Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_8Co-125-2017.pdf
PDF · 133.3 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/125/2017
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Pogranovej a sudcov JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: U. H., nar. XX.XX.XXXX, K. XX/XX, XXX XX H., zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Roman BLAŽEK, s.r.o., Pohraničná 4, 945 01 Komárno, IČO: 36 721 123, proti osobe povinnej platiť výživné: D. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXX/X, XXX XX N., zastúpený: Márton & Partner, s.r.o., Lichnerova 115/6, 903 01 Senec, IČO: 47 242 019, o zvýšenie výživného, o odvolaní osoby povinnej platiť výživné D. N. proti rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 7C/418/2015-183 zo dňa 08. novembra 2016 v jeho vyhovujúcej časti, v časti zaostalého výživného a v časti náhrady trov konania, jednohlasne takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, okrem zamietajúcej časti výroku z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Komárno ako súd prvej inštancie zvýšil vyživovaciu povinnosť D. N. s účinnosťou od 09.09.2015 k navrhovateľovi U. H. mesačne k 15. kalendárnemu dňu zo sumy 150,- EUR na sumu 400,- EUR splatnej odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. Súd návrh navrhovateľa vo zvyšku zamietol. Zaostalé výživné za obdobie od 09.09.2015 do 08.11.2016 určil v sume 3.500,- EUR a zaviazal D. N. k povinnosti uhradiť zaostalé výživné k rukám navrhovateľa mesačne spolu s bežným výživným v pravidelných mesačných splátkach po 100,- EUR rovnako k 15. kalendárnemu dňu v mesiaci až do zaplatenia, a to odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia do úplného zaplatenia sumy pod stratou splatenia zaostalého výživného v pravidelných mesačných splátkach. O trovách konania účastníkov rozhodol tak, že žiaden z účastníkov konania nemá na náhradu trov konania právo. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na citované ustanovenia § 2 ods.1 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len CMP) § 62 ods.1, 2, 4,5, § 63 ods.1, 2, 3, § 75 ods.1, § 76 ods.1, § 77 ods.2 prvá a druhá veta Zákona o rodine tým, že návrh navrhovateľa považoval za čiastočne dôvodne podaný. Výrok o trovách účastníkov konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 52, § 55 a § 57 CMP tým, že účastníci konania si trovy konania neuplatnili a z obsahu spisu vyplýva, že im trovy konania nevznikli. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa svojím návrhom domáhal zvýšenia výživného. Navrhovateľ počas konania uviedol, že si uplatňuje nárok na zvýšenie výživného od podania návrhu, t. j. od 09.09.2015. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že výživné na navrhovateľa bolo naposledy upravené rozhodnutím súdu vo výške 150,- EUR, kedy navrhovateľ navštevoval ZŠ. V súčasnej dobe navštevuje v akademickom roku 2016/2017 denné štúdium na vysokej škole na Univerzite J. Selyeho. S poukazom na uvedené dospel k záveru, že na strane navrhovateľa došlo k podstatnej zmene pomerov oproti predchádzajúcemu obdobiu v tom, že bezprostredným fyziologickým dospievaním je dôvodné zvýšenie výživného zo sumy 150 na 200 EUR mesačne. V súvislosti s navrhovateľom predloženým rozpisom nevyhnutných mesačných nákladov súd uviedol, že zohľadnil za predchádzajúce obdobie náklady navrhovateľa spojené s ukončením jeho štúdia na strednej škole (stužková, spoločné náklady, oblečenie, okuliare, notebook) v celkovej sume 1.496,- EUR, ktorú sumu rozdelil na 12 mesiacov a tak
zohľadnil v mesačných nákladoch sumu 124,66 EUR. K navrhovateľom predloženému rozpisu osobných nevyhnutných mesačných nákladov navrhovateľa v sume 459,06 EUR (úhrady na osobné hygienické potreby, liekové zabezpečenie, stravovanie, kultúrno-spoločenské vyžitie, súkromné hodiny angličtiny, mestská doprava), bez priamych nákladov na zabezpečenie štúdia na vysokej škole súd uviedol, že k uvedenej sume bolo nevyhnutné pripočítať vyššie uvedené mesačné náklady v sume 124,66 EUR, teda celková suma nevyhnutných nákladov navrhovateľa (bez priamych nákladov na zabezpečenie štúdia na VŠ) činí mesačne sumu 583,72 EUR, z ktorej sumy 1 nákladov si navrhovateľ návrhom dôvodne uplatnil voči odporcovi, teda v sume 291,86 EUR. Súd uviedol, že titulom zvýšenia výživného priznal navrhovateľovi nárok vo výške 200,- EUR a k tejto sume priznal sumu 200,- EUR podľa § 63 ods. 3 Zákona o rodine na zabezpečenie úspor, keď mal za to, že za danej situácie, kedy navrhovateľ je nútený žiť so starými rodičmi, matka navrhovateľa je poberateľkou invalidného dôchodku a nedokáže do budúcna zabezpečiť potreby navrhovateľa, ktorý užíva lieky na alergiu, v minulosti navštevoval detského psychológa, psychiatra pre zdravotný hendikep reči, je daná potreba zabezpečenia navrhovateľa aj ďalšími finančnými prostriedkami (úsporami do budúcna), čo je v reálnych možnostiach a v majetkových pomeroch odporcu, keď podmienkou priznania právneho nároku podľa § 63 ods. 3 Zákona o rodine nie je návrh, ale schopnosť na strane odporcu, preto uvedený nárok možno priznať aj bez návrhu a to na zabezpečenie budúceho bývania, na zdravotnú starostlivosť, na úhradu vopred nepredvídaných nákladov na strane navrhovateľa. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že vyhovel návrhu navrhovateľa na zvýšenie výživného v sume 400 eur a v rámci tejto sumy v časti 200 eur mu priznal výživné z titulu tvorby úspor podľa § 63 ods.3 Zákona o rodine. Ďalej uviedol, že vo vzťahu k osobným a majetkovým pomerom navrhovateľa mal za preukázané, že navrhovateľ je vo veku, kedy je potrebné pamätať aj na takéto zabezpečenie, navrhovateľ si svoje potreby študenta denného štúdia na VŠ musí zabezpečiť z finančných prostriedkov a to z príspevku na výživu vo výške 30 % aktuálnej sumy životného minima, resp. výživného do otca, ktoré si musí zabezpečiť prostredníctvom exekúcie a za výpomoci od starej matky, ktorá je na starobnom dôchodku. Súd konštatoval, že odporca neprispieva navrhovateľovi nad určené výživné v sume 150 EUR a od r. 2009 navrhovateľ musí sústavne žiadať o súčinnosť PZ SR a exekučne vymáhať výživné, teda odporca nemá záujem navrhovateľa zabezpečiť nad určené výživné úsporami, čo je zrejmé s poukazom na uvedené osobné motorové vozidlá a z výpisov z LV pre kat. úz. N., keďže podľa udania právneho zástupcu odporcu manželka odporcu vlastní nehnuteľnosti v kat. úz. N., zapísané na LV č. XXXX, XXXX, XXX. Podľa súdu je nepochybné, že za danej situácie zvýšenie výživného o sumu 50 EUR je dôvodné za situácie, kedy naposledy výživné bolo určené pred 5 rokmi, kedy navrhovateľ navštevoval ZŠ, ako aj výživné na tvorbu úspor v sume 200 Eur mesačne, ktorá suma za predpokladu ukončenia štúdia na VŠ po 5 rokoch (60 mesiacoch x 200 EUR) bude predstavovať sumu 12.000 Eur, ktorá suma v súčasnosti nestačí ani na zakúpenie garsónky v meste KN, nieto ešte 1- iz. bytu, resp. použitého osobného motorového vozidla. Súd v sume prevyšujúcej sumu 400 EUR návrh navrhovateľa zamietol. Ďalej uviedol, že sa pri svojom rozhodnutí nestotožnil s tvrdeniami odporcu v tom, že odporca je nemajetný (na pojednávaní dňa 08.11.2016 právny zástupca odporcu uviedol, že odporca je odhlásený zamestnávateľom z registra zamestnancov FO SP a zvažuje možnosť požiadať o dávky v hmotnej núdzi). Za danej situácie súd vychádzal z predložených dokladov o tom, že manželka odporcu G. N. je držiteľkou dvoch osobných motorových vozidiel a to BMW SC-310 DK, ktoré po čase previedli na inú osobu a SC-BENZO. Manželka odporcu je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností zapísaných LV č. XXXX pre kat. úz. N., ktoré odporca kúpil za sumu 200.000,- EUR, ktorú skutočnosť považoval súd v zmysle § 75 ods. 1 Zák. o rodine za také konanie odporcu, ktorým sa vzdal bez dôležitého dôvodu majetkového prospechu, z ktorého by sa do budúcna mohol navrhovateľ v rámci prípadného výkonu exekúcie domôcť svojich práv, resp. úhrady výživného prostredníctvom exekúcie. Ďalej uviedol, že odporca taktiež previedol na svoju manželku ďalšiu nehnuteľnosť s poukazom na LV č. XXX. Súd prvej inštancie konštatoval, že v protiklade s uvedeným sú možnosti, na základe ktorých sa k tomuto majetku odporca dostal s poukazom na daňové priznanie odporcu z 08.08.2016, podľa ktorého od r. 2009 do 8.8.2016 podal jedno daňové priznanie a s poukazom na vyjadrenie právneho zástupcu odporcu na pojednávaní dňa 8.11.2016 v tom, že spoločnosť AR & IF, s.r.o. v ktorej je odporca spoločníkom, je za posledných 5 rokov stratová. Ďalej uviedol, že v protiklade s tým je jednak čestné prehlásenie odporcu, podľa ktorého v minulosti mal dávať navrhovateľovi sumu 500, -EUR mesačne (kde je zrejmý vnútorný rozpor, ak sumu 150,- EUR platil výživné, sumu 4x50,- EUR mesačne mal platiť ako dobrovoľné navýšenie výživného, čo spolu činí len sumu 350,- EUR a nie sumu 500, -EUR), ktorú skutočnosť však navrhovateľ poprel, uviedol, že maximálne dostal každý 2. týždeň sumu 50,- EUR. Súd dospel k záveru, že v prípade ustálenia príjmu odporcu je potrebné vychádzať z § 63 ods. 1 Zákona o rodine, v zmysle ktorého je zrejmé, že má príjem z inej ako závislej činnosti. Skutočnosť, že odporca je od r. 2009 v takej strate, že ani daňové priznanie nepodáva, sa nezakladá na pravde,
keďže disponuje s finančnými prostriedkami v rozsahu, na základe ktorého spláca mesačnú úhradu za leasing, resp. pôžičku na značkové autá, zároveň uhrádza náklady na zabezpečenie si svojich potrieb, preto podľa § 63 ods. 1 Zákona o rodine je potrebné predpokladať, že výška priemerného mesačného príjmu odporcu predstavuje dvadsaťnásobok sumy životného minima t. j. 3.961,80 EUR (20 x 198,08 = 3.961,80 EUR), nakoľko odporca svoj príjem nevedel hodnoverným spôsobom preukázať. Súd prvej inštancie dospel k záveru že, skutočnosti spojené poskytnutím pôžičky na základe ktorej otec odporcu požičal odporcovi sumu 200.000,- EUR v hotovosti (pri takejto sume poväčšine je to z účtu na účet) bez úrokov, keď odporca od roku 2009 vykazuje vo svojej podnikateľskej činnosti stratu podľa tvrdenia jeho právneho zástupcu, následne sa vlastníkom jediného hodnotného majetku odporcu stane manželka odporcu, sú nepochybne neobvyklé. Za danej situácie, ak pôžička bola na dobu 15 rokov (180 mesiacov) pri sume 200.000 Eur, ktorú by mal odporca vrátiť mesačne po 1.111,11 EUR a ak súd zohľadní, že podľa čestného prehlásenia odporcu odporca už v minulosti navrhovateľovi vyplácal sumu 500, - Eur mesačne, čo je spolu 1.611,11 EUR, súd mal za to, že zrejme z tejto sumy po navýšení nebude problém pre odporcu vyplácať navrhovateľovi sumu 400,- EUR mesačne. Vo vzťahu k úhrade zaostalého výživného za obdobie od 09.09.2015 do 08.11.2016 v sume 3.500,- EUR súd odporcovi uložil uhradiť k rukám navrhovateľa zaostalé výživné spolu s bežným výživným v pravidelných mesačných splátkach po 100,- EUR k 15. kalendárnemu dňu v mesiaci až do zaplatenia, a to odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia, dôvodiac tým že zohľadnil skutočnosť, aby nárok navrhovateľa bol uhradený v primeranej lehote, ako aj finančné možnosti odporcu.
2. Uvedený rozsudok včas podaným odvolaním napadol odporca v jeho vyhovujúcej časti, v časti zaostalého výživného a v časti náhrady trov konania. Navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odvolaní uviedol, že navrhovateľ v návrhu zo dňa 05.09.2015 žiadal zvýšiť výživné zo sumy 150 eur na sumu 500 eur mesačne dôvodiac tým, že odporca je štatutárom prosperujúcej firmy a kúpil synovi auto za 30.000 eur. Dlhodobé zvýšenie výdavkov, resp. zmenu v rozsahu výdavkov v porovnaní s predchádzajúcim stavom nekonštatoval ( jednalo sa najmä o jednorazové náklady ako oblek na stužkovú a podobne). Urobil tak až neskôr (15.08.2016), keď v listine Žiadaný rozpis výdavkov a doklady navrhovateľ uvádzal, že bol prijatý na štúdium podnikového manažmentu na Univerzite J. Selyeho v Komárne. Nástupom na vysokú školu navrhovateľ zdôvodňuje svoje zvýšené finančné nároky. Navrhovateľ rozdelil svoje náklady na osobné výdavky, výdavky na celú domácnosť, výdavky na starostlivosť o matku. K zmene, t.j. k zvýšeniu nákladov došlo len v kategórii osobných výdavkov, ktoré podľa navrhovateľovho rozpisu výdavkov obsahujú položky ako stravovanie v škole 63 eur, súkromné hodiny anglického jazyka 80 eur, bližšie nedefinované náklady na štúdium, náklady na mestskú dopravu. Navrhovateľ síce nešpecifikuje za aké obdobie majú byť náklady vynaložené, odporca predpokladá, že sa malo jednať o pravidelné mesačné náklady. Do výpočtu nákladov obsiahol aj kompletné náklady na bývanie spolu so službami spojenými s bývaním, ako aj náklady na matku. Spoločné náklady na bývanie je však možné do nákladov dieťaťa započítať len do výšky pripadajúcej na jedného člena rodiny. Navrhovateľ tak umelo navýšil svoje náklady v snahe preukázať opodstatnenosť svojho návrhu na zvýšenie výživného. Rovnako ani životné náklady matky by nemali byť zahrnuté do výpočtu nákladov, keďže nie je povinnosťou navrhovateľa prispievať na matku. Počas celého prvostupňového konania navrhovateľ napriek žiadostiam a výhradám odporcu nepredložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorým by svoje zvýšené náklady preukázal. Nebol predložený doklad o stravovaní na univerzite, absentovali aj potvrdenia úhrady hodín angličtiny, či ostatných záujmových aktivít. Navrhovateľ tak nepreukázal, že došlo takmer k trojnásobnému zvýšeniu jeho životných nákladov, čím neuniesol svoje dôkazné bremeno. Napriek výhradám sa súd uspokojil s jednoduchými, ničím nepodloženými tvrdeniami navrhovateľa a nemal potrebu, si tvrdené informácie overiť. Naopak, jediné argumenty, ktoré súd zaujali a ktorými navrhovateľ disponoval, boli fotografie motorových vozidiel členov rozvetvenej rodiny odporcu. Podotýka, že ani jedno z vozidiel nebolo vedené na odporcu. Ani údaje uvedené v odôvodnení rozsudku o tom, že odporca spláca leasingové splátky na značkové autá, nie sú ničím podložené a nie sú ani pravdivé. V súvislosti s posudzovaním majetkových pomerov účastníkov poukazuje na odlišný prístup vo vyhodnocovaní dôkazov v závislosti od toho, od ktorej procesnej strany pochádzajú. Vlastníctvo auta členom rodiny odporcu sa zohľadňuje v majetkových pomeroch odporcu, avšak vlastníctvo auta člena rodiny navrhovateľa, napriek tomu, že ho navrhovateľ aktívne užíva, sa do majetkových pomerov navrhovateľa nezahŕňa. Súd nebral v úvahu odporcom predložené dôkazy, ktoré preukazovali jeho finančnú situáciu (údaje o prosperujúcej firme, ktorej je odporca štatutárom podľa predloženého daňového priznania za rok 2015 vykazovala prosperujúca firma stratu mínus 480 eur, čo predstavuje úhradu daňovej licencie). Spoločnosť je roky neaktívna, nevykazuje žiadne zisky. Mesačný príjem zo
závislej činnosti preukázal odporca na súde mzdovým listom za rok 2015 a 2016. Z predložených listov bolo zrejmé, že odporcov mesačný príjem predstavuje cca 350 eur netto. Medzičasom bol odporcom kvôli pretrvávajúcim zdravotným problémom, ktoré spôsobovali, že nemohol svoju prácu riadne vykonávať, rozviazaný pracovný pomer. Odporca je vedený na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v N., v evidencii nezamestnaných. Procesnú rovnosť určite nepodporili ani poznámky sudcu. Mal za to, že za súčasného právneho stavu nie je možné priznať spotrebné mesačné výživné vo výške vyššej, než sú preukázané náklady na dieťa. V tomto prípade navrhovateľ svoje náklady nepreukázal vôbec a súd to po ňom ani nepožadoval. Súd pri posudzovaní skutkového stavu požadoval vykonať len dôkazy znejúce v neprospech odporcu, keďže navrhovateľ nemusel preukázať, či k skutočným nárastom nákladov došlo, alebo nie, rozhodnutie súdu tak nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Tým došlo k porušeniu základného procesného práva účastníka - odporcu na spravodlivý proces. V konaní pred súdom prvej inštancie došlo k viacerým pochybeniam, ktoré napĺňajú obsahom odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 CSP a to, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.
3. Navrhovateľ sa vyjadril k podanému odvolaniu. Mal za to, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, najmä keď aplikoval okrem iného aj ustanovenie § 62 ods. 2 veta druhá Zákona o rodine. Mal za to, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok riadne odôvodnil, zodpovedal v ňom na všetky právne významné skutočnosti. Z obsahu podaného odvolania je evidentné, že jeho jediným cieľom je spôsobovať prieťahy v konaní.
4. Odporca sa vyjadril k podanému vyjadreniu navrhovateľa. Uviedol, že je samozrejmé, že navrhovateľ bude s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie súhlasiť, keď mu bolo takmer plne vyhovené. K vyjadreniu navrhovateľa, že odporca sa odvolaním snaží o prieťahy v konaní uvádza, že odporca len využil svoje základné procesné právo brániť sa, keď s rozhodnutím, resp. konaním, ktoré mu predchádzalo, nesúhlasí. Odporca nechce poprieť svoju povinnosť platiť výživné, napáda však jeho výšku určenú rozsudkom, ktorý sa opieral o dôkazy navrhovateľa, ktoré v podstate ani neboli predložené. Vo svojom odvolaní sa preto odporca domáha toho, aby v záujme zachovania procesnej rovnosti strán, si súd vyžiadal dôkazy aj od navrhovateľa, ktoré podporujú jeho tvrdenia, resp. jeho zvýšený nárok na vyživovaciu povinnosť. Z obsahu odvolania vyplýva, že sa domáha predloženia dôkazov zo strany navrhovateľa a nemá preto možnosť na výzvu súdu vyhovieť a predložiť dôkazy protistrany. Žiadal, aby tieto dôkazy boli následne súdom preskúmané a až v nadväznosti na ne rozhodnuté. Mal za to, že ak len jedna strana má povinnosť predkladať dôkazy a druhá nie, dochádza k hrubému porušeniu práva na spravodlivý súdny proces.
5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho napadnutých častiach, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 65, § 66 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilného mimosporového poriadku, ďalej len CMP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach je potrebné podľa ustanovenia § 389 ods.1 písm. b) CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 391 ods.1 CSP.
6. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
7. Zákonným dôvodom pre zrušenie rozhodnutia je existencia vady konania, ktorá sa prejavila v takom nesprávnom procesnom postupe, ktorým súd znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia 389 ods.1 písm. b) CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Základný rámec práva na spravodlivé súdne konanie je obsiahnutý v článku 6 ods.1 Dohovoru. Toto právo je podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky implikované aj v čl. 46 ods.1 Ústavy SR. Ústava SR v čl. 48 ods.2 nepripúšťa žiadne obmedzenie práva strany sporu na prerokovanie veci v jeho prítomnosti. Jednotlivé čiastkové práva, ktoré tvoria obsah práva na spravodlivý proces, je možné vyvodiť predovšetkým z rozhodovacej činnosti ESĽP. Patrí sem najmä právo na prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na verejnosť konania a rozhodnutia, právo na rozhodnutie v primeranej lehote a právo na spravodlivé prejednanie veci. V rámci posledne spomínaného práva je možné zdôrazniť princíp rovnosti strán, princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania a právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Ochrana princípov spravodlivého procesu na zákonnej úrovni prislúcha všeobecným súdom. Porušenie práva na spravodlivý proces sa môže prejaviť v ktoromkoľvek štádiu konania na súde prvej inštancie. Nie každé porušenie však musí viesť k zrušeniu odvolaním napadnutého rozhodnutia. Úlohou odvolacieho súdu je posúdiť závažnosť každého porušenia, pritom môže dospieť k riešeniu, že niektoré menej závažné pochybenie môže napraviť svojim postupom. Dôvodom na zrušenie rozhodnutia je preto taký zásah do práva na spravodlivý proces, ktorý vzhľadom na jeho povahu alebo intenzitu nie je možné v odvolacom konaní napraviť. Za účinnosti predchádzajúcej procesnoprávnej úpravy v rozhodovacej činnosti súdov bolo posudzované porušenie niektorých čiastkových práv na spravodlivý proces ako postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom. Povinnosť súdov rozhodnutie odôvodniť v súlade s ustanovením § 220 CSP je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúcich z článku 36 a nasledujúcich Listiny základných práv a slobôd, ktorý predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovou stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/2003).
8. Podľa § 28 ods.1 CMP navrhovateľ môže počas konania so súhlasom súdu meniť návrh na začatie konania. Zmenený návrh doručí súd ostatným účastníkom do vlastných rúk, ak neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene.
9. Podľa § 28 ods.2 CMP zmenu návrhu súd nepripustí, ak by výsledky konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Po vydaní uznesenia, ktorým súd zmenu návrhu nepripustil, pokračuje v konaní o pôvodnom návrhu.
10. Zmena návrhu na začatie konania je dispozičný procesný úkon navrhovateľa, ktorým navrhovateľ rozširuje uplatnené právo alebo uplatňuje iné právo. Zmenou návrhu na začatie konania je aj podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v návrhu. Ak navrhovateľ žiada redukciu pôvodne uplatneného práva, ide o čiastkové späťvzatie návrhu. Aj pri zmene návrhu platí, že každé podanie sa posudzuje podľa svojho obsahu. Súd o návrhu na zmenu návrhu na začatie konania rozhoduje uznesením. Zmenený návrh spolu s uznesením o pripustení zmeny návrhu doručí ostatným účastníkom do vlastných rúk len v prípade, ak neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom súd zmenu návrhu pripustil. Ustanovenie § 28 ods.2 CMP upravuje, rovnako ako je tomu aj v sporovom konaní, možnosť nepripustiť zmenu návrhu, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe. Ustanovenie § 28 CMP súdu ukladá, aby z úradnej povinnosti rozhodoval, či zmenu návrhu pripustí alebo nepripustí. Pritom je povinný dať možnosť protistrane, aby sa k navrhovanej zmene vyjadrila. O návrhu na zmenu je nutné rozhodnúť vždy. Ak by súd nerozhodol o navrhovanej zmene a rozhodol by o pôvodnom návrhu, išlo by o podstatnú chybu konania.
11. Z obsahu spisu v danej právnej veci vyplýva, že navrhovateľ sa návrhom zo dňa 9.9.2015 domáhal zvýšenia výživného na plnoleté dieťa na sumu 500 Eur mesačne počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku. Navrhovateľ počas konania na pojednávaní dňa 03.09.2016 navrhol zvýšiť výživné počnúc od 9.9.2015.
12. Odvolací súd v danej právnej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní v danej právnej veci neriadil vyššie uvedenými zásadami právneho štátu, pokiaľ sa súd prvej inštancie nevyporiadal so zmenou návrhu v zmysle § 28 CMP, čo zakladá existenciu vady konania, ktorá sa prejavila v takom nesprávnom procesnom postupe súdu prvej inštancie, ktorým súd znemožnil navrhovateľovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach zrušil podľa § 389 ods.1 písm. b) CSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v tomto rozhodnutí je súd prvej inštancie viazaný (§ 391 ods.2 CSP). Súd prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedenú zmenu návrhu bol z úradnej povinnosti povinný rozhodnúť, či zmenu návrhu pripustí alebo nepripustí. Súd prvej inštancie porušil túto svoju povinnosť a nevyporiadal sa so zmenou návrhu v zmysle § 28 CMP a rozhodol potom o takom návrhu, ktorý sa nestal predmetom konania. V ďalšom konaní sa súd prvej inštancie vyporiada so zmenou návrhu v zmysle § 28 CMP a vo veci opätovne rozhodne. Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutia súdu boli zdôvodnené a presvedčivé. Prihliadajúc na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie nespĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle 220 CSP (absentuje stručné a jasné objasnenie skutkového a právneho základu súdneho rozhodnutia) a preto ho možno považovať z pohľadu vyššie uvedeného za nepreskúmateľné v takej miere, že došlo k porušeniu práva strán sporu na spravodlivý proces. Je tomu tak z nižšie uvedených dôvodov.
13. Podľa § 395 ods. 1 CMP ak § 396 neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
14. Podľa § 395 ods. 2 CMP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
15. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
16. Počnúc od 01. 07. 2016 nadobudli účinnosť zákony č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok a č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok, ktoré zrušili dovtedy platný zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov Občiansky súdny poriadok. Keďže v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 395 ods. 1 CMP platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (ak nie je v § 396 ustanovené inak), je potrebné na danú právnu vec aplikovať právnu úpravu zákona č. 161/2015 Z. z., a teda právnu úpravu Civilného mimosporového poriadku a v zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 CMP (na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak) i právnu úpravu CSP, nakoľko CMP v jeho prvej časti, v § 59 až § 73, obsahuje úpravu len niektorých ustanovení o odvolaní, preto pri rozhodovaní o podanom odvolaní bolo potrebné aplikovať i právnu úpravu štvrtej časti CSP o odvolaní.
17. Podľa § 62 ods. 1 Zákona. o rodine, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.
18. Podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine, obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností a možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.
19. Podľa § 62 ods. 4 Zákona o rodine, pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť.
20. Podľa § 62 ods. 5 Zákona o rodine, výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča, súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.
21. Podľa § 63 ods.1 Zákona o rodine rodič, ktorý má príjmy z inej než závislej činnosti podliehajúcej dani z príjmu, je povinný preukázať ich súdu, predložiť podklady na zhodnotenie svojich majetkových pomerov a umožniť súdu sprístupnením údajov chránených podľa osobitného predpisu zistenie aj
ďalších skutočností potrebných na rozhodnutie. Ak si rodič nesplní túto povinnosť, predpokladá sa, že výška jeho priemerného mesačného príjmu predstavuje dvadsaťnásobok sumy životného minima.
22. Hypotéza v § 63 ods.1 Zákona o rodine v prípade takejto zákonom kvalifikovanej činnosti predpokladá vznik určitých povinností rodiča v súvislosti s konaním o určenie výživného, z procesného hľadiska dochádza k prenosu povinnosti tvrdenia a dôkazného bremena na povinnú osobu, ktorá je povinná preukázať pred súdom príjmy z inej než závislej činnosti, predložiť súdu podklady na zhodnotenie svojich majetkových pomerov, umožniť súdu sprístupnením údajov chránených podľa osobitného predpisu zistenie aj ďalších skutočností potrebných na rozhodnutie. Zákonná domnienka výšky príjmu ako prostriedok objektivizácie príjmov povinného má nastúpiť, "ak si rodič nesplní túto povinnosť". Nejde len o jednu, ale o viacero povinností, pričom nesplnením hociktorej z nich dochádza k stavu, že súd si nemôže urobiť správny a úplný záver o pomeroch povinnej osoby, preto nastupuje predmetná fikcia. Ide o domnienku mesačného príjmu. Z takto ustálenej sumy potom súd pri zhodnotení všetkých hľadísk pre určovanie výšky výživného určí jej konkrétnu výšku. Takto určenú sumu súd nemôže nijako meniť na základe iných skutočností. Ak si povinný rodič uvedené povinnosti nesplní, domnienka nastupuje obligatórne, súd nemôže uvažovať o jej použití. Naproti tomu v prípade splnenia vymedzených povinností povinným rodičom súd k aplikácii domnienky nemôže pristúpiť.
23. Podľa § 63 ods. 2 Zákona o rodine u rodiča, ktorý má príjmy z inej než závislej činnosti podliehajúcej dani z príjmu, súd neberie do úvahy výdavky, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť alebo ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť v takom rozsahu v súvislosti s touto činnosťou, a možnosti a schopnosti povinného posudzuje podľa predpokladaného príjmu, aký by povinný dosiahol, ak by tieto výdavky nerealizoval.
24. Podľa § 63 ods.3 Zákona o rodine, ak to majetkové pomery povinného rodiča dovoľujú, za odôvodnené potreby dieťaťa možno považovať aj tvorbu úspor. V takom prípade súd uvedie pri určení výživného sumu výživného, ktorá je určená na tvorbu úspor, a uloží povinnému rodičovi, aby túto sumu poukazoval na osobitný účet maloletého dieťaťa, ktorý v prospech neho zriadi rodič, ktorému bolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti. Na nakladanie s prostriedkami na účte maloletého dieťaťa je potrebný súhlas súdu.
25. 25. Pri tvorbe úspor zákon nevypočítava potreby, na účely ktorých sa môžu úspory vytvárať. Je nesporné, že štúdium a príprava na budúce povolanie medzi nimi budú zohrávať významnú úlohu. Za ďalšie odôvodnené potreby možno považovať tvorbu úspor napríklad na účely zabezpečenia budúceho bývania, poistenia, zabezpečenia zdravotnej starostlivosti o dieťa v prípade určitých zdravotných komplikácií. Podmienkou takéhoto rozhodnutia je kvalifikované zistenie majetkových pomerov povinného a v prípade ich zistenia ide o možnosť súdu, nie povinnosť, avšak súd takto môže rozhodnúť aj bez návrhu. Ide o výnimku zo zásady spotrebného charakteru výživného. Súd preskúmava majetkovú situáciu povinného komplexne zo všetkých zákonných hľadísk a ak dospeje k záveru, že tieto majetkové pomery sú také, že okrem zabezpečenia všetkých bežných potrieb dieťaťa v rozsahu, ktorým sa podieľa na životnej úrovni rodičov, majetková situácia umožňuje aj tvorbu úspor, určí výšku výživného s prihliadnutím aj na tento záver. Z ustanovenia § 63 ods. 3 možno vyvodiť, že by malo ísť o majetkové pomery prevyšujúce priemer.
26. Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.
27. Podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine, dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh.
28. Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom je obmedzené na dobu, kým dieťa nie je schopné samo sa živiť. Medzi rozhodujúce faktory na strane dieťaťa patrí jeho vek, zdravotný stav, štúdium, schopnosť zamestnať sa, schopnosť vykonávať prácu, odôvodnené záujmy a potreby, majetkové pomery a podobne. Spolu s § 75 a nasl. Zákona o rodine je možné vyvodiť faktory, ktorých kombinácia priamo vplýva na stanovenie výšky výživného v súdnom konaní. Na strane povinného sú to v prvom rade
jeho zárobkové schopnosti a možnosti, majetkové pomery, životná úroveň, počet iných vyživovacích povinností a výška príspevku iných povinných k týmto oprávneným. Na strane dieťaťa treba prihliadnuť na jeho oprávnené potreby s ohľadom na jeho vek, zdravotný stav, záujmy, prípravu na budúce povolanie, majetkové pomery dieťaťa, ďalej na výšku výživného, ktoré poskytujú iné povinné osoby, napríklad druhý rodič, na ich schopnosti a možnosti, prípadne majetkové pomery a počet vyživovacích povinností.
29. V § 78 ods. 1 Zákona o rodine je zakotvená zásada, podľa ktorej už stanovené výživné je možné zmeniť, ak dôjde k podstatnej zmene pomerov, pričom stanovené výživné má zodpovedať pomerom, za ktorých bolo stanovené. Ak dôjde k podstatnej zmene pomerov, musí sa to premietnuť i pri úprave vyživovacej povinnosti, pričom zmena pomerov je dôvodom na podanie návrhu na začatie konania, prípadne môže súd začať konať aj bez návrhu, ktoré konanie sa môže skončiť novou súdnou úpravou výživného.
30. K zmene dohôd a súdnych rozhodnutí o výživnom môže dôjsť len na základe zmeny pomerov. Táto sa zisťuje porovnávaním okolností dôležitých pre určenie výživného tak v čase skoršieho, ako aj nového rozhodnutia súdu. Predpokladom zmeny právoplatného rozhodnutia o výživnom je však závažnejšia zmena pomerov, ktorou sa rozumie len zmena tých okolností na strane či už oprávneného alebo povinného, ktoré boli podkladom predchádzajúceho rozhodnutia o výživnom. Súd pri rozhodovaní o zmene výživného musí nielen celistvo zhodnotiť zmeny v pomeroch účastníkov, ale taktiež prihliadnuť aj na vývoj životných nákladov za obdobie, ktoré uplynulo od vydania posledného rozhodnutia o výživnom. Rovnako tak musí vychádzať zo všeobecného ustanovenia § 75 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého sa pri rozhodovaní o výživnom prihliada na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Odôvodnené potreby dieťaťa závisia predovšetkým od jeho veku, zdravotného stavu, fyzickej a duševnej vyspelosti, obsahu a spôsobu jeho prípravy na budúce povolanie, od hodnoty jeho majetku, prípadne od výšky vlastných príjmov dieťaťa a sú bezprostredne ovplyvňované schopnosťami, možnosťami ako i majetkovými pomermi rodičov. Ak sú tieto obmedzené, sú odôvodnenými len bežné potreby dieťaťa, ktoré nepresahujú obvyklú základnú mieru všetkých potrieb nevyhnutných pre život kultúrneho človeka. V opačnom prípade odôvodnenými sú aj ďalšie potreby dieťaťa, vrátane tvorby úspor, ktoré síce nie sú nevyhnutné, ale so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu prospešné pre všestranný vývoj dieťaťa. Výživné pre dieťa teda slúži nielen na uspokojovanie všetkých jeho odôvodnených hmotných potrieb (jedlo, ošatenie, obuv a pod.), ale aj ďalších potrieb dôležitých pre výchovu a vývoj dieťaťa (vzdelanie, príprava na povolanie, kultúrne, športové potreby, relaxačné potreby, tvorba úspor a pod.). Pre určenie výšky výživného pre dieťa sú rozhodujúce reálne zárobkové možnosti, schopnosti a majetkové pomery každého z rodičov, ktoré sú dané nielen ich subjektívnymi vlastnosťami, ale aj okolnosťami objektívneho charakteru. Naviac súd prihliadne i na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará.
31. Odvolací súd dospel v danej právnej veci k záveru, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti neobsahuje dostatok skutkových a právnych záverov v tom smere, že z neho nevyplýva, na základe akých preukázaných okolností došlo k zmene pomerov v zmysle ustanovenia § 78 ods.1 Zákona o rodine na strane navrhovateľa, ako aj na strane odporcu, ktorá zmena pomerov odôvodňovala zmenu výšky výživného na navrhovateľa. Pokiaľ sa jedná o výšku časti výživného, určenej súdom prvej inštancie na tvorbu úspor, v tejto časti vychádza rozhodnutie súdu prvej inštancie z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže z ustanovenia § 63 ods. 3 Zákona o rodine, z dikcie druhej a tretej vety tohto zákonného ustanovenia vyplýva, že tvorba úspor je možná len u maloletého dieťaťa, keďže pri plnoletých deťoch takáto špeciálna úprava nie je potrebná, keďže povinný rodič poskytuje prostriedky priamo plnoletému dieťaťu, resp. na jeho účet. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, či a na základe akých vykonaných dôkazov boli preukázané v konaní také okolnosti, ktoré sa závažným spôsobom prejavili v pomeroch účastníkov konania, v porovnaní s ich pomermi v čase vyhlásenia predchádzajúceho súdneho rozhodnutia o úprave vyživovacej povinnosti odporcu k navrhovateľovi, ktoré odôvodňujú zmenu rozhodnutia súdu o výživnom na navrhovateľa. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa teda nevyplývajú dostatočné skutkové a právne závery v tom smere, z akých bežných, príp. zvýšených pravidelných, resp. nepravidelných mesačných výdavkov navrhovateľa (v konaní dôkazmi preukázaných) a z akých zárobkových možností, schopností a majetkových pomerov odporcu (v konaní dôkazmi preukázaných) súd prvej inštancie vychádzal v rozhodnom období ku dňu svojho rozhodnutia, keď navrhovateľ žiadal zvýšiť výživné počnúc dňom 9.9.2015, oproti mesačným výdavkom navrhovateľa a zárobkovým možnostiam, schopnostiam a majetkovým pomerom odporcu
v čase predchádzajúcej súdnej úpravy výživného, keď dospel k záveru o dôvodnosti zvýšenia výšky výživného. Z obsahu spisu vyplýva, že tieto právne relevantné rozhodujúce skutočnosti v danej právnej veci súd prvého stupňa dostatočne neskúmal a nevykonal v tomto smere žiadne, resp. nie dostatočné dokazovanie a potom ani nemohol vykonať v tomto smere relevantné porovnanie pomerov na strane účastníkov konania v čase predchádzajúcej súdnej úpravy s pomermi na strane účastníkov konania v súčasnej dobe a prijať úplné skutkové a právne závery vo veci zvýšenia vyživovacej povinnosti na navrhovateľa. Odvolací súd zdôrazňuje, že v predmetnom konaní platí vyšetrovacia zásada, súd musí vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci nenavrhli. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že súd prvej inštancie nevykonal adekvátne porovnanie pomerov účastníkov konania v čase predchádzajúcej súdnej úpravy výživného, s ich pomermi v súčasnej dobe (v celom rozhodnom období od podania návrhu až do vyhlásenia rozsudku), keďže súd prvej inštancie nekonštatoval aké osobné, zárobkové, majetkové pomery mali účastníci konania v čase predchádzajúceho súdneho rozhodnutia o výživnom, t.j. aký vek, aké odôvodnené výdavky mal navrhovateľ, aký príjem dosahovala matka navrhovateľa, s kým žil navrhovateľ v spoločnej domácnosti, aké boli príjmy a výdavky týchto osôb, aké mal odporca osobné, zárobkové a majetkové, či mal ďalšiu vyživovaciu povinnosť, či bol ženatý, ak áno, aké boli zárobkové a majetkové pomery na strane jeho manželky. V tomto smere súd nevykonal ani dostatočné dokazovanie. Pokiaľ ide o súčasnú dobu (rozhodné obdobie), z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva, aké odôvodnené výdavky mal navrhovateľ, aký príjem dosahovala matka navrhovateľa, s kým žil navrhovateľ v spoločnej domácnosti (z obsahu spisu sa javí, že so starou matkou a matkou), aké boli príjmy a výdavky týchto osôb, aké boli osobné, zárobkové a majetkové pomery odporcu, aké mal osobné výdavky, či mal s plácal pôžičku, resp. nájom, či bol ženatý, ak áno, aké boli zárobkové a majetkové pomery na strane jeho manželky, či mal ďalšiu vyživovaciu povinnosť. Ani v tomto smere súd nevykonal dostatočné dokazovanie. Pokiaľ súd prvej inštancie prihliadol na schopnosti, možnosti a majetkové pomery odporcu ako povinného aj vtedy, ak sa vzdal bez dôležitého dôvodu majetkového prospechu (osobných áut, nehnuteľností); táto skutočnosť musí byť v konaní nesporne preukázaná, avšak z doposiaľ vykonaného dokazovania nie je možné prijať takýto skutkový a právny záver, keďže súd prvej inštancie nezisťoval, nemal za preukázané rozhodujúce skutočnosti v tomto smere, nevykonal dokazovanie oboznámením sa po pripojení si spisov z príslušného katastra nehnuteľností, resp. správ z príslušného okresného dopravného inšpektorátu MV SR, z ktorých by vyplývala tá skutočnosť, že žalovaný sa zbavoval svojho majetku, prevodom na rodinných príslušníkov. Odvolací súd poukazuje ďalej na to, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýva, k akému dátumu mal súd za preukázanú zmenu pomerov na strane účastníkov konania, ktorá odôvodňovala zvýšenie výživného na navrhovateľa v určenom rozsahu. V prípade, že odporca v rozhodnom období mal príjmy z inej než závislej činnosti, súd prvej inštancie bude postupovať v súlade s ustanovením § 63 ods.1, 2 Zákona o rodine.
32. Z vyššie uvedených podstatných dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach podľa ustanovenia § 389 ods.1 písm. b) CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 391 ods.1 CSP.
33. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).