Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Co/675/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr. Sidónie Sládečkovej a JUDr. Eriky Madarászovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného Advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, proti žalovanej: T. H., XX.XX.XXXX, bytom Y. XX, Z. G., za účasti občianskeho združenia Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Nám. Legionárov 5, Prešov, IČO: 42 176 778, zastúpeného JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom so sídlom J. Kráľa 5/A, Lučenec, o zaplatenie sumy 2.746,05 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Levice č. k. 16C/42/2013-182 zo dňa 27.04.2016 takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej a Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Nám. Legionárov 5, Prešov, nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu o zaplatenie sumy 2.746,05 eura s príslušenstvom, žalovanej náhradu trov konania nepriznal a žalobcu zaviazal na zaplatenie náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej vo výške 642,01 eura na účet jeho zástupcu do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil najmä s odkazom na ustanovenie § 2 písm. a), b), § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ako aj o ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Výrok o trovách konania odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, účinného do 30.06.2016 (ďalej len „OSP“), s odôvodnením, že úspešnej žalovanej náhradu trov nepriznal, pretože jej žiadne nevznikli, a vedľajšiemu účastníkovi na jej strane priznal náhradu trov z titulu právneho zastúpenia. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal pôvodne voči dvom žalovaným, a to 1/ G. H. a 2/ T. H., aby súd ich súd zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť mu sumu 2.746,05 eura a 9 % ročný úrok z omeškania zo sumy 1.818,24 eura od 29.09.2011 do zaplatenia a trovy konania. Opieral sa o Zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 28.09.2011, uzavretú s postupcom - Slovenská sporiteľňa, a.s., Bratislava, na základe ktorej nadobudol pohľadávku voči žalovaným. Títo mali uzavrieť dňa 05.09.2005 s uvedenou bankou Zmluvu č. XXXXXXXXX, ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky. Žalobca uvádzal, že zmluva spĺňa všetky podstatné náležitosti zmluvy o úvere podľa §§ 497 až 507 Obchodného zákonníka, pričom žalovaní splátky riadne neplatili, a tak postupca odstúpil od Zmluvy a vyzval ich na úhradu dlžnej sumy. Pohľadávka ku dňu postúpenia predstavovala sumu 2.746,05 eura a pozostávala z istiny 1.818,24 eura, riadneho úroku 543,93 eura, úroku z omeškania 383,88 eura v súlade s prílohou k zmluve o

postúpení. Žalobca si uplatnil úrok z omeškania počnúc dňom 29.09.2011, t.j. dňom nasledujúcim po dni účinnosti postúpenia pohľadávky resp. po dni riadnej splatnosti úveru podľa prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok.

2. V priebehu konania žalovaný 1/ zomrel a dedičské konanie po ňom bolo zastavené pre jeho nemajetnosť, preto súd uznesením č. k. 16C/42/2013-67 zo dňa 24.02.2014 konanie proti nemu zastavil. Do konania vstúpilo dňa 11.4.2013 Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Námestie legionárov 5, 080 01 Prešov, ako vedľajší účastník na strane žalovaných. Vedľajší účastník v písomnom vyjadrení uvádzal, že ide o spotrebiteľskú vec, na ktorú je potrebné aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Poukázal na zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 05.09.2005 uzavretú s veriteľom Slovenská sporiteľňa, a.s., na základe ktorej bol poskytnutý úver 100 000 Sk (3319,39 eura). Navrhol, aby sa súd zaoberal vecnou legitimáciou žalobcu, a poukázal tiež na dojednanie bodu 19.16. Všeobecných obchodných podmienok (ďalej aj len „VOP“), ktoré boli prílohou k zmluve o úvere a ktoré vylúčilo možnosť dlžníka postúpiť svoje pohľadávky voči Banke na tretiu osobu bez súhlasu Banky a na druhej strane si Banka vymedzila oprávnenie postúpiť akúkoľvek svoju pohľadávku na tretiu osobu aj bez súhlasu dlžníka; v tom je zjavná nerovnováha v právach a povinnostiach a v tom možno vidieť neprijateľnú zmluvnú podmienku. Na základe toho je nutné posudzovať úkon postúpenia pohľadávky ako neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky. Zároveň vzniesol aj námietku premlčania, pretože predložená dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku je formulár, ktorý vopred pripravil veriteľ pre dlžníka a osobu pristupujúcu k záväzku a ani dlžník ani pristupujúca osoba nemali možnosť ovplyvniť jeho obsah. Takáto dohoda predstavuje neprijateľné zmluvné podmienky, a to predĺženie premlčacej lehoty formou uznania dlhu a aj rozhodcovskú doložku. Ako neprijateľné sú obe zmluvné podmienky obsiahnuté vo formulári zo dňa 21.09.2010 absolútne neplatné. Vyhlásenie dlžníka o vedomosti premlčania dlhu je „skryté“ do dohody o splátkach v bode 3, pričom by malo byť súčasťou uznania záväzku v bode 2 Dohody. V texte „Dohody“ je žalovaná 2/ označená ako osoba pristupujúca k záväzku, no podľa zmluvy o úvere bola dlžníčkou, a nie je zrejmé, k akému záväzku vlastne pristúpila. Dohoda je podľa neho aj mätúca, neurčitá a ako taká je neplatná. Je totiž nelogické a vylúčené, aby spotrebiteľ v prípade vedomosti o stave veci mal záujem na uznaní záväzku a predlžení premlčacej lehoty. Uzatvorenie takejto dohody je v rozpore s dobrými mravmi podľa § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon o ochrane spotrebiteľa“), pretože pri uzatváraní dohody neboli dodržané princípy dobromyseľnosti, čestnosti a žalobca využil omyl a lesť v snahe dosiahnuť predĺženie premlčacej doby. Podpisom dohody si spotrebiteľ zhoršil svoje zmluvné postavenie a uzatvorenie tejto dohody mu privodilo značnú ujmu, čo je v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Konečná splatnosť úveru nastala dňa 01.07.2009, a tak právo zo zmluvy o úvere je v celom rozsahu premlčané, lebo žaloba bola podaná dňa 02.11.2012. Žalobca v reakcii na vyjadrenie vedľajšieho účastníka s námietkou premlčania nesúhlasil a zotrval na tom, že dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 21.02.2012 je platná, pričom vzťah medzi zmluvnými stranami bol obchodnoprávny.

3. Súd po vykonanom dokazovaní mal za preukázané, že dňa 05.09.2005 bola uzavretá zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX medzi právnym predchodcom žalobcu, ktorým bola banka - Slovenská sporiteľňa, a.s., Suché mýto 4, Bratislava, IČO: 00 151 653 - ako veriteľom a Ladislavom Urbanom a žalovanou ako dlžníkmi. Banka poskytla úver vo výške 3.319,39 eura (100.000 Sk), ktorý sa zaviazali splatiť v mesačných splátkach po 92,94 eura (2.800 Sk) vždy k 1. dňu v mesiaci. Splatnosť prvej splátky bola stanovená na deň 01.10.2005 a konečná splatnosť úveru na deň 01.07.2009. Išlo o spotrebný úver - bez účelu, s výškou úrokovej sadzby 12,10 % p.a., s poplatkom za správu úveru 1,66 eura (50 Sk) mesačne a s poplatkom za poskytnutie úveru 66,39 eura (2.000 Sk). Súčasťou zmluvy boli aj Všeobecné obchodné podmienky veriteľa s účinnosťou od 01.08.2002 (ďalej len „VOP“). Zo Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1285/2011/CE zo dňa 28.09.2011 súd zistil, že banka ako postupca postúpila na žalobcu ako postupníka aj pohľadávku voči žalovaným vo výške 2.746,05 eura. Banka podaním zo dňa 28.09.2011 zaslala žalovaným oznámenie o postúpení pohľadávky vo výške 2.746,05 eura s príslušenstvom. Súd pri rozhodovaní vychádzal z ustanovenia § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať preukázanie zmluvy o postúpení. Relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník sa v takomto prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy

o postúpení pohľadávky alebo jej neexistenciu. To by mohol len vtedy, ak by postúpenie pohľadávky preukazoval zmluvu o postúpení postupník. Súd mal preukázané, že na žalobcu bola pohľadávka banky postúpená Zmluvou o postúpení pohľadávok č. 1285/2011/CE zo dňa 28.09.2011, čo banka žalovanej a aj Ladislavovi Urbanovi oznámila listom zo dňa 28.09.2011, a v dôsledku toho žalobca mohol byť aktívne legitimovaným. Súd prijal záver, že banka, Slovenská sporiteľňa, a.s., pri postúpení pohľadávky nepostupovala v rozpore s ustanovením § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, keďže ku dňu postúpenia pohľadávky (ku dňu 28.09.2011) bol už splatný celý úver (dňom 01.07.2009) s ohľadom na obsah samotnej Zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 05.09.2005 i Prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok č. 1285/2011/CE zo dňa 28.09.2011.

4. Čo sa týka Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 21.02.2012, ktorej zmluvnými stranami bol žalobca ako veriteľ, ďalej Ladislav Urban ako dlžník a žalovaná ako osoba pristupujúca k záväzku podľa § 533 a nasl. Občianskeho zákonníka, tak v tejto dohode len žalovaná uznala voči žalobcovi čo do právneho dôvodu a výšky záväzok, ktorý vznikol na základe zmluvy uzatvorenej s pôvodným veriteľom, vo výške dlžnej istiny vo výške 1.818,24 eura, príslušenstva pohľadávky podľa zmluvy a nákladov na inkasné konanie vo výške 150 eur. Podľa článku 3 bod 3.1 tejto dohody sa osoby uvedené v bode 1.2 a 1.3 (žalovaná) zaviazali splatiť svoj záväzok voči veriteľovi v mesačných splátkach po 20 eur k 20. dňu v mesiaci s dátumom prvej splátky - 20.03.2012. Osoby uvedené v bode 1.2 a 1.3 tejto dohody vyhlásili, že majú vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch. Predmetnú dohodou podpísala len žalovaná a pracovník žalobcu. Dňa 20.09.2012 adresoval žalobca im obom pokus o zmier na zaplatenie sumy 3.056,55 eura (92.081,63 Sk) najneskôr do 27.9.2012, no bezvýsledne. Súd prvej inštancie nepovažoval žalobu za opodstatnenú pre premlčanie, čo odôvodnil najmä s odkazom na ustanovenie § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (účinného k 05.09.2005), § 52 ods. 3 a § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že zmluvný vzťah na základe zmluvy o úvere bol vzťahom spotrebiteľským v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka, a potom tento vzťah podriadil režimu normy upravujúcej spotrebiteľské vzťahy. Ustanovenia Občianskeho zákonníka bolo potrebné aplikovať aj na právne úkony, ktoré bezprostredne nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu, a teda aj na premlčanie a na právny úkon uznania dlhu resp. pristúpenia k záväzku žalovanou. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. doplnením ustanovenia § 52 ods. 2 definitívne normatívne vyriešila, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

5. Podľa názoru súdu prvej inštancie bola námietka premlčania dôvodne vznesená na podklade ustanovení § 100 ods. 1, § 101 a § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd pri rozhodovaní vychádzal z ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, podľa ktorého orgán rozhodujúci o nárokoch za spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Keďže predmetom konania je nárok z neuhradeného zostatku spotrebiteľského úveru, súd aplikoval premlčaciu dobu podľa Občianskeho zákonníka, ktorá je trojročná. Táto premlčacia doba začala plynúť dňa 02.07.2009, t. j. prvým dňom po konečnej splatnosti (01.07.2009), a uplynula dňa 02.07.2012. Vzhľadom na to, že žaloba bola podaná na súd dňa 02.11.2012, bolo to už po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty, a z toho dôvodu súd žalobu zamietol. Takto súd rozhodol po prijatí záveru, že dohodou o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku č. 2159466, podpísanou dňa 21.02.2012 len žalovanou, nedošlo platne k uznaniu záväzku. Pritom aplikoval ustanovenie § 533 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého kto bez súhlasu dlžníka dohodne písomne s veriteľom, že splní za dlžníka jeho peňažný záväzok, stáva sa dlžníkom popri pôvodnom dlžníkovi a obaja dlžníci sú zaviazaní spoločne a nerozdielne; ustanovenie § 531 ods. 4 tu platí obdobne, ako aj ustanovenie § 558 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu a výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčacom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní. Dohodou nedošlo k účinnému uznaniu záväzku s následkami predĺženia premlčacej lehoty na dobu 10 rokov, lebo dohoda je pre svoju neurčitosť, nezrozumiteľnosť a zmätočnosť podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka absolútne neplatným právnym úkonom. Samotné strohé konštatovanie, že osoby, ktoré uzavreli túto dohodu, majú vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch, je tvrdením formálnym, nejasným, nepreskúmateľným. Z textu dohody nevyplýva skutočnosť, že takéto poučenie

bolo dané, že bolo konkrétne adresované práve dlžníkovi a čo bolo jeho obsahom, a preto ho nemožno považovať za poučenie v zmysle § 558 Obč. zák. Aby došlo k platnému uznávaciemu prejavu dlžníka, ktorý má právne účinky, musí byť daná vedomosť dlžníka, že dlh je premlčaný a že napriek tomu predmetný dlh uznal. Súd takto formulovanú dohodu kvalifikuje aj ako nekalú obchodnú praktiku v zmysle § 8 ods. 4 zákona o ochrane spotrebiteľa a súčasne aj ako konanie v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Takýto právny úkon je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný. Formulácia uznania dlhu aj v prípade, že dlh nie je premlčaný, je predtlačená na všetkých dohodách bez rozlíšenia, či v čase, keď sa dlh „uznáva“, tento je alebo nie je premlčaný, navyše vyhlásenie dlžníka o vedomosti o premlčaní dlhu a jeho následkoch je celkom nenápadne a nelogicky umiestnené v rámci bodu 3.1, ktorý hovorí o forme splatenia záväzku, a nie v bode 2.1., ktorý hovorí o uznaní záväzku. V dohode bola navyše žalovaná uvedená ako osoba pristupujúca k záväzku (§ 533 a nasl. Občianskeho zákonníka), a nie ako dlžníčka v súlade so zmluvou o splátkovom úvere. Žalovaná nevyhlásila, že pristupuje k záväzku Ladislava Urbana, zároveň v dohode ani nie je bližšie špecifikované, o aký záväzok ide, čím je tento právny úkon podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka neurčitý. Žalovaná neprejavila písomnú vôľu splniť dlh za dlžníka a v dohode je označená ako pristupujúca osoba bez bližšieho vyjadrenia.

6. Žalovaná mala v konaní úspech, preto jej vzniklo právo na náhradu trov konania podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, účinného do 30.06.2016 (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“ alebo „OSP“), no keďže jej žiadne trovy nevznikli, súd jej ich náhradu nepriznal. Vedľajšiemu účastníkovi, ktorý riadne hájil jej záujmy, súd podľa toho istého ustanovenia priznal náhradu trov konania voči neúspešnému žalobcovi. Tieto trovy mu vznikli v celkovej výške 642,01 eura, ktoré pozostávajú nákladov na zastúpenie advokátom za tri úkony právnej služby, režijného paušálu, náhrady cestovného na pojednávanie a náhrady straty času.

7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal rozsudok zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť, resp. zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci, pretože podľa jeho názoru sa na daný prípad mali aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, najmä ustanovenia § 387 ods. l, § 392 ods. 2 ako aj § 397, podľa ktorého ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky. Uviedol, že úverová zmluva bola uzavretá dňa 0.09.2005, kedy sa ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka na zmluvu o úvere nevzťahovali. Novelizovaným ustanovením § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nároky vzniknuté pred 01.01.2008 nespravujú. V tomto smere poukázal na niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a krajských súdov. On si svoje právo uplatnil na súde pred uplynutím premlčacej doby, lebo k premlčaniu by došlo až dňa 02.07.2013. Žalobca nesúhlasil ani s hodnotením dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku ako neplatného právneho úkonu. Predmetná dohoda neobsahuje žiadne zložité a zavádzajúce právne formulácie a uznávaný záväzok je tam riadne a nezameniteľne špecifikovaný. Žalovaný ju podpísal doma vo svojom bydlisku a mal možnosť si ju v pokoji prečítať. Ide o záväzok v súlade s ustanovením § 323 Obchodného zákonníka, ktorý v čase uznania trval a odo dňa uznania začala plynúť nová 4-ročná premlčacia doba. Konanie žalovaného nemožno považovať za morálne a čestné, a preto by takémuto konaniu nemala byť poskytnutá ochrana. Okrem toho žalobca namietal aj priznanie náhrady trov vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného. Žiadal rozhodnutie v tejto časti zmeniť a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznať s použitím ustanovenia § 150 OSP. Namietal nesprávne právne posúdenie veci, pretože vedľajší účastník na strane žalovaného musí byť sám z podstaty svojej existencie schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach, lebo samotné združenie má v radoch členov, ktorí evidentne majú právnické vzdelanie. Navyše v zmysle § 25 zákona č. 250/2007 Z. z. združenia na ochranu spotrebiteľa majú možnosť využívať aj určenú podporu ministerstva. Úmyslom zákonodarcu bolo umožniť kvalifikovanú ochranu spotrebiteľa priamo na ten účel zriadenými subjektmi, ktoré budú spôsobilé poskytnúť spotrebiteľovi kvalifikovanú pomoc a ktoré budú v danej oblasti aj materiálne aj personálne vybavené a odborne kompetentné. V danom prípade nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva, pretože samotnou úlohou združenia je ochrana spotrebiteľa v spotrebiteľských sporoch. Poukázal na to, že pred zaslaním oznámenia o vstupe do konania vedľajší účastník nemal žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade, pričom viaceré procesné podania nadbytočne opakuje bez uvedenia nových, významných skutočností vzťahujúcich sa na predmet sporu. Paušálny vstup vedľajšieho účastníka zastúpeného advokátom do konaní, v ktorých pre vstup nebol žiadny dôvod, iba zbytočne navyšuje trovy konania, čo navodzuje dojem účelovosti.

8. Žalovaná ani občianske združenie sa k odvolaniam nevyjadrili.

9. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, účinného od 1. júla 2016, ďalej len „Civilný sporový poriadok“ alebo „CSP“) vec prejednal viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ako aj skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 , a po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods. 1, § 378 ods. 1, § 177 ods. 2 písm. c/, § 219 ods. 3 dospel k záveru, že odvolanie nie je opodstatnené. Keďže odvolací súd dospel k tomu, že napadnutý rozsudok je správny a dostatočne odôvodnený, nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s ustanovením § 387 ods. 2 opakovať tie isté podstatné dôvody, ktoré sú obsiahnuté v prvostupňovom rozhodnutí, vrátane citácie ustanovení právnych predpisov vzťahujúcich sa na tento prípad. Zároveň postupoval v súlade s ustanovením § 470 ods. 1,2 prvej vety CSP, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, a právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Na dôvažok odvolací súd dodáva nasledovné:

10. Z obsahu spisu vyplýva ten skutkový stav, ktorý konštatoval súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku. Súd žalobu zamietol jednak z dôvodu, že dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku nepovažoval za platný právny úkon, a v nadväznosti na to z dôvodu, že právo žalobcu, nadobudnuté zmluvou o postúpení pohľadávky od banky, je premlčané, lebo odo dňa konečnej splatnosti dlhu do podania žaloby na súde uplynula premlčacia doba troch rokov, posudzovaná podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia pohľadávky, ktorú mal nadobudnúť postúpením od Slovenskej sporiteľne, a.s., z titulu zmluvy o splátkovom úvere uzavretej dňa 05.09.2005, pričom konečná splatnosť úveru nastala dňa 01.07.2009 v dôsledku uplynutia dňa splatnosti poslednej splátky. Žalobca majúc za to, že je oprávneným subjektom, predložil obom dlžníkom na podpis dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, ale dlžník G. H. dohodu vôbec nepodpísal a žalovaná T. H. v tejto dohode nevystupovala ako dlžníčka, ale ako „osoba pristupujúca k záväzku podľa § 533 a nasl. zák. č. 40/1964 Zb.“ Je zrejmé, že formulár dohody v časti označenia strán žalobca vypísal tak, že to nezodpovedalo označeniu žalovanej ako dlžníčky podľa úverovej zmluvy, a prvý dlžník tejto dohody vôbec účastný nebol, aj keď v jej úvode svojím menom figuruje. Zmluva bola takýmto spôsobom vyhotovená zmätočne a nedostatočne určito, čo súd prvej inštancie hodnotil ako absolútne neplatné podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Dohoda v textovej časti bola zrejme zámerne vyhotovená husto osadeným drobným písmom, kde časť o vyhlásení, že označené osoby majú vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch, je nevýrazná, zaniká v ostatnom texte, z ktorého napokon ani nevyplýva, že dané osoby majú vôbec vedomosť o následkoch takéhoto vyhlásenia. Odvolací súd uznal za správny spôsob hodnotenia platnosti takéhoto právneho úkonu súdom prvej inštancie so záverom, že vyhlásenie o uznaní dlhu a o vedomosti premlčania len jednou osobou z úverovej zmluvy, aj to v postavení osoby pristupujúcej k záväzku (nie dlžníka), je pre rozpor s dobrými mravmi absolútne neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.

11. Súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní, pretože tieto sú pre spotrebiteľa oproti ustanoveniam Obchodného zákonníka priaznivejšie. Správne súd musel zohľadniť aj aktuálne ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Toto ustanovenie ako aj ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa nadobudlo účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia, čo znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa si súd prvej inštancie vyložil správne a pokiaľ je stále účinné, vychádzal z toho, že súd aj bez námietky žalovaného musí skúmať, či právo uplatnené žalobcom je alebo nie je premlčané, a v prípade záveru o podaní žaloby po uplynutí premlčacej doby musel žalobu zamietnuť. Súd prvej inštancie teda urobil záver o premlčaní uplatneného práva žalobcu, v dôsledku čoho žalobu ako podanú po uplynutí premlčacej doby zamietol (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8MCdo 3/2015 zo dňa 28. mája 2015).

12. Ako je uvedené vyššie, žalobca svoju aktívnu legitimáciu odvodzoval od zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej so Slovenskou sporiteľňou, a.s., z titulu zmluvy o splátkovom úvere uzavretej dňa 05.09.2005, pričom konečná splatnosť úveru nastala dňa 01.07.2009 v dôsledku uplynutia dňa

splatnosti poslednej splátky. K uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávky medzi žalobcom a Slovenskou sporiteľňou, a.s., malo dôjsť následne dňa 28.09.2011. Záver o premlčaní splátok splatných v dobe presahujúcej 3 roky pred podaním žaloby (dňa 02.11.2012) je - na podklade absolútnej neplatnosti dohody o splátkovom kalendári a uznaní dlhu - nesporne správny a opierajúci sa o zákonné ustanovenia citované súdom prvej inštancie. Počiatok plynutia premlčacej doby je daný dňom splatnosti tej - ktorej posudzovanej splátky, o ktorej mal veriteľ vedomosť s ohľadom na obsah zmluvy. Už len z tohto dôvodu bol daný dôvod na potvrdenie napadnutého rozsudku. Odvolací súd však urobil aj záver o tom, že žalobca v konaní nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu, pretože v konaní nebolo preukázané platné postúpenie pohľadávky pôvodného veriteľa na žalobcu. Podľa obsahu spisu žalobca nepreukázal, že banka si pred postúpením pohľadávky, v tom čase splatnej už v celom rozsahu (nielen čo do niekoľkých nesplatených splátok), splnila svoju zákonnú povinnosť zaslania predchádzajúcej písomnej výzvy žalovaným na zaplatenie celého dlhu. Je totiž zrejmé, že zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v ustanovení § 92 ods. 8 síce banke umožňuje pohľadávku voči svojmu klientovi, ktorý je dlžníkom, postúpiť aj inému subjektu, než banke, no takýto postup jej umožňuje len za stanovených podmienok, t. j. za podmienky zaslania písomnej výzvy na zaplatenie klientovi, ak je nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, pričom banka môže až následne svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť aj bez súhlasu klienta písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (postupníkovi). Zároveň je v zákone upravená povinnosť banky odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka. Zákon o bankách teda ukladá banke pred postúpením pohľadávky povinnosť vopred dlžníka vyzvať na zaplatenie dlhu v prípade, že je v omeškaní so splatením čo len časti dlhu nepretržite najmenej 90 kalendárnych dní. Splnenie tejto zákonnej podmienky platného postúpenia pohľadávky banky na žalobcu z obsahu spisu nevyplýva, čo znamená, že aj samotné postúpenie pohľadávky bolo možné z právneho hľadiska hodnotiť ako absolútne neplatný právny úkon na podklade ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Preto v dôsledku neunesenia dôkazného bremena bolo možné žalobu posúdiť ako nedôvodnú najmä preto, že žalobca nepreukázal v konaní svoju aktívnu legitimáciu, t. j. že nepreukázal platné postúpenie pohľadávky zo strany banky. Nedostatok aktívnej legitimácie v tomto smere v priebehu konania namietal aj vedľajší účastník na strane žalovanej, avšak súd prvej inštancie sa s týmto právnym názorom nestotožnil majúc za to, že keď už uplynula konečná splatnosť dlhu, potom už nie je daná povinnosť banky uložená v § 92 ods. 8 zákona o bankách dlžníka na úhradu vyzývať. Odvolací súd tento záver nepovažoval za správny a prednostný dôvod na zamietnutie žaloby videl práve v postupe banky odporujúcom uvedenému zákonnému ustanoveniu. Súd prvej inštancie v konečnom dôsledku žalobu (pre premlčanie) zamietol a zamietnutie žaloby bolo vecne správne.

13. Odvolací súd vzhľadom na to odvolanie žalobcu nemohol považovať za opodstatnené a z toho dôvodu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 potvrdil, a to vrátane výroku o trovách konania žalovanej aj vedľajšieho účastníka, ktorý bol v tomto prípade aktívny, k veci podal kvalifikované vyjadrenie a jeho zástupca sa zúčastnil nariadeného pojednávania. Trovy vynaložené vedľajším účastníkom na právne zastúpenie v tomto prípade odvolací súd zhodnotil ako účelné a rozhodnutie súdu prvej inštancie ako odôvodnené správne. V podrobnostiach odvolací súd poukazuje na odôvodnenie prvoinštančného rozhodnutia.

14. S ohľadom na výsledok odvolacieho konania by nárok na náhradu trov konania (§ 255 ods. 1 mala úspešná žalovaná a občianske združenie, ktorého však už s ohľadom na nedostatok procesnej úpravy inštitútu vedľajšieho účastníka (§ 93 OSP), účinnej od 01.07.2016 nemožno považovať ani za vedľajšieho účastníka a ani za intervenienta. V tomto štádiu konania im žiadne trovy nevznikli, preto odvolací súd rozhodol, že sa im nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva (§ 396 ods. 1 .

15. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421 , v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .