Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_17C-692-2015.pdf
PDF · 130.52 KB
Case nature
Area
Subarea
17C/692/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Galanta, v konaní vedenom pred sudkyňou JUDr. Mariannou Hosťoveckou, v právnej veci žalobcu: U. M., nar. XX. X. XXXX, trvale bytom XXX XX Š. č. XXX, t. č. Ú. a Ú., XXX XX G., T. XX/XXX, P. X, zastúpeného advokátskou kanceláriou VIA LEGE, s.r.o., so sídlom 925 53 Pata, Veterná 1093, IČO: 36 866 415, proti žalovanej: P. T., nar. XX. X. XXXX, trvale bytom XXX XX Š.D. č. XXX, zastúpenej Mgr. Štefanom Slováčikom, advokátom so sídlom 949 01 Nitra, Farská 34, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o vrátenie daru a o nahradenie vyhlásenia vôle žalovanej, takto
rozhodol:
Súd žalobu zamieta.
Súd priznáva žalovanej voči žalobcovi náhradu trov konania vo výške 100 %, o ktorej výške súd rozhodne samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.
odôvodnenie:
1. Dňa 12. 11. 2015 bola súdu doručená žaloba žalobcu, na základe ktorej sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vrátenia daru a nahradenia vyhlásenia vôle žalovanej.
2. Svoju žalobu žalobca odôvodnil tým, že na základe Osvedčenia o dedičstve pod sp. zn. 8D/97/2011, Dnot 159/2011 zo dňa 30. 1. 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť 30. 1. 2012, nadobudol do výlučného vlastníctva nehnuteľnosti v katastrálnom území Š., evidované okresným T., katastrálny odbor, na LV číslo XXX ako pozemky parcely registra „N.“ číslo XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 628 m2, číslo XXXX/X - záhrady o výmere 695 m2 a stavba - rodinný dom so súpisným číslom XXX postavený na parcele číslo XXXX/X.
3. Žalobca dňa 4. 4. 2013 uzatvoril so žalovanou, v tom čas jeho manželkou, Darovaciu zmluvu, titulom ktorej žalovaná ako jeho manželka nadobudla do výlučného vlastníctva vyššie uvedené predmetné nehnuteľnosti. Katastrálny odbor povolil vklad vlastníckeho práva dňa 22. 4. 2013 pod X. XXXX/XXXX
- č. z. XXX/XXXX. Obsahom darovacej zmluvy bol aj osobný záväzok žalovanej poskytnúť žalobcovi v nehnuteľnosti trvalé, bezplatné, ničím neobmedzené doživotné užívanie nehnuteľností.
4. Žalobca daroval žalovanej z dôvodu, že jej chcel oplatiť dôveru a lásku, ktorú pred momentom darovania prejavovala žalovaná voči žalobcovi, kedy napriek hroziacemu uväzneniu žalobcu tohto milovala a uisťovala ho, že naňho počká, až kým nebude prepustený z väzenia na slobodu. Žalobca cítil lásku a veľkú mieru vďaky voči žalovanej a bol si istý, že mu žalovaná poskytne psychickú podporu, bude ho vo väzení pravidelne navštevovať, a tak mu pomáhať prežiť ťažké životné obdobie vo väzení a zároveň mu bude poskytovať perspektívu a prísľub šťastného rodinného života, spoločného domova zriadeného v nehnuteľnostiach po jeho návrate z väzenia. Žalobca nastúpil dňa 9. 7. 2013 na výkon trestu odňatia slobody, ktorý pretrváva dodnes. Žalovaná žalobcu spočiatku aj navštevovala. Avšak
dňa 2. 6. 2015 doručila tunajšiemu súdu návrh na rozvod manželstva s odôvodnením, že žalobca je vo výkone trestu odňatia slobody. Žalobca sa dozvedel, že žalovaná si do nehnuteľnosti nasťahovala milenca, s ktorým v nehnuteľnosti žije a dokonca aj čaká dieťa. Uvedené konanie žalovanej žalobcu veľmi ranilo, zasiahlo, žalobca pociťuje silnú citovú ujmu a veľké sklamanie zo správania žalovanej. Tunajší súd manželstvo žalobcu a žalovanej aj rozviedol, dokonca žalovaná sa na pojednávaní dňa 9. 11. 2015 priznala k nevere. V júni 2015 navštívila žalovaná žalobcu s tým, že žiadala, aby s ňou uzatvoril dohodu, na základe ktorej bude žalobca súhlasiť s predajom nehnuteľností. Žalobca s týmto nesúhlasil. Žalovaná hrubo porušila dobré mravy vo vzťahu k žalobcovi, ako aj iným členom jeho rodiny. Porušila sľub manželskej vernosti a to aj napriek tomu, že o možnom odsúdení žalobcu vedela pred uzatvorením manželstva. Žalovaná žalobcovi nepomohla znášať ťažké životné okolnosti (uväznenie), ani mu neposkytovala podporu počas trestu odňatia slobody, neudržiavala zázemie, respektíve aspoň bývanie pre jeho návrat z väzenia. Všetko uvedené je konaním žalovanej, ktoré je nielen v príkrom rozpore s dobrým mravmi, ale predstavuje aj porušenie zákonných povinností ako manželky v zmysle § 18 Zákona o rodine (ďalej len ZR). Žalovaná sa snažila zbaviť žalobcu možnosti v tejto nehnuteľnosti bývať, pričom vie, že v týchto nehnuteľnostiach má hlásený trvalý pobyt a má k nim silný citový vzťah. Dňa 12. 11. 2015 právny zástupca žalobcu osobne žalovanej doručil dva písomné dokumenty, a to uplatnenie práva žalobcu na vrátenie daru voči žalovanej a návrh dohody o vrátení daru ako podklad pre zápis vlastníckeho práva žalobcu k nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľnosti. Žalovaná odmietla predmetnú dohodu podpísať, nehnuteľnosti nevypratala a naďalej ich užíva spoločne aj s jej milencom.
5. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila písomne, ktoré podanie bolo súdu doručené dňa 21. 3. 2016, v ktorom uviedla, že so žalobou nesúhlasí. Nesúhlasí s tvrdeniami žalobcu, že sa k nemu alebo členom jeho rodiny mala správať tak, že by hrubo porušovala dobré mravy. Nie je pravdou, že nepomáhala žalobcovi znášať ťažké životné okolnosti súvisiace s jeho uväznením. Ťažkú životnú situáciu mu pomáhala zmierniť pravidelnými návštevami v ústave na výkon trestu, materiálnym zabezpečením jeho osobných potrieb, ako aj finančnou pomocou (pravidelné zasielanie peňažných prostriedkov, uhrádzanie súm za právne služby obhajcu a podobne). Žalovaná počas celej doby trvania manželstva žalobcu aktívne podporovala a pomáhala mu ako po finančnej, tak aj po emocionálnej stránke. Pod hrubým porušením dobrých mravov zákonné ustanovenia predpokladajú porušenie dobrých mravov značnej intenzity alebo ich sústavné porušovanie a to či už fyzickým násilím, hrubými urážkami, neposkytnutím podpory, alebo potrebnej pomoci a podobne. Žalovaná sa voči žalobcovi nedopustila konania, ktoré by sa v zmysle zákona dalo subsumovať pod hrubé porušenie dobrých mravov. Nový vzťah a rozvod manželstva so žalobcom, ktorý je odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov, nemožno vzhľadom na všetky okolnosti považovať za dôvod na vrátenie daru v zmysle § 630 OZ. Dôvodom rozvodu manželstva bolo práva odsúdenie žalobcu. Ďalej poukázala na to, že osoby vo VTOS musia posielať tzv. balíčenky a navštívenky, teda pokiaľ chcú, aby im bol poslaný balík, alebo aby mali návštevu, musia o to vopred požiadať a poukázala na to, že žalobca bol ten, ktorý žalovanej prestal balíčenky a navštívenky posielať, teda on sám s ňou prestal komunikovať. Do doby, keď tieto žalovanej posielal, žalovaná ho navštevovala, posielala mu peniaze aj balíky. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť. Poukázala aj na darovaciu zmluvu, na čl. V. druhý odsek, v ktorom je uvedené, že účelom darovacej zmluvy nebola len vďaka žalobcu za lásku žalovanej, ako to žalobca v žalobe uviedol, ale aj tá skutočnosť, že žalovaná do tejto nehnuteľnosti vložila finančné investície na prestavbu a rekonštrukciu predmetného rodinného domu. Je pravda, že žalovaná sa snažila nehnuteľnosti predať, čo ako výlučná vlastníčka mohla urobiť aj bez súhlasu žalobcu, napriek tomu žalobcu dotazovala o súhlas Vecné bremeno in persona nebolo zapísané ako ťarcha na LV.
6. Nová právna úprava v ustanovení § 150 CSP zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť, ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Táto povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace s procesným útokom alebo procesnou obranou strany sporu a je koncepčným predpokladom tzv. sudcovskej koncentrácie civilného sporového konania (§ 153 CSP). K žalobe je potrebné doložiť všetky listinné dôkazy na preukázanie tvrdení uvedených v žalobe. Preto súd nemôže vyzývať (s poukazom na dodržiavanie zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti strán) stranu na preukázanie svojich tvrdení, a pri svojom rozhodovaní v merite veci vychádza z toho, čo strana v konaní preukáže a to ku dňu, kedy rozhoduje. Tu súd poukazuje aj na to, že na dôkazy predložené po vyhlásení rozsudku nie je možné prihliadať.
7. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 150 CSP, podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť strán sporu, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie (Uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 13/2009 z 24. 2. 2010). Aby strana mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností stranou, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak strana sporu nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú strana vôbec netvrdila a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre stranu sporu väčšinou za následok pre ňu nepriaznivé rozhodnutie. Zákon stranám sporu ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena (pozri aj rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/217/2007 z 27. 7. 2009).
8. Súd sa oboznámil s obsahom spisu a listinnými dôkazmi v ňom založených - Osvedčenia o dedičstve pod sp. zn. 8D/97/2011, Dnot 159/2011 zo dňa 30. 1. 2012, LV č. XXX, Darovacia zmluva zo dňa 4. 4. 2013, výzva na vrátenie daru, spisy tunajšieho súdu pod sp. zn. 5C/388/2015, 26C/688/2015, 5C/685/2015, potvrdenie ÚVTOS a ÚVV z 25. 2. 2015, vyslúchol strany sporu, resp. sa oboznámil s ich písomnými vyjadreniami, oboznámil sa s obsahom listov, ktoré si strany sporu navzájom adresovali počas VTOS žalobcu, vyslúchol navrhnutých svedkov a zistil nasledovný skutkový a právny stav veci:
9. Žalobca a žalovaná uzatvorili manželstvo dňa XX. X. XXXX v Š., ktoré bolo zapísané v knihe manželstiev matričného úradu Š. vo zväzku C., roč. XXXX, na strane XXX, pod poradovým číslom X.
10. Žalobca bol odsúdený podľa § 212 ods. 5, § 41 ods. 1, § 36 písm. j/, § 38 ods. 2, 3 Trestného zákona na výkon trestu odňatia slobody s max. stupňom stráženia v trvaní 10 rokov, a to rozsudkom Krajského súdu v Trnave pod sp. zn. 3To/89/2011 - 1230 zo dňa 2. 7. 2013 (na prvom stupni rozhodoval Okresný súd Galanta dňa 23. 5. 2011 pod sp. zn. 1T/231/2008).
11. Z potvrdenia ÚVTOS a ÚVV z 25. 2. 2015 súd zistil, že žalobca sa nachádza vo výkone trestu odňatia slobody so začiatkom výkonu trestu 9. 7. 2013, predpokladaný koniec výkonu trestu 23. 10. 2022.
12. Z obsahu spisov tunajšieho súdu súd zistil nasledovné skutočnosti:
- Sp. zn. 5C/388/2015 - rozsudkom zo dňa 9. 11. 2015, právoplatným dňa 23. 11. 2015, tunajší súd rozviedol manželstvo strán sporu.
- Sp. zn. 26C/688/2015 - uznesením zo dňa 4. 12. 2015, právoplatným dňa 23. 5. 2016, tunajší súd nariadil predbežné opatrenie, ktorým zakázal žalovanej nakladať s nehnuteľnosťami v kat. úz. Š., evidovanými Okresným úradom T., kat. odbor na LV č. XXX ako pozemky, parcely registra "N." parc. č. XXXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 628 m2, parc. č. XXXX/X záhrady o výmere 695 m2 a ďalej ako stavby súp. č. XXX na parc. č. XXXX/X, popis stavby: rodinný dom, najmä aby tieto nehnuteľnosti nescudzila, či už predajom, darovaním alebo iným prevodom, ani nezaťažila, či už uzavretím nájomnej zmluvy, zriadením vecného bremena alebo iného záväzku vzťahujúceho sa na tieto nehnuteľnosti.
- Sp. zn. 5C/685/2015 - uznesením zo dňa 23. 11. 2015, právoplatným dňa 18. 12. 2015, tunajší súd zamietol návrh žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia. Žalobca sa svojím návrhom domáhal, aby súd nariadil predbežné opatrenie, ktorým nariadi žalovanej zložiť do úschovy súdu peňažnú čiastku vo výške 20 241,56 eura a nariadi zákaz nakladania a vrátenie osobného motorového vozidla značky N. R., EVČ: T., VIN: M.,číslo osvedčenia o evidencii vozidla: Z. XXXXXX a nákladného prívesu značky S. X., EVČ: T., VIN: F., číslo osvedčenia o evidencii: P. XXXXXX k rukám žalobcu alebo ním splnomocneného zástupcu. Pre prípad, že by súd tomuto návrhu nevyhovel, alternatívne žalobca navrhol, aby súd nariadil žalovanej zákaz nakladania s finančnými prostriedkami uloženými na jej bankovom účte vedenom v Tatra banka, a.s. č. účtu: XXXXXXXXXX/XXXX a to vo výške 20 000,- eur až do momentu vrátenia finančných prostriedkov vo výške 20 000,- eur k rukám žalobcu alebo do právoplatného rozhodnutia vo veci samej a ďalej nariaďuje žalovanej zákaz nakladania a vrátenie osobného motorového vozidla značky N. R., EVČ: T., VIN: M.,číslo osvedčenia o evidencii vozidla: Z. XXXXXX a nákladného prívesu značky S. X., EVČ: T., VIN: F., číslo osvedčenia o evidencii: P. XXXXXX k rukám žalobcu alebo ním splnomocneného zástupcu.
13. Zodpovedá pravde, že žalobca na základe Osvedčenia o dedičstve pod sp. zn. 8D/97/2011, Dnot 159/2011 zo dňa 30. 1. 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť 30. 1. 2012, nadobudol do výlučného vlastníctva nehnuteľnosti v katastrálnom území Š., evidované okresným T., katastrálny odbor, na LV číslo XXX ako pozemky parcely registra "N.“ číslo XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 628 m2, číslo XXXX/X - záhrady o výmere 695 m2 a stavba - rodinný dom so súpisným číslom XXX postavený na parcele číslo XXXX/X.
14. Zodpovedá pravde, že žalobca dňa 4. 4. 2013 uzatvoril so žalovanou, v tom čas jeho manželkou, Darovaciu zmluvu, titulom ktorej žalovaná ako jeho manželka nadobudla do výlučného vlastníctva vyššie uvedené predmetné nehnuteľnosti. Katastrálny odbor povolil vklad vlastníckeho práva dňa 22. 4. 2013 pod X. XXXX/XXXX - č. z. XXX/XXXX.
15. Darovacia zmluva, ako bola súdu predložená (č. l. 144, 145 spisu), v článku V ods. 2 uvádza: „Účastníci zmluvy vyhlásili, že účelom tejto darovacej zmluvy je aj tá právna skutočnosť, že obdarovaná do časti predmetu tejto darovacej zmluvy, teda do stavby rodinného domu so súpisným číslom XXX, vložila finančné investície, na prestavbu a rekonštrukciu predmetného rodinného domu, takže nadobudnutím vlastníctva k predmetnému rodinnému domu právo na vrátenie takto vložených investícií do rodinného domu zaniká.“. V článku IV darovacej zmluvy je jednoznačne uvedené: „Žalovaná sa zaväzuje žalobcovi poskytovať v predmete daru, t. j. v rodinnom dome so súpisným číslo XXX, trvalé, bezplatné, ničím neobmedzené bývanie a doživotné užívanie, avšak tento záväzok nemá povahu vecného bremena.“. Z listu vlastníctva číslo XXX súd zistil, že v časti „Ťarchy“ nie je uvedený žiaden zápis o vecnom bremene in personam.
16. Výsluch svedkov (matka žalobcu a rodinní priatelia) preukázal súdu práve funkčnosť vzťahu strán sporu, ich lásku a súdu nepreukázali, že by sa žalovaná voči žalobcovi správala nevhodne, v rozpore s dobrými mravmi.
17. Dobré vzťahy medzi stranami sporu jednoznačne preukázala aj vzájomná písomná komunikácia medzi nimi počas výkonu trestu odňatia slobody žalobcu. Strany sa v listoch oslovovali veľmi milo, vyznávali si lásku, vzájomnú podporu, písali si, ako si chýbajú, riešili spolu konkrétne problémy. Z týchto listov nevyplývajú žiadne vážne rozpory medzi nimi a už vôbec nie správanie žalovanej voči žalobcovi v rozpore s dobrými mravmi.
18. Podľa § 628 ods. 1 a 2 zák. č. 40/1964 Zb. občiansky zákonník (ďalej len OZ), (1) Darovacou zmluvou darca niečo bezplatne prenecháva alebo sľubuje obdarovanému a ten dar alebo sľub prijíma. (2) Darovacia zmluva musí byť písomná, ak je predmetom daru nehnuteľnosť, a pri hnuteľnej veci, ak nedôjde k odovzdaniu a prevzatiu veci pri darovaní.
Podľa § 630 OZ, Darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.
Podľa § 3 ods. 1 OZ, Výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
19. Predmetom daru môže byť čokoľvek, za predpokladu, že ide o vec (pokiaľ to jej povaha pripúšťa), práva alebo iné majetkové hodnoty. Majetkovými hodnotami treba rozumieť majetkovú hodnotu z hospodárskeho hľadiska. V tomto zmysle preto predmetom darovania môže byť nielen hmotná vec, ale aj pohľadávka, právo (napr. vecné bremeno, know-how a pod.). Darovaciu zmluvu charakterizuje jej bezplatnosť. Bezplatnosťou treba rozumieť, že za poskytnuté (sľúbené) plnenie obdarovaný nie je povinný poskytnúť darcovi nejaké iné majetkové plnenie.
20. Ustanovenie § 630 OZ umožňuje osobitný spôsob zániku právneho vzťahu, ktorý môže darca vyvolať tým, že jednostranným úkonom vyzve obdarovaného na vrátenie daru. Darca tak môže urobiť vtedy, keď sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy. Formuláciu, že obdarovaný sa "správa", nemožno vysvetľovať tak, že porušovanie dobrých mravov musí trvať ešte aj v čase výzvy na vrátenie daru. Darca sa preto môže domáhať vrátenia daru aj v prípade, keď rušivý stav už netrvá, ale k porušeniu dobrých mravov došlo v minulosti. Uvedené zákonné ustanovenie za právne relevantné považuje len také správanie obdarovaného, ktoré sa objektívne prejavilo. Pritom nie je rozhodujúci subjektívny pocit a úsudok darcu (R 61/1997).
21. K zániku darovacieho vzťahu podľa § 630 OZ dochádza na základe jednostranného právneho úkonu darcu voči obdarovanému, ktorý hrubo porušil dobré mravy svojím správaním voči darcovi alebo voči členom jeho rodiny. Hrubým porušením dobrých mravov sa rozumie ich porušenie značnej intenzity alebo ich sústavné porušovanie. Právo darcu domáhať sa vrátenia daru nevzniká pri prostej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi, ani pri menej významnom porušení dobrých mravov zo strany obdarovaného. Za hrubé porušenie dobrých mravov obdarovaným nemožno považovať napr. predaj darovanej veci cudzej osobe alebo nenavštevovanie darcu pri príležitosti sviatkov a jeho životných jubileí (R 31/1999).
22. Ustanovenie § 3 OZ má v oblasti občianskeho práva závažný interpretačný i aplikačný dosah. Ide predovšetkým o ustanovenia zakazujúce taký výkon práv a povinností, ktorý by bol v rozpore s pravidlami demokratickej spoločnosti a jej morálky, s princípmi právneho štátu a občianskej spolupatričnosti. Ak sa tieto zásady premietnu do vzájomného vzťahu subjektov občianskeho práva, ide o elementárnu slušnosť, vzájomné rešpektovanie sa a potrebnú mieru tolerancie, a to všetko v spoločensky vhodnej miere a únosnosti. Konkrétne posúdenie individuálneho prípadu v uvedenom význame umožní objektivizovať hodnotenie z hľadiska interpretačného pokynu obsiahnutého v ustanovení odseku 1. Definícia dobrých mravov nie je nikde normatívne upravená. Pojmom dobré mravy možno rozumieť pravidlá morálneho charakteru, aj keď za určitých okolností môžu nadobudnúť povahu právnej normy. Prenikajú celým právnym poriadkom. Občiansky zákonník v tejto súvislosti používa viacero pružných pojmov (napr. "zneužitie práva", "verejný záujem", "obohatenie", "dobromyseľnosť", "keď právo možno vykonať po prvýkrát", "núdza" atď.).
23. Podľa ustálenej súdnej praxe (viď napr. R 88/1998, R 31/1999, R 61/1997) k zániku darovacieho vzťahu podľa citovaného ustanovenia dochádza na základe dvoch po sebe nasledujúcich právnych skutočnostiach: a) hrubého porušenia dobrých mravov správaním sa obdarovaného voči darcovi alebo členom jeho rodiny a b) jednostranného právneho úkonu darcu adresovaného obdarovanému. Dobré mravy (boni mores) patria k zásadám súkromného práva, bývajú užívané ako kritérium obmedzujúce subjektívne práva v ich obsahu alebo častejšie obmedzujúce výkon subjektívnych práv. Dobré mravy hoci sú zákonným pojmom, a teda majú funkciu normotvornú, nie sú zákonom definované. Ich obsah spočíva vo všeobecne platných normách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovania.
24. Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu nie je akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného alebo len jeho samotná nevďačnosť, ale také správanie sa, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Ide buď o porušenie značnej intenzity alebo porušovanie sústavné, alebo aj neposkytnutie potrebnej pomoci darcovi alebo iným osobám, ktorá povinnosť vyplýva buď z právnych noriem (napr. Zákona o rodine) alebo zo zmluvného vzťahu (lex contractus), pričom tieto osoby patria k členom rodiny darcu.
25. Negatívne správanie sa obdarovaného k darcovi, alebo jeho rodine, ktoré treba posudzovať ako správanie sa v rozpore s dobrými mravmi, sa musí prejavovať objektívne. Zachovanie dobrých vzťahov je vecou vzájomnej tolerancie účastníkov. Nie je možné považovať správanie sa jedného účastníka k druhému za konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď tento druhý účastník svojím konaním takéto správanie vyvoláva. V takom prípade len všeobecne možno konštatovať, že ide o ich spôsob komunikácie.
26. Akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného, ani menej významné porušenie dobrých mravov, ešte nezakladá darcovi právo domáhať sa vrátenia daru. Predpokladom úspešnej požiadavky na vrátenie daru je len také správanie sa obdarovaného, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov, t.j. také správanie sa, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Pri posudzovaní, či určité konkrétne správanie sa obdarovaného možno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov, treba pritom vychádzať z princípu vzájomnosti. To znamená, že treba brať do úvahy a hodnotiť aj správanie sa darcu, zistiť, či tento sám sa nespráva voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve jeho správanie sa nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny. V kladnom prípade by sa totiž nemohol darca úspešne domáhať vrátenia daru, lebo reakciu obdarovaného, i keby bola taktiež nevhodná, nebolo by možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Išlo by v takom prípade o spoločensky nežiaducu vzájomnú komunikáciu medzi darcom a obdarovaným, ktorú by sotva bolo možné charakterizovať ako hrubé porušenie dobrých mravov zo strany obdarovaného. Výnimkou by bolo iba také správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného darcu.
27. Súd poukazuje aj na to, že pri posudzovaní konkrétneho správania sa treba vychádzať z toho, či ide o porušenie dosahujúce značnú intenzitu alebo ide o porušovanie sústavné, ktoré svojím trvaním, priebehom, váhou a pôsobením nadobudlo povahu hrubého porušenia. Toto negatívne správanie sa musí prejavovať objektívne, nepostačuje iba subjektívny pocit a úsudok darcu.
28. Z uvedeného vyplýva, že predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu na vrátenie daru nie je akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného alebo len samotná jeho nevďačnosť.
29. Vzhľadom na vyššie uvedené a na vykonané dokazovanie súd dospel k jednoznačnému záveru, že vzťahy medzi stranami sporu nie sú po darovaní vážne narušené. Ak žalobca poukazuje na to, že žalovaná porušila sľub vernosti (§ 18 ZR) počas jeho výkonu trestu odňatia slobody, súd vzájomne musí poukázať na to, že výlučne zo zavinenia žalobcu došlo k tomu, že bol odsúdený na výkon trestu odňatia slobody v trvaní 10 rokov, a teda ani on nesplnil povinnosť podľa § 18 ZR, konkrétne, že ,manželia sú povinní žiť spolu, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie. Súd zároveň poukazuje aj na vek žalovanej, ktorá bola dovtedy bezdetná a jej počínanie je možné považovať len za logický krok, vzhľadom na to, že túžila po dieťati (čo jej nikto nemôže zazlievať), ktoré však vzhľadom na výkon trestu odňatia slobody žalobcu nemohla so žalobcom splodiť. Spoločnosť v dnešnej dobe akceptuje neveru v manželstve, a preto túto nie je možné považovať za správanie, ktoré by hrubo porušovalo dobré mravy (s prihliadnutím na dlhoročné odsúdenie žalobcu). Je možné, že žalobca pociťuje toto konanie žalovanej ako jeho zradu, objektívne však takéto konanie nie je dôvodom pre vrátenie daru pod § 630 OZ.
30. V právnom štáte, ktorým Slovenská republika nepochybne je, nie je možné žalovanú, ako výlučnú vlastníčku nehnuteľností zapísaných na LV číslo XXX pre katastrálne území Š., obmedzovať vo výkone jej vlastníckeho práva, a teda pokiaľ je výlučnou vlastníčkou týchto nehnuteľností, má právo s nimi akýmkoľvek spôsobom nakladať, t. j. predať ich, prenajať, zaťažiť, darovať a podobne. Ako výlučná vlastníčka má žalovaná zároveň právo poskytnúť bývanie v tejto nehnuteľnosti každému človeku, ktorého uzná za vhodného.
31. Súd svoje rozhodnutie opiera aj o Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 616/2015 z 10. 12. 2015 (Právo darcu domáhať sa vrátenia daru vzniká darcovi okamihom správania obdarovaného, ktoré naplňuje znaky uvedené v § 630 Občianskeho zákonníka. K platnosti právneho úkonu darcu smerujúceho k vráteniu daru je z hľadiska jeho určitosti nevyhnutné, aby v ňom darca celkom zreteľne a jednoznačne uviedol tie konkrétne skutočnosti, v ktorých vidí hrubé porušenie dobrých mravov
obdarovaným voči nemu alebo členom jeho rodiny. Úkon darcu smerujúci k vráteniu daru môže byť obsiahnutý priamo v žalobe; aj v nej musí však žalobca dostatočne presne, určito a konkrétne opísať skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzuje opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Právne účinky jednostranného právneho úkonu darcu (pokiaľ sú splnené podmienky vyplývajúce z § 630 Občianskeho zákonníka) nastanú v takom prípade ex nunc momentom doručenia výzvy darcu obdarovanému, resp. doručenia žaloby obdarovanému. Skutkové okolnosti uvedené darcom vo výzve alebo v žalobe sú potom predmetom dokazovania a tiež posudzovania z hľadiska, či došlo k naplneniu predpokladov, za ktorých sa darca môže domáhať vrátenia daru (§ 630 Občianskeho zákonníka). Je na súde, aby v oboch prípadoch skutkovo a právne vyhodnotil, či sa doručením výzvy alebo žaloby obdarovanému obnovilo vlastníctvo darcu.), Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 72/2008 z 30. 6. 2008 (Negatívne správanie sa obdarovaného k darcovi, alebo jeho rodine, ktoré treba posudzovať ako správanie sa v rozpore s dobrými mravmi, sa musí prejavovať objektívne. Zachovanie dobrých vzťahov je vecou vzájomnej tolerancie účastníkov. Nie je možné považovať správania sa jedného účastníka k druhému za konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď tento druhý účastník svojím konaním takéto správanie vyvoláva. V takom prípade len všeobecne možno konštatovať, že ide o ich spôsob komunikácie. Akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného, ani menej významné porušenie dobrých mravov, ešte nezakladá darcovi právo domáhať sa vrátenia daru. Predpokladom úspešnej požiadavky na vrátenie daru je len také správanie sa obdarovaného, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov, t. j. také správanie sa, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Pri posudzovaní, či určité konkrétne správanie sa obdarovaného možno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov, treba pritom vychádzať z princípu vzájomnosti. To znamená, že treba brať do úvahy a hodnotiť aj správanie sa darcu, zistiť, či tento sám sa nespráva voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve jeho správanie sa nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny. V kladnom prípade by sa totiž nemohol darca úspešne domáhať vrátenia daru, lebo reakciu obdarovaného, i keby bola taktiež nevhodná, nebolo by možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Išlo by v takom prípade o spoločensky nežiaducu vzájomnú komunikáciu medzi darcom a obdarovaným, ktorú by sotva bolo možné charakterizovať ako hrubé porušenie dobrých mravov zo strany obdarovaného. Výnimkou by bolo iba také správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného darcu.), Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. 11. 1994, sp.zn. 3Cdo 130/1994 (Zákonné ustanovenie za právne relevantné považuje len také správanie sa obdarovaného, ktoré sa objektívne prejavilo. Pritom nie je rozhodujúci subjektívny pocit a úsudok darcu.).
32. Keďže žalobca neuniesol dôkazné bremeno podľa § 150 CSP, a to ani bremeno tvrdenia a ani bremeno dôkazu, nemôže sa potom platne domáhať vrátenia daru, nakoľko konanie žalovanej ho k takémuto postupu neoprávňuje. V zmysle vyššie uvedených rozhodnutí Najvyššieho súdu SR jednoznačne musia byť kumulatívne splnené 2 podmienky pre postup podľa § 630 občianskeho zákonníka (ako sú uvedené v bode 23. tohto odôvodenia) - t. j. také správanie sa žalovanej voči žalobcovi, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov a následne na to určitý, zrozumiteľný jednostranný právny úkon darcu smerujúci k vráteniu daru. Hoci žalobca vyzval žalovanú na vrátenie daru, a teda vykonal potrebný právny úkon, nebola splnená prvá podmienka platnosti takéhoto právneho úkonu, a teda preukázanie správania žalovanej, ktoré možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov.
33. Vzhľadom ku skutkovým okolnostiam celého prejednávaného prípadu, súd musí poukázať aj na ďalšie myšlienkové pochody, ktoré mohli byť dôvodom na uzatvorenie darovacej zmluvy. Vzhľadom na trestnú činnosť žalobcu jej možné domnievať sa, že jedným z dôvodov uzatvorenia darovacej zmluvy mohlo byť aj to, že žalobca sa chcel vyhnúť prípadnej exekúcii svojho majetku, pokiaľ by ho trestný súd zaviazal na náhradu škody. Tieto dôvody, samozrejme, súd nemal za preukázané, no aj napriek tomu mohli byť reálne, darovacia zmluva totižto bola uzatvorená len 3 mesiace pred rozhodnutím v trestnej veci.
34. S poukazom na nález Ústavného súdu SR pod číslom konania I. ÚS 38/2013 - 50 zo dňa 24. 10. 2013 súd konštatuje, že k odňatiu možnosti konať pred súdom nedochádza ani údajným porušením zásady kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada znamená, že obom stranám konania musí byť daná možnosť zoznámiť sa so stanoviskami a dôkazmi predloženými súdu s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie - či už protistranou alebo na konaní nezúčastneným subjektom,
od ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo dôkaz môže vyžiadať - a vyjadriť sa k nim (porovnaj Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 740). Kontradiktórnosť je prenos dôkazného bremena zo súdu na účastníkov sporu, resp. rokovací spôsob súdneho procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a jeho rozsah sa môže líšiť najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania.
35. Súd ďalej uvádza, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou účastníkov konania, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
36. V závere dáva súd žalobcovi do pozornosti, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva slobôd nepatrí dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana sporu (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
37. Súd v krátkosti poukazuje aj na to, že aj napriek návrhu žalobcu o jeho predvedenie na pojednávanie, ho súd nedal predviesť s odôvodnením, že bol jednak právne zastúpený a jednak po každom pojednávaní mu prostredníctvom jeho právneho zástupcu bola doručovaná zápisnica z pojednávania a žalobca sa mal možnosť k tejto zápisnici a ku skutočnostiam v nej uvedených vyjadriť, čo zakaždým aj urobil. Preto mu takýmto postupom nemohla byť odňatá možnosť konať pred súdom.
38. Súd na poslednom pojednávaní konanom dňa 23. 11. 2017 zamietol návrh žalobcu na doplnenie dokazovania (žalovanú zaviazať predložiť kúpnu zmluvu zo dňa 16. 8. 2013, ktorú uzatvorila ako splnomocnená zástupkyňa na strane predávajúceho s kupujúcimi I. L. a manž. R. L., na nehnuteľnosti v kat. území Š.D. LV č. XXX, ktoré boli vo výlučnom vlastníctve žalobcu za kúpnu cenu 50 000,- eur a zároveň na predloženie výpisu z účtu, na ktorý táto kúpna cena mala byť poukázaná, pravdepodobne sa jedná o účet žalovanej vedený v Tatra banke, a.s., č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX a na preukázanie, ako bolo naložené s týmito peniazmi) najmä s poukazom na to, že žalobca mal kedykoľvek možnosť počas dvoch rokov navrhnúť vykonanie takéhoto dôkazu. Ďalšie odročenie pojednávania pre vykonanie tohto dôkazu by bolo nehospodárne, neúčelné, navyše právny zástupca žalobcu nevedel zdôvodniť, prečo tento dôkaz nenavrhli vykonať už skôr, napr. priamo v žalobe, či na prvom pojednávaní nariadenom vo veci. Súd však poukazuje na rozhodnutie tunajšieho súdu uvedené v bode 11 tohto odôvodnenia, konkrétne s poukazom na rozhodnutie v spisovej značke 5C/685/2015, v ktorom bol žalobca neúspešný. Okrem toho, vykonanie takéhoto dôkazu nemohlo preukázať nejaké tvrdenia žalobcu, keďže žalobca počas celého konania sa o predaji hnuteľností z LV číslo 790 zmieňoval len veľmi okrajovo, pre objasnenie toho, čo on zdedil a ako naložil s dedičstvom, tieto skutkové tvrdenia však nedával do súvisu so správaním žalovanej voči žalobcovi.
39. Na základe uvedeného súd rozhodol tak, ako to vyplýva z enunciátu rozsudku a žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol (výrok prvý), nakolko neexistujú dôvody pre postup podľa § 630 OZ, a potom, nie je možné určiť, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností. Tretí výrok, ako ho žalobca požadoval vo svojom žalobnom petite, je nadbytočný; ak by súd určil výlučné vlastníctvo žalobcu k nehnuteľnostiam, toto by potom bolo zapísané aj na LV č. 654, preto nie je dôvod nahrádzať prejav vôle žalovanej na vrátenie daru (určovací petit vylučuje nahradenie prejavu vôle).
40. O trovách konania súd rozhodol výrokom druhým v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. Žalovaná mala v konaní plný úspech a má preto nárok na náhradu trov konania v plnej výške, t.j. 100 % proti neúspešnej strane sporu - žalobcovi.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie a to v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 362 ods. 1 CSP). Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP).
Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 371 CSP žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť.
Podľa § 372 CSP v odvolacom konaní nemožno uplatniť práva voči žalobcovi vzájomnou žalobou.