Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/331/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Deákovej a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a Mgr. Dušana Ďuriana ako členov senátu, v spore žalobkyne P. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XX, zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Ďurčaťovou, so sídlom Advokátskej kancelárie v Martine, Kollárova 35, proti žalovanému V. I. nar. XX.XX.XXXX, bytom v G. K., V. L. XXX/XX, zastúpeného Špireková & Partners, s.r.o., so sídlom Advokátskej kancelárie v Žiari nad Hronom, Nám. M. Slovenskej 6, IČO: 47 232 811, konajúca prostredníctvom JUDr. Barbary Špirekovej, usadenej euroadvokátky, v konaní o zaplatenie 951,65 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 5C/47/2015-105 zo dňa 25.01.2016, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu (prvý výrok), žalobkyni uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 275,89 EUR (druhý výrok) a žalobkyni uložil aj povinnosť nahradiť trovy štátu vo výške 6 EUR (tretí výrok). Z jeho dôvodov vyplýva, že vychádzal z ustanovení §657, §658 ods.1, §39 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej v texte aj ,,OZ“) a konštatoval, že právny predchodca žalobkyne Igor Šávoľ ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzatvorili zmluvu o pôžičke a uznanie dlhu dňa 01.12.2010. V zmysle uzavretej zmluvy žalovaný ako dlžník prehlásil, že si je vedomý skutočnosti, že v deň podpisu tejto zmluvy prevzal od veriteľa sumu 20.000 EUR titulom pôžičky a túto pôžičku sa zaväzuje veriteľovi vrátiť. Zároveň konštatoval aj uznanie dlhu. V čl. 1 bod 1 zmluvy o pôžičke je uvedené, že veriteľ poskytol ku dňu podpisu tejto zmluvy dlžníkovi pôžičku vo výške 20.000 EUR; v bode 1.2 zmluvy sa dlžník zaviazal, že pôžičku vráti veriteľovi tak, aby v lehote do 30.02.2011 bola odovzdaná celá požičaná suma vrátane príslušenstva vo výške 1.992 EUR, to je spolu 21.992 EUR do rúk veriteľa. V bode 2.1 zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že veriteľ má právo požadovať od dlžníka popri vrátení istiny aj úrok, ktorý zodpovedá mesačnému plneniu vo výške 664 EUR, to je za obdobie od uzatvorenia zmluvy od 01.12.2010 do 30.02.2011, spolu 1.992 EUR. Igor Šavol dňa 08.10.2012 zomrel. Na základe uznesenia Okresného súdu Martin sp. zn. 17 D606/2012, Dnot 215/2012 zo dňa 18.12.2013, právoplatného dňa 15.01.2014, nadobudla žalobkyňa pohľadávku poručiteľa proti žalovanému ku dňu 20.09.2012 vo výške 3.158,41 EUR s príslušenstvom. Táto skutočnosť založila aktívnu legitimáciu žalobkyne v konaní. Okresný súd považoval z vykonaného dokazovania za preukázané, že žalovaný si požičal 20.000 EUR od právneho predchodcu žalobkyne, ktoré mal aj s príslušenstvom vrátiť právnemu predchodcovi žalobkyne do 30.02.2011. Hoci predmetný deň (30.02.2011) neexistuje, z výpovede samotného žalovaného vyplynulo, že finančné prostriedky mal v zmysle dohody vrátiť do konca mesiaca február 2011; aj keď medzi účastníkmi vznikol spor o tom, akým spôsobom žalovaný prevzal finančné prostriedky od právneho predchodcu žalobkyne, keďže žalovaný túto skutočnosť nenamietal, dôkazy o tejto skutočnosti vzhľadom na hospodárnosť konania nevykonával; sporné nebolo tiež, že žalovaný sa zaviazal vrátiť peniaze do konca februára 2011; žalovaný dlh vrátil právnemu predchodcovi vo výške 12.000 EUR dňa 25.05.2011, 3.000 EUR dňa 12.09.2011 a 3.000 EUR dňa 24.07.2012; spolu vrátil žalovaný právnemu predchodcovi žalobkyne sumu 22.000 EUR. Príslušenstvo vo výške 1.992 EUR, ktoré sa v zmysle zmluvy o pôžičke žalovaný zaviazal vrátiť právnemu predchodcovi žalobkyne, predstavovalo úrok, zodpovedajúci v zmysle bodu 2.1 zmluvy mesačnému plneniu vo výške 664 EUR, za obdobie od uzavretia zmluvy od 01.12.2010 do 30.02.2011 celkom sumu 1.992 EUR; táto suma zodpovedá ročnému úroku vo výške 39,84 %. Z úrokových sadzieb Národnej banky Slovenska okresný súd zistil, že pri spotrebiteľských a ostatných úveroch, poskytovaných pre domácnosti na obdobie do jedného roka, bola za rok 2011 úroková sadzba 6,91 %, pričom za 4. štvrťrok 2011 predstavovala 7,45 % a za 2. polrok 2011 vo výške 7,19 %. Preto súd považoval zmluvu v časti o výške úroku, to je odplaty, za neplatnú z dôvodu, že sa prieči dobrým mravom. Výška úroku nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi, možno žiadať len priemerný úrok. Neprimeraná je taká výška úroku, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru, v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovanými bankami pre poskytnutie pôžičiek. Preto súd posúdil časť zmluvy o pôžičke o dohode o úroku z omeškania ako absolútne neplatný právny a žalovanému vznikla povinnosť vrátiť žalobkyni len poskytnutú istinu vo výške 20.000 EUR a zákonný úrok z omeškania. Žalovaný sa s plnením dostal do omeškania, preto žalobkyni vzniklo právo na zaplatenie zákonného úroku z omeškania v zmysle §517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s §3 ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., účinného do 31.01.2013. Žalobkyni vzniklo právo na zákonný úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 12.000 EUR od 01.03.2011 do 24.05.2011 vo výške 248,55 EUR, zo sumy 7.000 EUR od 01.03.2011 do 11.09.2012 vo výške 334,85 EUR, zo sumy 1.000 EUR od 01.03.2011 do 23.07.2012 vo výške 127,75 EUR; spolu zákonný úrok z omeškania predstavuje 709,15 EUR. Žalovaný bol povinný zaplatiť právnemu predchodcovi žalobkyne sumu 20.000 EUR titulom istiny a sumu 709,15 EUR titulom zákonného úroku z omeškania vzhľadom oneskorené plnenie; spolu mal zaplatiť 20.709,15 EUR; zaplatil 22.000 EUR a ešte sumu 8 EUR, ako to konštatovala sama žalobkyňa. Preto súd žalobu v plnom rozsahu zamietol. Súd konštatoval, že právny predchodca žalobkyne nekonal pri uzatváraní zmluvy o pôžičke v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti; zmluva o pôžičke nemá charakter spotrebiteľskej zmluvy. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa §142 ods. 1, §149 ods.1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, platného a účinného do 30.06.2016. Úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia v súlade s §10 ods. 1, §13a ods. 1 písm. a),b),d), §15 a §16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách advokátov, spolu vo výške 275,89 EUR. O trovách štátu rozhodol podľa §148 ods.1 O.s.p. vo vzťahu k vyplatenému svedočnému vo výške 6 EUR.

2. Proti rozsudku okresného súdu podala prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobkyňa. Navrhla rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Poukázala na to, že zo strany právneho predchodcu žalobkyne nebola žalovanému poskytnutá možnosť splácať dlh po lehote splatnosti splátkami, žalovaný ho nepožiadal o predĺženie lehoty na splatenie požičanej istiny. Žalovaný sa nemusel dostať do omeškania s vrátením požičaných finančných prostriedkov. Nestotožnila sa s názorom okresného súdu v časti, že zmluva o pôžičke je neplatná ohľadom dohody o výške úrokov z dôvodu, že sa prieči dobrým mravom podľa §39 Občianskeho zákonníka; dohodnuté úroky žalovaný v čase uzavretia zmluvy o pôžičke žiadnym spôsobom nerozporoval, navyše predmetné dohodnuté úroky v zmysle zmluvy o pôžičke zaplatil, čo do výšky a dôvodu ich teda konkludentne uznal. Finančné prostriedky boli poskytnuté právnym predchodcom žalobkyne ako fyzickou osobou, nie ako podnikateľským subjektom, pričom išlo o ojedinelý prípad. Žalovaný potreboval okamžite finančné prostriedky, právny predchodca žalobkyne preto vopred neskúmal jeho majetkové pomery, neskúmal, či bude v jeho možnostiach finančné prostriedky vrátiť. V prípade, ak by žalovaný nesúhlasil s dohodnutou výškou úrokov, mal možnosť zmluvu o pôžičke neuzavrieť a so svojou požiadavkou o poskytnutie finančných prostriedkov sa obrátiť na finančný ústav. Občiansky zákonník a ani iné predpisy výslovne nestanovujú, do akej výšky je možné pri peňažnej pôžičke dojednať úroky. Dohodnutý úrok predstavuje malú čiastku poskytnutých finančných prostriedkov.

Pôžička bola poskytnutá okamžite bez ručenia na obdobie troch mesiacov. Žalovaný zaplatil istinu až v júli 2012, to je takmer 17 mesiacov po dohodnutej lehote vrátenia finančných prostriedkov. Žalovaný predmetnú zmluvu o pôžičke uzavrel slobodne a vážne, jeho zmluvná voľnosť nebola ničím obmedzená. Nepreukázal, že by zmluva bola uzatvorená v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Žalovaný inicioval uzatvorenie zmluvy a akceptoval všetky podmienky, prevzal na seba záväzok vrátiť nielen požičanú istinu, ale aj dohodnuté úroky z pôžičky. Prvostupňový súd nebral do úvahy, že žalovaný zmluvne dohodnutý úrok zaplatil. Okresný súd svojím názorom poprel zmysel zmluvy o pôžičke ako odplatného právneho úkonu. Zdôraznila, že predmetom súdneho sporu sú úroky z omeškania a nie dohodnuté úroky, ktoré žalovaný uznal. Povinnosť platiť úroky z omeškania je založená na princípe objektívnej zodpovednosti ako určitá forma odplaty za poskytovanie pôžičiek; nárok na úrok z omeškania vzniká priamo zo zákona. Úroky boli vo finančných ústavoch v danom období zväčša vyššie a pohybovali sa od 8 % do 18 % v bankách, pričom nebankové inštitúcie mali, aj v súčasnosti majú dohodnutý úrok v značne vyššej výške. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa je plné nejasností a sú v ňom uvádzané rozporuplné skutočnosti. Prvostupňový súd nedostatočným spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie a bez právneho dôvodu odňal žalobkyni právo na úhradu zákonného úroku z omeškania. 3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Poukázal na to, že žalobkyňa pred začatím súdneho konania žiadala žalovaného o úhradu dlžnej sumy, vyplývajúcej zo zmluvy o pôžičke, najprv vo výške 5.000 EUR, následne vo výške 3.294,22 EUR a 3158,41; až neskôr, po prevzatí právneho zastúpenia žalobkyne JUDr. Ivetou Ďurčaťovou, bol žalovaný vyzvaný na úhradu sumy 951,60 EUR, čo malo predstavovať už iba úrok z omeškania. Uvedené je jednoznačne v rozpore s dobrými mravmi. Prvostupňový súd správne konštatoval, že zmluva o pôžičke je v časti zmluvne dohodnutého úroku, ktorý zodpovedá ročnému úroku 39,84 %, neplatná pre rozpor s dobrými mravmi. Nie sú relevantné tvrdenia žalobkyne o tom, že žalovaný nárok konkludentne uznal. Zásada zmluvnej slobody sa uplatňuje iba vo veciach vymedzených právnym poriadkom, pričom výsledok snaženia zmluvných strán nesmie narážať na právom chránené všeobecné záujmy tretích osôb. Právny predchodca žalobkyne zneužil možnosť a neskúsenosť žalovaného, ako aj jeho ťaživú životnú situáciu (hrozba exekúcie z dôvodu ručenia v prospech pána N., ktorý úver vybavoval; neskúsenosť s vybavovaním úverov, urgentná potreba finančných prostriedkov, hrozba straty obydlia atď.), aby od neho vylákal úrok vo výške 664 EUR na mesiac. Tvrdenie žalobkyne, že tak bolo bez ručenia a iných obmedzení, vyvracia samotný názov právneho úkonu o pôžičke a uznanie dlhu - ako i zabezpečenie pôžičky formou zmenky a napokon i skutočnosť, že žalovaný mal v čase uzavretia zmluvy o pôžičke vo svojom vlastníctve rodinný dom. Tiež nie sú pravdivé tvrdenie žalobkyne, že právny predchodca žalobkyne prenechal v deň podpisu zmluvy o pôžičke žalovanému sumu 20.000 EUR. Ako vyplýva z priložených potvrdení o zrealizovaní transakcie zo Všeobecnej úverovej banky a.s. v deň podpisu zmluvy o pôžičke, to je dňa 01.12.2010, bola žalovanému poukázaná na účet suma vo výške 5.000 EUR. 15.000 EUR bolo poukázaných na jeho účet až 03.12.2010. Preto navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v plnom rozsahu potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. 4. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného nevyjadrila.

5. Konanie v prejednávanej veci začalo pred 30.06.2016; dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte len ,,C.s.p.“), ktorým bol zrušený Občiansky súdny poriadok, a ktorý v §470 ods. 1 ustanovuje, že tento zákon platí aj na konania, začaté pred dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Krajský súd, ako súd odvolací v zmysle §34 C.s.p. vec preskúmal v rozsahu určenom §380 ods. 1, 2, C.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle §385 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie podľa §387 ods. 1,2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

7. Podľa §387 ods. 1,2 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Odvolací súd preskúmal všetky odvolacie námietky žalobkyne, ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Pretože odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami, uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či v konaní došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 380 ods. 2 C.s.p.).

9. Zmluva o pôžičke je jedným z najbežnejších občianskoprávnych vzťahov; vzniká na základe zmluvy o pôžičke, ktorou prenecháva veriteľ dlžníkovi veci, určené podľa druhu a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Zmluva o pôžičke je zmluvou neformálneho charakteru; zmluvné strany môžu zmluvu uzavrieť akýmkoľvek spôsobom, nevzbudzujúcim pochybnosti o obsahu ich dojednania, pričom k založeniu zmluvného vzťahu dochádza reálnym odovzdaním veci. Hoci dohoda o dočasnosti prenechania veci je podstatnou náležitosťou zmluvy, neznamená to, že je potrebné dohodnúť aj presnú dobu vrátenia; ak presná doba vrátenia nie je dohodnutá v zmysle §563 OZ, je dlžník povinný dlh splatiť prvého dňa potom, čo ho o plnenie veriteľ požiada. Pri peňažnej pôžičke je možné dohodnúť odplatu, t.j. úroky. Hoci je zmluva o pôžičke reálnou zmluvou, čoho dôsledkom je, že k jej vzniku sa nevyžaduje iba plnenie definovaných podstatných náležitostí, ale jej vznik je daný až okamihom reálneho plnenia veriteľa, spravidla poskytnutím pôžičky, za prenechanie veci, t.j. odovzdanie peňažných prostriedkov je potrebné považovať aj bezhotovostný prevod peňažných prostriedkov, pretože iné posúdenie by bolo zbytočným a neodôvodneným obmedzením autonómie vôle zmluvných strán. Nie je vylúčené, aby v prípade, že predmet pôžičky (peniaze) nebol dlžníkovi odovzdaný a zmluva o pôžičke tak v zmysle §657 Občianskeho zákonníka nevznikla, bola zmluva, hoci označená ako zmluva o pôžičke pri splnení podmienok podľa § 51 posúdená ako zmluva nepomenovaná (rozhodnutie NS ČR 29Cdo 3977/2011). Nemožno ani vylúčiť, aby sa zmluvné strany dohodli, že peniaze, ktoré už boli dlžníkovi odovzdané z iného dôvodu, a ktoré je povinný veriteľovi vrátiť, budú naďalej (od uzavretia zmluvy o pôžičke) tvoriť predmet pôžičky (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Odo 209/2015 z 28. 03. 2007) (rozhodnutie NS ČR 28Cdo 3790/2008).

10. Z obsahu spisu v prejednávanej veci je zrejmé, že právny predchodca žalobkyne žalovanému na základe zmluvy o pôžičke požičal 20 000 EUR, ktoré sa tento zaviazal vrátiť do 3 mesiacov spolu s úrokom vo výške 1 992 EUR. Súčasne so zmluvou o pôžičke žalovaný podpísal aj uznanie dlhu aj zmenku. Žalovaný zaplatil celkom 22 000 EUR. Žalobkyňa ako právny nástupca veriteľa T. Z. žiadala od žalovaného úroky z omeškania vzhľadom na oneskorenú úhradu dlhu. Okresný súd zamietol žalobu, pretože považoval zmluvu v časti dohodnutého úroku za absolútne neplatnú v zmysle §39 OZ. Keďže podľa názoru odvolacieho súdu bolo potrebné aplikovať vo veci ustanovenie §3 OZ, t.j. ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní nebolo použité a jeho aplikácia je pre rozhodnutie vo veci významná, doručil krajský súd stranám sporu v zmysle §382 C.s.p. výzvu s možnosťou vyjadrenia k možnému použitiu tohto zákonného ustanovenia.

11. Žalobkyňa zotrvala na svojich predchádzajúcich vyjadreniach a odvolaní. Aplikácia §3 nie je dôvodná.

12. Žalovaný súhlasil s použitím §3 v prejednávanej veci.

13. Žalobkyňa predovšetkým tvrdí, že jej nárok spočíva len v úrokoch z omeškania vzhľadom na oneskorenú úhradu pôžičky žalovaným a nie v zmluvných úrokoch, ktoré už žalovaný zaplatil. Zmluva je podľa nej platná a súd ju nemal preskúmavať, pretože právny predchodca žalobkyne len vyšiel v ústrety žalovanému a poskytol mu finančné prostriedky bez akéhokoľvek zabezpečenia.

14. Takéto tvrdenia sú nesprávne; odvolanie nie je dôvodné. Z obsahu spisu vyplýva, že okrem zmluvy o pôžičke podpísal žalovaný aj uznanie dlhu aj zmenku; pôžička bola teda zabezpečená opakovane; okrem toho si účastníci zmluvy dohodli aj úrok (zákon umožňuje, nie ukladá povinnosť dohodnúť si úroky pri pôžičke); žalovaný vrátil istinu aj s dohodnutým úrokom; záväzok žalovaného preto zanikol splnením. Zaplatená suma, ktorú právnemu predchodcovi žalobkyne uhradil žalovaný, čo žalobkyňa potvrdila už vo svojej žalobe, nielenže postačuje na úhradu dlhu spolu so zmluvným úrokom aj úrokom z omeškania za oneskorené plnenie, ale túto sumu aj prekračuje. Zaplatením sumy 22 000 EUR došlo nielen k zaplateniu samotnej istiny, ale aj k zaplateniu vzniknutých úrokov z omeškania a to v poradí určenom podľa §566 ods. 2 Občianskeho zákonníka a teda najprv istiny a následne aj úrokov z omeškania. Úrok vzhľadom na jeho vyčíslenie z istiny a vzhľadom na dobu vrátenia pôžičky predstavoval úrok prevyšujúci bežné úroky pri úveroch a pôžičkách, poskytovaných finančnými inštitútmi v SR v danom období. Okresný súd tieto skutočnosti podrobne správne rozviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia.

15. So zreteľom na uvedené krajský súd súhlasí s názorom okresného súdu o tom, že žalobu je potrebné zamietnuť. Súd prvej inštancie vyhodnotil všetky dôkazy, ktoré vykonal na návrh strán; závery súdu prvej inštancie zodpovedajú zistenému skutkovému stavu, a jeho posúdenie po právnej stránke je správne.

16. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v plnom rozsahu potvrdil (§387 ods. 1, 2 C.s.p.).

17. Správne je aj rozhodnutie okresného súdu o trovách konania, osobitne odvolaním nenapadnuté.

18. V dôsledku úspechu žalovaného v odvolacom konaní mu krajský súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v zmysle §255 ods. 1, §262 ods. 1 C.s.p., v spojení s §396 ods. 1 C.s.p. s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§262 ods. 2 C.s.p.).

19. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C. s. p.).