Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_19Co-89-2017.pdf
PDF · 103.78 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/89/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu, v spore žalobcu: O. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. X, XXX XX O., zastúpený JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom vo Svidníku, ul. Sovietskych hrdinov 163/66, proti žalovanej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35807598, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 812,60 eur a určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 16Csp/14/2016- 35 zo dňa 02.03.2017 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol nasledovne:
· Žalovaný je povinný vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 812,60 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,00% ročne z tejto sumy od 10.08.2016 do zaplatenia, to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
· Súd určuje, že zmluvná podmienka v Zmluve o úvere č. XXXXXXX, z 19.12.2008, uvedená vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru - bod 13) o tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú dve tretiny, zahŕňajúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, je neprijateľná.
· Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 52 ods. 1 - 4, § 53 ods. 1 -3, ods. 5, § 451 ods. 1, ods. 2, § 456, § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a/, b/, § 4 ods. 3 zák. č. 258/2001Z.z., § 3 ods. 3, ods. 5 zák. č. 250/2007Z.z. Výrok o trovách konania ustanovením § 255 ods. 1 CSP.
3. Vychádzal zo zistenia, že medzi žalovaným ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom bola dňa 19.12.2008 pod č. XXXXXXX uzatvorená zmluva o úvere, na základe ktorej sa žalovaný ako veriteľ zaviazal poskytnúť žalobcovi úver v sume 998,82 Eur, pričom dlžník sa zaviazal zaplatiť veriteľovi sumu 1.792,47 Eur, t. j. istinu zvýšenú o poplatok 796,65 Eur, t. j. celkovo zaplatiť čiastku 1.792,47 Eur. V zmluve je uvedené, že suma 1.792,47 eur bude zaplatená v 10 splátkach po 179,25 eur. V zmluve nebolo
uvedené tzv. IČO dlžníka, v tomto konaní žalobcu. Žalobca z úveru reálne splatil 1.808,42 eur, čo nebolo sporné. Súd prvej inštancie konštatoval, že mu je z jeho činnosti známe (napr. vo veci 11C/114/2014), že vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru žalovaného v bode 13 sa uvádza: „Dlžník uznáva dlžnú sumu vrátane poplatku v celej výške na základe tejto zmluvy ako svoj dlh voči veriteľovi čo do dôvodu aj výšky tak ako je to uvedené v tejto zmluve. Tretina poplatku predstavuje dohodnutý úrok a zvyšné dve tretiny zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou“. Podľa súdu prvej inštancie je nepochybné, že úverová zmluva uzavretá medzi stranami sporu je spotrebiteľskou zmluvou s poukazom na § 52 a násl. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) v znení účinnom od 01.01.2008. Súd prvej inštancie taktiež skúmal, či nedošlo k nekalej obchodnej praktike pri nanucovaní účelu úveru ,,na podnikanie“ spotrebiteľom (porov. najnovšie rozhodnutie ÚS ČR vo veci I. ÚS 1930/11 o porušení práva na spravodlivý proces, ak sa povinnému (dlžníkovi) nepriznajú práva len kvôli držbe živnostenského listu). Navyše účel poskytnutých finančných prostriedkov je označený na výkon zamestnania. Je v záujme veriteľa pri uzatváraní zmluvy, ktorá nemá byť považovaná za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, špecifikovať účel zmluvy priamo v zmluve tak, aby bol jasný a zrozumiteľný. Žalobca nepochybne neuzatváral úverovú zmluvu ako podnikateľ (nie je označený IČO-m), ale ako fyzická osoba a ani pri jej plnení nekonal v rámci obchodnej či inej podnikateľskej činnosti. Preto s poukazom na § 52 ods. 4 OZ má bez akýchkoľvek pochybností status spotrebiteľa.
4. Podľa súdu prvej inštancie sporný poplatok nie je vylúčený zo súdnej kontroly neprijateľných zmluvných podmienok v zmysle § 53 ods. 1 OZ, pretože nepredstavuje hlavný predmet plnenia. Za hlavný predmet plnenia v zmysle európskej judikatúry sa považujú podmienky, ktoré upravujú základné plnenia zmluvy a ktoré ju ako také charakterizujú (napr. rozsudok Caja de Ahorrosy Monte de Piedad de Madrid, EÚ:C:2010:309, bod 34). Administratívny poplatok dohodnutý v úverovej zmluve rozhodne nie je základným plnením zmluvy, a preto nepredstavuje jej hlavný predmet plnenia. Druhý prípad vylúčenia súdnej kontroly je nie samotná cena, ale primeranosť ceny na jednej strane a tovaru a služieb na druhej strane ako protiplnenie (napr. rozsudok C-26/13 zo dňa 30.04.2014 vo veci Arpád Kásler, Hajnalka Káslerné Rábai proti OTP Jelzálogbank Zrt, bod 54). Podmienky, týkajúce sa protihodnoty, ktorú dlhuje spotrebiteľ veriteľovi alebo ktorá má vplyv na skutočnú cenu, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť veriteľovi, teda v zásade nepatria do tejto druhej kategórie podmienok vylučujúcich súdnu kontrolu, s výnimkou otázky, či je výška protihodnoty alebo cena, ktorá je dohodnutá v zmluve primeraná službe veriteľa (rozsudok C-143/13 z 26.02.2015 vo veci Bogdan Matei, Iona Ofelia Matei proti SC Volksbank Romania SA bod 55, 56). Súd prvej inštancie v danom prípade neskúmal sporný administratívny poplatok z pohľadu primeranosti jeho výšky, ale skúmal jeho charakter v intenciách posúdenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky, teda či spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zo zmluvy pritom nevyplýva, za čo vlastne sa tento poplatok platí, preto absentuje požiadavka jeho určitosti. Spotrebiteľ tak platí za niečo, čo po materiálnej stránke mu nie je dodané. Pri spotrebiteľských úveroch je pritom nevyhnutné, aby dohodnutými poplatkami sa platilo za skutočné plnenie spotrebiteľovi a v jeho záujme. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe sp. zn. AZ17U 192/2010 zo dňa 03.05.2010, v ktorom sa konštatuje záver, že poplatky za spracovanie pri poskytnutí spotrebiteľského úveru sú neprijateľné: „Ak banka od spotrebiteľov požaduje poplatok za spracovanie pri poskytovaní spotrebiteľského úveru, poškodzuje tým spotrebiteľov a vystavuje ich neprijateľnému vedľajšiemu dojednaniu o cene... Preverenie úverovej spoľahlivosti (bonity) a výšky úrokovej miery, ktorými banka odôvodňovala vyrubenie poplatku za spracovanie pri poskytovaní úveru Vrchný krajinský súd odmietol a uzavrel, že uvedené činnosti vykonáva banka vo vlastnom ekonomickom záujme minimalizovať nevymožiteľnosť vlastných pohľadávok. Spotrebiteľ dôvodne a v dobrej viere očakáva, že banka mu poradenstvo a informácie o poskytnutí úveru poskytne zadarmo. V konečnom dôsledku predstavuje zmluvná podmienka neprijateľné zaťaženie spotrebiteľa, pretože je spotrebiteľovi účtovaný poplatok bez toho, aby banka spotrebiteľovi poskytovala skutočné protiplnenie“. Súd prvej inštancie dodal, že tento záver si osvojil aj Krajský súd v Prešove napr. v rozsudku sp. zn. 18Co 109/2011.
5. V ďalšom súd prvej inštancie uviedol, že z jeho činnosti mu je známe, že v úverových zmluvách žalovaného sa výška administratívneho poplatku odvíja od výšky úveru. Napríklad z konania 11C/16/2015 bolo zistené, že pri úvere 863,04 Eur poplatok bol 630,68 Eur, pri úvere 2000 Eur poplatok činil 1732 Eur (konanie vedené pod sp. zn. 11C/261/2015) a pri úvere 800 Eur bol poplatok 240 Eur (konanie vedené pod sp. zn. 11C/42/2012). V tomto spore pri úvere 995,82 Eur činil poplatok 796,65 Eur. Poplatok, ktorý má pokryť náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere však nemôže
byť ovplyvnený výškou úveru a to vedie k záveru o tom, že žalovaný týmto pomerne sofistikovaným spôsobom sa snažil opticky vyvolať dojem nižšej úrokovej sadzby, aj keď v skutočnosti administratívny poplatok odvíjajúci sa od výšky úveru vo svojej podstate predstavuje úrok. Poplatok 796,65 Eur predstavuje 80 % z úveru. Splatnosť úveru pritom bola dohodnutá o niečo menej ako jeden rok, to znamená, že v skutočnosti úroková sadzba by presahovala 100 % p. a., čo by násobne prevýšilo priemernú úrokovú sadzbu obdobných úverov v bankách. Išlo by nepochybne o úrok v rozpore s dobrými mravmi, čo by spôsobovalo neplatnosť zo zákona s poukazom na § 39 a § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zrejme to bolo motívom pre žalovaného vyhnúť sa takémuto posúdeniu cez stanovenie administratívneho poplatku. Spotrebiteľ by teda mal platiť administratívny poplatok za dodané skutočné plnenie, musí byť preto predmet administratívneho poplatku určitý a musí byť v primeranej výške. Ak tieto atribúty nie sú splnené, spôsobuje to značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a teda ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Nejedná sa totiž o prípad vylúčenia súdnej kontroly v zmysle § 53 ods. 1 vety druhej OZ, keďže administratívny poplatok nepredstavuje hlavný predmet plnenia úverovej zmluvy (hlavný predmet je poskytnutie úveru za úrok ako to vyplýva z § 497 Obchodného zákonníka), navyše nebol individuálne dojednaný (jeho výšku stanovil žalovaný bez možnosti ovplyvnenia žalobcom).
6. Pre posúdenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia súd vyhodnotil úverovú zmluvu podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. V tejto spotrebiteľskej zmluve bezpochyby absentovalo určenie úrokov, ročnej percentuálnej miery nákladov ako aj priemernej ročne percentuálnej miery nákladov, teda poskytnutý úver je potrebné kvôli vyššie citovaným právnym ustanoveniam považovať za bezúročný a bez poplatkov. Vyššie uvedené potom znamená, že žalobca by mal žalovanému vrátiť len sumu poskytnutého úveru t.j. 995,82 Eur a keďže doposiaľ zaplatil 1.808,42 Eur, žalovanému vzniklo bezdôvodné obohatenie vo výške 812,60 Eur. V danom prípade žalobca od žalovaného požadoval úroky z omeškania až od druhého dňa nasledujúceho po doručení žaloby t.j. od 10.08.2016. V tom čase úroky z omeškania predstavovali 8 % p.a. a preto súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj tieto úroky z omeškania.
7. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že sa musel zaoberať aj námietkou žalovaného vo vzťahu k prekážke res iudicata t. j. o nedostatku podmienky konania právoplatne rozsúdenej veci. Ak by totiž rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe platnej rozhodcovskej zmluvy, vznesená námietka (v prípade právoplatnosti rozhodcovského rozsudku) by bola dôvodná. Súd prvej inštancie však prijal záver o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy. V čase uzavretia úverovej zmluvy už bolo v Občianskom zákonníku zakomponované aj ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r), podľa ktorého za neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve sa považujú ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Potrebné bolo predovšetkým posúdiť, či rozhodcovskú doložku vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (bod 18) možno považovať za individuálne dohodnutú. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na právne závery prijaté Najvyšším súdom SR v rozhodnutiach 6Mcdo 9/2012 a 6Cdo 1/2012. Konkrétne v rozhodnutí 6MCdo 9/2012 Najvyšší súd SR uviedol: „Návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy sa má predložiť spotrebiteľovi takým spôsobom, aby z neho bolo zrejmé, že spotrebiteľovi sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie prípadných sporov výlučne v rozhodcovskom konaní a aby bolo z neho tiež zrejmé, že mu boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie týkajúce sa výlučného riešenia sporov v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom právne akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a o tom čo tá ktorá voľba konkrétne znamená“. Aj rozhodnutie 6Cdo 1/2012 obsahuje taktiež záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne vyjednaná a že spôsobuje nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka bola totiž dohodnutá už podpisom poistnej zmluvy a to bez ohľadu na to, že účastníci podpísali (taktiež formou predtlačeného formuláru) osobitné zmluvné dojednania odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku. Na základe toho súd prvej inštancie prijal záver, že ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah (čo je aj v prejednávanom prípade) nemôže ísť o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku. Podľa spoločného stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.09.2010 aj zmluvná podmienka, podľa ktorej má spotrebiteľ možnosť výberu medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto podmienky podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa a spotrebiteľ by sa mu musel podrobiť, predstavuje zmluvnú podmienku, ktorá nebola
individuálne vyjednaná. Podľa súdu aj v takomto prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, keďže spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Možnosť iniciovania sporu spotrebiteľom možno považovať skôr za teoretickú, ktorá nič nemení na tom, že pokiaľ dodávateľ si vyberie rozhodcovský súd, spotrebiteľ by sa mu musel podrobiť. Spotrebiteľ podpísal rozhodcovskú zmluvu, pretože inú možnosť nemal, pokiaľ chcel uzatvoriť úverovú zmluvu. Z rozhodcovskej zmluvy však nevyplýva, že by bol informovaný o rozdieloch medzi súdnym a rozhodcovským konaním, o rokovacom poriadku rozhodcovského súdu o príslušných poplatkoch a pod. V tejto súvislosti poukázal na závery už citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 6Mcdo 9/2012. Stotožnil sa aj s ďalším jeho záverom o tom, že princíp „ignoratia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) ustupuje dôležitejšiemu princípu a to ochrane spotrebiteľa. Z pohľadu spotrebiteľa je rovnocenné, či riešenie jeho sporov na rozhodcovskom konaní mu vnúti štandardná zmluvná klauzula alebo dodávateľ svojim konaním. Spotrebiteľ má byť totiž chránený pred oboma.
8. Ďalší dôvod neplatnosti rozhodcovskej doložky súd prvej inštancie videl aj v tom, že rozhodcovský súd si vybral sám žalovaný. V tejto súvislosti bolo poukázané na záver Ústavného súdu ČR sp. zn. IV.ÚS 2735/11 zo dňa 03.04.2012. Podľa neho právo na zákonného sudcu zaručené v čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd sa primerane vzťahuje aj na rozhodcovské konanie. Ak sa výber rozhodcu neurčil podľa transparentných pravidiel, nemôže byť akceptovateľný ani výsledok tohto rozhodovania. Súd prvej inštancie teda dospel k záveru o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, čoho dôsledkom je nedostatok právomoci rozhodcovského súdu na prejednanie žaloby žalovaného, čo spôsobuje materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku a teda jeho nezáväznosť. Právna teória takéto rozhodnutia označuje ako ničotné, tzv. pakty a z právneho hľadiska sú považované za neexistujúce (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 6Cdo 3/2013). Preto prekážka res iudicata v danom prípade nie je daná a námietka žalovaného v tomto smere je nedôvodná.
9. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že pri žalobe o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky súd neskúma naliehavosť právneho záujmu, keďže ide o osobitný druh žalôb vyplývajúci z právneho predpisu, v danom prípade z § 3 ods. 3, 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.
10. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný. Navrhol ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Jeho odvolacie námietky sú vyjadrením nesúhlasu s právnym názorom, ktorý vyslovil súd prvej inštancie k týmto otázkam: 1 res iudicata, 2. rozhodcovská doložka, 3. posúdenie zmluvy o úvere, 4. administratívny poplatok. Súčasne vzniesol v odvolaní námietku premlčania. Mal za to, že nárok sa premlčal v 2 ročne subjektívnej premlčacej dobe dňa 06.12.2015 a žaloba bola podaná na súde dňa 15.07.2016. Podľa žalovaného vedomosť dlžníka o bezdôvodnom obohatení spočívajúcom v platbách na úroky a poplatky úveru, vzniká v zásade v okamihu prvej platby dlžníka nad rámec poskytnutej istiny.
11. Žalobca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
12. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 16.11.2017 a dospel k záveru, že odvolania žalovaného nie je dôvodné.
13. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore správne zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočnosti, a na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávaný spor aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na starne jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Odvolací súd preto sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie v prejednávanej veci a s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP.
14. Možno teda naproti názoru odvolateľa uzavrieť, že podľa právneho názoru odvolacieho súdu dal súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné argumenty strán
sporu (predovšetkým tých, ktoré sú uvedené v zhrnutí odvolania žalovaného pod bodmi 1-4), pričom tak učinil v snahe garantovať stranám sporu ich právo na spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že v tomto rozhodnutí neboli naplnené očakávania žalovaného, teda súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s jej právnym názorom ešte neznamená, že došlo k porušeniu jej základného práva na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu totiž postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a majúc na pamäti základné právo strán sporu na súdnu ochranu, túto stranám sporu poskytol v požadovanej kvalite.
15. V priebehu odvolacieho konania žalovaný vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku, čo je v odvolacom konaní prípustné. Ide o jediný relevantný argument, ktorým sa bolo potrebné v tomto rozhodnutí zaoberať, avšak aj tento argument odvolací súd posúdil ako nedôvodný, a považoval ho teda za taký, ktorý nemohol pre odvolateľa priniesť priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
16. Ako vyplýva zo samotnej žaloby, ale aj z čl. 17 spisu, žalobca sa o tom, že sa žalovaný na jeho úkor bezdôvodne obohatil, dozvedel pri návšteve občianskeho združenia dňa 06.07.2016, kedy bol informovaný o spotrebiteľskom charaktere jeho vzťahu so žalovaným a právach a povinnostiach z neho plynúcich. Žaloba bola podaná na súde dňa 15.07.2016, teda včas.
17. Pre stanovenie začiatku plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia je rozhodujúci subjektívny moment, keď sa oprávnený dozvie také skutkové okolnosti, ktoré sú relevantné pre uplatnenie jeho práva na súde. Nie je podstatné, že sa mal možnosť o nich dozvedieť skôr. V prejednávanom spore sa žalobca o nich bezpochyby dozvedel pri návšteve občianskeho zduženia. Jeho nárok tak vzhľadom na to premlčaný byť nemôže.
18. Správnemu výroku vo veci samej, zodpovedá aj správny výrok o trovách konania.
19. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie s osvojením si jeho odôvodnenia ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP).
20. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že stranám sporu nebola priznaná náhrada trov odvolacieho konania. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorému však zo spisu žiadne preukázateľné trovy odvolacieho konania nevyplývajú, ani si ich neuplatnil. V odvolacom konaní neúspešnému žalovanému nemohla byť priznaná náhrada trov odvolacieho konania. Súd preto vyslovil, že stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Správnosť takého rozhodnutia vyplýva aj z rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo/544/2015.
21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.