Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_8CoZm-30-2017.pdf
PDF · 103.81 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoZm/30/2017
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek senátu JUDr. Ivice Čelkovej a Mgr. Ivany Šlesarovej v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so sídlom Příkop 843/4, Zábrdovice, 602 00 Brno, Česká republika, IČO: 26 429 705 proti žalovanému: P. C., bytom X. O. XXXX/XX, L. nad V., za účasti vedľajšieho účastníka Združenie spotrebiteľov Slovenska, o.z. so sídlom Janka Kráľa 7, 974 01 Banská Bystrica, IČO 42 309 166 právne zastúpeného F., advokátom, P. A. 7, XXX XX B. B. do 30.06.2016, v konaní o zaplatenie sumy 1.415,97 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 39CbZm/189/2013-28 zo dňa 5. septembra 2013, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu o zaplatenie zmenkovej sumy 1.415,97 Eur, zmenkového úroku 0,25 % denne, 6 % ročného úroku ako príslušenstva a zmenkovej odmeny, žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Právomoc slovenského súdu určil v súlade s čl. 2 bod 1 Nariadenia č. 44/2001 o príslušnosti, uznávaní a výkone súdnych rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach (Brusel I). Za rozhodné právo určil súd prvej inštancie právny poriadok, použitie ktorého zodpovedá rozumnému usporiadaniu daného vzťahu, slovenský právny poriadok s poukazom na skutočnosť, že obaja účastníci zmluvného vzťahu postupovali od počiatku podľa slovenského právneho poriadku a nemali v úmysle sa riadiť iným právnym poriadkom. Vzhľadom na skutočnosť, že sa jedná o cezhraničný spor a hodnota uplatnenej pohľadávky nepresahuje sumu 2.000 Eur, posúdil súd prvej inštancie predmetný spor z hľadiska procesného podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Vychádzal zo zistenia, že zmluvou o úvere č. XXXXXXX zo dňa 30.04.2009 poskytol právny predchodca žalobcu žalovanému ako fyzickej osobe - podnikateľovi úver vo výške 700 Eur za účelom podnikania. Žalovaný mal úver splatiť v 12 mesačných splátkach po 110 Eur s poplatkom vo výške 620 Eur, spolu vo výške 1.320 Eur. Súčasťou zmluvy o úvere boli všeobecné podmienky poskytnutie úveru, z ktorých poukázal súd prvej inštancie najmä na bod 4, 6 a 17. Na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka zo zmluvy o úvere vystavil dlžník voči veriteľovi blankozmenku, v ktorej neboli vyplnené zmenková suma a dátum začatia úročenia zmenkovej sumy. Veriteľ a dlžník dohodli podmienky vyplnenia blankozmenky. Pôvodný veriteľ POHOTOVOSŤ, s.r.o. previedol zmenku indosamentom na veriteľa - žalobcu. Súd prvej inštancie posúdil právnu vec podľa ním citovaných príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, zákona č. 191/1950 Zb. zmenkového a šekového (ďalej len ZZŠ) a zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov. Poukázal na to, že v zmysle platných právnych predpisov a judikatúry Európskej únie je súd povinný v každom štádiu konania a v každom druhu konania z úradnej povinnosti skúmať, či vo veci nejde o spotrebiteľský vzťah za účelom ochrany spotrebiteľa. Táto povinnosť sa vzťahuje aj na konanie, v ktorom sa uplatňuje právo zo zmenky. Napriek abstraktnosti zmenkových vzťahov sa
súd prvej inštancie zaoberal aj kauzou, dôvodom vzniku zmenky, ktorou je zmluva o úvere. Zmluvu o úvere posúdil súd prvej inštancie ako zmluvu spotrebiteľskú. Úver posúdil prvoinštančný súd ako spotrebiteľský úver. Poukázal na to, že v danom prípade je žalovaný v zmluve označený ako podnikateľ a úver bol poskytnutý na výkon podnikania, avšak na tomto mieste súd konštatoval, že účel úveru uvedený v zmluve je zo strany veriteľa (dodávateľa) špekulatívny v snahe vyhnúť sa právnemu režimu spotrebiteľských úverov. Je vecou veriteľa (dodávateľa), aby preukázal skutočný účel použitia úveru, a preto v prípade pochybností, je dôkazné bremeno na veriteľovi (uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 23.02.2010, sp.zn. 10CoE/5/2010). Po preskúmaní zmluvy o úvere dospel súd prvej inštancie k záveru, že zmluva je koncipovaná tak, že je neobyčajne hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä v ustanoveniach o zabezpečovacích prostriedkoch (zmluvná pokuta, blankozmenka a pod.) a zároveň je celá zmluva koncipovaná výlučne v prospech veriteľa bez toho, aby sa mohol dlžník aspoň minimálne zákonnými prostriedkami brániť. Súd prvej inštancie vyvodil záver, že zmluva o úvere sa prieči dobrým mravom, čo spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. Z tohto dôvodu nemohlo právnemu predchodcovi žalobcu zo zmluvy o úvere vzniknúť právo na vyplnenie blankozmenky podľa bodu 17 všeobecných podmienok, z čoho vyplýva, že ak aj zmenka vyplnená bola, nie je možné sa na jej základe úspešne domáhať akýchkoľvek práv (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 6.5.2008, sp.zn. 4 Obo 161/2007). V čase indosamentu zmenky na žalobcu nemal veriteľ práva a povinnosti zo zmenky. Záverom súd prvej inštancie zdôraznil, že blankozmenka nie je skutočnou zmenkou, je len jej zárodkom a zmenkou sa stáva až po vyplnení. Keďže blankozmenka pre neplatnosť zmluvy o úvere nemohla byť vyplnená, nemôže byť ani zdrojom práv a povinností jej účastníkov. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Žalovaný si právo na náhradu trov konania neuplatnil.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorým napadol rozsudok v celom rozsahu z dôvodov, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p., v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., keď sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. Tvrdil, že v prejednávanej veci došlo zo strany súdu prvého stupňa jeho konaním a rozhodnutím k porušeniu článku 4, 5 a 7 Nariadenia, ktoré má všeobecnú pôsobnosť, je záväzné a priamo aplikovateľné v Slovenskej republike. S poukazom na § 120 O.s.p. žalobca uviedol, že v danej veci súd mal rozhodnúť len z predloženej zmenky ako predpokladu vydania rozsudku v konaní, ktorá ako listinný cenný papier, inkorporuje v listine samo právo. Súd prvej inštancie uvádza, že vo veci vykonal dokazovanie úverovou zmluvou, exekučným spisom a ďalšími dôkazmi, ktoré účastníci nenavrhli. Žalovaný sa tejto obrany nedomáhal, pohľadávku nerozporoval a svojím konaním ju fakticky uznal, takže uvedeným postupom súd prvého stupňa neobjektívne podporil v konaní žalovaného. Konanie súdu prvého stupňa predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý proces garantované v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalovaný mohol na základe článku 5 ods. 3 a 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak tak však nEurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Súd samotný nie je legitimizovaný na to, aby postupom podľa ust. § 120 ods.1 veta prvá in fine OSP vznášal námietky voči zmenke za odporcu. Žalobca predložil súdu ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku, ktorá spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané zák. č. 191/1950 Zb. a žalovaný voči forme a obsahu zmenky ani nenamietal. Neexistovala tak žiadna okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. Žalobca je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu, pričom ide o zmenku platnú, ktorá je abstraktným samostatným záväzkom neakcesorickej povahy a nie je možné ju spájať ani podmieňovať inými okolnosťami než tými, ktoré sú uvedené na zmenke. Súd prvého stupňa sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Predovšetkým ignoroval § 17 ZŠZ, z ktorého vyplýva, že žalovaný vo všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jej vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Ak tak v sporovom konaní nemôže robiť žalovaný, tým menej tak môže robiť sám súd (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Obo 3/2008 z 22.10.2008). Súd prvého stupňa síce nevyhodnotil zmenku ako neplatný právny úkon, ale za neplatnú považoval dohodu o vyplňovacom práve k blankozmenke. Uvedený záver súdu prvého stupňa vychádzal len z kauzálnych námietok, ktoré v konaní nikto nevzniesol ani ich nikto z účastníkov nepreukazoval. Kauzálne námietky sú po indosovaní v zásade neprípustné. Zmluvný vzťah
medzi remitentom a žalovanou je po indosovaní irelevantný. Žalobcovi nie je známy obsah údajného zmluvného záväzku (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 25 Cdo 1839/2000 z 22.8.2002, uznesenie Vrchného súdu v Prahe sp.zn. 5 Cmo 14/97). Poukázal na to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa a konanie pred ním je postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvého stupňa porušil poučovaciu povinnosť prekročením §5 ods.1 O.s.p., porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov a prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť vôbec v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia vykonané bez návrhu. Napadnuté rozhodnutie považuje žalobca za prekvapivé rozhodnutie. Súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na skutočnostiach, dôkazoch a právnych argumentoch, ku ktorým sa nemohol žalobca vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie vo svoj prospech. Vnútroštátny súd musí pri vykonávaní práva dodržiavať požiadavky na účinnú súdnu ochranu práv garantovanú aj v článku 47 Charty základných práv Európskej únie. K týmto požiadavkám patrí zásada kontradiktórnosti, ktorá je súčasťou práva na obhajobu a ktorá zaväzuje súd na jej dodržanie predovšetkým vtedy, keď rozhoduje spor na základe dôvodu uplatneného ex offo (rozsudok z 2.12.2009, Komisia/Írsko a i., C 89/08 P, Zb. s. U 11245, bod 50, 54, rozsudok Súdneho dvora EÚ u 21.2.2013, sp.zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai). Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že návrhu vyhovie v celom rozsahu a žalobcovi prizná náhradu trov odvolacieho konania, ktoré v odvolaní vyčíslil.
3. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.
4. Po rozhodnutí Okresného súdu Trenčín o zamietnutí žaloby žalobcu zo dňa 05.09.2013 č.k. 39CbZm/189/2013-28 bolo dňa 29.12.2014 doručené súdu prvej inštancie oznámenie o vstupe vedľajšieho účastníka do konania prebiehajúceho pod sp.zn. 39CbZm/189/2013. Uznesením zo dňa 24.06.2015 č.k. 39CbZm/189/2013-69 súd prvej inštancie pripustil do konania na strane žalovaného vedľajšieho účastníka - Združenie spotrebiteľov Slovenska, o.z. so sídlom Janka Kráľa 7, 974 01 Banská Bystrica, IČO 42 309 166. Predmetné uznesenie bolo dňa 10.07.2015 napadnuté odvolaním a dňa 17.12.2015 napadnuté dovolaním žalobcu. Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu odmietol a uznesenie Okresného súdu Trenčín zo dňa 24.06.2015 č.k. 39CbZm/189/2013-69 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 18.11.2015 č.k. 8CoZm/131/2015-78 nadobudlo dňa 03.12.2015 právoplatnosť.
5. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov.
6. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti.
7. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
8. Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou stranou sporu podľa § 359 CSP, včas v zákonnej lehote na podanie odvolania, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti rozhodnutia v napadnutej časti a jemu predchádzajúceho konania.
9. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým žalobu zamietol a žalovanému nepriznal náhradu trov konania, je potrebné zrušiť z dôvodov podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b / CSP. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
10. Obligatórne (§ 380 ods. 2 CSP) sa odvolací súd zaoberal procesnými vadami uvedenými v § 389 ods. 1 písm. a/, b/ CSP. Odvolací súd skúmal splnenie procesných podmienok a postup súdu prvej inštancie v tom smere, či jeho postupom nebolo znemožnené strane sporu, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a či prípadná existencia nesprávneho procesného postupu ako nedostatku súdu prvej inštancie nemohla byť napravená v konaní pred odvolacím súdom. Vada konania vymedzená v § 389 ods. 1 písm. b/ CSP je vo svojej podstate porušením základného práva strany sporu na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
11. Žalobou v predpísanej podobe (tlačivo A) podanou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotu sporu, sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia zmenkovej sumy 1.415,97 Eur, zmenkového úroku 0,25 % denne za konkrétne obdobie, 6 % ročného úroku za konkrétne obdobie, zmenkovej odmeny a náhrady trov konania. Podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia má konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie iba vtedy, ak to považuje za potrebné alebo ak to navrhnú strany, príp. niektorí z nich. V súlade s článkom 19 Nariadenia ak Nariadenie neustanovuje inak, Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa riadi slovenským procesným právom. Procesný postup súdu je upravený v článku 5 ods. 2 - 7, článku 6, 7, 8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia, v ostatnom sa tento postup riadi Občianskym súdnym poriadkom. 12. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie nad návrh strán sporu a do súdneho spisu založil zmluvu o úvere a všeobecné podmienky poskytnutia úveru bez toho, aby žalobcovi a žalovanému umožnil zúčastniť sa vykonania týchto dôkazov a vyjadriť sa k týmto dôkazom podľa v tom čase platného a účinného ustanovenia § 123 O.s.p.. Predmetom dokazovania v konaní vo veciach z nízkou hodnotou sporu podľa Nariadenia sú iba skutočnosti, ktoré sú medzi stranami sporu sporné. Súd nedokazuje skutočnosti, ktoré vyplývajú z listín predložených účastníkmi konania, o pravdivosti ktorých niet pochýb. Súd pri vykonávaní dôkazov postupuje podľa strán sporu, pričom vykonávanie dôkazov upravuje článok 9 Nariadenia.
13. Z obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie v podobe tlačiva B vyzval žalobcu na doplnenie alebo opravu tlačiva návrhu na uplatnenie pohľadávky, keď žalobcovi oznámil, že je potrebné predložiť zmluvu o spotrebiteľskom úvere, splátkový kalendár a prehľad platieb realizovaných dlžníkom. Odvolací súd konštatuje, že takto realizovaná výzva nemá pre ďalší procesný postup súdu žiadne účinky. Pripojením konkrétnych listín v podobe fotokópií z iného spisu súdu prvého stupňa (exekučného spisu), v ktorom mal remitent, spoločnosť Pohotovosť s.r.o., postavenie oprávneného, bez návrhu účastníkov konania na vykonanie takto označených dôkazov, vykonal súd prvej inštancie skutkové zistenia, ktoré posúdil ako právne významné pre rozhodnutie o uplatnenom nároku. Bez postupu podľa článku 4 ods. 4 Nariadenia súd prvého stupňa rozhodol v právnej veci bez nariadenia pojednávania podľa článku 7 ods. 1 Nariadenia a vo veci podľa § 156 ods. 1 O.s.p. verejne vyhlásil rozsudok.
14. Preskúmaním zákonnosti konania predchádzajúcemu verejnému vyhláseniu rozsudku odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie odňal účastníkom konania procesné právo podľa v tom čase platného a účinného ustanovenia § 123 O.s.p. vyjadriť sa ku všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali. V danej veci ide o listiny, ktoré súd prvého stupňa pripojil do konania bez návrhu strán sporu. Procesné právo strán sporu vyjadriť sa k návrhom na dôkazy, teda k tým, ktoré navrhla niektorá zo strán sporu, má svoje vyjadrenie v článku 5 ods. 2 - 5 Nariadenia.
15. S poukazom na závery vyjadrené v Náleze Ústavného súdu SR z 10. júla 2013, č. k. II. ÚS 499/2012-47, predovšetkým na tie, ktoré je potrebné v praxi všeobecných súdov prijať ako všeobecne uplatniteľné pokiaľ ide o zaujatie stanoviska ku kontradiktórnosti súdneho procesu, k pojmu dokazovanie, k pojmu súdna (právna) vec a prejednanie veci v prítomnosti strany sporu, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie znemožnil žalobcovi uplatniť svoje právo zo zmenky. Účelom práva vyjadriť sa k vykonaným dôkazom je totiž práve možnosť ovplyvniť skutkové zistenia, na ktorých súd zakladá svoje rozhodnutie, keďže skutkové zistenia sú to, čo je strane sporu nepochybne známejšie ako súdu. Jeho aktivita pri využití tohto práva je v podstatnej miere závislá práve od miery presvedčivosti vykonaných dôkazov, skutkových zistení, ktorých vyvodenie z nich možno očakávať,
a miery presvedčenia súdu o vplyve týchto zistení na unesenie dôkazného bremena danej strany sporu. Vykonaným dokazovaním sa rozumie postup súdu smerujúci k utvoreniu skutkových poznatkov o rozhodujúcich okolnostiach a jeho podstatou je získanie príslušných skutkových poznatkov z jednotlivých dôkazných prostriedkov, ktoré sú nositeľmi určitých informácií. Z listinných dôkazov vykonaných bez návrhov strán sporu dospel súd prvej inštancie ku (odchylnému) skutkovému stavu, na ktorom založil svoj právny záver o právnej povahe zmluvy o úvere ako zmluvy spotrebiteľskej, keď plnenie povinností žalovaného ako dlžníka môže byť zabezpečené zmenkou len za splnenia zákonných podmienok, a v prípade, že toto zabezpečenie zákonné podmienky nespĺňa, nemôže veriteľ zmenku ako zabezpečovací prostriedok splnenia dlhu vôbec prijať. Rozsudok súdu prvej inštancie vykazuje pre žalobcu nepochybne znaky prekvapivého rozhodnutia.
16. Za splnenia podmienky písomnosti Európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu bolo podľa názoru odvolacieho súdu povinnosťou súdu prvej inštancie dať žalobcovi a žalovanému priestor, aby sa zoznámili s dôkazmi, ktoré vykonal súd prvej inštancie a so skutkovými zisteniami, ktoré z nich vyvodzuje, spolu s priestorom na vyjadrenie sa k nim, prípadne aby navrhli iné dôkazy na vyvrátenie týchto skutkových zistení. Uvedený priestor v súlade s cieľom a účelom Nariadenia nevyžaduje nariadenie ústneho pojednávania, vyžaduje však najmä písomné stanovisko žalobcu i žalovaného (bod 7, 8 a 9 preambuly Nariadenia). Týmto postupom dôjde ku skutočnému naplneniu práva účastníkov konania zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
17. Odvolací súd ďalej konštatuje, že súd prvej inštancie nesplnil voči žalobcovi zákonnú poučovaciu povinnosť podľa v tom čase platného a účinného ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p. O vykonaní poučenia v tomto konaní sa v spise nenachádzajú žiadne listiny. Poučovacia povinnosť podľa § 120 ods. 4 O.s.p. bola konkrétnym vyjadrením generálnej poučovacej povinnosti podľa § 5 O.s.p. a súd bol povinný ju vykonať aj v prípade, keď bola strana sporu právne zastúpená. Ustanovenie § 120 ods. 4 O.s.p. bolo v čase prvoinštančného konania vyjadrením koncentrácie občianskeho sporového súdneho konania prejavujúcej sa v možnosti strán sporu predkladať skutočnosti a dôkazy vrátane určenia momentu na ich predkladanie. Splnenie tejto poučovacej povinnosti malo rozhodujúci vplyv na rozhodnutie vo veci samej, na možnosť napadnúť rozhodnutie v riadnom, prípadne aj v mimoriadnom opravnom konaní, pretože znamená významné obmedzenie na označovanie a predkladanie dôkazov v ďalšom konaní. V danej veci súd prvej inštancie dospel k takému záveru, že listinné dôkazy prostredníctvom ktorých súd prvej inštancie vykonal dokazovanie, vytvorili skutkový základ pre súdne rozhodnutie vyžadujúci zmenu právneho posúdenia uplatneného nároku, o ktorej však strany sporu nevedeli. V dôsledku absencie poučenia ako povinnosti súdu nedošlo zo strany žalobcu k uplatneniu procesných práv, pretože si nemohol splniť svoju povinnosť tvrdenia a ani dôkaznú povinnosť vo vzťahu k inému právnemu posúdeniu veci, keď súd prvej inštancie nárok žalobcu uplatnený zo zmenky posúdil ako vzťah spotrebiteľský bez toho, aby boli na takýto postup súdu splnené zákonné podmienky.
18. Pretože rozsudok súdu prvej inštancie nie je z hľadiska odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP správny, odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 391 ods. 1 CSP.
19. Súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 391 ods. 2 CSP vo veci opätovne rozhodne. Nedostatky súdneho konania ako vady konania spočívajúce v procesnom postupe súdu prvej inštancie, tak ako ich odvolací súd zistil a uviedol v tomto zrušujúcom uznesení, odstráni súd prvej inštancie v konaní o novom rozhodnutí vo veci a to s rešpektovaním skutočnosti, že medzičasom vstúpilo do platnosti CSP. Odvolací súd v súlade s § 391 ods. 3 CSP uvádza, že súd prvej inštancie vykoná dokazovanie listinami a to predmetnou zmluvou o úvere a jej všeobecnými podmienkami podľa § 204 CSP. Súd prvej inštancie vo svojom postupe umožní stranám sporu realizáciu práva vyjadriť sa k dôkazom v súlade s čl. 9 CSP, vrátane procesného práva podľa § 182 CSP pred vyhlásením uznesenia o skončení dokazovania. Za splnenia podmienky písomnosti európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu je preto povinnosťou súdu prvej inštancie dať žalobcovi a žalovanému priestor, aby sa zoznámili s dôkazmi, ktoré vykoná súd prvej inštancie spolu so skutkovými zisteniami, ktoré z nich vyvodzuje. Uvedený priestor v súlade s cieľom a účelom Nariadenia nevyžaduje nariadenie ústneho pojednávania, vyžaduje však najmä písomné stanovisko žalobcu i žalovaného (bod 7, 8 a 9 preambuly Nariadenia). Týmto postupom dôjde
ku skutočnému naplneniu práva strán sporu zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (Nález Ústavného súdu SR z 10. júla 2013, č. k. II ÚS 499/2012-47). Ak súd prvej inštancie bude považovať za potrebné nariadi na prejednanie právnej veci pojednávanie. V písomnom vyhotovení rozsudku uvedie súd prvej inštancie povinné náležitosti rozsudku upravené v § 220 CSP.
20. Odvolací súd zrušil výrok súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov ako výrok viazaný k meritórnemu rozhodnutiu. Podľa § 396 ods. 3 CSP rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci aj o náhrade trov konania, vrátane trov odvolacieho konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania bude súd prvej inštancie vychádzať zo zásady zodpovednosti za výsledok v sporovom konaní (zásada úspechu), ktorej kritériom je miera úspechu vo veci zisťovaná u žalobcu aj u žalovanej. Miera úspechu závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu vo veci samej. Povinnosť nahradiť trovy konania sa týka trov spĺňajúcich podmienky v rozsahu § 251 CSP.
21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).