Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

18Co/217/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a členov senátu JUDr. Marianny Muránskej a JUDr. Branislava Brezu v spore žalobcu: D. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom Na N. XXX/X, R. Q. T., zastúpená: JUDr. Igor Šafranko, advokát, so sídlom vo Svidníku, Sovietskych hrdinov 163/66, proti žalovanému: Consumer Finance Holding, a.s., Hlavné námestie 12, Kežmarok, IČO: 35923130, zastúpený: Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., Nám. Sv. Egídia 93, Poprad, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 8C/177/2016-39 zo dňa 29.06.2016, jednohlasne takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok okrem výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.

Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1) Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 145,55 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 145,55 eur odo dňa 24.5.2016 zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 60,43 eur, na účet právneho zástupcu žalobkyne, v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

2) Súd prvej inštancie aplikoval ust. § 3 ods. 1, § 39, § 53 ods. 6, § 451 ods. 1 a 2, § 456 Občianskeho zákonníka a ust. § 9 ods. 2 a § 11 ods. 1 zákona č. 29/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

3) Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že dňa 3.8.2011 bola medzi účastníkmi uzavretá zmluva o pôžičke č. 1084146302 na zakúpenie tovaru za cenu 418 eur, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni pôžičku vo výške 418 eur s tým, že žalobkyňa mala pôžičku splatiť v splátkach vo výške 37,57 eur v počte 15. Ročná úroková sadzba bola stanovená vo výške 52,58 %, RPMN bola určená vo výške 52,58 % a priemerná RPMN vo výške 46,56 %. Celková suma pôžičky, ktorú mala žalobkyňa vrátiť bola vo výške 563,55 eur a akontácia vo výške 0 eur. Termín konečnej splatnosti bol stanovený na 11/2012. Uviedol, že v čase poskytnutia úveru, platil zákon číslo 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Úver poskytnutý žalovaným spĺňa charakteristiku spotrebiteľskej zmluvy, a preto mal súd prvej inštancie za dokázané, že poskytnuté finančné prostriedky sú občianskoprávnym vzťahom zo spotrebiteľského úveru. Dospel k záveru, že predmetná zmluva o pôžičke neobsahuje všetky zákonom požadovaného náležitosti a preto sa považuje úver za bezúročný a bez poplatkov. V zmluve absentuje presný údaj o termíne konečnej splatnosti úveru, nakoľko tento nemôže byť uvedený údajom 11/2012, ale musí byť uvedený presným časovým údajom, teda dátumom (deň, mesiac a rok), kedy

konečná splatnosť úveru nastáva, tak, aby spotrebiteľ mal jasnú predstavu o presnom časovom období, kedy bude úver splatný. Rovnako mal za to, že nie je v súlade so zákonnou požiadavkou pri uvedení výšky a počtu splátok uvedený správny údaj o výške počte a termínov splácania istiny, úrokov a iných poplatkov tak, ako to predpokladá § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch. V zmluve sa nenachádza údaj o splatnosti mesačných splátok a v rámci nej istiny, úrokov a iné. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že Dohoda o reálnej odplate za poskytnutý úver v takejto výške ako je uvedené v tomto prípade, kde ročná úroková sadzba úveru a RPMN je vo výške 52,58 % je absolútne neplatnou dohodou, a to podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s dobrými mravmi a v súlade s § 3 odsek 1 Občianskeho zákonníka sa takto absolútne neplatne dojednaným právam neposkytuje právna ochrana, pretože by to bolo v rozpore so zákonom. Takáto výška ročnej úrokovej sadzby viacnásobne prevyšuje priemernú úrokovú sadzbu za spotrebné úvery poskytnuté bankami v čase uzatvorenia zmluvy (táto bola pre úvery splatné od 1 do 5 rokov v sadzbe 15,10 %), a preto je neplatná aj podľa ustanovenia § 53 odsek 6 Občianskeho zákonníka. Zároveň poukázal na to, že očná úroková sadzba je v rovnakej výške ako RPMN, pričom okrem úroku bola žalobkyňa povinná platiť aj poistenie. Z uvedeného možno usúdiť, že do celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom nebolo zahrnuté poistné a teda v zmluve uvedená výška RPMN je nespráva, čo zakladá ďalší dôvod pre určenie úveru za bezúročný a bez poplatkov. Na základe uvedeného súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa by teda mala žalovanému vrátiť len sumu poskytnutého úveru t.j. 418 eur a keďže mu zaplatila viac - podľa prehľadu obratov 563,55 eur, žalovanému tak vzniklo bezdôvodné obohatenie vo výške 145,55 eur, teda rozdiel medzi úhradami žalovanej a výškou pôžičky. Vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania žalovaného uviedol, že je nedôvodná. Vychádzal pritom zo záveru, žalovaný ako podnikateľ na finančnom trhu má odbornú prevahu nad spotrebiteľom a preto je potrebné od neho vyžadovať, aby sa správal k spotrebiteľovi poctivo, čo však v tomto prípade vzhľadom na obsah zmluvy a spôsob jej uzavretia nemožno považovať za splnené. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že je potrebné aplikovať desaťročnú premlčaciu lehotu ako pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení, čo znamená, že uplatnený nárok premlčaný nie je. Na záver sa súd prvej inštancie vyjadril k návrhu žalovaného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.

4) O trovách konania rozhodol podľa ust. 142 ods. 1 O.s.p., keď úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov konania.

5) Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov uvedených v § 365 ods. 2 písm. f) a k) C.s.p. Spochybnil záver súdu, že zmluva neobsahuje podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, t.j. výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Podľa žalovaného zákon platný a účinný v čase podpisu zmluvy o pôžičke nepovažoval samostatné rozpisovanie výšky počtu termínov splatnosti úrokov, istiny, nevyžadoval, aby boli sumy istiny, úroku a iných poplatkov tvoriace jednu splátku uvedené jednotlivo opri sebe. Takáto požiadavka by mala reálne a praktické opodstatnenie len vtedy, ak by sa istina, úroky a poplatky uhrádzali v iných termínoch splatnosti, v rôznych počtoch splátok a pod. Ak sa totiž jednou splátkou uhrádza aj istina a úrok, potom záväzok je splnený pripísaním sumy úhrady na účet veriteľa. To znamená, že v prípade, ak splátkou sa uhrádza aj istina aj úrok, nemá rozlišovanie danej splátky na časť istina a časť úrok žiadny reálny a praktický význam. Zmluva o pôžičke obsahuje výšku splátky, termín splatnosti ako aj počet splátok. Uvedené údaje sú obsiahnuté aj v splátkovom kalendári. Poukázal na § 11 zákona č. 129/2010 Z.z. v zmysle ktorého je zrejme, že spotrebiteľský úver je možné považovať za bezúročný a bez poplatkov iba v prípade ak sú kumulatívne splnené podmienky uvedené v § 11 ods. I pís. a) zákona č. 129/2010 Z.z. alebo ak je splnená podmienka uvedená v pís. b) citovaného zákonného ustanovenia. V tomto prípade Zmluva o pôžičke ako zmluva o spot. úvere má za každých okolností písomnú formu a podľa názoru žalovaného zároveň obsahuje aj údaj o počte, termínoch a výške a splátok istiny, úrokov a iných poplatkov aj s odkazom na Splátkový kalendár, ktorý mala žalobkyňa k dispozícii. Zároveň žalovaný poukázal na bod VII. Klient a bod VIII. Vyhlásenie zmluvných strán - inkorporačnú klauzulu podľa ktorej sa pred podpísaním Zmluvy žalobkyňa oboznámila s Podmienkami a Všeobecnými obchodnými podmienkami, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13Co/111/2014. Žalovaný má za to, že Zmluva o pôžičke obsahuje údaj o konečnej splatnosti; má písomnú formu, a teda nie sú splnené zákonné predpoklady definované v § 11 ods. I písm. a) zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch pre vyhlásenie zmluvy za bezúročnú a bez poplatkov; obsahuje výšku splátky, termín splatnosti, ako aj počet splátok, čo je následne špecifikované v Splátkovom kalendári. Vychádzajúc z počtu splátok, ich splatnosti je logické, že exaktný údaj o konečnej splatnosti je zhodný s dátumom splatnosti konečnej splátky. Ide o logické vyústenie vyššie uvedených

údajov. Podľa žalovaného bola konečná splatnosť určená zrozumiteľne a určito. Okrem toho žalovaný poukazuje na to, že zákon nepredpisuje formu, ako má byť uvedená konečná splatnosť. Vo vzťahu k premlčaniu žalovaný poukázal na skutočnosť, že v nadväznosti na dikciu § 103 sa každá splátka spotrebiteľského úveru považuje za samostatný peňažný dlh, ktorý sa v zmysle § 103 samostatne premlčuje odo dňa zročnosti jednotlivej (každej) splátky samostatne. Prvá splátka spotrebiteľského úveru zo Zmluvy o pôžičke sa stala zročnou dňa 20.09.2011. Žalobkyňa podala na súd žalobu dňa 11.05.2016. Teda žalobkyňou domáhané vydanie bezdôvodného obohatenia titulom prijatia úroku (ktorý obsahovala každá jednotlivá splátka spotrebiteľského úveru) sa od 20.11.2011 až do splatenia pôžičky dňa 21.11.2012 považuje za premlčaný s poukazom na dikciu ust. § 107 OZ. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že neobstojí ani tvrdenie, že o skutočnosti, že sa žalovaný na jej úkor údajne bezdôvodne obohacuje, sa žalobkyňa dozvedela až v mesiaci december 2015, a teda že nárok premlčaný nie je s poukazom na znenie § 107 ods. 2 - že neuplynula ešte subjektívna dvojročná premlčacia doba od kedy sa navrhovateľka ako dotknutá osoba dozvedela o skutočnosti kto sa na jej úkor bezdôvodne obohacuje. V danom prípade malo dôjsť k vzniku bezdôvodného obohatenia porušením právneho predpisu. V právnom poriadku Slovenskej republiky nikto nemôže tvrdiť, že sa o porušení práva dozvedel až po porade s advokátom, občianskym združení, či inou odborne spôsobilejšou osobou. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/90/2015 v ktorom krajský súd vyslovil právny názor, že v súdenej veci nebolo preukázané, že by sa žalovaný úmyselne bezdôvodne obohatil. Teda podmienka pre uplatnenie 10 - ročnej premlčacej lehoty v tomto prípade splnená nie je, nakoľko odporca má za to, že úmysel (či už priamy alebo nepriamy) musí smerovať k bezdôvodnému obohacovaniu, musí existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia, a teda nestačí, keby ho odporca získal neúmyselne a potom by si ho úmyselne ponechal. Žalovaný mal za to, že nie je v súlade so zákonným znením § 53 ods.6 na účely skúmania primeranosti odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru porovnávať výšku úrokových sadzieb bánk, pretože je potrebné je podrobiť skúmaniu primeranosti jednak výšku RMPN: ďalej obdobnosť finančného produktu, finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti nevyplýva, že bolo možné úrok rovnajúci sa RPMN (celkovej odplaty za poskytnutý spotrebiteľsky úver) vo výške 52.58 % považovať za odplatu, ktorá by mala byť v rozpore s dobrými mravmi, tak ako sa domnieva žalobkyňa. Žalovaný vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, prípadne, ak bude mať podmienky na rozhodnutie vo veci za splnené, aby vo veci sám rozhodol tak, že žalobu zamietne.

6) Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodne.

7) V predmetnej veci nie je sporné, že strany sporu dňa 03.08.2011 uzatvorili zmluvu spotrebiteľskú. V danom prípade ide o zmluvu formulárovú, individuálne nedojednanú a súd rozhodujúci spotrebiteľský právny vzťah má preto povinnosť prihliadať na neprijateľné podmienky z úradnej povinnosti. Keďže zmluva bola uzavretá medzi spotrebiteľom a dodávateľom, ide zároveň o spotrebiteľský úver v zmysle ust. zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľskom úvere a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

8) Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s výkladom ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o pôžičke stranami sporu /03.08.2011/, teda že neuvedenie čo i len jeden z tam uvedených náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere má za následok bezúročnosť a bez poplatkovosť spotrebiteľského úveru. Takýto výklad vychádza z úmyslu zákonodarcu podľa dôvodovej správy k zákonu a zodpovedá účelu ustanovenia § 11 ods. 1, ktorým je ochrana spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany. Bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou je tak sankcionované nedodržanie písomnej formy zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako aj neuvedenie niektorej z náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1 uvedeného zákona a to bez toho, aby tieto podmienky boli kumulatívne splnené.

9) Zákon o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z. v § 9 presne definuje, aké náležitosti, okrem všeobecných (§ 43 Občianskeho zákonníka), musí spotrebiteľská zmluva obsahovať.

10) Slovenský právny poriadok definuje v porovnaní so smernicou Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere precíznejšie a širšie podmienky, ktoré musí spĺňať zmluva o spotrebiteľskom úvere tak, aby nebola postihnutá sankciou spočívajúcou v tom, že bude úver z nej vyplývajúci posudzovaný a kvalifikovaný ako úver poskytnutý bez úrokov a bez poplatkov. Takýto výklad nie je v rozpore s komunitárnym právom a príslušnou smernicou a takýto výklad nie je ani arbitrárny, pretože slovenský zákon (zákon č. 129/2010 Z.z.) rozširuje z dôvodov ochrany spotrebiteľa podmienky, stanovené základnou normou komunitárneho práva a poskytuje širšiu mieru ochrany spotrebiteľovi.

11) SD EÚ vo veci Home Credit Slovakia, a. s. c/a Klára Bíróová judikoval, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tak explicitne presné ustanovenie akým je § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. však cez prizmu eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v citovanom ustanovení jasne deklaroval, aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí uvedených v § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. a odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase vydania napadnutého rozsudku a aj stále je platný a účinný.

12) V danom prípade zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá medzi stranami sporu neobsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom z ust. § 9 ods. 1 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. vyplýva, že pri stanovení výšky mesačnej splátky, má dodávateľ v úverovej zmluve presne stanoviť mesačnú výšku splátky istiny, úrokov a poplatkov (oddelene), pričom za naplnenie tejto náležitosti nie je možné považovať uvedenie mesačnej splátky bez špecifikácie istiny, úrokov a iných poplatkov. Spotrebiteľ má právo na informácie o tom, v akej sume splatí samotnú istinu úveru v mesačných dohodnutých splátkach, akú sumu z toho platí na úroky a akú na poplatky. Žalovaný v odvolaní poukazuje na existenciu splátkového kalendára, v ktorom je uvedené aká časť splátky sa zarátava na úhradu istiny a aká na úhradu úroku. Odvolací súd k tomu uvádza, že zo strany žalovaného v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, a ani v odvolacom konaní splátkový kalendár nebol predložený.

13) Rovnako neobsahuje zmluva ani údaj o termíne konečnej splatnosti úveru. Takýto údaj má byť uvedený konkrétnym dátumom konečnej splatnosti úveru, teda dňom, mesiacom a rokom. Údaj, že konečná splatnosť je 11/2012 nemožno považovať za dostatočne určitú špecifikáciu termínu konečnej splatnosti úveru. Z údaju 15 splátok, ktorý mala pri podpise zmluvy k dispozícii žalobkyňa ani z údaju 11/2012 nie je jasný konkrétny deň termínu konečnej splatnosti úveru a nie je z neho ani zrejmý spôsob jeho určenia. V zmluve nie je uvedený ani termín splatnosti prvej splátky a termín splatnosti poslednej splátky. Nie je postačujúce, že si dlžník-spotrebiteľ dokáže uvedený termín odvodiť od iných v zmluve uvedených údajov /napríklad počet splátok, termín ich splatnosti a podobne/ a to ešte za situácie, že mu dodávateľ predkladá na uzatvorenie návrh zmluvy, ktorý sám pripravil vo formulárovej podobe, pričom súčasťou návrhu sú často /tak ako v tomto prípade/ aj všeobecné podmienky, ktoré sú rozsiahle a uvedené malým, pre priemerného spotrebiteľa ťažko čitateľným písmom. Ak zákonodarca určil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere má pod sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti obsahovať isté náležitosti /medzi nimi aj termín konečnej splatnosti úveru/ je úlohou dodávateľa tieto údaje vo svojom návrhu zmluvy jasne a zrozumiteľne uviesť tak, aby sa ich mohol spotrebiteľ priamo z návrhu dozvedieť bez toho, aby si ich musel odvodzovať od iných údajov, často skrytých v neprehľadných zmluvných podmienkach. Odvolací súd je potom toho názoru, že ani údaj o termíne konečnej splatnosti úveru zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená stranami sporu neobsahuje.

14) Odvolací súd rešpektujúc výklad Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, v zmysle ktorého článok 10 odsek 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že: zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 odsek 2 uvedenej smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči, poznamenáva, že aj napriek tejto skutočnosti musí byť zachovaná požiadavka dobrej viery v záväzkovoprávnom vzťahu. Žalovaný tvrdí, že niektoré náležitosti nie sú uvedené v zmluve, ale v ďalších dokumentoch, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť

zmluvy. V tomto smere odvolací súd pripomína závery Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. I ÚS 3512/11 cit.: „Je třeba zdůraznit, že obchodní podmínky ve spotřebitelských smlouvách na rozdíl třeba od obchodních smluv mají sloužit především k tomu, aby nebylo nezbytné do každé smlouvy přepisovat ujednání technického a vysvětlujícího charakteru. Naopak nesmějí sloužit k tomu, aby do nich v často nepřehledné, složitě formulované a malým písmem psané formě skryl dodavatel ujednání, která jsou pro spotřebitele nevýhodná a o kterých předpokládá, že pozornosti spotřebitele nejspíše uniknou (například rozhodčí doložka nebo ujednání o smluvní pokutě). Pokud tak i přesto dodavatel učiní, nepočíná si v právním vztahu poctivě a takovému jednání nelze přiznat právní ochranu.“

15) Podľa názoru odvolacieho súdu len samotné prehlásenie v zmluve o pôžičke v časti VIII. vyhlásenie zmluvných strán, že pred podpisom zmluvy sa oboznámil s podmienkami a Všeobecnými obchodnými podmienkami, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, tieto prevzal a súhlasí s nimi, nemá k nim žiadne výhrady, nemôže znamenať, že žalobkyňa sa skutočne s ich obsahom, ich významom a dôsledkami pre neho aj skutočne oboznámila a porozumela im. Takáto praktika veriteľa podľa názoru súdu oberá spotrebiteľa o oboznámenie a pochopenie tak podstatných náležitostí, ako je dátum kedy má zaplatiť prvú splátku, kedy má platiť následné splátky, aké sú sankcie v prípade, že sa omešká s jednou, alebo s viacerými splátkami a podobne. Uvedené konštatoval aj Krajský súd v Prešove v rozsudku sp.zn.4S/48/2014 zo dňa 13.11.2014, ktorý podporil záver a právny názor SOI, ústredného inšpektorátu SOI v Bratislave, podľa ktorého, aj keď je v zmluve uvedené, že spotrebiteľ prehlasuje, že pred uzavretím zmluvy bol písomne oboznámený so zmluvnými podmienkami prostredníctvom štandardných európskych informácií o spotrebiteľskom úvere, ktorý mu bol doručený a tento prevzal; na túto zmluvnú podmienku nemožno prihliadať a správne postupovali správne orgány, keď ju posúdili ako neprijateľnú a konštatovali, že táto zmluvná podmienka je v rozpore s požiadavkou dobrej viery, zakladá hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, lebo na spotrebiteľa neprijateľne prenáša dôkazné bremeno v otázke oboznámenia sa s obsahom formulára.

16) Keďže zmluva o pôžičke uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným neobsahuje náležitosti ustanovené v § 9 ods.2 písm. f) a k), preto poskytnutý úver žalobkyni je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Žalobcovi, vzhľadom na skutočnosť, že úver poskytnutý žalovanému zmluvou o úvere je bezúročný a bez poplatkov, vzniklo právo na vrátení skutočne poskytnutého plnenia, teda poskytnutej pôžičky bez úrokov a akýchkoľvek poplatkov. V konaní bolo nesporne preukázané, že žalobkyni bol poskytnutý úver vo výške 418 eur, pričom žalobkyňa uhradila sumu 563,55 eur, čo vyplýva aj zo žalovaným predloženého prehľadu splátok a úhrad, ako aj zo žaloby. V dôsledku skutočností, že zmluvu o pôžičke treba považovať za bezúročnú a bez poplatkov, žalovaný má povinnosť vrátiť žalobkyni sumu predstavujúcu bezdôvodne obohatenia vo výške 142,55 eur.

17) Rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne, pokiaľ sú posudzované nároky žalobkyne na vrátenie bezdôvodného obohatenia. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia v § 117 Občianskeho zákonníka stanovuje všeobecnú 2-ročnú premlčaciu dobu, ale právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za 3 roky, ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie za 10 rokov odo dňa, kedy k nemu došlo.

18) Súd prvej inštancie vychádzal z 10-ročnej premlčacej doby na uplatnenie práva pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení. Súd konštatuje, že žalovaná obchodná spoločnosť je poskytovateľom pôžičiek a úverov na profesionálnej báze, je podnikateľom, preto sa predpokladá u takýchto spoločností vyššia odborná úroveň a aj zodpovednosť za porušenie zmluvných povinností. Zmluvné podmienky sú tvorené poskytovateľom úveru aj s dôsledkami pre navrhovateľa zmluvných podmienok. Žalovaná ako odborná organizácia a nebankový subjekt, pri uzatváraní zmlúv koná evidentne úmyselne so snahou dosiahnutia zisku, preto takýto subjekt nesie aj väčšiu zodpovednosť za férové pravidlá pri poskytovaní úveru a dôsledky z porušenia zákonných povinností. Z hľadiska doterajšej praxe je nesporné, že nebankové subjekty majú svoje podmienky upravené menej korektne ako banky z hľadiska dojednávania odplaty za poskytnutie úveru či úročných sadzieb i následkov porušenia zmluvnej povinnosti, čo je predmetom desiatok tisícov súdnych sporov z vymáhania záväzkov zo zmlúv, ktoré často nerešpektujú dobré mravy a odporujú pravidlám poctivého obchodného styku. Závery o začatí plynutia 10 ročnej objektívnej premlčacej lehoty prijaté súdom prvej inštancie, sú správne. Od „Združenia“ žalobkyňa zistila, že plnenie voči žalovanému nebolo v celom rozsahu dôvodné a následne podala žalobu na súd. Preto sa odvolací súd plne stotožnil s argumentáciami žalobkyne, ale aj súdu prvej inštancie v tom, že žalovaný ako subjekt pôsobiaci dlhoročne na finančnom trhu mal vedomosť o nárokoch, ktoré uplatňoval v rozpore so

zákonom, napriek tomu tak postupoval v množstvách ďalších zmlúv a jeho konanie je možné hodnotiť ako úmyselné.

19) Podľa ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situácia spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.

20) Uvedené ustanovenie, ale nemožno vykladať tak, aby do odplaty obvykle požadovanej na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch sa zahrňovali i údaje od tých subjektov finančného trhu, ktoré poskytujú neprimerané až úžernícke úroky. Pripustenie takejto možnosti rozhodne nebolo vôľou zákonodarcu a preto pre účely zistenia výšky obvyklej odplaty sa musí vychádzať z údajov finančných inštitúcii poskytujúcich spotrebiteľské úvery za primerané odplaty riadiac sa zásadou dobrých mravov upravenou v ustanovení § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

21) Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka patrí k právnym normám s relatívne neurčitou hypotézou, t. j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého, dopredu neobmedzeného okruhu okolnosti. Pri posudzovaní, či konanie účastníka občianskoprávneho vzťahu je v súlade či v rozpore s dobrými mravmi, zákon výslovne neurčuje z akých hľadísk má súd vychádzať. Rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky pre použitie ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka alebo ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka je vždy potrebné urobiť po starostlivej úvahe, v rámci ktorej musia byť zvážené všetky rozhodujúce okolnosti.

22) Pri dojednávaní úrokov koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri poskytnutí peňažných prostriedkov uspokojí bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty za užívanie poskytnutých finančných prostriedkov, a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom. Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu a dohodu o úrokoch často práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokových sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie však viac ako o 100 % oproti priemeru bánk. V zmluve dohodnutá úroková sadzba úveru vo výške 52,58 % viac ako 4 - násobne prevyšuje priemernú úrokovú sadzbu 11.23 % uplatňovanú bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek v čase uzavretia zmluvy o pôžičke. Dohodnutá úroková miera teda podstatne prevyšuje obvyklú úrokovú mieru, a preto je potrebné prijať záver o neplatnosti dojednania o úrokoch pre rozpor s dobrými mravmi podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka.

23) Majúc na zreteli uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie okrem výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania ako vecne správny potvrdil podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 C.s.p.

24) O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 396 odsek 1 C.s.p. v spojení s § 255 odsek 1 C.s.p. tak, že žalobkyni, ktorý by mala mať s poukazom na úspech v odvolacom konaní nárok na náhradu trov odvolacieho konania náhradu nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

25) Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).