Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Co/67/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Viery Škultétyovej v spore žalobcu Calmit, spol. s r.o. so sídlom Gaštanova 15, 811 04 Bratislava, IČO: 36 172 162, zastúpený: JUDr. Miroslav Pekár, advokát so sídlom Krížna 44, 821 08 Bratislava, proti žalovaným: l/ V. A., XXX XX I. C. A. XXX IČO: 35 255 315 a 2/ W.. C. B., súdna exekútorka so sídlom C.. M.R. A. 3, XXX XX D., obaja zastúpení: Advokátska kancelária JUDr. Slávik a partneri, s.r.o., so sídlom M. R. Štefánika 3, 955 01 Topoľčany, IČO: 36 861 375, o zaplatenie sumy 9.099,60 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Partizánske zo dňa 8. októbra 2015, č.k. 5C/197/2015-113, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaní 1/, 2/ m a j ú proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 1, 2 O.s.p., § 2 ods. 1, § 3, § 5 ods. 2, § 33 ods. 1 Exekučného poriadku a § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Rozhodol na základe výsledkov vykonaného dokazovania, z ktorého mal za preukázané, že medzi žalobcom ako objednávateľom a zhotoviteľom Jozef V. - WELD- COMP bola uzavretá zmluva o dielo č. 007-2013 zo dňa 14.10.2013. Zhotoviteľ po zhotovení diela vystavil faktúru č. 2013002 zo dňa 06.11.2013, splatnú dňa 06.12.2013 na sumu 9.117,60 eur, ktorou vyúčtoval cenu diela objednávateľovi diela CALMIT spol. s r.o., t.j. žalobcovi. Žalobca mal podľa faktúry uhradiť cenu diela na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX, pričom z príkazu na úhradu vyplýva, že žalobca zaplatil omylom cenu diela nie na účet zhotoviteľa W. V. - WELD- COMP, ale na účet patriaci spoločnosti WELD-COMP, s.r.o., IČO: 43 966 985, toho času STAVING PR s.r.o. IČO: 43 966 985, ktorá bola povinnou osobou v exekučnom konaní vedenom žalovanou 2/ ako súdnou exekútorkou pod č. Ex 26/13 v prospech oprávneného žalovaného 1/, vykonanej na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu - platobného rozkazu Okresného súdu Brezno zo dňa 29.04.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť 25.05.2013 o vymoženie sumy 13.700,- eur s príslušenstvom. Cena diela bola poukázaná na účet povinného príkazom na úhradu žalobcu zo dňa 05.12.2013, pričom dňa 06.12.2013 banka na základe upovedomenia o začatí exekúcie a exekučného príkazu na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v peňažnom ústave /ktorý banka prevzala dňa 20.08.2013/ ich poukázala na účet povinného na príkaz žalobcu dňa 05.12.2013 a dňa 06.12.2013 banka poukázala sumu 9.099,60 eur / po odpočítaní bankových poplatkov/ na účet súdnej exekútorky ako žalovanej 2/, ktorá dňa 09.12.2013 podľa predloženého výpisu z účtu vykonala v súlade so zákonom ich rozdelenie tak, že sumu 7.279,- eur poukázala oprávnenému, t.j. žalovanému l/ a sumu 1.820,- eur poukázala na trovy exekúcie. Dňa 09.12.2010 mal telefonicky oznámiť žalobca súdnej exekútorke, že peniaze poukázané na účet povinného boli poukázané omylom, pričom súdna exekútorka požiadala žalobcu o zaslanie písomnej žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov. Žalobca písomnou žiadosťou zo dňa 10.12.2013 požiadal žalovanú 2/ o vrátenie finančných prostriedkov, pričom listom zo dňa 16.12.2013 uviedla, že po obdržaní finančných prostriedkov dňa 06.12.2013 v sume 9.099,60 eur vykonala rozdelenie tejto sumy v súlade s exekučným poriadkom medzi oprávneného a na trovy exekúcie a poukázala na to, že podľa § 61 Exekučného poriadku navrátenie do predošlého stavu nie je možné. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná 2/ ako súdna exekútorka vykonávala exekúciu proti povinnému WELD-COMP s.r.o. pod Ex 26/13 v prospech oprávneného ako žalovaného 1/ o vymoženie sumy 13.700,- eur s prísl. Po tom, čo žalobca zaslal omylom finančné prostriedky na účet povinného, banka ich na základe exekučného príkazu poukázala na účet súdnej exekútorky dňa 06.12.2013 a táto dňa 09.12.2013 /v pondelok/ vykonala ich rozdelenie na účet oprávneného a na trovy exekúcie. Skutočnosť, že žalobca telefonoval do exekútorského úradu dňa 09.12.2013, nemá vplyv na postup súdnej exekútorky, lebo táto nemohla na základe telefonického rozhovoru uveriť, že ide o finančné prostriedky uhradené na účet povinného, ktorý bol zablokovaný na základe príkazu na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v peňažnom ústave, pričom v tento deň peniaze rozdelila čo vyplýva z výpisu z účtu súdnej exekútorky, teda súdna exekútorka postupovala v súlade so zákonom a nemala v deň rozdelenia peňažných prostriedkov jednoznačne a nepochybne za preukázané, že peniaze, ktoré banka poukázala z účtu povinného nepatria povinnému, preto postupovala v súlade so zákonom. Súd prvej inštancie mal za nepochybné, že žalobca poskytol peniaze omylom na účet povinného, teda povinný spoločnosť WELD-COMP s.r.o., toho času STAVING PR s.r.o. sa bezdôvodne obohatil tým, že peniaze z jeho účtu boli použité v exekučnom konaní na úhradu dlhu povinného, ktorý mal zaplatiť sám z vlastných zdrojov a je teda povinný tieto peniaze žalobcovi vydať. Mal za to, že žalovaný 1/ nie je v konaní pasívne vecne legitimovaný na vydanie bezdôvodného obohatenia, lebo sa bezdôvodne neobohatil, žalobca mu žiadne peniaze nepoukázal, ale získal ich ako oprávnený v exekučnom konaní v súlade so zákonom. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že z definície právneho postavenia súdneho exekútora zakotveného v exekučnom poriadku vyplýva, že exekútor v exekučnom konaní vykonáva úlohy štátneho orgánu a podieľa sa v rámci deľby štátnej moci na realizácii základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky, preto na súdneho exekútora, ktorý vykonáva exekučnú činnosť je treba hľadieť ako na orgán, ktorému je zverený výkon verejnej /štátnej/ moci v rozsahu ustanovenom zákonom, Exekučným poriadkom a subsidiárne Občianskym súdnym poriadkom. V zmysle § 5 ods. 2 Exekučného poriadku je vykonávanie exekučnej činnosti výkonom štátnej moci. V danom prípade išlo o verejnoprávny vzťah sledujúci zabezpečenie funkcií štátu. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobou uplatnený nárok nevyplýva zo vzťahu zodpovednosti súdneho exekútora za škodu spôsobenú účastníkovi konania v zmysle § 33 ods. l EP, podľa ktorého súdny exekútor v prípade, že osobitný zákon neustanovuje inak, zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona. Dospel k záveru, že žalovaná 2/ postupovala v súlade so zákonom v čase rozdelenia finančných prostriedkov nemala nepochybne a bezpečne za preukázané, že finančné prostriedky získané zákonným spôsobom na svojom účte nepatrili povinnému, teda postupovala v súlade so zákonom ako orgán verejnej moci. V danom prípade právny vzťah súdneho exekútora a účastníka exekučného konania /povinného v exekučnom konaní/ nemožno považovať za súkromnoprávny vzťah a na strane súdneho exekútora, preto nemôže dôjsť vo vzťahu k žalovanej 2/ k bezdôvodnému obohateniu podľa § 451 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie preto žalobu žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 151 ods. 3 O.s.p. tak, že o trovách konania rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti konania vo veci samej.

2. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, prípadne, aby žalobe vyhovel a priznal žalobcovi náhradu trov konania. Uviedol, že dôvodom odvolania sú skutočnosti uvedené v § 205 ods. 2 písm. b/, d/ a f/ O.s.p.. Súdu prvej inštancie vytýkal, že jeho rozhodnutie je založené primárne na nesprávnom právnom posúdení veci vo vzťahu k identifikácii zodpovednostného vzťahu exekútora a oprávneného v exekučnom konaní pri inkase omylovej platby. Mal za to, že súd prvej inštancie zároveň zaťažil svoje rozhodnutie podstatnou vadou a to absenciou jasného meritórneho právneho odôvodnenia, z ktorého by bolo možné zistiť ako dospel k vysloveným právnym záverom. Zdôrazňoval, že súd nemôže svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť abstrahovať len na závery, ku ktorým dospel bez toho, aby tieto riadne, presvedčivo a zrozumiteľne zdôvodnil. Zastával názor, že súd prvej inštancie nezdôvodnil svoj rozsudok náležite v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.. Zastával názor, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil škodovú zodpovednosť exekútora. Dôvodil, že z obsahu podanej žaloby nesporne vyplýva, že žalobca nie je, ani nebol účastníkom exekučného konania, t.j. nebol ani oprávneným a ani povinným, z ktorého dôvodu vzťah exekútor a žalobca nemá verejnoprávnu povahu a teda nie je možné na tento vzťah aplikovať úpravu zodpovednosti za škodu podľa ustanovení Zák. č. 514/2003 Z.z.. Preto sa na priamu zodpovednosť exekútora aplikuje ustanovenie § 33 ods. 1 zák. č. 233/95 Z.z. a ide o zodpovednosť objektívnu bez možnosti liberácie. Súdu prvej inštancie vytýkal aj nesprávne právne posúdenie zodpovednosti žalovaného 1/, ako oprávneného z exekúcie. Na podporu svojej argumentácie poukazoval na nález Ústavného súdu SR III. ÚS 198/07/20, ako aj na rozsudok NS ČR sp. zn. 25Cdo/1208/2000.

3. Žalovaní 1/, 2/ v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a zaviazal žalobcu k náhrade trov odvolacieho konania. Zastávali názor, že napadnutý rozsudok je vecne, aj procesne správny. Uviedli, že zdôvodnenie rozsudku zodpovedá požiadavkám uvedeným v § 157 ods. 2 O.s.p.. Po skonštatovaní v konaní vykonaných prednesov a sumarizácii vykonaných dôkazov a citácií príslušných ustanovení zákonov, z ktorých súd vychádzal, samotné odôvodnenie rozsudku je uvedené na strane 5 a 6 rozsudku. Mali za to, že žalobcovi prekáža, že súd sa v konečnom dôsledku nepriklonil k jeho právnemu názoru a výkladu príslušných ustanovení zákonov o (tvrdenej) zodpovednosti žalovaných, čo však nie je súčasťou jeho práva na zdôvodnenie rozsudku podľa ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. Nepovažovali za správny výklad ustanovení zák. č. 233/95 Z.z. o súdnych exekútoroch a zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a vzťah týchto dvoch zákonov tak, ako ho vykonáva žalobca. Uviedli, že predovšetkým aplikácia ust. § 33 Exekučného poriadku je možná za splnenia podmienky „... ak osobitný zákon neustanovuje inak...“, pričom v tomto prípade týmto osobitným zákonom je zák. č. 514/2003 Z.z. s poukazom na § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a/ alebo 3 citovaného zákona. Ďalej poukazovali na to, že podľa ustanovenia § 5 ods. 2 Exekučného poriadku, vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci. Toto ustanovenie, ktoré bolo doplnené do Exekučného poriadku v roku 2005 dáva v danom prípade jednoznačnú odpoveď, že keďže exekútorka vykonávala exekučnú činnosť na základe poverenia súdu, išlo o výkon verejnej moci, preto za prípadnú škodu pri tom vzniknutú zodpovedá podľa ust. § 3, § 4 zák. č. 514/2003 Z.z. štát. Z uvedeného je preto potrebné vyvodiť, že u žalovanej 2/ nie je daná pasívna legitimácia pre tento spor. Pokiaľ žalobca poukazuje vo svojej argumentácii na uznesenie NS SR sp. zn. 3 Cdo 58/2009, tento výklad považujú žalovaní za skresľujúci v tom, že predmetom sporu vo veci riešenej Najvyšším súdom SR bol vzťah medzi účastníkom exekučného konania a súdnym exekútorom, preto Najvyšší súd obmedzil svoje právne stanovisko, ktoré zaujal, iba na výrok, že právny vzťah súdneho exekútora a účastníka exekučného konania sa nemôže považovať za súkromnoprávny vzťah. Vzhľadom k tomu, že v danom prípade išlo u žalovanej 2/ o výkon verejnej moci, treba taktiež aj na tento prípad vztiahnuť ustanovenie zák. č. 514/2003 Z.z.. Trval na tom, že zexekvovaním finančných prostriedkov, ktoré sa nachádzali na účte povinného, žalovanou 2/, aj keď pochádzali pôvodom od žalobcu a nebol dôvod na ich poukázanie povinnému, žiaden právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou 2/, ale ani žalovaným 1/ nevznikol. Pokiaľ žalobca poukazoval na rozhodnutia NS SR alebo ÚS SR uviedol, že týmito bol riešený celkom iný skutkový a aj právny problém.

4. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie a odvolaní žalobcu došlo k zmene právnej úpravy sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.), podľa ktorého rozhodoval súd prvej inštancie. V prechodných ustanoveniach (§ 470 ods. 1) stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Súčasne však v § 470 ods. 2 uviedol, že zostávajú zachované právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona. V zmysle týchto ustanovení odvolací súd posudzoval otázku dôvodnosti podaného odvolania žalobcom, nakoľko toto bolo podané za účinnosti O.s.p. Procesne vec posudzoval podľa ustanovení CSP.

5. Krajský súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z. z.), ďalej len CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP.

6. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalobcom vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil, z akých dôvodov, a ktoré

tvrdenia strán sporu mal za preukázané, a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané, ani tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 O.s.p. poukazuje.

7. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva nasledovné:

8. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok a vzhľadom na odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia tiež, či postupom súdu prvej inštancie nedošlo k odňatiu možnosti stranám sporu konať pred súdom, od 01.07.2016 k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, resp. či tu nie je existencia takej vady, ktorá by bola spôsobilou mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/ . 9. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR. V situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré bolo vyhovené nároku, ktorý strana sporu žalobou uplatnila, či pre ktoré bol tento zamietnutý, akým spôsobom sa súd vysporiadal s prostriedkami procesného útoku, či procesnej obrany uplatňovanými stranami, je pre tieto veľmi obtiažne pochopiť takéto rozhodnutie. Pokiaľ nie sú tieto faktory vysvetlené v odôvodnení rozhodnutia, nemožno vylúčiť, že rozhodnutie, z ktorého nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd pri formulovaní výroku spravoval, treba považovať za nepreskúmateľné. Takéto rozhodnutie súdu porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces, pretože mu upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.

10. Preskúmaním obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť uplatnenej odvolacej námietky. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám ust. § 157 ods. 2 O.s.p., účinného do 30.06.2016. Námietky žalobcu, uvedené v podanom odvolaní, ktoré sú totožné s námietkami uplatnenými pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal, preto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

11. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami v zmysle § 220 ods. 2 (do 30.06.2016 podľa § 157 ods. 2 OSP), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky, spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. uplatnením nároku a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli svojvoľné, alebo zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že žalovaný sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže samo o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, alebo arbitrárnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie.

12. Postupom súdu prvej inštancie tak nedošlo k odňatiu možnosti stranám sporu konať pred súdom, od 01.07.2016 k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a nebola zistená ani žiadna tzv. iná vada konania, spôsobilá viesť k záveru, že jej následkom došlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci.

13. Posúdením obsahu odvolania odvolací súd zistil, že ďalšie odvolacie námietky žalobcu smerujú proti ním tvrdeným nesprávnym skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie, čo viedlo podľa jeho názoru k naplneniu dôvodov na odvolanie, uvedených v ustanovení § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. účinného do 30.06.2016 (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ .

14. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 (do 30.06.2016 podľa § 132 O.s.p.). Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

15. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalobcu, vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, dostatočne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 (do 30.06.2016 podľa § 132 O.s.p.) a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver.

16. Pokiaľ teda žalobca v podanom odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie veci, odvolací súd uvádza, že nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo stanovené dispozíciou právnej normy). Aj túto odvolaciu námietku žalobcu vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnenú, bez opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Tak ako odvolací súd už uviedol, stotožňuje sa v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 .

17. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaný 1/ sa bezdôvodne neobohatil, nakoľko žalobca žalovanému 1/ žiadne peniaze nepoukázal, tieto žalovaný 1/ získal ako oprávnený v exekučnom konaní a to v súlade so zákonom a preto nie je vecne pasívne legitimovaný v tomto spore. Správne konštatoval aj tú skutočnosť, že súdna exekútorka postupovala v súlade so zákonom, ako orgán verejnej moci. Exekútor je v zmysle § 2 Exekučného poriadku štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych iných rozhodnutí. Podľa § 3 Exekučného poriadku exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne a nezávisle. Pri výkone svojej činnosti je viazaný len Ústavou SR, zákonmi, iným všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím súdu vydaným v exekučnom konaní. Z definície právneho postavenia súdneho exekútora podanej priamo Exekučným poriadkom vyplýva, že exekútor v exekučnom konaní vykonáva úlohy štátneho orgánu. Právne postavenie exekútora je ustanovené tak, že v rámci deľby verejne (štátnej) moci sa exekútor podieľa na realizácii základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Na súdneho exekútora vykonávajúceho exekučnú činnosť treba v zmysle uvedeného hľadieť ako na orgán, ktorému je zverený výkon verejnej (štátnej) moci v rozsahu ustanovenom zákonom, a to Exekučným poriadkom a subsidiárne do 30.06.2016 O.s.p., t.č. CSP. Odvolací súd poznamenáva, že ustanovenie § 5 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.09.2005 (kedy nadobudla účinnosť jeho novela daná zákonom č. 541/2005 Z.z.) výslovne uvádza, že vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.

18. Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

19. O trovách konania odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 tak, že žalovaní 1/, 2/, ktorí boli v odvolacom konaní úspešní, majú proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 .

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 , v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .