Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Sa/26/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom, v právnej veci žalobcu: B. D. K. P., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť L. T. I., bez dokladu totožnosti, toho času umiestnený v Ú. Y. O. Y. A. T., P. XX, zastúpený Centrom právnej pomoci, Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava, IČO: 30798841, týka sa Kancelárie Košice, Murgašova 3, 040 01 Košice, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru Slovenskej republiky, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej kontroly PZ Topoľa, Topoľa č. 20, 067 65 Topoľa, o správnej žalobe zo dňa 06.11.2017 o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-SO19-ZAV-41-006/2017 zo dňa 30.10.2017, takto

rozhodol:

I./ Správnu žalobu z a m i e t a.

II./ Účastníkom konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Správnou žalobou zo dňa 06.11.2017 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-SO19-ZAV-41-006/2017 zo dňa 30.10.2017 a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby bolo nariadené jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia a žalovaný bol zaviazaný uhradiť žalobcovi trovy konania. V žalobe uviedol, že predchádzajúcim rozhodnutím žalovaného zo dňa 14.10.2017 bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (v ďalšom aj: „zákon o pobyte cudzincov“) za účelom výkonu rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení na územie Ukrajiny, vydaného žalovaným pod č. PPZ-HCP-SO19-ZAV-16-006/2017 zo dňa 14.10.2017 v zmysle § 77 ods. 1 a § 82 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. Následne však prejavil vôľu o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, preto bolo konanie o administratívnom vyhostení prerušené. Žalovaný mal za to, že žiadosť o udelenie azylu podal účelovo s cieľom zmariť výkon rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení a preto táto skutočnosť nezakladá dôvod na jeho prepustenie, ale sú splnené zákonné podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, keďže žalovaný mal za to, že vo veci žalobcu existuje riziko jeho úteku do Nemecka, čo vyvodil z jeho výpovede, kedy povedal, že jeho cieľovou krajinou bolo Nemecko.

2. Žalobca ďalej žalobu odôvodnil tým, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne vec nesprávne právne posúdil. Tvrdil, že neboli splnené zákonné podmienky pre jeho zaistenie v zmysle § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov a smernice o prijímaní žiadateľov o azyl. Žalovaný mal v rámci rozhodovania o zaistení povinnosť skúmať, či zaistením osoby je naplnený účel vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka chránených aj inými právnymi predpismi. Poukazoval na článok 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, ako aj na príslušné ustanovenia Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26.06.2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (prepracované znenie). Svoje zaistenie, respektíve jeho ponechanie v zaistení na základe napadnutého rozhodnutia žalovaného po tom, čo bola prijatá jeho žiadosť o udelenie azylu, považoval za neúčelné a v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, pretože v danom prípade neprebieha konanie o návrate žalobcu na územie Ukrajiny, ktoré bolo rozhodnutím žalovaného prerušené až do rozhodnutia Migračného úradu MV SR o žiadosti žalobcu o udelenie azylu. Ako žiadateľ o azyl je oprávnený počas konania o udelenie azylu zdržiavať sa na území SR, čo vyplýva jednak zo zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle, ako aj Smernice Rady ES o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátov, o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca, v zmysle ktorej by sa štátny príslušník tretej krajiny, ktorý požiadal o azyl, nemal považovať za neoprávnene sa zdržiavajúceho na území tohto členského štátu pokiaľ nenadobudlo účinnosť rozhodnutie o neudelení azylu alebo rozhodnutie, ktorým sa skončilo jeho právo na pobyt ako žiadateľa o azyl. Poukazoval na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR v obdobných veciach a Súdneho dvora EÚ (rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zo dňa 30.05.2013 vo veci Mehmet Arslan proti Polícia ČR C-534/11, rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach vedených pod sp. zn. 1Sža/24/2014, sp. zn. 1Sža/5/2013 a 1Sža/21/2014).

3. Tvrdil, že v prejednávanej veci neboli splnené podmienky pre jeho ponechanie v zaistení po podaní žiadosti o azyl. Žalovaný dospel k nesprávnemu skutkovému a právnemu záveru, a to, že žiadosť o azyl, respektíve doplnkovú ochranu žalobcu je účelová a v predmetnom prípade existuje riziko jeho úteku, že žalobca svojou žiadosťou o azyl sleduje iba cieľ zmariť prípravu jeho vyhostenia z územia Slovenskej republiky. Nesprávny záver o účelovosti žalobcovej žiadosti o azyl a riziku úteku vyvodil žalovaný iba z jeho výpovede, kedy uviedol, že jeho cieľovou krajinou bolo Nemecko a zo skutočnosti, že nepožiadal o azyl, respektíve doplnkovú ochranu bezprostredne po zadržaní na štátnej hranici. Žalobca pritom v konaní pred žalovaným dostatočne ozrejmil, že po zadržaní ich skupiny nepožiadal o azyl zo strachu, pretože sa bál následkov svojho konania a preto požiadal o azyl ihneď po jeho umiestnení v zariadení pre cudzincov. V súvislosti s touto argumentáciou sa odvolal na právne názory vyplývajúce z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR v konaniach vedených pod sp. zn. 10Sža/35/2014, sp. zn. 1Sža/30/2014 a sp. zn. 10Sža/38/2014.

4. Zastával názor, že v prejednávanej veci boli splnené podmienky pre aplikáciu tzv. nepenalizačného princípu utečencov v súlade s odsekmi 1 a 2 čl. 31 Dohovoru o právnom postavení utečencov. Doplnil, že na základe jedinej skutočnosti, že žalobca prejavil vôľu o azyl až po umiestnení v zariadení pre cudzincov, hoci v krátkom čase po jeho zadržaní, po prekročení štátnej hranice a že za cieľovú krajinu označil Nemecko, žalovaný vyvodil nesprávny záver o riziku jeho úteku, respektíve vyhýbaniu sa prípravy administratívneho vyhostenia a účelovosti žiadosti o azyl. Žalobca je na území Slovenskej republiky prvýkrát a po prvýkrát požiadal o udelenie azylu. Skutkový a právny záver žalovaného o riziku úteku žalobcu je preto nedôvodný a nesprávny. Aj v prípade žalobcu platí základný princíp, respektíve prezumpcia proti zaisteniu cudzinca, žiadateľa o azyl, v inej krajine. Pokiaľ sú k dispozícii v systéme také alternatívy, akými sú napríklad špecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl, potom treba tieto opatrenia uplatniť ako prvé, a to aj v zmysle odporúčania Rady Európy (Odporúčanie Rady ministrov REC (2003)5 zo 16.04.2003), sa zaistenie žiadateľov o azyl má okrem iného uskutočniť iba po dôkladnom preskúmaní jeho nevyhnutnosti v každom jednotlivom prípade.

5. Rozhodnutím o zaistení č. PPZ-HCP-SO19-ZAV-41-006/2017 zo dňa 30.10.2017 žalovaný podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zaistil žalobcu ako žiadateľa o udelenie azylu ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a/ alebo písm. b/ a ktorý podal žiadosť o udelenie azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 30.01.2018 a umiestnil ho do zariadenia Ú. Y. O. Y. A. T. (v ďalšom texte aj: „Ú. T.“).

6. V odôvodnení tohto rozhodnutia o zaistení uviedol, že dňa 13.10.2017 bol žalobca kontrolovaný hliadkou Oddelenia hraničnej kontroly PZ Topoľa v katastri obce T., pričom nevedel hodnoverne preukázať svoju totožnosť ani po predchádzajúcom poskytnutí potrebnej súčinnosti. Na územie Slovenskej republiky vstúpil a následne sa zdržiaval bez platného cestovného dokladu a bez platného víza, respektíve povolenia na pobyt alebo platného dlhodobého víza alebo platného biometrického pasu,

ktorého držitelia sú oslobodení od vízovej povinnosti, týmto svojim konaním porušil ustanovenie článku 5 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/399, ktorým sa ustanovuje Kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (v ďalšom texte aj: „Kódex schengenských hraníc“), čím sa dopustil priestupku podľa § 116 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. Bolo s ním začaté konanie o administratívnom vyhostení pod č.: PPZ-HCP-SO19-ZAV-16/2017 zo dňa 14.10.2017, nakoľko účastník konania neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu a rozhodnutím z toho istého dňa pod č. PPZ-HCP-SO19-ZAV-16-006/2017 bolo správnym orgánom rozhodnuté o administratívnom vyhostení žalobcu na územie Ukrajiny podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov s poukazom na ust. § 82 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov z dôvodov, ktoré sú vyššie uvedené a súčasne mu bol zakázaný vstup na územie Slovenskej republiky po dobu jedného roka (§ 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov). Správny orgán vylúčil odkladný účinok odvolania proti rozhodnutiu podľa § 55 ods. 2 Správneho poriadku.

7. Žalovaný ďalej v preskúmavanom rozhodnutí poukazoval na Zápisnicu o podaní vyjadrenia podľa § 22 zákona o správnom konaní (a prítomnosti tlmočníka z jazyka L. do slovenského a naopak) a na skutočnosti, ktoré udával žalobca počas svojej výpovede. Následne po vydaní rozhodnutia o administratívnom vyhostení bol žalobca rozhodnutím č. PPZ-HCP-SO19-ZAV-28-006/2017 zo dňa 14.10.2017 zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia, pričom bol umiestnený v Ú. T., kde počas pobytu požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, z ktorého dôvodu bolo konanie o jeho administratívnom vyhostení prerušené rozhodnutím č. : PPZ-HCP-SO19-ZAV-16-014/2017. Konštatoval, že je potrebné v prípade účastníka konania postupovať podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, pričom sa tak rozhodol najmä s poukázaním na osobu účastníka konania a na skutočnosť, že v jeho prípade existuje riziko jeho úteku. V Zápisnici o vyjadrení účastníka tento uviedol, že na území Slovenskej republiky nežiada o udelenie azylu a že jeho cieľovou krajinou je Nemecko. Z uvedených dôvodov správny orgán pokladal jeho žiadosť o udelenie azylu za účelovú s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. A aj keď konanie o zaistení a konanie o administratívnom vyhostení sú dve odlišné konania, v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé, či izolované.

8. Pokiaľ sa týka otázky alternatív zaistenia podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov uviedol, že zaoberal sa aj týmito skutočnosťami, pričom mal za to, že účastník konania nesplnil podmienku podľa § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, keďže sa nepreukázal finančnými prostriedkami vo výške podľa § 6 zákona o pobyte cudzincov, nevedel sa preukázať zabezpečením ubytovania, ani disponovaním finančnými prostriedkami, potrebnými na jeho záruku. Teda bolo nepochybné, že správny orgán nemohol konať podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov. Preto správny orgán nedisponoval inou zákonnou možnosťou, ako ho umiestniť v Ú. Y. O. Y. A., pričom z doterajšej praxe správny orgán prihliadal aj na skutočnosť, že štátni príslušníci tretích krajín častokrát účelovo prejavujú úmysel požiadať o azyl a ak policajný útvar nerozhodne o ich zaistení a umiestnení v Ú. Y. O. Y. A., tak títo iba vo výnimočných prípadoch absolvujú kompletnú azylovú procedúru a svojvoľne opúšťajú pobytové tábory a ich ďalší pobyt na území členských štátov nie je možné monitorovať. Po svojvoľnom opustení pobytového tábora im je následne v zmysle zákona o azyle zastavené azylové konanie, následkom čoho sa neoprávnene zdržiavajú v štátoch Európskej únie. Po preskúmaní všetkých dôležitých skutočností mal správny orgán za to, že vrátením účastníka konania na územie Ukrajiny podľa readmisnej dohody mu nehrozí mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest. Rovnako nie je jeho život ohrozený ani z dôvodu jeho rasy, národnosti, náboženstva, prípadne príslušnosti k určitej sociálnej skupine, čo bolo aj ním potvrdené v zápisnici. Neuviedol žiadne iné skutočnosti, ktoré by ho neumožňovali vrátiť na územie Ukrajiny. Jeho zaistenie pre účely jeho vrátenia na Ukrajinu v zmysle readmisnej dohody je zákonným pozbavením slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vrátení podľa readmisnej dohody. Samotný základ pre začiatok konania o vrátení podľa readmisnej dohody z územia Slovenskej republiky bola žiadosť o pracovné stretnutie zástupcov hraničných splnomocnencov Ukrajiny a Slovenskej republiky zo dňa 14.10.2017, pričom obe zúčastnené strany sa zhodli na tom, že zo strany Ukrajiny je ochota účastníka konania prevziať v rámci readmisnej dohody, pričom táto readmisia sa má uskutočniť v lehote do jedného roka za dodržania všetkých ľudských práv, ktoré ukrajinská strana ratifikovala. Zároveň strana Ukrajiny deklarovala, že v prípade vrátenia účastníka na stranu Ukrajiny tento nebude z územia Ukrajiny vyhostený do iných krajín. K readmisii však nedošlo z dôvodu, že účastník konania prejavil vôľu požiadať o udelenie azylu na území SR. Jeho zaistenie v tomto prípade je účelné, efektívne a odôvodnené, nakoľko ukrajinská strana je ochotná rokovať o readmisii účastníka konania na svoje územie, čo bolo potvrdené v záveroch z pracovného stretnutia.

9. Pokiaľ sa týka dĺžky zaistenia ktorú správny orgán stanovil podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov najviac do 30.01.2018, túto odôvodnil tým, že k jej stanoveniu dospel po dôkladnom vyhodnotení osoby účastníka konania, ako aj z informácií poskytnutých správnemu orgánu Ú. T., vychádzajúcich z aplikačnej prace. Doplnil, že počas tejto dĺžky zaistenia bude skúmať po celý čas zaistenia účastníka konania svoju povinnosť v zmysle § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, pričom presnú dobu zaistenia účastníka konania nie je možné predbežne presne určiť, ale je ju možné odhadnúť hlavne z aplikačnej praxe. Dĺžka zaistenia závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré, okrem iného, patrí komunikácia medzi štátnymi orgánmi SR a ostatnými štátmi, ktorých sa nútený návrat účastníka konania týka, ako aj vybavenie všetkých potrebných náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodné dohody, ktorými sú dotknuté strany signatármi. V ďalšom sa správny orgán zaoberal vyhodnotením súladu s článkom 5 Dohovoru, pričom konštatoval, že vzhľadom k začatiu konania na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu je tu riziko jeho úteku a neoprávneného vstupu na územie iného štátu Únie, čím je zaistenie v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f). Rovnako sa zaoberal aj súladom s článkom 8 Dohovoru, pričom doplnil, že účastník konania nemá na území SR žiadnu rodinu, ani žiadne rodinné väzby, čím nedošlo k porušeniu daného článku.

10. Rovnako poukazoval na účelnosť inštitútu zaistenia v prípade žalobcu, nakoľko ide o časovo limitovaný mimoriadny zásah do osobnej slobody cudzinca, ktorý nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území SR a ktorý svoju povinnosť mu uloženú prostredníctvom administratívneho vyhostenia toto územie opustiť do ním zvolenej alebo štátnym orgánom určenej krajiny, či už pôvodu, tranzitu alebo ktorejkoľvek inej krajiny s osobitným vzťahom k cudzincovi, marí. Zaistenie je prípustné len za podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov, ale predovšetkým ústavným poriadkom SR a musí sledovať vymedzený účel, teda zabrániť neoprávnenému vstupu cudzinca na územie SR alebo realizovať jeho vyhostenie alebo vydanie. Obdobný cieľ vyplýva aj z článku 15 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/115/ES zo 16.12.2008, podľa ktorej členské štáty môžu zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, o ktorého návrate prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo výkonu odsunu najmä v prípadoch, keď existuje riziko úteku alebo dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba príprave návratu alebo odsunu alebo ich inak sťažuje. Správny orgán teda dospel k záveru, že zaistením nie sú porušené práva účastníka konania s ohľadom na platnú legislatívu a prepustenie by znamenalo ohrozenie rešpektovania zákona štátu, na ktorého výsostnom území sa tento nachádza. Preto mal za to, že uprednostnenie verejného záujmu je dostatočne odôvodnené s ohľadom na zásah do práv účastníka konania, čím je preukázaná zákonnosť jeho zaistenia. Jeho zaistenie je v tomto prípade účelné, efektívne a odôvodnené, nakoľko ukrajinská strana je ochotná rokovať o readmisii účastníka konania na svoje územie, čo bolo z jej strany aj potvrdené.

11. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 13.11.2017 navrhol rozhodnutie žalovaného potvrdiť, t.j. správnu žalobu žalobcu zamietnuť. K dôvodom žaloby uviedol, že sa v dostatočnej miere zaoberal otázkou účelnosti a efektivity, ako aj dôvodmi zaistenia, pričom zohľadnil závery nálezu ÚS SR č. II ÚS 147/2013-50, okrem iného aj z bodu III., ods. 7.2 kde je uvedené, že sám Dohovor predpokladá, že osoba môže byť zaistená i za stavu, keď jej vyhostenie nie je jednoznačné, teda keď ešte o ňom nebolo právoplatne rozhodnuté. Postačuje, že prebieha konanie o jeho vyhostenie, teda také konanie, ktoré môže skutočne k vyhosteniu viesť. Rovnako zobral v úvahu článok 31 Dohovoru o postavení utečencov z roku 1951, pričom žalobca pri prvom kontaktne so slovenskou políciou sa doznal, že sa dal na útek a jeho prvý kontakt nesmeroval k tomu, že vyhľadal a spolupracoval, ale práve naopak, pričom na jeho zadržanie bol použitý služobný pes.

12. Doplnil, že žalobca najprv uviedol, že nežiada o azyl na území SR, že v krajine jeho posledného pobytu (Ukrajine) mu nehrozí žiadne nebezpečenstvo a preto bolo voči jeho osobe začaté konanie o administratívnom vyhostení a následne bol zaistený. Voči rozhodnutiu o administratívnom vyhostení ako aj rozhodnutiu o zaistení žalobu nepodal a akceptoval danú skutočnosť. Následne požiadal o azyl, pričom z jeho výpovede vyplýva, že nevstupoval na územie SR s úmyslom požiadať o medzinárodnú ochranu. Zdôraznil, že žalobca až následne po tom, čo mu boli vysvetlené podmienky jeho zaistenia a zároveň bol oboznámený s rozhodnutím o administratívnom vyhostení na Ukrajinu tento prejavil vôľu o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Pri vydaní rozhodnutia skúmal aj dôvody žiadosti žalobcu o udelenie azylu, pričom tento v konaní o azyl uviedol, že o azyl žiada z dôvodu, že na území domovskej krajiny nemá prácu. Žalovaný podrobne rozobral aj postupnosť krokov a úkonov žalobcu pri podaní

žiadosti o udelenie azylu, keď najprv svoju žiadosť o azyl odmietol podpísať, chcel sa vrátiť domov a až neskôr dňa 30.10.2017 požiadal o azyl.

13. V závere vyjadrenia žalovaný konštatoval, že žalobca nepožiadal o azyl pri prvej možnosti po jeho umiestnení v Ú. T. ako to prezentuje zástupca žalobcu, ale až po nejakom čase, keď sa už poradil, čo je pre neho v danom okamihu výhodnejšie. Jeho rozhodnutie nie je osobné, ale ovplyvňované radami osôb zo skupiny, v rámci ktorej bol zadržaný dňa 13.10.2017.

14. Po posúdení všetkých zhromaždených dôkazov dodal, že žalobca po neoprávnenom prekročení štátnej hranice z územia Ukrajiny do SR neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali, že na území Ukrajiny bol jeho život alebo sloboda ohrozené a tiež sa po vstupe na územie SR bez meškania neprihlásil na úradoch a neodôvodnil svoj nezákonný vstup. Nemožno teda na neho vzťahovať čl. 31 Dohovoru o postavení utečencov z roku 1951. Na základe zistených skutočností žalovaný usúdil, že jeho cieľom je vyhýbať sa alebo brániť procesu prípravy jeho administratívneho vyhostenia a že existuje dôvodné podozrenie, že prejavil žiadosť o udelenie azylu s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Podanou žiadosťou o azyl sleduje jednak oddialenie svojho vydania na Ukrajinu a jednak má snahu dostať sa do azylového tábora, ktorý má voľný režim pohybu žiadateľov o azyl a tento vzápätí využil na útek v snahe dostať sa do svojej skutočnej cieľovej krajiny Nemecko. Vo vzťahu k domovskej k krajine žalobcu uviedol, že správny orgán nemá žiadne vedomosti o bezpečnostnom riziku vo L. a takéto dôvody žalobca ani neuvádzal. Ako dôvod svojho odchodu uvádzal čisto ekonomické záujmy.

15. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, na nariadenom pojednávaní podľa ust. § 206 a nasl. SSP a dospel k záveru, že argumentácia žalobcu v správnej žalobe nie je dôvodná, postup žalovaného správneho orgánu je zákonný a jeho rozhodnutie o zaistení žalobcu je vecne správne.

16. Zo Zápisnice o vyjadrení účastníka konania zo dňa 14.10.2017 č.: PPZ-HCP-SO19-P-9/2017 vo veci podania vysvetlenia týkajúceho sa neoprávneného pobytu (nachádzajúcej sa v administratívnom spise žalovaného), súd z výsluchu žalobcu zistil, že tento opísal svoju cestu z domovskej krajiny na Slovensko, pričom ohľadne prechodu z Ukrajiny na Slovensko uviedol, že prevádzači ich viedli lesom, nič nehovorili, iba ukazovali rukami pokyny. Lesom išli dve noci s malými prestávkami a dňa XX.XX.XXXX v obedňajších hodinách, keď odpočívali, ich zadržala polícia so služobným psom, pričom prevádzači ušli. Dôvodom rozutekania sa bola obava, že je tu nelegálne, bez dokladov oprávňujúcich ho na pobyt na území Slovenskej republiky a ďalším postupom sa chcel dostať do Nemecka, kde ho čakajú jeho priatelia a sú mu ochotní pomôcť. Doplnil, že do Nemecka cestoval k priateľom za prácou, ktorú už má sľúbenú a chce tam začať aj nový život. Cestu mu zabezpečovala jeho rodina. Pri sebe mal hotovosť vo výške 5 Euro.

17. Zo Zápisnice o vyjadrení účastníka konania zo dňa 14.10.2017 č.: PPZ-HCP-SO19- ZAV-16-004/2017 v konaní o administratívnom vyhostení (nachádzajúcej sa v administratívnom spise žalovaného) súd zistil, že žalobca na otázku, či žiada o udelenie azylu na území SR odpovedal negatívne. Ohľadne krajiny svojho posledného pobytu uviedol, že mu tam nehrozí ohrozenie života, mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo smrť.

18. Z Úradného záznamu vyhotoveného Ú. Y. O. Y. A. T. zo dňa 16.10.2017 (nachádzajúcom sa v administratívnom spise žalovaného) súd zistil, že s cudzincami v ňom uvedenými (medzi nimi aj žalobca pod č. 81/2017) bol vykonaný pohovor v zmysle § 90 ods. 1 písm. a), d) zákona o pobyte cudzincov a žalobca (v skupine ďalších osôb) odmietol vyplniť a podpísať žiadosť o vydanie náhradného cestovného dokladu.

19. Z Úradného záznamu vyhotoveného Ú. Y. O. Y. A. T. zo dňa 23.10.2017 (nachádzajúcom sa v administratívnom spise žalovaného) súd zistil, že cudzinci, ktorí sú menovite uvedení, medzi nimi aj žalobca (pod č. 81/2017), požiadali daného dňa o azyl. Ďalej zo záznamu vyplýva, že so záujemcami o azyl, teda aj žalobcom bol uvedeného dňa opätovne vykonaný pohovor, kde žalobca výslovne uviedol, že si to rozmyslel a azyl nechce. Na otázku prečo žiadal azyl odpovedal: „že aj oni chceli azyl, tak som chcel aj ja, ale už nechcem“.

20. Zo Zápisnice o vyjadrení účastníka konania zo dňa 30.10.2017 č.: PPZ-HCP-SO19- ZAV-41-004/2017 vyplýva, že žalobca požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky z dôvodu, že v domovskej krajine nemá prácu.

21. Podľa § 2 ods. 1 písm. j) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov na účely tohto zákona sa rozumie neoprávneným prekročením vonkajšej hranice vstup alebo vycestovanie osoby cez vonkajšiu hranicu mimo hraničného priechodu, cez hraničný priechod mimo určených prevádzkových hodín alebo v čase jeho uzatvorenia, ak tento vstup alebo vycestovanie cez vonkajšiu hranicu neumožňuje medzinárodná zmluva, tento zákon alebo osobitný predpis.

22. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky, ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.

23. Podľa § 77 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, ak cudzinec podá žiadosť o udelenie azylu po nadobudnutí vykonateľnosti rozhodnutia o administratívnom vyhostení alebo rozhodnutia o zákaze vstupu, policajný útvar rozhodnutie nevykoná až do rozhodnutia o jeho žiadosti o udelenie azylu; to neplatí, ak cudzinec nie je oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky podľa osobitného predpisu. Ak bola v rozhodnutí o administratívnom vyhostení určená lehota na vycestovanie, táto lehota začne plynúť znova po vykonateľnosti rozhodnutia o jeho žiadosti o udelenie azylu alebo ak nastane skutočnosť podľa osobitného predpisu.

24. Podľa § 82 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu, alebo sa úmyselne vyhne, alebo sa odmietne podrobiť hraničnej kontrole pri prekročení vonkajšej hranice.

25. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

26. Podľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté.

27. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.

28. Podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.

29. Podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. a), b), c) alebo písm. e) nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. d) nesmie presiahnuť čas zaistenia podľa § 88 ods. 4.

30. Podľa § 88a ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, na konanie o zaistení žiadateľa o udelenie azylu sa primerane vzťahujú ustanovenia § 88 ods. 4, 5 a 7 až 9.

31. Podľa § 88a ods. 5 zákona o pobyte cudzincov, ustanovenia § 89 až 100 sa primerane vzťahujú aj na žiadateľa o udelenie azylu.

32. Podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.

33. Podľa čl. 31 odsek 1 a 2 Dohovoru o právnom postavení utečencov zo dňa 28. júla 1951 a Protokolu zo dňa 31. januára 1967:

- 1. Zmluvné štáty sa zaväzujú, že nebudú trestne stíhať pre nezákonný vstup alebo pre prítomnosť utečencov, ktorí prichádzajú priamo z územia, kde ich život alebo ich sloboda boli ohrozené podľa článku 1, vstúpia na ich územie alebo sa na ňom nachádzajú bez povolenia za predpokladu, že sa sami bezodkladne prihlásia a preukážu dostatočný dôvod na svoj nezákonný vstup alebo prítomnosť.

- 2. Zmluvné štáty nebudú na pohyb takýchto utečencov uplatňovať iné obmedzenia než sú nevyhnutné a takéto obmedzenia budú uplatňovať iba dovtedy, kým sa ich postavenie v štáte neupraví alebo kým nedostanú povolenie na vstup do iného štátu. Zmluvné štáty poskytnú takýmto utečencom primeranú lehotu a všetky potrebné prostriedky na získanie povolenia na vstup do iného štátu.

34. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

35. V zmysle ustanovenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné.

36. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

37. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

38. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

39. Vo vzťahu k žalobcom uplatneným žalobným námietkam voči rozhodnutiu žalovaného súd uvádza:

40. Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-SO19- ZAV-41-006/2017 zo dňa 30.10.2017, ktorým žalovaný v zmysle § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov zaistil žalobcu ako žiadateľa o udelenie azylu ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 30.01.2018 (§ 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov) s tým, že ho umiestnil v Ú. T..

41. Z obsahu ustanovenia § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že účelom zaistenia cudzinca je skutočnosť, že ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) zákona o pobyte cudzincov a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Jedným z predpokladov postupu podľa uvedeného ustanovenia zákona je, že sa žalobca v čase podania žiadosti o azyl nachádzal v zaistení podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b)

zákona o pobyte cudzincov. Súd konštatuje, že podmienka existencie predchádzajúceho rozhodnutia o zaistení žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo b) zákona o pobyte cudzincov bola splnená.

42. Zaisteniu žalobcu predchádzalo rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-SO19-ZAV-16-006/2017 zo dňa 14.10.2017, ktorým bol žalobca administratívne vyhostený z územia SR podľa § 77 ods. 1 s poukazom na ust. § 82 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, pretože neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu s uloženým zákazom vstupu na územie SR na dobu 1 roka. Správny orgán v zmysle § 55 ods. 2 Správneho poriadku vylúčil odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu, čím predmetné rozhodnutie nadobudlo vykonateľnosť. Následne žalovaný rozhodnutím PPZ-HCP-SO19- ZAV-28- 006/2017 zaistil žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Dňa 30.10.2017 žalobca požiadal o udelenie azylu. Z daného dôvodu bolo konanie o jeho administratívnom vyhostení prerušené.

43. Žalobca bol preskúmavaným rozhodnutím žalovaného zaistený podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov ako žiadateľ o azyl, pričom v jeho prípade bolo žalovaným vydané rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení a až počas konania o jeho realizáciu požiadal o udelenie azylu, čím dané konanie bolo prerušené. Predchádzajúcim rozhodnutím žalovaného bol žalobca zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov za účelom výkonu rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca požiadal o udelenie azylu, musel žalovaný, pokiaľ mal za to, že dôvody zaistenia trvajú, pristúpiť k jeho zaisteniu podľa § 88a zákona o pobyte cudzincov týkajúceho sa zaistenia žiadateľov o udelenie azylu a z dôvodov v zmysle daného ustanovenia. Žalovaný mal za to, že v prípade žalobcu je daný dôvod na jeho zaistenie podľa písmena c) príslušného zákonného ustanovenia, teda že existuje tu dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.

44. Správny súd považuje za potrebné uviesť, že zo správania žalobcu s poukazom na jeho prvotné vyjadrenia jednoznačne vyplýva, že smeroval do Nemecka, pričom do tejto krajiny smeroval preto, lebo tam má priateľov, ktorí mu mali zabezpečiť prácu a v tejto cieľovej krajine chcel začať nový život. Takéto vyjadrenie žalobcu bolo prvotné, po tom, čo bol zadržaný na území Slovenskej republiky, pričom v zápisnici o podaní vysvetlenia zo dňa 13.10.2017 spontánne uvádzal, že aj s ostatnými migrantmi v danej skupine sa po vypátraní hliadkou polície rozutekali, uvedomujúc si, že na území SR sa nachádza bez príslušných povolení a ďalším postupom sa chcel dostať do Nemecka. V žiadnom prípade nemožno konštatovať, že mal úmysel zotrvať na území SR, respektíve tu požiadať o udelenie azylu. Tento svoj úmysel požiadať o udelenie azylu neprejavil ani vo svojej výpovedi toho istého dňa, ani po umiestnení do Ú. T. dňa 16.10.2017, ale až neskôr, a to po tom, čo prvýkrát svoju žiadosť odvolal. Z tohto jeho správania, ako aj zámeru dostať sa do krajiny Nemecko (možnosť pracovného pôsobenia a začiatok nového života) možno uzavrieť, že o udelenie azylu na území SR požiadal rýdzo z dôvodu oddialenia svojho administratívneho vyhostenia, pričom je nepochybné, že v jeho prípade existuje vykonateľné rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení, ktoré žalobcovi reálne hrozí. Rovnako je nepochybné, že pokiaľ by žalobca nepodal žiadosť o udelenie azylu a konanie o jeho administratívnom vyhostení nebolo prerušené, bolo by zo strany príslušného správneho orgánu realizované jeho administratívne vyhostenie v zmysle dohody príslušných orgánov Slovenskej republiky a Ukrajinskej republiky.

45. V prípade žalobcu takisto nemožno ani aplikovať čl. 31 ods. 1 a 2 Dohovoru o právnom postavení utečencov, keďže tento vstúpil na územie Slovenskej republiky (schengenského priestoru) bez príslušného oprávnenia a nevstúpil priamo z územia, kde jeho život alebo sloboda boli ohrozené. Sám vypovedal, že v Ukrajine (teda krajine jeho posledného pobytu) mu nehrozí ohrozenie života, mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo smrť, pričom žalovaný sa dostatočne zaoberal prekážkami jeho vyhostenia na územie Ukrajiny. Žalobca sa rovnako bezodkladne neprihlásil a nepreukázal dostatočný dôvod na svoj nezákonný vstup, ale práve naopak, pokúsil sa pri prvotnom kontaktne s príslušnými orgánmi (policajtmi) ujsť, pričom bol zadržaný a bolo voči nemu začaté konanie o administratívnom vyhostení, v rámci ktorého bolo aj vydané vykonateľné rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení.

46. Aplikácia čl. 31 Dohovoru o právnom postavení utečencov prichádza do úvahy iba za splnenia presne vymedzených podmienok, čo v prípade žalobcu splnené nebolo. Teda daná námietka nie je dôvodná.

47. Pokiaľ žalobca namietal, že neboli využité alternatívy, akými sú špecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl, súd poukazuje na to, že žalovaný sa v preskúmavanom rozhodnutí zaoberal alternatívami zaistenia v zmysle ustanovenia § 89 zákona o pobyte cudzincov, pričom aj samotné ustanovenie § 88a zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého bol žalobca zaistený ako žiadateľ o udelenie azylu vyžaduje, aby boli skúmané menej závažné prostriedky, pričom žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí danými skutočnosťami zaoberal. V konaní bolo preukázané, že žalobca nedisponuje finančnými prostriedkami potrebnými na jeho záruku a rovnako nevie preukázať zabezpečenie ubytovania. Správny orgán v napadnutom rozhodnutí rozviedol svoju správnu úvahu týkajúcu sa využitia menej závažných prostriedkov podľa § 89 zákona o pobyte cudzincov, pričom žalobca rodinné väzby na území SR neudával. Preto súd danú námietku nepovažuje za dôvodnú. Rovnako v prípade využitia menej závažných opatrení nie je v danej veci bez významu tá skutočnosť, že žalobcovi reálne hrozí výkon rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení, aj keď dané konanie z dôvodu podania žiadosti o udelenie azylu bolo prerušené.

48. Podľa názoru súdu účel zaistenia žalobcu (výkon administratívneho rozhodnutia) nepominul, konanie o vyhostení žalobcu prebieha, i keď aktuálne vzhľadom na podanú žiadosť o azyl v podstate spočíva

- rozhodnutie (o vyhostení) sa nevykoná a to až do rozhodnutia Migračného úradu Ministerstva vnútra SR, ako to jednoznačne vyplýva z cit. § 77 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov. Ak by totižto zákonodarca podaniu žiadosti o azyl zaisteným cudzincom priradil absolútnu prioritu, v príslušných ustanoveniach zákona o pobyte cudzincov by bez akýchkoľvek pochýb s podaním takejto žiadosti o azyl spojil zastavenie konania o administratívnom vyhostení a teda aj prepustenie zaisteného cudzinca zo zaistenia. Takéto ustanovenie však zákon o pobyte cudzincov neobsahuje - naopak v § 88 ods. 3 výslovne ustanovuje, že (vo vzťahu k prebiehajúcemu zaisteniu) podanie žiadosti o udelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. V tejto súvislosti súd opätovne poukazuje aj na § 77 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, ktoré ustanovenie spája s podaním žiadosti o azyl zaisteným cudzincom iba spočívanie vykonania rozhodnutia o administratívnom vyhostení (a to bez ohľadu na skutočnosť, či výkon takéhoto rozhodnutia ešte nebol, resp. už bol nariadený).

49. Záverom súd konštatuje, že zaistenie žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov vzhľadom na vyššie uvedené je plne v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a s poukazom na nedôvodnosť žalobných námietok aj účelné a efektívne tak, ako to vyžaduje judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva.

50. Preto súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia správnu žalobu zo dňa 06.11.2017 podľa § 229 Správneho súdneho poriadku zamietol, majúc zato, že táto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je dôvodná.

51. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že nepriznal ich náhradu účastníkom konania, nakoľko žalobca nebol v konaní úspešný a žalovanému právo na náhradu trov konania nepatrí.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na

dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.