Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

27Co/163/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a sudkýň JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: U. zastúpeného: Z. proti žalovanej: P., o zaplatenie 13.131,32 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Partizánske zo dňa 19. januára 2017, č.k. 6C/101/2015-84, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej - zamietajúcej časti a v súvisiacej časti o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

Žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 6.387,36 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 6.387,36 eur od 01.02.2015 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáhal od žalovanej zaplatenia 13.131,32 eur spolu s úrokom vo výške 19,50% ročne zo sumy 9.410,35 eur od 01.02.2015 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 11.525,77 eur od 01.02.2015 do zaplatenia a náhrady trov konania dôvodiac, že dňa 25.10.2011 vystavil žalobca, na základe žiadosti žalovanej Oznámenie o poskytnutí úveru U. Kreditnej karty k žiadosti reg. č. XXXXXXXXXR, ktorým došlo, v súlade s príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka, ako aj zákona o platobnom styku, k uzatvoreniu Zmluvy o úvere k U. Kreditnej karte č. XXXXXXXXXR, neoddeliteľnou súčasťou ktorej zmluvy boli tiež Obchodné podmienky pre U. Kreditnú kartu, ako aj Podmienky pre vydanie a používanie U. kreditnej karty. Predmetom Zmluvy bol aj záväzok žalobcu poskytnúť za splnenia dohodnutých podmienok žalovanej peňažné prostriedky na čerpanie (úver) do výšky úverového limitu dohodnutého zmluvnými stranami na sumu 7.400,- eur. Žalovaná bola oprávnená úver čerpať počnúc dňom 25.10.2011. Žalovaná nedodržala platobnú disciplínu, na ktorú sa zaviazala, v dôsledku čoho žalobca, vyzval žalovanú na úhradu dlžnej sumy. Výška úroku pri predmetnom type kreditnej karty predstavuje ku dňu 31.01.2015 sadzbu 19,50% p.a. Výška úroku z omeškania je v súlade s § 517 ku dňu 16.02.2013 (deň nasledujúci po dni splatnosti /zosplatnení/ úveru, t.j. prvý deň omeškania) vo výške 8,75% p.a. z dlžnej čiastky. Žalobca poskytol dohodnutý úver a v dôsledku nedodržania platobnej disciplíny zo strany žalovanej eviduje ku dňu 31.01.2015 voči žalovanej pohľadávku vyplývajúcu zo Zmluvy spolu vo výške 13.131,32 eur, ktorú predstavuje istina vo výške 9.410,35 eur, úrok vo výške 2.115,42 eur vyčíslený ku dňu 13.01.2015, úrok z omeškania vo výške 1.605,55 eur vyčíslený ku dňu 31.01.2015. Žalovaná sa k žalobe nevyjadrila.

3. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že dňa 25.10.2011 vystavil žalobca žalovanej oznámenie o poskytnutí úveru k U. Kreditnej karte k žiadosti reg. č. XXXXXXXXXR, ktorým došlo k uzatvoreniu zmluvy o úvere k U. Kreditnej karte č. XXXXXXXXXR. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli tiež Obchodné podmienky pre U. Kreditnú kartu, ako aj Podmienky pre vydanie a používanie U. kreditnej karty. Predmetom zmluvy bol aj záväzok žalobcu poskytnúť za splnenia dohodnutých podmienok žalovanej peňažné prostriedky na čerpanie (úver) do výšky úverového limitu dohodnutého zmluvnými stranami na sumu 7.400,- eur, úroková sadzba bola dohodnutá vo výške 18,90%, úrok z omeškania vo výške 9,25% ročne, deň splatnosti 15. deň v mesiaci, pričom RPMN úveru bola 20,94% a priemerná RPMN bola 23,97%. Žalovaná bola oprávnená úver čerpať počnúc dňom 25.10.2011. Žalovaná sa zároveň zaviazala uhradiť žalobcovi dlžnú sumu, ktorá predstavuje zostatok čerpaného úveru, úroky a všetky príslušné poplatky ku dňu uzávierky najneskôr v deň splatnosti, t.j. 15. deň v mesiaci, v ľubovoľnej výške, najmenej však vo výške minimálnej splátky. Výška minimálnej splátky bola dohodnutá vo výške 5% z dlžnej sumy, avšak minimálne vo výške 15,- eur. Žalobca bol oprávnený inkasovať príslušnú splátku z bežného účtu žalovanej a žalovaná bola povinná vytvárať ku dňu splatnosti dostatočné krytie peňažnými prostriedkami na svojom bežnom účte. Žalovaná nedodržala platobnú disciplínu, na ktorú sa zaviazala, v dôsledku čoho žalobca, v súlade s ustanoveniami čl. 9.1 písm. e/ Všeobecných obchodných podmienok určil predčasnú splatnosť úveru poskytnutého na základe zmluvy ku dňu 15.02.2013 a vyzval žalovanú na úhradu dlžnej sumy listom zo dňa 18.02.2013. Právny zástupca žalobcu vo svojej výpovedi uviedol, že žalovaná uzatvorila so žalobcom zmluvu o U. kreditnej karte. V krátkom časovom slede vyčerpala prostredníctvom opakovaných čerpaní 8.213,- eur a uhradila 1.825,64 eur. V dôsledku uvedeného určil žalobca predčasnú splatnosť, nakoľko od určenia predčasnej splatnosti nedošlo k žiadnej zmene, pričom predčasná splatnosť bola 15.02.2013 a po tomto dátume sa už pohľadávka len kapitalizovala.

4. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 497, § 499, § 502 ods. 1, § 503 ods. 2, § 504 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1 - 4, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, § 2 písm. a/, b/, d/, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch, s odkazom na ktoré v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že po zhodnotení výsledkov dokazovania dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Vyhodnotil ako nesporné, že strany sporu uzavreli zmluvu o poskytnutí úveru, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úverový limit 7.400,- eur s tým, že ide o druh spotrebiteľského úveru a preto právny vzťah medzi stranami je potrebné posudzovať nielen podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ale zároveň aj podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Súd preskúmal uzavretú úverovú zmluvu a zistil, že neobsahuje všetky náležitosti, tak ako to ukladá zákon o spotrebiteľských úveroch účinný v čase uzavretia tejto zmluvy a to obligatórne náležitosti uvedené v ust. § 9 ods. 2 písm. f/ a písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch. V zmluve chýba termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, keď v zmluve je uvedené len „dňom konečnej splatnosti úveru je v zmysle ustanovení Podmienok pre vydanie a používanie U. Kreditnej karty posledný deň výpovednej lehoty“. Okrem toho v zmluve absentujú údaje o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, čo nemožno nahradiť uvedením celkovej výšky splátky. Ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a/ zákona o spotrebiteľských úveroch sankcionuje absenciu týchto podstatných náležitostí v písomnej forme tak, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Preto žalobca nemá právo na úroky, poplatky, ale môže sa domáhať iba vrátenia nesplatenej istiny spotrebiteľského úveru. Keďže žalovaná úver riadne a včas nesplácala, porušila tak zmluvu a žalobca využil oprávnenie zakotvené v čl. 9 bod 9.1. VOP, keď listom zo dňa 18.02.2013 oznámil žalovanej predčasné zosplatnenie úveru ku dňu 15.02.2013. Celá istina úveru sa teda stala splatnou na základe tejto výzvy žalobcu, ktorou žalovanú vyzval na úhradu celého zostatku úveru. Žalovaná na úver spolu čerpala sumu 8.213,- eur a zaplatila 1.825,64 eur, preto je žalobcovi povinná vrátiť sumu 6.387,36 eur (8.213 eur - 1.825,64 eur). Vzhľadom k tomu, že žalovaná je so zaplatením dlžnej sumy v omeškaní, priznal súd žalobcovi popri istine aj úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a to v zákonnej výške 8,75% ročne zo sumy 6.387,36 eur od 01.02.2015 do zaplatenia. O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 2 tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo, vzhľadom na čiastočný úspech strán vo veci.

5. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote, čo do jeho zamietajúcej časti a súvisiacej časti o náhrade trov konania, odvolaním napadol žalobca, navrhujúc odvolaciemu súdu v tejto časti jeho zrušenia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uplatňujúc dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ (nesprávne skutkové a právne závery), namietal správnosť záveru súdu prvej inštancie v tom, že dotknutá spotrebiteľská zmluva

nespĺňa náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch, z ktorého dôvodu je potrebné ju považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Uviedol, že nebolo sporné, že účastníci uzatvorili zmluvu, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver formou kreditnej karty. Pokiaľ súd prvej inštancie k zamietavému rozhodnutiu dospel na základe toho, že zmluva nemá obsahovať konečnú splatnosť úveru a členenie splátok úveru na istinu, úrok a ďalšie príslušenstvo, tak tento záver nie je namieste, vzhľadom na charakter poskytovaného produktu. Súd neprihliadal na to, že v danom prípade išlo o úver revolvingový, ktorý nie je časovo ohraničený, charakteristický odlišnosťami od iných spotrebiteľských úverov s jednorazovým čerpaním finančných prostriedkov, z ktorého dôvodu sa mu priznáva osobitný režim pri aplikácií noriem spotrebiteľského práva. Revolvingový úver je typický tým, že veriteľ ho dopĺňa a úverový vzťah tak môže fungovať neurčitú dobu. Dlžník stále platí, veriteľ úver dopĺňa, časť splátky sa používa na splatenie poskytnutých úverových prostriedkov a časť na odplatu. Úver je odplatný právny úkon. Je výlučne v dispozícii dlžníka koľko čerpá, a teda aj koľko bude povinný s poukazom na to zaplatiť. Obmedzenie zmluvy o kreditnej karte na určitý časový úsek, by bolo nielen v rozpore s produktom kreditnej karty, ale aj podstatnou náležitosťou uzatvorenej zmluvy prejavenou vôľou zmluvných strán. Ani súd nemôže svojvoľne meniť zmluvné ustanovenia o čase trvania zmluvy, ktoré bolo riadne dojednané medzi zmluvnými stranami. Uvedenému zodpovedajú aj závery rozsudku Krajského súdu Prešov 1Co/29/2014. Súd nemôže svojim postupom negovať základnú charakteristiku zmluvy o úvere, ktorou je povinnosť zaplatiť úrok, a to od doby poskytnutia peňažných prostriedkov. Úrok nemá sankčný charakter, preto ho nemožno zamieňať s úrokom z omeškania. Namietal, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je dostačujúce (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, resp. d/ . Skutočnosť, že súd sa nedostatočne zaoberal revolvingovou podstatou úveru, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o odôvodnení rozsudku. S poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I ÚS 625/03 zo dňa 14.04.2005 poukazoval na spôsob, akým by mal súd nazerať na sporové konanie, spotrebiteľské spory nevynímajúc. Základnou podmienkou je predovšetkým zhoda vôle zmluvných strán na obsahu zmluvy. Sankcia uplatňovaná konajúcim súdom má za následok, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bezpoplatkový, čo predstavuje zásah do prejavenej vôle zmluvných strán napriek tomu, že sa žalobca neobohatil na úkor spotrebiteľa. Uviedol, že poukazuje na judikatúrou opakovane prezentovanú doktrínu, podľa ktorej nie je možné aplikáciu právnych noriem na ochranu spotrebiteľa uskutočňovať selektívne a spätne, nie je možné dospieť k záveru, že ochrana spotrebiteľa umožňuje aplikáciu akéhokoľvek ustanovenia len s odôvodnením, že je pre spotrebiteľa výhodnejšie. Vnášalo by to do právnych vzťahov značnú neistotu a znamenalo by to výrazný zásah do zásady rovnosti účastníkov týchto vzťahov, v súvislosti s čím poukázal na rozhodnutia českých súdov. Požiadavka súdu na určenie splátkového kalendára pri revolvingových úveroch nie je možná. Prikázať niečo, čo nemožno realizovať znamená právo likvidovať, pretože príkaz, ktorý nemožno splniť, slúži iba zmätku, strachu a chaosu. V obdobných prípadoch bol nárok žalobcu vyhodnotený ako dôvodný. S poukazom na základný obsah princípu materiálnej rovnosti a princípu právneho štátu, ktorého obsahom je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď, je legitímny očakávaním žalobcu, že obdobne bude jeho nárok posúdený aj v predmetnom konaní. Súčasne ako súvisiaci výrok napadol formálne odvolaním aj výrok o trovách konania avšak bez skutkovej argumentácie. V závere uvádza, že má za to, že rozsudok „Okresného súdu Skalica“ ako súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

6. Žalovaná nevyužila svoje právo písomne sa vyjadriť k podanému odvolaniu.

7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262 ods. 1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 aj náležitosti podľa § 363 s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia v odvolaním dotknutej časti a jemu predchádzajúceho konania.

8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti (zamietajúcej časti a v súvisiacej časti o náhrade trov konania medzi stranami sporu) je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zostávajúcej - vyhovujúcej časti nepreskúmaval, keďže táto suspenzívnym účinkom odvolania napadnutá nebola.

9. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok a vzhľadom na odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia tiež, či postupom súdu prvej inštancie nedošlo k odňatiu možnosti stranám sporu konať pred súdom, od 01.07.2016 k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, resp. či tu nie je existencia takej vady, ktorá by bola spôsobilou mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/ .

10. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR. V situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré bolo vyhovené nároku, ktorý strana sporu žalobou uplatnila, či pre ktoré bol tento zamietnutý, tiež akým spôsobom sa súd vysporiadal s prostriedkami procesného útoku, či procesnej obrany uplatňovanými stranami, je pre tieto veľmi obtiažne pochopiť takéto rozhodnutie. Pokiaľ nie sú tieto faktory vysvetlené v odôvodnení rozhodnutia, nemožno vylúčiť, že rozhodnutie, z ktorého nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd pri formulovaní výroku spravoval, treba považovať za nepreskúmateľné. Takéto rozhodnutie súdu porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces, pretože mu upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.

11. Výkladom toho, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom, následkom zistenia ktorej je zrušujúce rozhodnutie, resp. či ide len o tzv. inú vadu konania, sa zaoberalo Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na zasadnutí konanom dňa 3. decembra 2015 a prijalo stanovisko, podľa ktorého výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá dôvod na odvolanie podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ v spojitosti s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku, spočívajúci v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom (teraz § 365 ods. 1 písm. b/ , inak ide o tzv. inú vadu konania (§ 365 ods. 1 písm. d/ , v súvislosti s čím je potrebné vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti, teda mieru, do akej táto vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, teda v každej konkrétnej veci individuálne zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia posudzovať ako tzv. inú vadu a do akej miery ho možno podriadiť pod ustanovenie § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., t.j. posudzovať ho ako odňatie možnosti konať pred súdom, resp. porušenie práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/CSP).

12. Preskúmaním obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť uplatnenej odvolacej námietky. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami tej - ktorej strany sporu, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami v zmysle § 220 ods. 2 (do 30.6.2016 podľa § 157 ods. 2 OSP), pričom stranám musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky, spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnením nároku a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli svojvoľné, alebo zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že žalobca sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže samo o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, alebo arbitrárnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie.

13. Postupom súdu prvej inštancie tak nedošlo k odňatiu možnosti stranám sporu konať pred súdom, od 01.07.2016 k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a nebola zistená ani tzv. iná vada konania, spôsobilá viesť k záveru, že jej následkom došlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci, odvolací súd tiež nezistil vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré by boli spôsobilé viesť k zrušeniu rozhodnutia (§ 389 ods. 1 písm. a/, b/ .

14. Posúdením zostávajúceho obsahu odvolania odvolací súd zistil, že ďalšie odvolacie námietky žalobcu smerujú proti ním tvrdeným nesprávnym skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie,

na ktorých založil svoje zamietajúce rozhodnutie o absencii obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvedených v ust. § 9 ods. 2 písm. f/ a k/ zák. č. 129/2010 Z.z. (konečná splatnosť úveru, výška, počet a termíny splátok), s následkom posúdenia úveru ako bezúročného a bez poplatkov, keď súd prvej inštancie nezohľadnil špecifiká daného úverového produktu (revolvingový úver), čo viedlo podľa jeho názoru k naplneniu dôvodov na odvolanie, uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.

15. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

16. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).

17. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalobcu vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, dostatočne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, že dotknutý záväzkový vzťah, ktorý vyhodnotil ako spotrebiteľský, nebol dostatočným spôsobom individualizovaný, keďže zmluva o úvere neobsahuje všetky obligatórne náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvedené v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej „zákon o spotrebiteľských úveroch“), následkom čoho posúdil úver ako bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 zák. o spotrebiteľských úveroch), vychádzajúc z čoho uplatnený nárok presahujúci nesplatenú istinu s príslušným úrokom z omeškania vo zvyšku zamietol a vzhľadom na čiastočný úspech strán sporu o trovách konania rozhodol za aplikácie ust. § 255 ods. 2 tak, že žiadna zo strán nemá nárok na ich náhradu. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež dostatočne odôvodnil v súlade s požiadavkami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku vzťahujúceho sa k dotknutej časti a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 .

18. Na zdôraznenie správnosti a vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza: 19. Nemožno pochybovať (a nespochybňuje to v odvolaní ani samotný žalobca) o spotrebiteľskom charaktere právneho vzťahu, založeného stranami sporu zmluvou o úvere zo dňa 25.11.2011, ktorý má charakter tzv. revolvingového (spotrebiteľského) úveru, na ktorý dopadajú normy spotrebiteľského práva. Vzhľadom na tento spotrebiteľský charakter právneho vzťahu, v ktorom má pôvod v konaní uplatňovaný nárok žalobcu voči žalovanej, súd prvej inštancie zákonu zodpovedajúcim spôsobom, vychádzajúc z princípu ochrany spotrebiteľa v spotrebiteľskom právnom vzťahu, podrobil ex offo prieskumu obsah zmluvy o tomto úvere z hľadiska toho, či obsahovala zákonné náležitosti. V čase uzatvorenia zmluvy platila právna úprava zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a súd prvej inštancie zo správne aplikovaných ustanovení označeného právneho predpisu platných a účinných ku dňu uzatvorenia dotknutej zmluvy aj vychádzal. Podľa dôvodovej správy k návrhu Zákona o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (po prijatí publikovanom pod č. 129/2010 Z.z.) vo vzťahu k § 9, zásadný význam v ochrane spotrebiteľa v zmluvných vzťahoch má, aby spotrebiteľ získal dostatočné množstvo informácii o podmienkach úveru, nákladoch a záväzkoch, ktoré z neho vyplývajú. Medzi podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere patria napr. výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov aj iných poplatkov (spotrebiteľ musí byť zrozumiteľne informovaný v akých termínoch, resp. kedy, v akej

výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti, splácať istinu, úroky aj iné poplatky) vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Z vyššie citovanej časti dôvodovej správy k ust. § 9 ods. 2 vyplýva účel, pre ktorý zákonodarca zakotvil požiadavku obligatórnej obsahovej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere - ktorým účelom je dostatočná informovanosť spotrebiteľa o podmienkach spotrebiteľského úveru, konkrétne aj o výške, počte a termínoch splátok, a to nielen istiny, ale aj úrokov a (iných) poplatkov, ktorá požiadavka bola premietnutá aj do normatívneho textu - do znenia zákona.

20. V posudzovanej veci bola zmluva o revolvingovom úvere uzavretá dňa 25.10.2011, preto sa na ňu vzťahovali ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia tejto zmluvy, teda do 30.11.2011. V zmysle § 9 ods. 2 tohto zákona, sú stanovené pod písm. a/ až y/ obligatórne náležitosti, ktoré každá zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať, okrem všeobecných náležitostí, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere bola perfektným právnym úkonom. Ustanovenie § 11 ods. 1 cit. zákona stanovuje výnimky, kedy aj pri nesplnení podmienok podľa ods. 2 je zmluva platná, zároveň však stanovuje sankciu pre veriteľa vo forme bezúročnosti úveru a bez poplatkov v prípade, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/ a y/ a § 10 ods. 10. Takouto výnimkou nie je ani nedodržanie uvedenia v zmluve - výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v zmysle písm. k/, ktorej absenciu ako podstatnej náležitosti v dotknutej zmluve o úvere považoval súd za rozhodujúcu skutočnosť pre záver o tom, že úver je bezúročný a bez poplatkov.

21. Za správny odvolací súd považuje záver, podľa ktorého údaje obsiahnuté v tzv. formulárovej zmluve nezodpovedali požiadavkám kladeným na zmluvu o spotrebiteľskom úvere v rámci citovaných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch, keď podľa Obchodných podmienok pre U. Kreditnú kartu (bod 5.1.) je výška splátky ľubovoľná, najmenej však vo výške minimálnej splátky, ktorá je 5% z vyčerpanej sumy úveru ku dňu vystavenia výpisu, minimálne 15,- eur. Uvedené formulácie použité žalobcom nemožno považovať za súladné s dotknutým ustanovením zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko významom tohto ustanovenia bolo, aby spotrebiteľ pri podpise zmluvy mal vedomosť o tom, koľko z ktorej splátky, pripadá na istinu, úroky a iné poplatky poskytnutého úveru a mal tak možnosť vykonať výber medzi viacerými ponúknutými úverovými produktmi od viacerých dodávateľov. Ak zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov možno dospieť len k tomu záveru, že takéto náležitosti sú obligatórnymi (povinnými) náležitosťami s následkom v podobe považovania poskytnutého úveru za úver bezúročný a bez poplatkov. Účelu úpravy spotrebiteľského práva (ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a jeho ochrana ako slabšieho účastníka právneho vzťahu) zodpovedá len taký výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý každý z údajov vyjadrených v zákone slovami „výška, počet a termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených položiek teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k poplatkom. Na základe uvedeného preto správne súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá stranami sporu neobsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ako to vyžaduje zákon o spotrebiteľských úveroch, keďže ide o náležitosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku, a preto je možné považovať poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov. Nedôvodne žalobca namieta, že súd v tomto smere nezohľadnil špecifiká daného úverového produktu, t.j. že v danom prípade ide o revolvingový úver, pretože pokiaľ aj výška minimálnej splátky úveru je uvedená v percentuálnom vyjadrení, nič nebránilo žalobcovi rovnakým spôsobom túto rozčleniť, t.j. vyjadriť percentuálny podiel úrokov a poplatkov, ktoré sú nepochybne súčasťou takejto splátky, pretože inak to nesporne spotrebiteľa môže klamlivo zvádzať k záveru, že v zásade spláca mesačnými splátkami len samotnú istinu poskytnutého úveru. Slovenské súdy v konštantnej judikatúre potvrdenej Najvyšším súdom SR opakovane konštatovali a vyložili, že zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje členenie splátok na splátky úveru, splátky poplatkov a splátky úrokov (a to aj v prípade revolvingových úverov), preto závery súdu prvej inštancie v tomto smere nie sú odklonom od ustálenej súdnej praxe.

22. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, keďže súd prvej inštancie zistil, že žalovaná na úver spolu čerpala sumu 8.213,- eur a zaplatila 1.825,64 eur, je žalobcovi povinná vrátiť sumu 6.387,36 eur (8.213,- eur - 1.825,64 eur), na ktorú ju spolu s príslušným úrokom z omeškania zaviazal v zmysle vyhovujúcej časti napadnutého rozhodnutia a vecne správne potom žalobu nad rámec vyššie uvedeného v jej zostávajúcej časti zamietol.

23. Pre správnosť rozhodnutia a záver súdu o tom, že úver je bezúročný a bez poplatkov, bolo postačujúce, pokiaľ súd zistil, že v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere chýba čo i len jedna z náležitostí vymenovaných v ods. 1, § 11 Zákona č. 129/2010 Z.z. <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2010/129/> o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, pretože citovaný zákon nepredpokladá kumulatívne nesplnenie všetkých zákonom predpísaných podmienok vymenovaných v ustanovení § 9 ods. 2, aby úver bolo možné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd nezaoberal ďalšími odvolacími námietkami, pretože tieto by nemali vplyv na výsledok rozhodnutia o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru v posudzovanej veci.

24. Rozsudok súdu prvej inštancie je tak v odvolaním dotknutej - zamietajúcej časti a v súvisiacej časti o náhrade trov konania vo výroku vecne správny, preto bolo potrebné tento podľa § 387 ods. 1 v uvedenom rozsahu potvrdiť. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol žiadne rozhodujúce skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé k zmene napadnutého rozhodnutia.

25. O náhrade trov odvolacieho konania vo vzťahu žalobcu a žalovanej rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 a § 262 ods. 1 tak, že žalovanej, ako úspešnej strane sporu v odvolacom konaní, nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keďže tejto vznik trov v odvolacom konaní z obsahu spisu nevyplynul.

26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 .

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 , v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .