Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)Rozsudok_4Co-38-2017.pdf
PDF · 169.64 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/38/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr. Oľgy Lichnerovej a JUDr. Ivety Anderlovej v spore žalobcov 1/ J. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XX, V., 2/ D. W., nar. 12.X.XXXX, bytom V. XX, V., obaja zastúpení JUDr. P. S. S., advokátkou so sídlom W., A. S. XX/XX, proti žalovanej J. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. V. nad M., F. XXXX/XX, zastúpenej Mgr. V. A., advokátom so sídlom C., F. W., W. B. X/B, o zaplatenie 19.496,- Eur s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 27. apríla 2016, č.k. 6C/58/2011-649, takto
rozhodol:
Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalobcovia 1/, 2/ m a j ú proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcom 1/, 2/ ako spoločným a solidárnym veriteľom sumu vo výške 19496 Eur spolu s 9,5% úrokom z omeškania ročne zo žalovanej sumy odo dňa 15.07.2011 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku II. rozhodol o náhrade trov konania tak, že žalobcom 1/, 2/ priznal náhradu trov konania vo výške 100%. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že s poukazom na nárok uplatnený žalobcami sa súd musel zaoberať skutočnosťou, či žalobcovia boli oprávnenými držiteľmi bytu č. XX na 5. poschodí vo vchode č. XX, v dome súp. č. XXXX, na parcele XXXX a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a zariadeniach domu v podiele XXXX/XXXXXX. Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania súd zistil, že žalobcovia 1/, 2/ ako kupujúci uzavreli dňa 31.03.2006 so spoločnosťou B. spol. s r.o. so sídlom N. B. XXX XX W., J.: XX XXX XXX, kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol byť č. XX nachádzajúci sa na 5. poschodí vo vchode č. XX v dome súp. č. XXXX, na parcele XXXX a spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a zariadeniach domu v podiele XXXX/ XXXXXX, zapísané na LV č. XXXX, nachádzajúce sa v k.ú. N. V. nad M., za kúpnu cenu 1,100.000,- Sk. Vklad bolo povolený vtedajšou Správou katastra Nové Mesto nad Váhom dňa 28.04.2006. Od okamihu uzavretia predmetnej kúpnej zmluvy najneskôr do podania vkladu vtedajšou Správou katastra Nové Mesto nad Váhom, t.j. od 28.04.2006, boli žalobcovia oprávnene v presvedčení, že sú vlastníkmi predmetného bytu č. XX, a podľa názoru súdu boli nesporne v dobrej viere, že im tento patrí, a to vzhľadom k všetkým okolnostiam prípadu. Je teda nevyhnutné vyhodnotiť danú situáciu v tom smere, že najneskôr od 28.04.2006 boli žalobcovia 1/, 2/ oprávnenými držiteľmi bytu č. XX nachádzajúcom sa na 5. poschodí vo vchode č. XX v dome súp. č. XXXX, postavenom na parcele XXXX a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a zariadeniach domu v podiele XXXX/XXXXXX. Za takéhoto stavu, ani pri bežnej normálnej opatrnosti žalobcovia nemali a nemohli mať dôvodné pochybnosti o tom, že sú vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti. K strate ich dobrej viery, podľa názoru súdu, došlo až právoplatnosťou rozsudku tamojšieho súdu sp. zn. 9Cb/115/2008 zo dňa 27.01.2010, ktorý v časti výroku, ktorým sa určilo, že žalovaná je výlučnou vlastníčkou nadobudol
právoplatnosť dňa 02.02.2011. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/27/2005, podľa ktorého všeobecne platí, že strata dobrej viery držiteľa veci nastane okamihom, keď sa mu stali známe skutočnosti, ktoré z hľadiska objektívneho posudzovania museli u neho vyvolať dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec nepatrí. Môže k nej dôjsť tiež právoplatným rozhodnutím súdu, ktorým ukladá držiteľovi povinnosť vec vydať vlastníkovi prípadne, ktorým sa určuje, že vlastníkom veci je iná osoba než držiteľ. V danom prípade vzniesla námietku premlčania žalovaná a preto sa súd následne potom, čo dospel k záveru, že žalobcovia boli oprávnenými držiteľmi, zaoberal v predmetnej veci vznesenou námietkou premlčania. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že námietka premlčania vznesená žalovanou nie je dôvodná, pretože výšku nároku oprávneného držiteľa nemožno určiť skôr ako vec bola vrátená vlastníkovi, nakoľko až v tomto okamihu je zrejmé aká je výška držiteľovho nároku. Právo držiteľa možno uplatniť až v okamihu vrátenia veci. Premlčacia doba ohľadne právoplatného držiteľa začína plynúť až v deň po vydaní predmetu držby (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 17.02.2000 sp. zn. 2Cdo/1806/98). V danom prípade k odovzdaniu bytu žalobcami žalovanej došlo dňa 14.07.2011, žaloba bola podaná dňa 01.04.2011 a k rozšíreniu petitu zo strany žalobcov na zaplatenie sumy 19.496,- Eur s prísl. došlo dňa 24.09.2013, pričom táto zmena petitu bola pripustená uznesením súdu zo dňa 21.11.2013, teda v žiadnom prípade nemohlo dôjsť k premlčaniu nároku žalobcu, keď na daný prípad by sa vzťahovala 3-ročná premlčacia lehota podľa § 101 Občianskeho zákonníka, ktorá by uplynula až dňa 14.07.2014. Poukázal na ust. § 130 ods. 3 Obč. zákonníka, podľa ktorého oprávnený držiteľ má voči vlastníkovi nárok na náhradu nákladov, ktoré účelne vynaložil na vec po dobu oprávnenej držby, a to v rozsahu zodpovedajúcom zhodnoteniu veci ku dňu jej vrátenia. Pokiaľ ide o rozsah zhodnotenia veci je potrebné vychádzať z judikatúry § 458 Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovenie a ktorá judikatúra k tomuto upravuje obdobný problém. Je však nevyhnutné konštatovať, že i podľa judikatúry rozsahom zhodnotenia nie sú vynaložené prostriedky, ale to, o čo sa vec ku dňu jej vrátenia zhodnotila. V danom prípade súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSSR publikované pod E26/1975 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, podľa ktorého v prípade hodnôt vynaložených na cudziu nehnuteľnosť je pohľadávka z bezdôvodného obohatenia nie hodnota vynaložených prostriedkov, ale rozdiel medzi hodnotou nehnuteľnosti pred adaptáciou a po nej, pretože podľa ust. § 458 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, musí byť vydané všetko, čo bolo neoprávnene získané. Práve ust. § 458 Občianskeho zákonníka určuje spôsob a rozsah povinností toho, kto neoprávnene získal majetkový prospech. V zmysle tohto sa musí vydať všetko, čo bolo nadobudnuté bezdôvodným obohatením. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČSSR 25/1986 rozhodujúce pri tom je to, o čo sa obohatil nadobúdateľ v čase získania majetkového prospech, bez ohľadu na to, či medzi časom, keď sa uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia došlo k zníženiu prospechu, jeho spotrebovaniu, zničeniu, či k jeho prevedeniu na inú osobu. Hodnotu bezdôvodného obohatenia súdy vyčísľujú zásadne podľa rozsahu v čase jeho získania. Za smerodajné kritérium považujú súdy pôvodný vznik a nie ďalšie zotrvanie bezdôvodného obohatenia. Súd v daných súvislostiach poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Odo/1754/2006 zo dňa 10.06.2008, podľa ktorého v prípade investícií do cudzieho majetku je pohľadávkou bezdôvodného obohatenia, nie hodnota vynaložených prostriedkov, ale zhodnotenie veci, ktorej sa bezdôvodné obohatenie týka, t.j. rozdiel medzi hodnotou veci (tržnou cenou) pred investíciami a po nich. Vykonaným dokazovaním bolo nesporne výpoveďou samotnej žalovanej zistené, v akom stave bol predmetný byt, keď tento žalovaná prestala obývať. Samotná žalovaná uviedla, že izby boli na bielo namaľované, okná rok predtým boli opálené a namaľované. Vo všetkých troch izbách bola vymenená podlaha, a to do dvoch izieb bola daná plávajúca podlaha, v obývačke bola drevená podlaha, ale mokrá, teda chodením sa to znehodnotilo. Zároveň boli vymenené na byte dvere, dala tam bezpečnostné dvere. V starých oknách v celom byte boli namontované žalúzie, ktoré neboli znehodnotené alebo nefunkčné. Izby neboli až také špinavé a kuchyňu, toaletu a kúpeľňu chceli meniť. To bolo pozatekané a hnilé. Balkón bol taký, ako ho postavili v roku 1975. Podľa Znaleckého posudku č. 108/2003 čl. III, bodu 3.1, podľa ktorého byt č. 26 bol 3-izbovým bytom s kompletným príslušenstvom, obytné miestnosti priamo vetrateľné, súčasťou bytu bola aj jeho vnútorná inštalácia, a to potrubné rozvody vody, plynu, ústredného kúrenia, elektroinštalácie a odpadov, okrem stupacích vedené vrátane uzatváracích ventilov. Dvere v byte boli dyhované, okná drevené zdvojené. Podlahy v obytných miestnostiach parketové, v ostatných lepené povlakové. Vykurovanie ústredným kúrením, ako i príprava teplej úžitkovej vody boli zaistené z centrálnej kotolne. Radiátory boli oceľové. Sporák v kuchyni plynový, nad ním nainštalovaný odsávač pár. Jadro bolo pôvodné na báze umelých hmôt. V kúpeľni bolo umývadlo a vaňa, na záchode jedna misa bez umývadla. Vnútorné obklady v byte neboli. K znaleckému posudku ku skutočnosti, či žalovaná namieta niektoré skutočnosti, konkrétne o predmetnej časti III posudku, bod 3.1, že by neboli tieto časti uvedené správne, žalovaná sa vyjadrila takým spôsobom, že dvere v byte zostali dyhované, tie tam boli, odkedy tam prišli bývať od roku 1975, neboli poškodené, nepotrebovala ich
meniť. Okná boli drevené zdvojené, tieto boli tiež natierané aj v roku 2003, kedy bol realizovaný znalecký posudok, lebo to robila každé tri roky. Žalúzie tam tiež už boli. Parkety boli v predmetnom byte už v roku 2003, keď bol realizovaný znalecký posudok. Aj korkové parkety boli v kuchyni aj v chodbe v roku 2003. Vykurovanie bolo stále rovnaké aj v roku 2003 aj v roku 2006, stále tam boli tie isté radiátory. Príprava teplej úžitkovej vody bola zaistená z centrálnej kotolne, či v roku 2003 alebo v roku 2006. Radiátory boli oceľové, či v roku 2003, či v roku 2006. Sporák v kuchyni bol plynový od roku 1975. Kuchynská linka bola menená pred rokom 2003, ale v roku 2006, keď ten byt bol vyprataný, časť kuchynskej linky bola poškodená, pretože od susedov im zatekala voda od umakartového jadra. Jadro bolo tak ako v roku 2003 aj v roku 2006 pôvodné, umakartové. V kúpeľni bolo umývadlo a vaňa a na záchode misa bez umývadla. Umývadlo i vaňa boli pôvodné od roku 1975. Obklady v kúpeľni ani na WC neboli, bolo to umakartové. Z výpovede samotnej žalobkyne 2/, potvrdenej žalovanou a Katarínou V., stavebným cenárom krycím listom rozpočtu a jej výpoveďou bolo nesporne zistené, čo bolo predmetom rekonštrukcie predmetného bytu. Všetky položky boli nesporne zistené stavebným cenárom K. V., a to vychádzajúc jednak z krycieho listu rozpočtu, jednak z jej výpovede, v rámci ktorej postačujúcim spôsobom vysvetlila všetky položky týkajúce sa krycieho listu rozpočtu. Vychádzajúc zo Znaleckého posudku č.65/2011 byt s prerábkami ku dňu jeho vydania bol ocenený všeobecnou cenou v sume 57.460,10 Eur. Cena predmetného bytu spolu so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu bola ohodnotená sumou 56.504,82 Eur, cena pozemku, resp. spoluvlastníckeho podielu k nemu patriaceho, bola ohodnotená sumou 955,28 Eur. Doplnkom k predmetnému znaleckému posudku bol ocenený byt ku dňu 28.04.2006, teda ku dňu vzniku oprávnenej držby navrhovateľmi. Byt ku dňu 28.04.2006 v stave, v akom sa nachádzal, keď ho žalobcovia nadobudli do svojej oprávnenej držby spolu s príslušenstvom bol ocenený na sumu 37.963,64 Eur. Všeobecná cena bytu spolu so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a zariadeniach domu bola stanovená sumou 37.008,36 Eur, cena pozemku, resp. spoluvlastníckeho podielu k nemu sumou 955,28 Eur. Vychádzajúc z citovaného ust. § 130 ods. 3 Občianskeho zákonníka a ustálenej judikatúry, nárok žalobcov, vychádzajúc z týchto dvoch cien predstavuje sumu 19.496,46 Eur, ktorá suma predstavuje sumu zhodnotenia predmetného bytu žalobcami. Ceny spoluvlastníckych podielov k pozemkom neboli brané do úvahy, nakoľko žalobcovia nadobudli byt bez spoluvlastníckeho podielu na pozemku. Ďalej konštatoval, že súd znalkyňu Ing. Z. B. vypočul k ňou vyhotovenému Znaleckému posudku č. 65/2011 a k jeho Doplnku, i ako svedkyňu. Ako svedkyňa sa znalkyňa vyjadrila ku všetkým zásadným skutočnostiam a súd nemal pochybnosti o správnosti ňou vypracovaného znaleckého posudku a jeho doplnku. Znalecké dokazovanie vykonané znalkyňou, pokiaľ išlo o obdobia, ktoré sa porovnávali, bolo nesporne v zhode i s ustálenou súdnou judikatúrou, pričom z vykonaného dokazovania bolo tiež nesporne preukázané, že zhodnotenie predmetného bytu bolo vykonané žalobcami v čase, keď títo boli držiteľmi oprávnenými, pričom podľa názoru súdu nešlo o bežné úpravy, či opravy predmetného bytu, ale o zhodnotenie predmetného bytu. Vzhľadom k uvedenému, súd po oboznámení sa so Znaleckým posudkom a Doplnkom vypracovaným J.. Z. B. a po jej výsluchu nepovažoval za potrebné dať vyhotovovať nový znalecký posudok, najmä, keď úlohy určené súdnemu znalcovi, by boli totožné s úlohou súdneho znalca vymedzenou právnou zástupkyňou žalobcu, pričom vychádzajúc z ust. § 125 O.s.p., za dôkaz môžu poslúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, a to aj daná listina - znalecký posudok a jeho doplnok predložený právnou zástupkyňou žalobcu. Súd v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že znalkyňa Ing. Z. B. pri vyhotovovaní znaleckého posudku vychádzala pri ohodnocovaní zhodnotenia predmetného bytu z Vyhlášky, pričom iba ako podporný použila dokument Znalecký posudok z roku 2003, sprievodný list k stavebnému rozpočtu rekonštrukcie predmetného bytu a krycí list rozpočtu, pričom ani sprievodný list stavebného rozpočtu rekonštrukcie, ani krycí list rozpočtu, nie je povinnou prílohou k znaleckému posudku. Znalkyňa pri oceňovaní pôvodného bytu riadne vychádzala zo svojich osobných znalostí z hodnotení rovnakých bytov v bytovom dome, v ktorom sa nachádzal hodnotený byt, ako i z uskutočnenej ohliadky tohto bytu dňa 14.07.2011, pričom nebrala do úvahy vykonané prerábky v byte uskutočnené manželmi W., avšak prihliadla aj na úpravy bytu uskutočnené ešte jeho pôvodnou vlastníčkou pani A. (vstupné bezpečnostné dvere, plávajúce laminátové podlahy v izbách bytu). Ďalej vychádzala z toho, že úpravy vnútorných povrchov tvorili omietky vápenné, vnútorné keramické obklady neboli riešené. Všetky okná v byte boli pôvodné drevené. Dvere boli hladké plné a zasklené. Vo všetkých izbách bytu boli plávajúce laminátové podlahy. V ostatných priestoroch bytu podlahy z PVC a dlažby. Celý stavebnotechnický popis je uvedený v predmetnom Znaleckom posudku č. 65/2011. Pri ohodnocovaní rekonštruovaného bytu riadne vychádzala zo skutočností preukázaných žalobcami a potvrdených žalovanou, pričom pri stanovení technickej hodnoty predmetného bytu zohľadnila i opotrebenie. Naproti znaleckému posudku a jeho doplnku, ktoré boli predložené žalobcami, resp. ich právnou zástupkyňou, ktorý bol vypracovaný v súlade s ust. § 130 ods. 3 Občianskeho zákonníka
a v súlade s ustálenou súdnou judikatúrou zo strany žalovanej, resp. jej právneho zástupcu, bol predložený Znalecký posudok č. 30/2015 vypracovaný znalcom Ing. Q. W., ktorý stanovil iba cenu investícií vynaložených do predmetného bytu aj to nie všetkých, čo je v rozpore s ustálenou judikatúrou, pričom ceny stavebných úprav, rovnako v rozpore s ustálenou súdnou judikatúrou a výkladom § 130 ods. 3 Občianskeho zákonníka, boli stanovené ku dňu 07.04.2015, ako sa sám znalec vyjadril. Podľa názoru súdu znalecký posudok vypracovaný znalcom Ing. Q. W. nespĺňal kritériá požadované ustálenou judikatúrou a preto bol na daný prípad neaplikovateľný a nepoužiteľný a súd naň pri rozhodovaní vôbec neprihliadol. Rovnako neprihliadol na rozhodnutia predložené právnym zástupcom žalovanej, pretože ich na daný prípade nemožno aplikovať. Z hľadiska hospodárnosti v danom prípade z dôvodu, aby k vráteniu bytu do predošlého stavu nedochádzalo za cenu znehodnotenia a v danom prípade i k zničeniu zhodnotenia bytu a tiež ďalším nákladom, ktoré by bolo treba vynaložiť na demontáž vecí tvoriacich zhodnotenie predmetného bytu, neprichádzalo do úvahy vrátenie predmetného bytu do predošlého stavu v žiadnej položke tvoriacej zhodnotenie predmetného bytu. V odôvodnení rozhodnutia ďalej uviedol, že k odovzdaniu predmetného bytu žalobcami žalovanej došlo dňa 14.07.2011. K tomuto dňu došlo k nároku žalobcov na náhradu nákladov, ktoré účelne vynaložili do predmetného bytu po dobu oprávnenej držby, a to v rozsahu zodpovedajúcom zhodnoteniu veci ku dňu jej vrátenia. Pokiaľ žalovaná v tento deň neuhradila žalobcovi náhradu nákladov, ktoré súd považoval za účelne vynaložené náklady do predmetného bytu po dobu oprávnenej držby v rozsahu zodpovedajúcom zhodnoteniu veci ku dňu jej vrátenia, t.j. v rozsahu sumy 19.496,- Eur, dňa 15.07.2011 sa žalovaná dostala do omeškania. S poukazom na zistený skutkový stav veci v zmysle citovaných ustanovení súd zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcom 1/, 2/ ako spoločným a solidárnym veriteľom sumu 19.496,- Eur spolu s 9,5% úrokom z omeškania od 15.07.2011 do zaplatenia. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a úspešným žalobcom 1/, 2/ priznal náhradu vo výške 100% nimi uplatnených účelne vynaložených trov konania. O náhrade trov konania súd rozhodol takouto formou podľa § 151 ods. 7 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého súd môže o náhrade trov konania rozhodnúť aj tak, že namiesto určenia výšky trov prizná účastníkovi náhradu trov konania vyjadrenú zlomkom alebo percentom. Po právoplatnosti tohto rozhodnutia rozhodne o výške náhrady trov konania súd samostatným uznesením.
2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná. Navrhla ho zmeniť tak, že odvolací súd žalobu zamietne, resp. zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne posúdenie veci. Mala za to, že nárok žalobcov je premlčaný, keď žalobcovia uplatnili svoj nárok z titulu bezdôvodného obohatenia. Vytýkala súdu prvej inštancie, že v odôvodnení rozsudku výslovne nekonštatuje, na základe akého právneho titulu rozhodol v prospech žalobcov, čo samo o sebe zakladá nepreskúmateľnosť a zmätočnosť rozsudku. Súd prvej inštancie neuviedol, na základe akých právnych skutočností posudzoval premlčaciu dobu podľa § 101 Občianskeho zákonníka a prečo neaplikoval na danú vec § 107 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého v prípade vydania plnenia z bezdôvodného obohatenia je subjektívna premlčacia doba dva roky (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a objektívna premlčacia doba tri roky (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka). V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27.06.2013 sp. zn. 41Cob/259/2012, Krajského súdu v Trnave zo dňa 03.06.2014 sp. zn. 25Co/93/2013, Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo/355/2001 a sp. zn. 4MCdo/12/2011 zo dňa 27.02.2012. Dôvodil, že aj keby súhlasil s tvrdením súdu prvej inštancie, že začiatok plynutia premlčacej doby sa viaže k vydaniu predmetu držby, t.j. ku dňu 14.07.2011, vzhľadom na plynutie subjektívnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka bola zmena petitu uplatnená zo strany žalobcov dňa 24.09.2013 po uplynutí premlčacej doby a teda na ňu súd prvej inštancie nemal prihliadať, keďže námietku premlčania v konaní riadne uplatnila. Z uvedených dôvodov mala za to, že minimálne v časti nárokov uplatňovaných zo strany žalobcov po 14.07.2013, t.j. vo výške presahujúcej 8.124,80 Eur s 9,5% úrokom z omeškania zo žalovanej sumy od 15.07.2011 do zaplatenia došlo k premlčaniu takýchto nárokov. Nestotožnila sa s právnym záverom súdu, že sa uplatňuje všeobecná premlčacia doba z titulu nároku podľa § 130 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Vo viacerých ňou vyššie uvedených rozhodnutiach je zrejmé, že tieto na obdobný skutkový stav aplikovali § 107 Občianskeho zákonníka. Ďalej namietala, že súd prvej inštancie sa nijakým spôsobnom nevysporiadal s jej tvrdeniami v súvislosti so začatím plynutia premlčacej doby, na ktoré v konaní poukazovala. Ide najmä o skutočnosť, že rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k. 8Cob/60/2010-508 zo dňa 21.12.2010, ktorý potvrdil rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad
Váhom sp. zn. 9Cb/115/2008 bolo určené, že žalovaná je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti, zmluva o úvere je absolútne neplatná a zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práv k nehnuteľnosti je absolútne neplatná. Zároveň bolo určené, že žalobcovia nemohli riadne nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti, keďže spoločnosť B. H. spol. s r.o. nebola vlastníkom nehnuteľnosti. Podľa jej názoru začala plynúť 3-ročná objektívna premlčacia doba podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka v časti nároku od druhého polroka 2006 a v časti nároku od druhého polroka 2008, pričom žalobcovia nepreukázali, kedy konkrétne k investíciám došlo, a teda nie je možné určiť presný začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby, čo je na ťarchu žalobcov. Jedinou otázkou podľa názoru žalovanej je stanovenie, či nárok žalobcov ohľadom investícií vykonaných v druhej polovici roku 2008 týkajúci sa plastových okien bol uplatnený zo strany žalobcov včas. Nakoľko však títo nevedeli s presnosťou stanoviť dátum výmeny okien, musí byť na ťarchu žalobcov, že neuniesli v tomto smere dôkazné bremeno. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 21.08.2014 č.k. 19Co/259/2012, na ktorý poukazovala už v samotnom konaní, súd sa s ním však žiadnym spôsobom nezaoberal. Ďalej poukázala na skutočnosť, že žalobcovia sa už dňa 05.05.2009, kedy sa zúčastnili pojednávania v konaní sp. zn. 9Cb/115/2008 preukázateľne dozvedeli o tom, že nie sú vlastníci nehnuteľnosti, resp. že vlastníctvo nehnuteľnosti je sporné. Bolo teda dôvodné z ich strany predpokladať, že nehnuteľnosť ako neoprávnení držitelia budú musieť vypratať a že si musia včas uplatniť svoje prípadné nároky z titulu vykonaných prác na nehnuteľnosti. Navyše žalobcovia vedeli, akou činnosťou sa spoločnosť B. spol. s r.o. zaoberá a že v prípade, ak od nej nadobudli nehnuteľnosť, je nanajvýš pravdepodobné, že vlastníctvo k nehnuteľnosti je skutočne sporné. Ďalej uviedla, že len a výlučne z dôvodov na strane žalobcov došlo k odovzdaniu nehnuteľnosti žalovanému až dňa 14.07.2011 a nie vo februári 2011, kedy bolo s právoplatnosťou určené, že žalobcovia nikdy neboli vlastníkmi nehnuteľností bez ohľadu na zápisy v katastri nehnuteľností. Pokiaľ v tomto smere súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/1806/98, takýto rozsudok neexistuje, dá sa len predpokladať, že malo ísť o rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 22Cdo/1806/98. Mala za to, že v prípade, ak by žalobcovia vydali nehnuteľnosť v čase kedy mali, t.j. 02.02.2011, bola by aj na základe postupov výpočtov vykonaných zo strany žalobcov v tomto konaní hodnota nimi vyčíslenej ujmy v podobe bezdôvodného obohatenia iná ako k 14.07.2011. Ďalej namietala, že žalobcovia nikdy neboli dobromyseľní. V tomto smere poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/27/2005. Uviedla, že v konaní poukazovala na konanie žalobcov, ktoré nemá nič spoločné s dobromyseľnosťou. Žalobcovia opakovane zavádzali súd (napr. tvrdili, že účinky vlastníctva nehnuteľnosti žalovanou nastali ex nunc, čo nie je pravdou, nakoľko súdy jasne určili, že ide o vlastníctvo s účinkami ex tunc, nepravdivo tvrdili, že nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnosti, keď vlastnícke právo k nehnuteľnosti nikdy nenadobudli), menili svoje vyjadrenie podľa potreby (tvrdili, ž investície a práce na nehnuteľnosti boli vykonávané výlučne dodávateľsky a následne došlo k preukázaniu, že práce boli vykonávané výlučne svojpomocne), menili svoje nároky (petit žaloby menili niekoľkokrát počas konania), uvádzali j do omylu (vyhotovenie znaleckého posudku Ing. B. a s tým súvisiaca ohliadka nehnuteľnosti v deň odovzdania nehnuteľnosti žalovanej, keď mal byť znalecký posudok vyhotovovaný za iným dohodnutým účelom, než k akému nakoniec došlo), uplatňovali voči žalovanému neoprávnené nároky (napr. vydanie bytu viazali na zaplatenie bezdôvodného obohatenia), zatajovali skutočnosti (napríklad, že nehnuteľnosť využíval žalobca 1/ aj ako sídlo svojej podnikateľskej činnosti a v neposlednom rade bolo zrejmé, že si museli byť už v čase kúpy nehnuteľnosti vedomí, že nehnuteľnosť môže trpieť právnymi vadami. Vytýkala súdu prvej inštancie, že sa nezaoberal skutočnosťami, na ktoré poukazovala, napr. že žalobcovia vo svojom návrhu zo dňa 01.04.2011 neuviedli, že nehnuteľnosť užívali bez právneho dôvodu, keď túto skutočnosť jednoznačne určil rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom. Nepravdivo žalobcovia tiež tvrdili, že boli podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti, k podaniu ich návrhu došlo až po právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom. Súd sa taktiež nezaoberal skutočnosťou, že žalobcovia na začiatku nehnuteľnosť vôbec neužívali, byt bol využívaný aj za účelom podnikania žalobcu 1/. Opakovanie namietala, že žalobcovia odmietali akýmkoľvek spôsobom nehnuteľnosť vydať až do momentu, kedy na vydanie nehnuteľnosti boli vyzvaní zo strany polície SR, vydanie nehnuteľnosti podmieňovali zaplatením stanovených súdom za „prerábku“ nehnuteľnosti, tvrdili, že žalobca (zrejme žalovaná) dokonca na neoprávnenom odňatí nehnuteľnosti a nemožnosťou jej užívania zarobil desiatky tisíce eur, a to nielen z dôvodu „prerábky“, ale aj z dôvodu vývoja cien bytov, čo je podľa jej názoru tvrdenie zakladajúce rozpor s dobrými mravmi zo strany žalobcov. Poukázala ďalej na to, že časť „prerábky“, a to konkrétne zasklievanie balkóna vykonali v čase, keď im bol známy rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom. Z takéhoto konania žalobcov je minimálne spochybnená dobromyseľnosť žalobcov a súd prvej inštancie sa mal touto otázkou omnoho hlbším a obšírnejším spôsobom zaoberať. Ďalej namietala spôsob, akým došlo
k vyčísleniu nároku žalobcov. Vytýkala súdu prvej inštancie, že nevykonal navrhnutý dôkaz - miestnu ohliadku nehnuteľnosti. „Prerábka“ bola totiž vykonaná svojpomocne, neodborne, z najlacnejších materiálov a už na základe takejto miestnej ohliadky by bolo súdu zrejmé, že nároky žalobcov nemôže dosahovať ani 8124,80 Eur s príslušenstvom, nieto sumu 19496 Eur s príslušenstvom. Uviedla, že od roku 2011 na nehnuteľnosti nevykonala žiadne zásahy práve z dôvodu, aby bolo zrejmé, že „prerábka“ nemôže mať hodnotu požadovanú žalobcami. Súd taktiež bez náležitého odôvodnenia zamietol návrh žalovanej na vyhotovenie znaleckého posudku nezávislým znalcom určeným súdom. Znalecký posudok vrátane jeho dodatku vyhotovený znalkyňou Ing. B., podľa jej názoru nezodpovedal potrebám konania. Bol vyhotovený v prvom rade v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, keď k získaniu podkladov došlo bez súhlasu vlastníka nehnuteľnosti. Ing. B. bola do nehnuteľnosti vpustená s tým, že ohliadne nehnuteľnosti za účelom stanovenia výšky skutočne vynaložených nákladov žalobcov na prerábku bytu. Následne, keď žalovaná zistila, že žalobcovia požadujú, aby predmetom znaleckého posudku bolo určenie všeobecnej ceny nehnuteľnosti a rovnako tak, že J.. B. nemá oprávnenie na ohodnotenie stavebných prác na nehnuteľnosti, s ohliadkou nehnuteľnosti zo strany Ing. B. nesúhlasila. Poukázala na to, že Ing. B. mala informáciu o tom, čo bolo predmetom „prerábky“ výlučne od žalobcov, pričom sa nezaoberala tým, či išlo skutočne o zmeny, ktoré vykonali žalobcovia. Spochybnila, ako znalkyňa mohla stanoviť hodnotu nehnuteľnosti k 31.03.2006, keď sa v nehnuteľnosti v danom čase nikdy nenachádzala. Výpoveď Ing. B. označila za zmätočnú a protirečivú, kedy nie je zrejmé, z čoho vlastne vychádzala pri vykonaní znaleckého posudku. Závery uvedené v znaleckom posudku, podľa jej názoru, nezohľadňujú výlučne investície vykonané žalobcami, ale aj žalovanou. Podľa znaleckého posudku bola hodnota nezhnuteľnosti k 14.077.2011 bez zmien vo výške 41.956,14 Eur a po zmenách 56.504,82 Eur. Predmetom dodatku k znaleckému posudku bolo stanovenie všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti bezo zmien k 31.03.2006, kde znalkyňa určil, že všeobecná hodnota nehnuteľnosti k 31.03.2006 bez zmien bola 37.008,36 Eur. Spochybnenie predmetného znaleckého posudku vyvoláva aj tá skutočnosť, že hodnota nehnuteľnosti bez prerábky v čase medzi 31.03.2006 a 14.07.2011 stúpla len o cca 13%, keď zo štatistík NBS však vyplýva, že percentuálny nárast cien nehnuteľností dosiahol v danom období cca 32% nárast. Ďalej vytýkala súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal so skutočnosťou, že v zhodnotení nehnuteľnosti sa počíta aj so zmenou trhovej ceny nehnuteľnosti z dôvodu plynutia času. Stanovenie všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti považovala za nesprávne, keď ani jedno vyčíslenie všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti nebolo vykonané ku dňu, ku ktorému boli investície zo strany žalobcov vykonané. Ako dôkaznú núdzu žalovaných mal súd prvej inštancie vyhodnotiť skutočnosť, že žalobcovia nedokázali predložiť takmer žiadny dôkaz o zakúpení materiálov investovaných do nehnuteľnosti. Vytýkala súdu prvej inštancie, že sa nezaoberal tým, že mnohé investície vlastne investíciami neboli, naopak, došlo k zhoršeniu stavu nehnuteľnosti (napr. pri kuchynskej linke), že viaceré práce nemožno považovať za zhodnotenie nehnuteľnosti, ale len za jej bežnú údržbu (napr. stierky, vymaľovanie nehnuteľnosti, výmena sanity, lakovanie podlahy, výmena kuchynskej linky). Aj podľa samotných žalobcov išlo len o investície nevyhnutné na užívanie, preto suma 19496 Eur tomuto tvrdeniu nemôže zodpovedať. Ďalej namietala tú skutočnosť, že súd prvej inštancie citoval v odôvodnení rozsudku výpovede svedkov, ako aj cenárky V., či znalca W., týmito sa však nijak nezaoberal, ani nekonštatoval, či ich zobral do úvahy. Spochybnila výpovede svedkov Evy V. a V. X., ktorí sa nevedeli vyjadriť, či už k skutočnému zhodnoteniu nehnuteľnosti alebo prípadnej výške investícii do nehnuteľnosti. Nedôvodnosť nároku žalobcov je podľa jej názoru potvrdené aj tým, že žalobcovia si neplnili riadne svoje povinnosti voči stavebnému úradu a voči nej. Poukázala na rozdielnosť znaleckých posudkov Ing. B. a pána W.. Mala za to, že krycí list rozpočtu, vyhotoveného pani K. V. nezodpovedá skutočne vykonaným prácam, keď je všeobecne známe, že krycie listy rozpočtu a rozpočet vyhotovovaný na základe E.- u uvádza ceny, ktoré nielenže sú trhovými, ale aj nadhodnotené v porovnaní s trhovými cenami, keďže majú pokrývať všetky náklady stavebníka, vrátane zisku. Krycí rozpočet napr. hovorí o oknách „Salamander“, ktoré v byte neboli nikdy namontované, ale boli namontované bežné plastové okná. Rovnako zo strany žalobcov nedošlo k odvozu odpadu zo staveniska, hoci tieto položky sú v krycom liste rozpočtu zahrnuté. Žalobcovia ani nepreukázali, akým spôsobom a kam vykonali odvoz odpadu. Takisto nie sú pravdivé položky 9,11,12,53,58,68,74,91,112,113 či 120, pričom ide len o položky, ktoré dokáže identifikovať ako laik. Navyše je v krycom liste rozpočtu viackrát uvedená položka montáž (demontáž), vybúranie, pričom žalobcovia si práce robili svojpomocne, tieto práce nemajú byť zahrnuté v krycom liste rozpočtu, rovnako tak ako doprava materiálu. Ani položky týkajúce sa bežnej údržby nemali byť zahrnuté do krycieho listu rozpočtu. Ďalej poukázalana to, že sama pani V. spochybnila ako dôkaz krycí list rozpočtu, keď uviedla vo svojej výpovedi, že nijak nezisťovala presné značky zakúpených tovarov, nevedela, ktoré práce boli a ktoré neboli vykonávané svojpomocne, či boli práce vykonané odborne. Súd prvej inštancie sa nezaoberal ani skutočnosťou, či od nároku žalobcov nie je potrebné odpočítať jej
nároky v podobne nájomného za užívanie nehnuteľnosti bez právneho dôvodu. Vyslovil ten názor, že súd mal zaviazať žalovanú len na zaplatenie skutočne a účelne vynaložených nákladov. Napadnutý rozsudok označila za rozporný s podmienkou spravodlivosti, arbitrárny, nepreskúmateľný a zmätočný, ktorý zakladá nevyhnutnosť hľadať odpovede na nastolenú problematiku v rovine dohadov. Rovnako rozsudok nespĺňa podmienky racionality, celý je koncipovaný jednostranne v prospech žalobcov. Nesúhlasila s nárokmi žalobcov v rozsahu príslušenstva čo sa týka jeho výšky aj doby, po ktorú je povinná ho platiť. 3. Žalobcovia 1/, 2/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhli napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Pokiaľ sa týka vznesenej námietky premlčania uviedli, že na daný prípad, t.j. na nárok oprávneného držiteľa veci na náhradu nákladov, ktoré vynaložil na zhodnotenie držanej nehnuteľnosti, je potrebné z hľadiska plynutia premlčacích lehôt aplikovať ustanovenie § 130 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Táto oficiálna úprava má prednosť pred všeobecnou o počítaní lehôt pri bezdôvodnom obohatení. Nárok oprávneného držiteľa sa preto, vzhľadom na osobitnú právnu úpravu obsiahnutú v § 130 ods. 3 Občianskeho zákonníka premlčiava podľa § 101 ods. 3 Občianskeho zákonníka v 3-ročnej premlčacej dobe, pritom treba rozlišovať dobu, kedy nárok na náhradu vznikol a dobu, kedy sa stal splatným (doba splatnosti nemusí byť totožná s dobou vzniku). Až ku dňu vrátenia veci je známa výška držiteľovho nároku. Poukázali na to, že svoj nárok si uplatnili v rámci premlčacej doby. Nárok na náhradu nákladov sa stal splatným dňa 14.07.2011 a premlčacia lehota uplynula dňa 14.07.2014. Po vydaní bytu upravili svoj návrh zmeneným žalobným petitom dňa 31.08.2011 tak, že žiadali s poukazom na § 130 ods. 3 Občianskeho zákonníka uhradiť im sumu 8.124,80 Eur (jednalo sa o časť skutočného zhodnotenia bytu, na ktoré mali nárok), s úrokmi z omeškania od 15.07.2011 a trovy konania, v nich a zaplatené poplatky cenárovi a znalcovi. Následne, vzhľadom na správanie žalovanej, dňa 24.09.2013 rozšírili svoj žalobný návrh na sumu 19.496 Eur (žiadali už celý rozsah zhodnotenia bytu). Mali za to, že súd prvej inštancie svoj právny názor týkajúci sa začiatku plynutia premlčacej doby a dĺžky premlčacej lehoty, s odvolaním na príslušnú súdnu judikatúru, dostatočne odôvodnil. Pokiaľ sa týka dobromyseľnosti žalobcov ako držiteľov nehnuteľnosti, poukázali na nadobudnutie predmetného bytu, na tú skutočnosť, že prvýkrát sa dozvedeli o tom, že niekto spochybňuje ich vlastníctvo k bytu a teda, že sa vedie voči nim súdny spor, až dňa 05.05.2009, kedy si prevzali predvolanie na pojednávanie. Až do tohto momentu nemali absolútne vedomosť o tom, že by niekto spochybňoval ich vlastnícke právo k predmetnému bytu. Ďalej poukázali na to, že rozhodnutie Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 9Cb/115/2008 zo dňa 27.01.2010 v časti výroku o určení vlastníckeho práva pani A. k bytu nadobudlo právoplatnosť dňa 02.02.2011. Najneskôr v tento deň prestali byť dobromyseľnými držiteľmi bytu. Všetky prerábky v byte boli uskutočnené v čase, keď nevedeli a nemohli za žiadnych okolností vedieť o tom, že nie sú vlastníkmi bytu. Výdavky na tieto práve vynakladali v čase, keď boli presvedčení o tom, že sú vlastníkmi bytu, o čom ich utvrdzoval aj zápis v katastri nehnuteľností. Uviedli, že neboli povinní si odkladať doklady o zakúpení materiálu a dodaných prác, pretože ich investovali z vlastných finančných prostriedkov, ktoré mali z predaja ich spoločného domu, ďalej z dôvodu, že dávno uplynuli záručné doby, ktoré sa viazali na zakúpený materiál a tiež z dôvodu, že takmer všetku túto rekonštrukciu zabezpečoval otec žalobcu, ktorý už niekoľko rokov nežije. Dňa 16.02.2011 stavebná cenárka, pani V., pri ohliadke bytu konštatovala daný stav, , je absolútne technicky nemožné, aby uskutočnili tieto prerábky po právoplatnosti súdneho rozhodnutia. Prerábky boli uskutočňovali po zakúpení bytu v roku 2006 a balkón v januári 2009 (objednaný v decembri 2008 a zaplatená tiež záloha), čo preukázali jednal ohlásením stavebných úprav zo dňa 05.05.2006, stanoviskom Mestského úradu v Novom Meste nad Váhom zo dňa 25.05.2006, dokladmi o zakúpení niektorých materiálov potrebných k prerábke jadra, zmluvou o dielo na montáž uzatvorenia balkóna zo dňa 17.12.2008 a ďalej výpoveďami svedkov Q. K., V. K., Z. V. a V. X.. Ďalej poukázali na to, že o skutočnosti, že žalovaná platila byť až do konca roku 2006, že si bola vyberať poštu, nemali vedomosť. Tieto skutočnosti žalovaná pred prvostupňovým súdom nikdy netvrdila, nikdy neboli preukázané. V zmysle § 205a O.s.p. v spojení s § 120 ods. 4 O.s.p. by na ne nemalo byť prihliadnuté. Poukázali na to, že žalovaná pred súdom prvej inštancie žiadnym spôsobom nepreukázala nedobromyseľnosť žalobcov, súd po vznesení námietky zo strany žalovanej vychádzal zo zákonnej domnienky dobromyseľnosti držby žalobcov. Predtým však skúmal aj skutkové okolnosti tohto prípadu, ktorými sa tiež dôsledne zaoberal. Tvrdenie žalovanej, že kupovaná nehnuteľnosť v čase kúpy môže trpieť právnymi vadami nepovažovali za dôvodné, nakoľko žiadna takáto skutočnosť nevyplývala ani z listu vlastníctva ani z iných okolností. Poukázal na to, že nikdy neprišli do styku s predávajúcim, s jeho podnikateľskou činnosťou. Vyjadrenia žalovanej v odvolaní v súvislosti s namietanou dobromyseľnosťou, nemajú nič spoločné s ich dobrou vierou ako držiteľov, nakoľko všetky sa týkajú obdobia po 02.02.2011, kedy už neboli vlastníkmi bytu a teda ani jeho držiteľmi. Mali za to, že právo meniť žalobný petit im vyplýva zo zákona, taktiež vyslovovať svoje právne názory v podaniach. Ďalej poukázali na konanie žalovanej, ktorej oznamovali, že byt je zhodnotený a že v
prípade ak stratia svoje vlastníctvo, budú sa domáhať vydania majetkového prospechu od žalovanej a napriek tomu žalovaná tri dni po prevzatí bytu od nich, previedla tento byt na svojho syna, nemala žiadny majetok, z ktorého by mohla vyplatiť ich pohľadávku a následne uskutočnila ďalší prevod. K námietkam žalovanej ohľadne ohliadky dňa 14.07.2011 a znaleckého posudku týkajúceho sa zhodnotenia bytu vykonanými prerábkami uviedli, že si mohli zavolať znalca na vykonanie ohliadky bytu kedykoľvek pred odovzdaním bytu. Chceli však voči žalovanej postupovať korektne a znalca objednaného všetkými účastníkmi, prizvali na deň, kedy sa byt reálne odovzdával žalovanej. Na ohliadke bytu začala žalovaná namietať znalca, žiadať ho o ocenenie stavebných prác, na čo znalec nebol prizvaný, bol objednaný za účelom zistenia zhodnotenia bytu ku dňu 14.07.2011 vykonanými prerábkami. Skutočnosť, čo bolo v byte prerábané si účastníci zhodne potvrdili na pojednávaní dňa 26.06.2013. Taktiež účelnosť vykonaných prerábok vyplýva zo samotného vyjadrenia žalovanej. Čo konkrétne bolo v byte prerábané vyplývalo z viacerých dôkazov, a to z krycieho listu rozpočtu, zo znaleckého posudku Ing. B. a doplnku k nemu a nakoniec aj zo znaleckého posudku Ing. W., ktorý bol zabezpečený žalovanou. Stotožnili sa s názorom súdu, že nebolo potrebné vykonať ohliadku bytu, a to aj z dôvodu, že byt už nepatril žalovanej, od jeho odovzdania uplynulo 5 rokov a súd mal zisťovať stav ku dňu 14.07.2011. S poukazom na súdnu judikatúru slovenských, ako aj českých súdov uviedli, že súd pri dokazovaní postupoval tak, že zisťoval rozsah zhodnotenia bytu ku dňu 14.07.2011. Podľa súdnej judikatúry rozsahom zhodnotenia nie sú vynaložené prostriedky, ale to, o čo sa vec ku dňu jej vrátenia zhodnotil. Náklady, ktoré oprávnený držiteľ vynaložil na zhodnotenie držanej veci sa zisťujú porovnaním stavu veci v okamihu nadobudnutia oprávnenej držby so stavom veci ku dňu jej vydania vlastníkovi. Ďalej uviedli, že znalkyňa Ing. B. bola oprávnená znalecky zisťovať zhodnotenie bytu ku dňu jeho vydania, pretože bola a je znalkyňou v odbore stavebníctvo, odvetvie oceňovanie nehnuteľností a pozemné stavby. Znalecký posudok Ing. B. bol v súlade so zhodnými tvrdeniami účastníkov týkajúcimi sa rozsahu prevedených úprav v byte, pričom sa porovnávali všeobecné ceny bytu ku dňu nadobudnutia vlastníckeho práva k bytu, znalkyňa pri stave bytu zobrala do úvahy aj všetky prerábky, ktoré uskutočnila ešte žalovaná so všeobecnou cenou toho istého bytu, ku dňu jeho vydania, t.j. k 14.07.2011. Znalecký posudok Ing. B., vrátane jeho doplnku mohol preto súd považovať za dôkaz, ktorý kvalifikovaným spôsobom preukazoval rozsah zhodnotenia nehnuteľnosti ku dňu 14.07.2011 prerábkami nimi uskutočnenými. Stav, v akom sa nachádzal byt, keď ho získali do vlastníctva bol účastníkmi zhodne potvrdený na pojednávaniach v tejto veci a tento stav je zhodne popísaný aj v znalekom posudku č. 65/2011, z ktorého znalkyňa pri tvorbe jeho doplnku podporne vychádzala. Byt v tomto stave, ku dňu 28.04.2011 znalkyňa ocenila podľa cien platných v tomto čase. Tieto typy bytov poznala aj z vlastnej znaleckej praxe, ale aj zo školiacich seminárov znalcov, ktorých sa pravidelne zúčastňuje. Všetky náklady boli účelne vynaložené, t.j. že sa jednalo o viac ako 30-ročný byt, takmer v pôvodnom stave. Znalkyňa zisťovala všeobecné ceny tohto bytu v dvoch rôznych obdobiach a v dvoch rôznych stavoch s tým, že postupovala pri zisťovaní všeobecnej ceny metódou polohovej diferenciácie, ktorá sa určuje na základe vzťahu technickej hodnoty bytu a koeficientu polohovej diferenciácie. S poukazom na znalecký posudok Ing. B. uviedli, že stav s prerábkami nimi uskutočnenými ku dňu 14.07.2011 bol ocenený na sumu 56504,82 Eur + spoluvlastnícky podiel na pozemku v sume 955,28 Eur. Doplnkom k znaleckému posudku sa mala určiť hodnota byt v stave, v akom bol prevzatý žalobcami (t.j. pôvodný stav + prerábky uskutočnené ešte pôvodnou vlastníčkou, t.j. žalovanou), a to ku dňu 28.04.2006 (kedy došlo k vzniku oprávnenej držby), bola všeobecná hodnota takéhoto bytu určená na sumu 37008,36 Eur + spoluvlastnícky podiel na pozemku v sume 955,28 Eur. Poukázali na to, že podľa súdnej judikatúry sa porovnávajú stavy bytu pred rekonštrukciami zo strany žalobcov, a to pri vzniku oprávnenej držby, t.j. 37008,36 Eur (28.04.2006, stav pred rekonštrukciou) a suma 56504,82 Eur (14.07.2011, rekonštruovaný byt). Rozdiel je 19.496,46 Eur. Čo sa týka kuchynskej linky, toto vymenili za bežnú kuchynskú linku na báze dreva, žiadny nadštandard, pričom táto bola určite použiteľnejšia ako stará, prehnitá a poškodená. Uviedli, že investície spojené so zadovážením zánovnej kuchynskej linky si neuplatňovali. Znalec oceňoval túto kuchynskú linku aj v roku 2006 aj v roku 2011 rovnakým štandardom, ako kuchynskú linku na báze dreva. Taktiež neboli nimi uplatňované náklady na lakovanie podlahy, ani vymaľovanie nehnuteľnosti, čo je možné bezpečne zistiť zo znaleckého posudku Ing. B. a doplnku k znaleckému posudku, ako aj z vyjadrenia znalkyne na pojednávaní dňa 25.03.2015. Na záver uviedli, že do dnešného dňa nemajú vrátenú kúpnu cenu za byt, ktorú zaplatili B. H. s.r.o. a ani náklady, ktorými zhodnotil žalovanej jej byt.
4. Žalovaná vo svojej odvolacej replike k vyjadreniu žalobcov v podstate zopakovala dôvody svojho odvolania. Zdôraznila, že k strate jej vlastníckeho práva k bytu nikdy nedošlo, žalobcovia nikdy neboli oprávnenými vlastníkmi bytu a jediným vlastníkom bytu ex tunc je žalovaná. Poukázala na to, že neustále riešila situáciu, ktorá vznikla v rozpore s Právnym poriadkom Slovenskej republiky, a to či už žalobcami
súdnou cestu alebo podanými trestnými oznámeniami. Za pochybné označila tvrdenia žalobcov, že spoločnosť B. H. nepoznali, rovnako tak tvrdenie žalobcov, že od začiatku postupovali korektne, keď túto skutočnosť spochybňujú zrejmé fakty, ktorými sú napr. odmietanie vydania bytu napriek vedomosti o tom, že vlastníkom je žalovaná. Pokiaľ chcela predmetný byt darovacou zmluvou previesť na syna uviedla, že ide o výsostné právo vlastník a nehnuteľnosti s prizmou toho, že nemohla byt v rozpore s právnym poriadkom roky užívať a napokon na konci (od februára 2011) aj z dôvodu výlučne na strane žalobcov, ktorí jej v jeho užívaní bránili. Ku korektnosti žalobcov uviedla toľko, že žalobcovia by sa z bytu bez výzvy polície neodsťahovali ani v júli 2011. Žalobcovia tiež porušili dohodu s ňou a v deň, kedy malo dôjsť k výkonu znaleckého posudku jej oznámili, že znalecký posudok sa bude robiť na iné skutočnosti, než na tie, ktoré boli dohodnuté. Opakovane zdôraznila, že zhodnotenie predmetného bytu vo výške 20.000 eur v realite zodpovedá diametrálne odlišným prerábkam než tej, ktorá bola vykonaná v byte žalovanej. Naďalej trvala na platnosti znaleckého posudku Ing. W..
5. Žalobcovia vo svojej odvolacej replike k vyjadreniu žalovanej v podstate uviedli, že trvajú na svojich doterajších vyjadreniach tak v otázke vznesenej námietky premlčania, ako aj v dobromyseľnosti žalobcov. Zopakovali skutočnosti uvedené v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej.
6. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania, podľa § 385 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.
7. Po podaní odvolania žalovanou došlo k zmene právnej úpravy občianskeho súdneho konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok /ďalej len "CSP"/, ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok /O.s.p./, platný v čase vydania napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v čase podania odvolania.
V danom prípade bolo odvolanie žalovanej podané dňa 01.06.2016. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Vychádzajúc u uvedených ustanovení, s prihliadnutím na základné princípy CSP uvedené v jeho čl. 2 ods. 1 a čl. 3 ods. 1, odvolací súd posudzoval dôvody odvolania podľa právneho stavu účinného ku dňu podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O.s.p..
8. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalovanou vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie v danej veci. Z daného titulu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP odkazuje. K odvolacím námietkam žalobcu uvádza nasledovné:
9. Podstata odvolacích dôvodov vznesených odvolateľkou spočíva v tom, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne posúdenie veci. Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil dôvodnosť týchto námietok.
10. V danom prípade odvolateľka namieta nesprávne právne posúdenie otázky premlčania nároku žalobcov. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie pokiaľ rozhodoval o vznesenej námietke premlčania, postupoval v súlade s citovanými ustanoveniami Občianskeho zákonníka a svoje rozhodnutie založil na konkrétnych výsledkami vykonaného dokazovania preukázaných skutočnostiach a tvrdeniach.
11. Odvolací súd nepovažuje za správny názor odvolateľky, že nárok žalobcov, ktorý si uplatňujú v tomto konaní je premlčaný (minimálne vo výške presahujúcej 8124,80 Eur s príslušenstvom), keď vychádzala z o všeobecnej premlčacej lehoty uvedenej v ustanovení § 107 Obč. zákonníka. Správne súd prvej inštancie v danej veci vychádzal pri posúdení námietky premlčania vznesenej žalovanou z ust. § 101 Občianskeho zákonníka a správne uzavrel, že nárok žalobcov ako oprávnených držiteľov, ktorí vynaložili náklady na zhodnotenie predmetného bytu sa voči vlastníkovi - žalovanej premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote. Odvolací súd dodáva, že hoci sa tento nárok svojou štruktúrou
podobá nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, kde platia lehoty uvedené v § 107 Občianskeho zákonníka, uplatnenie trojročnej premlčacej lehoty je podmienené tým, že nárok oprávneného držiteľa nemá základ v ustanoveniach Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení, ale v samostatnom ustanovení § 130 ods. 3 Obč. zákonníka, ktoré upravuje otázku pomeru medzi oprávneným držiteľom a vlastníkom veci. Z uvedeného zákonného ustanovenia (§ 130 ods. 3 Občianskeho zákonníka) vyplýva, že oprávnený držiteľ má voči vlastníkovi veci nárok na náhradu nákladov, ktoré po dobu oprávnenej držby účelne vynaložil na vec, a to v rozsahu zodpovedajúcom zhodnoteniu veci ku dňu jej vrátenia. Pritom treba rozlišovať dobu, kedy záväzok na náhradu nákladov vznikol a dobu, kedy sa stal splatný, doba splatnosti nemusí byť totožná s dobou, kedy záväzok vznikol. Právny význam má i otázka, kedy právo zo záväzku na náhradu týchto nákladov môže byť po prvýkrát uplatnené, kedy je teda actio nata. Tento okamžik treba fixovať ku dňu vrátenia veci, ako to expressis verbis vyplýva z citovaného ust. 130 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Rozsahom zhodnotenia veci nie sú vynaložené prostriedky, ale to, o čo sa vec ku dňu jej vrátenia zhodnotila. Výšku nároku oprávneného držiteľa nie je možné určiť skôr, než je vec vrátená vlastníkovi, nakoľko ž v tomto okamžiku je zrejmé, aká je výška držiteľovho nároku. Odvolací súd poukazuje na to, že primárnym zmyslom ustanovenia § 130 ods. 3 Občianskeho zákonníka je poskytnúť ochranu oprávnenému držiteľovi vo vzťahu k nároku na náhradu nákladov, ktoré na vec účelne vynaložil v dobe oprávnenej držby. Je potrebné poukázať v tomto smere na to, že ak je možné prípady obohatenia jednej osoby na úkor druhej riešiť podľa uvedeného ustanovenia, potom je nutné ho aplikovať, lebo má prednosť pred uplatneným ustanovením o bezdôvodnom obohatení. Posúdenie premlčania súd prvej inštancie posúdil správne, keď uzavrel, že v danom prípade k odovzdaniu bytu žalobcami žalovanej došlo dňa 14.07.2011, žaloba bola podaná dňa 01.04.2011 a k rozšíreniu petitu zo strany žalobcov na zaplatenie sumy 19.496,- Eur s prísl. došlo dňa 24.09.2013, pričom táto zmena petitu bola pripustená uznesením súdu zo dňa 21.11.2013, teda v žiadnom prípade nemohlo dôjsť k premlčaniu nároku žalobcov, keď na daný prípad by sa vzťahovala 3-ročná premlčacia lehota podľa § 101 Občianskeho zákonníka, ktorá by uplynula až dňa 14.07.2014. Vzhľadom na uvedené neboli dôvodné námietky odvolateľky ohľadne záverov súdu prvej inštancie o začiatku plynutia premlčacej doby. Nedôvodná bola aj námietka odvolateľky, že žalobcovia dobromyseľní nikdy neboli. Súd prvej inštancie sa dôsledne zaoberal skutočnosťou, či žalobcovia boli oprávnenými držiteľmi predmetného bytu a správne uzavrel, že žalobcovia ako kupujúci uzavreli dňa 31.03.2006 so spoločnosťou B. H., spol. s r.o. W. kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol predmetný byt za kúpnu cenu 1.100.000,- Sk. Vklad bolo povolený vtedajšou Správou katastra Nové Mesto nad Váhom dňa 28.04.2006. Od okamihu uzavretia predmetnej kúpnej zmluvy najneskôr do podania vkladu vtedajšou Správou katastra Nové Mesto nad Váhom, t.j. od 28.042006, boli žalobcovia oprávnene v presvedčení, že sú vlastníkmi predmetného bytu a podľa názoru súdu boli nesporne v dobrej viere, že im tento patrí, a to vzhľadom k všetkým okolnostiam prípadu. Je teda nevyhnutné vyhodnotiť danú situáciu v tom smere, že najneskôr od 28.04.2006 boli žalobcovia oprávnenými držiteľmi predmetného bytu. Za takéhoto stavu, ani pri bežnej normálnej opatrnosti žalobcovia nemali a nemohli mať dôvodné pochybnosti o tom, že sú vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti. K strate ich dobrej viery, podľa názoru súdu, došlo až právoplatnosťou rozsudku tamojšieho súdu sp. zn. 9Cb/115/2008 zo dňa 27.01.2010, ktorý v časti výroku, ktorým sa určilo, že žalovaná je výlučnou vlastníčkou tohto bytu a ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 02.02.2011. Odvolací súd sa s týmto názorom súdu prvej inštancie stotožňuje a za rozhodné obdobie, kedy boli žalobcovia dobromyseľní v súlade s názorom súdu prvej inštancie považuje dobu od povolenia vkladu vlastníckeho práva žalobcom k spornému bytu do právoplatnosti vyššiecitovaného rozsudku, ktorým sa určilo, že žalovaná je výlučnou vlastníčkou tohto bytu. Neopodstatnené je preto tvrdenie odvolateľky, že u žalobcov zanikla dobromyseľnosť v súvislosti so súdnym sporom, v ktorom sa žalovaná domáhala určenia vlastníckeho práva k predmetnému bytu, nakoľko vo všeobecnosti platí, že strata dobrej viery držiteľa nastane okamihom, keď sa mu stali známe skutočnosti, ktoré z hľadiska objektívneho posudzovania museli u neho dôvodne vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Môže k nej dôjsť tiež právoplatným rozhodnutím súdu, ktorým sa ukladá držiteľovi vydať vec vlastníkovi, prípadne ktorým sa určuje, že vlastníkom veci je iná osoba ako držiteľ. Neobstojí ani námietka odvolateľky, že žalobcovia zámerne odďaľovali vrátenie predmetného bytu, keď na vecnú správnosť napadnutého rozsudku táto nemá žiaden vplyv. Bolo totiž na vôli žalovanej, či sa bude v súdnom konaní domáhať vydania predmetného bytu po právoplatnom rozsudku o určení jej vlastníctva k predmetnému bytu. Strata dobrej viery žalobcov s poukázaním na uvedené súdne konanie preto neprichádza do úvahy. Ani tvrdenie odvolateľky o právnych vadách kupovaného bytu neobstoja, nakoľko tieto tvrdenia neboli ničím preukázané. Pokiaľ sa týka poukazu odvolateľky na konanie žalobcov, ktoré nemá nič spoločné s dobromyseľnosťou (procesný postup žalobcov v tomto konaní, nekorektné tvrdenia žalobcov v tomto
konaní), tieto okolnosti vzhľadom na vyššieuvedené taktiež nemôžu mať za následok stratu dobrej viery žalobcov.
12. Pokiaľ sa týka námietky odvolateľky, že súd prvej inštancie nevykonal ňou navrhovaný dôkaz
- ohliadku predmetného bytu, súd prvej inštancie uviedol, že tento dôkaz nepovažuje za potrebný. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že skutočnosť, čo bolo v byte prerábané si účastníci zhodne potvrdili na pojednávaní dňa 26.06.2013, taktiež aj účelnosť vykonaných prerábok vyplýva zo samostatného vyjadrenia žalovanej. Čo konkrétne bolo v byte prerábané vyplývalo z viacerých súdom prvej inštancie vykonaných dôkazov - z výsluchov účastníkov, znaleckého posudku znalkyne Ing. B. a dodatku k nemu zo dňa 18.09.2013. Súd prvej inštancie správne zisťoval rozsah zhodnotenia bytu vykonanými prerábkami, a to ku dňu vydania bytu, t.j. 14.07.2011, keď správne prihliadol na to, že rozsahom zhodnotenia nie sú vynaložené finančné prostriedky, ale to, o čo sa vec ku dňu jej vydania zhodnotila. Z tohto dôvodu neobstojí ani námietka odvolateľky, že znalecký posudok vypracovala znalkyňa z odboru stavebníctvo, odvetvie pozemné stavby a oceňovanie nehnuteľností a nie teda aj oceňovanie stavebných prác a že dokazovanie sa má viesť za účelom ocenenia stavebných prác. Odvolací súd v súlade s názorom súdu prvej inštancie má za to, že ak predmetom dokazovania nemalo byť zisťovanie ceny stavebných prác, ale rozsah zhodnotenia a z dôvodu, že v konaní bol vykonaný dôkaz znaleckým posudkom Ing. B., ktorým bol ocenený byt ku dňu 14.07.2011 (s prerábkami uskutočnenými žalobcami) a doplnok k nemu zo dňa 18.03.2013, ktorým bol ocenený byt ku dňu 28.04.2006 (t.j. byt bez prerábok uskutočnených žalobcami), vrátane výsluchu tohto znalca ako svedka, nebolo dôvodné nariaďovať súdom znalecké dokazovanie ustanovením znalca súdom v danej veci. Znalkyňa J.. B. bola oprávnená znalecky zisťovať zhodnotenie bytu ku dňu jeho vydania, pretože ako bolo už konštatované vyššie, je znalkyňou v odbore stavebníctvo, oceňovanie nehnuteľností a pozemné stavby, osobne sa zúčastnila ohliadky bytu, mala všetky potrebné údaje a informácie o jeho zariadení a stave, byty tohto typu poznala zo svojej znaleckej činnosti. Rozsah zhodnotenia bytu zisťovala porovnaním bytu v okamihu nadobudnutia oprávnenej držby žalobcami so stavom bytu ku dňu jeho vydania vlastníkovi žalovanej. K ďalším námietkam odvolateľky ohľadne výšky zhodnotenia predmetného bytu v rozhodnom období, nerešpektovanie znaleckého posudku znalca Ing. Q. W. predloženého žalovanou, odvolací súd poukazuje na výstižné odôvodnenie rozsudku (str. 30, 31), s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje. K ďalším námietkam odvolateľky, že v zhodnotení bytu boli zohľadnená aj výmena kuchynskej linky, lakovanie podlahy a vymaľovanie bytu, odvolací súd dodáva, že tieto náklady neboli zahrnuté v zhodnotení bytu v rozhodnom období. Pokiaľ sa týka kuchynskej linky, znalkyňa oceňovala túto kuchynskú linku aj v roku 2006 aj v r oku 2011, pričom z výsluchu znalkyne ako svedkyne vyplýva, že pri kuchynskej linke neoceňovala vyšší štandard, t.j. masív. Ani námietka odvolateľky poukazujúca na krycí list cenárky Ing. V. nie je dôvodná, nakoľko z výsluchu znalkyne Ing. B. vyplynulo, že krycí list bol pri vypracovaní znaleckého posudku len ako doplňujúci podklad, nie povinnou prílohou k znaleckého posudku, pri vypracovaní ktorého vychádzala z vyhlášky. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil znalecký posudok znalkyne Ing. B., vrátane jeho dodatku, s prihliadnutím na skutočnosti uvedené touto znalkyňou počas jej výsluchu a preto ani odvolací súd nezistil akékoľvek skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné pochybovať o prijatých odborných záveroch, ku ktorým znalkyňa dospela. K námietke odvolateľky, že k rozhodnutiu súdu prvej inštancie nedošlo v súlade so zásadou spravodlivosti, odvolací súd uvádza, že podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami (rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). V danej veci z odôvodnenia rozsudku je možné zistiť, ktoré skutočnosti považoval súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil, odôvodnenie rozsudku je dostatočné, v dôsledku čoho nemožno rozsudok považovať za arbitrárny, či nepreskúmateľný. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranami konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu pripomienku strany konania, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán konania (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalovanej odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. Pokiaľ žalovaná v odvolacom konaní predložila rozsudok Okresného súdu Piešťany č.k. 8C/48/2009-459 zo dňa 20.12.2016 a žiadala vo veci nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolací súd tejto žiadosti nevyhovel, keď žalovaná neuviedla, z akého dôvodu má odvolací súd na tento rozsudok prihliadať.
13. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
14. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 2 CSP tak, že úspešným žalobcom bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením postupom podľa § 262 ods. 2 CSP.
15. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).