Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_27Co-238-2017.pdf
PDF · 103.75 KB
Case nature
Area
Subarea
27Co/238/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu Prima banka Slovensko, a.s. so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO 31 575 951, proti žalovanému D. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom okres U., prechodne bytom F. 11XX/XX, A., U. W. XXXX/XX, R. nad F., o zaplatenie 1.983,45 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 31. marca 2017, č.k. 27C/138/2016-65, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.140,50 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,50 % ročne zo sumy 2.138,23 eur od 23.07.2013 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol. Rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 18% trov konania. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/ zákona č. 129/2010 Z.z., § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/95 Z.z. a § 232 ods. 2, 3 CSP. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca uzavrel so žalovaným dňa 7.2.2013 úverovú zmluvu č. 31052, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 2.000 €. Žalobca so žalovaným v zmluve o úvere dohodli poplatok za správu úverového účtu 1,99 € mesačne. Dohodnutá úroková sadzba bola vo výške 19,90 % ročne, pričom bola dojednaná ako fixná do splatnosti. Žalovaný sa zaviazal poskytnutý úver splácať v 120 mesačných splátkach po 38,66 € splatných k 27. dňu v mesiaci s tým, splátka v sebe zahŕňa splátku príslušnej istiny aj úroku. Splatnosť prvej splátky bola 27.2.2013 a splatnosť úveru bola 27.1.2023. Celková čiastka, ktorú mal žalovaný zaplatiť bola 4.878 €. Výška RPMN bola 23,99 % a priemerná RPMN ku dňu podpisu úverovej zmluvy bola 19,37 %. Pretože žalovaný si neplnil riadne svoje povinnosti splácať úver pravidelnými mesačnými splátkami, žalobca pristúpil k zosplatneniu úveru dňom 22.7.2013, ktorú skutočnosť žalovanému oznámil listom zo dňa 27.6.2013. Nakoľko žalovaný žalovanú pohľadávku žalobcovi v celom rozsahu neuhradil a na istinu uhradil len čiastku vo výške 16,55 € predstavuje záväzok žalovaného spočívajúci v nezaplatenej istine sumu vo výške 1.983,45 €. Žalobca podanou žalobou uplatňoval vyčíslený úrok ku dňu predčasného zosplatnenia v sume 154,78 € s tým, že zároveň uplatňoval úrok 19,90 % ročne z nezaplatenej istiny od 23.7.2013 do zaplatenia. Zmluvou o úvere si účastníci konania dojednali úrokovú sadzbu vo výške 19,90 % ročne, pričom táto úroková sadzba bola dojednaná ako fixná do splatnosti. Súd prvej inštancie mal za nesporné, že úverový vzťah spočíva v poskytnutí peňažných prostriedkov a do vrátenia poskytnutých prostriedkov má dlžník platiť úroky. Účastníci úveru pritom nemusia dohodnúť čas, na ktorý sa úver poskytuje. V takom prípade vzniká právo na úroky až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov.
Pokiaľ si však účastníci úveru dohodnú úverové obdobie a dlžník poskytnuté peňažné prostriedky do dohodnutej doby nevráti, prichádzajú do úvahy za obdobie po splatnosti úveru úroky z omeškania. Ide pritom o odlišný inštitút oproti odplatným úrokom a ten má sankčnú povahu. Podľa súdu prvej inštancie zmluvne dohodnuté úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov mal žalovaný žalobcovi zaplatiť len do splatnosti úveru. Konštatoval, že v danej veci žalobca pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti a tým treba považovať celý dlh žalovaného za splatný, preto v zmysle zmluvy o úvere od splatnosti úveru už žalobca nemá nárok na úrok z úveru, ktorého platenie bolo dojednané obmedzene - do splatnosti, a nastupuje režim platenia úrokov z omeškania. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nie je možné žalobcovi priznať úroky z úveru v čase po splatnosti celého úveru, a preto žalovaného zaviazal na zaplatenie úroku z úveru do splatnosti úveru vo výške 154,78 € a vo zvyšnej časti uplatnených úrokov z úveru žalobu zamietol. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove z 30. júna 2015 sp. zn. 6Co/190/2014, v ktorom sa okrem iného uvádza, že splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. Súd prvej inštancie ďalej považoval za preukázaný aj nárok žalobcu na úrok z omeškania, ktorý vznikol na základe úverovej zmluvy z neuhradených splátok do dátumu predčasnej splatnosti úveru v celkovej výške 2,27 €. Žalovaný sa dostal do omeškania v júli 2013 kedy základná úroková sadzba ECB bola 0,50%, t. j. podľa ustanovení občianskeho práva je úroková sadzba 5,50%, v ktorej výške úrok z omeškania súd žalobcovi aj priznal (nie v uplatnenej výške 8% ročne) a to odo dňa nasledujúceho po dni ku ktorému bol úver predčasne zosplatnený v celosti (22.7.2013), t.j. odo dňa 23.07.2013. Za nezistenia neprijateľných zmluvných podmienok a existencie osobitných náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úveru považoval súd prvej inštancie za preukázané nároky žalobcu na zaplatenie istiny 1.983,45 eur, úroku (ako odplaty) 154,78 eur, úroku z omeškania 2,27 eur a úroku z omeškania vo výške 5,50% ročne z nezaplatenej istiny a úroku (ako odplaty) od 23.07.2013 do zaplatenia. Za neopodstatnenú považoval žiadosť žalovaného o povolenie splátok, ktoré konštatovanie odôvodnil v napadnutom rozsudku. Vzhľadom k tomu, že žalobca v žalobnom petite požadoval aj úrok 19,90% ročne z nezaplatenej istiny od 23.07.2013 od zaplatenia, ktorý nárok mu súd prvej inštancie nepriznal a v tejto časti žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 CSP tak, že žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 18% trov konania z uplatneného zaplateného súdneho poplatku, keď úspech žalobcu bol 59% a úspech žalovaného 41%. Po odpočítaní úspechu žalovaného od úspechu žalobcu vzniklo žalobcovi právo na čiastočnú náhradu trov konania vo výške 18%.
2. Proti rozsudku a to vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil a žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel. Súdu prvej inštancie vytýkal nesprávne právne posúdenie veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Pokiaľ súd prvej inštancie zamietol jeho žalobu v časti z dôvodu, že úrok z úveru patrí žalobcovi len do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, s
takýmto záverom sa žalobca nestotožnil. Poukázal na ustanovenia § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka a ako aj komentár IURA EDITION k nim a uviedol, že obsahom záväzku dlžníka z úveru je nielen vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky - úver, ale aj úroky. Tie sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov dlžníkovi a veriteľovi patria až do okamihu reálneho vrátenia peňažných prostriedkov úveru. Nemožno ich zamieňať s úrokmi z omeškania a na nárok veriteľa na ich zaplatenie nemá omeškanie dlžníka vplyv. Pri omeškaní dlžníka s vrátením peňažných prostriedkov úveru má veriteľ nárok jednak na úrok z úveru, ako aj na úroky z omeškania.
3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že dlh uznáva v rozsahu, ako bolo rozhodnuté rozsudkom súdu prvej inštancie. Tento je ochotný žalobcovi zaplatiť formou splátkového kalendára. 4. Žalobca k podanému vyjadreniu žalovaného uviedol, že jeho vyjadrenie považuje za bezpredmetné, nakoľko žalovaný neuvádza žiadne konkrétne právne ani skutkové tvrdenia spochybňujúce opodstatnenosť uloženej povinnosti splatiť dlh. Trval na podanom odvolaní.
5. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP v napadnutom rozsahu, t.j. vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdiť.
6. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalobcom znesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vyhodnotil dôkazy v konaní vykonaný každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil z akých dôvodov a ktoré tvrdenia strán sporu mal za preukázané a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám ust. § 220 CSP. Námietky žalobcu uvedené v podanom odvolaní preto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané, ani tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje. Na doplnenie správnosti odvolací súd uvádza:
7. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní vytýka súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie veci, odvolací súd uvádza, že nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácií práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo stanovené dispozíciou právnej normy). Odvolaciu námietku žalobcu odvolací súd vyhodnotil ako neopodstatnenú, bez opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Tak ako odvolací súd už uviedol, stotožňuje sa v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). 8. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom priznal žalobcovi nárok na zaplatenie istiny 1.983,45 eur, úrok (ako odplaty) 154,78 eur, úrok z omeškania 2,27 eur a úrok z omeškania vo výške 5,50% ročne z nezaplatenej istiny a úroku (ako odplaty) od 23.07.2013 do zaplatenia. Súd nepriznal žalobcovi uplatnený úrok po zosplatnení pohľadávky, v ktorej časti žalobu zamietol ako nedôvodnú. Žalobca sa teda v konaní dovoláva nárokov na odplatné úroky, ktoré by mu patrili v prípade, ak by bol zachovaný stav zákonnej domnienky, a teda trvanie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy za stavu, že veriteľ aj spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v zmluve, teda za stavu, ak by nedošlo k predčasnému zosplatneniu úveru.
9. Aplikačná prax súdov sa otázkou priznania úrokov za úver po splatnosti pohľadávky a teda popri úrokoch z omeškania, či iných sankciách, už zaoberala. Najvyšší súd SR konštatoval cit. ,,Odvolací súd v tejto súvislosti upozorňuje, že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania“ (§ 369 Obchodného zákonníka) - uznesenie NS SR vo veci sp. zn. 4 Obo/143/98. V rozsudkoch súdov sa zmluvné dojednanie povinnosti platiť úroky popri úrokoch z omeškania, označilo za obchádzanie
zákonného pravidla zakotveného v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka o administratívnom strope úrokov z omeškania.
10. Rozhodovacia prax súdov Slovenskej republiky (napr. uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/40/2015 zo dňa 28.07.2015, jeho rozsudok sp. zn. 15Co/871/2014 zo dňa 02.09.2015, rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 5Co/479/2015-128 zo dňa 10.02.2016) sa priklonila k právnemu názoru, že dojednané úroky z úveru patria veriteľovi len za dobu do splatnosti úveru. Po splatnosti úveru patria veriteľovi už len úroky z omekšnaia, ak je dlžník v omeškaní so splnením svojej povinnosti vrátiť riadne a včas poskytnutý úver. Tento právny názor bol odobrený aj uznesením Ústavného súdu SR č.k. IV. ÚS 476/2012-14 zo dňa 18.09.2012, ktorý v zásade vyslovil, že takéto rozhodnutie súdu, ak je riadne odôvodnené, nemožno považovať za svojvoľné, alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu.
11. Uvedenou problematikou sa odvolacie senáty Krajského súdu Trenčín zaoberali tiež v rozhodnutiach, napr. zo dňa 26.04.2016 pod č.k. 6Co/304/2015, zo dňa 18.07.2017 pod č.k. 6Co 303/2017 a tiež ďalších, kde vyslovili : „Keďže tento stav netrvá, (rozumej stav trvania záväzku pred zosplatnením úveru) je zrejmé, že došlo k zmene záväzku, ktorá bola privodená omeškaním spotrebiteľa a súčasne predčasným zosplatnením úveru zo strany veriteľa. Zmena záväzku prináša aj zmenu pomerov plnenia a aktivuje režim omeškania v spojení s využitím práva podľa ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. K predčasnému zosplatneniu záväzku došlo konaním veriteľa. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej požičanej sumy. Rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva v tom, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz. Splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne vracia a spláca, za čo patrí veriteľovi úrok. Pri predčasnom a mimoriadnom zosplatnení úveru vzniká veriteľovi nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. Veriteľ teda navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. Jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide oproti právny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou. V protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a Nariadenia vlády 87/1995 Z.z.. Dohoda o platení úrokov za úver aj po splatnosti spôsobuje, že takéto úroky v skutočnosti navyšujú cenu za užívanie finančných prostriedkov za obdobie do dohodnutej, alebo predčasne vyvolanej doby splatnosti a zneisťujú sankčný mechanizmus úrokov z omeškania. Takto dochádza k obchádzaniu inštitútu iného plnenia na účely aplikácie § 3a ods. 2 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.“.
12. Od vyššie uvedeného právneho názoru nemá dôvod sa odvolací súd odkloniť ani v preskúmavanej veci. Na podporu jeho správnosti aj v tomto prípade poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.09.2012, sp. zn. IV. ÚS 476/2012-14, v zmysle ktorého ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľný výklad rozhodnutia krajského súdu, keď po zosplatnení úveru nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie už úrokov z úveru.
13. Pre úplnosť odvolací súd poukazuje na závery v tejto otázke, ako ich vo svojom rozsudku sp. zn. 6Co/190/2014 zo dňa 30.06.2015 uviedol Krajský súd v Prešove. Podľa neho úrok predstavuje cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný
spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Keďže jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. S protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy.
14. S takýmto právnym názorom sa zhoduje aj tunajší odvolací súd a v tomto zmysle je rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí zvyšnej časti žaloby žalobcu, v ktorej žiadal od žalovaného zaplatenie zmluvných úrokov z úveru za dobu od mimoriadnej splatnosti úveru do zaplatenia úveru, vecne správne.
15. Pokiaľ žalobca dôvodí kogentnou povahou ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, vylučujúcou podľa neho bezúročný úver, s tým, že úroky mu patria od ,,doby poskytnutia peňažných prostriedkov“, je potrebné uviesť, že jeho právo na priznanie úrokov za úver mu upreté nebolo.
16. Žalobca tiež poukazuje na potrebu diferencovať zmluvné úroky a úroky z omeškania, čo však súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nespochybnil a identifikuje sa s tým tiež odvolací súd. Cenu (odplatu) za úver má žalobca právoplatne priznanú, spôsobilú k vymoženiu, pre prípad dobrovoľného nesplnenia povinnosti žalovaným.
17. Vychádzajúc teda zo záveru o nedôvodne uplatnenej odvolacej námietke v tomto smere, súd prvej inštancie rozhodol správne, keď žalobu v časti nárokovaného zmluvného úroku aj za obdobie po zosplatnení úveru zamietol a vychádzajúc z pomeru prevažujúceho úspechu žalobcu v spore, zaviazal žalovaného k náhrade trov konania žalobcovi v rozsahu korešpondujúcemu čistému úspechu žalobcu.
18. Rozsudok súdu prvej inštancie je tak v napadnutých častiach vo výroku vecne správny, preto bolo potrebné tento v tomto rozsahu podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.
19. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ako síce úspešnej strane sporu v odvolacom konaní, nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keďže tomuto vznik trov v odvolacom konaní z obsahu spisu nevyplýva a tento náhradu trov ani neuplatnil.
20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
21. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).