Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/36/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kálmánovej PhD. a členov senátu JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Jarmily Pogranovej, v právnej veci žalobcu: T. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. U., Ul. R.. U. XXXX/XX v konaní zastúpený advokátskou kanceláriou PAICEK LEGAL s.r.o., so sídlom Bratislava, Panská 17, IČO: 36 834 904, proti žalovanému: T. D., nar. XX.X.XXXX, bytom W., W. XX v konaní zastúpený advokátom JUDr. Juraj Gavalec, so sídlom Trnava, Teodora Tekela 23, o zaplatenie 23.085,41 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 8C/388/2013-292 zo dňa 02. novembra 2016 takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorého rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

odôvodnenie:

1. Napadnutým (v poradí druhým) rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 23.085,41 EUR so 17,60 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 19.294,16 Eur od 01.0.1999 do zaplatenia, so 6% úrokom z omeškania ročne zo sumy 3.791,24 Eur od 31.12.2005 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu dňa 18. 03.2015 rozšíril o sumu 771,85 Eur. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 420 ods. 2, 100 ods. 1, 2 a § 106 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 230 CSP. Vychádzal zo zistenia, že rozsudkom Okresného súdu v Komárne č. k. 1T/164/2009 - 571 zo dňa 12. 09. 1212 bol žalovaný ako konateľ spoločnosti UNAP TRADE s.r.o., uznaný vinným zo spáchania trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1,3 Trestného zákona, čím poškodil žalobcu a spôsobil mu škodu 18.399,10 Eur, teda na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu a spôsobil tak na cudzom majetku väčšiu škodu. Podľa § 288 ods. 1 bol žalobca s nárokom na náhradu škody odkázaný na občianske súdne konanie. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 25.07.2013, pretože Krajský súd v Nitre uznesením č. 4To/70/2013-649 zo dňa 25.07.2013 zamietol odvolanie žalovaného. Z listín nachádzajúcich sa v pripojených spisoch súd zistil, že žalovaný, ako konateľ spoločnosti UNAP TRADE, s.r.o. tvrdiac, že spoločnosť nedisponuje finančnými prostriedkami, požiadal žalobcu o úhradu záväzku v mene spoločnosti UNAP TRADE, s.r.o., vzniknutého z titulu neuhradenej kúpnej ceny za tovar- konzervans. Takto žalobca v mene spoločnosti UNAP TRADE s.r.o. zaplatil predávajúcemu - spoločnosti Grobtrade Kft., so sídlom v Budapešti, z titulu kúpnej ceny za nákup konzervansu dňa 11. 02.1999 sumu 10.000 DEM (t.j. 7243,25 Eur), následne dňa 05. 03. 1999 ďalšiu čiastku 10.000 DEM (t.j. 7391,29 Eur). Po dodaní tovaru z Crvenky do Komárna na základe ďalšej žiadosti žalobcu žalovaný dňa 27. 04.1999 zaplatil aj za prepravu tovaru prepravcovi so sídlom v Juhoslávii sumu 3200 DEM (t.j. 2436,81 Eur) a dňa 22. 05.1999 pod zámienkou uskutočnenia obchodu, z ktorého by mal vrátiť žalobcovi finančné prostriedky v celkovej výške 23.200 DEM (t.j. 17071,34

Eur) vylákal od neho čiastku 40.000,-Sk (t.j. 1327,76 Eur), pričom sa písomne zaviazal žalobcovi vrátiť finančné prostriedky v lehote do 31. 05.1999, čo neurobil, hoci tovar predal ďalšiemu odberateľovi.

1.2. Súd prvej inštancie konštatoval, že za zavinené konanie právnickej osoby sa v zmysle § 420 ods. 2 považuje konanie jej štatutárnych orgánov, teda žalovaného, ako jediného konateľa spoločnosti UNAP TRADE, s.r.o., čo nevylučuje jeho trestnoprávnu a ani občianskoprávnu zodpovednosť za právnickú osobu, ktorej je konateľom. Bolo preukázané, že porušil právnu povinnosť, bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1,3 Trestného zákona a spôsobil škodu 18.399,10 Eur, teda na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu a spôsobil tak na cudzom majetku väčšiu škodu. O sumu 18.399,10 Eur sa zmenšil majetok žalobcu, tým, že ju vynaložil zo svojho majetku v prospech žalovaného, keď uhradil záväzky za spoločnosť UNAP TRADE s.r.o., kde žalovaný, ako jediný spoločník a konateľ, spáchal trestný čin podvodu.

1.3. Posudzujúc žalovaným vznesenú námietku premlčania uviedol, že v danom prípade ide o kombináciu subjektívnej a objektívnej doby. Ich začiatok je stanovený samostatne; kým objektívna premlčacia doba plynie od tzv. škodovej udalosti, subjektívna plynie odo dňa, kedy sa poškodený dozvie o vzniknutej škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Sú od seba nezávislé čo do priebehu, jeho začiatku i konca a ak skončí priebeh jednej z nich, právo sa premlčí bez ohľadu na druhú premlčaciu dobu. Pre vzťah objektívnej a subjektívnej premlčacej doby platí zásada, že lehota so subjektívne stanoveným začiatkom nemôže skončiť skôr ako lehota s objektívne určeným začiatkom, ale môže skončiť najneskoršie s ňou. Začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je viazaný na „udalosť, z ktorej škoda vznikla“. Súd mal za to, že škodové udalosti vznikli výplatou súm - 11. 02.1999 sumy 10.000 DEM, 05. 03. 1999 sumy 10.000 DEM, 27. 04. 1999 sumy 3200 DEM, 22. 05.1999 sumy 40.000,-Sk; žalovaný mal žalobcovi finančné prostriedky vrátiť do 31. 05.1999, preto 10 ročná objektívna lehota začala plynúť nasledujúcim dňom, 01. 06.1999 a uplynula dňom 01.06. 2009. Žaloba bola podaná 19. 09.2013, teda po uplynutí objektívnej premlčacej doby a preto súd už dvojročnú subjektívnu premlčaciu dobu neposudzoval, keďže začiatok plynutia subjektívnej doby nastal v priebehu plynutia objektívnej premlčacej doby. S ohľadom na uvedené uzavrel, že nárok žalobcu na zaplatenie sumy 18.399,10 eur je premlčaný, preto žalobu zamietol.

1.4. Nároky na zaplatenie sumy 3.791,24 eur a sumy 771,85 eur súd prvej inštancie poukazujúc na záver odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení zamietol pre existenciu prekážky veci rozsúdenej (§ 230 .

1.5. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, žalovanému, ktorá mal vo veci plný úspech priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok zmeniť, žalobe vyhovieť a priznať mu náhradu trov konania. Namietal nesprávny procesný postup, nesprávne právne posúdenie veci a nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Poukázal na porušenie práva na spravodlivý proces a porušenie § 219 ods. 4 v tom, že písomné vyhotovenie rozsudku je odôvodnené najmä premlčaním, hoci po vyhlásení rozsudku súd súd svoje rozhodnutie odôvodnil nedostatkom pasívnej legitimácie žalovaného, s čím sa v písomnom rozhodnutí nevysporiadal. Za riadne odôvodnenie v tomto smere nepovažuje body 7 až 10 rozsudku, v ktorých chýba bližšie vyhodnotenie a vysporiadanie s otázkou pasívnej legitimácie a absentuje aj odôvodenie odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe, na čo poukazoval vo svojich vyjadreniach. Rozsudok nespĺňa formálne požiadavky, keďže z výroku o náhrade trov konania nie je zrejmé, voči komu má žalovaný nárok na náhradu trov konania a poučenie nie je v súlade s § 362 CSP, preto je rozsudok nezákonný a arbitrárny. Ďalej namietal nesprávne posúdenie pasívnej legitimácie žalovaného a nesúhlasil s názorom odvolacieho súdu, že je potrebné aplikovať ust. § 420 ods. 2 OZ, pretože je v rozpore s § 135 ods. 1 OSP, podľa ktorého je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt a kto ich spáchal. Podľa cit. ust. by to musela byť právnická osoba, ktorá by spáchala trestný čin, čo právna úprava v čase spáchania trestného činu neumožňovala. Trestná zodpovednosť právnických osôb bola zavedená až zákonom č. 91/2016 Z. z. od 01. 07. 2016. Preto jedinou zodpovednou osobou je páchateľ trestného činu, ktorým bol žalovaný, ktorý bol v trestnom konaní odsúdený. Poukázal na nález ÚS SR z 23. 11. 2011, sp. zn. I ÚS 269/2011, z ktorého vyplýva, že pokiaľ znakom skutkovej podstaty trestného činu, za ktorý bol žalovaný účastník právoplatne odsúdený, je spôsobenie škody na cudzom majetku, potom si súd rozhodujúci o žalobe poškodeného, ktorý bol

odkázaný na občianskoprávne konanie, nemôže vytvoriť svoj vlastný názor na to, či žalobcovi bola trestným činom spôsobená škoda a kto ju spôsobil. Ústavne konformný výklad § 135 ods. 1 OSP totiž vyžaduje, aby súd rozhodujúci v občianskoprávnom konaní o náhrade škody spôsobenej trestným činom bol viazaný právoplatným odsudzujúcim rozsudkom trestného súdu a to vo vzťahu ku všetkým skutočnostiam, ktoré boli podmienkou odsúdenia páchateľa za tento trestný čin. Zodpovednosť škodcu za škodu spôsobenú trestným činom treba potom posudzovať v zmysle § 420 ods. 1 OZ, podľa ktorého každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie NS ČR z 29. 04. 1992 sp. zn. 2Cz 16/1992. Výklad odvolacieho súdu preto vedie k narušeniu princípu práva na spravodlivý proces, keďže znemožňuje poškodenému v trestnom konaní odkázanému na občiansko-právne konanie uplatniť si nárok voči žalovanému. Ďalej namietal nesprávne skutkové zistenia a právne závery súdu prvej inštancie pri posúdení premlčania. Poukázal na to, že si nárok na náhradu škody uplatnil 27. 06. 2000, keď podal na Okresnú prokuratúru Komárno trestné oznámenie na žalovaného, v ktorom vyčíslil výšku škody, ktorú mu žalovaný spôsobil a uviedol dôvody jej vzniku. Poukázal na R II/62, podľa ktorého z návrhu na náhradu škody musí byť zrejmý dôvod a výška uplatňovaného nároku, čo neznamená, že sa musí uviesť presne celá škoda. Musí sa však uviesť aspoň minimálna suma, ktorú poškodený žiada. Ak poškodený včas uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenej trestným činom, nič nebráni tomu, aby ju neskôr spresnil. Nárok si uplatnil v 10 ročnej objektívnej premlčacej dobe a tiež v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe už dňa 27. 06. 2000. O účinnosti uplatnenia nároku nemal pochybnosti ani súd v trestnom konaní. Vytýkal súdu, že sa nevysporiadal s ust. § 112 OZ, podľa ktorého ak veriteľ v premlčacej dobe uplatnil pred príslušným orgánom svoj nárok riadne, počas celého trestného konania vedeného voči žalovanému, ako obžalovanému, premlčacia doba neplynula až do právoplatného skončenia konania. Za nesprávne považoval aj závery súdu v otázke posúdenia existencie prekážky rozsúdenej veci. V danej veci nie je daná totožnosť subjektov, keď v tomto konaní si uplatňuje nároky voči páchateľovi trestného činu. Od právnickej osoby doposiaľ žiadnu sumu nevymohol. Nie je pravdou, že mu už bol nárok priznaný, aj keď bola na zaplatenie zaviazaná právnická osoba, ktorej bol žalovaný konateľom. V tomto smere súd prvej inštancie nesprávne argumentuje právnym názorom odvolacieho súdu, pretože ten neprikázal súdu vec priamo posúdiť ako prekážku rozhodnutej veci, ale prikázal sa touto námietkou v rámci odôvodnenia zaoberať.

3. Žalovaný k odvolaniu žalobcu písomné vyjadrenie nepodal. 4. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté, v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP, 362 ods.1 a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi (§ 379 a § 380 a skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§383 , prejednal odvolanie na nariadenom odvolacom pojednávaní (§ 385 ods.1 , pretože považoval za potrebné zopakovať dokazovanie, s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Odvolací súd vyzval strany v zmysle § 382 na vyjadrenie k možnosti použitia právneho predpisu, § 420 ods. 1 OZ, ktorý v preskúmavanom rozhodnutí z dôvodu právneho názoru vysloveného odvolacím súdom nebol použitý. 5. Podľa § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 6. Civilný sporový poriadok, ktorý bol prijatý zákonom č. 160/2015 Z.z. a nadobudol účinnosť dňa 01.07.2016, vychádza z princípu aplikácie procesných noriem v ňom obsiahnutých na všetky konania, teda aj na tie, ktoré boli začaté pred dňom jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 1 a 2 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Podľa § 471 ods. 1 CSP, predbežné opatrenia nariadené predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa spravujú ustanoveniami tohto zákona o neodkladných opatreniach a zabezpečovacích

7. Predmetom konania je žaloba, ktorou sa žalobca domáha zaplatenia sumy 23.857,26 eura s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 19.294 eur od 01. 06. 1999 do zaplatenia a 6% úroku z omeškania zo sumy 4.563,09 eura od 31. 12. 2005 do zaplatenia. Tvrdil, že žalovaný bol Okresným súdom Komárno rozsudkom č. k. 1T/164/2009-571 z 12. 09. 2012 uznaný vinným z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, 3 Trestného zákona, ktorého sa dopustil tým, že ako konateľ spoločnosti

UNAP TRADE, s.r.o. ho požiadal o zaplatenie záväzku v mene spoločnosti UNAP TRADE, s.r.o. vzniknutého z neuhradenej kúpnej ceny za tovar. V mene spoločnosti UNAP TRADE, s.r.o. zaplatil predávajúcemu so sídlom v Maďarskej republike dňa 11. 02. 1999 sumu 10.000 DEM, dňa 05. 03. 1999 sumu 10.000 DEM, po dodaní tovaru sumu 3.200 DEM a dňa 22. 05. 1999 sumu 40.000,- Sk. Finančné prostriedky mali byť vrátené do 31. 05. 1999, žalovaný tovar predal a peniaze nevrátil. V trestnom konaní bol uznaný vinným a odsúdený a žalobca bol s nárokom na náhradu škody odkázaný na konanie vo veciach občianskoprávnych. Škoda, ktorá mu vznikla konaním žalovaného mu bola priznaná Okresným súdom Komárno vo veci sp. zn. 8C/9/2001 z 23. 03. 2004, ktorým mu bola UNAP TRADE, s.r.o., zaviazaná zaplatiť sumu 581.256,- Sk (19.294,16 eur) s príslušenstvom. Rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15Cob/157,158,240/2005 z 09. 11. 2005. S poukazom na ust. § 420 ods. 1 OZ, podľa ktorého každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti mal za to, že žalovaný je povinný mu škodu nahradiť. Ďalej si uplatnil náhradu škody, ktorá mu vznikla v konaní sp. zn. 8C/9/2001 a 15Cob/157,158,240/2005 na trovách právneho zastúpenia v sume 3.791,24 eura a súdnom poplatku 771,85 eura. Dôvodil, že škoda vo výške 19.294,16 eura bola spôsobená protiprávnym konaním žalovaného porušením právnej povinnosti a škoda na trovách konania protiprávnym konaním porušením povinnosti žalovaného nedopúšťať sa trestných činov.

8. Súd prvej inštancie prvýkrát rozhodol rozsudkom č. k. 8C/388/2013-131 dňa 27. 04. 2015 tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 18.399,10 eura s 5,25% úrokom z omeškania ročne od 25. 01. 2014 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol. Dospel k záveru, že žalovaný bol za svoje protiprávne konanie odsúdený, žalobcovi svojim protiprávnym konaním spôsobil škodu vo výške 18.399,10 eura tým, že mu nevrátil peniaze, za ktorú zodpovedá podľa § 420 ods. 1 OZ. Žalobu v sume 895,06 eura (rozdiel medzi žalovanou sumou 19.294,16 eura a priznanou sumou 18.399,10 eura), v sume 3.791,24 eura s príslušenstvom, (trovy právneho zastúpenia v konaní 8C/9/2001) a sume 771,85 eura s príslušenstvom (súdny poplatok v konaní 8C/9/2001) zamietol, pretože nemal preukázané predpoklady vzniku škody. Vychádzajúc z ust. § 100 ods. 1, § 101 a § 106 ods. 1, 2 uzavrel, že nárok žalobcu nie je premlčaný, pretože o tom, kto za škodu zodpovedá sa žalobca dozvedel až dňom právoplatného odsudzujúceho rozsudku, dňa 25. 07. 2013 a žaloba bola podaná 18. 09. 2013, teda v 2-ročnej premlčacej lehote.

9. Odvolací súd uznesením č.k. 8Co/799/2015-249 zo dňa 17. 03. 2016 rozhodujúc o odvolaní žalobcu a žalovaného rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach predmetu konania o zaplatenie sumy 23.857,25 eura s úrokom z omeškania vo výške 6 % ročne zo sumy 19.294,16 eura od 11.06.2005 do zaplatenia a zo sumy 4.563,09 eura od 31.12.2005 do zaplatenia zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vyslovil, že v posudzovanej veci sa žalobca domáha náhrady škody, ktorú mu mal spôsobiť žalovaný ako konateľ spoločnosti UNAP TRADE s.r.o. Komárno, teda nie ako fyzická osoba, preto bolo potrebné vec posudzovať podľa § 420 ods. 2 Obč. zákonníka a nie § 420 ods. 1 Obč. zákonníka, keďže za zavinené konanie právnickej osoby sa považuje zavinené konanie jej štatutárnych orgánov, v danej veci konateľa spoločnosti UNAP TRADE s.r.o. Samotná okolnosť, že žalovaný bol jediným konateľom tejto spoločnosti nevylúčila nielen jeho trestnoprávnu, ale ani občianskoprávnu zodpovednosť za právnickú osobu, ktorej je konateľom. Z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci považoval za predčasné závery súdu prvej inštancie o premlčaní pohľadávky, pretože súvisia s ustálením existencie zodpovednosti žalovaného za škodu. V zamietajúcej časti považoval odvolací súd rozhodnutie za nepreskúmateľné pre absenciu skutkových a právnych záverov. Dodal, že nároky na náhradu trov konania boli žalobcovi priznané právoplatným rozsudkom, a preto úvahy súdu o nesplnení predpokladov zodpovednosti za škodu nie sú správne.

10. Následne súd prvej inštancie preskúmavaným rozsudkom žalobu zamietol. Nárok posúdil podľa § 420 ods. 2 OZ; uviedol, že žalovaný ako konateľ UNAP TRADE, s.r.o. spáchal trestný čin podvodu, z ktorého bol uznaný vinným, že na cudzom majetku spôsobil škodu vo výške 18.399,10 euro a o túto sumu sa zmenšil majetok žalobcu. Žalobu zamietol po prijatí záveru, že nárok žalobcu je premlčaný, nakoľko uplynula 10 ročná objektívna premlčacia doba, ktorá začala plynúť dňom nasledujúcim po splatnosti pohľadávok 01. 06. 1999 a uplynula 01. 06. 2009. Žaloba bola podaná 18. 09. 2013, teda zjavne po uplynutí 10 ročnej premlčacej lehoty.

11. Odvolací súd po prejednaní veci s prihliadnutím na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR a dodržiavanie princípov právnej istoty dospel k záveru o potrebe odklonenia sa od svojho právneho názoru o právnom posúdení žalovaného nároku podľa § 420 ods. 2 Obč. zákonníka.

12. Žalobca si nároky v tomto konaní uplatnil podľa § 420 ods. 1 Obč. zákonníka, podľa ktorého každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Táto všeobecná zodpovednosť vychádza zo zásady zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením akejkoľvek právnej povinnosť. Je zodpovednosťou za zavinený protiprávny úkon. Zodpovednosť žalovaného žalobca odvodzuje zo skutočnosti, že rozsudkom Okresného súdu Komárno č.k. 1T/164/2009-571 z 12. 09. 2012 bol žalovaný uznaný vinným z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, 3 Trestného zákona, ktorého sa dopustil tým, že ako konateľ spoločnosti UNAP TRADE, s.r.o. tvrdiac, že spoločnosť nedisponuje finančnými prostriedkami, požiadal žalobcu o úhradu záväzku v mene spoločnosti UNAP TRADE, s.r.o., vzniknutého z titulu neuhradenej kúpnej ceny za tovar - konzervans a žalobca zaplatil predávajúcemu dňa 11. 02. 1999 čiastku 10.000 DEM, 05. 03. 1999 sumu 10.000,- DEM, prepravcovi dňa 27. 04. 1999 sumu 3.200,- DEM a dňa 22. 05. 1999 vylákal od neho sumu 40.000,- Sk, čím spôsobil žalobcovi (poškodenému v trestnom konaní) škodu vo výške 18.399,10 eur. Rozsudkom Krajského súdu v Nitre č.k. 4To/70/2013-649 zo dňa 25. 07. 2013 bolo odvolanie žalovaného (v trestnom konaní obžalovaného) zamietnuté. Rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňom 25. 07. 2013. Odvolací súd v danej právnej veci, rešpektujúc závery právoplatného trestného rozsudku Okresného súdu v Komárne v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre konštatuje, že viazanosť odsudzujúcim rozsudkom je daná vo vzťahu ku všetkým skutočnostiam, ktoré boli podmienkou odsúdenia žalovaného (odsúdeného) a ktoré boli zistené súdom prvej inštancie, vrátane zistenia vzniku škody na majetku poškodeného (žalobcu) v dôsledku protiprávneho konania odsúdeného (nález I. ÚS 269/2011). V danej veci si žalobca uplatňuje náhradu škody na základe okolností totožných s okolnosťami, ktoré boli podstatné pre rozhodnutie v trestnom konaní, kde žalovaný, ako konateľ spoločnosti svojim protiprávnym konaním spôsobil škodu vo výške 18.399,10 eur na majetku žalobcu; iba z dôvodu iného kurzového prepočtu DEM požaduje náhradu v sume 19.294,16 eur. Preto rešpektujúc právny názor Ústavného súdu vyslovený v náleze I ÚS 269/2011 odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal zo záveru, že rozsah viazanosti všeobecného súdu rozsudkom vydaným v trestnom konaní pri rozhodovaní v občianskom súdnom konaní v prípadoch, v ktorých sa zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu zhodujú s okolnosťami relevantnými, resp. podstatnými pre rozhodnutie v občianskoprávnom konaní, t.j. o spáchaní trestného činu, a o tom, kto ho spáchal (R 77/2011). V občianskom súdnom konaní je súd viazaný nielen rozhodnutím súdu v trestnom konaní, o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, ale aj právnou kvalifikáciou skutku a tým aj formou zavinenia predpokladanom trestným zákonom (2Cz 16/1992 z 29. 04. 1992, R 35/1993). S ohľadom na uvedené odvolací súd uzavrel, že viazanosť právoplatným rozsudkom vydaným v trestnom konaní (§ 135 OSP, § 193 , v ktorom bol žalobca s nárokom na náhradu škody odkázaný na konanie vo veciach občianskoprávnych, zakladá právny nárok žalobcu na náhradu škody uplatnenej v tomto konaní priamo proti žalovanému, bez ohľadu na existenciu právoplatného rozsudku na náhradu škody proti právnickej osobe, ktorej bol konateľom.

13. Odvolací súd vychádzajúc z výroku trestného rozsudku o vine žalovaného ako z celku, s prihliadnutím na jeho právnu aj skutkovú časť a viazaný totožnými znakmi skutkovej podstaty trestného činu a nároku na náhradu škody uplatnenej v tomto konaní súhlasí s právnym záverom súdu prvej inštancie, že nárok žalobcu je premlčaný. V tejto súvislosti žalobca v odvolaní poukazoval na nesprávny postup súdu, ktorý sa nevysporiadal s tým, že si nárok uplatnil v trestnom konaní, čím došlo k prerušeniu plynutia premlčacej doby. Tvrdil, že nárok na náhradu škody uplatnil včas, v 2-ročnej subjektívnej a 10-ročnej objektívnej premlčacej dobe podaním trestného oznámenia dňa 27. 06. 2000.

14. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Súd je povinný na vznesenú námietku premlčania vždy prihliadať. Podľa § 106 ods. 1, 2 cit. zákona právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

15. Pri právach na náhradu škody ustanovuje Občiansky zákonník premlčaciu dobu v § 106, a to kratšiu subjektívnu (ods. 1) a dlhšiu objektívnu (ods. 2). Ich začiatok je upravený odlišne. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia doba. Ak napríklad odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, do uplatnenia práva na náhradu škody uplynie čas uvedený v ustanovení § 106 ods. 1

Občianskeho zákonníka a škodca v súdnom konaní vznesie námietku premlčania, právo sa premlčalo, aj keď ide o škodu spôsobenú úmyselne. Neprichádza tu už do úvahy objektívna desaťročná premlčacia doba podľa ustanovenia § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

16. Podľa ustanovenia § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Občiansky zákonník v tomto ustanovení viaže premlčanie práva uplynutím subjektívnej dvojročnej premlčacej doby na podmienku vedomosti poškodeného: a/ o škode (nie iba o protiprávnom úkone, či o škodnej udalosti) ako o určitej majetkovej alebo nemajetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde; okamih vzniku škody, resp. vedomosť poškodeného o škode sa pritom nemusí zhodovať s okamihom škodnej udalosti či s protiprávnym konaním, b/ o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, t.j. o zodpovedajúcom subjekte. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby môže byť teda rozdielny vo vzťahu k vedomosti poškodeného o škodcovi a k jeho vedomosti o škode. Pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodený dozvedel o tom, kto za škodu zodpovedá, treba vychádzať z preukázanej skutočnej vedomosti poškodeného o tomto prvku (nestačí teda len možnosť dozvedieť sa o ňom). Poškodený sa dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá, v okamihu preukázateľného získania informácie o skutkových okolnostiach, na základe ktorých si môže urobiť dostatočný úsudok o tom, konkrétne ktorá fyzická alebo právnická osoba za škodu zodpovedá; v uvedenom okamihu nemusí byť daná z rozhodnutia súdu vyplývajúca nespochybniteľná istota poškodeného o zodpovednom subjekte a jeho zodpovednosti (rozsudok NS SR sp. zn. 1 Cdo/82/2009).

17. Občianky zákonník v § 112 upravuje prípad, keď dochádza k zastaveniu plynutia premlčacej doby, ktorému hovoríme spočívanie premlčacej doby. Jeden z prípadov, kedy dochádza k zastaveniu plynutia premlčacej doby je, keď veriteľ uplatnil v premlčacej dobe právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje (§ 112 veta prvá). Právo je uplatnené na súde, keď je podaná žaloba a ďalej vtedy, keď oprávnený subjekt v priebehu prebiehajúceho súdneho alebo iného konania uplatní svoje subjektívne právo (napr. právo na náhradu škody). Podľa ustálenej judikatúry a teórie, ak dôjde k uplatneniu iba časti pohľadávky, nastáva spočívanie premlčania iba pri tejto časti. Prípadom konania, v rámci, ktorého dochádza k zastaveniu plynutia premlčacej doby je i tzv. adhézne konanie (§46 , teda konanie o nároku na náhradu škody v rámci trestného konania. Návrh podľa platnej právnej úpravy treba podať najneskoršie na hlavnom pojednávaní pred začatím dokazovania. Ak v trestnom konaní nedošlo k uloženiu povinnosti nahradiť poškodenému uplatnenú náhradu škody, má poškodený možnosť uplatniť nárok na náhradu škody v občianskom súdnom konaní v premlčacej dobe, ktorej plynutie pokračovalo po skončení trestného konania (R 31/1974).

18. Riadne a včasné uplatnenie znamená, že nie sú žiadne pochybnosti o uplatnenom nároku, pričom zákon výslovne požaduje, aby boli z návrhu zrejmé dôvody a výška uplatneného nároku; stačí, ak poškodený ako dôvod uvedie, že skutkom uvedeným v uznesení o vznesení obvinenia mu bola spôsobená škoda a z tohto dôvodu si uplatňuje nárok na náhradu škody; pokiaľ ide o výšku nároku, treba uviesť aspoň konkrétnu minimálnu výšku spôsobenej škody, prípadne odkaz na dokument (písomnosť), kde je výška určená (napr. na znalecký posudok, ktorý je súčasťou spisu); nestačí však také vyjadrenie, ktoré odkazuje na budúce vyčíslenie škody; uplatnenú minimálnu výšku škody možno ďalej upresňovať až do doby, než sa súd na hlavnom pojednávaní (verejnom zasadnutí o odvolaní) odoberie na záverečnú poradu, keďže na určenie výšky uplatneného nároku môže mať vplyv dokazovanie vykonané na hlavnom pojednávaní, resp. verejnom zasadnutí o odvolaní; nárok musí byť uplatnený voči konkrétnemu obvinenému. Za nesprávne uplatnený nárok na náhradu škody treba považovať nárok uplatnený poškodeným napríklad takto: "budem žiadať náhradu škody v plnej výške", "pripojím sa s nárokom na náhradu škody", "vznikla mi škoda vo výške ..." alebo "požadujem náhradu škody vo výške zistenej orgánmi činnými v trestnom konaní, resp. vo výške škody spôsobenej obvineným" (ASPI, komentár § 46 zákona č. 301/2005 Z.z.)

19. V danej veci bolo podstatné posúdenie, či podaním trestného oznámenia došlo k prerušeniu plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva v zmysle § 112 Obč. zákonníka, ktorá začala plynúť 01. 06. 1999.

20. Z trestného spisu vyplýva, že žalobca trestné oznámenie podané dňa 27. 06. 2000 odôvodňoval tým, že T. D., konateľ firmy UNAP TRADE, s.r.o., je podozrivý zo spáchania trestného činu podvodu, pretože

na jeho požiadanie sa nakontaktoval na spoločnosť v JZR za účelom nákupu konzervansu. UNAP TRADE, s.r.o. uzatvorila zmluvu na nákup tovaru a na požiadanie T. D. poskytol finančné prostriedky na nákup tovaru vo výške 20 000,- DM, 3200,- DM a 40 000,- SK, ktoré mal vrátiť do pätnástich dní, ale peniaze nevrátil tvrdiac, že mu nevyšiel obchod a tovar nepredal, čo nie je pravdou pretože jeho firma naďalej prosperuje. Uviedol že už v čase, keď ho požiadal o dovoz konzervansu vedel, že mu požičané peniaze nevrátil. Vylákaním uvedenej sumy vo výške najmenej 580 000,- SK bez úrokov a okolo 1. 000 000,- SK s úrokmi sa dopustil trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, 3 písmeno a)Trestného zákona a preto žiadal, aby bol Milan Uhrín za svoje protiprávne konanie postihnutý.

21. Podľa § 43 ods. 2 zák. č. 141/1961 Zb., Trestného poriadku platného do 31. 12. 2005 (v čase podania trestného oznámenia, začatia trestného stíhania a vznesenia obvinenia) poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola trestným činom spôsobená, je oprávnený tiež navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu. Návrh treba urobiť do skončenia vyšetrovania (§ 166 ods. 1 a 2). Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje.

22. Podľa 160 ods. 1 veta prvá, druhá, ak nie je dôvod na postup podľa § 159 ods. 1, 2 alebo 3, vyšetrovateľ alebo policajný orgán začne trestné stíhanie bezodkladne, najneskôr však do 30 dní od prijatia oznámenia. Trestné stíhanie sa začína vydaním uznesenia.

23. Podľa § 163 ods. 1 veta prvá ak je na podklade zistených skutočností dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, vydá vyšetrovateľ alebo policajný orgán bez meškania uznesenie, že sa táto osoba stíha ako obvinený.

24. Ustanovenie § 43 umožňuje poškodenému v trestnom konaní navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť škodu spôsobenú trestným činom. Z hľadiska posúdenia, v ktorom štádiu trestného konania má uplatnenie nároku na náhradu škody dôsledky účinného uplatnenia je potrebné vychádzať z citovaného ustanovenia. Podľa gramatického výkladu zákon toto právo priznáva poškodenému výslovne proti obvinenému, teda osobe, voči ktorej bolo vznesené obvinenie podľa § 163 TP. Až po vznesení obvinenia, ktorému predchádza začatie trestného stíhania, sa osoba podozrivá zo spáchania trestného činu stáva obvineným. Teda až po tom, keď trestné konanie bolo nielen začaté, ale bolo vznesené obvinenie voči páchateľovi, si môže poškodený účinne uplatňovať nároky na náhradu škody spôsobenej trestným činom. Napokon, pokiaľ nie je trestné konania začaté, nemožno hovoriť ani o tom, že poškodený v trestnom konaní riadne pokračuje, pretože okrem riadneho uplatnenia je podmienkou prerušenia plynutia premlčacej doby podľa § 112 aj riadne pokračovanie v trestnom konaní a pokiaľ toto nebolo začaté, nemožno v ňom pokračovať. Riadne možno nárok uplatniť až voči tomu, voči komu už bolo vznesené obvinenie, lebo až vtedy je zrejmé kým bola obeť trestného činu poškodená a v takomto prípade je tiež jasné, voči komu si poškodený nárok uplatnil; tento nárok potom bude predmetom trestného konania (adhézneho konania) tak, že bude musieť byť o tomto nároku konané a rozhodnuté.

25. V danej veci vyšetrovateľ Okresného úradu vyšetrovania PZ v Komárne dňa 12. 6. 2001 začal podľa § 160 ods. 1 trestné stíhanie vo veci trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, 4 písmeno a) Trestného zákona a dňa 25. 3. 2004 vydal v zmysle § 163 ods. 1 uznesenie o stíhaní T. D. ako obvineného z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, 3 Trestného zákona (sp.zn. Pv/659/01). Dňa 28. 10. 2009 bol okresnej prokuratúre v Komárne predložený návrh na podanie obžaloby na T. D. pre trestný čin podvodu. V kontexte vyššie uvedeného výkladu teda až oznámením o vydaní uznesenia obvinenému a žalobcovi ako poškodenému (v lehote do troch dní, § 137 ods. 1 mohol poškodený začať účinne uplatňovať nároky na náhradu škody, preto tvrdenie žalobcu, že si riadne uplatnil nárok podaním trestného oznámenia, t.j. skôr, ako bolo vznesené obvinenie žalovanému, nie je z hľadiska prerušenie plynutia premlčacej doby právne významné.

26. O škode a subjekte zodpovednom za vzniknutú škodu sa žalobca dozvedel dňom nasledujúcim po uplynutí lehoty na vrátenie peňažných prostriedkov, dňa 01. 06. 1999 a týmto dňom mu začala plynúť dvojročná subjektívna lehota na uplatnenie práva na náhradu škody. Uvedeným dňom žalobca získal vedomosť o skutkových okolnostiach týkajúcich sa vzniku škody a subjektu, ktorý za škodu zodpovedá. Táto skutočnosť medzi stranami sporu ani nebola sporná. Podaním žaloby na súd proti spoločnosti UNAP TRADE s.r.o. nedošlo k prerušeniu plynutia premlčacej doby, pretože žalobca si uplatnil právo

voči právnickej osobe, nie žalovanému, ako fyzickej osobe. Uplatnením práva na súde sa zastavuje plynutie premlčacej doby iba vo vzťahu k osobe, voči, ktorej sa vedie toto konanie (rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25Cdo 129/1999). Sám žalobca pritom tvrdí, že k prerušeniu plynutia premlčacej doby došlo podaním trestného oznámenia 27. 06. 2000.

27. Reagujúc na tvrdenia žalobcu na odvolacom pojednávaní odvolací súd poukazuje na vyjadrenia žalobcu v prípravnom konaní dňa 28. 06. 2001, kedy bol vypočutý ako poškodený a po poučení podľa § 43 ods. 1, 2 Trestného poriadku o možnosti uplatniť si nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom uviedol, že sa pripája k trestnému stíhaniu, žiada uhradiť náhradu škody, ktorej výšku upresní neskôr, kedy bude vedieť uviesť aj to, akú sumu žiada za úhradu svojho onemocnenia, ktoré v súvislosti s vecou (prípadom) dostal od nervozity. Takéto uplatnenie nie je možné považovať za správne uplatnený nárok na náhradu škody poškodeným, pretože neuviedol žiadnu, ani minimálnu výšku škody, ktorej náhradu požaduje (viď odsek 18).

28. Odvolací súd, zotrvajúc na svojich záveroch o uplynutí premlčacej doby na uplatnenie nároku uvedených v odsekoch 25, 26, reaguje na tvrdenia žalobcu o riadnom uplatnení nároku. V tejto súvislosti poukazuje na to, že trestné oznámenia nespĺňalo požiadavku riadneho uplatnenia nároku na náhradu škody, pretože neobsahuje požiadavku poškodeného, aby bola žalovanému uložená povinnosť nahradiť mu škodu a v akej konkrétnej výške. Žalobca iba popísal skutkový dej a uviedol, že vylákaním finančných prostriedkov najmenej v sume 580.000,- Sk sa žalovaný dopustil trestného činu podvodu a žiadal, aby bol postihnutý za svoje protiprávne konanie. Teda nežiadal výslovne náhradu škody, ale žiadal trestnoprávny postih žalovaného za trestný čin podvodu. Sumu 580.000,- Sk nežiadal ako náhradu škody, je vyčíslením výšky škody ako skutkovej podstaty trestného činu. Tomuto záveru odvolacieho súdu svedčia aj dôvody uvedené nižšie, ktorými odvolací súd reaguje na vyjadrenia žalobcu, že odvolací súd v trestom konaní nespochybňuje, komu má žalovaný uhradiť škodu, ktorej výška je súčasťou popisu skutku, teda že o účinnosti uplatnenia nároku súd nemal pochybnosti.

29. Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku, ak súd odsudzuje obžalovaného pre trestný čin, ktorým spôsobil inému škodu, uvedenú v § 46 ods. 1, uloží mu spravidla v rozsudku, aby ju poškodenému nahradil, ak bol nárok riadne a včas uplatnený. Ak tomu nebráni zákonná prekážka, súd uloží obžalovanému vždy povinnosť nahradiť neuhradenú škodu alebo jej neuhradenú časť, ak jej výška je súčasťou popisu skutku uvedeného vo výroku rozsudku, ktorým bol obžalovaný uznaný za vinného, alebo ak ide o náhradu morálnej škody spôsobenej úmyselným násilným trestným činom podľa osobitného zákona, ak škoda nebola dosiaľ uhradená.

30. Z odôvodnenia uznesenia č. k. 4To/70/2013-658 vyplýva, že odvolací súd poukázal len na chybu výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bol poškodený odkázaný na konanie vo veciach občianskoprávnych pre zjavný rozpor s ustanovením § 287 ods. 1 veta druhá Trestného poriadku, teda mal za to, že súd prvej inštancie mohol uložiť žalovanému povinnosť nahradiť poškodenému škodu, pretože jej výška bola súčasťou popisu skutku uvedeného vo výroku rozsudku. Ani odvolací súd teda nekonštatoval pri tomto svojom závere to, že nárok bol riadne a včas uplatnený, pretože v tom prípade by uloženie povinnosti nahradiť škodu spôsobenú trestným činom vyplývala z vety prvej § 287 ods. 1 Trestného poriadku.

31. V posudzovanej veci počiatok dvojročnej subjektívnej premlčacej doby na podanie žaloby na náhradu škody, s ktorým nárokom bol žalobca v trestnom konaní odkázaný na konanie vo veciach občianskoprávnych, začal plynúť dňom nasledujúcim po splatnosti pohľadávky, 01. 06. 1999 a táto premlčacia doba uplynula dňa 01.06. 2001, pretože nedošlo k prerušeniu plynutia premlčacej doby pre neuplatnenie nároku na náhradu škody v trestnom konaní v uvedenej lehote, a preto žaloba podaná 18. 09. 2013 bola podaná oneskorene. Naviac, po rozsudku Okresného súdu Komárno v trestnej veci zo dňa 12. 09. 2012 pre chýbajúce odvolanie žalobcu náhrada škody už predmetom trestného konania (odvolacieho) nebola a nemohla tak subjektívna lehota už vôbec spočívať (teda by aj tak uplynula). Aj keď v danej veci nebolo ďalej potrebné a podstatné posudzovať plynutie objektívnej premlčacej doby, odvolací súd poukazuje na to, že ani zo zápisnice z hlavného pojednávania dňa 19. 05. 2011, na ktorom bol žalobca ako poškodený prítomný nevyplýva, že si uplatnil nárok na náhradu škody a v akej výške, preto dňa 01. 06. 2009 uplynula aj 10-ročná objektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku.

32. Žalobca si v tomto spore uplatňoval aj nárok na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť v konaní vedenom pred Okresným súdom Komárno sp. zn. 8C/9/2001, v spojení s konaním vedením na Krajskom súde v Nitre sp. zn. 15CoB/157/2005, v ktorom mu bola priznaná proti inému žalovanému náhrada trov konania pozostávajúca z trov právneho zastúpenia 3.791,24 eur (114.215 Sk) a náhrady súdneho poplatku 771,85 eura. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že tieto nároky nie je možné žalobcovi priznať. Jedná sa o procesné a osobitné nároky, ktoré boli dôsledkom len tohto sporu a boli žalobcovi už právoplatne priznané v tomto konaní, v ktorom si nároky uplatňoval len proti právnickej osobe a nároky z tohto sporu nie sú v príčinnej súvislosti s označeným protiprávnym - trestnoprávnym konaním žalovaného. Žalobca nárok odvodzuje z porušenia všeobecnej prevenčnej povinnosti, ktorá je zároveň porušením právnej povinnosti podľa § 420 ods. 1 Obč. zákonníka. Pri nárokoch na náhradu škody je potrebné splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, ktorými sú porušenie právnej povinnosti, vznik škody, existencia príčinnej súvislosti a zavinenie toho, kto škodu svojím protiprávnym úkonom spôsobil. Nesplnenie čo i len jedného z týchto predpokladov vylučuje zodpovednosť za škodu. Žalobca porušenie právnej povinnosti žalovaného v tomto konaní odvodzuje z konania konateľa právnickej osoby. V konaní sp. zn. 8C/8/2001 si nárok na náhradu škody uplatnil titulom vydania predmetu bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo právnickej osobe a nároky na náhradu trov konania boli žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, priznané voči spoločnosti UNAP TRADE s.r.o. Tento subjekt nie je totožný s osobou žalovaného, ktorý bol jej konateľom, preto absentuje vzťah príčinnej súvislosti medzi škodou a konaním žalovaného. Pre nesplnenie predpokladov zodpovednosti žalovaného na náhradu škody preto odvolací súd žalobu v tejto časti zamietol.

33. Odvolací dôvod žalobcu v tom, že rozhodnutie je odôvodnené najmä premlčaním, hoci po vyhlásení rozsudku súd svoje rozhodnutie odôvodnil nedostatkom pasívnej legitimácie žalovaného nemôže sám o sebe pre žalobcu privodiť priaznivejšie rozhodnutie v spore, pretože Civilný sporový poriadok s takýmto dôvodom nespája žiadne následky. Z hľadiska právneho posúdenia veci tento argument ani nie je právne významný, pretože odvolací súd vec napokon posúdil podľa iných zákonných ustanovení, ako súd prvej inštancie. Ani absencia vyčerpávajúceho zdôvodnenia, na ktoré žalobca v odvolaní poukazuje, nemá preto za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia a porušenie práva na spravodlivý proces. Námietka žalobcu, že nie je zrejmé, voči komu má žalovaný nárok na náhradu trov konania neobstojí, pretože v spore na každej strane vystupoval len jeden subjekt, žalobca a žalovaný, preto pokiaľ bol žalovanému priznaný nárok na náhradu trov konania je jasné a logické, že trovy konania má nahradiť žalobca, ktorý v konaní úspešný nebol. Napokon aj z ustanovenia § 255 a nasl. CSP, ktoré upravujú rozhodovanie o náhrade trov konania, vyplýva povinnosť uvádzať iba stranu, ktorá má povinnosť hradiť trovy konania.

34. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 potvrdil.

35. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP, v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu, o náhrade ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia (§ 262 ods. 2 .

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421 , v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .