q. poškodeným, dňa 9. augusta 2019 o 8.50 hod. kedy oznámil, že bol fyzický napadnutý, je v rozpore s tým, čo oznamoval samotný svedok I. T. na linke polície č. 158. Svedkyňa, ktorá uviedla, že videla jeho konanie, kedy mal udrieť poškodeného, v konaní pred správnym orgánom mala za to, že videla šarvátku a nemôže potvrdiť úmyselnosť konania žalobcu.
29. Žalobca poukazuje na priestorovú situáciu, kde došlo k spáchaniu skutku, kde svedkovia nemohli potvrdiť situáciu tak, ako prebiehala medzi útočníkom - žalobcom a poškodeným občanom a to ani svedkom C.. T. ani poškodeným Q., ani svedkyňou M.. Opakuje situáciu ohrozenia hádzaním kameňov zo strany svedka T..
30. Pokiaľ v policajnom konaní bola základom pre posúdenie a kvalifikáciu skutku výpoveď svedkyne H. M., za tejto situácie nemohla svedkyňa vidieť pre živý plot a vzdialenosť celý priebeh komunikácie a vykonávaného násilia medzi účastníkmi konania (má na myslí hodenie kameňom do žalobcu od svedka T. ako aj neprístojné konanie osoby poškodeného W. Q., proti útoku ktorému sa bránil. Tvrdí, že v určitých momentoch, ktoré nahral je možné z nahrávky vidieť, že osoba poškodeného nemá žiadny opuch ani pomliaždenie, ale chodí a fajčí v priestore.
31. Žalovaný vo svojom vyjadrení dňa 7. apríla 2020 zopakoval všetky argumenty, predovšetkým pripomenul dostatočné zistenie skutkového stavu a správne skutkové závery, z ktorých vychádzal orgán
verejnej správy prvého stupňa pri rozhodovaní o tom, že sa skutok stal podľa § 49 ods. 1 písm. d/, že ho spáchal žalobca, začo mu bol vymeraný trest v podobe pokuty vo výške 50,- eur, a uložená povinnosť nahradiť trovy konania vo vzťahu k všetkým argumentom, ktoré v prípravnom konaní o priestupku uvádzal žalobca, a ktoré sa mali týkať jeho postavenia v situácii kedy sa bránil vykonával nutnú obranu, bol v dostatočnom stave obavy o svoju telesnú integritu, čo svedkovia jednoznačne preukázali, jeho úmysel atakovať poškodeného tak, čo podľa žalobcu aj bolo vylúčené vzhľadom nato, že držal telefón v jednej ruke a druhou nemohol zaútočiť na poškodeného, na jeho označenú poškodenú časť tváre, oznamovateľa priestupku p. W.. Q. (poškodeného).
32. Podľa žalovaného bolo by potrebné skutkové súvislosti posúdiť správne a zákonne, zobrať do úvahy všetky argumenty žalobcu, ktoré nemohli byť vyhodnotené kladne, v jeho prospech, pretože neboli ním preukázané, naopak v incidente v dôsledku nepriameho úmyslu sa dopustil žalobca priestupku, za ktorý bola vyvodená jeho administratívna zodpovednosť.
33. V replike, ktorá bola doručená správnemu súdu dňa 27. apríla 2021 žalobca reaguje na vyjadrenie žalovaného a opakovane má zato, že nejde o priestupok v dobe konania ktorým sa odvracia hroziaci útok, teda § 49 ods. 2 písm. a/ Zák. o priestupkoch, ktorá nebola vyhodnotená dostatočne orgánom verejnej správy. Pokladá svoje argumenty v odvolacom konaní za dostatočne vysvetlené. Má za to, že v samotnom rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa, a tak isto aj žalovaného, sa týmito nezaoberali a žalovaný netrval na dôslednom odôvodnení jeho výhrad uvedených v odvolaní vo vzťahu k prvostupňovému rozhodnutiu. Má zato, že rozhodnutie ani na základe znaleckého posudku nespĺňa znaky konania, ktoré môže byť považované ako priestupok podľa zákona o priestupkoch a to v dôsledku toho, ako vypovedali svedkovia a ako /ne/mohol na základe presvedčivosti ich výpovedí orgán verejnej správy prvého stupňa uzavrieť, že zranenie bolo spôsobené v dôsledku jeho útoku na poškodenú časť tváre C.. W. Q.. Opakuje znova v priamej reči niektoré veci zrejmé z nahrávky vyplývajúce z textu, správania sa poškodeného ako aj svedkov.
III. Dôvody rozhodnutia správneho súdu
34. Správny súd na základe správnej žaloby žalobcu zo dňa 22. februára 2021, po jej preskúmaní ako aj po preskúmaní napadnutých rozhodnutím orgánov verejnej správy a to rozhodnutia žalovaného č. OU- KE-00P1-2020/051372-002 zo dňa 23. decembra 2020, ako aj rozhodnutia Okresného úradu Trebišov, odboru všeobecnej vnútornej správy Trebišov č. OU-TV-OVVS-2020/005524 zo dňa 20. augusta 2020 / správneho orgánu prvého stupňa/, po preštudovaní administratívneho spisu a pripojených dokumentov policajných orgánov, ako aj spisov a konania o priestupku žalobcu, pred orgánom verejnej správy uzavrel, že žaloba nie je dôvodná a túto podľa § 190 SSP zamietol.
35. Predmetom konania bola správna žaloba, ktorou žalobca žiadal preskúmanie rozhodnutia orgánu verejnej správy a to správneho orgánu prvého stupňa v konaní o priestupku zo 20. augusta 2020, ktorým bol žalobca uznaným vinným zo spáchania priestupku podľa § 49 ods. 1 písm. d/ priestupkového zákona. Podľa výrokovej časti sa skutok stal dňa 9. augusta 2019, kedy mal žalobca udrieť do tváre poškodeného a spôsobil mu zranenia uvedené v rozhodnutí.
36. Správny súd vyhlásil rozsudok na verejnom vyhlásení rozsudku dňa 11. mája 2022, bez nariadenia pojednávania podľa podmienok § 137 ods. 4 Správneho súdneho poriadku. Správny súd pripomína, že o žalobe vo veci správneho trestania ako aj o priestupku, ako je to v preskúmavanej veci je príslušný na rozhodnutie samosudca správneho súdu /§ 23 ods. 2 písm. a/ SSP/. Správny súd súc zviazaný ustanoveniami § 177 SSP so zvýraznením časti o konaní vo veciach správneho trestania za podmienok uložených v § 194 a nasl. Správneho súdneho poriadku, konštatuje, že mal za preukázané že došlo k spáchaniu uvedeného skutku a to zo záverov a z odôvodnení rozhodnutia žalovaného aj správneho orgánu prvého stupňa, ako aj z obsahu administratívneho spisu žalovaného.
37. Úlohou správneho súdu nie je viesť dokazovanie, ale preskúmať či došlo v konaní k aplikovaniu správnych hmotnoprávnych ustanovení a či nedošlo k porušeniu procesných ustanovení v konaní pred orgánom verejnej správy tak, že by bolo vydané rozhodnutie nezákonné a zasiahli do práv a oprávnených záujmov žalobcu. V oblasti správneho trestania platia určité špecifiká v prvom rade ide aplikovanie zásad trestného konania, ako konania verejno-právneho charakteru, v konaní o priestupku, v ktorom sa orgánu verejnej správy ukladá povinnosť preukázať spáchanie skutku, správne právne posúdenie tohto
skutku a vyvodenie administratívnej zodpovednosti, po zohľadnení všetkého, čo v konaní vyšlo najavo vykonaným dokazovaním a to jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti.
38. Správny súd, ktorý nie je viazaný žalobnými bodmi a môže meniť právnou kvalifikáciu len podľa podmienok uvedených v § 195 Správneho súdneho poriadku vtedy, ak dospel k takémuto záveru na základe a obsahu administratívneho konania a napadnutých rozhodnutí.
39. Žalobca v prvom rade napádal nesprávne zistenie skutkového stavu ako aj správnosť skutkových záverov a ich právne posúdenie orgánmi verejnej správy. Jeho výhrady sú dané vo vzťahu k inštitútu nutnej obrany, ktorú pokladá žalobca za naplnenú vo svojom prípade, a jeho konanie malo spĺňať jej kritéria tak, že nedošlo k neprimeranému útoku zo strany žalobcu, ak sa bránil útokom úderom rukou vo vzťahu k tvári poškodeného. Nebolo však v konaní sporné to, že došlo k incidentu a útoku žalobcu na tvár poškodeného, žalobca spochybňoval stranu ktorú napadol, a bolo zrejmé že poškodený utrpel poškodenie zdravia na pravej strane tváre, a teda žalobca tvrdil, že takýto útok nevykonal, lebo poškodeného udrel do ľavej časti.
40. Predovšetkým správny súd konštatuje, že vychádzal z podkladov, ktoré sú k dispozícii a to predovšetkým zisťovaniu polície, ale aj v administratívnom konaní. Bolo nepochybné že sa skutok stal, a stal sa v rozsahu ako je zaznamenané v lekárskom posudku, z ktorého vyplýva poškodenie pravej časti tváre žalobcu, v časti oko. Paradoxne žalobca tvrdí, že išlo o nutnú obranu, avšak správny orgán pomliaždenie pravej očnej buľvy s krvnou podliatinou hornej a dolnej mihalnice s dobou liečenia 5-6 dní na základe lekárskeho posudku pokladá za následok neadekvátny tomu, čo žalobca popisuje, že jeho konaniu predchádzalo.
41. Správny súd pokiaľ ide o zistenie skutkového stavu konštatuje, že za priamy dopad a následok útoku žalobcu, ktorý bol ním spáchaný /v podstate aj priznaním žalobcu/, hodnotí ako správne závery vykonané správnymi orgánmi vzhľadom na telesné poškodenie poškodeného, jeho zranenie.
42. Je nepochybné, že v hodnotenej situácii v uvedený deň došlo ku konfliktu, výsledkom ktorého bolo nevhodné správanie všetkých aktérov konfliktu. Podstatné je, že k spáchaniu uvedeného a posudzovaného žalobcu došlo a ten bol posúdený ako priestupok spáchaný vo forme nepriameho úmyslu žalobcom ako - páchateľom, ktorý sa spoliehal na to, že dopad jeho správania a útoku nebude mať na objekt chránený zákonom o priestupkoch taký účinok, akým sa ukázalo zranenie poškodeného. Treba konštatovať, že v priamej príčinnej súvislosti z atakom žalobcu na integritu poškodeného došlo k ublíženiu na jeho zdraví, čo bolo charakterizované v znaleckom posudku a je to teda zrejmé ako dej, ktorý sa odohral spôsobom zisteným aj aj podľa svedeckých výpovedí. Jedine žalobca sa domnieva, že išlo o nutnú obranu a to v dôsledku ďalšieho nevhodného správania sa zamestnancov nahrávanej spoločnosti, ktorí, napr. svedok C.. T. mali útočiť fyzicky na integritu samotného žalobcu hádzaním predmetov a spôsobovať jeho obavy, pre ktoré jeho správanie - útok na poškodeného malo byť nutnou obranou.
43. Správny súd vychádza zo skutkových a právnych záverov orgánov verejnej správy, že skutok sa stal, že ho spáchal žalobca, že bol naplnený § 49 ods. 1 písm. d/, a správne bola vymeraná sankcia vo výške 50,- eur, ktorá je sankciou za takého správanie žalobcu adekvátna podľa orgánov verejnej správy za situácie, ako sa odohrala.
44. Správny súd konštatuje, že rozhodnutia žalovaného je dôsledným prevzatím obsahu administratívneho spisu, a tým vyhodnoteniu celej situácie, za ktorý bol uvedený skutok spáchaný.
45. Podľa § 2 ods. 2 priestupkového zákona priestupok nie je konanie, ktorým niekto odvracia primeraným spôsobom priamo hroziaci útok na záujem chránený zákonom, alebo nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému zákonom, ak týmto konaní nebol spôsobený zrejme rovnako závažný následok ako ten, ktorý hrozil; a toto nebezpečenstvo nebolo možné v danej situácii odstrániť inak. Obrana však nesmie byť celkom zjavne neprimeraná útoku, najmä k jeho spôsobu, miestu a času, okolnostiam vzťahujúcim sa na osobu útočníka, alebo na osobu obrancu. Podmienkou obrany je odvrátenie útoku, ktorý priamo hrozí, alebo trvá. Trvanie útoku sa posudzuje dovtedy, dokiaľ sa neskončilo nebezpečenstvo pre napadnutý chránený záujem a ukončenie útoku musí byť definitívne.
46. Pokiaľ ide o vykonané dokazovanie a závery, ktoré z neho urobil správny orgán, správny súd poukazuje aj na úvahy správneho orgánu na ktoré je potrebné poukázať vzhľadom na to, že svedkovia I. T. a N. R. a W. Q., ako zamestnanci spol. MD Stav, s.r.o. mali s obvineným v minulosti viacero konfliktov. Správny orgán mal za to, že by sa preto mohli javiť ich výpovede ako zaujaté. Poukázal však na to, že v priestupkovom konaní boli riadne poučení o dôležitosti pravdivej svedeckej výpovede, a o možných následkoch v prípade nepravdivej a neúplnej svedeckej výpovedi, ktorému porozumeli a riadne ho pred vypočutím podpísali. Správny orgán bral do úvahy aj ich výpovede okrem svedkyne H. M.. Táto opísala dej skutku tak, že mala dostatočný výhľad na konflikt prebiehajúci medzi obvineným a poškodeným, kde uviedla, že keď W. Q. došiel k V.. C., tak sa ho spýtal niečo v tom zmysle, prečo ich natáča a snažil sa mu rukou zakryť mobilný telefón. Vtedy ho V.. C. jednou rukou udrel do oblasti oka, nevedela uviesť, či dlaňou alebo päsťou. V tejto časti svedkyňa vypovedala zhodne v trestnom konaní, pričom na ústnom pojednávaní o priestupku ešte doplnila, že nastavil ruku k obrane, keď' sa mu C.. Q. snažil zakryť telefón. Mala za to, že žalobca úmyselne poškodeného napadol, ale nevidela žiaden fyzický útok W. Q. voči žalobcovi. Správny orgán mal za to, že obvinený konal úmyselne, a to nie len pre hodnotenie svedkyne. Hodnoverným dôkazom je Znalecký posudok č. 92/2019 I.. Ľ. U. C.., znalca v odbore zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia a úrazová chirurgia, z ktorého vyplýva, že W. Q. bolo spôsobené ľahké zranenie, a to pomliaždenie pravej očnej gule s krvnou podliatinou na hornej a dolnej mihalnici pravého oka a podráždením spojovky pravého oka s dobou liečenia a práceneschopnosti 5-6 dní. Zo záveru znaleckého dokazovania vyplýva, že spôsobené zranenie u W. Q. mohlo vzniknúť tak, ako to uviedol menovaný vo svojej výpovedi, čomu zodpovedá mechanizmus úrazu v podobe tupého úderu alebo nárazu do oblasti pravého oka.
47. Výhrada žalobcu, že si preložil z ľavej ruky do pravej ruky telefón, aby teda mal voľnú ruku, a že pravou rukou by útočil do ľavého a nie do pravého oka poškodeného je slabou výhradou, ktorou nemožno zvrátiť zhora uvedené zistenia správneho orgánu, ktorý túto situáciu a jej hodnotenie a jej popis uzavrel do skutkového záveru, z ktorého vychádzal.
48. Správny súd konštatuje, že konanie charakterizované ako správne trestanie je vo svojich dôvodoch dáva možnosť jeho aktérom vyžadovať od orgánov verejnej správy dôsledné posudzovanie zásad, za ktorých sa uplatňuje zákon o priestupkoch ktorý svojím charakterom patrí do oblasti trestného práva. Za tejto situácie však treba konštatovať o preukázaní spáchania skutku a následok, charakterizovanie nutnej obrany už zhora dané vysvetlenie správnych orgánov, ktoré správny súd akceptuje.
49. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, ktorý je výhradou žalobcu podľa § 191 ods. 1 písm. d/ SSP správne súdne konanie v spojitosti z rozhodnutím žalovaného treba chápať ako jeden celok, žalovaný vysvetlil vo vzťahu a k odkazu administratívneho spisu že došlo k vysporiadaniu sa so všetkými výhradami na strane žalovaných správnych orgánov k tým odvolacím námietkam, ktoré žalobca predniesol.
50. Základom posúdenia úmyselného spáchania priestupku žalobcom spočíva v hodnotení orgánu verejnej správy, ktorý konanie žalobcu posúdili ako nepriamy úmyselne spáchaný skutok, za ktorý zodpovedá žalobca, pretože vedel, že konaním, ktoré vykonal že môže narušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom a pre prípad, že ho poruší alebo ohrozí bol s týmto uzrozumený. Postačuje teda nepriamy úmysel, nemusí to byť vôľa, teda priamy úmysel, teda vedomosť, že svojim konaním ublíži poškodenému na zdraví.
51. Správny súd po oboznámení sa z obsahu z rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa konštatuje, že ten vychádzal z obsahu administratívneho spisu Policajného orgánu i v konaní o priestupku zistených odpovedí aktérov, ktorými boli poškodení žalobca i svedkovia ako došlo k incidentu a k ublíženiu na zdraví vo vzťahu k W. Q. na jeho pravom oku spôsobom a v rozsahu tak ako bolo konštatované vo výrokovej časti.
52. Z obsahu výpovede W. Q., ktorý konštatoval, že už v minulosti mal so žalobcom konflikt pre jeho výhradu smerujúcu k nesúhlasu s natáčaním na pracovisku, preto sa snažil o zakryť telefón rukou a žalobca ho mal udrieť päsťou do tváre. Toto potvrdila i svedkyňa H. M., ktorá uviedla, že sa nachádzala na mieste kde došlo k incidentu, pričom popísala, že to bolo na Beherovskej ul. v Trebišove, počula konflikt medzi aktérmi a mala za to, že pri konflikte sa žalobca bránil, aby si kryl tvár, keď sa mu snažil poškodený zobrať telefón a tiež videla, že žalobca úmyselne udrel poškodeného.
53. Preto správny súd na tomto mieste konštatuje, že súčasťou hodnotenia skutku orgánmi verejnej správy boli aj otázky, kde sa nachádzali svedkovia a či teda mohli potvrdiť takúto skutočnosť, to znamená kto akým spôsobom inicioval konflikt a fyzické strety, či je to poškodený, alebo žalobca. Správny súd nevidí dôvod spochybniť správnosť záverov a hodnotní orgánov verejnej správy pokiaľ ide o ich skutkové a právne závery a to aj pokiaľ ide o vyhodnotenie námietok žalobcu, ktoré sa týkali nejasnosť výpovedí svedkov o útoku, nesprávnom hodnotení nutnej obrany, to ktorou rukou žalobca útočil, ani to či jeho námietky možno podriadiť pod namietané porušenie zásad trestného konania. Ani história ich konfliktu, za situácie výpovede svedkov nenasvedčuje, že príčina útoku bola nutná obrana žalobcu.
54. Preto podľa správneho súdu došlo k správnemu právnemu posúdeniu jeho skutku ako policajnými orgánmi, orgánmi verejnej správy pri prejednaní priestupku a tieto správne a zákonne uložili trest za nepriamym úmyslom spáchaný skutok proti občianskemu spolunažívaniu, ktoré je naplnené úderom ruky žalobcu do tváre poškodeného, ktoré potvrdila svedkyňa M.. Jeho konanie bolo konaním úmyselným, ktoré vykonal spôsobom, ktorý bol neadekvátny, lebo úder vo vzťahu k poškodenému spôsobil zranenie. Žalobca nebol zranený /§ 2 ods. 2 písm. a/ zákona o priestupkoch/ a nešlo o nutnú obranu.
55. Orgány verejnej správy v odôvodneniach svojich rozhodnutí reagovali v správnom konaní, pretože i žalovaný sa vyrovnal so všetkými jeho námietkami (ktoré sú súčasne aj podstatou správnej žaloby) a tak i správny súd pokladá rozhodnutie žalovaného za zákonné.
56. Žalobca priznáva, že udrel poškodeného, svoje správanie odôvodňoval strachom, je tak prinajmenšom zvláštne, že za tejto situácie presne vedel kde poškodeného udrel. Správny súd spochybňuje správnosť záverov žalobcu a niet dôvodu, pre ktorý by nezávislý znalec o dĺžke práceneschopnosti poškodeného vykonal nesprávne závery. Ostatné námietky, ako oznámenie skutku na policajných orgánoch a situácia v priestore, kde sa incident odohral a nemožnosť svedkov potvrdiť úmysel skutku, ktorý mal spáchať, a to ani svedkom T. ani poškodeným Q., ani svedkyňou M. nie je objektívnym hodnotením žalobcu, ale jeho obranou, v ktorej napokon sám nepopiera dej, ktorý sa odohral medzi ním a poškodeným, výsledkom ktorého bolo zranenie poškodeného ako následok konania žalobcu. Iné dôkazy v konaní pred orgánom verejnej správy žalobca neoznačil. Podľa správneho súdu, to čo poškodený p. Q. vo výpovedi tvrdil, t.j., že bol udretý pravou rukou a nie ľavou rukou nič nemení na fakte zranenia poškodeného a napokon podľa znalca sa pravou rukou zranenie pravého oka nedá spôsobiť tak, ako bolo zranenie u poškodeného. Závery o skutkovom a právnom stave hodnotené orgány verejnej správy uviedli v odôvodneniach rozhodnutí.
57. Žalobca uvádzal, že sa cítil ohrozený prehádzaním kameňov p. I. T. vo vzťahu k jeho osobe v danom priestore, považoval to za dôležité pre opísanie situácie, v ktorej sa nachádzal a tvrdil, obával sa o svoju telesnú integritu a takýmto spôsobom vysvetľoval aj svoje konanie, ktoré pokladal za obranu a nie za útok, ktorého sa úmyselne dopustil priestupku.
58. Z rozhodnutia prvostupňového orgánu, ale vyplýva, že zástupca žalobcu prednášal právne hodnotenie skutku žalobcu tak, že išlo uňho o krajnú núdzu, alebo nutnú obranu a to tak, že sa vlastne bránil útokom, ktorým došlo alebo malo dôjsť k zásahu do telesnej integrity poškodeného. Tomuto z hľadiska elementárnej logiky nie je možné uveriť. Človek, ktorý má obavy odíde. Žalobca pokračoval v natáčaní a až odňatie mobilu vyústilo do situácie jeho reakcie - neprimeranej. Na tom nič nemení ani žalobcom tvrdená obava z atakov ostatných zamestnancov, ktorý mali za ním hádzať predmety. Napokon motivácia žalobcu chrániť verejné priestranstvo pred ohrozením mohla skončiť aj oznamom na kompetentnom úrade, napríklad príslušnom inšpektoráte práce.
59. Správny súd záverom konštatuje, že žalobné dôvody správnej žaloby podľa § 191 ods. 1 písm. e/, c/, d/ SSP nie sú dané. Správny súd ako nedôvodnú správnu žalobu žalobcu zamietol podľa § 190 SSP, potom čo uzavrel, že napadnuté rozhodnutia orgánov verejnej správy sú správne a zákonné.
60. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 a nasl. SSP, a neúspešnému žalobcovi ako aj žalovanému, ktorý odôvodnené trovy konania neuplatnil, náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v Košiciach v lehote 30 dni od doručenia rozhodnutia krajského súdu. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že : a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.