Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_18C-76-2014.pdf
PDF · 127.28 KB
Case nature
Area
Subarea
18C/76/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I sudkyňou JUDr. Zuzanou Hlistovou v spore žalobcu: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, Námestie slobody 6, P.O.BOX 100, 810 05 Bratislava, IČO: 30 416 094, zastúpený: R.. Y. T., J. C. L. na A. Organizačného poriadku účinného odo dňa 01.01.2014 proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866 o zaplatenie 398.327,03 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 398.327,03 eur, v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Súd priznáva žalobkyni nárok na náhradu konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 21.02.2014 domáhala, aby súd vydal platobný rozkaz a uložil žalovanému povinnosť, zaplatiť jej sumu 398.327,03 eur, a to titulom regresnej náhrady za uhradenú škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu. Svoj návrh odôvodnila skutočnosťou, že žalobkyni bol dňa 30.01.2013 doručený rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/332/2012-640 zo dňa 13.12.2012 (ďalej len "druhostupňový rozsudok"), ktorým Krajský súd v Banskej Bystrici zmenil rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. 8C/103/2005-292 zo dňa 20.02.2007 a žalobkyňu zaviazal povinnosťou zaplatiť spoločnosti CARAT Distillery, spol. s.r.o. sumu 398.327,03 eur ako náhradu škody spôsobenú nezákonným územným rozhodnutím Okresného úradu v Banskej Bystrici, odbor životného prostredia č. 2001/02123/8KB f.č. 82/2001 zo dňa 04.07.2001, ktoré bolo zrušené nálezom Ústavného súdu SR č. II ÚS 22/02-117 zo dňa 16.04.2003. Na základe druhostupňového rozsudku, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 30.01.2013 a vykonateľnosť dňa 05.02.2013, uhradila žalobkyňa dňa 22.02.2013 spoločnosti CARAT Distillery, spol. s.r.o. sumu vo výške 398.327,03 eur. Keďže Okresný úrad v Banskej Bystrici, odbor životného prostredia, ktorý vydal nezákonné rozhodnutie zanikol a na žalovaného prešli záväzky zo zaniknutého Okresného úradu v Banskej Bystrici, odbor životného prostredia, uplatňuje si žalobkyňa regresný nárok za uhradenú sumu voči žalovanému, pričom poukazuje na ustanovenia § 1 ods. 1, § 12 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ustanovenia zákona 515/2003 o krajských úradoch a obvodných úradoch a zákon č. 345/2012 Z. z, o niektorých opatreniach v miestnej štátnej správe.
2. Dňa 24.06.2015 bolo súdu doručené vyjadrenie žalovaného k žalobe. Žalovaný v úvode svojho vyjadrenia vzniesol námietku nedostatku svojej pasívnej vecnej legitimácie, ako aj námietku premlčania. K námietke pasívnej vecnej legitimácie žalovaný s poukazom na ustanovenia § 1 písm. a), § 2 ods. 1, § 4 ods. 6 zákona č. 180/2013 uvádza, že okresné úrady
s integrálnou pôsobnosťou sú síce preddavkovou organizáciou Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ale niet pochýb o tom, že vykonávajú štátnu správu na viacerých úsekoch štátnej správy odvetvovo riadených príslušnými ústrednými orgánmi štátnej správy (v súlade s kompetenčným zákonom a zákonmi upravujúcimi organizáciu výkonu štátnej správy na jednotlivých úsekoch). Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky nie je ústredným orgánom štátnej správy, ktorý po odbornej stránke riadi a kontroluje činnosť odboru životného prostredia okresného úradu a nie je tým ústredným orgánom štátnej správy, ktorý je za jeho činnosť zodpovedný, nakoľko táto zodpovednosť je daná tomu orgánu do pôsobnosti ktorého príslušný úsek štátnej správy patrí. V tomto prípade je týmto ústredným orgánom štátnej správy Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky. Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že za nezákonné bolo v zmysle druhostupňového rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/332/2012-640 zo dňa 13.12.2012 vyhlásené rozhodnutie Okresného úradu v Banskej Bystrici, odbor životného prostredia o umiestnení stavby čerpacej stanice PHM, žalovaný nie je orgánom, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal a nie je ani subjektom, v mene ktorého resp. za ktorého by žalobkyňa uhrádzala škodu. Keďže Ministerstvo vnútra nevydal žiadne územné (zákonné alebo nezákonné) rozhodnutie nie je a ani orgánom , ktorý by vykonával štátnu správu v pôsobnosti odboru životného prostredia, ako ani orgánom, ktorý by po odbornej stránke riadil, kontroloval a usmerňoval činnosť tohto odboru, nie je a ani nemôže byť v tejto veci pasívne vecne legitimovaným subjektom. Žalovaný uvádza, že žalobkyňa v návrhu poukazuje na ustanovenie § 12 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. "ak štát nahradil podľa ustanovení tohto zákona škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, má právo požadovať úhradu od štátneho orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal, ak má spôsobilosť mať práva a povinnosti." z tohto ustanovenia vyplýva, že ide o právo a nie povinnosť štátu, právo spočíva v požadovaní úhrady od orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal a orgán, ktorý takéto rozhodnutie vydal musí mať spôsobilosť na práva a povinnosti. Žalobkyňa však v rozpore s vyššie uvedeným úhradu od zodpovedného subjektu nepožadovala, ale podala návrh na vydanie platobného rozkazu voči subjektu, ktorý nezákonné rozhodnutie nevydal. Žalovaný podotýka, že predpokladom uplatnenia práva na regresnú náhradu voči orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal podľa § 12 ods. 1 zákona 58/1969 Zb. je, že tento orgán má právnu subjektivitu, teda že je nositeľom práv a povinností. Okresné úrady v súčasnosti už nie sú nositeľmi právnej subjektivity, preto aj prípadný žalobný návrh uplatnený voči okresnému úradu by nebol uplatnený v súlade s podmienkami § 12 ods. 1 zákona 58/1969 Zb. Žalovaný s poukazom na vyššie uvedené má za to, že žalobkyňa, teda štát, mám v zmysle zákona 58/1969 Zb. právo na regresnú náhradu, avšak len od toho orgánu, ktorý je za vydanie nezákonného územného rozhodnutia zodpovedný pod podmienkou, že tento štátny orgán je nositeľom právnej subjektivity, čo však nie je tento prípad. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobkyne, o tom, že Okresný úrad v Banskej Bystrici, odbor životného prostredia, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal zanikol a na žalovaného prešli jeho záväzky je nepravdivé a zavádzajúce. Žalovaný poukazuje na genézu podľa ktorej zákonom č. 345/2012 Z. z. o niektorých opatreniach v miestnej štátnej správe v znení do 30.09.2013 boli krajské úrady životného prostredia zrušené a ich pôsobnosť prešla na obvodné úrady životného prostredia v sídlach krajov. Zákonom č. 180/2013 Z .z. sa obvodné úrady zriadené podľa predpisov účinných do 30.09.2013 stali okresnými úradmi podľa tohto zákona (viď. § 9). Okresný úrad v Banskej Bystrici odbor životného prostredia nezanikol, došlo len k zmene jeho názvu, čo preukazuje aj dôvodová správa k § 9 zákona č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy. Na žalovaného prešli práva a povinnosti zo štátnozamestnaneckých vzťahov a z pracovnoprávnych vzťahov zamestnancov, nie však zodpovednosť za výkon špecializovanej štátnej správy, ten ostal v pôsobnosti tých ústredných orgánov štátnej správy do pôsobnosti ktorých patria príslušné úseky štátnej správy. V tomto prípade je zodpovednosť za vydané nezákonné územné rozhodnutie daná Ministerstvu dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky. Nakoľko rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/332/2012-640 zo dňa 13.12.2012 bola žalobkyňa zaviazaná k povinnosti nahradiť škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím o umiestnený stavby čerpacej stanice, je evidentné že išlo o úsek štátnej správy, ktorého výkon spadá pod riadenie a kontrolu výkonu štátnej správy na úseku územného plánovania ex lege Ministerstvu dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky. Žalovaný má za to, že okrem Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky by v tomto prípade prichádzalo do úvahy Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, z dôvodu, že žalobkyňa sa odvoláva na rozhodnutie odboru životného prostredia Okresného úradu v Banskej Bystrici a v čase vydania rozhodnutia podľa zákona č. 575/2001 platného a účinného do 30.04.2003, ústredným orgánom štátnej
správy pre tvorbu a ochranu životného prostredia vrátane územného plánovania a stavebného poriadku bolo Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky. Z uvedeného má teda žalovaný za to, že v tomto prípade by pasívna vecná legitimácia v predmetnej veci prislúchala Ministerstvu dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky alebo by pripadalo do úvahy Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, nie však žalovaný. Pokiaľ ide o námietku premlčania, žalovaný uvádza, že podľa § 24 ods. 1 zákona 58/1969 Zb. právo štátu na úhradu sa premlčí za rok odo dňa, keď bola zaplatená náhrada škody. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorým bola žalobkyňa zaviazaná k povinnosti zaplatiť sumu 398.327,03 eur bol žalobkyni doručený 30.01.2013. Písomný dôkaz predložený žalobkyňou - výpis spoločnosti CARAT DISTILLERY a nie výpis z účtu žalobkyne, nie je dôkazom, preukazujúcim, kedy boli finančné prostriedky odpísané z účtu štátu resp. žalobkyne. Žalovaný predpokladá, že prevod finančných prostriedkov medzi bankami trvá cca 3 pracovné dni, z výpisu spoločnosti CARAT DISTILLERY možno teda odvodiť že k úhrade zo strany štátu došlo s najväčšou pravdepodobnosťou v čase medzi 19.02.2013 a najneskôr v čase 20.02.2013. Žalobkyňou bol návrh podaný dňa 21.02.2014. Nakoľko je žalobkyňa napojená na štátnu pokladnicu, mala žalobkyňa predložiť dôkaz o tom, kedy boli finančné prostriedky odpísané z účtu žalobkyne. Žalovaný má za to, že žalobkyňa účelovo predložila výpis z účtu spoločnosti CARAT DISTILLERY a nie dôkaz kedy boli finančné prostriedky odpísané z účtu žalobkyne, práve s poukazom na jednoročnú premlčaciu lehotu na uplatnenie regresnej náhrady a tak žalovaná vzhľadom na vyššie uvedené vznáša námietku premlčania. Žalovaný navrhuje žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
3. K vyjadreniu žalovaného, zaujala stanovisko podaním zo dňa 01.10.2015 žalobkyňa. Žalobkyňa k námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie uvádza, že žalovaný odmieta svoju pasívnu legitimáciu, napriek preukázanému právnemu nástupníctvu orgánu (Okresný úrad v Banskej Bystrici odbor životného prostredia), ktorý nezákonné rozhodnutie vydal a za zodpovedný subjekt označuje žalobkyňu, ako ústredný orgán príslušnej štátnej správy (úsek územného plánovania). Skutočnosť, že nástupcom po Okresnom úrade v Banskej Bystrici, odbor životného prostredia, ktorý vydal nezákonné rozhodnutie č. 2001/02123/8KB f.č.82/2001 zo dňa 04.07.2001, je preddavková organizácia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (Okresný úrad v Banskej Bystrici), ktorá nie je právnickou osobou (§ 22 ods. 2 zákona č. 523/2004Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov), a teda nemá právnu subjektivitu, považujeme za zrejmú. Žalovaný vo svojom vyjadrení sám priznáva, že na neho prešli práva a povinnosti zo štátnozamestnaneckých vzťahov a z pracovnoprávnych vzťahov zamestnancov po zodpovednom orgáne. Žalovaný ale vo svojom vyjadrení pasívnu vecnú legitimáciu v prípade regresného nároku odvádza od pozície ústredného riadenia daného úseku štátnej správy (pričom ústredným orgánom je v tomto prípade žalobkyňa), čo jednoznačne nereflektuje princíp práva na regresné plnenie. Princíp práva na regresné plnenie spočíva v možnosti (resp. povinnosti, ako je to uvedené napr. § 22 ods. 4 zákona 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov) toho, kto náhradu škody uhradil, uplatniť zodpovednosť voči konkrétnej osobe, ktorá svojím konaním priamo škodu spôsobila. Žalobkyňa ako orgán konajúci v mene štátu nemá, vzhľadom na súčasnú právnu úpravu, právo uplatniť zodpovednosť voči konkrétnej osobe zodpovednej (podieľajúcej sa) za vydanie nezákonného rozhodnutia, ktoré bolo dôvodom priznania náhrady škody, čo je možné len v rámci pracovnoprávnych (štátnozamestnaneckých) vzťahov. Ako to žalovaný sám uvádza vo svojom vyjadrení, je on sám nositeľom týchto práv a povinností, a teda len žalovaný môže v konečnom dôsledku naplniť princíp regresného nároku. Zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len "zákon č. 58/1969 Zb.") rovnako ako zákon č. 514/2003 Z. z. stanovuje ústrednému orgánu pre príslušnú štátnu správu len povinnosť konať pred súdom v mene štátu a prípadnú súdom priznanú náhradu škody v mene štátu uhradiť. Oba právne predpisy podrobným spôsobom upravujú právo ústredného orgánu domôcť sa v rámci regresného konania "vrátenia" uhradenej sumy od reálne zodpovedného subjektu (najprv od zodpovedného orgánu, ktorý následne uplatní toto právo voči konkrétnej osobe). Zákon č. 58/1969 Zb. upravuje regresné plnenie ako právo subjektu, proti ktorému si štát s úspechom uplatnil regresný nárok, požadovať úhradu od toho, kto a na vydaní nezákonného rozhodnutia podieľal, ak jeho vina bola zistená v trestnom alebo kárnom (disciplinárnom) konaní, teda v rámci pracovnoprávneho (štátnozamestnaneckého) vzťahu. Zákon č. 514/2003 Z. z. ukladá v § 22 ods. 4 subjektu, voči ktorému si štát uplatnil regresnú náhradu dokonca povinnosť uplatniť voči zodpovedným zamestnancom nárok na náhradu škody v prípade úmyselného konania. Výklad žalovaného podľa ktorého je žalobkyňa, ako ústredný orgán príslušnej štátnej správy
sám voči sebe príslušným na uplatnenie regresného nároku považujeme za nesprávny. Žalobkyňa nemá voči orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal také práva, ktoré aby jej umožnili naplniť princíp regresného nároku. K vznesenej námietke premlčania žalobkyňa uvádza, že žalovaný vo svojom vyjadrení tvrdí, že začiatok počítania lehoty premlčania je deň odpočítania sumy z účtu žalovanej, pričom toto tvrdenie bližšie neodôvodňuje. Uhradením náhrady škody priznanej právoplatným rozsudkom došlo k zániku záväzku žalobkyne ako dlžníka jeho splnením. Podľa § 567 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, peňažný dlh plnený prostredníctvom peňažného ústavu je splnený pripísaním sumy dlhu na účet veriteľa v peňažnom ústave (rovnako upravuje splnenie peňažného dlhu aj § 339 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník). Z citovaných predpisov teda vyplýva, ktorým dňom sa náhrada škody považuje za zaplatenú (teda dlh za splnený), námietka premlčania vznesená žalovaným je teda nedôvodná. Žalobkyňa poukazuje aj na skutočnosť, že v čase prípravy reformy štátnej správy v roku 2013, žalobkyňa upozornila žalovaného a ostatné príslušné orgány (Ministerstvo spravodlivosti SR, Ministerstvo financií SR) na dopad tejto reformy, na spôsob vymáhania regresných nárokov vyplývajúcich z náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. žalovaný na pracovnom stretnutí uskutočnenom dňa 07.08.2013 vzal túto skutočnosť na vedomie, čo je zrejmé zo záverov pracovného stretnutia uvedených v zápise (príloha - listinný dôkaz č.l.53d - 53e). Žalobkyňa považuje námietky vznesené žalovaným za nedôvodné a trvá na žalobnom návrhu.
4. Na pojednávaní dňa 23.11.2017 zástupkyňa žalobkyne v konaní uviedla, že len poukazuje na písomnú žalobu, trvá na vznesených tvrdeniach. Poukazuje najmä na to, že tvrdenia Ministerstva vnútra SR vo vzťahu k pasívnej vecnej legitimácii sa od roku 2013 účelovo menili, čo vyplýva aj z vyjadrení, ktoré predložili v obdobnej veci v pokusoch o mimosúdne vyrovnanie vo veci, ktorá je v súčasnosti vedená pod sp. zn 14C/89/2014, kedy Ministerstvo vnútra SR najprv svoju vecnú pasívnu legitimáciu uznalo, následne prešlo ku tvrdeniu, takýto orgán, voči ktorému je možné uplatniť regres, neexistuje vôbec až do tvrdenia, že týmto orgánom je samotné Ministerstvo dopravy. Má za to, že v súlade s účelom regresnej náhrady takýto orgán existovať musí. V ostatnom sa pridržiava svojich vyjadrení a žiada, aby súd rozhodol v súlade so žalobou.
5. Zástupkyňa žalovaného uviedla, na pojednávaní dňa 23.11.2017, že v plnom rozsahu sa pridržiava písomného vyjadrenia zo dňa19.06.2015, má za to, že MV SR nie je na uplatnenie regresnej náhrady pasívne vecne legitimované, nakoľko v zmysle reformy ESO na žalovanú neprešli všetky práva a povinnosti tak, ako to tvrdí žalobkyňa. Podrobne sa k tejto otázke vyjadruje vo svojom písomnom vyjadrení aj s uvedením jednotlivých § a zákonných ustanovení, z ktorých odvodzuje svoje tvrdenia. Žalobkyňa riadi a usmerňuje činnosť príslušných odborov, OU po odbornej stránke. Žalovaný zabezpečuje len materiálno - technické zabezpečenie týchto odborov a ich personálne obsadenie. Čo sa týka obsahu pracovného stretnutia zo dňa 07.08.2013 zástupca MV SR prezentoval rovnaký názor a teda nestotožňuje sa s názorom žalobkyne. Má za to, že je absurdné, aby bol žalovaný v rámci regresnej náhrady zaviazaný k úhrade škody, ktorú mal spôsobiť odbor OU riadený a kontrolovaný iným ústredným orgánom verejnej správy. V tejto súvislosti okrem ustanovení zákona 180/2013 poukázala aj na ustanovenie § 4 ods. 2 zákona 515/2003, ktorý upravoval situáciu obdobne. Na základe uvedeného žiada žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
6. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa so Žalobou doručenou dňa 21.04.2014 (č.l. 1), s Vyjadrením žalovanej zo dňa 24.06.2015 (č.l. 38), s Vyjadrením žalobkyne k vyjadreniu žalovanej zo dňa 01.10.2015 (č.l. 53), výsluchom zástupkyne žalobkyne, výsluchom zástupkyne žalovaného, oboznámením sa s listinnými dôkazmi, a to najmä Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (č.l. 3), výpisom z účtu spoločnosti CARAT DISTILLERY (č.l. 13) , so zápisom z pracovného stretnutia zo dňa 07.08.2013 medzi zástupcami Ministerstva dopravy SR, Ministerstva Financií SR, Ministerstva spravodlivosti SR a Ministerstvom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky (č.l. 53d - 53e).
7. Súd sa oboznámil s listinnými dôkazmi, ktoré tvoria obsah súdneho spisu, oboznámil sa s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/332/2012-640 zo dňa 13.12.2012. Ako vyplýva z rozsudku sp. zn. 16Co/332/2012-640, odporca (v tomto prípade žalobkyňa pozn. súdu) bola vyššie spomenutým rozsudkom zaviazaná zaplatiť navrhovateľovi, spoločnosti Carat Distillery, spol. s r. o sumu 398.327,03 €. Uhradená škoda bola priznaná rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/332/2012-640 zo dňa 13.12.2012, ktorý bol pri rozhodovaní viazaný právnym názorom či už
Najvyššieho súdu SR alebo aj Ústavného súdu SR, dospel k záveru, že základ nároku navrhovateľa je daný a to z titulu nezákonného rozhodnutia Okresného úradu v Banskej Bystrici, odbor životného prostredia, ktorý vydal 4. júla 2001 rozhodnutie č. 2001/02123/8KB,f.č. 82/2001 o umiestnení stavby čerpacej stanice PHM, ktoré nadobudlo právoplatnosť 4. júla 2001 (ďalej len "územné rozhodnutie"). Škoda vznikla pôvodnému navrhovateľovi, ktorý mal uzavretú nájomnú zmluvu zo dňa 5. novembra 2002 so spoločnosťou Nový Acord spol. s r. o. k pozemku vo vlastníctve pôvodného navrhovateľa, ročné nájomné bolo dojednané na 1.200.000,- Sk, účelom nájmu bola výstavba čerpacej stanice PHM. To, že pozemok bol spôsobilý na takýto účel, vyhlásil pôvodný navrhovateľ svojmu nájomcovi práve na základe toho, že Okresný úrad v Banskej Bystrici, odbor životného prostredia, vydal vyššie spomenuté nezákonné rozhodnutie o umiestnení stavby čerpacej stanice PHM. Po zrušení územného rozhodnutia Ústavným súdom nálezom II ÚS 22/02-117zo dňa 16. apríla 2003 došlo k odstúpeniu od nájomnej zmluvy k pozemku uzatvorenej na 35 rokov, ktorej základným predpokladom bolo práve územné rozhodnutie, ktoré bolo vyhlásené za nezákonné. Právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bolo nezákonné rozhodnutie zrušené, vzniklo poškodenému právo na náhradu škody, ktorá mu bola týmto rozhodnutím spôsobená, t. j. vzniklo mu právo na plnenie."
8. Žalobkyňa teda na základe vyššie spomenutého rozsudku plnila - uhradila spôsobenú škodu. Uhradením škody tak vzniklo žalobkyni právo podľa § 12 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (v znení platnom a účinnom do 30.06.2004) a rovnako aj podľa § 22 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z .z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ktorým bol zrušený predpis 58/1969 Zb.) dokonca povinnosť, požadovať úhradu od štátneho orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal. Orgánom, ktorý uvedenú škodu spôsobil svojim nezákonným rozhodnutím bol Okresný úrad v Banskej Bystrici, odbor životného prostredia. Podmienkou uplatnenia regresnej náhrady je skutočnosť, že škodu nahradil štát, štát využije svoje právo požadovať náhradu za uhradenú škodu, požaduje ju od orgánu, resp. osoby, ktorá škodu spôsobila a že osoba, resp. orgán, ktorý má škodu nahradiť má právnu subjektivitu.
9. Z hľadiska genézy vývoja v oblasti štátnej správy podľa čl. I § 2 ods. 1 a 6 zákona č. 515/2003 Z. z. o krajských úradoch a obvodných úradoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len "zákon o úradoch") v znení platnom a účinnom do 31.09.2013 vrátane, t.j. do dňa predchádzajúceho nadobudnutiu účinnosti zákona č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov, (ďalej len "zákon o miestnej štátnej správe", ktorým bol zrušený zákon o úradoch), obvodný úrad je miestny orgán štátnej správy, ktorý je preddavková organizácia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo") a obvodný úrad má spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania a exekučného konania a samostatne konať pred súdom v rozsahu svojej pôsobnosti, pričom za obvodný úrad koná pred súdom prednosta obvodného úradu alebo ním poverený zamestnanec. Podľa čl. I § 8a ods. 1 zákona o úradoch (ustanovenia "Prechodné ustanovenia k právnej úprave účinnej od 1. januára 2013") práva a povinnosti zo štátnozamestnaneckých vzťahov štátnych zamestnancov, ktorí k 31. decembru 2012 vykonávali štátnu službu v obvodnom úrade, prechádzajú na ministerstvo; podľa odseku 2 takéhoto ustanovenia práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov zamestnancov, ktorí k 31. decembru 2012 vykonávali práce vo verejnom záujme v obvodnom úrade, prechádzajú na ministerstvo; podľa odseku 3 citovaného paragrafu nároky zamestnancov vyplývajúce z prechodu práv a povinností podľa odsekov 1 a 2 uspokojí ministerstvo podľa osobitných predpisov; podľa odseku 4 majetok štátu, pohľadávky a záväzky, ktoré mal v správe obvodný úrad k 31. decembru 2012, prechádzajú do správy ministerstva okrem majetku štátu, ku ktorému obvodný úrad vykonáva pôsobnosť podľa osobitného zákona; podľa odseku 5 majetok štátu, ku ktorému nebolo konanie vo veci uplatneného práva prednostnej kúpy podľa osobitného zákona ukončené do 31. decembra 2012, prechádza do správy obvodného úradu v sídle kraja, v ktorého územnom obvode sa majetok štátu nachádza a podľa odseku 6 o prechode majetku štátu podľa odseku 5 sú obvodný úrad a obvodný úrad v sídle kraja povinní vyhotoviť písomné protokoly. Zákonom č. 345/2012 o niektorých opatreniach v miestnej štátnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (účinného od 01.01.2013 do 30.09.2013) sa podľa čl. I § 1 ods. 1 písm. d) zrušili krajské úrady životného prostredia. Podľa § 3 ods. 1 pôsobnosť krajských úradov životného prostredia ustanovená osobitnými predpismi prechádza na obvodné úrady životného prostredia v sídlach krajov.
Podľa ods. 2 práva a povinnosti zo štátnozamestnaneckých vzťahov štátnych zamestnancov, ktorí k 31. decembru 2012 vykonávali štátnu službu v obvodnom úrade životného prostredia, prechádzajú na obvodný úrad životného prostredia v sídle kraja, v ktorého územnom obvode má obvodný úrad životného prostredia sídlo; podľa ods. 3 práva a povinnosti zo štátnozamestnaneckých vzťahov štátnych zamestnancov, ktorí k 31. decembru 2012 vykonávali štátnu službu v krajskom úrade životného prostredia, prechádzajú na obvodný úrad životného prostredia v sídle kraja, v ktorého územnom obvode mal krajský úrad životného prostredia sídlo; podľa ods. 7 majetok štátu, pohľadávky a záväzky, ktoré mal v správe krajský úrad životného prostredia k 31. decembru 2012, prechádzajú do správy obvodného úradu životného prostredia v sídle kraja, v ktorého územnom obvode mal krajský úrad životného prostredia sídlo; podľa ods. 10 kde sa vo všeobecne záväzných právnych predpisoch používajú slová "krajský úrad životného prostredia" vo všetkých tvaroch, rozumie sa tým "obvodný úrad životného prostredia v sídle kraja" v príslušnom tvare; to sa nevzťahuje na prechodné ustanovenia osobitných predpisov. Napokon zákonom č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov, (ďalej len "zákon o miestnej štátnej správe", ktorým bol zrušený zákon o úradoch a čl. I zákona č. 345/2012 Z. z.), účinného do 30.04.2014, t.j. v čase podania žaloby, je podľa čl. I § 2 ods. 1 okresný úrad miestny orgán štátnej správy. Okresný úrad je preddavková organizácia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo"). Podľa § 9 ods. 1 zákona obvodné úrady zriadené podľa predpisov účinných do 30. septembra 2013 sú okresné úrady podľa tohto zákona. Podľa ods. 5 práva a povinnosti zo štátnozamestnaneckých vzťahov štátnych zamestnancov, ktorí k 30. septembru 2013 vykonávali štátnu službu v obvodnom úrade životného prostredia v sídle kraja, obvodnom pozemkovom úrade v sídle kraja, obvodnom lesnom úrade v sídle kraja, obvodnom úrade pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v sídle kraja a správe katastra v sídle kraja, prechádzajú na ministerstvo; podľa ods. 6 práva a povinnosti zo štátnozamestnaneckých vzťahov štátnych zamestnancov, ktorí k 30. septembru 2013 vykonávali štátnu službu v obvodnom úrade životného prostredia, obvodnom pozemkovom úrade, obvodnom lesnom úrade, obvodnom úrade pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie a správe katastra, prechádzajú na ministerstvo; podľa 9 nároky zamestnancov, ktoré vyplývajú z prechodu práv a povinností podľa odsekov 5 až 8, uspokojí ministerstvo; na týchto zamestnancov sa vzťahuje kolektívna zmluva ministerstva platná na rok 2013; podľa ods. 10 Majetok štátu, pohľadávky a záväzky, ktoré mali v správe obvodný úrad životného prostredia v sídle kraja, obvodný pozemkový úrad v sídle kraja, obvodný lesný úrad v sídle kraja, obvodný úrad pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v sídle kraja a správa katastra v sídle kraja k 30. septembru 2013, prechádzajú do správy ministerstva okrem záväzkov nevyporiadaných v lehote splatnosti k 30. septembru 2013, ktoré prechádzajú do správy ústredného orgánu štátnej správy, ktorý riadil výkon štátnej správy uskutočňovaný zrušovaným miestnym orgánom štátnej správy.
10. Vzhľadom na genézu vývoja štátnej a miestnej správy spomenutého vyššie, možno konštatovať, že pôvodný orgán Okresný úrad v Banskej Bystrici, odbor životného prostredia, ktorý vydal nezákonné rozhodnutie v roku 2001 už v pôvodnej štruktúre a podobe neexistuje. Zákonom č. 515/2003 Z. z., ktorý ustanovuje postavenie a pôsobnosť obvodných úradov, Obvodný úrad je miestny orgán štátnej správy, ktorý je preddavková organizácia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo"). Zákonom č. 345/2012 Z. z. o niektorých opatreniach v miestnej štátnej správe v znení do 30.09.2013 boli krajské úrady životného prostredia zrušené a ich pôsobnosť prešla na obvodné úrady životného prostredia v sídlach krajov. Zákonom č. 180/2013 Z .z. sa obvodné úrady zriadené podľa predpisov účinných do 30.09.2013 stali okresnými úradmi podľa tohto zákona (viď. § 9). Rušené úrady špecializovanej štátnej správy tak začali fungovať ako príslušné odbory na okresných úradoch s tým, že odvetvový princíp riadenia novovzniknutých odborov na okresných úradoch príslušným ministerstvom, či iným ústredným orgánom štátnej správy zostáva zachovaný (§ 4 ods. 6 zákona č. 180/2013 Z. z. v znení účinnom do 30.04.2014). MV SR nezasahuje do kompetencií ostatných ministerstiev, ale v rámci reformy prešli na MV SR práva a povinnosti zo štátnozamestnaneckých vzťahov a z pracovnoprávnych vzťahov po zodpovednom orgáne a rovnako tak na MV SR prešiel aj majetok štátu, pohľadávky a záväzky, ktoré mali v správe jednotlivé úrady a teda úrady životného prostredia nevynímajúc. Okresné úrady však vzhľadom na právnu úpravu spomenutú vyššie, v súčasnosti nie sú nositeľmi právnej subjektivity, čo žalovaný nepopiera.
11. V zmysle ustanovenia § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, (účinného od 01.01.2013), zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi. Nakoľko rozhodnutie, ktoré bolo zrušené ako nezákonné a na základe ktorého bola priznaná náhrada škody, a škoda bola uhradená, bolo vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, doterajším predpisom je zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (platný a účinný od 01.07.1990 do 30.06.2004. ďalej len "zákon č. 58/1969 Zb.")
12. Podľa ustanovenia § 12 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., ak štát nahradil podľa ustanovení tohto zákona škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, má právo požadovať úhradu od štátneho orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal, ak má spôsobilosť mať práva a povinnosti.
13. Podľa ustanovenia § 24 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., právo štátu na úhradu podľa § 12 a 19 sa premlčí za rok odo dňa, keď bola zaplatená náhrada škody. 14. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Štát totiž nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 14. 03. 2013, sp. zn. 7Cdo/121/2012). Ak ide o škodu, ktorá bola spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, požaduje sa regresná náhrada v plnej výške. .Z hľadiska podstaty princípu regresnej náhrady, tá sa v prvom rade požaduje od orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal a následne tento orgán, ktorý plnil, uplatní resp. môže uplatniť zodpovednosť voči konkrétnej osobe resp. osobám, ktoré konali v mene štátu. Fyzické osoby, právnické osoby, verejnoprávne inštitúcie, záujmová samospráva, štátne orgány, obce, voči ktorým si štát uplatnil regresnú náhradu podľa tohto zákona po jej uhradení sú povinné uplatniť voči zodpovedným zamestnancom nárok na náhradu škody podľa osobitných predpisov (napr. zákonník práce, zákon o štátnej službe, zákon o verejnej službe), či už škoda bola spôsobená neúmyselným resp. úmyselným konaním. V tejto súvislosti žalobkyňa nemá vzhľadom na súčasnú právnu úpravu možnosť, ani právo uplatniť zodpovednosť voči konkrétnej osobe resp. osobám za vydanie nezákonného rozhodnutia, na základe ktorého došlo k priznaniu náhrady škody, nakoľko na žalovaného prešli práva a povinnosti zo štátnozamestnaneckých vzťahov a z pracovnoprávnych vzťahov po zodpovednom orgáne. Žalovaný má možnosť resp. povinnosť posúdiť, či išlo o svojvoľné porušenie práva a teda v rámci zodpovednosti za škodu túto vymáhať od osoby resp. osôb, ktoré takéto porušenie spôsobili. Takýto záver vyplýva aj zo Zápisu zo stretnutia zástupcov Ministerstiev dopravy, spravodlivosti, vnútra a financií SR zo dňa 07.08.2013 (listinný dôkaz pozn. súdu), na ktorom sa všetci prítomní zhodli na tom, že Ministerstvo dopravy ako aj iné ministerstvá sú povinné vymáhať regresnú náhradu, subjekt od ktorého sa má vymáhať regresná náhrada je MV SR, ale aj na tom, že pri vymáhaní regresných náhrad medzi sebou by ministerstvá mali uprednostniť mimosúdne urovnanie, aby nedochádzalo k neúmernému zaťažovaniu súdov. 15. Žalovaný vo svojom vyjadrení vzniesol námietku premlčania s poukazom na § 24 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.. Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že začiatok premlčania tejto lehoty je deň odpočítania sumy z účtu žalobkyne. Žalobkyňa poukazuje na ustanovenia § 567 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník a § 339 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, ktoré v podstate obdobne upravujú plnenie peňažného dlhu prostredníctvom peňažného ústavu tak, že dlh je splnený pripísaním sumy dlhu na účet veriteľa v peňažnom ústave a teda dňom, ktorým sa náhrada škody považuje za zaplatenú je deň pripísania finančných prostriedkov na účet a nie deň ich poukázania. 16. Je nepochybné a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/332/2012-640 zo dňa 13.12.2012 aj potvrdené, že nezákonným rozhodnutím vznikla spoločnosti Carat Distillery, spol. s r. o. škoda, ktorú bola povinná - žalobkyňa zaplatiť. Pod pojmom škoda v zmysle ustanovenia § 442 ods. 1 Obč. zákonníka sa chápe ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi, a je teda napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí, ak nedochádza k naturálnej reštitúcii. Náhrada škody, ak má plniť reparačnú (reštitučnú) funkciu, má zabezpečiť poškodenému plnú kompenzáciu spôsobenej ujmy, nie však viac. (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 M Cdo 23/2008, zo dňa 21. decembra 2009). V tomto smere teda jednoznačne nemožno poprieť ani skutočnosť, že žalobkyňa voči spoločnosti Carat Distillery, spol. s r. o. mala pohľadávku - dlh (ktorú predstavovalo rozhodnutie o náhrade škody pozn. súdu), ktorú bola povinná plniť.
17. Podľa § 559 ods.1 zákona č. 40/1964 Občiansky zákonník, splnením dlh zanikne. 18. Podľa § 567 ods. 2 zákona č. 40/1964 Občiansky zákonník, peňažný dlh plnený prostredníctvom peňažného ústavu alebo prostredníctvom poštového podniku je splnený pripísaním sumy dlhu na účet veriteľa v peňažnom ústave alebo vyplatením sumy dlhu veriteľovi v hotovosti, ak osobitný zákon neustanovuje inak alebo ak sa veriteľ a dlžník písomne nedohodnú inak. 19. Z vyššie uvedeného možno vyvodiť, že k zániku dlhu resp. k jeho splneniu došlo až pripísaním sumy na účet spoločnosti Carat Distillery, spol. s r. o.. Žalobkyňa preukázala splnenie dlhu výpisom z účtu spoločnosti Carat Distillery, spol. s r. o., ktorým preukázala, že dňa 22.02.2013 boli finančné prostriedky pripísané na účet v peňažnom ústave a teda tento deň sa v zmysle § 567 ods. 2 zákona č. 40/1964 Občiansky zákonník, považuje dlh za splnený. Následne potom podľa § 24 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., právo štátu na úhradu podľa § 12 a 19 sa premlčí za rok odo dňa, keď bola zaplatená náhrada škody, t.j. od dňa pripísania peňažných prostriedkov na účet spoločnosti Carat Distillery, spol. s r. o., nakoľko tento deň sa považuje za deň splnenia dlhu a teda právnej povinnosti. Podľa názoru súdu tak premlčacia doba začala plynúť dňa 22.02.2013 a podľa ustanovení o počítaní času § 122 ods. 2, (koniec lehoty určenej podľa týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína. Ak nie je takýto deň v poslednom mesiaci, pripadne koniec lehoty na jeho posledný deň); premlčacia doba skončila dňa 22.02.2014. Z uvedeného možno konštatovať, že žaloba bola podaná včas.
20. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že návrh bol podaný dôvodne. Súd má za to, že žalobkyňa má právo žiadať regresnú náhradu od žalovaného z dôvodu, že žalobkyňa nemá možnosť uplatniť následne náhradu škody u osoby resp. osôb, ktoré nezákonné rozhodnutie vydali, a to vzhľadom na skutočnosť, že personálne záležitosti boli zákonmi zverené do pôsobnosti žalovaného. Súd rozhodol tak ako je uvedené vo výroku rozsudku a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 398.327,03 eur.
21. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. (Civilný sporový poriadok) a žalobkyni, ktorá mala v konaní plný úspech priznal náhradu trov konania v plnej výške.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, v dvoch vyhotoveniach na Okresnom súde Bratislava I.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 127 ods. 1,2 Civilného sporového poriadku ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej ( § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie súdu, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.