Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/235/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Janky Richterovej a JUDr. Milana Chalupku v právnej veci žalobkyne: U. R., K.. XX.XX.XXXX, bytom v O., Q. X, zast. Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s.r.o. so sídlom v Bratislave, Prievozská 4/B, proti žalovanému: JURKI - HAYTON, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Prístavná 2, IČO:31 332 251, zast. VIVID LEGAL, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Plynárenská 7/A, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy a o vzájomnej žalobe žalovaného, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 9. marca 2016 č.k. 13C/114/2006-424 takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti m e n í takto: Určuje sa, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobkyni listom zo dňa 17.3.2006, doručeným žalobkyni dňa 20.3.2006, je neplatné. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy za obdobie od 8.6.2006 do 8.9.2007 vo výške 7.062 eur, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku v napadnutej zamietajúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1/Súd prvej inštancie rozsudkom (v poradí tretím) určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobkyni listom zo dňa 17.3.2006, doručeným žalobkyni dňa 20.3.2006 je neplatné s tým, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného skončil dňom 20.3.2006, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy v sume 686,84 eur brutto do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, v časti náhrady mzdy za obdobie od 1.3.2006 do 20.3.2006 vrátane a za deň 1.3.2008 konanie zastavil. V zostávajúcej časti žalobu žalobkyne zamietol, rovnako zamietol i vzájomnú žalobu žalovaného, ktorou sa tento domáhal určenia, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ďalej zamestnával. O trovách konania rozhodol tak, že vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania v konaní o žalobe žalobkyne a v konaní o vzájomnej žalobe žalovaného. Napokon uložil žalovanému povinnosť zaplatiť štátu, na účet Slovenskej pošty - prevádzkovateľa systému, súdny poplatok za žalobu v sume 140,50 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2/Vychádzal zo zistenia, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 08.10.2004 s nástupom do práce dňa 10.10.2004 so zaradením operátor čerpacej stanice. Listom zo dňa 17.03.2006 žalovaný so žalobkyňou okamžite skončil pracovný pomer z dôvodu, že v mesiaci marec neodvádzala tržby z predaja čerpacej stanice počas jej obvyklých zmien, čím žalovanému spôsobila škodu cca 724.268,- Sk, a týmto svojím konaním porušila pracovnú disciplínu zvlášť hrubým spôsobom. 3/Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 12.5.2008, č.k. 13C 114/2006 - 88, (v poradí prvým) žalobu žalobkyne zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

4/Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 03.11.2009 č. k. 5Co/278/2008-114 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd konštatoval, že z výpovede svedka G.

- vedúceho žalobkyne je zrejmé, že súhlasil zo spôsobom odnášania a odovzdávania tržby tak, ako to opísala žalobkyňa aj napriek tomu, že ju o jej zodpovednosti na základe interného pokynu ČS/4 poučil. Skutočnosť, že žalobkyňa oznamovala svoj nesúhlas so zaužívaným spôsobom odovzdávania tržieb z dôvodu strachu o zverené hodnoty, že mala snahu o vytvorenie lepších pracovných podmienok na odovzdávanie tržby, potvrdzuje výpoveď svedka F.. Tieto skutočnosti preukazujú, že situácia, za ktorej k porušeniu pracovnej disciplíny došlo, ako aj neskoršie dôsledky tohto pre zamestnávateľa, neumožňujú vyhodnotiť konanie žalobkyne ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, zakladajúce nárok na okamžité skončenie pracovného pomeru. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobkyňa sa nedopustila závažného porušenia pracovnej disciplíny a preto nemožno kvalifikovať okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 20.03.2006 za spĺňajúce kritériá či skutkovú podstatu § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, a teda ako platné. Odvolací súd poukázal tiež na to, že sám žalovaný po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru a podaní žaloby na súd na určenie neplatnosti tohto skončenia pristúpil k tomu, že žalobkyňu vyzval na nástup do práce, zrejme si uvedomujúc nesprávnosť svojho postupu. Pre úplnosť poukázal odvolací súd na to, že dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť v zrušovacom prejave uvedený takým spôsobom, aby z neho bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého účastníka k tomuto spôsobu skončenia pracovného pomeru, a aby tieto neboli zameniteľné s iným dôvodom. Uvedený dôvod nemožno dodatočne meniť. V danom prípade z okamžitého skončenia pracovného pomeru zo 17.3.2006 vyplýva skutkové vymedzenie, podľa ktorého žalovaný so žalobkyňou okamžite skončil pracovný pomer z dôvodu, že v mesiaci marec neodvádzala tržby z predaja čerpacej stanice počas jej obvyklých zmien, čím žalovanému spôsobila škodu cca 724.268,- Sk a tak porušila pracovnú disciplínu zvlášť hrubým spôsobom. Z vyššie uvedeného skutkového vymedzenia nie je vôbec zrejmé, kedy presne sa žalobkyňa porušenia pracovnej disciplíny mala dopustiť (nie je zrejmé ani presné označenie roku, či šlo o viacero skutkov a v ktorých dňoch resp. počas všetkých zmien v mesiaci marec, nezodpovedajúca výška škody), z ktorého dôvodu je rovnako okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné vzhľadom na ust. § 70 vety prvej Zákonníka práce. 5/Rozsudkom zo dňa 6.6.2013, č.k. 13C 114/2006 - 322 (v poradí druhým), súd prvej inštancie opätovne zamietol žalobu, ktorou žalobkyňa žiadala určiť, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané jej listom zo dňa 17.03.2006, doručeným žalobkyni dňa 20.03.2006, je neplatné a ktorým súčasne žiadala priznať náhradu mzdy vo výške 3.090,78 euro (za obdobie od 1.3.2006 do 30.11.2006 v sume 343,42 eur/mesiac). Súd zamietol aj protinávrh žalovaného, ktorým žiadal určiť, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ďalej zamestnával a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. 6/Odvolací Krajský súd v Bratislave napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie (vrátane závislého výroku o vzájomnom návrhu žalovaného - § 212 ods. 2 písm. b) O.s.p.) podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie. Dospel k záveru, že tvrdenie žalovaného (až na pojednávaní súdu dňa 28.04.2011) o odmietnutí prevzatia okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyňou dňa 17. 3. 2006 v priestoroch čerpacej stanice nemožno považovať za preukázané. Je pravda, že toto tvrdenie žalovaného sa v konaní objavilo až neskôr po tom, čo vo veci rozhodol odvolací súd. Výpoveď žalobkyne bola podporená aj výpoveďou svedkov S. R. a H. V. (podľa ktorých žalobkyňa v piatok dňa 17. 3. 2006 bola doma, resp. v okolí bydliska, v cukrárni, starala sa o maloleté dieťa kolegu, žiadnemu zo svedkov v ten deň, resp. cez nasledujúci víkend nehovorila nič o okamžitom skončení pracovného pomeru), pre spochybnenie obsahu ktorých odvolací súd nenašiel žiadne rozumné dôvody. Z obsahu zrušujúceho prejavu je zrejmé, že tento je adresovaný žalobkyni na adresu domáceho bydliska, pokiaľ vedúci Q. G., ktorý zrušujúci prejav žalobkyni doručoval, túto nenašiel v mieste bydliska, je nelogické, pokiaľ sám bol práceneschopný, aby išiel do zamestnania, keď žalobkyňa podľa rozpisu pracovných zmien (č.l. 79 spisu) dňa 17. 3. vôbec nepracovala (žalobkyňa v mesiaci marec 2006 pracovala dňa 4.3., 7.3., 11.3. a 15.3.). Z čestného vyhlásenia Q. G. vyplýva, že žalobkyňa sa mala zastaviť dňa 17. 3. 2006 v poludňajších hodinách na pracovisku odovzdať tržbu zo zmien, na ktorých v predchádzajúcich dňoch vykonávala službu. Aj toto tvrdenie je spochybnené výsledkami vykonaného dokazovania, keď je zrejmé, že žalobkyňa tržby z predchádzajúcich dní odovzdávala kolegovi W. (čestné prehlásenia z 12.3., 15.3. a 16.3. - č.l. 11-13 spisu), tržby boli odovzdané zamestnávateľovi týmto spolupracovníkom žalobkyne až dňa 31. 3. 2006. Ak by teda žalobkyňa skutočne dňa 17.3.2006 prišla odovzdať zamestnávateľovi tržbu zo skorších pracovných zmien, odrazilo by sa to v Prehľade vkladov tržieb za marec 2006 zo dňa 7. 4. 2008 - č.l. 79 spisu. Dňa 17. 3. 2006 bol na pracovisku pracovník E. G., ktorý ako svedok vypovedal, že u neho nikto žiadny dokument pre žalobkyňu nenechal, čím je rovnako spochybnený obsah svedeckej výpovede svedka Q. G., ktorý vypovedal, že po príchode

na čerpaciu stanicu chcel okamžité skončenie pracovného pomeru nechať u pumpára E. G.. Svedok E. G. rovnako uviedol, že na pracovisku bola len jedna miestnosť, ak by žalobkyňa na pracovisko prišla, určite by si ju bol všimol, rovnako vôbec nevedel, kedy žalobkyňa dostala okamžité skončenie pracovného pomeru, pričom na okolnosti pri odmietnutí prevzatia písomnosti a reakciu žalobkyne na samotné okamžité skončenie pracovného pomeru by si spomenúť musel, pokiaľ by pri tom osobne bol. Z vyššie uvedeného je tak zrejmé, že záver súdu prvej inštancie ohľadom odmietnutia prevzatia zrušujúceho prejavu žalobkyňou neodzrkadľuje stav veci vzhľadom na všetky výsledky vykonaného dokazovania, skutočne vyplýva z domnienky, že žalobkyňa sa mohla v uvedenom čase k žalovanému na pracovisko dostaviť, ktorá skutočnosť však bez pochybností preukázaná nebola. V danom prípade tak na takúto nepreukázanú skutočnosť prihliadať nemožno, treba vychádzať len z preukázaného faktu, že žalobkyni bolo okamžité skončenie pracovného pomeru doručené prostredníctvom pošty až v pondelok dňa 20.3.2006. Žaloba žalobkyne bola teda podaná včas, pred uplynutím prekluzívnej lehoty v zmysle § 77 Zákonníka práce. 7/Dňa 29.1.2016 žalobkyňa zmenila žalobný návrh v časti náhrady mzdy, ktorú žiadala za obdobie od 21.3.2006 do 29.2.2008 v sume priemerného mesačného zárobku 343,42 eur brutto/mesiac, zároveň vzala žalobu v časti náhrady mzdy za obdobie od 1.3.2006 do 20.3.2006 a 1.3.2008 späť (priznania náhrady mzdy za obdobie od 1.3.2006 do 1.3.2008 sa žalobkyňa pôvodne domáhala podaním doručeným súdu dňa 15.2.2010). Žalobkyňa zároveň uviedla, že pokiaľ na pojednávaní súdu dňa 24.6.2010 uviedla, že sa nechce vrátiť na pôvodné miesto a netrvá na tom, aby ju zamestnávateľ ďalej zamestnával, myslela to tak, že jej vyjadrenie vychádzalo z predchádzajúcich dohôd so žalovaným, s ktorým sa dohodla, že ak sa spor ukončí dohodou, nebude trvať na tom, aby ju ďalej zamestnával s tým, že jej vyplatí náhradu mzdy, ktorú požadovala v súdnom konaní a náhradu trov konania. 8/Žalovaný poukázal na to, že ak žalobkyňa už raz na pojednávaní súdu uviedla, že netrvá na tom, aby ju žalovaný ďalej zamestnával, jednoznačne tak prejavila svoju vôľu, s ktorou sú spojené právne účinky. S poukazom na princíp podľa ktorého neznalosť práva neospravedlňuje, nie je možné brániť sa tým, že nevedela, aké právne následky takéto vyhlásenie má. V súlade s ustanovením § 79 ods. 4 Zákonníka práce má preto žalobkyňa právo na náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov. Žalovaný má za to, že vyhlásenie žalobkyne v priebehu súdneho konania, konkrétne na pojednávaní súdu dňa 24. júna 2010, že netrvá na tom, aby ju žalovaný ďalej zamestnával je neodvolateľné a akýkoľvek prejav vôle, ktorým teraz žalobkyňa mení alebo odvoláva prejavenú vôľu nevyvoláva žiadne právne účinky. Poukázal na to, že v zmysle ust. § 79 ods. 3 s vyhlásením zamestnanca o tom, že netrvá na ďalšom zamestnávaní, zákon spája právne účinky v podobe nevyvrátiteľnej právnej domnienky skončenia pracovného pomeru dohodou. Ak zamestnanec vyhlási, že netrvá na ďalšom zamestnávaní, v prípade neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru, za podmienky, že sa zamestnávateľ nedohodne so zamestnancom inak platí, že pracovný pomer sa skončil dohodou dňom, keď mal pracovný pomer skončiť na základe okamžitého skončenia pracovného pomeru. Právne účinky vyhlásenia zamestnanca nastávajú spätne ku dňu, keď mal pracovný pomer skončiť a je teda zrejmé, že zamestnanec svoje vyhlásenia o tom, že netrvá na ďalšom zamestnávaní zo strany zamestnávateľa nemôže účinne odvolať alebo akokoľvek meniť. Za daného stavu preto v prípade, ak by súd dospel k záveru, že pracovný pomer bol skončený neplatne, z dôvodu vyhlásenia žalobkyne bude platiť, že nastala nevyvrátiteľná právna domnienka skončenia pracovného pomeru dohodou ku dňu, keď mal pracovný pomer skončiť na základe okamžitého skončenia pracovného pomeru a žalobkyni patrí nárok na náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov. Žalovaný zároveň poukázal na to, že žalobkyňa prejavila svoj zjavný nezáujem na ďalšom zamestnávaní aj svojím faktickým konaním. Je totižto zrejmé, že žalovaný umožnil žalobkyni dňa 28. júna 2006 aby opätovne nastúpila do práce na svojom pôvodnom pracovisku

- čerpacej stanici vo B., čo vyplýva aj zo zápisnice z pojednávania zo dňa 17. 10. 2006, pričom žalobkyňa na pracovisku nezotrvala a do práce už následne nenastúpila, čím nepochybne prejavila vôľu, že netrvá na ďalšom zamestnávaní. Žalovaný mal aj naďalej za to, že žalobkyňa podala žalobu po uplynutí zákonnej prekluzívnej lehoty a že žalovaný pracovný pomer s navrhovateľkou ukončil platne, v prípade, ak by súd dospel k záveru, že pracovný pomer bol skončený neplatne a súčasne nedospel k záveru, že pracovný pomer z dôvodu vyhlásenia žalobkyne skončil dohodou ku dňu kedy mal skončiť na základe okamžitého skončenia pracovného pomeru žiadal, aby súd žalobkyni nepriznal náhradu mzdy za čas presahujúci 9 mesiacov a to opätovne s poukazom na skutočnosť, že žalobkyňa dňa 28. júna 2006 nastúpila na pôvodné pracovisko, na pracovisku však nezotrvala a do práce už následne vôbec nenastúpila, čím prejavila zjavný nezáujem na zotrvaní v pracovnom pomere a priznanie akejkoľvek náhrady mzdy za čas presahujúci 9 mesiacov by bolo v rozpore s dobrými mravmi.

9/Žalobkyňa poukazovala na skutočnosť, že v zmysle judikatúry súdov bolo ustálené, že vyjadrenie zamestnanca ohľadom trvania na ďalšom zamestnávaní môže byť menené až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej. Poukázala na skutočnosť že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatným právnym úkonom a žaloba bola podaná včas. Oba z uvedených právnych názorov boli potvrdené rozhodnutiami odvolacieho súdu. Pokiaľ žalovaný uvádza, že žalobkyňa netrvala na ďalšom zamestnávaní, poukázala na to, že žalobkyňa už od doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovanému opakovane oznamovala svoje stanovisko o trvaní na ďalšom zamestnávaní, čo žalovaný pripustil v momente, keď súhlasil s opätovným nástupom žalobkyne u žalovaného, avšak následne svoj názor zmenil a žalobkyni neumožnil riadny výkon práce. Skutočnosť, že žalobkyňa trvala na zamestnávaní podporuje aj skutočnosť, že žalobkyňa podala na súd žalobu, ktorá je z právneho hľadiska adekvátnym oznámením zamestnanca o trvaní na ďalšom zamestnávaní. Uvedená skutočnosť pretrváva aj počas celej doby trvania súdneho sporu a to aj napriek snahe žalovaného navodiť o uvedenom opačný dojem a vyjadrenia žalobkyne vykladať v odlišnom kontexte než v akom boli použité žalobkyňou. Napokon aj na pojednávaní súdu dňa 29. 1. 2016 žalobkyňa vyjadrila svoj záujem a uviedla, že trvá na ďalšom zamestnávaní u žalovaného a to bez akýchkoľvek podmienok či výhrad. Opierajúc sa o vykonané dokazovanie a faktické konanie žalobkyne, ktorá v snahe pokračovať v práci u žalovaného sa dostavila na pracovisko, je nevyhnutné zdôrazniť, že práve z dôvodov na strane žalovaného k výkonu práce nemohlo dôjsť. 10/Súd prvej inštancie v teraz napadnutom rozsudku dospel k záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobkyni listom zo dňa 17.3.2006, doručeným žalobkyni dňa 20.3.2006 je neplatné, žaloba bola podaná včas. Pokiaľ aj žalovaný vo svojich vyjadreniach uviedol, že sa nestotožňuje so závermi odvolacieho súdu, jeho úvahy sú pre posúdenie veci právne irelevantné, nakoľko iba polemizuje s odvolacím súdom, avšak neprináša žiadne nové skutočnosti a dôkazy, ktorými by svoje tvrdenia preukázal, resp. vyvrátil právny záver vyjadrený odvolacím súdom v jeho zrušujúcich uzneseniach. 11/Ďalej sa súd zaoberal otázkou uplatneného nároku na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru ako aj vzájomnou žalobou žalovaného, ktorým sa domáhal určenia, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ďalej zamestnával. Pre posúdenie nároku na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru bolo významné vyhlásenie žalobkyne na pojednávaní súdu dňa 24.6.2010, kde na jednoznačne položenú otázku právneho zástupcu žalovaného: "Chcete sa vrátiť na pôvodné miesto do pracovného pomeru u žalovaného a trváte na ďalšom zamestnávaní," žalobkyňa jednoznačne odpovedala: "Nie". Nakoľko v priebehu súdneho pojednávania žalobkyňa uviedla, že netrvá na tom, aby ju žalovaný ďalej zamestnával, súd vychádzajúc z ust. § 79 ods. 3 Zákonníka práce rozhodol, že pracovný pomer žalobkyne skončil k 20.3.2006, t.j. ku dňu kedy mal skončiť neplatne, keď k uvedenému dátumu nastala pri neplatnom skončení pracovného pomeru zákonná fikcia ukončenia pracovného pomeru dohodou. V zmysle ust. § 79 ods. 4 Zákonníka práce súd zároveň priznal žalobkyni nárok na náhradu mzdy v sume priemerného zárobku podľa § 134 za výpovednú dobu dvoch mesiacov, ktorá predstavuje sumu 941,60 eur. Nakoľko žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu mzdy vo výške 343,42 eur/mesiac, súd jej priznal náhradu mzdy vo výške ňou uplatnenej, t.j. v sume 686,84 eur. V zostávajúcej časti uplatneného nároku na náhradu mzdy (za obdobie od 21.5.2006 do 29.2.2008) súd žalobu zamietol. 12/V nadväznosti na uvedené považoval súd prvej inštancie za potrebné uviesť, že pokiaľ sa žalobkyňa snažila zvrátiť vyhlásenie, ktoré učinila na pojednávaní súdu dňa 24.6.2010, toto bez súhlasu žalovaného nie je možné. Právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä ku vzniku, zmene alebo zániku tých práv a povinností, ktoré právne predpisy s týmto prejavom spájajú (§ 34 Občianskeho zákonníka). Právny úkon je platný, ak je urobený slobodne a vážne, určito a zrozumiteľne. V prípade žalobkyne súd nezistil žiaden dôvod, pre ktorý by takto učinené vyhlásenie nespĺňalo náležitosti platného právneho úkonu. Vyhlásenie žalobkyne bolo určité a zrozumiteľné, nebolo urobené pod nátlakom či bezprávnou vyhrážkou a bolo urobené vážne. O vážnosti prejavenej vôle, teda o tom, že žalobkyňa naozaj nemala záujem na tom, aby ju žalovaný ďalej zamestnával svedčí aj jej vyjadrenie na pojednávaní súdu dňa 19.4.2012, kde uviedla: "Pokiaľ sa týka môjho vyhlásenia, že netrvám na tom, aby ma žalovaný ďalej zamestnával, tak toto som uviedla, čo som si našla zamestnanie a po 4 rokoch trvania sporu, lebo mám za to, že to nemalo význam." Pokiaľ by aj žalobkyňa vyhlásenie, že netrvá na tom, aby ju žalovaný ďalej zamestnával učinila s tým, že jej neboli známe právne následky, ktoré sú s prejavom jej vôle spájané, ide o tzv. právny omyl, ktorý spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného práva) uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu zo samotnej podstaty práva, právny omyl žalobkyne

vychádzajúci z omylu spočívajúcom v neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Zákonníka práce, je neospravedlniteľný. Naviac žalobkyňa bola počas celého súdneho konania zastúpená právnym zástupcom - advokátom a teda v tomto prípade nie je možné uvažovať o tom, že by jej nebola poskytnutá dostatočná ochrana jej práv ako zamestnanca v pozícii slabšej strany, pričom zo strany súdu v tomto smere nepripadá do úvahy poučovacia povinnosť súdu, keďže súd má poučovaciu povinnosť iba vo veciach, ktoré sa týkajú procesných práv a povinností a je vylúčené, aby poučoval účastníkov konania vo veciach hmotného práva. 13/Vyhlásenie zamestnanca, že netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával je jednostranný, adresovaný právny úkon, ktorý sa stáva účinný okamihom, kedy dôjde druhému účastníkovi. Právne následky vyhlásenia žalobkyne o tom, že netrvá na tom, aby ju žalovaný ďalej zamestnával nastali jej vyhlásením učineným na pojednávaní súdu dňa 24.6.2010 adresovaným právnemu zástupcovi žalovaného. Od uvedeného okamihu bolo možné zvrátiť fikciu ukončenia pracovného pomeru podľa § 79 ods. 3 písm. b) Zákonníka práce iba so súhlasom žalovaného, ku ktorému však až do rozhodnutia súdu nedošlo, ba práve naopak, žalovaný po celú dobu poukazoval na to, že pracovný pomer vzhľadom na vyhlásenie žalobkyne skončil podľa § 79 ods. 3 písm. b) Zákonníka práce. Rovnako až do rozhodnutia súdu nedošlo k ukončeniu pracovného pomeru dohodou, v ktorej by si účastníci písomne dohodli iný dátum ukončenia pracovného pomeru. 14/V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že je síce správne tvrdenie právnej zástupkyne žalobkyne, že v zmysle judikatúry súdov bolo ustálené, že vyjadrenie zamestnanca ohľadom trvania na ďalšom zamestnávaní môže byť menené až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej (treba však dodať, že nielen čo do vyhlásenia zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, ale aj čo do vyhlásenia zamestnanca, že netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával) avšak len dovtedy, kým nedošlo k platnému ukončeniu pracovného pomeru skôr, pričom za takéto platné ukončenie pracovného pomeru je treba považovať aj ukončene pracovného pomeru zákonnou fikciou podľa § 73 ods. 3 Zák. práce, podľa ktorej platí, že pracovný pomer skončil dohodou buď uplynutím výpovednej doby (pri neplatnej výpovedi) alebo dňom keď sa pracovný pomer mal skončiť (pri neplatnom okamžitom skončení alebo v skúšobnej dobe). Uvedená právna regulácia je významná nielen pre posúdenie nároku zamestnanca na náhradu mzdy z hľadiska ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ktorý umožňuje priznať zamestnancovi náhradu mzdy najskôr odo dňa, kedy oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, ale aj pre samotného zamestnávateľa, ktorého povinnosť poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy je viazaná do času, kým zamestnancovi neumožní pokračovať v práci alebo nedôjde k platnému ukončeniu pracovného pomeru. Akákoľvek zmena prejavu vôle v priebehu nasledujúceho súdneho konania vrátane vyhlásenia žalobkyne na pojednávaní súdu dňa 29.1.2016 nemá bez súhlasu žalovaného žiadne právne účinky, nakoľko až do rozhodnutia súdu nedošlo k ukončeniu pracovného pomeru na základe dohody uzavretej so žalovaným. 15/Taktiež je treba uviesť, že z obsahu spisu nevyplývajú ani žalobkyňou tvrdené skutočnosti (a v tomto smere žalobkyňa nenavrhla vykonanie žiadnych iných dôkazov), že žalovaný síce súhlasil s opätovným nástupom žalobkyne do práce, avšak následne svoj názor zmenil a žalobkyni neumožnil riadny výkon práce. Z vykonaného dokazovania vyplynulo (a uvedené ani nebolo sporné), že listom zo dňa 27.6.2006 žalovaný vyzval žalobkyňu, aby nastúpila do práce, čo žalobkyňa dňa 28.6.2006 aj urobila, avšak ako vyplýva z jej vlastného písomného záznamu (č.l. 63), na pracovisko sa dostavila o 6.00 hod., nakoľko tam nebol prítomný vedúci, ktorý neprišiel ani do 6.30, z pracoviska odišla, pretože bola na 7.00 hod. objednaná k lekárovi. Z ďalších listinných dôkazov založených v spise vyplýva, že od 28.6.2006 do 17.8.2006 bola práceneschopná, teda zamestnávateľ jej v tomto období ani nemohol prideľovať prácu a za uvedené obdobie jej ani nemohol vzniknúť nárok na náhradu mzdy, ktorého zaplatenia sa domáhala. Po ukončení práceneschopnosti bola žalobkyňa povinná ukončenie práceneschopnosti oznámiť zamestnávateľovi a do práce nastúpiť, čo však neurobila. Súd aj tu poukázal na vyjadrenie samotnej žalobkyne na pojednávaní dňa 24.6.2010, kde uviedla, že po ukončení práceneschopnosti do práce u žalovaného nenastúpila, nakoľko na to nebol dôvod, zistila, že nie je nikde zapísaná, ani na Sociálnej poisťovni, takže nebola zamestnaná, nedostala ani výplatu, necítila sa ako zamestnanec. Je právne irelevantné, či žalobkyňa bola alebo nebola nahlásená žalovaným v Sociálnej poisťovni, resp. či sa na základe tejto skutočnosti cítila alebo necítila byť jeho zamestnancom. Bolo výlučne v záujme žalobkyne, aby ukončenie pracovnej neschopnosti zamestnávateľovi riadne oznámila a následne nastúpila do práce. Žalovaný nebol povinný opakovane žalobkyňu vyzývať (naviac pokiaľ mu ani neoznámila ukončenie PN), aby nastúpila do práce, nakoľko túto povinnosť si už splnil listom zo dňa 27.6.2006. Aj tu súd poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa bola aj v tomto čase zastúpená advokátkou, teda nemožno mať za to, že by jej nebola poskytovaná dostatočná právna ochrana. I v uvedených súvislostiach potom vyjadrenie žalobkyne na pojednávaní súdu dňa 24.6.2010, kde uviedla, že netrvá

na tom, aby ju zamestnávateľ ďalej zamestnával, je iba potvrdením jej prechádzajúceho faktického správania sa a skutočnosti, že naozaj nemala záujem na ďalšom zamestnávaní u žalovaného. 16/Vzhľadom na skutočnosť, že pracovný pomer žalobkyne skončil k 20.3.2006 zákonnou fikciou podľa § 79 ods. 3 písm. b) Zákonníka práce, súd prvej inštancie zamietol vzájomnú žalobu žalovaného, ktorou sa domáhal určenia, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ďalej zamestnával. 17/O trovách konania, o trovách konania o vzájomnej žalobe vrátane trov odvolacieho konania súd rozhodol podľa § § 224 ods. 3 O.s.p v spojení s 142 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. O povinnosti žalovaného zaplatiť štátu, na účet Slovenskej pošty - prevádzkovateľa systému súdny poplatok v sume 140,50 eur (99,50 eur - návrh na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru + 41 eur - 6% z priznanej náhrady mzdy) bolo rozhodnuté podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, podľa ktorého ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť žalovaný, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. Nakoľko žalobkyňa je od platenia súdnych poplatkov oslobodená [§ 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 71/1992 Zb.], súd zaviazal na zaplatenie súdneho poplatku žalovaného a to v časti, v ktorej bol v konaní neúspešný. 18/Proti tomuto rozsudku v časti určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru doručené žalobkyni dňa 20. 3. 2006 je neplatné a jej pracovný pomer u žalovaného skončil dňom 20. 3. 2006, v časti týkajúcej sa náhrady mzdy a vo výroku o náhrade trov konania podal včas odvolanie žalobkyňa. Zdôraznila, že žalovanému opakovane oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní, nakoniec podala žalobu, ktorá oznámenie nahrádza a na tejto žalobe zotrvala. Prehlásenie zo dňa 24. 6. 2010 vyslovila v kontexte s prebiehajúcim mimosúdnymi dohadovaním, kedy existoval návrh protistrany na náhradu mzdy, jej prehlásenie bolo reakciou na toto. Podľa jej názoru súd mal žalobkyňu poučiť o následkoch takéhoto vyjadrenia. Rozhodnutím súdu prvej inštancie bolo prakticky znegované poskytnutie ochrany žalobkyni ako zamestnancovi. Súd prvej inštancie neskúmal jednotlivé aspekty prejavu vôle, neprihliadol na následné vysvetlenia žalobkyne. Výzvu na nástup do práce označila žalobkyňa za úskok, žalovaný žalobkyňu neprihlásil do sociálnej poisťovne, prácu jej neprideľoval, preradil ju na iný druh práce, takýto prejav žalovaného bol len formálnym úkonom bez existencie vážnej vôle, v rozpore s dobrými mravmi. Navrhla preto rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť, okamžité skončenie pracovného pomeru určiť za neplatné, priznať náhradu mzdy od 21. 3. 2006 do 29. 2. 2008 v sume priemerného zárobku vo výške 470,80 euro mesačne, v ktorej časti i zmenila pôvodný návrh/žalobu. 19/Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, odmietol dezinterpretáciu prejavu žalobkyne, ktorý bol jasný, rovnako tak pri nástupe do práce na výzvu žalovaného jej vedúcim bola pridelená práca -tankovanie pohonných hmôt, čo zodpovedá práci operátora čerpacej stanice v zmysle pracovnej zmluvy. 20/Žalobkyňa v reakcii na toto svoje argumenty o možnosti zmeny jednostranného vyhlásenia o ďalšom zamestnávaní zopakovala vo vyjadrení z 18. 5. 2017, poukázala tiež na potrebu zachovania dobrých mravov. 21/Žalovaný vo vyjadrení z 12. 6. 2017 poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 5Cdo/269/2010, kde tento konštatoval nemožnosť zmeny stanoviska zamestnanca o ďalšom zamestnávaní zamestnávateľom. 22/Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 23/Podľa § 470 ods. 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 24/Dňom 1.7.2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok, kde sa v zmysle § 470 ods. 1 tohto zákona uplatňuje zásade jeho okamžitej aplikability, podľa ktorej tento zákon platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 25/Odvolací súd prejednal odvolanie žalobkyne v rozsahu a z dôvodov ňou vymedzených (379, 380 ods. 1 a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vecne správny nie je. 26/V prvom rade sa odvolací súd zaoberal zmenou žaloby. Ku dňu rozhodovania (odvolacieho) súdu o zmene žaloby bol už účinný zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších právnych úprav. Podľa § 139 žalobca môže počas konania so súhlasom súdu meniť žalobu. Podľa § 140 ods. 1 zmena žaloby je návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo alebo sa uplatňuje iné právo. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia,

zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe. Podľa ust. § 371 žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť. Keďže však ku zmene žaloby došlo dňa 26. apríla 2016, teda za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, odvolací súd postupoval v zmysle ustanovenia § 470 ods. 2 (na základe ktorého právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované), a procesnú prípustnosť zmeny návrhu/žaloby posudzoval v zmysle ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. 27/Podľa § 95 ods. 1 O.s.p. navrhovateľ môže za konania so súhlasom súdu meniť návrh na začatie konania. Zmenený návrh treba ostatným účastníkom doručiť do vlastných rúk, pokiaľ neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene. 28/Podľa § 95 ods. 2 O.s.p. súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Súd nepripustí zmenu návrhu ani v prípade, ak by na konanie o zmenenom návrhu bol vecne príslušný iný súd. V takom prípade pokračuje súd v konaní o pôvodnom návrhu po právoplatnosti uznesenia. 29/Zmenu návrhu, ktorou bol uplatnený v konaní nový nárok, možno pripustiť (za splnenia podmienok ust. § 95 ods. 2 O.s.p.) len pokiaľ konanie prebieha pred súdom prvého stupňa. Uplatnenie nového nároku až v odvolacom konaní je pojmovo vylúčené. Opačný postup by znamenal, že by odvolací súd

- s porušením zásady dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania a funkčnej príslušnosti - konal a rozhodoval o nároku navrhovateľa ako súd prvého a jediného (z hľadiska možnosti uplatnenia riadneho opravného prostriedku) stupňa, prípadne že by musel vždy rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť, aby mohlo dôjsť k prejednaniu tohto nového nároku súdom prvého stupňa, čo je postup neekonomický. Vecné prejednanie nového nároku uplatneného až v odvolacom konaní a rozhodnutie o ňom odvolacím súdom preto prípustné nie je. V danom prípade však nedošlo k uplatneniu nového nároku, len k rozšíreniu doposiaľ uplatňovaného práva na náhradu mzdy. Odvolací súd pre úplnosť uvádza, že ak pri uplatňovaní nároku na náhradu mzdy žalobou zamestnanec požaduje nižšiu mzdu, než mu právom patrí, je súd povinný ho poučiť o možnosti upraviť v tomto zmysle žalobný návrh. Bez poskytnutia tohto poučenia súd nesmie o žalobe rozhodovať a vyvodzovať, že tu nie je možné prekročiť návrh účastníka konania a prisúdiť viac, než sa domáha (R45/1983). Odvolací súd preto zmenu návrhu/žaloby pripustil (§ 142 ods. 1, 2 . 30/Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce účinného ku dňu okamžitého skončenia pracovného pomeru ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. 31/Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce účinného ku dňu okamžitého skončenia pracovného pomeru ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje deväť mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci deväť mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. 32/Podľa § 79 ods. 3 Zákonníka práce účinného ku dňu okamžitého skončenia pracovného pomeru ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom nedohodne písomne inak, že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak a) bola daná neplatná výpoveď, uplynutím výpovednej doby, b) bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite alebo v skúšobnej dobe, dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť. 33/Podľa § 79 ods. 4 Zákonníka práce účinného ku dňu okamžitého skončenia pracovného pomeru v prípadoch ustanovených v odseku 3 písm. b) zamestnanec má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa § 134 za výpovednú dobu dvoch mesiacov. 34/Z citovaných ustanovení vyplýva, že uplatnenie nárokov zamestnanca z neplatného skončenia pracovného pomeru (výpoveďou, okamžitým skončením, dohodou alebo skončením v skúšobnej dobe) je ponechané na vôľu zamestnanca. Ak po neplatnom skončení pracovného pomeru trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer neskončí a zamestnávateľ je povinný voči nemu plniť všetky záväzky, ktoré mu z pracovného pomeru vyplývajú. Nevyhnutým predpokladom vzniku

nároku zamestnanca na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru (ak nedôjde k mimosúdnej dohode) je právoplatné rozhodnutie súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru (podľa § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru môže uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť). Nároky zamestnanca na náhradu mzdy pri (súdom určenom) neplatnom skončení pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa výpoveďou, okamžitým skončením, dohodou alebo skončením v skúšobnej dobe sú upravené zvlášť pre prípad, že zamestnanec trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával a zvlášť pre prípad, že netrvá na tom, aby bol ďalej zamestnávaný. Oznámiť zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, môže zamestnanec kedykoľvek potom, čo mu zamestnávateľ dal neplatnú výpoveď, alebo s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe, najneskôr ale do právoplatného rozhodnutia súdu, ktorým bolo určené, že skončenie pracovného pomeru je neplatné. V prípade ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával a zamestnávateľ ho ďalej zamestnávať odmietne, je povinný mu poskytnúť náhradu mzdy (vo výške priemerného mesačného zárobku) až do doby, kedy mu umožní pokračovať v práci alebo do dňa, kedy s ním platne skončí pracovný pomer. Z toho možno vyvodiť, že základným hmotnoprávnym predpokladom uplatnenia nároku zamestnanca na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru je jeho oznámenie zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával (a že spochybnil žalobou platnosť rozväzovacieho právneho úkonu zamestnávateľa). Ak zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával (neoznámi zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní), je ustanovením § 79 ods. 3 Zákonníka práce konštruovaná právna fikcia, že pracovný pomer skončí dohodou, (nie na základe neplatného skončenia pracovného pomeru) a náhrada mzdy zamestnancovi (okrem zákonom stanoveného rozsahu pri neplatnom okamžitom skončení alebo skončení v skúšobnej dobe) nepatrí. Právna úprava skončenia pracovného pomeru týmto spôsobom rešpektuje skutočnosť, že nie je v záujme zamestnanca, aby naďalej trval pracovný pomer, na ktorého pokračovaní zamestnanec záujem nemá, i keď podnet k jeho skončeniu spočíva v neplatnom právnom úkone. Pre splnenie účelu právnej fikcie skončenia pracovného pomeru dohodou, ktorým je dosiahnutie právnej istoty, že pracovný pomer takto skutočne skončil a že zamestnancovi potom nepatrí náhrada mzdy (pri neplatnom okamžitom skončení a skončení v skúšobnej dobe vo väčšom rozsahu ako za dobu výpovednej doby), musia byť splnené všetky predpoklady, ktoré zákon s ňou spája. Týmito predpokladmi vyplývajúcimi z ustanovenia § 79 ods. 3 Zákonníka práce sú neplatné skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa a netrvanie zamestnanca, aby ho zamestnávateľ, napriek takémuto skončeniu pracovného pomeru, ďalej zamestnával a naďalej plnil povinnosti vyplývajúce mu z pracovného pomeru (skončeného neplatne) vrátane mzdových nárokov. Z následkov právnej fikcie týkajúcich sa tak skončenia pracovného pomeru, ako aj náhrady mzdy (§ 79 ods. 3 Zákonníka práce), a výslovnej viazanosti nároku zamestnanca na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru (§ 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce) na okamih prejavu jeho vôle voči zamestnávateľovi (oznámiť mu), ktorý s ním neplatne skončil pracovný pomer, zotrvať v pracovnom pomere (náhrada mzdy patrí odo dňa oznámenia zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní) vyplýva, že oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní a nárok na náhradu mzdy sú navzájom prepojené a závislé jeden na druhom. Potom uplatnenie takéhoto nároku, čo je možné len pri žalobe o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru (ak pracovník žalobu nepodá, pracovný pomer skončí na základe rozväzovacieho právneho úkonu) znamená, že zamestnanec trvá na tom, aby zamestnávateľ ďalej plnil svoje záväzky z pracovného pomeru voči nemu, t. j. aby ho ďalej zamestnával. Z toho možno vyvodiť záver, že oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ (po neplatnom skončení pracovného pomeru) ďalej zamestnával môže nahradiť len taká žaloba, ktorou sa zamestnanec domáha nielen určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ale tiež náhrady mzdy v zmysle § 79 Zákonníka práce. Ak totiž neoznámi zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával a žalobou na súde sa domáha len určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa bez náhrady mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru, netrvá na ďalšom zamestnávaní. S takýmto prejavom vôle zákon nárok na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru (výpoveďou) nespája. 35/V danom prípade žalovaný listom zo dňa 17.03.2006 so žalobkyňou okamžite skončil pracovný pomer, zrušujúci prejav bol doručený žalobkyni dňa 20.3.2006. Žalobkyňa podala žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, kde rovnako uplatnila i náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru, na súde prvej inštancie dňa 19. mája 2006. Žaloba bola doručená žalovanému dňa 7. júna 2006. 36/Odvolací súd zotrváva na svojich skorších záveroch tak ohľadom neplatnosti skončenia pracovného pomeru (uznesenie KS v Bratislave zo dňa 03.11.2009 č.k. 5Co/278/2008-114) ako aj ohľadom podania

žaloby včas, pred uplynutím prekluzívnej lehoty v zmysle § 77 Zákonníka práce (uznesenie KS v Bratislave zo dňa 17.03.2015 č.k. 5Co/570/2013-344), zhrnutých v odsekoch 4/ a 6/ odôvodnenia tohto rozhodnutia, z ktorých pri rozhodovaní vychádzal i súd prvej inštancie. 37/Za nesprávny však odvolací súd považuje záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého pracovný pomer žalobkyne skončil k 20.3.2006, t.j. ku dňu, kedy mal skončiť neplatne, keď k uvedenému dátumu nastala pri neplatnom skončení pracovného pomeru zákonná fikcia ukončenia pracovného pomeru dohodou, ako aj záver, že právne následky vyhlásenia žalobkyne o tom, že netrvá na tom, aby ju žalovaný ďalej zamestnával, nastali jej vyhlásením učineným na pojednávaní súdu dňa 24.6.2010 adresovaným právnemu zástupcovi žalovaného, od ktorého okamihu bolo možné zvrátiť fikciu ukončenia pracovného pomeru podľa § 79 ods. 3 písm. b) Zákonníka práce iba so súhlasom žalovaného, ku ktorému však až do rozhodnutia súdu nedošlo. 38/Už len zo znenia ustanovenia § 79 ods. 3 Zákonníka práce účinného ku dňu okamžitého skončenia pracovného pomeru vyplýva, že predpokladom vzniku zákonnej fikcie, že sa pracovný pomer skončil dohodou, je okrem netrvania zamestnanca na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, aj (a najmä) to, že zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne. Ako už bolo konštatované vyššie, takýto záver musí vyplývať len z právoplatného rozhodnutia súdu o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Ak teda zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával (neoznámi zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, alebo zamestnávateľovi oznámi, že na ďalšom zamestnávaní netrvá) nastáva - hoci bola právoplatným rozhodnutím súdu vyslovená neplatnosť rozviazania pracovného pomeru - právna fikcia rozviazania pracovného pomeru dohodou. Zamestnanec môže oznámiť zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, kedykoľvek potom, kedy mu bol zamestnávateľom zrušujúci prejav oznámený, najneskôr však do rozhodnutia súdu, ktorým bolo konanie o žalobe zamestnanca o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru právoplatne skončené, a ktorým bola určená neplatnosť tohto skončenia pracovného pomeru. Zamestnanec môže svoje stanovisko ohľadne toho, či trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, i zmeniť. Z hľadiska ustanovenia § 79 ods. 1 a 3 Zákonníka práce je rozhodujúce, aké svoje stanovisko o tom, či trvá alebo netrvá na ďalšom zamestnávaní, oznámil zamestnávateľovi v dobe vyhlásenia (vydania) súdneho rozhodnutia o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. 39/Hoci je pravdou, že žalobkyňa dňa 24.6.2010, teda potom, čo podala žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, kde rovnako uplatnila i náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru, uviedla, že netrvá na tom, aby ju žalovaný ďalej zamestnával, v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie (viď zápisnicu o pojednávaní z 29.01.2016, ako aj obsah záverečnej reči z 12.02.2016), rovnako neskôr v čase vyhlásenia tohto rozsudku odvolacím súdom (viď zápisnicu o pojednávaní z 28.11.2017) jednoznačne trvala na ďalšom zamestnávaní u žalovaného (§ 154 ods. 1 O.s.p. resp. § 217 ods. 1 . Súd prvej inštancie preto nesprávne konštatoval, že ku dňu 20.3.2006 (kedy mal pracovný pomer skončiť neplatne) nastala pri neplatnom skončení pracovného pomeru zákonná fikcia ukončenia pracovného pomeru dohodou, resp. že právne následky vyhlásenia žalobkyne o tom, že netrvá na tom, aby ju žalovaný ďalej zamestnával, nemožno zvrátiť bez súhlasu žalovaného. 39/Z vyššie uvedeného dôvodu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobkyni listom zo dňa 17.3.2006, doručeným žalobkyni dňa 20.3.2006 je neplatné s tým, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného skončil dňom 20.3.2006, zmenil (§ 388 a určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobkyni listom zo dňa 17.3.2006, doručeným žalobkyni dňa 20.3.2006, je neplatné. 40/Vzájomným návrhom/žalobou sa žalovaný domáhal určenia, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ďalej zamestnával, čo odôvodňoval blízkym osobným vzťahom žalobkyne k bývalému zamestnancovi žalovaného W., ktorému žalobkyňa odovzdaním tržby, ktoré prostriedky tento spreneveril, umožnila spáchať trestný čin. Odvolací súd poukazuje na to, že ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce vo svojej druhej časti prvej vety, z ktorej vyplýva výnimka z neskončenia pracovného pomeru pri jeho neplatnom skončení zamestnávateľom, pokiaľ zamestnanec trvá na ďalšom zamestnávaní, kedy súd môže na návrh zamestnávateľa rozhodnúť, že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, patrí k právnym normám s relatívne neurčitou hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je určená priamo právnym predpisom, a ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, dopredu neobmedzeného okruhu okolností. Nejde však o úvahu úplne neobmedzenú, lebo právny predpis tým, že taxatívne určuje dôvody, pre ktoré zamestnávateľ môže so zamestnancom jednostranne rozviazať pracovný pomer, určuje zároveň hľadiská, ku ktorým je potrebné prihliadať a ktorými je táto úvaha usmerňovaná. Súd môže prihliadnuť zároveň ku akýmkoľvek ďalším

skutočnostiam, ktoré majú vzťah k výkonu práce dotknutého zamestnanca, predovšetkým k jeho osobe, k jeho doterajším pracovným výsledkom, ku schopnostiam spolupráce a pod. Spravodlivosťou tu treba rozumieť niečo, čo by za takéto mohli považovať obe strany vzťahu. Odvolací súd má za to, že uvedenú zákonnú výnimku je možné aplikovať vtedy, ak by zamestnanec vedome a sústavne poškodzoval zamestnávateľa (či už materiálne alebo imateriálne - napr. dobré meno zamestnávateľa), na základe čoho mu napr. bola daná výpoveď, avšak výpoveď je neplatná len z nedostatku splnenia formálno- právnych podmienok platnosti výpovede. To znamená, že výpovedný dôvod bol materiálnoprávne naplnený, avšak len formálnou chybou na strane zamestnávateľa došlo k tomu, že pre neplatnosť výpovede by zamestnávateľ musel takéhoto zamestnanca ďalej zamestnávať. Odvolací súd však tvrdenia žalovaného ohľadom údajnej straty dôvery žalovaného ako zamestnávateľa voči žalobkyni ako zamestnankyni nemohol považovať za objektívne a preukázané, zamietajúci rozsudok v tejto časti preto ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 . 41/Žalobkyňa v súdenej veci žiadala priznať náhradu mzdy od 21. 3. 2006 do 29. 2. 2008 v sume priemerného zárobku vo výške 470,80 euro mesačne. Rozsah nároku na náhradu mzdy závisí od toho, kedy zamestnanec oznámil zamestnávateľovi svoje rozhodnutie, aby ho ďalej zamestnával. Nárok na náhradu mzdy trvá až do času, kedy mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru. V danom prípade nebolo preukázané, že by žalobkyňa oznámila žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní inak resp. skôr, ako podaním žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, kde rovnako uplatnila i náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru. Žaloba bola doručená žalovanému dňa 7. júna 2006, potom je oznámenie voči žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní, nahradené dňom doručenia žaloby súdom žalovanému, od nasledujúceho dňa patrí žalobkyni náhrada mzdy z uvedeného neplatného skončenia pracovného pomeru. Pri neplatnom skončení pracovného pomeru je odporca povinný uhradiť podľa § 79 Zákonníka práce náhradu mzdy, ktorá je svojou povahou sankciou voči žalovanému ako zamestnávateľovi za to, že neplní svoju zákonnú povinnosť prideľovať žalobkyni ako zamestnankyni prácu podľa pracovnej zmluvy a zároveň má toto ustanovenie vo vzťahu k žalobkyni ako zamestnankyni satisfakčnú povahu za neplatne skončený pracovný pomer. 42/Žalovaný navrhol žalobkyni náhradu mzdy za čas presahujúci deväť mesiacov (§ 79 ods. 2 Zákonníka práce účinného ku dňu okamžitého skončenia pracovného pomeru) nepriznať, keďže umožnil žalobkyni dňa 28. 6. 2006 opätovný nástup do práce na svojom pôvodnom pracovisku, pričom žalobkyňa na pracovisku nezotrvala a do práce už následne vôbec nenastúpila, čím jasne prejavila svoj nezáujem na zotrvaní v pracovnom pomere, teda priznanie akejkoľvek náhrady mzdy za čas presahujúci 9 mesiacov by bol v rozpore s korektívom dobrých mravov. 43/Odvolací súd konštatuje, že pokiaľ by žalovaný skutočné umožnil žalobkyni výkon práce na pôvodnom pracovisku, patrila by žalobkyni náhrada mzdy len do momentu opätovného nástupu do práce. V danom prípade však, vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania, keď bolo preukázané, že medzi stranami došlo k pokusu o mimosúdne vyriešenie sporu za tam dohodnutých podmienok, ktoré splnené neboli (podľa žalobkyne na pracovisku o nej nikto nevedel, nebola zaradená do pôvodnej pracovnej pozície, došlo k odhláseniu žalobkyne zo sociálnej poisťovne) takýto prejav žalovaného bol len predstieraným resp. formálnym úkonom bez existencie vážnej vôle, v rozpore s dobrými mravmi. Súčasne považuje odvolací súd za potrebné konštatovať, že žalovaný počas celého konania zotrval na jednoznačnom názore, podľa ktorého okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobkyni bolo platné. 44/Z vyššie uvedených dôvodov potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa náhrady mzdy zmenil (§ 388 a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy za obdobie od 8.6.2006 do 8.9.2007 (15 mesiacov) vo výške 7.062 eur, vo zvyšku uplatneného nároku na náhradu mzdy rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. 1 . Žalobkyňa preukázala, že si v rozhodnom období aktívne hľadala inú prácu (č.l. spisu 168, 169, 213, 214, 215, 216, 217), nakoniec sa zamestnala až od 1.3.2008. Pri určení rozsahu obdobia, za ktoré priznal žalobkyni náhradu mzdy, vychádzal odvolací súd zo stanoviska samotného žalovaného zo dňa 19.5.2010 (č.l. 134 spisu), ktorý v rámci pokusu o mimosúdnu dohodu navrhol žalobkyni náhradu mzdy za obdobie 15 mesiacov. Súd sčasti akceptoval žiadosť žalovaného v zmysle § 79 ods. 4 Zákonníka práce, keď je (s poukazom na priebeh zamestnaní na č.l. 192 spisu) vysoko nepravdepodobné, že by sa žalovaná po tak dlhý čas nevedela zamestnať v Bratislave, t.j. v mieste s dlhodobo najnižšou nezamestnanosťou v Slovenskej republike. 45/Odvolací súd žalobkyni, ktorá v konaní dosiahla úspech, priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania v plnom rozsahu (§ 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 . 46/Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .