Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10Cb-378-2015.pdf
PDF · 145.28 KB
Case nature
Area
Subarea
10Cb/378/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Žilina v konaní pred sudkyňou JUDr. Gabrielou Panákovou v právnej veci žalobcu: Synergy Solutions, s.r.o., so sídlom Kameničany 200, 018 54 Kameničany, IČO: 43 871 704, právne zast. LEGAL & CORP s.r.o., so sídlom Gajova 11, 811 09 Bratislava, IČO: 47 237 325, proti žalovanému: 1/ Stredoslovenská energetika - Distribúcia, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina, IČO: 36 442 151, 2/ Stredoslovenská energetika, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 8591/4B, 010 47 Žilina, IČO: 36 403 008, o zaplatenie a určenie povinnosti, takto
rozhodol:
Súd žalobný návrh v celom rozsahu zamieta.
Žalovanému v rade 1/ sa priznáva náhrada trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Žalovanému v rade 2/ sa priznáva náhrada trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
odôvodnenie:
1. Dňa 10.08.2015 bol Okresnému súdu Žilina doručený žalobný návrh, ktorým sa žalobca domáhal voči žalovanému v rade 1/ zaplatenia sumy 226.151,30 eur spolu s doplatkom vo výške 338,595 eur/ MWh v každom kalendárnom mesiaci v roku 2015 a voči žalovanému v rade 2/ sumu 6.281,67 eur spolu s uložením povinnosti odoberať od žalobcu elektrinu z obnoviteľných zdrojov v každom kalendárnom mesiaci roku 2015 za cenu elektriny na straty vo výške 44,015 eur/MWh bez DPH. Svoj nárok odôvodnil tým, že žalobca je poberateľom podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a so žalovaným 1/ bola v minulosti uzavretá zmluva o doplatku č. XXX/XXXXD a zmluva o výkupe elektriny na krytie strát č. XXX/XXXX, a to na dobu určitú - do konca roka 2014. Následne žalovaný 1/ odmietol uzavrieť zmluvu na ďalšie obdobie pre rok 2015, a to aj žalovaný 2/. Žalobca má právo na podporu po dobu 15 rokov a má právo na doplatok a na výkup elektriny, čo mu žalovaní odmietli a to z dôvodu porušenia zákonných povinností.
2. Následne súd po vykonaní procesných úkonov v zmysle CSP nariadil pojednávanie na deň 24.11.2017, na ktorom vykonal dokazovanie. Hoci žalobca doručil svoje vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného 1/ až dňa 20.11.2017, lehota na vyjadrenie mu uplynula 12.10.2017, napriek tomu súd oboznámil strany konania s daným podaním a následne strany nepožadovali lehotu na vyjadrenie k danému podaniu, keďže nešlo o žiadne nové skutočnosti. Súd po vykonanom dokazovaní zistil nasledovný skutkový stav:
3. Súd mal zistené, že žalobca je výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov v zariadení Fotovoltaickej elektrárne nachádzajúcej sa na území B. P. F. W. v okrese M. K. na pozemkoch parc. K. Č.. XXX/
XX v k.ú. F. W. a parc. K. Č.. XXX/X v k.ú. B. W.. Žalobcovi ako regulovanému subjektu na základe rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví Bratislava zo dňa 30.11.2013 bola na roky 2014 až 2026 schválená pevná cena elektriny vyrobenej zo slnečnej energie zariadení výrobcu, teda žalobcu. Zariadenie výrobcu elektriny bolo uvedené do prevádzky dňa 23.05.2011. Dané skutočnosti medzi stranami konania boli nesporné.
4. Výroba elektriny z obnoviteľných zdrojov energie podlieha v zmysle zák.č. 250/2012 Z.z. a je podporovaná doplatkom, ktorý bol stanovený na roky 2014 až 2026 vo výške 338,595 Eur na megawatthodine v zmysle § 8 Vyhlášky č. 221/2013 Z.z. Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, ktorou sa ustanovuje cena regulácie v elektroenergetike. Tento doplatok si regulovaný subjekt, teda v danom prípade žalobca, musí uplatniť u prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, t.j. u žalovaného 1/ a u URSO.
5. Žalobca svoju obranu postavil na 3 argumentáciách, a to - A: tvrdí, že žalovaný 1/ odmieta poskytnúť doplatok a žalovaný 2/ odmieta odoberať elektrinu za cenu elektriny za straty pre rok 2015, hoci podľa jeho názoru v zmysle § 18e zák.č. 309/2009 Z.z. sa sankcie za prípadné nesplnenie povinnosti v § 4 cit.zák. nevzťahujú na žalobcu, nakoľko jeho zariadenie bolo dané do prevádzky pred 01.01.2014. Argumentoval, že žalovaní odmietajú uhradiť podporu vo forme, pokiaľ ide o žalovaného v rade 1/ vo forme doplatku, pokiaľ ide o žalovaného v rade 2/, jedná sa o rozdiel medzi cenou elektriny na straty a trhovou cenou, ktorú uhrádzal za dodanú elektrickú energiu v roku 2015 žalobcovi. Odmietajú uhrádzať podporu s argumentáciou v zmysle § 4 ods. 3 zákona o podpore obnoviteľných zdrojov energie, v zmysle ktorého si nemôže výrobca elektriny uplatniť právo na podporu na nasledujúci kalendárny rok v prípade, ak nesplní povinnosti podľa odseku 2. Žalobca však trval na tom, že táto sankcia za nesplnenie oznamovacej povinnosti k 15.08. toho ktorého roka bola doplnená do predmetného zákona až novelou zákona, pričom v zmysle § 18e ods. 1 tejto novely zákona č. 382/2013 Z.z. je podľa neho uvedené, že podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny s vysoko účinnou kombinovanou výrobou, ktoré bolo uvedené pri zariadení, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 01.01.2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov. Zariadenie žalobcu bolo uvedené do prevádzky pred 01.01.2014, z tohto dôvodu sa na neho vzťahuje toto prechodné ustanovenie, ktoré upravuje explicitne situáciu a prikazuje, že podmienky podpory musia zostať pre takýto subjekt, to znamená aj pre žalobcu, zachované. Danú sankciu považuje za pridanie novej podmienky podpory, ktorá sa však nemá vzťahovať na žalobcu. B: - čo sa týka nesplnenia povinnosti, žalobca má za to, že žalovanému 1/ doručil rozhodnutie URSA z 30.11.2013 a potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie vydané URSO-m z 20.12.2011množstvo podkladov, z ktorých je možné vyvodiť predpoklad, že žalobca má vôľu si uplatniť dané právo. Nebolo to síce vo forme zverejnenej na webovej stránke, ale forma nie je nikde stanovená, iba z nej musí vyplývať to, že subjekt si chce uplatniť to právo a musí tam byť predpoklad dodávky na nasledujúci kalendárny rok a žalovanému 1/ vraj boli zaslané doklady, ktoré tieto údaje obsahovali. C: - žalobca má za to, ako uviedol, že napriek nálezu ÚS SR, ktorý uviedol, že sa jedná o súkromno-právny vzťah, že ide o takú sankciu, že sa jedná o rovinu správneho práva a v takom prípade nie je možné uložiť sankciu bez rozhodnutia vo veci samej príslušného orgánu, to znamená žalovaný v rade 1/ nemôže strohým oznámením oznámiť túto skutočnosť a konštatovať ju, ale musí byť vydaný akýsi individuálny správny akt, voči ktorému bude mať ten dotknutý subjekt samozrejme právo na podanie opravného prostriedku pre preskúmanie zákonnosti správneho orgánu súdom atď., ale k tomuto nedošlo. V podstate celý tento proces prebehol takým spôsobom, že to, či bolo alebo nebolo splnené, to bolo vyhodnotené priamo dotknutými osobami, to znamená úradom a distribučnou spoločnosťou. Týmito subjektmi bol spravený z tejto skutočnosti záver a tento záver bol oznámený ako hotová vec bez akejkoľvek možnosti obrany.
6. Žalovaný v rade 1/ poukázal na nález Ústavného súdu SR k tejto veci, ktorý sa s argumentom žalobcu, že sa na neho nevzťahuje povinnosť, resp. sankcia za nesplnenie oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods.2 písm. c), teda sankcia podľa písmena b) zákona č. 309/2009 Z.z., jednoznačne vysporiadal a priamo povedal, že je prípustná nepravá retroaktivita a je toto možné a dokonca je to žiaduce s ohľadom na verejno-právny záujem. Druhý dôvod, ktorý uplatňuje žalobca, a síce, že vôľu si uplatniť podporu, zákon je v tomto jednoznačný a ukladá povinnosť výrobcovi, aby prejavil svoju vôľu smerom voči žalovanému 1/ a aj voči regulačnému úradu tým, že oznámi každý rok vôľu, že si chce uplatniť podporu, že má záujem, o akú podporu sa jedná, či podporu doplatkom alebo odberom elektriny na straty a zároveň s týmto oznámením o uplatnení podpory uvedie aj predpokladané množstvo dodanej elektriny, pričom aj z dôvodovej správy vyplýva, prečo je táto povinnosť v zákone ustanovená. Je pravdou, že
výrobcovia si tieto povinnosti neplnili, ignorovali ich a z toho dôvodu bola k tejto povinnosti doplnená sankcia alebo ako to nazval Ústavný súd SR: „sankčný mechanizmus pre neplnenie tejto povinnosti“, ktorý rovnako bol Ústavným súdom SR vyhodnotený ako prípustný a správny a nebol v tomto vyslovený nesúlad zákona s Ústavou SR. Pokiaľ žalobca tvrdí, že splnil si oznamovaciu povinnosť tým, že predložil dokumenty vydané orgánom verejnej moci, tak to je absurdné, nakoľko ak žalobca má prejaviť vôľu tým, že pošle dokument, ktorý vydal regulačný úrad - potvrdenie o pôvode alebo cenové rozhodnutie, predsa takýto dokument, ktorý si vie každý pozrieť aj na stránke úradu, nemôže byť niečím, čím sa prejavuje vôľa alebo povinnosť zákona výrobcu. Aj Ústavný súd SR povedal jednoznačne, že v tomto spore vzťah medzi žalobcom a žalovaným 1/ je súkromno-právny, je to nepochybné, je to obchodno-právny vzťah a rovnako je nepochybné, že žalovaný 1/ ako prevádzkovateľ sústavy distribučnej nevystupuje, ani nevystupoval nikdy ako správny orgán. Poukázal aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, aj Krajského súdu v Žiline, kde bolo toto konštatované jednoznačne, že pri plnení zákona o podpore nevystupuje prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy ako správny orgán. K žalovanej istine uviedol, že tá suma je odhadovaná a nezodpovedá reálnej skutočnosti, nezodpovedá reálnemu nároku, ktorý by v prípade úspechu mal žalobca v tomto spore podľa zákona o podpore, nakoľko predmetom sporu je obdobie kalendárneho roka 2015, dnes je rok 2017 a objem výroby elektriny u výrobného zdroja žalobcu sú v súčasnosti známe a napriek tomu je teda tá suma nejakým odhadom a nezodpovedá absolútne skutočnosti. Ak by súd rozhodol o tomto nároku v tomto petite, išlo by o poskytnutie podpory nad rámec zákona o podpore obnoviteľných zdrojov. Veľké množstvo výrobcov elektriny v SR si neplnili tieto zákonné povinnosti, hoci si ich plniť mali. Aj na konanie pred Ústavným súdom SR bolo spomenuté, že z celkového počtu 2800 výrobcov v SR takmer 1300 výrobcov si nesplnili zákonné povinnosti, a to jednak voči regulačnému úradu, jednak voči prevádzkovateľom regionálnych distribučných sústav. K formuláru na webovej stránke uviedol, že hoci z ich strany nebola a ani nie je to právna povinnosť, pristúpili k ústretovosti voči výrobcom a pripravili tlačivo, aby výrobcom zjednodušili proces plnenia tejto zákonnej povinnosti, kde v podstate iba zaškrtávaním políčok, doplnenie dátumu a podpisu mohli splniť danú zákonnú povinnosť. Ak teda zverejnili na svojej webovej stránke formulár na splnenie oznamovacej povinnosti, nie je to ich žiadna právna povinnosť. Bolo to skutočne len v záujme a s cieľom výrobcom nejakým spôsobom umožniť maximálnou jednoduchou formou splniť zákonnú povinnosť, ktorú dovtedy si neplnili.
7. Žalovaní v rade 1/ a 2/ k argumentácii žalobcu zhodne uviedli, že s aplikáciou § 18e ods. 1 cit.zák. sa vysporiadal Ústavný súd SR nálezom, ktorý bol zverejnený a jednoznačne uviedol, že zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom nového znenia § 4 ods. 3 z ústavného hľadiska je nielen akceptovateľné, ale aj žiaduce. Čo sa týka argumentácie žalobcu, že sankciu možno uložiť len na základe individuálneho správneho aktu, tak uviedol, že aj s touto otázkou sa vysporiadal Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí, v náleze, kde uviedol, že mechanizmus tejto sankcie sa uplatní ex lege a nie sú potrebné nejaké ďalšie rozhodnutia a okrem toho je tu súkromno-právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným v rade 1/, resp. žalovaným v rade 2/. Pripustením argumentácie žalobcu v podstate žalovaný v rade 1/, resp. URSO by už vôbec nemal požadovať alebo resp. žalobca by si vôbec nemusel plniť povinnosti každý rok, ako to ustanovuje zákon, nakoľko zákon ustanovuje, že to urobí vždy do 15.08. Čiže takáto argumentácia žalobcu, že si to splnil na rok 2015, je úplne v rozpore so zákonom. Ďalej žalovaný v rade 2/ spochybňuje svoju pasívnu legitimáciu.
8. Podľa § 4 ods.1, 2 zák.č. 309/2009 Z.z. (1) Výrobca elektriny, ktorý spĺňa podmienky na získanie podpory podľa § 3 (ďalej len "výrobca elektriny s právom na podporu"), má právo na a) prednostné pripojenie do distribučnej sústavy, prednostný prenos elektriny, prednostnú distribúciu elektriny a prednostnú dodávku elektriny, ak zariadenie na výrobu elektriny spĺňa technické podmienky prevádzkovateľa sústavy podľa osobitného predpisu a neohrozí bezpečnosť a spoľahlivosť prevádzky sústavy; prednostný prenos elektriny sa nevzťahuje na prenos elektriny spojovacím vedením, b) odber elektriny podľa § 3 ods. 1 písm. b) vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie alebo vysoko účinnou kombinovanou výrobou, ktorú dodal za kalendárny mesiac alebo v prípade malého zdroja za kalendárny rok, prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy alebo subjektom povereným prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, na základe zmluvy o dodávke elektriny, c) doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c) na základe účtovného dokladu vystaveného prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy na skutočné množstvo elektriny vyrobenej za kalendárny mesiac alebo v prípade malého zdroja za kalendárny rok, z obnoviteľných zdrojov energie alebo elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou, zníženej o technologickú vlastnú spotrebu elektriny, upravenej podľa § 3 ods. 4, aj v tom prípade, že si právo na odber elektriny podľa písmena b) neuplatňuje,
d) odber elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené, za cenu elektriny na straty v období 1. odo dňa uvedenia zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky do konca kalendárneho roka, ak toto zariadenie uviedol do prevádzky v danom kalendárnom roku alebo 2. do 31. marca, ak od roku uvedenia zariadenia na kombinovanú výrobu do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie technologickej časti takéhoto zariadenia uplynulo najviac 15 rokov. (2) Výrobca elektriny s právom na podporu je povinný a) predložiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie alebo potvrdenie o pôvode elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou vydané za predchádzajúci kalendárny rok, b) oznámiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, s ktorým má uzavretú zmluvu o dodávke elektriny, predpokladanú charakteristiku svojej dodávky v termínoch uvedených v prevádzkovom poriadku prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, ak celkový inštalovaný výkon zariadenia je väčší ako 1 MW, c) oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len "úrad") a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c), vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok; pri zariadeniach výrobcu elektriny uvedených do prevádzky po 15. auguste je výrobca elektriny povinný informovať prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy o využití práva podľa odseku 1 najneskôr 30 dní pred uvedením zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky, d) vrátiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c), ktorý mu bol vyplatený v rozpore s podmienkami podpory podľa tohto zákona.
9. Podľa § 4 ods. 3 zák.č. 309/2009 Z.z. v znení do 31.12.2013 právo podľa odseku 1 písm. b) nemá výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosť podľa odseku 2 písm. a) a b).
10. Podľa § 4 ods. 3 zák.č. 309/2009 Z.z. v znení od 01.01.2014 výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosti podľa odseku 2, si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok.
11. Teda od 01.01.2014 bola sankcia rozšírená na nesplnenie ktorejkoľvek povinnosti v ods.2 a sankcia nielen vo forme straty práva na odber, ale aj na doplatok. Účelom novej právnej úpravy bolo prijať ustanovenie, obsahom ktorého by bola strata podpory na jeden rok v prípade nesplnenia si povinnosti výrobcu elektriny a to tak, že keď nepredloží potvrdenie o pôvode elektriny, neoznámi charakteristiky svojej dodávky alebo neoznámi uplatnenie si podpory v ustanovenom termíne.
12. Ustanovenie § 3 zák.č. 309/2009 Z.z. upravuje spôsob a podmienky podpory výroby elektriny, teda upravuje, aké podmienky podpory výroby musia byť splnené. Ustanovenie § 3 nemožno zamieňať s ust. § 4 cit.zák., ktorý stanovuje práva a povinnosti výrobcu elektriny. Teda výrobca musí splniť určité podmienky, aby mal zabezpečenú podporu výroby. Zároveň výrobca elektriny, ktorý spĺňa podmienky podľa § 3, následne má určité práva a povinnosti uložené v § 4 cit. zák. a pokiaľ ich nesplní, je zákonom daná sankcia, a to od 01.01.2014 strata práva na podporu na nasledujúci kalendárny rok.
13. Súd opakovane zdôrazňuje na logický a gramatický výklad, podľa ktorého ustanovenie § 3 cit. zák. upravuje podmienky, ktoré treba splniť, aby výrobca sa vôbec stal subjektom s právom na podporu. Pokiaľ podmienky splní, musí následne plniť povinnosti v zmysle § 4 cit. zák. a v prípade porušenia niektorej z povinností uloženej subjektu s právom na podporu je zákonom daná sankcia, o ktorej nie je potrebné osobitne rozhodovať, sankcia je daná zákonom. Nemožno súhlasiť s názorom žalobcu, že § 18e cit.zák. sa týka aj § 4 cit. Zák. a má za to, že žalobca sa mylne domnieva, že ustanov. § 4 cit.zák. sú tiež podmienky. Ustanovenie § 4 stanovuje povinnosti, ktoré musí plniť výrobca, pokiaľ splnil podmienky v zmysle § 3. Názor žalobcu je tak v rozpore s logickým a gramatickým výkladom, nakoľko dané znenie iba upravuje, že podmienky podpory výroby elektriny, v prípade zmeny podmienok, zostávajú pre žalobcu zachované. Teda ak sa zmenia podmienky podpory, teda podmienky pre výrobcu, aby sa stal subjektom s právom na podporu, a to po tom, ako žalobca už sa takým subjektom stal, prípadné nové podmienky sa netýkajú žalobcu v zmysle § 18e, ale už len nových subjektov. To však neznamená, že žalobca nemusí plniť povinnosti v zmysle § 4 pod hrozbou sankcie. Dané povinnosti boli stanovené aj pred predmetnou novelou, avšak bez sankčného mechanizmu a mnohí výrobcovia spĺňajúci podmienky podľa § 3 tieto povinnosti neplnili. Preto bol zavedený sankčný mechanizmus od 01.01.2014. S uvedeným sa totožne vysporiadal aj Ústavný súd SR, ktorý považoval zavedenie sankčného mechanizmu za vyžadujúce a
platí pre všetky subjekty bez rozdielu, pričom poukázal na prípustnosť nepravej retroaktivity. (nálezom PL. ÚS 50/2015-148)
14. Podľa § 18e ods.1 zák.č. 309/2009 Z.z. podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1.januárom 2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov.
15. Citované zákonné ustanovenie je prechodným ustanovením k úpravám účinným od 01.01.2014. Je však nutné ho vykladať podľa výkladových pravidiel a preto je nutné konštatovať, že dané ustanovenie sa týka podmienok podpory, ktoré sú zakotvené v § 3 cit.zák. Pokiaľ žalobca vykladá, že v zmysle tohto ustanovenia sa sankčné ustanovenie § 4 ods.3 nevzťahuje na zariadenia uvedené do prevádzky pred 1.januárom 2014, takýto názor je nesprávny, nakoľko § 4 stanovuje práva a povinnosti so sankčným mechanizmom v prípade ich porušenia, avšak samotné podmienky výroby elektriny sú stanovené v § 3 a pre zariadenia uvedené do prevádzky pred 1.januárom 2014 platí úprava podmienok podpory stanovených pred 01.01.2014 v zmysle § 18e. S týmto sa totožne vysporiadal aj Ústavný súd SR vo svojom náleze PL. ÚS 50/2015-148 zo dňa 22.03.2017 tak, že ustanovenie zákona o podpore v § 4 ods. 2 sú relevantné pre všetky subjekty, ktoré majú nárok na podporu bez ohľadu na to, kedy boli uvedené do prevádzky a kedy môžu podporu uplatňovať a zároveň povedal aj to, že tento postih a sankčný mechanizmus na stratu podpory je oprávnený, je dôvodný a je žiaduci.
16. Ústavný súd SR nálezom PL. ÚS 50/2015-148 skonštatoval, že dané ustanovenie nie je v rozpore s Ústavou SR a Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
17. Predmet a účel zákona o podpore OZE je koncentrovane vyjadrený v § 1 cit.zák., podľa ktorého zákon predovšetkým stanovuje 1. Spôsob podpory a podmienky výroby a 2. Práva a povinnosti výrobcov. V zmysle § 3 cit.zák. podpora sa vzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny po dobu 15 rokov od času uvedenia do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie technologickej časti zariadenia výrobcu elektriny. Stanovené sú práva výrobcov, na ktoré nadväzujú ich povinnosti uvedené v § 4 ods.2 cit.zák. Na ustanovenie § 4 ods.2 cit.zák. je sankčný mechanizmus pre prípadné porušenie tam uvedených povinností (na rozdiel od porušenia povinností stanovených v § 4 ods.4 až 7) Je nutné zdôrazniť, že ide o povinnosti, ktoré zákon o podpore OZE ukladal výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie už podľa pôvodného znenia (tieto ustanovenia sú účinné od 01.01.2010) a povinnosť ustanovenú v § 4 ods.2 písm.d) majú výrobcovia od 01.03.2013. Účelom § 4 ods.3 cit.zák. už podľa jeho pôvodného znenia bolo ustanoviť právne dôsledky nesplnenia niektorých povinností, ktoré tento zákon výrobcom elektriny ukladá. Novelizáciou zákona o podpore OZE vykonanou zákonom č. 382/2013 Z.z. došlo s účinnosťou od 01.01.2014 „len“ k zmene, resp. rozšíreniu týchto právnych dôsledkov a to nielen strata práva na odber elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, ale aj práva na tzv. doplatok. ÚS SR vo svojom náleze vyslovil, že ide o špecifickú sankciu, ktorá má súkromnoprávny charakter. ÚS SR zdôraznil, že nesplnenie zákonom ustanovených povinností nemôže v právnom štáte požívať právnu ochranu. Ústavný súd SR v prvom rade poukázal na právny názor, podľa ktorého je princíp právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov. S princípom právnej istoty je v podmienkach materiálneho právneho štátu nerozlučne spätý aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou zárukou ochrany práv fyzických osôb a právnických osôb a ich právnej istoty a treba ho považovať za jeden z definičných znakov právneho štátu.
18. K problematike retroaktívneho pôsobenia noriem sa ústavný súd už mnohokrát vyjadroval vo svojej doterajšej judikatúre, pričom usiluje sa o dôsledné rozlišovanie medzi pravou a nepravou retroaktivitou, a to predovšetkým z toho dôvodu, že nepravú retroaktivitu v prípadoch, ak existujú „závažné dôvody všeobecného záujmu, ktoré si môže vyžiadať alebo odôvodniť prelomenie zákazu spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany zákonodarcu“ (PL. ÚS 3/00), považuje z ústavného hľadiska za prípustnú, a to aj s poukazom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. V. v. Rakúsko, rozsudok z 19.12.1989, bod 51.
19. Za nepravú retroaktivitu Ústavný súd SR v zmysle svojej ustálenej judikatúry považuje stav, v ktorom nová právna úprava nevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, avšak kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich uzavretím.
(PL. ÚS 38/99, PL. ÚS 28/00). O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia tohto nového zákona ešte nenastali (PL. ÚS 3/00). Ústavný súd sa vyjadril, že je celkom prirodzené a legitímne, ak zákonodarca viaže poskytnutie tejto podpory na dôsledné dodržiavanie povinností ustanovených zákonom o podpore OZE výrobcami elektriny. Ústavný súd zastáva zároveň názor, že zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom nového znenia § 4 ods.3 cit.zák. je z hľadiska požiadaviek vyvoditeľných z čl. 1 ods.1 ústavy z ústavného hľadiska nielen akceptovateľné, ale aj žiaduce.
20. Hoci v danom prípade je nepochybné, že žalobca sa domáha vyplatenia podpory, doplatku, odber za rok 2015, teda za obdobie, ktorému predchádzalo už nové znenie § 4 ods.3 cit.zák., podľa ktorého bol žalobca povinný splniť povinnosti, aby nestratil právo na podporu a odber na nasledujúci rok, čo znamená, že pri nesplnení povinnosti podľa § 4 ods.2 cit.zák. stratí právo na odber a na doplatok, ale iba na nasledujúci rok, súd považoval za potrebné sa vyjadriť k nálezu ÚS SR a ku konštatovaniu o prípustnosti nepravej retroaktivite.
21. Z vyššie uvedených ustanovení vyplýva, že žalobca bol povinný splniť povinnosti podľa § 4 ods.2 v roku 2014, aby nestratil právo na odber a doplatok pre nasledujúci rok, t.j. pre rok 2015. Žalovaný 1/ tvrdil, že žalobca si nesplnil svoju povinnosť v zmysle § 4 ods.2 písm. c) cit.zák.
22. Je potrebné zdôrazniť, že hoci žalobca má vydané rozhodnutie o cene na roky 2014 až 2026, má právo na podporu, tak bez splnenia ďalších zákonných povinností ho stráca na nasledujúci rok. Je treba povedať, že to samotné ustanovenie zákona, ktoré povinnosť oznamovať žalobcovi ukladá, tak toto je jednoznačné v tom, že je povinný žalobca robiť dva úkony, jednak oznámiť uplatnenie podpory a zároveň oznámiť a uviesť predpokladané množstvo.
23. Žalobca výslovne uviedol a opakovane aj pred súdom, že povinnosť v zmysle § 4 ods.2 písm. c) cit.zák. splnili predložením rozhodnutia URSOa z 30.11.2016 č. 1294/2014/E-OZ a potvrdenia o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie z 20.12.2011 č. 0511/2012/PoP-OZE. (l.č. 36, 89). Je nepochybné, že dané rozhodnutie bolo vydané pre obdobie 2014-2026. Z jeho výkladu možno usúdiť, že v takom prípade teda nie je potrebné vydávať každoročne nejaké potvrdenia za účelom splnenia povinnosti, ale zaslať URSOu a žalovanému 1/ dané listiny, keďže sú vydané pre žalobcu za obdobie 2014-2026 a teda nie je potrebné ich každoročne vydávať a zasielať, či oznamovať.
24. Súd sa nestotožňuje s takýmto názorom žalobcu. Súd považuje názor žalobcu uvedený v predchádzajúcom bode za nesprávny a v rozpore so zákonným ustanovením, v zmysle ktorého žalobca má dané povinnosti splniť každý rok, čo vyplýva aj zo znenia § 4 ods.2 písm. c) cit.zák., podľa ktorého má dôjsť k splneniu povinnosti vždy k 15.augusu na nasledujúci kalendárny rok. Aj z toho vyplýva nesprávnosť argumentácie a výkladu žalobcom, keďže je potrebné plniť povinnosti k určitému dátumu, aby získal podporu,... na nasledujúci rok. Ide teda o opakovanú činnosť, o každoročne opakovanú povinnosť, pokiaľ si žalobca uplatňuje podporu. Predsa tým, že zákonom je uložená povinnosť každoročne predkladať - oznamovať dané skutočnosti, vyvracia názor žalobcu a je možné z toho vyvodiť, že zákonodarca nemal na mysli predkladať každoročne tú istú listinu vydanú v roku 2013 na obdobie do roku 2026. Taktiež toto vyplýva aj z toho, že dané rozhodnutie a potvrdenie je vydané URSOm a je nelogické, aby zákonodarca stanovil povinnosť predkladať každoročne tieto listiny aj URSou, ktoré sám vydal. Z toho logicky vyplýva, že nutne musí ísť o iné listiny, o oznámenie údajov žalobcu, nie o rozhodnutia vydané URSOm.
25. Aj žalovaný v rade 1/ správne poukázal na to, že ust. § 4 ods. 2 písm. c) jednoznačne hovorí, že ide o opakovanú činnosť oznamovania alebo opakovanú povinnosť oznamovania, z ktorej musí byť jednoznačná vôľa, komu smeruje tá vôľa a v akom rozsahu. To, že žalobca má právo na uplatnenie podpory, neznamená, že cenové rozhodnutie štátneho orgánu, v tomto prípade regulačného úradu, môže toto jeho konanie nejakým spôsobom nahradiť. Čiže doručením cenového rozhodnutia nebola splnená táto notifikačná povinnosť. Právny dopad nesplnenia právnej povinnosti je v § 4 ods. 3 zák. č. 309/2009 Z.z. jednoznačný, teda žalobca si nemôže na nasledujúci kalendárny rok uplatniť podporu. Táto nemožnosť uplatnenia podpory zaniká zo zákona, teda ex lege a je to len na nasledujúci kalendárny rok, nie je to počas celej doby trvania podpory, počas ktorej platí aj toto cenové rozhodnutie. Treba
zdôrazniť, že jedna vec je oznámenie o uplatnení podpory, čo je úkon voči žalovanému 1/ a voči regulačnému úradu a druhá vec je vydať rozhodnutie o cene, teda cenové rozhodnutie a potvrdenie o pôvode. Je treba povedať, že cenové rozhodnutie a potvrdenie o pôvode sú dokumenty, ktoré vydáva regulačný úrad pre výrobcu a preukazujú len to, že má právo si podporu uplatniť, nemusí, ale môže. Vzhľadom k tomu, že tieto dokumenty boli v minulosti vydávané s rôznou dobou platnosti, vždy sa zo strany žalovaného 1/ vyžadovali k samotnej zmluve ako k druhému kroku preukázania, či to právo je alebo nie je. Totiž zákon o podpore pripúšťa, že ak vydal regulačný úrad potvrdenie o pôvode, môže takéto potvrdenie o pôvode zrušiť. Rovnako zákon pripúšťa aj zrušenie rozhodnutia o cene. Zároveň dodal, že ak by vydal regulačný úrad rozhodnutie s platnosťou na jeden rok, tak každý rok by musel výrobca preukázať aj to, že má platné rozhodnutie.
26. Čo sa týka podpory na odber elektriny za cenu na straty, tak zákon č. 309/2009 Z.z. jednoznačne ustanovuje, že sa tak deje na základe zmluvy, teda nie je pravdivé tvrdenia žalobcu, že je tu nejaké právo, lebo právo síce je, ale otázka je, či ho výrobca aj využije. A pokiaľ podmienky sú splnené, tak sa uzatvorí zmluva. Takže neznamená to, že by tu existovalo nejaké všeobecné právo a kedykoľvek bez zmluvy bude žalobcovi niekto vyplácať podporu.
27. Takže čo sa týka argumentácie žalobcu, že splnil svoju povinnosť v zmysle § 4 ods.2 cit.zák., toto ničím nepreukázal. Pokiaľ nejaké listiny doručil žalovanému 1/, nemožno ich považovať za splnenie povinnosti, taktiež ani rozhodnutie URSO o priznaní podpory na roky 2014-2026 nie je takou listinou. Zákonné ustanovenia ukladajú žalobcovi splniť konkrétne povinnosti a to každoročne a z ktorých má jednoznačne vyplývať požadované. Žiadna taká listina s konkrétnym obsahom nebola predložená a to bez ohľadu na to, že taká listina by bola pre každý rok rovnaká. Žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno o tom, že povinnosť v zmysle § 4 ods.2 cit.zák. bola splnená. Je síce pravdou, že nie je stanovená žiadna forma - formulár, avšak je nepochybné, že pokiaľ žalobca niečo má predložiť/oznámiť, má to byť nezameniteľné, špecifikované, konkretizované a jednoznačné. Nič z toho však z predložených listín nevyplýva.
28. Žalobca v sporovom konaní, ktoré sa začína podaním žaloby, je povinný uviesť skutočnosti, o ktoré sa opiera jeho právo alebo iný nárok. Podstatou tejto povinnosti je tvrdenie skutočností rozhodujúcich z hľadiska veci samej. Žalovaný ako druhá procesná strana má povinnosť tvrdiť skutočnosti, ktoré vo svojej podstate znamenajú alebo znamenali, že právo (nárok) žalobcu nevzniklo, zaniklo, zmenilo sa, prípadne je tu iná prekážka pre jeho súdne uplatnenie. Tieto povinnosti tvrdenia sú základom pre bremeno tvrdenia, ktoré spravidla zaťažuje obe protistojace procesné strany. Neunesenie bremena tvrdenia vyúsťuje do procesného neúspechu toho účastníka sporu, ktorý nedokázal formulovať tvrdenia o konkrétnych skutočnostiach, ak tieto skutočnosti boli predpokladom na použitie pravidla správania obsiahnutého v právnej norme. Dôkazné bremeno súvisí s dôkaznou povinnosťou, v zmysle ktorej strany v konaní sú povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená unesenie dôkazného bremena. Procesná strana môže splniť dôkaznú povinnosť, avšak ak ju splní len tak, že to nevedie k preukázaniu jej tvrdení, resp. splní ju bez náležitej procesnej pozornosti, dôkazné bremeno neuniesla. Dôsledkom neunesenia dôkazného bremena je nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje toho účastníka, na ktorom spočívalo dôkazné bremeno a ktorý sa dostal do dôkaznej núdze, keďže neponúkol alebo nevedel ponúknuť súdu také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali pre výsledok sporu rozhodujúce skutočnosti. Dôkazné bremeno síce postihuje stranu v konaní, ale obsah tohto procesného bremena má aj ďalší význam, ktorý sa spája s tým, že napriek všetkým vo veci vykonaným dôkazom skutkový stav zostane neobjasnený. Neobjasnené skutkové okolnosti sa považujú za nedokázané.
29. Súd posúdil, že predložené listiny žalobcom nemožno považovať za splnenie povinností podľa § 4 ods.2 písm. c) cit.zák. Keďže žalobca nesplnil požadovanú povinnosť v zmysle § 4 ods.2 písm. c) cit.zák., žalovaný 1/ správne postupoval, keď postupoval v zmysle sankcie stanovenej § 4 ods.3 cit.zák. zavedenej od 01.01.2014. Daná sankcia je súkromnoprávnou sankciou v rámci súkromnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a žalovanými. S týmto sa vysporiadal aj ÚS SR v danom náleze. Mechanizmus tejto sankcie sa uplatní ex lege a nie sú potrebné nejaké ďalšie rozhodnutia a okrem toho je tu súkromno- právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným. Tvrdenie žalobcu o použití správneho práva a o vydaní nejakého individuálneho aktu, súd absurdné a je nutné ich posúdiť za nesprávne a nie sú v súlade jednak so znením zákona a ani s nálezom Ústavného súdu SR. Pokiaľ žalobca odôvodňoval svoje tvrdenia aj tým, že ináč by sa žalobca/výrobca nemal ako brániť, žiadne odvolanie voči rozhodnutiu o sankcii a pod.
Avšak znovu je potrebné zdôrazniť, že nejde o žiadne rozhodnutie, o žiadnu možnosť žalovaného 1/ rozhodnúť o uplatnení sankcie, nakoľko zákon ukladá danú sankciu vždy bez možnosti výberu, pokiaľ povinnosť nebude splnená. Pokiaľ sankcionovaný subjekt nesúhlasí so sankciou, má predsa viaceré inštitúty na svoju ochranu, ako napríklad súdnou cestou. Teda aj v tomto prípade boli jeho tvrdenia a jeho argumentácia zavádzajúca.
30. Je nepochybné, že žalobca si uplatňuje podporu tak, že žiada každý kalendárny rok o uplatnenie podpory. Na uplatnenie podpory musí preukázať, že je výrobcom, ktorý má právo na podporu, to je potvrdenie o pôvode, ktoré vydáva regulačný úrad podľa § 7 ods. 1 cit.zákona. Zároveň musí preukázať, že má vydané cenové rozhodnutie podľa zákona o cenovej regulácii, kde je určená cena, v akej sa podpora poskytuje. Taktiež musí žalobca preukázať aj to, že podmienky podpory podľa ostatných ustanovení zákona o podpore splnil. Čiže dokumenty, ktoré žalobca uvádza, sú vydané Úradom pre reguláciu sieťových odvetví jedenkrát a platia v zásade počas celej doby podpory, pokiaľ sa nezmenia nejaké závažné skutočnosti. A samotná notifikačná povinnosť, ktorú vykonáva a je povinný vykonávať žalobca voči regulačnému úradu a žalovanému 1/, musí vykonávať opakovane každoročne. Táto povinnosť je zavedená pre žalobcu od 01.01.2010, nejde o novú povinnosť. Takže keby to malo byť tak, ako tvrdí žalobca, tak v podstate ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) by v zákone ani nebolo nutné, potrebné. Z uvedeného vyplýva, že v žiadnom prípade uvádzané listiny - cenové rozhodnutie, potvrdenie o pôvode a ani potvrdenie o splnení oznamovacej povinnosti voči regulačnému úradu, ktoré je len dokladom na výkon podnikania v energetike, nemôže byť zo strany žalobcu myslené ako jeho vôľa splniť si zákonom definované povinnosti, kde má žalobca povinnosť jednak oznámiť, či si právo na uplatnenie podpory uplatňuje, teda doplatkom alebo odber na straty môže, nemusí si také právo uplatniť a zároveň je povinný rovnako uviesť aj predpokladané množstvo v tom nasledujúcom kalendárnom roku elektriny, ktoré plánuje vyrobiť. Predpokladané množstvo vyrobenej elektriny nie je záväzné v tom rozhodnutí, v potvrdení o pôvode elektriny a môže sa meniť podľa správania výrobcu. Preto je teda potrebné oznamovať predpokladané množstvo pre každý nasledujúci kalendárny rok, pretože tento údaj na tom potvrdení o pôvodne elektriny z obnoviteľných zdrojov energie vydané URSO-m je vlastne údaj, ktorý uviedol výrobca v čase predtým, ako ten zdroj začal plne prevádzkovať. Ten údaj má len informatívny charakter, je to iba odhad na tie roky, na kedy mu bolo vydané potvrdenie o pôvode elektriny pre roky, kedy mu bolo povolené fungovať. Zároveň je tu uvedené iba množstvo a výrobca sa môže rozhodnúť, že si podporu uplatní alebo neuplatní. Teda je potrebné, aby bolo oznámené prevádzkovateľovi, že či si tú podporu uplatní a v akom množstve. Žalobca si nesplnil svoje zákonné povinnosti a z toho dôvodu sa nemôže domáhať daného práva.
31. Súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalobcu o tom, že v zmysle § 18e cit.zák. nemožno na žalobcu aplikovať danú sankciu. Súd sa už vyššie vyslovil, že dané ustanovenie sa týka len samotných podmienok podpory výroby elektriny stanovené v § 3, čo nemožno zamieňať a vykladať spoločne s povinnosťami výrobcu stanovené v § 4 cit.zák., z ktorého citácie taktiež vyplýva, že právo na odber, ..., má ten výrobca elektriny, ktorý spĺňa podmienky na získanie podpory podľa § 3.
31. Žalobca sa domáhal zaplatenia a uloženia povinnosti odberu voči žalovanému v rade 2/, ktorý namietal pasívnu legitimáciu. Súd poukazuje na § 4 ods.1 pásm.b) cit.zák., podľa ktorého výrobca elektriny má právo na odber elektriny, ktorú dodal prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy alebo subjektom povereným prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, na základe zmluvy o dodávke elektriny. Súd poukazuje na to, že taká zmluva nebola preukázaná a jednak ide o vzťah medzi výrobcom a prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, a nie o vzťah medzi výrobcom
- žalobcom a poverenou osobou. Pokiaľ taká poverená osoba niečo nesplnila, je to vecou medzi prevádzkovateľom a poverenou osobou a výrobca má právo domáhať sa svojich práva iba voči prevádzkovateľovi. Žalovaný 2/ správne namietal pasívnu legitimáciu, pričom uviedol, že vymedzenie okruhu účastníkov je v kompetencii žalobcu, avšak žalovaný v rade 2/ nie je subjektom, ktorý by poskytoval podporu. Nemá takú povinnosť legislatívou určenú. Táto povinnosť viaže prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, ktorý môže výkupom elektriny poveriť tretí subjekt, k čomu došlo, v dôsledku čoho bol založený súkromno-právny vzťah medzi distribučnou spoločnosťou a žalovaným 2/ a nároky z neho si môžu uplatňovať žalovaný 1/ a žalovaný 2/ voči sebe navzájom a nie žalobca voči žalovanému 2/ ako poverenému subjektu. Akékoľvek právo na podporu si môže žalobca uplatňovať voči žalovanému v rade 1/, ale voči žalovanému 2/ žiadnym spôsobom nepreukázal pasívnu legitimáciu v tomto spore. Čo sa týka cenového rozhodnutie URSOa, ktoré považuje žalobca za dostatočný podklad na plnenie cyklickej povinnosti ustanovenej zákonom, kde toto rozhodnutie určuje
cenu pre výpočet doplatku a ten doplatok sa pre každý rok osobitne mení v čase v závislosti na rozhodnutí Úradu pre reguláciu sieťových odvetví o výške ceny elektriny na straty. Takže jednorazovým splnením, jednorazovým predložením tohto dokladu nemožno považovať za splnenú každoročne cyklicky sa opakujúcu povinnosť ukladanú zákonom. Skutočnosť, že žalobca je povinný tú povinnosť plniť každoročne, je dané práve aj tým, že Úrad pre reguláciu sieťových odvetví rozhoduje o cene za elektrinu na straty každoročne, resp. v čase to rozhodnutie mení. Z tohto dôvodu je povinný žalobca tú povinnosť plniť každoročne, a to voči úradu, ako aj voči regionálnej distribučnej sústave. S poukazom na vyššie uvedené súd posúdil, že žalovaný 2/ nie je pasívne legitimovaný.
32. Čo sa týka zmluvy o výkupe elektriny, je nutné poukázať na to, že ide o zmluvu, ktorá je uzatvorená so žalobcom a žalovaným v rade 2/ a táto zmluva upravuje komerčný výkup, kde si zmluvné strany dohodli komerčnú cenu. Nejedná sa o zmluvu o výkupe elektriny za cenu na krytie strát. Aj žalobca uviedol, že k uzatvoreniu tejto zmluvy došlo z toho dôvodu, aby sa minimalizovali nejaké prípadné škody na obidvoch stranách, nakoľko SSE túto elektrinu vie odobrať a vedela si dohodnúť komerčnú cenu a aby výrobca mal prevzatú zodpovednosť za odchýlku. Takže nejedná sa o zmluvu na straty, ale je to komerčná zmluva, kde cena bola dohodnutá a nie určená rozhodnutím úradu. Teda jedná sa o zmluvu v zmysle zákona č. 309/2009 Z.z.
33. ZÁVER: Z uvedených dôvodov súd má za to, že nárok žalobcu je neopodstatnený, nakoľko nebolo ničím relevantným preukázané v konaní, že splnil zákonom vyžadované povinnosti, a preto nemá nárok na plnenie za rok 2015 voči žalovaným. Žalobca nesplnil povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c), pričom to, že žalovanému 1/ predložil výrobca cenové rozhodnutie, ktoré vydáva regulačný úrad, nemožno považovať za splnenie danej povinnosti. Splnenie danej povinnosti nemožno nahrádzať predložením rozhodnutia URSO. Pokiaľ žalobca v jednej časti podanej žaloby tvrdí, že si splnil oznamovaciu povinnosť tým, že predložil žiadosť o uzatvorenie zmluvy o výkupe elektriny na straty, resp. o zmluvy o doplatku, nie je žiadna zmienka o roku 2015 a nie je ani zmienka o nejakej vôli alebo žiadosti uplatniť si podporu v kalendárnom roku 2015, čiže tento dokument bol len súčasťou dokumentácie, keď sa v roku 2014 uzatvárala zmluva na ten príslušný kalendárny rok a dané listiny bol žalobca povinný predložiť v zmysle § 7 cit.zák. V žiadnom prípade tento dokument nemožno považovať za dôkaz o splnení zákonnej povinnosti na kalendárny rok 2015. Hoci u žalobcu ide o uvedenie do prevádzky pred 01.01.2014, súd opätovne uvádza, že prechodné ustanovenie § 18e cit.zák. sa týka pre ustanovenie § 3, teda pre podmienky podpory výroby elektriny, kedy sú doterajšie predpisy zachované, ale práva a povinnosti stanovené v § 4 sa týkajú každého subjektu bez ohľadu na to, kedy bolo zariadenie uvedené do prevádzky. Iný výklad by bol nelogický, nespravodlivý a diskriminačný, keby sa týkal iba zariadení uvedených do prevádzky po 01.01.2014. Treba aj v tomto prípade postupovať podľa výkladových pravidiel. Aj z ust. § 4 cit. zákona je zrejmé, že výrobca najprv musí spĺňať podmienky na získanie podpory podľa § 3 (v čase uvedenia do prevádzky) a až potom má právo na podporu a v takom prípade musí plniť povinnosti podľa § 4, v opačnom prípade nastupuje sankčný mechanizmus ex lege, pričom nepochybne ide o súkromnoprávny vzťah, čo konštatoval aj Ústavný súd SR. Žalobca nesprávne argumentuje, že danou sankciou sa pridala nová podmienka podpory. Podmienky sú predsa stanovené v § 3 a následne sú dané povinnosti. Nesplnením povinnosti nestráca výrobca spôsobilosť na právo na podporu, ale je daná sankcia straty na podporu za nasledujúci kalendárny rok. Nejde o žiadnu ďalšiu podmienku, ale len o sankčný mechanizmus, aby povinnosti boli plnené. Teda žalobca nič zo svojej argumentácie dostatočne neopodstatnil (ani preukázanie splnenia povinnosti, ani nemožnosť aplikovať sankciu, ani aplikáciu § 18e cit.zák. pre daný prípad, ani nutnosť osobitného rozhodnutia o sankcii, ani vzťah so žalovaným 2/.) Keďže žalobca si zákonom stanovenú povinnosť nesplnil, stratil nárok na podporu, nemôže si uplatniť na rok 2015 právo na odber a doplatok.
34. Súd vykonané dokazovanie hodnotil v zmysle § 191 CSP podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a na zákonné ustanovenia súd posúdil skutkovú a právnu dôvodnosť žaloby tak, ako vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.
35. Podľa § 255 CSP
(1) Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. (2) Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
36. Podľa § 262 ods.1 a ods.2 CSP (1) O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 2) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
37. V zmysle citovaných zákonných ustanovení súd priznal náhradu trov žalovaným 1/ a 2/ v rozsahu 100%, nakoľko boli v konaní plne úspešní. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v zmysle § 262 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.
38. Na základe uvedených skutočností súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§127 CSP), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, musí byť podpísané, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 363 CSP) Podľa § 365 CSP 1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa ustanovenia § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci (zákon č. 65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov).