Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Cob-28-2017.pdf
PDF · 186.85 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/28/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Eriky Šobichovej, v sporovej právnej veci žalobcu: HORNEX, a.s., so sídlom Agátová 4D, 841 01 Bratislava, IČO: 35 802 570, proti žalovanému: M&T systémy, s.r.o., so sídlom Žitná 13, 010 01 Žilina, IČO: 36 412 163, právne zastúpenému URBÁNI & Partners s.r.o., so sídlom Skuteckého 17, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 646 181, o vydanie veci, eventuálne o zaplatenie 59.071,36 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/64/2013-184 zo dňa 18. februára 2016, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/64/2013-184 zo dňa 18. februára 2016 p o t v r d z u j e .
Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že „Návrh o uloženie povinnosti odporcovi vydať navrhovateľovi hnuteľné veci zamieta. Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 59.071,36 eur s úrokom z omeškania 9,75% ročne z tejto sumy od 25.01.2014 do zaplatenia, do troch dní po právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti návrh zamieta. Odporca je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 3.086,47 eur, do troch dní po právoplatnosti rozsudku."
2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej aj len „Obchodný zákonník" alebo „OBZ"), § 536 ods. 1, 2 OBZ, § 542 OBZ, § 263 OBZ, § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka zák. č. 40/1964 Zb. (ďalej aj len „OZ"), § 573 OBZ, § 340 OBZ, § 369 ods. 1 OBZ, § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, okresný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Predmetom konania v prejednávanej veci bol formou eventuálneho petitu uplatnený nárok na vydanie hnuteľných vecí špecifikovaných v petite návrhu na začatie konania a pre prípad, že by to nebolo možné, žalobca uplatňoval nárok na zaplatenie peňažnej náhrady vo výške 59.071,36 Eur spolu so zákonným úrokom z omeškania vo výške 9,75 % ročne z tejto sumy od 23.03.2013 do zaplatenia. V zmysle právnej teórie a praxe, o eventuálny petit ide v tom prípade, pokiaľ žalobca žiada zaviazať žalovaného na určité plnenie, napr. vydanie veci a pokiaľ to nebude objektívne možné, žiada eventuálne iné plnenie, napr. plnenie peňažné. Súd sa môže zaoberať a rozhodnúť o druhom eventuálnom petite až po tom, kedy je zistená a preukázaná neodôvodnenosť alebo neopodstatnenosť plnenia v zmysle petitu primárneho. Pokiaľ súd rozhoduje podľa druhého, subsidiárneho petitu, prvý petit zamietne. Pokiaľ súd rozhodne podľa prvého primárneho petitu, o druhom petite už nerozhoduje (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 113/2010 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 347/2009).
3. Okresný súd mal preukázané, pričom uvedené nebolo medzi účastníkmi konania sporné, že medzi žalobcom ako objednávateľom a žalovaným ako zhotoviteľom existoval platný záväzkovo-právny vzťah založený Zmluvou o dielo č. POD 1317/strechy zo dňa 07.12.2009 v znení Dohody o spôsobe plnenia niektorých povinností zmluvných strán k Zmluve o dielo č. POD 1317/strechy zo dňa 28.10.2012. Vzhľadom na postavenie žalobcu a žalovaného ako subjektov záväzkového vzťahu a predmet ich záväzkov, okresný súd posúdil záväzkovo-právny vzťah medzi účastníkmi konania založený predmetnou zmluvou o dielo ako vzťah obchodno-právny v zmysle § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, konkrétne ako zmluvu o dielo uzatvorenú podľa § 536 a nasl. Obchodného zákonníka. V konaní ďalej nebolo sporné, že na základe Zmluvy o dielo uzatvorenej medzi účastníkmi konania žalovaný realizoval len časť diela v zmysle predmetu Zmluvy o dielo zodpovedajúcu hnuteľným veciam, vydania ktorých sa žalobca domáhal v prejednávanej veci v zmysle primárneho petitu návrhu na začatie konania, za realizáciu ktorej časti diela žalovaný vyúčtoval žalobcovi faktúrou č. 10101003 sumu 59.071,36 Eur, ktorú žalobca v súlade s Dohodou o spôsobe plnenia niektorých povinností zmluvných strán k Zmluve o dielo č. POD 1317/strechy zo dňa 28.10.2010 žalovanému uhradil. V konaní ďalej nebolo sporné, že následne došlo medzi zmluvnými stranami žalobcom a žalovaným dňa 19.01.2011 k uzatvoreniu Dohody o ukončení platnosti Zmluvy o dielo č. POD 1317/strechy, na základe ktorej sa zmluvné strany dohodli na zániku platnosti a účinnosti Zmluvy o dielo v dohodnutom rozsahu s výnimkou práv a povinností zmluvných strán z tejto dohody priamo vyplývajúcich. Okrem iného sa žalovaný ako zhotoviteľ v zmysle čl. II. bod 2.2.3 dohody zaviazal odovzdať objednávateľovi časť diela zrealizovanú do podpisu tejto dohody, vrátane všetkých s tým súvisiacich dokladov a dokumentov a s tým súvisiace práva objednávateľa. V zmysle ďalších ustanovení dohody išlo o nezmontovaný krov pre objekty víl SO10 až SO15, ktorý zhotoviteľ na základe Zmluvy o dielo zhotovil, ktorý sa v čase podpisu dohody nachádzal v sídle zhotoviteľa a zmluvné strany sa dohodli, že zhotoviteľ ho bude bezplatne uskladňovať pre objednávateľa vo svojom sídle do 01.06.2011 s tým, že je povinný nezmontovaný krov odovzdať objednávateľovi do 30 dní od doručenia písomnej výzvy objednávateľa v sídle zhotoviteľa. V konaní nebolo sporné, že nezmontovaný krov v zmysle Dohody o ukončení platnosti Zmluvy o dielo č. POD 1317/strechy, resp. časť diela zrealizovaná žalovaným na základe Zmluvy o dielo do podpisu tejto dohody, je totožný s hnuteľnými vecami špecifikovanými žalobcom v zmysle primárneho petitu návrhu na začatie konania v prejednávanej veci. Žalobca v konaní preukázal realizovanie písomných výziev na odovzdanie nezmontovaného krovu v zmysle čl. 2 bod 2.4 dohody, a to dňa 10.10.2012 (č.l. 17 spisu), na ktorú žalovaný reagoval odmietavým stanoviskom z 23.01.2013 (č.l. 19 spisu) a následná výzva bola realizovaná žalobcom dňa 08.02.2013 (č.l. 20 spisu).
4. Žalovaný v priebehu konania spochybňoval aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, resp. vlastnícke právo žalobcu k predmetnému nezmontovanému krovu, pričom poukazoval na to, že vlastnícke právo k tejto časti diela mala nadobudnúť spoločnosť LEEF Slovakia, s.r.o., kedy realizácia predmetného krovu pre objekty SO10 až SO15 bola súčasťou dodávky žalobcu v zmysle Zmluvy o dielo uzatvorenej so spoločnosťou LEEF Slovakia, s.r.o. ako investorom stavby. Vlastnícke právo žalobcu k dielu, ktoré realizoval žalovaný pre žalobcu na základe Zmluvy o dielo č. POD 1317/strechy zo dňa 07.12.2009, vyplývalo priamo z dojednaní zmluvných strán z čl. 9 bod 9.1 tejto Zmluvy o dielo, v zmysle ktorej vlastníkom zhotovovaného diela je objednávateľ, t.j. žalobca, ktorým dojednaním zmluvné strany modifikovali dispozitívnu úpravu § 542 Obchodného zákonníka. Okresný súd konštatoval, že v priebehu konania neboli preukázané skutočnosti odôvodňujúce záver, že by sa vlastníkom predmetného nezmontovaného krovu stala spoločnosť LEEF Slovakia, s.r.o. na základe Zmluvy o dielo č. 1317/2008 uzatvorenej so žalobcom dňa 28.07.2008, nakoľko nebolo preukázané splnenie podmienok pre prechod vlastníckeho práva na spoločnosť LEEF Slovakia, s.r.o. v zmysle čl. X bod 10.1 tejto Zmluvy o dielo, predovšetkým zaplatenie tejto vykonanej časti diela zo strany spoločnosti LEEF Slovakia, s.r.o. žalobcovi, o čom svedčili aj listinné dôkazné prostriedky predložené žalobcom súvisiace s uplatnením predmetnej pohľadávky vyplývajúcej z faktúry č. 3111009019 vo výške 119.016,61 Eur v konkurze na majetok spoločnosti LEEF Slovakia, s.r.o.
5. Okresný súd konštatoval, že žalobca v prejednávanej veci preukázal vlastnícke právo k hnuteľným veciam špecifikovaným v primárnom petite návrhu na začatie konania, ktoré v nadväznosti na predložené listinné dôkazné prostriedky už ani žalovaný v ďalšom priebehu konania nespochybňoval. Ďalším predpokladom rozhodnutia v zmysle primárneho petitu návrhu na začatie konania, ktorým sa žalobca domáhal voči žalovanému vydania a špecifikovaných hnuteľných vecí, však bolo preukázanie, že tieto hnuteľné veci existujú a že sa nachádzajú v dispozícii žalovaného. Hoci právny zástupca žalovaného v priebehu posledných pojednávaní vo veci v prípade konštatovania vlastníckeho práva
žalobcu k predmetnému nezmontovanému krovu deklaroval vôľu žalovaného predmetný krov, resp. hnuteľné veci, ktoré sú jeho súčasťou žalobcovi vydať, tak z vykonaného dokazovania však nemožno bezpochyby ustáliť, že by predmetný krov v takom rozsahu, v akom sa žalobca domáha jeho vydania v zmysle primárneho petitu návrhu na začatie konania existoval a u žalovaného sa nachádzal. Samotný konateľ žalovaného vo výpovedi na pojednávaní uviedol, že časť materiálu sa u žalovaného nachádza, časť však bola spotrebovaná, resp. že všetok materiál už žalovaný nemá. V ďalšom konaní sa žalovaný nevyjadril k možnosti vydania konkrétnych položiek hnuteľných vecí špecifikovaných žalobcom v petite návrhu na začatie konania. Z uvedeného dôvodu nebolo možné vyhovieť primárnemu petitu návrhu na začatie konania o vydanie špecifikovaných hnuteľných vecí, a preto okresný súd v tejto časti návrh žalobcu zamietol a rozhodoval podľa druhého subsidiárneho petitu, ktorým sa žalobca domáhal zaplatenia peňažnej náhrady spolu so zákonným úrokom z omeškania.
6. Na zaplatenie sumy 59.071,36 Eur bol žalovaný zaviazaný titulom povinnosti na náhradu škody v zmysle § 373 Obchodného zákonníka spôsobenej žalobcovi v dôsledku porušenia povinnosti z existujúceho záväzkovo-právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným založeného Dohodou o ukončení platnosti Zmluvy o dielo č. POD 1317/strechy zo dňa 19.01.2011, kedy žalovaný porušil svoju povinnosť v zmysle čl. II. bod 2.2.3 predmetnej dohody odovzdať objednávateľovi časť diela zrealizovanú do podpisu tejto dohody vrátane všetkých s tým súvisiacich dokladov a dokumentov a s tým súvisiace práva objednávateľa, a to v zmysle čl. II. bod 2.4 dohody do 30 dní od doručenia písomnej výzvy objednávateľa. Pokiaľ ide o výšku uplatnenej peňažnej náhrady, resp. nároku na náhradu škody, žalobca vychádzal z ceny, ktorú za realizovanú časť diela žalovanému uhradil na základe faktúry č. 10101003, pričom samotná výška uplatnenej náhrady nebola zo strany žalovaného rozporovaná.
7. Pri stanovení počiatku omeškania žalovaného so zaplatením peňažnej náhrady žalobca vychádzal z opakovanej výzvy na vrátenie veci/zaplatenie peňažnej náhrady z 08.02.2013, ktorá bola prevzatá konateľom žalovaného dňa 12.03.2013 a zohľadnil lehotu 10 dní od doručenia predmetnej výzvy, ktorú v zmysle tejto výzvy žalovaný poskytol. Okresný súd konštatoval, že predmetnú výzvu nepovažuje za výzvu na plnenie vo vzťahu k uplatnenému nároku na zaplatenie peňažnej náhrady vo výške 59.071,36 Eur, nakoľko výška peňažnej náhrady nebola v predmetnej výzve dostatočne určito špecifikovaná. Okresný súd má preto za to, že žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie peňažnej náhrady vo výške 59.071,36 Eur až návrhom na začatie konania v prejednávanej veci, ktorý bol preukázateľne doručený žalovanému dňa 24.01.2014, ako to vyplýva z č.l. 31 spisu. Odo dňa nasledujúceho, t.j. od 25.01.2014 sa žalovaný dostal do omeškania so splnením peňažného záväzku voči žalobcovi v zmysle § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka a žalobcovi bol v súlade s § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka priznaný nárok na zákonný úrok z omeškania zo sumy 59.071,36 Eur v sadzbe 9,75 % ročne do zaplatenia. Vo zvyšnej časti uplatneného nároku na úrok z omeškania vo výške 9,75 % ročne zo sumy 59.071,36 Eur od 23.03.2013 do 24.01.2014 okresný súd žalobu zamietol.
8. Okresný súd taktiež zamietol návrh žalobcu v časti uplatnenej paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 Eur, a to s odkazom na prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 01. februára 2013 § 768k ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého práva a povinnosti zo zodpovednosti za porušenie záväzkov zo zmlúv uzavretých pred 01. februárom 2013 sa spravujú podľa predpisov účinných do 31. januára 2013. Vzhľadom na to, že žalovaný bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 59.071,36 Eur titulom nároku žalobcu na náhradu škody v dôsledku porušenia povinnosti žalovaného z Dohody o ukončení platnosti Zmluvy o dielo č. POD 1317/strechy, ide o dohodu uzatvorenú dňa 19.01.2011 a žalobcovi tak v súlade s citovaným zákonným ustanovením nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky nepatrí. Vo výroku o náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 2 OSP.
9. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý zdôraznil, že žalovaný riadne a včas zhotovil dielo titulom uzatvorenej Zmluvy o dielo. Žalobca a žalovaný uzatvorili Zmluvu o dielo dňa 04.12.2009, ktorej tejto predchádzala objednávka zo strany žalobcu, ktorej obsah a podmienky bližšie precizovala samotná Zmluva o dielo. V objednávke, ako aj v predmetnej Zmluve o dielo, bola stanovená cena diela vo výške 162.349,80 Eur bez DPH (193.196,30 Eur) (ďalej len „Cena diela"). V zmysle riadnej realizácie a zhotovenia diela, adresoval žalovaný dňa 21.12.2009 žalobcovi sprievodný list, v ktorom žalobcu informoval, že žalovaný riadne a včas zhotovil dielo. Aj napriek tejto skutočnosti, žalobca na príslušné vyjadrenie nereagoval, preto mu žalovaný opätovne adresoval sprievodný list, v ktorom žiadal žalobcu, aby tento stanovil postup a riešenie z dôvodu nepokračovania stavebných
prác na diele. žalobca z dôvodu nepokračovania prác na diele, nereagoval na výzvy žalovaného, a preto tento adresoval opätovne sprievodný list zo dňa 30.08.2010, v ktorom uviedol, že žalovaný má nakúpený a pripravený materiál, ktorého hodnota bola vyčíslená vo výške 49.639,80 Eur bez DPH, avšak k jeho zapracovaniu nedošlo ani vo výraznom časovom odstupe, resp. v rozpore s ustanoveniami Zmluvy o dielo. Žalovaný z dôvodu, že mu vznikali neprimerané výdavky s uskladnením a objednaním stavebného materiálu vo výške 50.550,- Eur bez DPH, adresoval žalobcovi opätovne list, v ktorom žiadal žalobcu o vyvezenie pripraveného a zmontovaného diela, resp. materiálu z dôvodu vzniknutej škody na strane žalovaného. Sám žalovaný riešil vzniknutú situáciu mimosúdnou cestou z dôvodu dlhodobej spolupráce a dobrých vzťahov so žalobcom. V zmysle vyššie uvedených skutočností žalovaný vystavil po dohode so žalobcom faktúru č. 10101003 vo výške 59.071,36 Eur, ktorá táto mala pokryť čiastočne výdavky, ktoré žalovaný mal v súvislosti s objednaním a zhotovením diela v podobe nosných konštrukcií a nezmontovaného krovu (ďalej len „Faktúra"). Je zrejmé, že Cena diela bola stanovená titulom Zmluvy o dielo vo výške 162.349,80 Eur bez DPH (193.196,30 Eur s DPH), čiže v zjavnom nepomere k sume, ktorá bola vyúčtovaná žalovaným v zmysle faktúry, ako úhradu za materiál a dielo realizované žalovaným. Žalobca uhradil v celom rozsahu finančné plnenie uvedené vo Faktúre, a to na základe Dohody o spôsobe plnenia niektorých povinností zmluvných strán k Zmluve o dielo č. pod 1317/strechy na stavbu „SILVER RESORT - Tatranská Lomnica" uzatvorenej zo dňa 28.10.2010, a to na základe troch (3) splátok (ďalej len „Dohoda o spôsobe plnenia"). Žalobca na posilnenie právnej istoty, ako aj z dôvodu vedomosti o vzniknutej a spôsobenej škode žalovanému, pripravil a aj následne so žalovaným podpísal Dohodu o ukončení platnosti Zmluvy o dielo č. 1317/strechy zo dňa 19.01.2011 (ďalej len „Dohoda o ukončení platnosti Zmluvy o dielo"). V zmysle Dohody o ukončení platnosti Zmluvy o dielo, nedošlo k žiadnemu finančnému plneniu, nakoľko toto bolo v základnom rozsahu poskytnuté titulom Dohody o spôsobe plnenia. Je zrejmé, že nevyčerpaný objem, resp. Cena diela, ktorý mal žalovaný titulom Zmluvy o dielo realizovať, nebolo zo strany žalobcu zabezpečené, dokonca došlo v rozsahu cca. 130.000,- Eur s DPH o poníženie žalobcom. Neobstojí podľa žalovaného tvrdenie o tom, „že Odporca sa sám vzdal nárokovateľného plnenia titulom Ceny diela a uzatvoril Dohodu o spôsobe plnenia v rozsahu o 130.000,- Eur s DPH nižšom plnení a následne konsenzuálne podpísal Dohodu o ukončení platnosti Zmluvy o dielo. Motiváciou Odporcu na uzatvorenie týchto právnych dokumentov bola džentlmenská dohoda s niektorými predstaviteľmi Navrhovateľa (Ing. Ladislav Ježo a pod.) o tom, že síce si Odporca nebude nárokovať Cenu diela vo výške 162.349,80 Eur bez DPH(193.196,30 Eur s DPH) a ani náklady za uskladnenie stavebného materiálu a konštrukcii nezmontovaného krovu, z dôvodu jeho zapracovania na ďalšom investorskom zámere v Liptovskom Mikuláši, kde bude Navrhovateľom umožnené, aby Odporca tento nezmontovaný krov a jeho súčasti zapracoval a aby mu bola zvyšná časť Ceny diela riadne a včas vyplatená." Žalovaný počas súdneho konania spochybňoval právo žalobcu na vydanie nezmontovaného krovu a stavebného materiálu, ktorý tento od 19.01.2011 bezodplatne uskladňoval vo svojom sídle do 01.06.2011 na základe Dohody o ukončení platnosti Zmluvy o dielo či v zmysle čl. II bod 2.5.Podľa čl. II bod 2.5 Dohody o ukončení platnosti Zmluvy o dielo „Objednávateľ je oprávnený bez osobitného súhlasu zhotoviteľa previesť všetky práva %o zmluvy o dielo a tejto dohody investora - spoločnosť LEEF Slovakia, s.r.o., so sídlom Špitálska 25, 811 08 Bratislava, IČO: 35 955 091. Bez ohľadu na ustanovenie prvej vety tohto odseku je spoločnosť LEEF Slovakia, s.r.o. oprávnená vyzvať zhotoviteľa na odovzdanie krovu a zhotoviteľ je povinný po predchádzajúcom písomnom súhlase objednávateľa odovzdať krov spoločnosti LEEF Slovakia, s.r.o. v sídle zhotoviteľa, a to do 30 od doručenia výzvy spoločnosti LEEF Slovakia, s.r.o.".
10. V odvolaní žalovaný uviedol, že žalovaný bezodplatne uskladňoval nezmontovaný krov a stavebný materiál pre žalobcu, nakoľko až počas súdneho pojednávania okresný súd ustálil, že žalobca je aktívne legitimovaným subjektom, nakoľko vydania nezmontovaného krovu a stavebného materiálu sa domáha oprávnene. Žalovaný uskladňoval bezodkladne nezmontovaný krov, ako aj stavebný materiál aj po termíne 01.06.2011, a to aj napriek tomu, že žalobca vyzval žalovaného až dňa 10.10.2012 na vydanie veci, resp. viac ako jeden kalendárny rok po termíne, kedy mal žalovaný uskladňovať nezmontovaný krov bezodplatne. Žalovanému týmto uskladnením vznikli finančné náklady, ktoré žalobca v žiadnom rozsahu neakceptoval. Žalovaný v odvolaní zdôraznil, že okresný súd mohol svojou úvahou ustáliť výšku nákladov, ktoré žalovanému s uskladnením vznikli.
11. Žalovaný v odvolaní uviedol, že okresný súd poukázal na judikát Najvyššieho súdu v zmysle právnej teórie a praxe o možnosti uplatnenia eventuálneho petitu. V rámci judikátu je zrejmé, že pokiaľ žalobca žiadal žalovaného na určité plnenie, napr. plnenie peňažné, tak súd sa môže zaoberať a rozhodnúť o druhom eventuálnom petite až po tom, kedy je zistená a preukázaná neodôvodnenosť
alebo neopodstatnenosť plnenia v zmysle petitu primárneho. Pokiaľ súd rozhoduje podľa druhého, subsidiárneho petitu, prvý petit zamietne. V zmysle záverov okresného súdu, ktorý tento primárny petit jednoznačne zamietol a rozhodol v zmysle sekundárneho petitu, žalovaný uviedol, že okresný súd nemal preukázanú neodôvodnenosť a neopodstatnenosť plnenia v zmysle petitu primárneho. Právnym podkladom na vyvrátenie záveru okresného súdu v zmysle rozsudku bol základ, že žalovaný „sám prostredníctvom štyroch doporučených listov urgoval Navrhovateľa o zapracovanie nezmatovaného krovu a použitia stavebného materiálu na dielo SILVER RESORT - Tatranská Lomnica v zmysle Zmluvy o dielo, alebo prostredníctvom džentlmenskej dohody na realizáciu diela v Liptovskom Mikuláši, dokonca toto sám uskladňoval do 01.06.2011 bezodplatne. Právny zástupca Odporcu sám na poslednom pojednávaní a po konzultácii s Odporcom vyjadril súhlas s vydaním veci v rozsahu špecifikovanom Navrhovateľom v petite návrhu. Neobstojí tvrdenie o tom, že ide o neopodstatnené a neodôvodnené plnenie, ak po vykonanom dokazovaní, je Odporca sám ochotný vydať nezmontovaný krov a jeho stavebné súčasti Navrhovateľovi v rozsahu uvedenom v petite návrhu. Ak mal súd za preukázané, že nie je možné ustáliť rozsah nezmontovaného krovu a jeho stavebných súčasti v zmysle primárneho petitu vymedzeného Navrhovateľom, mal vykonať ohliadku tohto krovu, ktorú túto žiadal aj Navrhovateľ v rámci prebiehajúceho dokazovania a ktorú ani Odporca nerozparoval a nenamietal a o ktorej vykonanie taktiež žiadal." Podľa § 125 zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov „Za dôkazy môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno uistiť stav peci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka. a výsluch účastníkov". Ak okresný súd nerešpektoval výpoveď žalovaného „o tom, že nezmontovaný krov existuje, mal vykonať ohliadku stavu veci, v tomto prípade nezmatovaného krovu a jeho nezmontovaných častí, ktoré Odporca uskladňuje od roku 2009 za účelom jeho zabudovania pre Navrhovateľa. Súd z úradnej moci bez skúmania bližších skutočností a v rozpore so zákonnou úpravou ustáli, že primárny petit a teda vecné plnenie je neopodstatnené a neodôvodnené. Možno mať pochybnosti o procesnom postupe súdu, ktorý bez skúmania bližších súvislostí ustálil, že primárny petit je neodôvodnený a neopodstatnený." Žalovaný s poukazom na § 205 ods. 2 písm. d) a f) zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku a § 221 ods. 1 písm. h) zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku navrhol, aby odvolací súd vyhovel odvolaniu „Navrhovateľa v plnom rozsahu a vydal nasledovné uznesenie: Rozsudok Okresného súdu Žilina, č.k. 38Cb/64/2013-184 zo dňa 18.02.2016 zrušuje a vracia Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie"(poznámka krajského súdu, správne má byť odvolaniu žalovaného).
12. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý uviedol, že žalovaný v bodoch I. a II. svojho odvolania uvádzal opis histórie celej kauzy s množstvom zavádzajúcich tvrdení, ktoré majú zrejme navodiť dojem, že žalovaný, napriek tomu, že si splnil všetky svoje zmluvné povinnosti, sa stal obeťou nečestného konania žalobcu a ešte pri tom utrpel škodu, ktorú mu žalobca nechce nahradiť. Z viacerých tvrdení žalovaného v odvolaní mal žalobca dojem, že nie sú výsledkom snahy o účelovú obranu žalovaného, ale sú následkom nepochopenia obsahu zmluvného vzťahu oboch účastníkov konania zo strany žalovaného. Napriek tomu, že tieto tendenčné vyjadrenia žalovaného nemajú podľa žalobcu žiadny vplyv na meritum veci, žalobca poukázal na niektoré z nich: „1. žalovaný v odvolaní uvádza, že dielo objednané žalobcom v zmluve o dielo č. podl317/strechy (ďalej i „Zmluva o dielo"), ktorú žalobca a žalovaný uzavreli dňa 07.12.2009, vyhotovil riadne a včas. Pravda je taká, že žalovaný vykonal iba časť diela -vyrobil časť prvkov potrebných na zmontovanie krovov stavieb. Podľa Zmluvy o dielo mal žalovaný vykonať pre žalobcu dielo - dodávku a montáž strešnej konštrukcie pre vily SO 10, SO 11, SO 12, SO 13, SO 14, SO 15 na stavbe „SILVER RESORT - Tatranská Lomnica". Ak by sme rozsah vykonanej časti diela určovali podľa jeho ceny určenej podľa prílohy Zmluvy o dielo - rozpočtu, zistili by sme, že žalovaný vykonal cca 1/3 objednaného diela, žalovaný v odvolaní uvádza, že listom zo dňa 21.12.2009 žalovaný oznámil žalobcovi, že dielo vyhotovil riadne a včas. Pravda je taká, že žalovaný v predmetnom liste oznamuje, že objednal oceľovú konštrukciu s tým, že je už vyrobená v rozsahu na štyri objekty (objektov bolo spolu šesť). Žalovaný ďalej v liste oznamuje, že objednal drevenú konštrukciu na krovy s tým, že je tiež vyrobená v rozsahu na štyri objekty. Žalovaný napokon v liste oznamuje, ž ostatný materiál (tepelná izolácia...) je objednaný. Z obsahu listu žalovaného teda vyplýva že v čase jeho písania mal žalovaný vyrobenú časť materiálu potrebnú na zhotovenie diela. Podstatnou časťou diela však bola montáž tohto materiálu na stavebných objektoch víl, ktorú žalovaný nikdy nevykonal (cena materiálu, ktorý žalovaný vyrobil, sa rovná sume 59.071,36 Eur, k úhrade ktorej prvostupňový súd zaviazal žalovaného)".
13. Žalobca vo svojom vyjadrení ďalej zdôraznil, že pokiaľ žalovaný v odvolaní uvádzal, že po neúspešných výzvach adresovaných žalobcovi žalovaný sám - z vlastnej iniciatívy - riešil vzniknutú situáciu (zastavenie realizácie diela z dôvodu zastavenia realizácie celej stavby zo strany investora stavby - spoločnosti LEEF Slovakia, s.r.o.) mimosúdnou dohodou so žalobcom, tak pravda je taká, že žalovaný až listom zo dňa 28.09.2016 požiadal žalobcu o úhradu ceny materiálu, ktorý žalovaný vyrobil, pričom sám ponúkol žalobcovi možnosť uskladniť materiál u žalovaného. Po doručení tohto listu doručil žalovaný žalobcovi faktúru č. 10101003, ktorou fakturoval žalobcovi cenu nezmontovaného krovu a následne - dňa 02.11.2010 - uzavreli účastníci konania Dohodu o spôsobe plnenia niektorých povinností zmluvných strán k Zmluve o dielo č. pod 1317/strechy, predmetom ktorej bola zmena splatnosti uvedenej faktúry. Žalobca uhradil žalovanému fakturovanú cenu nezmontovaného krovu v troch splátkach v dohodnutých termínoch v súlade s uvedenou dohodu, a to napriek tomu, že žalobcovi investor nezaplatil cenu za uvedený krov. Ak žalovaný v odvolaní uvádzal, že uhradená cena nezmontovaného krovu iba čiastočne kryje výdavky, ktoré žalovaný mal v súvislosti s objednaním a zhotovením tejto časti diela, pričom žalobcom uhradená suma vo výške 59.071,36 Eur je podľa žalovaného v zjavnom nepomere k celkovej cene diela vo výške 193.196,30 Eur s DPH, tak uvedenému tvrdeniu žalobca nerozumie, pretože žalovaný mal podľa Zmluvy o dielo vykonať dielo na vlastné náklady, ktoré mal mať zahrnuté v cene diela. Žalobca mu uhradil za vykonanú časť diela (nezmontovaný krov) cenu dohodnutú v Zmluve o dielo, čím úplne uspokojil nárok žalovaného na zaplatenie ceny príslušnej časti diela. Žalobca takisto nerozumie významu porovnávaniu zaplatenej časti ceny diela voči celkovej dohodnutej cene diela, toto nemá žiadny súvis s meritom veci. Zaplatená časť ceny diela vo výške 59.071,36 Eur je určená podľa Zmluvy o dielo, v prílohe ktorej (rozpočet) sú dohodnuté ceny jednotlivých položiek - častí diela. Je zbytočné tvrdiť, že je zjavný nepomer medzi zaplatenou časťou ceny diela a celkovou dohodnutou cenou diela. Tento pomer/nepomer je daný rozsahom časti diela, ktorú žalovaný vykonal a celkovým rozsahom diela.
14. Vo svojom vyjadrení žalobca uviedol, že ak žalovaný v odvolaní uvádza, že „uskladňoval bezodkladne (pozn. žalobcu - tu zrejme chcel žalovaný použiť výraz „bezodplatne") nezmontovaný krov, ako aj stavebný materiál aj po termíne 01.06.2011, a to aj napriek tomu, že Navrhovateľ vyzval Odporcu až dňa 10.10.2012 na vydanie veci, resp. viac ako jeden kalendárny rok po termíne, kedy mal Odporca uskladňovať nezmontovaný krov bezodplatne", tak potom sa vlastne žalovaný priznával, že napriek tomu, že vedel o výzve žalobcu na vydanie krovu, nevydal ho žalobcovi a uskladňoval ho protiprávne ďalej. Žalovaný následne v odvolaní uvádzal, že „Odporcovi týmto uskladnením vznikli finančné náklady, ktoré Navrhovateľ v žiadnom rozsahu neakceptoval. Dávame do pozorností aj tú skutočnosť, že súd mohol svojou úvahou ustáliť výšku nákladov, ktoré tieto Odporcovi s uskladnením vznikli", ktoré vyjadrenie podľa žalobcu svedčí o účelovosti obrany žalovaného a vnútornej rozpornosti jeho argumentácie. Konateľ žalovaného - Ing. Milan Mandák - uviedol vo svojej výpovedi na pojednávaní konanom dňa 19.05.2015 na otázku žalobcu, či žalovanému vznikajú náklady so skladovaním nezmontovaného krovu, nasledovnú odpoveď: „len minimálne, nakoľko už nemáme všetok materiál. Presunuli sme ho na také množstvo, aby sme náklady minimalizovali." Žalovaný nikdy počas súdneho konania ani predtým pri rokovaniach so žalobcom nekonkretizoval výšku údajných nákladov, ktoré mu vznikli, resp. vznikajú v súvislosti s uskladnením krovu. Žalobca si ani nikdy neuplatnil v súdnom konaní nárok na ich úhradu voči žalobcovi. V odvolaní žalovaný vyčítal okresnému súdu, že neustálil vlastnou úvahou výšku nákladov žalovaného na uskladnenie krovu. Okresný súd takú povinnosť, podľa žalobcu nemal a ani nemal dôvod tak urobiť. Uplatnenie akéhokoľvek nároku vrátane nároku na náhradu nákladov je plne a výlučne v dispozícii tej osoby, ktorej takýto nárok svedčí. Okresný súd nemôže za oprávneného svojvoľne uplatňovať v konaní jej nároky a vyčíslovať ich. Je len a len na rozhodnutí oprávnenej osoby, či, v akom rozsahu a kedy si takýto nárok uplatní. Žalobca tak doteraz neurobil (bez ohľadu na prípadnú oprávnenosť takého nároku). Rovnako výčitka žalovaného smerom k žalobcovi, že neakceptoval v žiadnom rozsahu uvedený nárok žalovaného, je bezpredmetná, keďže žalovaný si takýto nárok nikdy neuplatnil, a to ani mimo súdneho konania. Práve naopak, žalobca prejavil ochotu rokovať so žalovaným o jeho prípadných nárokoch na náhradu nákladov spojených s uskladnením krovu, žalovaný na to však nikdy nereagoval.
15. Žalobca ďalej uviedol, že v bode III. odvolania žalovaný spochybňoval výrok okresného súdu o zamietnutí návrhu na vydanie veci - nezmontovaného krovu a výrok okresného súdu o priznaní peňažnej náhrady za nezmontovaný krov a tiež uvádzal, že okresný súd „nemal preukázanú neodôvodnenosť a neopodstatnenosť plnenia v zmysle petitu primárneho" a spochybňoval záver okresného súdu, že nebolo možné vyhovieť primárnemu návrhu petitu (návrhu na vydanie veci), keďže nebolo možné ustáliť,
v akom rozsahu predmetný krov existuje a či sa nachádza u žalovaného. Žalobca ďalej poukázal a citoval z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 4 Cdo 113/2010, na ktorý sa napadnutý rozsudok odvoláva a tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3 Cdo 347/2009, na ktorý sa tiež napadnutý rozsudok odvolával. V oboch uzneseniach Najvyšší súd SR považuje plnenie v zmysle primárneho petitu (vydáme veci) za neodôvodnene a neopodstatnené nielen v prípade absolútnej neexistencie požadovanej vec. (napr. v prípade jej zničenia), ale aj v iných prípadoch, kedy nemožno zabezpečiť vykonateľnosť petitu na vydanie veci, avšak súd zároveň nemá istotu, že vec neexistuje (napr. strata veci, alebo skutočnosť, že ju odporca nemá). Tak je to i v tomto prípade, keď síce žalovaný v závere konania prejavil ochotu vymáhané veci (nezmontovaný krov) vydať žalobcovi, ale neurobil tak, hoci mu v tom nebránila žiadna prekážka a mal na to dostatok času. Ing. Milan Mandák - konateľ žalovaného - na pojednávaní konanom dňa 19.05.2015 uviedol, že okresnému súdu neoznámi, kde sa krov nachádza. Počas celého prvostupňového konania odmietal žalovaný uviesť, kde sa krov nachádza a odmietal umožniť fyzickú obhliadku krovu, ktorej vykonanie požadoval žalobca. Ochotu vydať krov žalobcovi prejavil žalovaný až na pojednávaní konanom dňa 08.12.2015 (viď zápisnica z pojednávania, strana 3), pričom si na to vyžiadal „primeranú" lehotu v dĺžke 60 dní. Na námietku žalobcu, že ide o účelovú obranu a lehota je príliš dlhá na vydanie krovu, žalovaný uviedol, že je ochotný krov vydať i skôr (strana 4 zápisnice z pojednávania). Následne na to bolo pojednávanie odročené na deň 18.02.2016. Žalovaný krov žalobcovi nevydal. Žalovaný i na pojednávaní konanom dňa 18.02.2016 prejavil ochotu krov vydať žalobcovi, doteraz tak však neurobil. Ing. Milan Mandák ako konateľ žalovaného je dokonca v tejto súvislosti trestne stíhaný pre spreneveru predmetného krovu a momentálne je obžalovaný zo zločinu sprenevery (dňa 20.09.2016 bude na Okresnom súde Žilina hlavné pojednávanie vo veci, sp.zn. 3T/43/2016). V trestnom konaní bola dňa 20.10.2015 spísaná príslušným vyšetrovateľom zápisnica o vydaní veci s Ing. Mandákom, v ktorej uviedol, že nevie povedať, kde sa nezmontovaný krov nachádza. V uvedenom trestnom konaní bol dokonca Ing. Mandák, po tom, ako prejavil ochotu krov vydať žalobcovi, vyzvaný vyšetrovateľom odovzdať mu krov, no neurobil tak. Z uvedeného bolo podľa žalobcu jednoznačné, že žalovaným deklarovaná ochota vydať krov žalobcovi je iba účelovou obranou žalovaného. Ak by chcel žalovaný krov vydať žalobcovi, urobil by tak čo najskôr, pretože by tak minimalizoval svoje údajné náklady spojené s uskladnením krovu, zmiernil by trestnoprávne následky konania Ing. Mandáka a dosiahol by taký výsledok v tomto civilnom konaní, ktorého sa v odvolaní domáha. Žalovanému nič nebránilo vydať krov žalobcovi. Keďže však na jednej strane opakovane deklaroval ochotu ho vydať žalobcovi a na druhej strane nebol ochotný sprístupniť krov za účelom jeho obhliadky súdom, tak okresný súd musel v určitom štádiu konania ukončiť dokazovanie a rozhodnúť na základe zabezpečených dôkazov, medzi ktorými prirodzene chýbal dôkaz o existencii krovu. Napriek chýbajúcej istote o neexistencii krovu nemožno požadovať od okresného súdu, aby nevyhovel eventuálnemu petitu na peňažnú náhradu, ak je situácia taká, že dôkaz o existencii krovu možno zabezpečiť iba v súčinnosti so žalovaným a ten to odmieta urobiť. Je potom na ťarchu práv žalovaného, že neumožnil vykonať taký dôkaz, hoci tak mohol urobiť. V odvolacom konaní sa už nemôže dovolávať vykonania takého dôkazu, a to najmä s ohľadom na § 120 ods. 4 OSP v spojení s § 205a ods. 1 písm. d) OSP. Je absurdné, že v prvostupňovom konaní žalovaný aktívne bránil vykonaniu dôkazu o existencii krovu a v odvolacom konaní sa jeho vykonania domáha a na jeho nevykonaní stavia podstatnú argumentáciu svojho odvolania. Žalobca žiadal, aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok v plnom rozsahu ako vecne správny.
16. Žalobca svoje vyjadrenie k odvolaniu žalovaného doplnil podaním zo dňa 3.11.2016 (č.l. 206 A spisu) a doručil „rozsudok č. 3T/43/2016-367 zo dňa 20.09.2016 (ďalej len "rozsudok"), ktorým Okresný súd v Žiline uznal vinu obžalovaného Ing. Milana Mandáka, že ako konateľ spoločnosti M&T systémy, s.r.o. neoprávnené zadržiaval hnuteľné veci - nezmontovaný krov v hodnote 59.071,36 Eur, ktorý predtým prevzal od vlastníka hnuteľných vecí - spoločnosti HORNEX, a.s., a tieto hnuteľné veci vlastníkovi nevydal, neumožnil mu s nimi nakladať a podnikať, čím spoločnosti HORNEX, a.s. spôsobil škodu vo výške 59.071,36 Eur, a preto spáchal zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1 a ods. 3 Trestného zákona. Podľa predmetného rozsudku sa prokurátor a obžalovaný vzdali odvolania priamo na hlavnom pojednávaní, čím sa stal trestný rozsudok právoplatným, keďže spoločnosť HORNEX, a.s. ako poškodený odvolanie nepodala. Zároveň si dovoľujeme k tomuto listu pripojiť aj úplné znenie obžaloby Okresnej prokuratúry Žilina zo dňa 06.04.2016 č.k. lPv 710/15/5511- 21, v ktorej je podrobne rozpísané odôvodnenie podanej obžaloby, nakoľko rozsudok takéto odôvodnenie neobsahuje, keďže súd podľa § 172 ods. 2 Trestného poriadku vyhotovil zjednodušený rozsudok." Konštatoval, že priložené dokumenty svedčia o tom, že Ing. Mandák ako konateľ spoločnosti M&T systémy, s.r.o., ktorá je žalovaným vo vyššie uvedenom civilnom konaní, bol v trestnom konaní právoplatne uznaný za vinného
zo spáchania skutku, ktorým spoločnosti HORNEX, a.s. spoločnosť M&T systémy, s.r.o., spôsobila škodu vo výške 59.071,36 Eur, „ktorej náhrada bola spoločnosti HORNEX, a.s. priznaná v rozsudku prvostupňového súdu vo vyššie uvedenom civilnom konaní. Vzdanie sa odvolania voči rozsudku v trestnom konaní zo strany Ing. Mandáka zároveň svedčí o jeho stotožnení sa s obsahom obžaloby, v zmysle ktorej Ing. Mandák v pozícii konateľa spoločnosti M&T systémy, s.r.o. v čase od 01.06.2011 dodnes neoprávnene zadržiava nezmontovaný krov a odmieta ho vydať spoločnosti HORNEX, a.s. Je prirodzené očakávať, že ak by nezmontovaný krov, ktorého vydania sa spoločnosť HORNEX, a.s. v civilnom konaní domáhala v rámci primárneho petitu žaloby, v súčasnosti existoval a bol v dispozícii spoločnosti M&T systémy, s.r.o., vykonal by Ing. Mandák ako konateľ spoločnosti M&T systémy, s.r.o. všetko pre vydanie krovu spoločnosti HORNEX, a.s. s cieľom vyhnúť sa trestu v trestnom konaní alebo dosiahnuť jeho zníženie poukázaním na poľahčujúcu okolnosť (vrátenie krovu), resp. menšiu výšku spôsobenej škody (vďaka vráteniu krovu alebo jeho časti). Spoločnosť M&T systémy, s.r.o. v odvolaní voči rozsudku prvostupňového súdu v civilnom konaní žiada súd, aby vykonal dokazovanie formou obhliadky krovu s cieľom zistiť, kde a v akom rozsahu sa nachádza. Na základe toho žalovaný vytýka súdu, že neodôvodnene zamietol primárny petit žaloby (žiadosť o vydanie veci - krovu) a vyhovel sekundárnemu petitu, v ktorom žalobca žiadal peňažnú náhradu za nedostupný nezmontovaný krov. Je absurdné, aby Ing. Mandák prijal v trestnom konaní trest za to, že dodnes ako konateľ spoločnosti M&T systémy, s.r.o. nevydal spoločnosti HORNEX, a.s. nezmontovaný krov, a pritom by bolo možné krov vydať spoločnosti HORNEX, a.s., keďže to naznačuje v odvolaní voči rozsudku prvostupňového súdu, ktorý zaviazal spoločnosť M&T systémy, s.r.o. k peňažnej náhrade vo výške 59.071,36 EUR. Žalobca týmto poukazuje na to, že správanie sa Ing. Mandáka v trestnom konaní (stotožnenie sa s obsahom obžaloby a prijatie viny i trestu) je jednoznačným dôkazom o účelovosti odvolania spoločnosti M&T systémy, s.r.o. voči rozsudku vydanému Okresným súdom Žilina v civilnom konaní vedenom pod sp.zn. 38Cb/64/2013, predovšetkým o účelovosti spochybňovania postupu prvostupňového súdu žalovaným, kedy žalovaný namieta neodôvodnené zamietnutie primárneho petitu žaloby a vytýka súdu nevykonanie dôkazov o existencii krovu a jeho rozsahu."
17. Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného (č.l. 215 spisu) ako aj jeho doplnenie (č.l. 206 A spisu) bolo doručené žalovanému na adresu jeho právneho zástupcu dňa 17.2.2017 podľa obsahu doručenky na č.l. 266 spisu, žalovaný sa však k nim nevyjadril.
18. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) postupom v medziach podľa § 379 ods. 1 CSP, § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania s odkazom na § 385 ods. 1 CSP a contrario a verejným vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.
19. Primárne v procesnej rovine krajský súd uvádza, že aj keď odvolacie konanie začalo podaním odvolania žalovaného dňa 11.5.2016 (č.l. 197 spisu), bolo v odvolacom konaní od 1.7.2016 postupované podľa zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP"), ktorý zrušil zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení platnom a účinnom do 30.6.2016 (§ 473 CSP). Vyplýva to z § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
20. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
21. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
22. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
23. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
24. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalovaným. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu, ktorým žalobe vyhovel a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom k tomuto meritórnemu výroku napadnutého rozsudku, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 1 CSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.
25. V podanom odvolaní, podľa jeho obsahu, i podľa zhrnutia v bode IV. odvolania, namietal žalovaný nesprávne právne posúdenie súdom prvého stupňa, a tiež namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. V súvislosti s touto odvolacou argumentáciou žalovaného odvolací súd uvádza, že za skutkové vady je potrebné považovať aj také pochybenie súdu, ktoré spočíva v tom, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Predovšetkým dôvodom nesprávneho skutkového zistenia môže byť nesprávne hodnotenie dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého zo zákonných ustanovení § 132-135 OSP (účinných k momentu rozhodovania okresného súdu).
26. Pri námietke nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu, spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav súd neaplikoval príslušnú právnu normu alebo aplikoval nesprávnu právnu normu alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.
27. Žalovaný v rámci podaného odvolania primárne popísal skutkový stav veci, avšak nestotožnil sa s niektorými skutkovými závermi okresného súdu. Zvýraznil, že počas celého súdneho konania spochybňoval právo žalobcu na vydanie nezmontovaného krovu a stavebného materiálu, ktorý od 19.1.2011 bezodplatne žalovaný uskladňoval vo svojom sídle do 1.6.2011 na základe dohody o ukončení platnosti zmluvy o dielo čl. 2 v zmysle čl. II bod 2.5. Zároveň v podanom odvolaní citoval čl. II. bod 2.5 dohody o ukončení platnosti zmluvy. Konštatoval, že tento nezmontovaný krov ale aj stavebný materiál „bezodkladne" (č.l. 198 spisu) nezmontovaný krov ako aj stavebný materiál uskladňoval aj po termíne 1.6.2011, a to napriek tomu, že žalobca vyzval žalovaného až dňa 10.10.2012 na vydanie veci, resp. viac ako jeden kalendárny rok po termíne, kedy mal žalovaný uskladňovať nezmontovaný krov bezodplatne. Žalovanému týmto uskladnením vznikli finančné náklady, ktoré žalobca neakceptoval.
28. V rámci podaného odvolania ďalej žalovaný nesúhlasil s postupom okresného súdu, ktorý primárne petit jednoznačne zamietol a rozhodol v zmysle sekundárneho petitu, keď konštatoval, že nemal preukázanú neodôvodnenosť a neopodstatnenosť plnenia v zmysle petitu primárneho. Právnym podkladom na vyvrátenie záveru okresného súdu podľa žalovaného však bolo, že žalovaný sám prostredníctvom štyroch doporučených listov urgoval žalobcu o zapracovanie nezmontovaného krovu a použitia stavebného materiálu na dielo SILVER RESORT - Tatranská Lomnica v zmysle zmluvy o dielo alebo prostredníctvom džentlmenskej dohody na realizáciu diela v Liptovskom Mikuláši. Zároveň zdôraznil, že na poslednom pojednávaní právny zástupca po porade so žalovaným boli ochotní vydať nezmontovaný krov a jeho stavebné súčasti a vytýkal okresnému súdu, že ak mal okresný súd preukázané, že nie je možné ustáliť rozsah nezmontovaného krovu a jeho stavebných súčastí v zmysle primárneho petitu vymedzeného žalobcom, mal vykonať ohliadku tohto krovu, ktorú túto žiadal aj
žalobca v rámci prebiehajúceho dokazovania. V súvislosti s celou touto odvolacou argumentáciou žalovaného v rámci vyvolaného odvolacieho konania sa odvolací súd dôsledne oboznámil s obsahom spisového materiálu vo väzbe na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Nosným pre okresný súd bol záver, že žalobca preukázal vlastnícke právo k hnuteľným veciam, špecifikovaným v primárnom petite žaloby, ktoré v nadväznosti na predložené listinné dôkazy už ani žalovaný v ďalšom priebehu konania nespochybňoval. Predpokladom rozhodnutia v zmysle primárneho petitu žaloby, ktorým sa žalobca domáhal voči žalovanému vydania a špecifikovaných hnuteľných vecí však bolo preukázanie, že tieto hnuteľné veci existujú a že sa nachádzajú v dispozícii žalovaného. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania konštatoval, že právny zástupca žalovaného v priebehu posledných pojednávaní v prípade konštatovania vlastníckeho práva žalobcu k predmetnému nezmontovanému krovu síce deklaroval vôľu žalovaného predmetný krov, resp. hnuteľné veci, ktoré sú jeho súčasťou žalobcovi vydať, avšak zároveň okresný súd konštatoval, že nebolo možné bezpochyby ustáliť, že by predmetný krov v takom rozsahu, v akom sa žalobca domáhal jeho vydania v zmysle primárneho petitu existoval a že by sa u žalovaného aj nachádzal. Okresný súd v tejto súvislosti zvýraznil výpoveď žalovaného na pojednávaní, ktorý uviedol, že časť materiálu sa u žalovaného nachádza, časť však bola spotrebovaná, resp. že všetok materiál už žalovaný nemá. Žalovaný sa v priebehu konania nevyjadril k možnosti vydania konkrétnych položiek hnuteľných vecí, špecifikovaných žalobcom v petite žaloby, a preto nebolo možné vyhovieť ani primárnemu petitu žaloby o vydanie špecifikovaných hnuteľných veci, z ktorých dôvodov okresný súd žalobu v tejto časti, teda v časti primárneho petitu zamietol. K uvedeným záverom okresného súdu pristupujú i skutočnosti, vyplývajúce z vykonaného dokazovania okresným súdom z výpovedí svedkov. Je zrejmé, že samotný konateľ žalovaného pred okresným súdom podľa obsahu zápisnice zo dňa 19.5.2015 (č.l. 57 a nasl. spisu) vypovedal, že „nakoľko už nemáme všetok materiál, presunuli sme ho na také množstvo, aby sme náklady minimalizovali" (č.l. 58 spisu). V zmysle zápisnice o pojednávaní zo dňa 18.2.2016 je zrejmé, že žalovaný pred súdom prvého stupňa uznal vlastnícke právo tvrdené žalobcom, vo vzťahu k predmetnému krovu, avšak tak ako zvýraznil žalobca na poslednom pojednávaní podľa obsahu zápisnice na č.l. 177 spisu síce žalovaný deklaroval vôľu krov vydať, avšak napriek časovému odstupu od začiatku konania až po rozhodnutie súdu prvého stupňa tak neučinil a ani relevantne nepreukázal samotnú existenciu uvedeného krovu. Ak za tejto situácie, vo väzbe na všetky skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa, okresný súd rozhodol tak, že zamietol primárny návrh žalobcu na vydanie veci a žalovaného zaviazal k úhrade v zmysle druhého výroku napadnutého rozsudku, tak odvolací súd sa s týmito závermi okresného súdu ako s vecne správnymi stotožnil. Len pre úplnosť odvolací súd poukazuje na to, že z vyjadrenia žalobcu k odvolaniu žalovaného (č.l. 260A spisu, ktoré bolo žalovanému i kvalifikovane doručené podľa č.l. 266 spisu) vyplývajú skutočnosti o trestnom konaní, ktoré bolo vedené voči Ing. Mandákovi v pozícii konateľa spoločnosti M&T systémy, s.r.o., v čase od 1.6.2011, pričom poukázal na to, že „Je absurdné, aby Ing. Mandák prijal v trestnom konaní trest za to, že dodnes ako konateľ spoločnosti M&T systémy, s.r.o. nevydal spoločnosti HORNEX, a.s. nezmontovaný krov, a pritom by bolo možné krov vydať spoločnosti HORNEX, a.s., keďže to naznačuje v odvolaní voči rozsudku prvostupňového súdu, ktorý zaviazal spoločnosť M&T systémy, s.r.o. k peňažnej náhrade vo výške 59.071,36 EUR. Žalobca týmto poukazuje na to, že správanie sa Ing. Mandáka v trestnom konaní (stotožnenie sa s obsahom obžaloby a prijatie viny i trestu) je jednoznačným dôkazom o účelovosti odvolania spoločnosti M&T systémy, s.r.o. voči rozsudku vydanému Okresným súdom Žilina v civilnom konaní vedenom pod sp. zn. 38Cb/64/2013, predovšetkým o účelovosti spochybňovania postupu prvostupňového súdu žalovaným, kedy žalovaný namieta neodôvodnené zamietnutie primárneho petitu žaloby a vytýka súdu nevykonanie dôkazov o existencii krovu a jeho rozsahu". Zároveň bola pripojená i obžaloba, ktorá bola podaná na Ing. Milana Mandáka a rozsudok v mene Slovenskej republiky, č.k. 3T/43/2016-367 zo dňa 20.9.2016 vo fotokópii. Opäť odvolací súd na tomto mieste zvýrazňuje, že uvedené vyjadrenie žalobcu bolo doručené podľa obsahu doručenky na č.l. 266 spisu právnemu zástupcovi žalovaného dňa 17.2.2017. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti potom nebol priestor na odklon od záverov súdu prvého stupňa, keď tak ako správne vychádzal okresný súd vychádzal i odvolací súd z dôkaznej povinnosti účastníkov konania, v zmysle ktorej bolo povinnosťou žalovaného svoje tvrdenia i preukázať. Odvolací súd pripomína, že „V občianskom súdnom konaní účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky. Ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá OSP stanovuje, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastníci konania teda majú povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci". (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6M Cdo 15/2010). Dôkazným bremenom sa teda rozumie procesná zodpovednosť účastníka
konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie. „...Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že za poskytnuté plnenie zaplatil a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci." (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3M Cdo 6/2010 z 22.10.2010). Na základe vykonaného dokazovania okresný súd podľa zistení odvolacieho súdu správne konštatoval závery v rovine primárneho petitu a následne potom správne rozhodol vo vzťahu k uloženiu povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi cenu stanovenú druhým petitom žaloby, a to v časti ktorej korešponduje výroková časť rozsudku okresného súdu, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 59.071,36 Eur s úrokom z omeškania 9,75 % ročne od 25.1.2014 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku cez úpravu v § 387 ods. 2 CSP v podrobnostiach odkazuje odvolací súd na dôsledné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu.
29. Krajský súd, len pre úplnosť v rovine záverov okresného súdu, s ktorými sa napriek odvolacím námietkam žalovaného stotožnil, uvádza, že „Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Tak napr. pri svedeckej výpovedi sudca hodnotí najprv všeobecne vierohodnosť výpovede s prihliadnutím na to, aký má svedok vzťah k účastníkom a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, a ďalej vzhľadom na okolnosti, ktoré sprevádzali jeho vnímanie určitých skutočností, vzhľadom na spôsob reprodukcie týchto skutočností, na chovanie pri výpovedi a pod. Poznatky, ktoré získa týmto hodnotením obsahu svedeckej výpovede, potom sudca porovná s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných dôkazov, a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná." (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6M Cdo 1/2010 z 28. februára 2011). Vzhľadom na uvedené skutočnosti a skutkový stav veci, nebol potom pre krajský súd priestor na základe odvolacej argumentácie žalovaného a ani ním produkovanej obrany pred okresným súdom, na odklon od záverov súdu prvého stupňa.
30. Ak žalovaný v podanom odvolaní vyčítal okresnému súdu, že nevykonal dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, a to v zmysle § 125 zák. č. 99/1963 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý i citoval, a to, že nerešpektoval výpoveď žalovaného, že krov existuje, a preto mal vykonať ohliadku stavu veci, tak odvolací súd poukazuje na výpovede žalovaného pred súdom prvého stupňa a tak isto jeho právneho zástupcu a zdôrazňuje, že v rovine obrany mal predsa dôkaznú iniciatívu žalovaný, pre ktorú mal vytvorený dostatočný priestor, avšak žalovaný takýto dôkazný návrh pred súdom prvého stupňa nevzniesol. Zvýrazňuje sa i záverečná reč právneho zástupcu žalovaného vo väzbe na predchádzajúce tvrdenia samotného žalovaného, vo väzbe na skutočnosti vyplývajúce z celého dokazovania pred okresným súdom, pričom nebolo možné, tak ako okresný súd správne ustálil, konštatovať samotnú existenciu, k momentu rozhodnutia okresného súdu, predmetného krovu. Bolo povinnosťou žalovaného preukázať, resp. poskytnúť takú argumentáciou, ktorá by bola spôsobilá konštruktívne navodiť stav, v zmysle ktorého by bol odôvodnený reálny predpoklad, že uvedený krov skutočne existuje. Žalovaný však nekonkretizoval miesto, na ktorom by mal byť zložený tento krov, v akom je stave a ochotu vydať ho deklaroval len vo všeobecnej rovine, pričom mal okresným súdom vytvorený dostatočný priestor na to, aby túto nosnú skutočnosť preukázal. Ak vyčítal okresnému súdu, že nevykonal okresný súd takýto
dôkaz, tak odvolací súd má za to, že nejde o prípad, kedy by súd mal z vlastnej iniciatívy, bez dôkazného návrhu sporovej strany, navyše zastúpenej právnym zástupcom, vykonať bez návrhu takýto dôkaz. Ak okresný súd dospel k záveru, že v rozhodujúcom štádiu konania nebola preukázaná relevantná existencia predmetného krovu, tak odvolací súd sa nemohol stotožniť so závermi žalovaného v odvolaní a ani konštatovať relevanciu jeho odvolacej argumentácie v tejto rovine a k záverom súdu prvého stupňa poukazuje na to, že „základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené" (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6M Cdo 1/2010 z 28. februára 2011), ktoré postuláty boli hodnotiacom postupe okresného súdu podľa odvolacieho súdu rozhodne dodržané.
31. Krajský súd, ktorý sa teda s postupom okresného súdu v rozsahu vykonaného dokazovania stotožnil, dodáva, že podľa ustálenej judikatúry platí, že postup súdu, ktorým nebol vykonaný navrhnutý dôkaz účastníkom konania, čo však v tomto konaní žalovaným nebolo učinené, nemožno zásadne považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. Účastníci sú totiž povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy, vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka, výsluch účastníkov konania (§ 120 ods. 1 veta prvá OSP, § 125 veta prvá OSP, účinných k momentu rozhodovania okresného súdu). O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, rozhodne však súd. Z uvedeného je zrejmé, že OSP (právny predpis účinný k momentu rozhodovania okresného súdu) účastníkom konania priznáva právo na vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie žalovaný ako odvolateľ v relevantnom štádiu konania nevyužil, pričom nebolo mu odňaté právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, avšak nemožno toto procesné oprávnenie, navrhovať dôkazy, zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Je na mieste zdôrazniť, že nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalovaného nie je ani postupom, ktorým by mu odňal súd možnosť konať pred súdom alebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané patrí výlučne súdu a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 OSP účinný k momentu rozhodovania okresného súdu).
32. Na dotvrdenie vyššie uvedenej argumentácie krajský súd tiež upriamuje pozornosť na judikát R 6/2000, podľa ktorého právnej vety, ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované účastníkmi, resp. vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f) OSP nie je prípustné, lebo nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR II. ÚS 37/2001, právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní (v občiansko-právnom spore) a toto právo preto nezahŕňa nárok na zamietnutie žaloby na základe procesnej obrany žalovaného účastníka. Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania. Podľa judikátu R 37/1993, nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postup, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom.
33. Pokiaľ žalovaný v odvolaní uvádzal, „že súd mohol svojou úvahou ustáliť výšku nákladov, ktoré tieto Odporcovi s uskladnením vznikli" (č.l. 198 spisu), tak v súvislosti s touto argumentáciou odvolací súd zvýrazňuje, že bolo predsa v dôkaznej povinnosti žalovaného iniciovať vykonanie dokazovania i v tomto smere, pretože odvolací súd nezistil s dôrazom na dôkaznú situáciu a následne ustálenie skutkového stavu okresným súdom, priestor pre ingerenciu okresného súdu z vlastnej súdu v rovine žalovaným tvrdenej úvahy. Tiež z argumentácie žalovaného (tak v konaní pred okresným súdom ani v odvolaní) nevyplývali žiadne dôvody, pre ktoré tak nemohol učiniť žalovaný sám. Odvolací súd po vykonaní odvolacieho prieskumu konštatuje, že ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa § 120 ods. 1 veta tretia OSP (účinný k momentu rozhodovania okresného súdu), o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci, ak by ich
vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP (účinný k momentu rozhodovania okresného súdu) tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.
34. V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 114/2012 zo dňa 5. júna 2012 „Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozsudok súdu prvého stupňa zrušil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odporcu."
35. Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalovaného potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998)" (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).
36. Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).
37. Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil
so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.
38. Ak žalobe žalobcu bolo jedným z výrokov rozsudku okresného súdu vyhovené, ktorý výrok však bol závislý na predchádzajúcom rozhodnutí okresného súdu, v zmysle ktorého boli ostatné časti žaloby zamietnuté, tak toto rozhodnutie ako celok bolo krajským súdom potvrdené ako vo výrokoch vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, keďže neboli splnené podmienky ani pre zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, ani pre jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie, ktorý záver sa samozrejme vzťahuje i na závislý výrok o trovách prvostupňového konania.
39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Úspešnou stranou sporu v odvolacom konaní bol žalobca, ktorému bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania s tým, že podľa § 262 ods. 2 CSP o výške tohto nároku rozhodne súd prvej inštancie.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.