Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/1023/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Pogranovej a sudcov JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v právnej veci žalobcu: Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica, so sídlom Námestie SNP 19, Banská Bystrica, IČO: 00 179 086, zastúpený SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o. so sídlom Šoltésovej 14, Bratislava, IČO: 36 862 711, proti žalovanému: LESY Slovenskej republiky, štátny podnik so sídlom Námestie SNP 8, Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, o vydanie nehnuteľností, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Levice č. k. 9C/139/2006-772 zo dňa 02. apríla 2014, v spojení s opravným uznesením č. k. 9C/139/2006-823 zo dňa 30.09.2015, jednohlasne takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti m e n í tak, že žalovaný je povinný vydať a navrátiť vlastníctvo žalobkyni v celosti k parc. registra "E" KN č. XXXX - lesné pozemky o výmere 778 m2 v kat. území X. zapísanej na LV č. XXXX pre kat. územie X., a to s príslušnou dokumentáciou do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorého nároku rozhodne súd prvej inštancie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Levice ako súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaný je povinný vydať a navrátiť vlastníctvo žalobcovi k nehnuteľnosti v pomere 1/1 k celku a to k pozemku parc. č. XXXX/X parcela registra „C“ druh pozemku lesné pozemky o výmere 778 m2, ktorý bol vytvorený na základe geometrického plánu číslo 060731, mapový list číslo ZS-III-23-5 vyhotovený dňa 09.08.2006 Ing. Rudolfom Baťom, autorizovaný Ing. Irenou Holbusovou dňa 09.08.2006 a úradne overený Správou katastra Levice 06.09.2006 pod číslom 682/06 pre k. ú. X., pôvodne vedený ako pozemok parc. č. XXXX, parcela registra „E“ druh pozemku lesné pozemky o výmere 778 m2 vedený Okresným úradom Levice, katastrálny odbor v k. ú. X. na liste vlastníctva XXXX,príslušnou dokumentáciou ktorá k nehnuteľnosti patrí, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. O náhrade trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku v samostatnom uznesení. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na obsah spisu, vykonané dokazovanie a citované ustanovenia § 2 ods. 2, § 3 ods. 1 písm. c), § 5 ods.1 zákona č. 161/2005 o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam tým, že žaloba bola dôvodne podaná. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 17.07.2006 domáhal, aby súd uložil žalovanému vydať a navrátiť mu nehnuteľnosti k. ú. X. parcely registra „E“, ktoré sú vedené na Správe katastra D. na LV č. XXXX ako parc. č. XXXX druh pozemku lesné pozemky o výmere 778 m2, zapísané v pozemkovej knihe vo vl. 5. V návrhu a na pojednávaní uviedol, že nehnuteľnosti boli vo výlučnom vlastníctve Apoštolskej administratúry v Trnave a tvorili tzv. Santovské panstvo. Podľa Modus vivendy medzi Československou republikou a Svätou Stolicou z 02.02.1928 a Pápežskej

konštitúcie slovenskosti zo dňa 30.12.1977 bola na základe konštitúcií Praescriptionum sacrosancti a Qui Divino zriadená samostatná Slovenská provincia. Na základe týchto konštitúcií boli zosúladené hranice cirkevnej jurisdikcie štátnym hraniciam a potvrdená úprava právneho nástupníctva k cirkevnému majetku na území Slovenskej republiky. V zmysle Modus vivendi a uvedených konštitúcií vyplýva, že žalobca, pôvodne vedený ako Apoštolská administratíva v Trnave, bol povýšený do stupňa diecézy a vyzdvihnutý do hodnosti metropolitného sídla. Z toho dôvodu došlo aj k zmene označenia navrhovateľa z Apoštolskej administratúry na arcidiecézu. Svoje vlastnícke právo na vydanie nehnuteľností si uplatnil u žalovaného v zmysle zák. č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam. Nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu postupom uvedeným v zákone č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy. Posledný relevantný zápis v katastri nehnuteľností bol vykonaný 05.03.1955 na podklade prídelovej listiny Čd 90/1955, na základe ktorej sa vkladovalo vlastnícke právo Československého štátu v správe Štátnych majetkov, n. p. Levice postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy. Z § 3 ods. 1 reštitučného zákona sa predpokladá, že finančné náhrady v zmysle pozemkovej reformy neboli vyplatené a rozhodujúce je, že štát náhradu nevyplatil. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť. Poukázal predovšetkým na to, že žalobca si svoje právo neuplatnil riadne a včas v zákonnej lehote do 30.04.2006. Písomná výzva zo dňa 13.07.2005 obsahuje výzvu na vrátenie nehnuteľností k. ú. Santovka s odkazom na pozemnoknižnú vložku č. 5, aj s odkazom na prílohu o identifikácii parciel z pozemnoknižnej vl. č. X, ako keby si mal žalovaný sám vybrať pozemky, na ktoré sa asi má nárok vzťahovať. Výzva neobsahuje žiadnu bližšiu konkretizáciu pozemkov, vydanie ktorých sa žiada. Žalobca sa domáha vydania nehnuteľností s poukazom na reštitučný titul podľa § 3 ods. 1 písm. c/ zákona, t. j. odňatím bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy s odkazom na údaj, uvedený v pozemnoknižnej vložke č. 5, pričom údaj v tejto vložke obsahuje poznámku o tom, že nehnuteľnosti v nej zapísané Povereníctvo pôdohospodárstva zamýšľa prevziať a že tento majetok je predmetom revízie podľa zákona č. 142/1947 Zb. Z uvedeného záznamu výslovne však podľa žalovaného nevyplýva, že nehnuteľnosti boli pôvodnému vlastníkovi odňaté bez náhrady tak, ako to výslovne vyžaduje reštitučný titul podľa § 3 ods. 1 písm. c/ zákona, preto žalobca neuniesol dôkazné bremeno existencie reštitučného titulu v lehote do 30.04.2006. Podľa žalovaného pôvodným vlastníkom nehnuteľnosti bol Rád Cisterciánov, ktorý mal sídlo v Zirci a tak Apoštolská administratúra v Trnave nemohla byť právnym nástupcom pôvodného vlastníka. Súd prvej inštancie v odvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že predmetom konania je uplatnenie si práva žalobcu na vrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam vedeným v pozemkovej knihe vo vl. č. 5 k. ú. X. parc. č.XXXX v zmysle zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam. Na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že podľa zápisu v pozemkovej knihe vo vl. č. 5 k. ú. X. je ako vlastník predmetných nehnuteľností vedený Apoštolská administratúra v Trnave. Ďalší zápis v pozemnoknižnej vložke č. 5 radové číslo 4 obsahuje oznámenie Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy z dňa 30.06.1948, že Povereníctvo pôdohospodárstva zamýšľa prevziať a že je predmetom revízie podľa zákona č. 142/47 Zb. v znení zákona č. 44/48 Zb. Podľa zápisu pod radovým č. 8 z 05.03.1955 sa vkladá vlastnícke právo na Československý štát - Štátne majetky n. p. Levice. V súčasnosti sú predmetné nehnuteľnosti vedené v 1/1 k celku k pozemku parc. č. XXXX/X parcela registra „C“ druh pozemku lesné pozemky o výmere 778 m2, ktorý bol vytvorený na základe geometrického plánu číslo 060731, mapový list číslo ZS-III-23-5 vyhotovený dňa 09.08.2006 Ing. Rudolfom Baťom, autorizovaný Ing. Irenou Holbusovou dňa 09.08.2006 a úradne overený Správou katastra Levice 06.09.2006 pod číslom 682/06 pre k. ú. X., pôvodne vedený ako pozemok parc. č. XXXX, parcela registra „ E „ druh pozemku lesné pozemky o výmere 778 m2 vedený Okresným úradom Levice, katastrálny odbor v k. ú. X. na liste vlastníctva XXXX. Žalobca dňa 13.07.2005 adresoval žalovanému písomnú výzvu na navrátenie vlastníctva a na vydanie nehnuteľností k. ú. X. PK vložka X. K tejto výzve pre pripojil výpis z pozemkovej knihy vl. č. 5, identifikáciu parciel, prílohu k výzve, list vlastníctva č. XXXX, potvrdenie o právnej subjektivite a potvrdenie o pridelení IČO. Žalobca sa domáha navrátenia vlastníctva z dôvodu odňatia bez náhrady postupom podľa zák. č. 142/1947 Zb. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že predmetný nehnuteľný majetok bol podľa zápisu v pozemkovej knihe vl. č. 5 vlastníctvom Apoštolskej administratúry v Trnave. Súd skúmajúc, či žalobca je oprávnenou osobou na uplatnenie si práva, dospel k záveru, že žalobca je právnym nástupcom Apoštolskej administratúry v Trnave. Vytvorenie nových hraníc jednotlivých diecéz upravuje Modus vivendi - medzinárodná dohoda medzi ČSR a Svätou Stolicou z 02.02.1928. O právnom nástupníctve svedčí aj Apoštolská konštitúcia „Praescriptionum sacrosancti“ z 30.12.1977. Nesporné je aj to, že rímskokatolícka cirkev bola už aj v roku 1947 na území Slovenska štátom uznávaná cirkev. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že Apoštolská administratúra v

Trnave nemôže byť právnym nástupcom tak po Ostrihomskom arcibiskupstve, ako ani po Zirskom opátstve neobstojí, nakoľko z uvedených konštitúcií jednoznačne vyplýva, že nehnuteľnosti pôvodne ležiace mimo územia Československa sa stali majetkom Rímskokatolíckej cirkvi vo vtedajšej ČSR, ktoré však spravoval československý štát až do roku 1947, do revízii prvej pozemkovej reformy. K novému zápisu vlastníckeho stavu po roku 1918 nemohlo dôjsť, nakoľko Československý štát, resp. jeho orgány len spravovali majetok, a tak ani jeden orgán nebol oprávnený vykonávať právne úkony, ktoré by do súkromnovlastníckych vzťahov zasahovali. Žalobca k výzve zo dňa 13.07.2005 pripojil, okrem iného potvrdenie o právnej subjektivite a IČO, čo preukazuje jeho právnu subjektivitu. Nemožno súhlasiť s obranou žalovaného, že žalobca nedostatočne preukázal svoje oprávnenie domáhať sa vydania a navrátenia vlastníctva k nehnuteľnostiam, teda si svoje právo neuplatnil v zákonom stanovenej lehote. Vo výzve z 13.07.2005 sa jasne označil ako osoba oprávnená a označil aj nehnuteľnosti, ktoré žiada vydať. Výzvu adresoval subjektu povinnému, ktorý je na liste vlastníctva vedený ako vlastník. Zákon č. 161/2005 Z. z. neupravuje striktne, ktorými dôkazmi má oprávnený preukázať svoje práva. V tomto prípade žalobca predložil doklad o tom, že je právnickou osobou. Od počiatku si uplatňoval právo na nehnuteľnosť zapísanú vo vl. č. 5 k. ú. X., vedenú na LV XXXX parc. č. XXXX o výmere 778 m2. V priebehu konania len upravil identifikáciu tejto parcely tak, ako je evidenčne vedená na odbore katastrálnom v dôsledku zmien spôsobených geometrickým plánom. V pozemkovej knihe bol ako vlastník zapísaný pôvodne Apoštolská administratúra v Trnave a neskoršie v zmysle zákona č. 142/1947 Zb. sa stal vlastníkom Československý štát. S poukazom na uvedené skutočnosti je nesporné, že žalobca sa oprávnene domáha navrátenia vlastníctva a vydania svojho vlastníctva. Žalobca ďalej tvrdil, že nie je preukázané, že k záboru v roku 1947 došlo bez náhrady. Ničím ale nepreukázal opak, teda tú skutočnosť, že by bol právny predchodca alebo rímskokatolícka cirkev za zabraté nehnuteľnosti odškodnená a kedy. Ďalej rozhodol, že o náhrade trov konania rozhodne podľa ustanovenia § 151 ods. 3 OSP po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

2. Uvedený rozsudok včas podaným odvolaním napadol žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, resp. ho zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná mu náhradu trov konania. Svoje odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov a predložených dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, že súd sa nevysporiadal s námietkami žalovaného, ako i ním predloženými listinnými dôkazmi, čo robí jeho rozhodnutie nepreskúmateľným. Opätovne poukazuje na nasledovné skutočnosti. S poukazom na ustanovenie § 2 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z. z. uviedol, že zákon okrem registrácie cirkevného subjektu a jeho sídla na území Slovenskej republiky vyžaduje aj splnenie podmienky preukázania vlastníctva svedčiace oprávnenej osobe v čase jeho odňatia v prospech štátu, obce v konkrétnom časovom horizonte a iba jedným zo spôsobov výslovne uvedených v § 3 zákona. Pôvodný žalobca Bratislavsko-Trnavská arcidiecéza nadobudol samostatnú právnu subjektivitu dňa 31. 12.1976, o čom svedčí potvrdenie štatistického úradu o pridelení IČA, t. j. v čase, keď už predmetný pozemok vlastnil štát. Súd prvej inštancie vo svojom rozsudku ignoruje skutočnosť, že žalobca nie je v rozhodnom období intabulačne vedený ako vlastník podľa vtedajšieho právneho poriadku platného do 01. 01. 1951 a ani v konaní nepredložil žiadny právne relevantný doklad, ktorým by spĺňal požiadavku zákona č. 141/1950 Zb., podľa ktorého sa už vlastníctvo k nehnuteľnostiam nadobúdalo zmluvou. Žalobca odvodzuje svoje vlastníctvo titulom právneho nástupníctva v majetkovej oblasti po Apoštolskej administratúre v Trnave, ktorá je zapísaná ako pôvodný pozemnoknižný vlastník v PKV č. X pre kat. úz. X.. Žalovaný namietal v konaní a naďalej namieta, že tento útvar podľa kanonického práva nie je samostatnou cirkevnou právnickou osobou, apoštolská administratúra znamená cirkevné spravovanie cudzieho majetku, táto bola zriadená Svätou stolicou dňa 29. 05. 1922 ako dočasný úrad na spravovanie majetkov Ostrihomskej arcidiecézy, ktoré po rozpade Rakúsko-Uhorska zostali na území novovzniknutej ČSR. Žalovaný predložil v konaní súdu písomné dôkazy, ktoré spochybňujú zápis v časti „B“ v PKV č. X pre kat. úz. X. vlastníka Apoštolskú administratúru v Trnave, svedčiace o manipulácii so zápismi v PKV, najmä v poznámke o nadobudnutí vlastníctva „podľa pôvodného zápisu“. Tento údaj nezodpovedá zápisom vlastníctva podľa pôvodných zápisov tzv. pozemkovoknižných hárkoch, protokoloch, ktoré predchádzali zápisom do PKV. Žalovaný predložil súdu pôvodný pozemkovoknižný hárok č. XX, v ktorom je vlastníctvo k pozemku v X. vedené od roku 1890 v prospech Cisterciánov v Zirci. Ďalší záznam z roku 1923 podľa Čd. 2530 dokazuje nadobudnutie vlastníctva k pozemkom podľa čarujúcej zmluvy zo dňa 07. 04. 1899 v Zirci a zápisnice z 05. 07. 1923 v Santovke v prospech Urbariálnej obce Santov. Ďalší záznam je poznámkou o zabratí majetku podľa záborového zákona č. 215/1919 Sb. Podľa Čd. 1798 ten istý záznam podľa Č. 1798 sa objavuje aj v PKV č. 5. Dôkaz o tom, že so zápisom v PKV č. X sa mohlo

manipulovať svedčia aj samotné zápisy v časti „B“ pod p. č. 1, kde sa objavujú nadobúdacie tituly, napr. podľa Čd. 2598 a 2629 z rokov 1947, po nich nasleduje zápis nadobúdacieho titulu kúpou zo dňa 26. 02. 1879 a ďalej zápis zo dňa 22. 11. 1947 pod p. č. 2 v časti „B“ PKV č. 5 je údaj k Čd. 1798 vykonaný dňa 06. 11. 1924 o záborovej poznámke. Žalovaný predložil súdu písomný preklad stanoviska, súčasne stále existujúceho pôvodného vlastníka pozemkov v kat. úz. X., vedeného v pôvodných pozemnoknižných hárkoch - protokoloch a to Zircského opátstva zo dňa 10. 03. 2009, z ktorého nepochybne vyplýva najmä tá skutočnosť, že Zircské opátstvo nikdy žiadnym právne relevantným dokladom nepreviedlo vlastníctvo k pozemkom v kat. úz. X. na Apoštolskú administratúru v Trnave. Dokazuje, že administratúra iba spravovala jeho majetok, nikdy ho nevlastnila. Nestotožňuje pojem vlastníctva s pojmom cirkevná jurisdikcia na území, kde sa cirkevná inštitúcia nachádza. Žalovaný predložil súdu ďalšie historické písomné dokumenty, ktorými preukazuje, že štát zabral majetok v kat. úz. X. Zircskému opátstvu, nie Apoštolskej administratúre v Trnave (doklad z roku 1935 Pozemkový úrad Praha). Dokumenty, ktoré dokazujú vyplatenie náhradovej ceny v prospech Zircského opátstva vo výške 491.504,- Kč 88 hal., po rozvrhovom konaní vo výške 113.203,- Kč a to poukázaním na účet Centrálnej správy katolíckych veľkostatkov v Bratislave (úradný záznam Ministerstva zemědelství č. j. 194.277/IX-II/4-1936 zo dňa 27. 05. 1936, doklady zasielané k písomnému vyjadreniu zo dňa 18. 09. 2009. Súd prvej inštancie sa s uvádzanými námietkami a predloženými dôkazmi vo svojom rozhodnutí nevysporiadal, odkázal iba všeobecne na cirkevné apoštolské konštitúcie z rokov 1937, 1977, 1995 a 2008, z ktorých vyvodil právne nástupníctvo v majetkových veciach po bývalom vlastníkovi v prospech žalobcu. Tieto konštitúcie však riešili iba zmenu územia pôsobností jednotlivých diecéz, čo sa týka jurisdikcie, nikdy neriešili akékoľvek zmeny vo vlastníckych právach k majetku cirkevných právnických osôb nachádzajúcich sa na území nových diecéz. Existujúci právny poriadok štátu, v ktorom sa diecézy nachádzali, im to neumožňoval v minulosti a neumožňuje to ani v súčasnosti, t. j. pokiaľ žalobca tvrdí, že jemu bolo odňaté vlastníctvo k predmetu sporu, resp. jeho právnemu predchodcovi v podobe Apoštolskej administratúry v Trnave, tomuto dočasnému útvaru cirkvi nesvedčí vlastníctvo k pozemkom v PKV č. X, pre kat. úz. X. podľa pôvodného zápisu, nakoľko sa údaj o ňom v pôvodnom hárku č. 20 nenachádza. Naďalej namieta v spore nedostatok svojej vecnej pasívnej legitimácie, keď spor je vedený ako vlastnícka žaloba na vydanie a navrátenie vlastníctva k nehnuteľnosti, pričom sa vydanie a navrátenie vlastníctva žiada od nevlastníka. Status povinnej osoby podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. je odlišný od vlastníka nehnuteľnej veci. Povinná osoba je v zákone definovaná ako právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti zákona (01. 05. 2005) spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve štátu, obce alebo nehnuteľnú vec drží. Uvádzaný zákon povinnej osobe presne vymedzuje zákonný rozmer jej správania sa v reštitučnom konaní a to uzavrieť s oprávnenou osobou do 60 dní od doručenia písomnej výzvy dohodu o vydaní nehnuteľných vecí. Ak tak povinná osoba neurobí, môže si oprávnená osoba uplatniť svoje nároky na súde v lehote do 12 mesiacov od doručenia písomnej výzvy, inak právo zaniká (§ 5 ods. 3). T. j. pokiaľ sa žalobca rozhodol, že žiada súdnou cestou navrátenie vlastníctva k nehnuteľnej veci, toto právo mohol žiadať výlučne iba od vlastníka - Slovenskej republiky, od povinnej osoby kvalifikovanej podľa ustanovenia § 4 ods. 1 mohol súdnou cestou žiadať iba splnenie si jej zákonnej povinnosti a to uloženie povinnosti uzavrieť dohodu o vydaní nehnuteľnej veci s konkrétnym obsahom dohody alebo nahradenie prejavu vôle povinnej osoby s konkrétnym obsahom samotnej dohody o vydaní veci. Žalovaný sa nestotožňuje s akceptovaním neunesenia dôkazného bremena zo strany žalobcu v danom spore, či už v postavení oprávnenej osoby alebo v preukazovaní ostatných zákonných podmienok na platné preukázanie reštitučného nároku nahrádzaním odkazmi na rozhodnutia iných súdov, ako aj odvolávaním sa na účel reštitučného zákona. Pokiaľ boli v ostatných reštitučných konaniach povinní bežní reštituenti preukazovať v zákonom stanovených lehotách všetky zákonné podmienky, nie je dôvod neakceptovať splnenie zákona i v tomto prípade.

3. Žalobca sa vyjadril k podanému odvolaniu. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny a žiadal priznať náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie, ako aj odvolacieho konania. Poukázal na skutočnosť, že totožnú vec riešil aj Ústavný súd SR sp. zn. II.ÚS 42/2011 nálezom zo dňa 20. 09. 2012, v ktorom sa zaoberal aktívnou legitimáciou žalobcu, pasívnou legitimáciou žalovaného, kvalifikovanosťou výzvy, ako aj odňatím vlastníckeho práva bez náhrady podľa zák. č. 142/1947 Zb. a v ktorej zamietol sťažnosť Slovenského pozemkového fondu, so sídlom Búdkova 36, Bratislava. Podľa žalovaného žalobca, resp. Trnavská arcidiecéza v konaní nepreukázali, že by boli právnym nástupcom po pôvodnom vlastníkovi Zircskom opátstve, resp. Cistercitskom ráde v Zircze, nakoľko vlastníctvo pôvodného vlastníka nemohlo prejsť automaticky len zmenou hraníc v roku 1918 a príslušných listín. Žalovaný na podporu svojich tvrdení používa znenie niektorých kánonov Kódexu kanonického práva a listín maďarských cirkevných predstaviteľov Ostrihom -Budapeštianskeho arcibiskupa Dr. Pétera Erdö

a Zirckého opáta Dr. Zakara Ferenca Polikárpa. Z obsahu oboch listov vyvodzuje žalovaný záver, že ani predstavitelia Rímskokatolíckej cirkvi v Maďarsku neuznávajú právne nástupníctvo Slovenských diecéz, t. j. Trnavskej arcidiecézy, resp. Biskupstva Banská Bystrica. Žalovaný pri tejto námietke neprijíma potvrdenie Ministerstva kultúry SR o právnom nástupníctve po zahraničných právnických osobách ako relevantný právny dokument a tvrdí, že potvrdenie bolo vydané účelovo a nerešpektuje dobový právny poriadok. K otázke postavenia oprávnenej osoby je potrebné uviesť, že súčasťou spoločenských zmien po roku 1989 bolo aj vyriešenie viacerých, v minulosti prehliadaných problémov, vrátane majetkových reštitúcií. Počiatok úpravy majetkových vzťahov štátu a cirkvi v zmysle nápravy majetkových krívd napáchaných na cirkvách a náboženských spoločnostiach v uplynulých desaťročiach potláčania demokratických práv a občianskych slobôd možno vidieť v prijatí zákona č. 298/1990 Zb. o úprave niektorých majetkových vzťahov rehoľných rádov a kongregácií a arcibiskupstva olomouckého v znení zákona č. 338/1991 Zb. Zákon č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd v znení neskorších predpisov umožnil aj cirkvám, aby za podmienok uvedených v tomto zákone získali späť vlastníctvo k veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu najmä podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Sb. Slovenská republika po vyčlenení zo štátneho zväzku s Českou republikou pokračovala v náprave majetkových krívd napáchaných na cirkvách a náboženských spoločnostiach prijatím zákona č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam. Motívom prijatia tohto zákona bolo naplnenie princípu všeobecnej spravodlivosti a morálky spoločnosti pri vrátení odňatého majetku a poznanie, že tento majetok bude mať všeobecno- prospešný význam predovšetkým v charitatívnej a sociálnej oblasti, ako aj v zdravotníctve, v školstve a inde. Vrátenie tohto majetku sledovalo však aj dlhodobejší cieľ spočívajúci vo vytváraní ekonomických podmienok pre proces postupného a ekonomického osamostatnenia cirkví a náboženských spoločností. Tieto ciele sa potom následne premietli aj do zák. č. 161/2005 Z. z. Medzi štátom registrované cirkvi so sídlom v Slovenskej republike patrí Rímskokatolícka cirkev v Slovenskej republike (§ 22 ods. 1 zák. č. 308/1991 Zb. o slobode, náboženskej viere a postavení cirkví a náboženských spoločností a prílohu tohto zákona obsahujúcu zoznam cirkví a náboženských spoločností, ktoré na základe zákona alebo na základe súhlasu štátu pôsobia na území Slovenskej republiky). Rímskokatolícka cirkev bola na území Slovenska štátom uznaná cirkev aj v období, ktoré je podľa zák. č. 282/1993 Z. z. rozhodujúce pre zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam a bola vlastníkom aj tých nehnuteľností, ktoré boli v čase odňatia štátom vedené v pozemkových knihách na Ostrihomskú, Rábsku, či Jágerskú arcidiecézu, či diecézu alebo iný zahraničný subjekt rímskokatolíckej cirkvi. Uvedené arcidiecézy a diecézy alebo cirkevné základiny, či iné útvary mimo územia SR nemali k týmto majetkom v období odňatia štátom už žiadne práva ani de facto, ani de jure. Svätá stolica im právo spravovať tieto majetky odňala 29. 05. 1922 a právne toto územie aj odčlenila od týchto cirkevných útvarov a pripojila k Trnavskej apoštolskej administratúre, Košickej a Rožňavskej diecéze 02. 09. 1937. Vzťahy medzi Československou republikou a Svätou stolicou sa upravili medzinárodnou zmluvou Modus vivendi, uzavretou 07. 12. 1927, ktorá nadobudla platnosť 02. 02. 1928. Československá republika v tejto zmluve v článku 1 uznala, že len Svätá stolica má právo ohraničiť svoje diecézy a súčasne sa Svätá stolica zaviazala, že žiadna časť Československej republiky nebude podriadená ordinárovi, ktorého sídlo je za hranicami Československej republiky a že zároveň žiadna československá diecéza nebude presahovať štátne hranice. V článku 2 tejto zmluvy sa strany dohodli, že nútená správa cirkevných majetkov nehnuteľných a hnuteľných v Československu je dočasná, až do dohody určenej v článku 1 a zveruje sa komisii episkopátu príslušného územia. V súlade so Zmluvou Modus videndi Svätá stolica, Apoštolskou konštitúciou „Ad ecclesiastici regiminis incrementum“ z 02. 09. 1937 určila obvody diecéz na území Československej republiky tak, aby sa kryli so štátnymi hranicami. Touto Apoštolskou konštitúciou bolo rozhodnuté aj o rozčlenení Ostrihomskej arcidiecézy a ostatných diecéz Maďarskej republiky, ktoré zasahovali aj na územie Slovenskej republiky. Apoštolská konštitúcia „Praescriptionum sacrosancti“ opätovne oddeľuje územie Trnavskej apoštolskej administratúry konštituovanej na arcidiecézu od Ostrihomskej arcidiecézy. Natrvalo ďalej prisudzuje Trnavskej arcidiecéze tri farnosti Rábskej diecézy, nachádzajúcej sa území Slovenska, ktoré boli dovtedy spravované Trnavskou apoštolskou administratúrou. Taktiež odčleňuje a pripája k Trnavskej arcidiecéze dve farnosti patriace k Opátstvu Sv. Martina na Panónoskej hore, ktoré sa nachádzajú na území Slovenska. Okrem toho trinásť farností Satmarskej diecézy, ktoré boli na území Slovenska, oddeľuje od tejto diecézy a pričleňuje ku Košickej diecéze. Nakoniec Košickú diecézu a Rožňavskú diecézu oddeľuje od Jágerskej cirkevnej provincie a natrvalo ich pripája k Trnavskej cirkevnej provincii. Apoštolská konštitúcia „Qui divino“ prideľuje Trnavskej arcidiecéze ako sufragánne diecézy Nitriansku, Banskobystrickú a Spišskú, ktoré boli dovtedy priamo podriadené Svätej stolici a tiež diecézy Košickú a Rožňavskú. Svätá stolica oboma týmito apoštolskými konštitúciami potvrdila krytie hraníc slovenských

diecéz s československými štátnymi hranicami. Apoštolská konštitúcia „Praescriptionum sacrosankti“ a Apoštolská konštitúcia „Qui divino“ sú v plnom súlade aj so Základnou zmluvou medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou z 24. 11. 2000 (článok 3 ods. 2 a článok 19), s Ústavou Slovenskej republiky (článok 20 a článok 24), ako aj so zákonom č. 308/1991 Zb. o slobode, náboženskej viere a postavení cirkví a náboženských spoločností (§ 6 ods. 1 písm. g), takže sa z nich musí aj v súčasnosti vychádzať. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, právne normy a historické relevantné dokumenty je nepochybné, že v období rozhodujúcom podľa zák. č. 282/1993 Z. z. pre zmiernenie niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam, bola rímskokatolícka cirkev so sídlom na Slovensku na základe právneho nástupníctva podľa územného princípu vlastníkom všetkých nehnuteľností, pôvodne zapísaných v pozemkových knihách na zahraničné cirkevné právne subjekty, teda aj na Zirczské opátstvo zo Zircze. Podľa dobovej predprevratovej judikatúry (nález Najvyššieho správneho súdu z 25. 06. 1995 č. 9720/26 atď.) platilo, že cirkevným majetkom rímskokatolíckej cirkvi sa rozumel súbor vecí a práv majúcich majetkovú cenu, ktoré patrili cirkvi, trvale boli spojené s niektorým cirkevným ústavom a slúžili účelom cirkvi. Aj keď sa uznávalo, že sú právnym predmetom jednotlivých majetkových podstát cirkevného majetku jednotlivé cirkevné zariadenia a ústavy a že aj platné právo priznávalo týmto ústavom právnu subjektivitu, nebolo možné prehliadnuť, že tieto ústavy, resp. majetkové podstaty im patriace, neprestávali medzi sebou právne súvisieť a že nestrácali preto svoj osobitný charakter a vlastnosť, ako článok celého veľkého organizmu cirkví a že zostávali preto tiež v majetkovoprávnom pomere vo svojej organizmom cirkvi náboženskej podriadenosti. Na tomto závere a ustálenej judikatúre najvyšších súdnych orgánov z minulosti nič nemenili súdy v Slovenskej republike ani v súčasnosti a stotožňujú sa s ňou, lebo nie je v rozpore s platnými predpismi vzťahujúcimi sa na subjekty vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, nesporne patriacim cirkevným útvarom, teda aj základinám ako jeho účelovým organizáciám a je aj v súčasnosti naplnením idey spravodlivosti prejednávanej veci, ako imanentnej kategórie daného reštitučného práva k pôvodným cirkevným majetkom. Vyššie popísanú teóriu nástupníctva potvrdzuje okrem iného aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/119/2002, v ktorom Najvyšší súd SR tiež konštatuje, „V období rozhodujúcom podľa zák. č. 282/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov pre zmiernenie niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam bola rímskokatolícka cirkev so sídlom na území Slovenska, na základe právneho nástupníctva vlastníkom všetkých nehnuteľností nachádzajúcich sa na tomto území a pôvodne zapísaných v pozemkových knihách na zahraničné cirkevné právnické osoby, a teda je oprávnenou osobou domáhať sa obnovenia tohto vlastníctva podľa citovaných reštitučných zákonov“. Rovnako k tejto námietke poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR III. ÚS 142/09, ktorým bola odmietnutá ústavná sťažnosť štátneho podniku L., š.p. V odmietnutej sťažnosti štátny podnik L., š.p. tiež namietal právne nástupníctvo po zahraničnej osobe a to Ostrihomskej arcidiecéze. Ústavný súd SR v konaní o sťažnosti rešpektoval názor Krajského súdu v Nitre, podľa ktorého „Vzhľadom na všetky dostupné právne dokumenty, normy je nesporné, že Rímskokatolícka cirkev so sídlom na Slovensku, na základe právneho nástupníctva je vlastníkom všetkých nehnuteľností pôvodne zapísaných v pozemkových knihách na zahraničné právne subjekty, teda aj na Ostrihomskú arcidiecézu“. Ústavný súd SR sťažnosť odmietol a nevyjadril sa, že by predchádzajúce rozhodnutia súdov boli arbitrárne a tak porušovali práva štátneho podniku L., š.p. Žalovaný namieta porušenie svojich základných práv z rovnakého dôvodu, ako to bolo v prípade uznesenia III. ÚS 142/2009. Jeho tvrdenie o účelovosti potvrdenia Ministerstva kultúry SR o právnom nástupníctve opomína skutočnosť, že otázka právneho nástupníctva po zahraničných osobách bola tiež predmetom súdneho preskúmavania a bola posúdená nielen Ministerstvom kultúry SR, ale aj Najvyšším súdom SR a Ústavným súdom SR. Podľa vyššie citovaných rozhodnutí svedčí postavenie oprávnenej osoby zo zákona č. 161/2005 Z. z. v prospech subjektov Rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku, konkrétne v tejto veci v prospech Biskupstva Banská Bystrica. K listom maďarských cirkevných predstaviteľov doložených žalovaným do konania uvádza, že na základe požiadavky viacerých slovenských diecéz potvrdil Štátny sekretariát, Oddelenie pre vzťahy so štátmi vo Vatikáne dňa 01. 10. 2011 skutočnosť, „že osem súčasných cirkevných právnických osôb latinského obratu s územnou pôsobnosťou v Slovenskej republike, čiže Bratislavská, Trnavská, Košická arcidiecéza a Nitrianska, Banskobystrická, Žilinská, Rožňavská a Spišská diecéza sú legitímnými vlastníkmi hnuteľného a nehnuteľného majetku, ktorý sa v súčasnosti nachádza na ich území a ktorý predtým patril cirkevným právnickým osobám s územnou pôsobnosťou v Maďarsku a to konkrétne Ostrihomskej arcidiecézy, diecéze Győr, územnému opátstvu v Pannonhalme alebo iným maďarským cirkevným právnickým osobám ako Ostrihomská kapitula, Ostrihomský seminár, Egerská kapitula, Győrska kapitula, Opátstvo najsvätejšieho spasiteľa v Lekeri, Opátstvo Blahoslavenej Panny Márie v Zirci a Prepozitúra sv. Michala Archanjela v Csorne. Potvrdenie bolo vydané príslušným orgánom Rímskokatolíckej cirkvi, nadradeným aj slovenským, tak aj maďarským cirkevným osobám.

Na základe potvrdenia je presvedčený, že doložené vyhlásenia maďarských cirkevných predstaviteľov nemôžu mať rozhodujúci vplyv pri prejednávanej veci. K argumentácii žalovaného v súvislosti s právnym nástupníctvom pripomenul okolnosť, že žalovaný na podporu svojich tvrdení používa výklad viacerých kánonov Kódexu kanonického práva. Podľa článku 1 bod 1 Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, oznámenie o jej podpísaní bolo publikované v Zbierke zákonov SR č. 326/2001 Z. z., ďalej len Základná zmluva Slovenská republika a Svätá stolica, sa vzájomne považujú za nezávislé a autonómne subjekty medzinárodného práva a budú tieto princípy uplatňovať vo svojich vzájomných vzťahoch. Komentár k Základnej zmluve uvádza, že Svätá stolica je najvyšším a štatutárnym zástupcom Katolíckej cirkvi a tiež, že podľa dlhodobej medzinárodnej praxe v medzinárodných vzťahoch Katolíckej cirkvi vystupuje výlučne Svätá stolica. Právo Katolíckej cirkvi kodifikované v Kódexe kánonického práva je z titulu postavenia Svätej stolice ako subjektu medzinárodného práva a zároveň zástupcu Katolíckej cirkvi nevyhnutné posudzovať ako právo cudzieho štátu. Má za to, že v prípade cudzieho práva ani sudca v konaní, ani právny zástupca nesmie sám cudziu normu vykladať podľa vlastného uváženia, ani vyplňovať medzery cudzích noriem, ale musí zistiť, ako sa v tejto krajine skutočne daná právna norma používa. Ak sú v cudzom štáte obyčaj, či súdna prax považované za prameň práva, musí súd prihliadať aj k nim, a nielen k zákonom. Z toho vyplýva, že k náležitému výkladu jednotlivých kánonov CIC je potrebná patričná odborná znalosť, resp. posudok znalca k odboru kanonického práva. Na základe vyššie uvedeného má za to, že by sa nemalo prihliadať k výkladu CIC poskytnutého žalovaným v podaniach, nakoľko žalovaný nedisponuje relevantnou odbornosťou kánonického práva. Žalovaný v konaní predložil listiny, podľa ktorých malo k prevodu na štát dôjsť skôr ako v rozhodnom období vyžadovanom zák. č. 161/2005 Z. z. a zároveň, ktoré mali preukázať, že za odňaté nehnuteľnosti bola štátom vyplatená náhrada. Skutočnosti, kedy k prechodu vlastníckeho práva na štát došlo, sa veľmi podrobne venoval v odôvodnení svojho rozhodnutia Okresný súd Levice. Z predložených listín najmä z výmeru Čd 2100/1948 zo dňa 25. 06. 1948 a výmeru Čd 90/1955 zo dňa 17. 01. 1955 mal súd za preukázané, že Rímskokatolíckej cirkvi bolo odňaté vlastnícke právo v rozhodnom období a to postupom podľa zák. č. 142/1947 Zb. So závermi súdu prvej inštancie sa v plnom rozsahu stotožňuje. Vo veci vyplatenia, resp. nevyplatenia náhrady súd prvej inštancie uviedol, že v konaní nebolo preukázané, že by náhrada bola pôvodnému vlastníkovi aj skutočne vyplatená. K listinách, ktoré žalovaný považuje za dôkazy vyplatenia náhrady uvádza, že všetky pochádzajú z obdobia rokov 1924 - 1936, t. j. z obdobia dávno pred prijatím zák. č. 142/1947 Zb. Keďže vlastníctvo prešlo až v roku 1950, t. j. po prijatí zák. č. 142/1947 Zb. a súd túto skutočnosť uznal, doložené listiny o náhrade nemôžu s preukázaným prechodom vlastníctva súvisieť. Žalovaný namietal, že nie je zrejmý reštitučný titul, na základe ktorého prešli nehnuteľnosti na štát bez náhrady postupom podľa zák. č. 142/1947 Zb. o revízií prvej pozemkovej reformy. V tejto súvislosti uviedol, že žalobca, ako aj Okresný súd Levice vychádzal najmä zo zápisov v pzkn. vl. č. 5 pre kat. úz. Santovka. Prvý relevantný zápis bol vykonaný dňa 30. 06. 1948 Čd 2100, na základe ktorého sa poznamenalo, že predmetné nehnuteľnosti sa zamýšľajú štátom prevziať a že podliehajú revízii v zmysle pozemkovej reformy. Uvedený zápis bol vykonaný podľa § 3 ods. 2 druhá veta zák. č. 142/1947 Zb. podľa ktorého Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy na Slovensku dalo vyznačiť do verejnej knihy, že ide o majetok, ktorý je predmetom revízie. Týmto úkonom ešte neprešlo vlastnícke právo od pôvodného vlastníka na štát, ale titulom nadobudnutia vlastníckeho práva mala byť až prídelová listina, ktorá by určila, akým spôsobom sa naloží s majetkom, ktorý podlieha revízii pozemkovej reformy. Ďalší zápis pzkn. vl. č. X v kat. úz. X. bol vykonaný dňa 05. 03. 1955 na podklade prídelovej listiny Čd 90/1955 zo dňa 17. 01. 1955, na základe ktorej sa zavkladovalo vlastnícke právo v prospech Československého štátu - Štátne majetky n. p. Levice v celosti postupom podľa pozemkových reforiem (prídelová listina je súčasťou spisu). Žalovaný v odvolaní uvádza, že žalobca nepreukázal, že mu v zmysle pozemkovej reformy bolo vlastníctvo odňaté bez náhrady. Napriek tomu, že zákon č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy predpokladal vo viacerých prípadoch vyplatenie náhrad za zabraté nehnuteľnosti, tieto žalobcovi vyplatené neboli a to najmä z dôvodu nástupu totalitného systému a vôli štátnej moci obmedziť alebo až úplne vylúčiť akúkoľvek cirkev zo života spoločnosti. To, že dochádzalo k porušeniu tohto zákona nepriamo vyplýva aj z § 1 zák. č. 180/1991 Zb. o dobe neslobody, kde štát sám uznal, že v rokoch 1948 - 1989 komunistický režim porušoval ľudské i svoje vlastné zákony. S poukazom na ustanovenie § 3 ods. 1 reštitučného zákona sa predpokladá, že finančné náhrady v zmysle pozemkovej reformy neboli vyplatené. Nie je preto rozhodujúce, či žalobca má právo na vyplatenie náhrady, ale skutočnosť, že štát túto náhradu nevyplatil. Na základe vyššie uvedeného poukázal, že boli splnené podmienky na navrátenie vlastníctva žalobcovi podľa § 3 ods. 1 písm. c/ zákona č. 161/2005 Z. z., nakoľko štát v rozhodnom období odňal žalobcovi nehnuteľnosti bez náhrady postupom podľa zák. č. 142/1947 Sb. a táto skutočnosť vyplývala zo zápisov v pzkn. vl. č. 5 pre kat. úz. X.. S poukazom

na ustanovenie § 4 ods. 1 zák. č. 161/2005 Z. z. uviedol, že povinnou osobou je právnická soba, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drží. Pri posudzovaní pasívnej legitimácie žalovaného v konaní treba vychádzať zo skutočností, že reštitučné predpisy neboli vydané za tým účelom, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Reštitučný nárok na vydanie vecí takto znamená iba obnovu predchádzajúceho stavu a zakladá právo oprávnenej osoby na navrátenie vlastníckeho práva. Až po realizácii tohto práva na vydanie veci v zmysle reštitučných zákonov si môže osoba oprávnená osoba počínať ako vlastník, t. j. okrem iného domáhať sa vydania veci v zmysle jej faktického odovzdania, resp. vypratania. Pokiaľ potom zák. č. 161/2005 Z. z. ako lex specialis v § 4 ods. 1 označuje za povinnú osobu právnickú osobu, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľnosti vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drží, je vo svetle týchto konštatácií je povinnou osobou práve žalovaný. Logickým ani gramatickým výkladom zákona totiž nemožno dospieť k záveru, že zákonodarca postavenie správcu alebo držiteľa nehnuteľných vecí vo vlastníctve štátu ako povinných osôb viazal len na uzatvorenie dohody o vydaní nehnuteľnej veci s oprávnenou osobou, keď v prípade uplatnenia totožného nároku na súde by povinnou osobou bol štát ako vlastník reštituovaných nehnuteľností. Pre takýto výklad nielenže niet opory v žiadnom ustanovení zákona, ale tento by bol v rozpore i s účelom zákona. Je tiež potrebné podotknúť v tejto súvislosti, že problém vzťahu špeciálnych reštitučných predpisov k predpisom všeobecným je v súdnej praxi dlhodobo známy, platí, že ak sú splnené subjektové i predmetové predpoklady aplikácie predpisov reštitučných, možno použiť len tieto, ak k obnove vlastníctva sú k dispozícii len tie inštrumenty, ktoré nie sú upravené. V tomto smere preto treba považovať žalovaným predkladané úvahy za nenáležité.

4. Podľa § 470 ods.1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

5. Podľa § 470 ods.2 zákona č. 160/2015 Z. z. (ďalej len právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

6. Dňom 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (CSP), ktorý zákon zrušil OSP a ustanovil, že platí aj pre (dovtedy) začaté konania (princíp okamžitej aplikovateľnosti), keď účinky úkonov dovtedy učinených podľa OSP zostávajú zachované.

7. V danej právnej veci odvolanie bolo podané pred 1. júlom 2016, t. j. za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že odvolací súd posudzuje prípustnosť odvolania v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, avšak dôvodnosť odvolania už posudzuje podľa Civilného sporového poriadku v zmysle citovaného ustanovenia § 470 ods. 2 CSP.

8. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 prejednal vec (odvolanie žalovaného ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné), v súlade s § 378 a § 219 bez nariadenia odvolacieho pojednávania viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania žalovaného (§ 379 a § 380 a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa ustanovenia § 387 ods. 1 potvrdiť ako vecne správne.

9. Podľa § 387 ods.1 odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

10. Z obsahu podaného odvolania žalovaného proti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalovaný v podanom odvolaní uplatňuje odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. a), d), f) OSP v spojení s § 221 ods.1 písm. f) OSP .

11. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou zo dňa 17. 07. 2006 vo vzťahu k žalovanému domáhal, aby súd zaviazal žalovaného vydať a navrátiť vlastníctvo žalobcovi k nehnuteľnosti parc. č. XXXX, druh pozemku les o výmere 778 m2, vedenú v pozemkovoknižnej vložke číslo 5, v katastrálnom území X., vedenú Katastrálnym úradom v Nitre, Správou katastra Levice, v katastrálnom území, v

katastri nehnuteľnosti v registri E na mape určeného operátu, na liste vlastníctva XXXX ako parc. č. XXXX, druh pozemku lesné pozemky o výmere 778 m2, spolu s dokumentáciou, ktorá k nej prislúcha do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Z odôvodnenia žaloby vyplýva, že žalobca dňa 18.07.2005 vyzval žalovaného podľa zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, na navrátenie vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti a na jej vydanie, nachádzajúcej sa v katastrálnom území, vedenej v pozemnoknižnej vložke č. 5. Žalovaný na výzvu žalobcu nereagoval, preto sa žalobca domáhal svojho právneho nároku podanou žalobou. Súd prvej inštancie pripustil zmenu žaloby uznesením na pojednávaní dňa 02.04.2014 v zmysle návrhu žalobcu na pripustenie zmeny žaloby na pojednávaní dňa 02. 04. 2014 (ako upresnenia návrhu na zmenu žaloby zo dňa 19.03.2007) tak, že žalovaný je povinný vydať a navrátiť vlastníctvo žalobcovi k nehnuteľnosti v pomere 1/1 k celku a to k pozemku parc. č. XXXX/X parcela registra „C“ druh pozemku lesné pozemky o výmere 778 m2, ktorý bol vytvorený na základe geometrického plánu číslo 060731, mapový list číslo ZS-III-23-5, vyhotovený dňa 09.08.2006 Ing. Rudolfom Baťom, autorizovaný Ing. Irenou Holbusovou dňa 09.08.2006 a úradne overený Správou katastra Levice 06.09.2006 pod číslom 682/06 pre kat. úz. X., pôvodne vedený ako pozemok parc. č. 1506, parcela registra „E“ druh pozemku lesné pozemky o výmere 778 m2, vedený Okresným úradom Levice, katastrálny odbor v kat. úz. X. na liste vlastníctva XXXX, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol dňa 02. 04. 2014 napadnutým rozsudkom, ktorý v dôsledku podaného odvolania žalovaného podlieha preskúmaniu odvolacím súdom v celom jeho rozsahu.

12. Podľa § 1 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu a prechod vlastníctva k niektorým nehnuteľným veciam.

13. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria a/ poľnohospodársku pôdu b/ hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti c/ lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním d/ podiely spoločnej nehnuteľnosti.

14. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam podľa odseku 1 môže uplatniť oprávnená osoba, ktorou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu, obce v období od 8. mája 1945, židovským náboženským obciam od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 3.

15. Podľa § 3 ods.1 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, oprávnenej osobe sa navráti vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe a) odňatia bez náhrady postupom podľa nariadenia Slovenskej národnej rady č. 34/1945 Zb. SNR o poštátnení školstva na Slovensku, nariadenia Slovenskej národnej rady č. 47/1945 Zb. SNR o poštátnení majetku pri školách poštátnených nariadením Slovenskej národnej rady č. 34/1945 Zb. SNR a nariadenia Slovenskej národnej rady č. 80/1945 Zb. SNR o poštátnení internátov, b) odňatia bez náhrady postupom podľa zákona č. 185/1948 Zb. o poštátnení liečebných a ošetrovacích ústavov a o organizácii štátnej ústavnej liečebnej starostlivosti, c) odňatia bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy alebo podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme (trvalej úprave vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde), d) darovacích zmlúv o prevode nehnuteľností uzavretých darcom v tiesni, e) kúpnych zmlúv o prevode nehnuteľností uzavretých v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, f) vyvlastnenia za náhradu, ak nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila na účel, na ktorý bola vyvlastnená, g) vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady, h) prevzatia bez právneho dôvodu,

i) prevzatia podľa opatrenia Povereníctva financií a Povereníctva školstva a kultúry z 20. apríla 1960 č. 53/774/60 a rozhodnutia Mestského národného výboru v Bratislave, finančného odboru z 10. januára 1961 č. 293/1961 v spojení s rozhodnutím Obvodného národného výboru Bratislava- Staré Mesto z 27. februára 1961, j) zákona č. 81/1949 Zb. SNR o úprave právnych pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov a zákona č. 2/1958 Zb. SNR o úprave pomerov a obhospodarovaní spoločne užívaných lesov bývalých urbarialistov, komposesorátov a podobných útvarov.

16. Podľa § 4 ods.1 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, povinnou osobou je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drží.

17. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, povinná osoba je povinná s nehnuteľnými vecami až do navrátenia vlastníctva k nehnuteľným veciam oprávnenej osobe nakladať so starostlivosťou riadneho hospodára a nemôže nehnuteľnú vec previesť odo dňa účinnosti tohto zákona do vlastníctva iného, takýto právny úkon je neplatný. Právo na náhradu škody, ktorú povinná osoba spôsobí oprávnenej osobe porušením týchto povinností, zostáva nedotknuté.

18. Podľa § 5 ods.1 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká.

19. Podľa § 5 ods.3 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, ak povinná osoba nevyhovie písomnej výzve podľa odseku 2 alebo ak jej sídlo nie je známe, môže oprávnená osoba uplatniť svoje nároky na súde v lehote 12 mesiacov od doručenia písomnej výzvy, inak právo zaniká.

20. Zákon č. 161/2005 Z. z nadväzuje na zákon č. 503/2003 Z. z o navrátení vlastníctva k pozemkom, priznávajúci reštitučné nároky fyzickým osobám, pričom oba právne predpisy majú porovnateľnú právnu úpravu. Z dôvodovej správy k zákonu č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam vyplýva, že existujúci právny stav, najmä zákon č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a doplnení zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom preukázali, že vlastníckemu právu k pôde fyzických osôb a náprave krívd spáchaných na tomto majetku fyzickými osobami v rozhodnom období poskytoval štát vyššiu ochranu ako náprave krívd spáchaných na majetku cirkví a náboženských spoločností podľa zákona č. 282/1993 Z. z. v platnom znení, čím boli porušené ústavné práva týchto subjektov a ústavná rovnosť ochrany vlastníctva. Cieľom zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam je umožniť oprávneným osobám, ktoré nestihli uplatniť svoj nárok v stanovenej lehote, aby tento mohli uplatniť v novej lehote a aby sa poskytla rovnaká ochrana vlastníctva fyzickým osobám a vlastníctva cirkvám a náboženským spoločnostiam. Zákon č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam je podľa predmetu v ňom obsiahnutej právnej úpravy reštitučným predpisom, ktorého účelom je zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd. Orgány štátu sú pri aplikácii a interpretácii tohto predpisu povinné postupovať v súlade so zákonnými záujmami subjektov, ktorých ujma má byť aspoň čiastočne kompenzovaná. K splneniu jeho účelu a cieľa je preto nutné, aby súdy interpretovali tento predpis vo vzťahu k oprávneným osobám čo najústretovejšie v duchu snahy na zmiernenie niektorých majetkových krívd, v dôsledku ktorých k prechodu majetku došlo. V prípade písomnej výzvy podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona nemožno ustúpiť od požiadavky určitosti tohto jednostranného právneho úkonu ako podmienky jej platnosti v súlade s § 37 Občianskeho zákonníka, avšak vzhľadom na to, že v § 5 ods. 1 zákona nie je bližšie vymedzený obsah pojmu „výzva“ a jej náležitosti, potom sa stanovenie minimálnych kritérií pre jej určitosť a platnosť musí spravovať takým výkladovým pravidlom, ktorý sleduje naplnenie účelu zákona. Je pritom potrebné zdôrazniť, že

pri výklade jednotlivých ustanovení reštitučného zákona je potrebné zohľadniť celkový účel zákona a pri ich aplikácii nemožno vychádzať len z prísneho gramatického a ani z reštriktívneho výkladu.

21. Odvolací súd v danej právnej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne a dostatočným spôsobom zistil skutkový stav veci, vec správne právne posúdil, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd v súlade s ustanovením § 387 ods. 2 sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, preto sa v odôvodnení obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a dopĺňa ho na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie tak, ako je nižšie uvedené.

22. Odvolací súd s poukazom na viazanosť odvolacími dôvodmi podaného odvolania žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo potrebné vysporiadať sa s podstatnými otázkami vo veci (podmienkami vzniku práva na navrátenie vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti) a to, či žalobca má postavenie oprávnenej osoby podľa § 2 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam vo vzťahu k prejednávanej nehnuteľnosti, či predmetná nehnuteľnosť prešla do vlastníctva štátu v rozhodnom období spôsobom uvedeným v § 3 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, či je žalovaný v konaní vecne pasívne legitimovaný. Ďalej sa vysporiadal so spôsobom uplatnenia práva na navrátenie vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti, t.j. či právo na navrátenie vlastníctva bolo uplatnené u žalovaného v súlade s ustanovením § 5 ods.1 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam.

23. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci predstavuje právnu vadu rozhodnutia. Tento odvolací dôvod je naplnený v prípade, keď na zistený skutkový stav súd - neaplikoval príslušnú právnu normu, t.j. úplne opomenul aplikovať príslušnú právnu normu, - aplikoval nesprávnu právnu normu, t.j. namiesto príslušnej právnej normy aplikoval normu inú, - obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, alebo - správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval.

24. Úlohou odvolacieho súdu v prípade odvolania odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci je posúdiť, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav použil správny právny predpis a či ho aj správne interpretoval. Odvolací súd v danej právnej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a rozhodol na základe úplne a správne zisteného skutkového stavu, keď súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (vyhodnotil všetky vykonané dôkazy jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, prihliadol pritom starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo v súlade s ustanovením § 191 ods.1 CSP, keď je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 185 ods.1 rozhoduje o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná) a vec správne právne posúdil.

25. V danej právnej veci je predmetom konania nárok žalobcu na vydanie predmetnej, označenej nehnuteľnosti uplatnený na základe zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len reštitučný zákon). Podľa reštitučného zákona oprávnenou osobou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu, obce v období od 8. mája 1945, židovským náboženským obciam od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 3. Žalobca je právnickou osobou zriadenou podľa zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností. Pôvodným vlastníkom predmetných nehnuteľností podľa zápisu v pozemkovej knihe bol subjekt označený ako „Apoštolská administratúra v Trnave “. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní namietal postavenia žalobcu podľa § 2 vyššie citovaného zákona ako oprávnenej osoby odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne právne dospel k tomu záveru, že žalobca je oprávnenou osobou v súlade s ustanovením § 2 ods. 2 vyššie citovaného zákona a je aktívne vecne legitimovanou stranou sporu. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že právo na vrátenie vlastníctva si uplatnil žalobca, ako registrovaná cirkev na území Slovenskej republiky, pričom zároveň bolo preukázané, že táto je právnym nástupcom Apoštolskej administratúry

v Trnave. Potom v prípade, ak boli v zmysle pozemkovej reformy zabraté nehnuteľnosti Apoštolskej administratúry v Trnave, boli zabraté Rímskokatolíckej cirkvi, keď evidencia v pozemkovej knihe má v tejto súvislosti len informovať, ktorá cirkevná právnická osoba spravuje tieto nehnuteľnosti v jej prospech. Odvolací súd ďalej v danej reštitučnej veci dodáva, že bezprostredne po vzniku ČSR spravovali rozsiahle územie Ostrihomskej arcidiecézy na Slovensku vikári s právomocou generálneho vikára. Išlo približne o 80% územia arcidiecézy. Zriadením administratúry 29. mája 1922 bolo toto územie vyňaté z právomoci ostrihomského arcibiskupa a podriadené priamo Svätej stolici. Definitívne riešenie bolo dosiahnuté až v roku 1977, keď 30.decembra pápež Pavol VI. apoštolskou konštitúciou Praescriptionum sacrosancti oddelil územie Trnavskej administratúry od Ostrihomskej arcidiecézy a upravil jej hranice, ako aj hranice iných diecéz na území ČSSR. Apoštolskou konštitúciou Qui divino z toho istého dňa bola zriadená samostatná slovenská cirkevná provincia a Apoštolská administratúra v Trnave bola povýšená na arcibiskupstvo. Odvolací súd vo veci ďalej dopĺňa, že medzi štátom registrované cirkvi so sídlom v Slovenskej republike patrí Rímskokatolícka cirkev v Slovenskej republike (§ 22 ods. 1 zák. č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkvi a náboženských spoločností a príloha zákona obsahujúca zoznam cirkvi a náboženských spoločností, ktoré na základe zákona alebo na základe súhlasu štátu pôsobia na území Slovenskej republiky). Rímskokatolícka cirkev bola na území Slovenska štátom uznaná cirkev aj v období, ktoré je podľa zák. č. 161/2005 Z. z. rozhodujúce pre zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam a bola vlastníkom aj tých nehnuteľností, ktoré boli v čase odňatia štátom vedené v pozemkových knihách na Ostrihomskú arcibiskupstvo alebo iný zahraničný právny subjekt rímskokatolíckej cirkvi. Ostrihomské arcibiskupstvo nemalo k týmto majetkom v období odňatia štátom už žiadne práva, keďže Svätá stolica mu právo spravovať tieto majetky odňala 29. mája 1922 a právne toto územie pripojila k Trnavskej apoštolskej administratúre dňa 02.09.1937. Medzinárodnou zmluvou Modus vivendi, uzatvorenou 17. decembra 1927, ktorá nadobudla platnosť 02. februára 1928 boli upravené vzťahy medzi Československou republikou a Svätou stolicou. Podľa čl. I zmluvy Československá republika uznala, že len Svätá stolica má právo ohraničiť svoje diecézy a Svätá stolica sa zaviazala, že žiadna časť Československej republiky nebude podriadená ordinárovi, ktorého sídlo je za hranicami Československej republiky a že žiadna československá diecéza nebude presahovať štátne hranice. Zároveň prijali, že ustanovia dve navzájom nezávislé komisie na prípravu dohody o novom ohraničení a o dotáciách diecézam. V čl. II tejto zmluvy dohodli, že nútená správa nehnuteľných a hnuteľných cirkevných majetkov v Československu je dočasná, až do uzatvorenia dohody podľa predchádzajúceho článku a je zverená komisii pod predsedníctvom episkopátu príslušného územia. V súlade s touto zmluvou Svätá stolica Apoštolskou konštitúciou "Ad ecclesiastici regiminis incrementum" z 02. septembra 1937 určila obvody diecéz na území Československej republiky tak, aby sa tieto kryli so štátnymi hranicami. Touto apoštolskou konštitúciou takto bolo rozhodnuté aj o rozčlenení Ostrihomskej arcidiecézy tak, že územie Ostrihomskej arcidiecézy ležiace na území Československej republiky sa od nej odčlenilo a táto časť prešla na samostatnú cirkevnú jednotku - Trnavskú apoštolskú administratúru. Text apoštolskej konštitúcie bol vyhlásený v Acta Apostolicae Sedis č. 11 dňa 06. 09. 1937 a jej ustanovenia realizoval apoštolský nuncius v Prahe Dekrétom vydaným dňa 02. 09. 1937. Na základe tejto konštitúcie a v zmysle zmluvy Modus vivendy následne vláda Československej republiky, ktorá toto rozhodnutie uznala pri rešpektovaní vnútorných predpisov rímskokatolíckej cirkvi, zrušila zátvor a dozor na cirkevný majetok (nariadenie č. 132/1919 zo dňa 11. augusta 1919) a to vládnym nariadením č. 204 z 02. 09. 1937. Teda Svätá stolica územne zladila hranice diecéz so štátnymi hranicami a rozhodla o tom, že hnuteľný a nehnuteľný majetok na území Československej republiky patriaci pôvodne Ostrihomskej arcidiecéze pripadá Trnavskej apoštolskej administratúre, ktorá mala sídlo v Trnave, ako i dohoda medzi vládou Československej republiky a Svätou stolicou, že cirkevné majetky, hnuteľné aj nehnuteľné sa prenechajú partikulárnym cirkvám so sídlom na území Československej republiky. Aj ďalšie Apoštolské konštitúcie "Praescriptionum sacrosancti" a "Qui divino" Svätej stolice potvrdili krytie hraníc slovenských diecéz s československými štátnymi hranicami a sú v plnom súlade aj so Základnou zmluvou medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou z 24. novembra 2000 (článok 3 ods. 2, článok 19), Ústavou Slovenskej republiky (článok 20 a 24), ako aj so zákonom č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností. S ohľadom na uvedené skutočnosti, právne normy, ako aj dostupné historické dokumenty je preto dôvodný záver, že Rímskokatolícka cirkev so sídlom na Slovensku bola na základe právneho nástupníctva podľa územného princípu vlastníkom všetkých nehnuteľností, pôvodne zapísaných v pozemkových knihách na zahraničné cirkevné právne subjekty, a teda i na Ostrihomské arcibiskupstvo. Tento záver je v súlade s rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. sp. zn. 3Cdo/200/2010 z 27.2.2010, sp. zn. 3Cdo 119/2002, sp. zn. 2Cdo 208/2009. Apoštolskou konštitúciou "Qui divino" pápeža Pavla VI. zo dňa 30. 12. 1977

bolo rozhodnuté o povýšení Trnavskej apoštolskej administratúry na Trnavskú arcidiecézu, ktorá bola premenovaná Dekrétom kongregácie pre biskupov z 1. 3. 2005 na Bratislavsko-Trnavskú arcidiecézu, po ktorej má na základe konštitúcie Slovachiae sacrorum antistipes zo dňa 14. 2. 2008 a vyhlásenia kongregácie pre biskupov o právnej subjektivite slovenských cirkevných útvarov latinského obradu zo dňa 12. júna 2009, právnu kontinuitu žalobca, ktorý je oprávnenou osobou v zmysle § 2 ods. 2 zák. č. 161/2005 Z. z. v danej právnej veci. Odvolací súd poznamenáva, že pri výklade jednotlivých ustanovení reštitučného zákona je potrebné zohľadniť celkový účel zákona, ktorým tak ako vo všetkých reštitučných zákonoch bolo aspoň čiastočné napravenie a odstránenie krívd dotknutých subjektov (napr. rozsudok NS SR ,sp. zn. 1 Cdo 247/2006). Reštitučnému nároku možno priznať úspech len v rámci ustanovení reštitučného zákona, pri ich aplikácii však nemožno vychádzať len z prísneho gramatického, a ani z reštriktívneho výkladu. Preto nemožno vychádzať z názoru, podľa ktorého oprávnená osoba, tak ako je registrovaná v súčasnosti, musela byť vlastníkom predmetných nehnuteľností v čase odňatia. Bolo by nelogické a nepravdepodobné, vzhľadom na historicko právny vývoj jednak vlastníctva cirkvi a tiež aj evidencie nehnuteľností, aby v pôvodných pozemkových knihách bol ako vlastník evidovaný subjekt s totožným označením, ako je aktuálne označenie žalobcu, ktoré sa zmenilo i počas tohto konania, reagujúc na nové členenie diecéz. Pôvodné útvary rímskokatolíckej cirkvi totiž až na ojedinelé výnimky zanikli (zrušené zákonom č. 29/1951 Zb.), avšak bez toho, aby zanikol subjekt rímskokatolíckej cirkvi ako takej. Vzťah cirkvi a štátu podliehal pomerne dynamickému historickému vývoju, jednou z jeho základných čŕt bolo to, že štát zväčša akceptoval vnútorné usporiadanie cirkvi podľa noriem kanonického práva, tak ako to aj bolo vyjadrené v základných dohodách upravujúcich vzťah štátu a cirkvi Modus vivendi. Na takomto princípe stojí aj súčasná právna úprava, keď podľa článku I. ods. 2 oznámenia MZV SR č. 326/2001 Z. z. Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou zmluvné strany vzájomné uznávajú právnu subjektivitu druhej strany, ako aj všetkých právnických a fyzických osôb, ktoré ju majú podľa právneho poriadku SR alebo podľa kánonického práva. Na rovnakom princípe stojí aj ustálená judikatúra, ktorá vždy považovala cirkev za právnickú osobu sui generis (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo 119/2002 zo dňa 28.02.2003). Odvolací súd v tejto súvislosti tiež poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo 208/2009, v ktorom súd dospel k záveru, že Rímskokatolícka cirkev bola na území Slovenska štátom uznaná cirkev aj v období, ktoré je podľa zákona č. 161/2005 Z. z. rozhodné pre zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam a bola vlastníkom aj tých nehnuteľností, ktoré boli v čase odňatia štátom vedené v pozemkových knihách na Ostrihomskú, Rábsku či Jágerskú arcidiecézu, či diecézu alebo iný zahraničný právny subjekt Rímskokatolíckej cirkvi. Uvedené arcidiecézy a diecézy alebo cirkevné základiny, či iné útvary mimo územia SR, nemali k týmto majetkom v období odňatia štátom už žiadne práva ani de facto ani de iure. Svätá stolica im právo spravovať tieto majetky odňala dňa 29. mája 1922 a právne toto územie aj odčlenila od týchto cirkevných útvarov a pripojila k Trnavskej apoštolskej administratúre, Košickej a Rožňavskej diecéze dňa 2. septembra 1937. Vzťahy medzi Československou republikou a Svätou stolicou sa upravili medzinárodnou zmluvou Modus vivendi, uzavretou dňa 17. decembra1927, ktorá nadobudla platnosť dňa 2. februára 1928. Československá republika v tejto zmluve v článku I uznala, že len Svätá stolica má právo ohraničiť svoje diecézy a súčasne Svätá stolica sa zaviazala, že žiadna čiastka Československej republiky nebude podriadená ordinárovi, ktorého sídlo je za hranicami Československej republiky a že zároveň žiadna československá diecéza nebude presahovať štátne hranice. V článku II tejto zmluvy sa strany dohodli, že nútená správa cirkevných majetkov nehnuteľných a hnuteľných v Československu je dočasná, až do dohody určenej v článku I a zveruje sa komisii pod predsedníctvom episkopátu príslušného územia. V súlade so zmluvou Modus vivendi Svätá stolica Apoštolskou konštitúciou „Ad ecclesiastici regiminis incrementum“ zo dňa 2. septembra 1937, určila obvody diecéz na území Československej republiky tak, aby sa kryli so štátnymi hranicami. Touto Apoštolskou konštitúciou bolo rozhodnuté aj o rozčlenení Ostrihomskej arcidiecézy a ostatných diecéz Maďarskej republiky, ktoré zasahovali aj na územie Slovenskej republiky. Apoštolská konštitúcia „Praescriptionum sacrosancti“ opätovne oddeľuje územie Trnavskej apoštolskej administratúry konštituovanej na arcidiecézu od Ostrihomskej arcidiecézy. Natrvalo ďalej prisudzuje Trnavskej arcidiecéze tri farnosti Rábskej diecézy, nachádzajúce sa na území Slovenska, ktoré boli dovtedy spravované Trnavskou apoštolskou administratúrou. Taktiež odčleňuje a pripája k Trnavskej arcidiecéze dve farnosti patriace k Opátstvu sv. Martina na Panónskej hore, ktoré sa nachádzajú na území Slovenska. Svätá stolica oboma týmito Apoštolskými konštitúciami potvrdila krytie hraníc slovenských diecéz s československými štátnymi hranicami. Apoštolská konštitúcia „Praescriptionum sacrosancti“ a Apoštolská konštitúcia „Qui divino“ sú v plnom súlade aj so Základnou zmluvou medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou z 24. novembra 2000 (článok 3 ods. 2 a článok 19),Ústavou Slovenskej republiky (článok 20 a článok 24), ako aj so zákonom č. 308/1991 Zb. o

slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností (§ 6 ods. 1 písm. g/), takže sa z nich musí aj v súčasnosti vychádzať. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, právne normy a historické relevantné dokumenty je nepochybné, že v období rozhodnom pre zmiernenie niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam, bola Rímskokatolícka cirkev so sídlom na Slovensku na základe právneho nástupníctva podľa územného princípu vlastníkom všetkých nehnuteľností, pôvodne zapísaných v pozemkových knihách na zahraničné cirkevné právne subjekty, teda aj na Ostrihomskú kapitulu na Slovensku. A podľa dobovej predprevratovej judikatúry (viď nález Najvyššieho správneho súdu zo dňa 25. júna 1925, č. 9720/26 atď.) platilo, že cirkevným majetkom (bona ecclesiastica) rímskokatolíckej cirkvi sa rozumel súbor vecí a práv majúcich majetkovú cenu, ktoré patrili cirkvi, trvale boli spojené s niektorým cirkevným ústavom a slúžili účelom cirkvi. I keď sa uznávalo, že sú právnym premetom jednotlivých majetkových podstát cirkevného majetku jednotlivé cirkevné zariadenia a ústavy (kostoly, korporácie, benefícia, základiny a pod.) a že i platné právo priznávalo týmto ústavom právnu subjektivitu, nebolo možné prehliadnuť, že tieto ústavy, resp. majetkové podstaty im patriace, neprestávali medzi sebou právne súvisieť a že nestrácali preto svoj osobitný charakter a vlastnosť, ako článok celého veľkého organizmu cirkvi a že zostávali preto tiež v majetkovoprávnom pomere vo svojej organizmom cirkvi náboženskej podriadenosti. Na tomto závere a ustálenej judikatúre najvyšších súdnych orgánov z minulosti nič nemení ani dovolací súd v súčasnosti, a stotožňuje sa s ňou, lebo nie je v rozpore s platnými právnymi predpismi, vzťahujúcimi sa na subjekty vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, nesporne patriacim cirkevným útvarom, ako jeho účelovým organizáciám, a je i v súčasnosti naplnením idey spravodlivosti v prejednávanej veci, ako imanentnej kategórie daného reštitučného práva (čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ale tiež i § 1, § 117 O.s.p. a pod.) k pôvodným cirkevným majetkom. Porovnateľné stanovisko, od ktorého nebol dôvod sa odchýliť, zaujal už v podobnej právnej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 28. februára 2003, sp. zn. 3 Cdo 119/2002. Súdna prax Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR sa zjednotila v závere, že v žalobách o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam v zmysle citovaného reštitučného zákona je za oprávnenú osobu, teda za aktívne vecne legitimovaný subjekt, potrebné považovať Rímskokatolícku cirkev, pričom je jej vnútornou záležitosťou, ktorý jej konkrétny útvar (napr. ktorá diecéza) si reštitučný nárok uplatní.

26. S poukazom na zápis v pozemkovoknižnej vložke č. 5 (č. l. 28-39 spisu) pre katastrálne územie Santovka je nesporné, že z neho vyplýva zápis vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti pre Apoštolskú administratúru v Trnave ako pôvodného vlastníka, pričom ďalším relevantným zápisom je zápis v časti B pod radovým č. 4 z 30.06.1948 čd. 2100, ktorým sa poznamenalo - podľa návrhu a oznámenia Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy zo dňa 25. júna 1948 č. B 1767/48-I. na základe ustanovení zákona č. 142/1947 Sb. v znení zákona č. 44/1948 Sb. a vládneho nariadenia zo dňa 7. januára 1948 v znení vlád. nariadenia č. 90/1948 Sb. sa poznamenáva, že nehnuteľnosti Povereníctvo pôdohospodárstva zamýšľa prevziať a že tento majetok je predmetom revízie podľa zákona č. 142/42 Sb. v znení zákona č. 44/1948 Sb. Ďalší relevantným zápisom je zápis v časti B pod radovým č. 9 z 05. marca 1955 čd. 90 - podľa prídelovej listiny zo dňa 17.01.1955 vystavenej ONV v Leviciach podľa zákona č. 142/42 Sb., sa vkladá vlastnícke právo na Československý štát v správe Štátne majetky, n.p. Levice a vymazujú sa poznámky záboru a národnej správy pod B2,3,4,5 poznačené. Pokiaľ žalovaný poukazoval na odňatie vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti záborom podľa zákona č. 215/1919 Sb. a poukazoval na zápis v časti B pod radovým č. 2 (zápis 6. septembra 1924 čd. 1798 podľa žiadosti Štátneho pozemkového úradu v Prahe číslo 37854/24-II-4 poznamenáva sa zábor pre Československý štát podľa zákona č. 215/1919 Sb. a poznamenáva sa, že ŠPÚ v Prahe zamýšľa túto nehnuteľnosť prevziať), ktorý zápis podľa neho by mohol svedčiť odňatiu predmetnej nehnuteľnosti štátom pred rozhodným obdobím, k tomu je potrebné uviesť, že na základe poznámky tohto obsahu, nedochádza ešte k prechodu vlastníckeho práva na štát. Nehnuteľnosť neprešla na štát podľa záborového zákona z dôvodu čl. 250 Trianonskej zmluvy uverejnenej v Zbierke zákonov pod č. 102/1922, čl. II dohody Modus Vivendi a tento právny stav nedotknuteľnosti cirkevného majetku bol deklarovaný tiež v čl. 29 bod 1 písm. b) Mierovej zmluvy s Maďarskom zo dňa 07.09.1947, čomu potom svedčí tiež výmaz tejto poznámky v časti B bod radovým číslom 9. S poukazom na vyššie uvedené preukázané vo veci rozhodujúce skutočnosti odvolací súd zhodne ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca preukázal dôvod odňatia predmetnej nehnuteľnosti postupom podľa § 3 ods. 1 písm. c/ zákona č. 161/2005 Z. z., keď táto bola jeho právnemu predchodcovi - Apoštolskej administratúre v Trnave - odňatá postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy, keď prešla do vlastníctva štátu. Zápisy vo verejných knihách predstavovali nielen dôkazný prostriedok o vzniku, prechode a zániku zapísaných práv, ale vykonanie tzv. „knihových zápisov“ v nich sa spájalo so zavŕšením sledovanej skutkovej podstaty

vyjadrenej v právnom úkone ako nadobúdacím titulom - s nadobudnutím alebo zánikom vecného práva k nehnuteľnosti. Vklad do pozemkovej knihy v zmysle právnej tradície na území Slovenska do 1. januára 1951 mal konštitutívno-právotvorný význam a účinok, vkladom totiž právo vznikalo alebo zanikalo. Pokiaľ žalovaný tvrdil, k odňatiu vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti záborom podľa zákona č. 215/1919 Sb. došlo nie v rozhodnom období a to pôvodnému vlastníkovi - Zircskému opátstvu- s poukazom na staršie pozemkovoknižné teleso- hárok č. 20 a za náhradu s poukazom na listinné dôkazy na č. l. 571 až 594 spisu, z týchto listinných dôkazov nevyplývajú ohľadne spornej nehnuteľnosti tieto žalovaným tvrdené skutočnosti, keď predmetná nehnuteľnosť v tomto hárku nie je zapísaná. Odvolací súd poukazuje v tomto smere aj na už vyššie uvedené dôvody. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že k odňatiu vlastníctva predmetnej nehnuteľnosti nedošlo bez náhrady, odvolací súd uvádza, že ustanovenie § 3 ods.1 vyššie citovaného reštitučného zákona predpokladá, že finančné náhrady v zmysle pozemkovej reformy neboli vyplatené, žalovaný v tomto smere neposkytol žiadny právne významný relevantný dôkaz opaku tvrdenia žalobcu, že k odňatiu predmetnej nehnuteľnosti došlo bez náhrady, pričom žalovaného v tomto smere zaťažovalo dôkazné bremeno. Naviac náhrady na ktoré sa žalovaný vyššie odvolával, sú spred rozhodného obdobia a teda nemohli byť v rozhodnom období oprávnenej osobe vyplatené. Pokiaľ súd prvej inštancie v danej právnej veci dospel k záveru o pasívnej legitimácie žalovaného, t.j. že žalovaný je povinnou osobou v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z., jeho rozhodnutie je aj v tejto otázke vecne správne. Pokiaľ zákon č. 161/2005 Z. z. označuje za povinnú osobu právnickú osobu, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drží, je povinnou osobou práve žalovaný, keďže logickým, ani gramatickým výkladom zákona nemožno dospieť k záveru, že zákonodarca postavenie správcu alebo držiteľa nehnuteľných vecí vo vlastníctve štátu ako povinných osôb viazal len na uzatvorenie dohody o vydaní nehnuteľnej veci s oprávnenou osobou, kým v prípade uplatnia totožného nároku na súde by povinnou osobou bol štát ako vlastník reštituovaných nehnuteľností. Takýto výklad žalovaného nemá oporu v žiadnom ustanovení zákona č. 161/2005 Z. z., ktorý výklad by bol v rozpore aj s účelom zákona č. 161/2005 Z. z. Odvolací súd uvádza, že výzva žalobcu zo dňa 13.7.2005 (č. l. 40 spisu) doručená žalovanému dňa 18. 07. 2005 spĺňala všetky náležitosti vyžadované ustanovením § 5 ods.1 vyššie citovaného zákona z hľadiska jej určitosti a platnosti. S poukazom na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky na splnenie požiadavky určitosti výzvy, požiadavka minimálnej konkretizácie nehnuteľnosti je splnená označením príslušnej pozemkovoknižnej vložky a katastrálneho územia. Odvolací súd zdôrazňuje, že požiadavky na minimálnu konkretizáciu vydania majúcej sa nehnuteľnosti boli žalobcom splnené, s poukazom na primárnosť požiadavky rešpektovania účelu reštitúcií cirkevného majetku, vynímajúc prísne formalistickú interpretáciu § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z., keď v písomnej výzve žalobcu bolo uvedené, ku ktorej nehnuteľnosti má byť navrátené vlastníctvo a to - odkazom na pozemkovoknižnú vložku č.X, s uvedením katastrálneho územia Santovka, naviac s uvedením dôvodu prechodu do vlastníctva štátu - podľa § 3 ods.1 písm. c) zákona č. 161/2005 Z. z. s odkazom na zápis v pozemkovoknižnej vložke č.X, ktorá písomná výzva bola doručená žalovanému 18.07.2005 a jej prílohou bola PKV č.X, identifikácia parciel, príloha k výzve, LV č. XXXX, potvrdenie o právnej subjektivite, potvrdenie o pridelení IČO. Teda z poukazom na vyššie uvedené bolo zrejmé, o ktoré nehnuteľnosti ide, ako aj právny dôvod odňatia nehnuteľnosti. Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 12/2010 zo dňa 07.07.2010, vzhľadom na to, že v § 5 ods.1 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam nie je bližšie vymedzený obsah pojmu „výzva“ a jej náležitostí, potom sa stanovenie minimálnych kritérií na jej určitosť a platnosť musí spravovať takým výkladom, ktorý sleduje naplnenie účelu zákona. Stanovenie minimálnych kritérií na určitosť a platnosť výzvy nesmie opomenúť ani to, čo obsah výzvy je spôsobilý vyvolať zákonodarcom zamýšľané účinky, a rovnako je namieste neopomenúť a prihliadať na konkrétne okolnosti veci vrátane subjektu oprávnenej a povinnej osoby. V odôvodnení tohto rozhodnutie je ďalej uvedené „Podľa ústavného súdu na splnenie požiadavky určitosti výzvy požiadavka minimálnej konkretizácie nehnuteľnosti, ku ktorým si sťažovateľka ako oprávnená osoba v posudzovanom prípade uplatnila reštitučný nárok, bola splnená označením príslušnej pozemkovoknižnej vložky a katastrálneho územia. Ústavný súd zároveň dodáva, že označenie nehnuteľnosti v menšom rozsahu, ako to učinila sťažovateľka vo svojej výzve, teda bez poznačenia pozemkovoknižnej vložky a katastrálneho územia, by už nemohlo spĺňať požiadavku minimálnej konkretizácie nehnuteľnosti, a poukazuje na to, že takýto záver vyplýva aj z rozhodovacej činnosti ústavného súdu v iných prípadoch, predmetom ktorých bolo posúdenie obdobnej právnej otázky (pozri uznesenie ústavného súdu č. k. IV.ÚS 150/09-21 z 30. apríla 2009). Podľa názoru ústavného súdu sa hodnotenie skutočnosti, že sťažovateľka vo svojej výzve nekonkretizovala dôvod, o ktorý svoj nárok opiera, spomedzi viacerých dôvodov uvedených v 3 ods.1 zákona č. 161/2005 Z. z. ako

nesplnenie požiadavky určitosti výzvy, javí ako formalistická a neprípustná aplikácia zákona, ktorá opomína jeho účel.“ Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení sp. zn. 4Cdo 247/2009 zo dňa 28.9.2010 uviedol „z hľadiska podstaty vzniku subjektívneho práva na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam je zákon č. 161/2005 Z. z. právnou skutočnosťou zakladajúcou toto právo pri splnení podmienok stanovených v tomto zákone. Vznik tohto práva je zároveň sprevádzaný vznikom povinnosti vydať nehnuteľné veci, ku ktorým sa žiada navrátiť vlastníctvo. Podmienkami vzniku práva na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam sú existencia oprávnenej osoby, prechod vlastníckeho práva tejto osoby k nehnuteľným veciam vymedzeným v zákone na štát alebo na obec v rozhodnom období z dôvodu určeného zákonom (reštitučného dôvodu) a existencia povinnej osoby. Ustanovenie § 5 ods. 1 uvedeného zákona sa netýka podmienok vzniku práva na navrátenie vlastníctva, ale upravuje len spôsob jeho uplatnenia, a to tak, že ho treba uplatniť výzvou, že táto výzva musí mať písomnú formu, že musí byť urobená do 30. apríla 2006 a že v tejto lehote musí byť preukázaný prechod vlastníctva k nehnuteľným veciam na štát alebo na obec z niektorého reštitučného dôvodu vymedzeného v § 3 tohto zákona, pričom následkom neuplatnenia práva v stanovenej lehote je jeho zánik. Bolo vecou oprávnenej osoby, či právo na navrátenie vlastníctva v určenej lehote uplatní, alebo či ho neuplatní a nechá uplynutím lehoty zaniknúť. K zániku práva by však došlo aj v prípade, ak by nebola dodržaná písomná forma výzvy alebo ak by z výzvy nebolo zrejmé, resp. zistiteľné, ku ktorým nehnuteľnostiam má byť prinavrátené vlastníctvo alebo ak by nebol preukázaný dôvod prechodu vlastníctva na štát alebo na obec v zmysle § 3 zákona č. 161/2005 Z. z. Samotnú výzvu však nebolo možné považovať za právny úkon, pretože s ňou nebol spojený vznik práva na navrátenie vlastníctva, pretože, ako už bolo uvedené, vznik tohto práva bol podmienený splnením iných podmienok. Výzvou sa len malo uplatniť existujúce právo. Ak by vznik práva bol spojený až s doručením písomnej výzvy v zákonom určenej lehote, potom by sa nemohlo uplatniť ustanovenie o zániku tohto práva jeho neuplatnením, lebo by nemalo čo zaniknúť (zaniknúť môže len existujúce právo). Na takúto výzvu preto nebolo možné klásť prísne formálne a obsahové požiadavky vyžadované zákonom pre platnosť právnych úkonov. Zákon č. 161/2005 Z. z. je podľa predmetu v ňom obsiahnutej právnej úpravy reštitučným predpisom, ktorého účelom je zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd. Orgány štátu sú pri aplikácii a interpretácii tohto predpisu povinné postupovať v súlade so zákonnými záujmami subjektov, ktorých ujma má byť aspoň čiastočne kompenzovaná. K splneniu jeho účelu a cieľa je preto nutné, aby súdy interpretovali tento predpis vo vzťahu k oprávneným osobám čo najústretovejšie v duchu snahy o zmiernenie niektorých majetkových krívd, v dôsledku ktorých k prechodu majetku došlo. Z hľadiska interpretácie § 5 ods. 1 uvedeného zákona to potom znamená, že pre riadne uplatnenie práva na navrátenie vlastníctva bolo postačujúce, ak v písomnej výzve doručenej povinnej osobe do 30. apríla 2006, boli nehnuteľnosti, ku ktorým sa uplatnilo právo na navrátenie vlastníctva, označené hoci aj len odkazom na konkrétne pozemnoknižné vložky v konkrétnom katastrálnom území, a rovnako bolo postačujúce, ak reštitučný dôvod v zmysle § 3 zákona bol preukázaný hoci aj len odkazom na dokument zapísaný v pozemnoknižných vložkách, z ktorého bol tento dôvod zistiteľný. Podľa § 68 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam () v znení platnom v čase doručenia výzvy žalovaným bol totiž katastrálny operát (súbor dokumentačných materiálov obsahujúcich údaje katastra z jedného katastrálneho územia) verejný, každý mal právo doň nahliadať a robiť si z neho výpisy, odpisy alebo náčrty. V zmysle § 69 tohto zákona správa katastra bola povinná na požiadanie vyhotoviť potvrdený výpis alebo potvrdenú kópiu z pozemkových kníh, pričom tieto listiny boli označené za verejné listiny. Verejne dostupnou listinou s možnosťou jej vyžiadania z príslušného archívu bol aj dokument zistiteľný z pozemnoknižných vložiek, na základe ktorého bolo zapísané vlastnícke právo štátu. Týmto dokumentom bol v predmetnej veci výmer O., z ktorého bol zrejmý dôvod prechodu vlastníctva na štát. Žalovaným preto boli dostupné všetky potrebné údaje týkajúce sa uplatneného práva na navrátenie vlastníctva vydaním nehnuteľných vecí.“

27. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danej právnej veci boli splnené všetky podmienky pre vydanie nehnuteľnosti podľa zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, takýto záver súdu prvej inštancie je vecne správny.

28. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia 389 ods.1 písm. b) treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo

vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Povinnosť súdov rozhodnutie odôvodniť v súlade s vyššie citovaným ustanovením je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúcich z článku 36 a nasledujúcich Listiny základných práv a slobôd, ktorý predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovou stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/2003). Odvolací súd v danej právnej veci dospel k záveru (keď žalovaný v podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s žalovaným nastolenými podstatnými tvrdeniami a predloženými listinnými dôkazmi), že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní v danej právnej veci riadil vyššie uvedenými zásadami právneho štátu. Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutia súdu boli zdôvodnené a presvedčivé. Prihliadajúc na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozsudku v zmysle § 220 a preto ho možno považovať z pohľadu vyššie uvedeného za preskúmateľné v takej miere, že nedošlo k porušeniu práva strán sporu na spravodlivý proces, keď súd prvej inštancie dal odpoveď na tie otázky nastolené sporovými stranami, ktoré mali pre vec podstatný význam, ktorá odpoveď dostatočne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby súd zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu.

29. Keďže súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal s podstatnými vyjadreniami strán sporu prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal len s podstatnými tvrdeniami odvolateľa uvedenými v podanom odvolaní v súlade s ustanovením § 387 ods. 3 CSP. Odvolací súd ďalej uvádza, že vo svojom rozhodnutí dal odpoveď len na tie otázky nastolené sporovými stranami, ktoré mali pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci podstatný význam, ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia odvolacieho súdu.

30. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené podstatné dôvody napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (ako rozsudok neurčujúci vlastníctvo), avšak len z formálneho dôvodu vo výroku svojho rozsudku uviedol, že ho mení z dôvodu, že predmetný geometrický plán, ktorý uviedol súd prvej inštancie vo výroku svojho rozhodnutia (č.l. 208- 210 spisu), nie je úradne overený príslušným okresným úradom. Pokiaľ predmetný geometrický plán nebol premietnutý do katastra nehnuteľností, keď predmetná parcela ako parcela registra „C“ neexistuje, bolo možné rozhodnúť v danej právnej veci len podľa evidenčného stavu registra „E“.

31. O trovách odvolacieho konania strán sporu odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods.1 a § 255 ods.1 a v odvolacom konaní priznal žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania, keďže žalobca mal v odvolacom konaní plný úspech.

32. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .