Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Cob-79-2017.pdf
PDF · 102.73 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/79/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Bebčáka a členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu: P. P., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX E. F. č. XXX, zastúpeného advokátom JUDr. Ľubomírom Kaščákom, advokátom, so sídlom M. XX, XXX XX W. W., proti žalovanému: MEX +, spol. s.r.o., so sídlom Karpatské námestie 7770/10A, 831 06 Bratislava - mestská časť Rača, IČO: 36 438 464, zastúpenému zástupcom Advokátska kancelária Kováčik Legal s.r.o., so sídlom Radlinského 1729, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 47 238 429, v konaní o zaplatenie 2.688,66 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 9Cb/51/2016 zo dňa 23.03.2017 v spojení s uznesením Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 9Cb/51/2016 zo dňa 12.05.2017, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 9Cb/51/2016 zo dňa 23.03.2017 v spojení s uznesením Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 9Cb/51/2016 zo dňa 12.05.2017 v napadnutom výroku II. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.688,66 Eur a vo výroku III. o náhrade trov prvoinštančného konania p o t v r d z u j e .
Žalobca n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom spolu s uznesením (opravným) okresný súd výrokom I. návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol, výrokom II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.688,66 Eur a výrokom III. rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. V odôvodnení poukázal na žalobu, ktorou žalobca žiadal od žalovaného vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 2.688.66 Eur a náhradu trov konania. Nárok odôvodnil tým, že spolu s konateľkou žalovaného sú ako fyzické osoby spoluvlastníkmi budovy obchodného domu zv. MEX, súpisné číslo 3052 v Dolnom Kubíne, a to každý v jednej polovici. Predmetnú budovu, vrátane jej nebytových priestorov, dali na základe nájomnej zmluvy zo dňa 01.09.2010 do nájmu (správy) spoločnosti MEX 3, s.r.o., ktorá následne dávala jednotlivé nebytové priestory do podnájmu podnikateľským subjektom. Jednou z takýchto zmlúv bola aj zmluva medzi spoločnosťou MEX 3, s.r.o. a žalovaným, ktorá platila v období od 01.09.2010 do 31.08.2015 a na základe ktorej žalovaný užíval nebytové priestory na prízemí obchodného domu o výmere 109 m2, kde prevádzkoval lekáreň. Po skončení platnosti žalovaný odmietol uzavrieť novú nájomnú zmluvu, ktorej návrh mu žalobca predložil, a napriek tomu pokračoval v užívaní nebytových priestorov až do 26.01.2016. Tým na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu vo výške inak obvyklého nájomného, ktorého výšku žalobca určil sumou 10 Eur/m2 mesačne. Vzhľadom na rozsah užívanej plochy nebytových priestorov si uplatňuje žalobca voči žalovanému nárok na vydanie náhrady za bezdôvodné obohatenie za obdobie od 01.09.2015 do 26.01.2016 vo výške 2.688,66 Eur, t.j. pomernú časť (polovicu) pripadajúcu na jeho spoluvlastnícky podiel.
2. Okresný súd uviedol, že žalovaný voči žalobe namietal, že neužíval predmetné nebytové priestory v žalovanom období v takom rozsahu ako tvrdí žalobca a uznal ich užívanie len v období 01.09.2015 do 31.12.2015. V zostávajúcej časti uplatnený nárok nijako nenamietal a výslovne uviedol, že tento nárok žalobcu je oprávnený. Na pojednávaní dňa 23.03.2017 navrhol žalovaný prerušiť toto konanie až do právoplatného skončenia iného súdneho konania vedeného na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 9Cb/17/2016 s odôvodnením, že v tejto inej, skôr začatej veci sa okrem iného rieši otázka výšky obvyklého nájmu aj na prízemí tohto obchodného domu, a preto by bolo nehospodárne v dvoch súbežných konaniach vykonávať dokazovanie a zisťovať odpoveď na tú istú otázku. Žalovaný zároveň na pojednávaní začal namietať výšku požadovanej náhrady bezdôvodného obohatenia, ktorá podľa neho nezodpovedala obvyklému nájomnému v danom čase a mieste.
3. Okresný súd tvrdenia žalovaného a ním predložené dôkazy uvedené (predložené) až na pojednávaní považoval za oneskorené podľa § 153 ods. 2 CSP, keď sporovým stranám už v priebehu pojednávania oznámil, že na takéto oneskorené dôkazy a tvrdenia nebude prihliadať. Žalovaný bol riadne a včas poučený o možných následkoch tzv. sudcovskej koncentrácie dokazovania a napriek tomu zostal úplne nečinný. V podanom odpore namietal len časť doby, za ktorú malo bezdôvodné obohatenie vzniknúť, a v zostávajúcej časti uznal dôvodnosť podanej žaloby. Po doručení písomného vyjadrenia žalobcu už žalovaný žiadnym spôsobom na toto vyjadrenie nereagoval. Podľa okresného súdu nemožno akceptovať doterajší zaužívaný postup sporových strán, ktoré vo všeobecnosti „takticky“ vyčkávali s prednesom protiargumentov, či s predkladaním nových dôkazov. Ak žalovaný pred prvým pojednávaním, o ktorého termíne bol s dostatočným časovým predstihom upovedomený, nepredložil žiadne nové dôkazy a ani neoznámil žiadne nové tvrdenia ohľadom žalovaného nároku, nemožno jeho dodatočnú aktivitu na pojednávaní akceptovať ako včasnú. Neobstojí tvrdenie žalovaného, že sa až v priebehu súbežne vedeného konania pod sp. zn. 9Cb/17/2016 objavili niektoré skutočnosti, ktoré môžu spochybňovať otázku obvyklosti nájmu. Okresný súd uviedol, že v sporovom konaní sp. zn. 9Cb/17/2016 je otázka výšky obvyklého nájomného od samého začiatku predmetom sporu a dokazovania a žalovaný tak mal dostatok času od doručenia žaloby 06.09.2016 na vznesenie výhrad voči výške obvyklého nájomného, ktoré si žalobca uplatnil. Namiesto toho žalovaný v podanom odpore oznámil svoje uznávacie vyjadrenie ohľadom výšky žalovaného nároku a toto nezmenil až do začatia pojednávania. Okresný súd preto súdne konanie na návrh žalovaného neprerušil.
4. Okresný súd s prihliadnutím na ustanovenie § 451 a § 456 Občianskeho zákonníka konštatoval, že plnenie bez právneho dôvodu je jednou zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v tom, že medzi zúčastnenými osobami chýba právny vzťah, ktorý by obvykle zakladal právny nárok na predmetné plnenie. V takom prípade vzniká prospech tomu, kto realizuje užívateľské oprávnenie bez toho, aby sa jeho majetkový stav zmenšil o prostriedky vynaložené v súvislosti s právnym vzťahom, ktorý zakladá právo vec užívať. Keďže takýto užívateľ nemôže spotrebované plnenie vrátiť, je povinný nahradiť bezdôvodné obohatenie peňažnou formou, a to peňažnou čiastkou, ktorá zodpovedá čiastke vynakladanej obvykle v danom mieste a čase na užívanie obdobného predmetu nájmu a ktorú by nájomca za obvyklých okolností bol povinný platiť podľa nájomnej zmluvy. Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný počnúc dňom 01.09.2015 užíval nebytové priestory bez právneho dôvodu, t.j. bez riadnej nájomnej, či podnájomnej zmluvy, a to priestory na prízemí o výmere 109 m2. Žalovaný riadne a včas nenamietal ani výšku požadovanej náhrady a spor sa tak týkal výlučne doby trvania neoprávneného užívania nebytových priestorov. Žalovaný uznal užívanie nebytových priestorov za časť žalovaného obdobia od 01.09.2015 do 31.12.2015. Podľa okresného súdu obrana žalovaného, spočívajúca v poukazovaní na rozhodnutie Žilinského samosprávneho kraja o pozastavení činnosti jeho lekárne prevádzkovanej v týchto priestoroch, nebola spôsobilá privodiť mu úspech v sporovom konaní. Z predloženého rozhodnutia vyplýva, že deň 31.12.2015 bol posledným dňom, kedy mohol žalovaný poskytovať verejnosti lekárenské služby. Užívanie nebytových priestorov však nekončí automaticky dňom, kedy končí poskytovanie služieb verejnosti, ale až dňom, kedy sú nebytové priestory vypratané, t.j. pripravené na nerušené a plnohodnotné užívanie zo strany iného nájomcu. Je logické a akceptovateľné tvrdenie žalobcu, že žalovaný užíval nebytové priestory aj v januári 2016, kedy tieto len postupne vypratával. Podľa okresného súdu možno prihliadnuť na vyjadrenia konateľky žalovaného a svedkyne W., ktoré boli učinené v inom súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 9Cb/17/2016, kde tieto priznali, že sťahovanie lekárne a vypratávanie nebytových priestorov im trvalo až do konca januára 2016. Okresný súd preto priznal žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za celé žalované obdobie, keďže počas tohto obdobia trvalo užívanie nebytových priestorov žalovaným. Ohľadom výšky náhrady vzniknutého bezdôvodného obohatenia nezistil okresný súd spor
medzi stranami, a preto priznal požadovanú náhradu v celom rozsahu. O náhrade trov okresný súd rozhodol podľa pomeru úspechu a keďže žalobca bol v konaní úspešný, priznal mu náhradu trov konania v plnom rozsahu.
5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný cestou právneho zástupcu, a to proti výroku II., ktorým okresný súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.688,66 Eur, a proti výroku III., ktorým priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalovaný nesúhlasil s rozhodnutím súdu z dôvodu, že nárok žalobcu bol oprávnený len za obdobie od 01.09.2015 do 31.12.2016 (poznámka krajského súdu: zrejme malo byť správne uvedené do 31.12.2015), počas ktorého obdobia žalovaný predmetné nebytové priestory reálne užíval. Žalobca sa odvolával na výpoveď konateľky žalovanej U. C. a svedkyne U. W., z ktorých podľa žalobcu vyplývalo, že žalovaná sa z priestorov sťahovala až koncom januára 2016. Je pravdou, že žalovaný mal v predmetných priestoroch počas januára 2016 uložené veci (škatule od liekov a iného tovaru, ktorý bol predmetom predaja v lekárni). Podľa žalovaného však skutočnosť, že mal v predmetných priestoroch uložené veci, nemožno považovať za skutočnosť, že v danom mesiaci predmetné priestory aj reálne užíval. Žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že aj spoločnosť Electrosell, s.r.o., ktorej konateľom je žalobca, mala v predmetných priestoroch zložené veci z prevádzkovania predajne počas januára 2016 a februára 2016, čo však tiež nie je možné považovať za užívanie nebytových priestorov. Výška bezdôvodného obohatenia by tak mala zodpovedať reálne užívanému obdobiu do 31.12.2015, čo predstavuje sumu 4.360 Eur. Žalovaný (poznámka krajského súdu: správne malo byť uvedené žalobca) je podielovým spoluvlastníkom a jeho podiel predstavuje sumu 2.180 Eur. Na základe uvedených skutočností žiadal žalovaný rozsudok okresného súdu zmeniť tak, že odvolací súd žalobe vyhovie v časti o zaplatenie sumy 2.180 Eur a v zostávajúcej časti 508,66 Eur žalobu zamietne.
6. Žalobca sa k doručenému odvolaniu žalovaného písomne nevyjadril.
7. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania v medziach odvolacích dôvodov za aplikácie ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP bol rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku II. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.688,66 Eur a vo výroku III. o náhrade trov prvoinštančného konania potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
8. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia ústneho pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/79/2017-75 zo dňa 13.11.2017, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline podľa ust. § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP.
9. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
10. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
11. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
12. Žalovaný v podanom odvolaní spochybnil výlučne záver okresného súdu o dobe užívania nebytových priestorov žalovaným od 01.09.2015 do 26.01.2016 s tým, že tieto priestory užíval len do 31.12.2015. Žalovaný tak podaným odvolaním spochybňuje skutkové závery okresného súdu, čím jeho námietka vo svojej podstate smeruje voči výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého ...„Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov“. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi účastníka (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ...„dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.“. Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie okresného súdu sa opieralo o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádzalo zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci.
13. Okresný súd vecne správne vychádzal z dokazovania vykonaného na základe návrhov sporových strán, okrem iného oboznámením zápisníc o pojednávaniach uskutočnených vo veci vedenej na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 9Cb/17/2016 (č.l. 41, 45 spisu). Zo zápisníc je zrejmé, že konateľka žalovaného vo svojej výpovedi nepriamo potvrdila, že do nebytových priestorov chodila ešte v januári 2016, kedy sa sťahovali z priestorov lekárne a tieto priestory vypratávali. Svedkyňa U. W., ktorá bola zamestnankyňou žalovaného, uviedla, že pracovala v lekárni a túto lekáreň sťahovali koncom januára 2016. Takto vykonanými dôkazmi žalobca preukázal svoje tvrdenie, že nebytové priestory, v ktorých pôvodne sídlila lekáreň žalovaného, žalovaný vypratával až koncom mesiaca január 2016. Ohľadom obrany žalovaného spočívajúcej v poukazovaní na rozhodnutie Žilinského samosprávneho kraja a pozastavení činnosti lekárne ku dňu 31.12.2015, okresný súd vecne správne uzavrel, že z tohto rozhodnutia možno konštatovať len záver o ukončení poskytovania lekárenských služieb k tomuto dátumu, avšak nie je možné uzavrieť, že by týmto dňom boli dotknuté nebytové priestory dovtedajším užívateľom (žalovaným) aj vypratané. Ak žalovaný poskytoval lekárenské služby až do 31.12.2015, je nepochybné, že priestory lekárne mohol vypratávať až po ukončení poskytovania lekárenských služieb, teda v mesiaci január 2016, pričom z vyjadrení konateľky žalovaného a svedkyne W. možno konštatovať, že vypratávanie týchto priestorov trvalo až do konca januára 2016. Ak žalovaný v priebehu konania pred súdom prvej inštancie tieto skutkové tvrdenia žalobcu, potvrdené vykonanými dôkazmi, poprel, bol ohľadom svojej procesnej obrany nositeľom dôkazného bremena a bol teda povinný tvrdiť a preukázať také skutočnosti, ktorými by vyvrátil tvrdenie žalobcu o užívaní nebytových priestorov až do konca mesiaca január 2016. V konaní pred súdom prvej inštancie žiadne takéto dôkazy ako prostriedok procesnej obrany žalovaného produkované neboli. Skutočnosť, že žalovaný nebytové priestory užíval aj počas mesiaca január 2016, pritom žalovaný potvrdil aj v podanom odvolaní, kde uviedol, že v predmetných nebytových priestoroch počas januára 2016 mal uložené veci, a to škatule od liekov a iného tovaru, ktorý bol predmetom predaja v lekárni. Ak žalovaný aj v mesiaci január 2016 využíval dotknuté nebytové priestory ako svoje skladovacie priestory, tak nemožno dospieť k inému záveru, než dospel súd prvej inštancie a síce, že žalovaný aj v mesiaci január 2016 tieto nebytové priestory užíval, čím na jeho strane dochádzalo ku vzniku bezdôvodného obohatenia, nakoľko pre užívanie týchto nebytových priestorov žalovanému nesvedčil žiadny právny titul.
14. Žalovaný v podanom odvolaní uviedol, že v mesiacoch január a február 2016 mala v predmetných priestoroch zložené veci aj spoločnosť Electrosell, s.r.o. Vo vzťahu k tomuto tvrdeniu žalovaného, ktoré predstavuje prostriedok jeho procesnej obrany, krajský súd uvádza, že sa jedná o procesnú obranu, ktorá nebola uplatnená v konaní pred súdom prvej inštancie. Krajský súd pritom nezistil naplnenie žiadneho z dôvodov vymedzených v ustanovení § 366 CSP, za splnenia ktorých by bolo možné tento prostriedok procesnej obrany žalovaného v odvolaní použiť. Rozsudok okresného súdu tak mohol byť
odvolacím súdom posudzovaný na základe podaného odvolania len v medziach odvolacích dôvodov, ktoré nemali charakter skutočností neuplatnených pred súdom prvej inštancie. Žalovaný bol súdom prvej inštancie riadne poučený poučením založeným na č.l. 25 súdneho spisu, ktoré mu bolo doručené dňa 6.9.2016, o možnosti uplatnenia prostriedkov procesnej obrany a o koncentrácii konania vrátane poučenia o možnosti uplatniť prostriedky procesnej obrany najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí, v zmysle ustanovenia § 154 CSP. Žalovaný námietku o užívaní nebytových priestorov ďalšou obchodnou spoločnosťou do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania na pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 23.03.2017 neuplatnil a na túto jeho novo tvrdenú procesnú obranu tak v rámci odvolacieho konania odvolací súd nemôže prihliadať.
15. Na základe uvedených zhodnotení krajský súd dospel k záveru o vecnej správnosti odvolaním napadnutého výroku II. rozsudku okresného súdu o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 2.688,66 Eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia za užívanie nebytových priestorov žalobcu. Rozsudok okresného súdu bol tak v odvolaním napadnutom výroku II., ako aj v závislom výroku III. o náhrade trov prvoinštančného konania potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP.
16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalobca. Krajský súd však z obsahu spisového materiálu nezistil vznik trov žalobcu spojených s týmto odvolacím konaním, a preto rozhodol, že žalobca nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.