Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/130/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Jany Kotrčovej, v spore žalobcu: H. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXXX/X, XXX XX M., právne zastúpeného: AK Mgr. Dr. Anton Kušnír, advokát, so sídlom ul. H. N. XX, XXX XX M., proti žalovanému: Ing. J. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. J. 4, XXX XX M., právne zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Kvetoslava Kolínová, s.r.o., so sídlom Národná 10, 010 01 Žilina, o náhradu škody, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 13C/279/2013-167 zo dňa 18.10.2016, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 877,- eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,5 % z tejto sumy od 28.09.2013 do zaplatenia a vo výroku o trovách prvoinštančného konania p o t v r d z u j e .

Výroku rozsudku, ktorým súd prvej inštancie vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol, sa n e d o t ý k a .

Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 877,- eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,5 % ročne z tejto sumy od 28.09.2013 do zaplatenia, všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku v časti uplatneného príslušenstva žalobu zamietol. Žalobcovi proti žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Nárok žalobcu posudzoval súd prvej inštancie podľa ustanovení § 415, § 420 ods. 1, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.

3. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že sú splnené zákonné predpoklady občianskoprávnej zodpovednosti žalovaného za škodu, ktorá bola spôsobená žalobcovi na jeho osobnom motorovom vozidle tak, že v dôsledku silného vetra, z nehnuteľnosti postavenej na pozemku parc. č. KN-C 1276/31 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 2635 m2 v k. ú. Y., stavba bez súpisného čísla, označená ako sociálne zariadenie, ktorej vlastníkom je žalovaný, vznikla na osobnom motorovom vozidle žalobcu v dôsledku jeho poškodenia škoda, ktorej výšku v sume 877,- eur mal súd za preukázanú zo znaleckého posudku 16/2013 zo dňa 19.11.2012 znalca z odboru Doprava cestná a strojárstvo Ing. Tibora Kubjatka a boli tak naplnené všetky zákonné predpoklady občianskoprávnej zodpovednosti za škodu. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ žalovaný ešte v pôvodnom konaní namietal správnosť záverov znaleckého posudku ohľadne výšky škody, bolo na ňom, aby produkoval na túto svoju námietku, resp. tvrdenie dôkazy. Žalovaný však podľa súdu žiadne dôkazy,

ktoré by vyvrátili správnosť záverov znaleckého posudku, neprodukoval, ani v pôvodnom, ani v ďalšom konaní. Ďalej dôvodil, že nemal žiadne pochybnosti o správnosti záverov predmetného znaleckého posudku a pri svojom rozhodovaní z neho preto vychádzal. Pri svojom rozhodnutí vychádzal aj z ustálenej praxe, v zmysle ktorej pri stanovení výšky náhrady škody spôsobenej na veci je potrebné vychádzať z nákladov, ktoré je potrebné vynaložiť na jej uvedenie do pôvodného stavu (viď rozsudok Najvyššieho súdu ČSR sp. zn. 1Cz/82/1988 zo dňa 30.11.1988, publikovaný pod R 25/1990), tak ako bola určená predmetným znaleckým posudkom. Tiež uviedol, že občianskoprávna zodpovednosť za škodu podľa ust. § 415 a § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka je založená na subjektívnom princípe, teda zavinenie sa prezumuje zo zákona, bolo tak na žalovanom, aby preukázal, že spôsobenú škodu nezavinil. V súdenej veci sa však podľa záveru súdu žalovaný nepreukázal, že škodu nezavinil a nepreukázal, že škoda bola spôsobená okolnosťami tzv. vyššej moci, o čom svedčí aj to, že v danom objekte sa v čase škodovej udalosti nachádzalo viacero stavieb, pričom strecha spadla iba z predmetnej nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovaného. Žalovaný sa dostal do omeškania s plnením svojho peňažného záväzku a žalobca si uplatnil aj úroky z omeškania, súd s poukazom na ust. § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka priznal žalobcovi popri plnení aj úroky z omeškania v zákonom stanovenej výške, t. j. vo výške 8,5 % ročne. Pokiaľ ide o prvý deň omeškania žalovaného s plnením peňažného záväzku, súd prvej inštancie vychádzal z § 563 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Ďalej dôvodil, že toto ustanovenie sa týka tých prípadov, keď čas splnenia nebol určený žiadnym z uvedených spôsobov. Právo určiť čas plnenia má podľa tohto ustanovenia veriteľ. Ak čas splnenia nebol dohodnutý a nebol daný ani na voľbu dlžníka, veriteľ môže kedykoľvek, hoci aj na druhý deň po uzavretí zmluvy, vyzvať dlžníka, aby plnil. Dlžník je povinný predmet záväzku splniť v nasledujúci deň po obdržaní výzvy (upomienky). V tom prípade platí na splnenie čas, ktorý určil veriteľ vo svojej výzve dlžníkovi. Žalobca podľa súdu prvej inštancie síce listom zo dňa 03.06.2013 vyzval žalovaného, avšak samotné doručenie žalovanému nepreukázal. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie priznal žalobcovi úroky z omeškania až od dňa 28.09.2013, nakoľko žaloba bola doručená žalovanému dňa 26.09.2013, žalovaný mal tak plniť dňa 27.09.2013 a prvým dňom omeškania žalovaného bol tak deň 28.09.2013 a nestotožnil sa s právnou argumentáciou žalobcu, že úroky z omeškania mu náležia od dňa 10.11.20120 teda odo dňa škodovej udalosti, preto žalobu vo zvyšku v časti uplatneného príslušenstva vo zvyšku zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže žalobca mal vo veci neúspech iba v nepatrnej časti uplatneného príslušenstva, preto mu súd proti žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

4. Proti uvedenému rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h), f), d) CSP. Vyjadril nesúhlas s názorom súdu prvej inštancie o zaplatenie 877,- eur s príslušenstvom a náhrade trov konania a odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Ďalej žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca v žalobe uvádza skutkové tvrdenia, ktoré označil ako rozhodujúce, ale ktoré nie sú pravdivé a úplné a ktoré v tomto znení poňal do svojho rozsudku aj súd prvej inštancie. Tiež namietal, že žalobca v žalobe označil nesprávny objekt, z ktorého bola stihnutá strecha a uviedol úplne inú stavbu na úplne inom pozemku, ako sa bufet Iva nachádzal. Okrem toho uviedol, že žalobca síce v priebehu konania zmenil rétoriku a namiesto označenia nehnuteľnosti - motorest uvádza bufet Iva, ale bez kvalifikovaného procesného úkonu, na ktorý mal dispozíciu podľa platných procesných predpisov a rovnako dodáva, že súd je vymedzením žaloby pri svojom rozhodovaní viazaný. Ďalej namietal, že sumár skutkových okolností uvedených súdom v rozsudku je v rozpore s listom vlastníctva č. XXXX, k. ú. Y., z ktorého vyplýva, že stavba „sociálne zariadenie" sa nenachádza na parcele KN- C 1276/31, ale na parcele KN-C 1276/66, pretože na parcele 1276/31 sa žiadna stavba nenachádza. Uvedený fakt podľa odvolateľa spôsobuje zmätočnosť a nepreskúmateľnosť daného rozsudku súdu prvej inštancie. Rovnako žalovaný namietal, že tento predmetný fakt nevzal pri rozhodovaní o prvom rozsudku súd prvej inštancie a následne ani odvolací súd. Žalobou uplatnená pohľadávka na podklade skutkovo vymedzených dôvodov je právne nedôvodná a je potrebné žalobu zamietnuť. Podľa názoru žalovaného sa súd dostatočne, resp. vôbec nevysporiadal pri posudzovaní veci z hľadiska § 415 s ním uvádzanými skutočnosťami. Konkrétne mal na mysli otázku zásahu do strešnej krytiny a jej opráv a otázku možnosti predvídania škodovej udalosti. Rovnako dodal, že opravou strešnej krytiny neporušil ustanovenia Stavebného zákona a ani iného príslušného stavebného predpisu, z čoho teda vyplýva, že nezanedbal svoju prevenčnú povinnosť. Odvolaním bola napadnutá aj výška úrokov z omeškania, čo podľa žalovaného založilo odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Žalovaný nesúhlasil s výškou škody, nakoľko tvrdil, že žalobca nevie spoľahlivo preukázať, kde bolo predmetné auto opravované

ani cenu za opravu. Posledným odvolacím dôvodom bolo namietanie nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku súdom prvej inštancie a jeho arbitrárnosť. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu zamietne, resp. aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

5. K podanému odvolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý považuje rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny. K odvolacej námietke, že žalobcom tvrdené skutočnosti týkajúce sa nehnuteľnosti, z ktorej sa uvoľnila strecha, nie sú pravdivé a v súlade so skutočným stavom veci, považoval žalobca za vyvrátené. Podľa názoru žalobcu boli tieto skutočnosti dostatočne preukázané. Ako ďalší dôkaz predložil prepis hovorov z KR HaZz Žilina zo dňa škodovej udalosti. K odvolacej námietke vzniku škody v dôsledku nesplnenia si prevenčnej povinnosti žalobca uviedol, že táto bola v konaní preukázaná. K nesprávnemu označovaniu predmetnej nehnuteľnosti žalobca uviedol, že obe sporové strany počas celého konania označovali predmetnú nehnuteľnosť ako bufet Iva, pričom ani žalovaný v konaní označenie nehnuteľnosti nenamietal, keď predložil súdu ako dôkaz nájomnú zmluvu zo dňa 17.12.2011 na predmet nájmu Bufet Iva. K pasívnej legitimácii žalovaného uviedol, že bola dostatočne preukázaná predložením výpisu z LV. K otázke škody žalobca uviedol, že mal dostatočne preukázanú výšku škody na základe znaleckého posudku Ing. Kubjatku, na základe čoho boli naplnené predpoklady občianskoprávnej zodpovednosti za škodu podľa § 415 a § 420 OZ. K nesprávnemu procesnému postupu žalobca uviedol, že na skutočnosti, ktoré vyšli počas konania najavo, súd aplikuje zásadu iura novit curia, kde nie je rozhodujúce, podľa ktorého ustanovenia hmotného práva si žalobca uplatňuje právo, ale to, aké skutočnosti preukazuje na potvrdenie svojho tvrdenia, a to, aké skutočnosti boli preukázané dokazovaním a takto ustálený skutkový stav súd posúdi. Odvolateľ navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne a zaviazal žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania.

6. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný tak, že žalovaný už viackrát konkretizoval, že nevidel dôvod na postup podľa ustanovení Stavebného zákona, keď už vo vyjadrení zo dňa 19.09.2016 uviedol, že na predmetnú opravu nebolo potrebné vypracovanie projektovej dokumentácie. Súd sa s týmito argumentami nevysporiadal. Žalovaný teda opravou strešnej krytiny neporušil ustanovenie Stavebného zákona ani iného príslušného stavebného predpisu. Rovnako nezanedbal svoju prevenčnú povinnosť, ale naopak, žalobca nepredložil žiadne dôkazy na podporu svojich tvrdení o tom, že strecha bola opravovaná neodborne. Žalobca si uplatňoval nárok na základe skutkových okolností, ktoré nie sú v súlade so skutočným stavom veci. Svoje tvrdenia odvádzané od prevenčnej povinnosti žalovaného nepodložil relevantnými dôkazmi, a teda neuniesol dôkazné bremeno.

7. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca tak, že žalovaný len pokračuje v špekulatívnych tvrdeniach, ktoré neustále mení a snaží sa vyviňovať, pričom ostáva nesporným, že si ako vlastník neplnil povinnosti udržiavať nehnuteľnosť, v dôsledku poškodenia ktorej došlo ku škodovej udalosti. Nepostačuje preukázanie splnenia povinnosti žalovaného, že kontroloval spoje, resp. natieral krytinu strechy, pretože samotná skutočnosť, že bola strecha pri silnejšom vetre strhnutá, svedčí o tom, že nebola v poriadku statika strechy.

8. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný tak, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, čo má za následok stratu sporu. Naďalej zotrval na stanovisku, že na opravu nebolo potrebné vypracovanie projektovej dokumentácie, keďže sa jednalo o bežné údržbové práce. Žalovaný v odvolaní nerozporuje výšku škody, ale poukazuje na to, že v posudku je uvedená predpokladaná výška škody, nie jej reálna suma, ktorú žalobca uhradil a ktorú by mohol doložiť dokladom za vykonanú opravu.

9. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v rozsahu danom ustanovením § 379 C. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 C. s. p.) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 877,- eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,5 % ročne z tejto sumy od 28.09.2013 do zaplatenia, postupom podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 C. s. p. potvrdil. Rovnako aj vo výroku o trovách konania rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 C. s. p.. Výroku rozsudku, ktorým súd prvej inštancie vo zvyšku žalobu zamietol, sa odvolací súd nedotkol, keďže tento výrok nebol napadnutý.

10. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 C. s. p. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 C. s. p.).

11. Pre úplnosť odvolací súd k odvolacím dôvodom uvádza, že dôkazy hodnotí súd prvej inštancie podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 C. s. p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.

12. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolaciu námietku žalovaného spočívajúcu v tom, že žalovaným vykonaná údržba strešnej krytiny nespadá do kategórie udržiavacích prác uvedených v § 55 ods. 2 písm. d) Stavebného zákona a nedošlo ani k porušeniu ust. § 86 Stavebného zákona, resp. k porušeniu iného ustanovenia Stavebného zákona. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že všeobecná občianskoprávna prevencia podľa § 415 Občianskeho zákonníka je právnou povinnosťou, ktorej porušenie predstavuje protiprávne konanie a má za následok pri splnení ďalších podmienok vznik všeobecnej občianskoprávnej povinnosti podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Každý je povinný počínať si v občianskoprávnom styku podľa podmienok konkrétnej situácie tak starostlivo (pozorne, ohľaduplne), aby pritom nespôsobil škodu na zdraví, majetku, právach iného, prírode alebo životnom prostredí, čo znamená, že s ohľadom na konkrétne podmienky je povinný zachovávať pri svojom konaní vždy taký stupeň pozornosti, starostlivosti a ohľaduplnosti, ktorý je spôsobilý vždy zabrániť vzniku daných škôd. Z uvedeného vyplýva, že ust. § 415 Občianskeho zákonníka aplikuje súdna prax na objektivizovanie zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka v tých prípadoch, ak nemožno naisto zistiť, akú konkrétnu povinnosť vlastne škodca porušil. Z hľadiska posúdenia zodpovednosti konajúceho subjektu je dôležité posúdiť jeho správanie pred vznikom škody, intenzitu jeho konania a do akej miery mohol predvídať vznik škody v konkrétnom prípade. V danom prípade odvolací súd, obdobne ako súd prvej inštancie, dospel k záveru, že došlo k porušeniu prevenčnej povinnosti v zmysle ust. § 415 Občianskeho zákonníka na strane žalovaného ako vlastníka stavby bez súpisného čísla postavenej na parcele KN-C 1276/66, z ktorej silný nárazový vietor strhol plechovú strechu. Povinnosť vlastníka nie je len povinnosť v zákone výslovne určená, spočívajúca v povinnosti riadne udržiavať nehnuteľnosť, ale aj ďalšia povinnosť, ktorú zákon v ust. § 415 Občianskeho zákonníka ukladá každému vo vzťahu ku všetkým subjektom. Ide o povinnosť spočínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám, čo znamená pre vlastníka stavby povinnosť užívať a spravovať svoj majetok tak, aby jeho stav nespôsoboval škodu inému a dbať o to, aby na jeho stavbe boli vykonané opatrenia zamedzujúce alebo znižujúce možnosť vzniku škody na zdraví, na majetku a iných hodnotách, a pokiaľ škoda hrozí, vykonať opatrenia na jej odvrátenie. K porušeniu prevenčnej povinnosti došlo za situácie, kedy došlo k strhnutiu strechy z predmetnej nehnuteľnosti pod vplyvom vetra a nedostatočného upevnenia strechy. Pokiaľ teda súd prvej inštancie videl na strane žalovaného porušenie prevenčnej povinnosti v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka a ustálil zodpovednosť žalovaného za vzniknutú škodu, postupoval správne. Žalovaného nezbavuje zodpovednosti za škodu fakt, že v čase škodovej udalosti došlo podľa hlásenia Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Žiline k silnému vetru, avšak strecha spadla iba z predmetnej nehnuteľnosti žalovaného.

13. K námietke žalovaného ohľadne „vis maior“ odvolací súd konštatuje, že sa stotožňuje s právnou argumentáciou súdu prvého stupňa vzhľadom ku skutočnosti, že ani na ďalších pojednávaniach vykonaných po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu nebolo preukázané, že by žalovaný uvedenú škodu nezavinil, ani nebolo preukázané, že škoda bola spôsobená okolnosťami vyššej moci.

14. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal výšku škody určenú podľa znaleckého posudku Ing. Kubjatku, túto námietku vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú, keďže žalovaný mal možnosť požiadať o ustanovenie súdneho znalca z odboru Cestná doprava a strojárstvo a o vyhotovenie nového posudku. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21.

decembra 2009, sp. zn. 4MCdo/23/2008, podľa ktorého za škodu sa v právnej teórii i praxi považuje ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadrená v peniazoch. Skutočnou škodou na veci sa rozumie taká ujma, ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu žalobcu oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré je potrebné vynaložiť k uvedeniu veci do predošlého stavu. Ide teda o výšku peňažných prostriedkov nutnú k obnoveniu pôvodného majetkového statusu. Nie je pritom rozhodné, či si dal žalobca vec skutočne opraviť alebo nie. Rozsah náhrady škody nemožno činiť závislým na tom, ako žalobca s vecou naloží, či ju teda opraví, alebo daruje, predá, alebo vymení za inú vec. Tieto okolnosti totiž nesúvisia s príčinou škody. Náklady na uvedenie veci do predošlého stavu predstavujú náklady opravy, ktorú by bolo potrebné uskutočniť na poškodenom motorovom vozidle. Zo znaleckého posudku znalca Ing. Kubjatku. vyplýva, že náklady na opravu vozidla predstavovali v čase poškodenia sumu 877,- eur. Suma nákladov na opravu predstavuje zmenšenie majetkového stavu žalobcu v dôsledku škodnej udalosti spôsobenej žalovaným a je právne irelevantné, či došlo alebo nedošlo k oprave motorového vozidla.

15. K zmene žalobného návrhu na základe zmeny označovania predmetnej nehnuteľnosti odvolací súd konštatuje, že obe sporové strany označovali spornú nehnuteľnosť počas celého konania ako „bufet Iva“, ktorého vlastníkom je žalovaný ako fyzická osoba, ktorá je povinná užívať prevádzkareň v zmysle kolaudačného rozhodnutia a zároveň osvedčiť, že prevádzkareň je spôsobilá na prevádzku. Označenie spornej nehnuteľnosti žalovaným v konaní namietané nebolo, keď navyše predložil súdu ako dôkaz nájomnú zmluvu zo 17.12.2011 na predmet nájmu bufet Iva, kde je uvedený ako prenajímateľ nehnuteľnosti postavenej na parcele KN-C 1276/31. Na základe uvedeného možno potom vyhodnotiť skutočnosť, že nehnuteľnosť žalovaného je postavená na parcele 1276/31, ako zjavnú nesprávnosť, pretože zo samotného konania nebolo sporné, že sa jedná o predmetný bufet Iva, čo žalovaný ani nepopieral.

16. Na námietku odvolateľa týkajúcu sa nesprávneho určenia výšky úrokov z omeškania, ktorú súd prvej inštancie určil vo výške 8,5 % ročne z dlžnej sumy, nebolo možné prihliadnuť, keďže v zmysle § 359 C. s. p. odvolanie môže podať tá strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. V tomto prípade by bolo možné prihliadnuť k takejto námietke len v prípade, ak by túto námietku vzniesol žalobca v rámci odvolania, keďže správna výška úrokov z omeškania mala byť 8,75 % ročne z dlžnej sumy.

17. Odvolací súd zároveň poznamenáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvoinštančného aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačujúce na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. II. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale zároveň ho nemožno chápať tak, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto uvedenej povinnosti sa môže modifikovať na základe povahy príslušného rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodnenia rozhodnutia, možno posúdiť len so zreteľom na dané okolnosti prípadu. Judikatúra teda nevyžaduje, aby sa na každý argument strany, aj na taký, na ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení daného rozhodnutia. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (pozri Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998, rovnako aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012). Uvedené kritériá pre dostatočné odôvodnenie napadnuté rozhodnutie splnilo. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd dospel k záveru o dostatočnom odôvodnení zo strany súdu prvej inštancie. Vo všeobecnej rovine odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie rozhodnutia je práve tou časťou rozhodnutia, ktorá síce sama osebe právoplatnosť nenadobúda, avšak je relevantná a významná z hľadiska presvedčivosti, logickej konzistentnosti a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. Súd prvej inštancie, tak ako už odvolací súd v tomto rozhodnutí konštatoval, dostatočne uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ako ich posúdil a v akých súvislostiach. Rovnako dostatočné bolo odôvodnenie v právnom posúdení veci. Pod právnym posúdením veci sa v zásade rozumie podradenie súdom zisteného stavu pod hypotézu príslušnej právnej normy. Odôvodnenie rozhodnutia musí obsahovať, podľa akej právnej normy vec bola posúdená, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný súdom zistený skutkový stav. Ide teda o aplikáciu, ako aj interpretáciu práva. Je

potrebné uviesť, ako daný skutkový stav bol právne posúdený, ktorú právnu normu súd aplikoval a ako ju v intenciách konkrétneho prípadu interpretoval. V tomto smere je teda dostatočné nielen samotné vymenovanie a odcitovanie zákonných ustanovení, ale z odôvodnenia v ďalšom vyplynulo, akým spôsobom boli tieto ustanovenia aplikované, ktoré z citovaných zákonných ustanovení a ako sa premietli do samotného rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci.

18. Odvolací súd potvrdil aj súvisiaci výrok o trovách konania súdu prvej inštancie, keďže tento vykazuje vecnú správnosť.

19. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania priznáva žalobcovi v plnom rozsahu, keďže bol v odvolacom konaní proti žalovanému úspešný.

20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s . p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 C. s. p.)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 C. s. p.)