Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10Co-221-2017.pdf
PDF · 165.64 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/221/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobcov: 1. X. X. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. X-X, X/X, XXXX B., Rakúsko, 2. H. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. X-X, X/X, XXXX B., Rakúsko, zastúpená advokátom: Mgr. Peter Németh, so sídlom Hlavná 45, Šamorín, proti žalovanej: U. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. T. XXX, XXXX P., Maďarská republika, zastúpená advokátkou: JUDr. Eva Bubniaková, so sídlom Krížna 8, Dunajská Streda, o zaplatenie 12.256,11 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcov 1 a 2 proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 5C/171/1996-806 zo dňa 14.03.2017, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovaná má voči žalobcom 1 a 2 p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie vo výroku I. žalobu zamietol, vo výroku II. žalobcom uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy štátu v sume 495,83 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet súdu a vo výroku III. žalovanej súd priznal náhradu trov konania v plnej miere.
2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie po citácii § 685 ods. 1, § 671 ods. 1, § 451 ods. 1 a 2, § 107 ods. 1 a 2, § 101, § 103 Občianskeho zákonníka, vecne odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že medzi stranami bola uzavretá nájomná zmluva v apríli v roku 1995 so spätnou účinnosťou od 01.04.1994 a to výlučne na byt /v skutočnosti rodinného domu/. Na pozemok a priľahlú záhradu, povalu a pivničné priestory žiadna zmluva nebola nájomníkmi podpísaná iba bol žalobcami vypracovaný návrh zmluvy o nájme. Nebola sporná medzi účastníkmi výška platby titulom nájomného a to od 10.01.1995 do 14.06.1995, platili nájomníci mesačne 637,- Sk a od 14.07.1995 vo výške 640,- Sk mesačne, od 21.08.1995 do 15.03.1999 za užívanie nehnuteľnosti žalovaní 1, 2 platili na účet žalobcov vo B. sumu 1.500,- Sk. Tieto platby žalobcovia aj prijali /do roku 2007/. Žalobcovia sa domáhali o vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 01.04.1994 do 31.07.1998. Nakoľko sa jedná o rodinný dom a priľahlú záhradu tento právny stav podlieha úprave ust. § 663 až § 684 OZ. Žrebčinec š.p. Šamorín nad akúkoľvek pochybnosť potvrdil, že evidenčné listy slúžili ako nájomné zmluvy. Zvlášť uzatvárané zmluvy o nájme bytu uzatvárané neboli. Za užívanie pivničných priestorov, povaly nádvoria a záhrady nájomníci neplatili. Tieto skutočnosti umožňujú súdu urobiť záver, že žalobcovia momentom nadobudnutia tejto nehnuteľnosti do vlastníctva vstúpili do práv a povinností pôvodného vlastníka Žrebčinu Šamorín. V odplatnom užívaní počas vlastníctva žrebčinca bol iba rodinný dom na základe evidenčného listu., teda žalobcovia sa stali prenajímateľmi za rovnakých podmienok .Tento postup bol plne splnený na základe nájomnej zmluvy s účinnosťou od 01.04.1994. Pri určení výšky nájomného zmluvné strany vychádzali
z evidenčného listu, ktoré nájomné bolo riadne uhrádzané na účet žalobcov. Záhrada, nádvorie povala a pivnica počas vlastníctva žrebčinca bola v bezodplatnom užívaní - výpožičke, preto žalobcovia ako nový vlastníci vstúpili do právneho postavenia požičiavateľov. Žalobcovia v konaní neprodukovali žiaden relevantný dôkaz o zmene týchto právnych vzťahov. Za skutkovo významnú okolnosť súd považuje zistenie, že žalovaná žiadnym spôsobom neporušila svoju právnu povinnosť, v konaní nevyšlo najavo, že by sa bezdôvodne obohatila na úkor žalobcov, preto nemôže byť zaviazaná k povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie. Žalovaná prostredníctvom právnej zástupkyne vzniesla aj námietku premlčania.
3. Žalobcovia prostredníctvom právnych zástupcov tvrdili, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je premlčaný, nakoľko už samotnou žalobou zo dňa 28.09.1996 v podstate sa domáhali o vydanie bezdôvodného obohatenia, avšak v žalobnom návrhu tento návrh nesprávne označili ako nájomné vychádzajúc z toho, že medzi žalobcami a žalovanými bola uzavretá platná nájomná zmluva. Skutkovým a právnym základom bolo neoprávnené užívanie predmetných nehnuteľností žalovanými a to bez ohľadu nato, či bol nárok žalobcov označený ako nájomné alebo kvalifikované ako bezdôvodné obohatenie. Súd sa nestotožnil s názorom právnych zástupcov žalobcov a to preto, že v pôvodne podanej žalobe okrem vypratania nehnuteľnosti sa domáhali aj zaplatenia okrem nájomného aj odškodné, ktoré vyslovene určili sumou 1.000,- Sk mesačne od 01.09.1996 až do vypratania nehnuteľnosti. Nájomné podľa názoru súdu nebolo požadované logickým výkladom petitu, pretože vyslovene sa domáhali odškodného okrem nájomného. Z odôvodnenia pôvodnej žaloby vyplýva, že odškodné žiadajú z dôvodu, že vyhotovenú nájomnú zmluvu na ostatné nehnuteľnosti, ktoré žalovaná prenajala okrem bytu, napriek ústnej dohode odmietla podpísať. Vyslovene uvádza, že odškodné žiada za užívanie nebytových priestorov a pozemku. Za nájom domu nežiadal žiadnu úhradu. Zrejme žalobcovia si boli vedomí, že žalovaná na základe dohody riadne platila nájomné za užívaný dom. Žalobcovia prvýkrát uplatnili vydanie bezdôvodného obohatenia až podaním zo dňa 10.12.2009 ako upresnenie opravného podania zo dňa 27.05.2002. Týmto podaním sa domáhali o zaplatenie nájomného za obdobie od 01.09.1996 do 31.07.1998 v sume 147.500,- Sk. (č.l. 76). V podaní zo dňa 27.05.2002 právny zástupca žalobcu uviedol, že žiada odškodné vo výške 1.000,- Sk mesačne od 01.09.1996 za majetkovú a nemajetkovú ujmu, z dôvodu, že nájomcovia užívajú záhradu bez právneho dôvodu. Tento návrh čo do náhrady škody žalobcovia zobrali späť a uznesenie o zastavení konania nadobudlo právoplatnosť dňa 10.07.2013. Z uvedeného dôvodu sa nemôže súd stotožniť s názorom žalobcov, že v pôvodnej žalobe už bolo uplatnené nájomné. Až podaním zo dňa 27.05.2002 si uplatnili nájomné od 01.09.1996, aj keď to nazvali upresnením žaloby. V skutočnosti išlo o uplatnenie nového nároku. Od 01.04.1994 žiadali zaplatiť nájomné iba podaním zo dňa 16.03.2010. Dovtedy žalované obdobie podľa podania zo dňa 27.05.2002 bolo od 01.09.1996 do 31.07.1998. Zo spisu nepochybne vyplýva, že vydania bezdôvodného obohatenia, predtým zaplatenia nájomného sa domáhali prvýkrát žalobcovia podaním zo dňa 27.05.2002 za obdobie od 01.09.1996 do 31.07.1998. Až podaním zo dňa 10.12.2009 žiadali vydanie bezdôvodného obohatenia od 01.04.1994. Odškodné, ktoré si uplatnili pôvodnou žalobou, zobrali späť a konanie v tejto časti bolo právoplatne zastavené. Nárok žalovaných je premlčaný, nakoľko dvojročná premlčacia lehota aj poslednej splátky začala plynúť 01.08.1998 a uplynula dňa 01.08.2000. Ako už bolo vyššie uvedené nárok o zaplatenie nájomného bez ohľadu na právnu kvalifikáciu bol uplatnený po uplynutí premlčacej doby a to dňa 27.05.2002. Z uvedených dôvodov súd prihliadol na uplatnenú námietku premlčania, nakoľko táto námietka bola dôvodná. Rozhodnutie o náhrade trov konania sa opiera o ust. § 255 ods. 1 C.s.p. Žalovaná mala v konaní plný úspech, preto jej bola priznaná náhrada trov konania v plnej miere.
4. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca 1 prostredníctvom pôvodného právneho zástupcu, ktorým navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Podľa odvolateľa súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nedostatočnosťou odôvodnenia svojho rozhodnutia tiež zasiahol do jeho práva na spravodlivý súdny proces. Podľa odvolateľa nadobudnutím predmetného rodinného domu a záhrady spolu so žalobkyňou 2 vstúpili do práv pôvodného prenajímateľa, a to vo vzťahu k predmetu nájomného vzťahu. Žalovaná a jej manžel mali v odplatnom užívaní byt nachádzajúci sa v rodinnom dome, nie rodinný dom. Z evidenčného listu k bytu č. XX zo dňa 01.07.1992, ktorý mal slúžiť ako (nájomná) zmluva nijako nevyplýva záver prvoinštančného súdu o tom, že by užívacie právo malo žalovanej a jej manželovi patriť aj k pivničným priestorom, nádvoriam, povale a záhrade. Žiadne z uvedeného totiž nemá povahu príslušenstva bytu. Užívanie nebytových priestorov rodinného domu a záhrady definoval prvoinštančný súd ako výpožičku, keď prijal vyjadrenie právneho nástupcu
predošlého vlastníka rodinného domu a záhrady z 11.12.2013 o ich bezodplatnom užívaní. Manžel žalovanej bol zamestnancom vlastníka rodinného domu a záhrady a ich užívanie mohlo, alebo malo mať povahu nepeňažnej mzdy podobne, ako nezúčtovávanie vodného a stočného. Dňa 21.02.1994 bola medzi žalobcom a manželom žalovanej p. B. B. uzavretá nová nájomná zmluva o nájme bytu, a to na dobu určitú, do 31.03.1994. Tým ale zároveň došlo k skončeniu doterajšieho nájomného vzťahu s odkazom na ust. §§ 570 a nasl. OZ, ak tento existoval. Túto zmluvu považuje s odkazom na ust. § 145 OZ za platne uzavretú, čo konštatuje aj odvolací súd v odôvodnení rozsudku z 28.03.2013 (na str. 7). Právne významnou je aj skutočnosť, že nová nájomná zmluva bola uzavretá práve s manželom žalovanej, ktorý mal byť zamestnancom podniku Žrebčinec Šamorín š.p., z titulu čoho mu mal vzniknúť nájomný vzťah a tým následne aj nájomný vzťah žalovanej ako manželky s odkazom na ust. §§ 703 a nasl. OZ. Nájomná zmluva zo dňa 21.02.1994 mala zároveň povahu zmluvy o budúcej nájomnej zmluve o nájme rodinného domu a záhrady, ktorá mala byť uzavretá od 01.04.1994 na dobu neurčitú alebo dobu určitú. Až dňa 08.04.1995 podpísala len žalovaná so žalobcami novú Zmluvu o nájme bytu na dobu neurčitú; text zmluvy zároveň odkazoval na uzavretie osobitnej zmluvy o nájme pivnice, povaly a záhrady. K uzavretiu tejto nájomnej zmluvy ale už písomnou formou nedošlo a zmluva bola uzavretá len ústne. Jej existencia bola v spore sporná. Žalovaná tiež pred súdom opakovane dňa 30.11.2009 a dňa 16.03.2010 existenciu takejto ústne uzavretej nájomnej zmluvy pripustila, keď bola ochotná uhradiť svoj podiel na nájomnom do 31.12.1997. Preto záver súdu prvej inštancie o trvaní zmluvných vzťahov založených medzi manželom žalovanej a predchádzajúcim vlastníkom rodinného domu a záhrady nie je správny. Uzavretím novej nájomnej zmluvy dňa 21.02.1994 sa totiž zmluvné vzťahy jednoznačne zmenili. Prvoinštančný súd uzaviera, že žalobcovia nadobudnutím rodinného domu a oplotenej záhrady vstúpili aj do zmluvy o výpožičke na stranu požičiavateľa. Súd ale nedefinuje, v zmysle ktorého zákonného ustanovenia by sa tak malo stať. Preberá tu len záver odvolacieho súdu (bod 16 uznesenia KS TT č.k. 10Co/272/2016-760 z 24.08.2016). Neexistuje žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by prikazovalo vlastníkovi veci strpieť jej bezodplatné užívanie inou osobou. Analógia s ust. § 680 ods. 2 OZ nie je možná, keďže ide o špeciálne zákonné ust. týkajúce sa nájmu veci, ale nie výpožičky. Prvoinštančný súd potom na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň vec nesprávne právne posúdil.
5. V konaní bolo sporným, či medzi sporovými stranami vôbec existoval platný zmluvný vzťah, alebo žalovaná (a jej manžel a neskôr rozvedený manžel) užívali rodinný dom (jeho nebytové priestory) a záhradu bez právneho titulu. Žalobcovia tvrdili a preukazovali, že medzi nimi a žalovanou bola ústne uzavretá zmluva o nájme pozemkov a nebytových priestorov, avšak rovnako preukazovali vypovedanie tejto zmluvy listom zo dňa 28.05.1996 doručeným dňa 30.05.1996. (č.1. 16). Preto žalobcovia zastávajú názor o ich užívaní bez právneho dôvodu (bez zmluvného vzťahu), žalobcovia nemali záujem na bezodplatnom užívaní ich majetku žalovanou, čo jej aj jasne deklarovali. Odvolateľ namieta záver súdu prvej inštancie o premlčaní. Žalobcovia sa žalobou zo dňa 28.09.1996 domáhali zaplatenia okrem nájomného aj odškodnenia vo výške 1.000,- Sk mesačne od 01.09.1996 do vypratania, keď predložka okrem má význam povedľa, navyše, popri. Odkazujúc na uznesenie odvolacieho súdu č.k. 9Co/26/2013-342 pre posúdenie včasnosti uplatneného nároku nie je rozhodujúce jeho právne posúdenie, ale včasné uvedenie rozhodujúcich skutočností. Záver súdu o tom, že pôvodnou žalobou nežiadali nájomné za užívanie domu, je nesprávny. Pivnica a povala sú časťami rodinného domu a žalobou sa domáhali zaplatenia nájomného aj odškodnenia, nedomáhali sa len platenia nájomného za byt v rodinnom dome. Už v žalobe zo dňa 28.09.1996 sa konštatuje výška mesačného nájomného za užívanie pozemkov a nebytových priestorov v rodinnom dome na sumu 2.500,- Sk + 104,- Sk ako záloha na vodné a stočné, pričom znaleckým dokazovaním súd v konaní ustálil výšku bezdôvodného obohatenia vyššou sumou, na základe čoho bol uplatnený nárok upresnený. Prvoinštančný súd uzaviera, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia (prv nájomné) žalobcovia žiadali až od 01.09.1996, a to v dôsledku podania z 27.05.2002. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 01.04.1994 žiadali až podaním z 10.12.2009. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že ústne uzavretá zmluva o nájme pozemkov, pivnice a povaly nebola platne uzavretá, pričom zároveň konštatoval, že žalovaná uvedené priestory a pozemky užívala, mal uplatnený nárok na zaplatenie nájomného a odškodného v zmysle vyššie cit. usmernenia odvolacieho súdu hodnotiť ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia a tento nárok priznať. Potom ale zároveň musí platiť, že žalobcovia nárok uplatnili už prvým podaním vo veci; t.j. žalobou zo dňa 28.09.1996. Žalobcovia od počiatku žiadali o priznanie nájomného, ktorého výška (pri upresnení žaloby v podaní z 27.05.2002 - na č.1. 75 a 76) bola za 59 mesiacov, potom nemohlo ísť o nárok od 01.09.1996, ako je nesprávne uvedený údaj v podaní JUDr. G.. Tento nárok totiž v čase podania žaloby ani nebol splatný, avšak existoval a bol splatný už od 01.04.1994 (v upresnení z 27.05.2002 rovnako nesprávne uvedený rokom 1995). V tejto súvislosti je potrebné
dať do pozornosti tiež názor KS TT obsiahnutý v uznesení č.k. 9Co/94/04-110 zo dňa 29.06.2004, ktorým odvolací súd dovtedajšie podania hodnotí ako nárok na zaplatenie nájomného za obdobie od 01.04.1994 do 31.07.1998. Podľa obsahu podania z 10.12.2009, bolo toto učinené v dôsledku zistení v súdnom konaní o neplatnom dojednaní nájomnej zmluvy o nájme pozemkov a nebytových priestorov v rodinnom dome. Preto bol už v žalobe uplatnený nárok na zaplatenie nájomného nanovo kvalifikovaný ako bezdôvodné obohatenie. Ak prvoinštančný súd tieto okolnosti a obsah podaní hodnotí inak, činí na ich základe nesprávne skutkové zistenia, ktoré sú tiež dôsledkom jeho nesprávneho právneho posúdenia veci, učineného dokonca v rozpore s usmernením odvolacieho súdu. Súd prvého stupňa napokon konštatuje, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia mal v poslednej splátke premlčať dňom 01.08.2000, t.j. uplynutím 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby. Súd ale opomína, že subjektívna premlčacia doba začína plynúť až okamihom, kedy sa oprávnený dozvie, že sa na jeho úkor obohatila konkrétna osoba (§ 107 ods. l OZ). Ako z priebehu konania a vykonaného dokazovania vyplýva, užívacie vzťahy k predmetnému pozemku a nebytovým priestorom rodinného domu boli neprehľadné, čo bolo tiež dôsledkom rozvodu žalovanej s jej manželom. Až do podania z 10.12.2009 ako dôsledok zistení v súdnom konaní, podľa ktorých by mala byť nájomná zmluva na pozemky a nebytové priestory neplatná, žalobcovia žiadali zaplatenie nájomného, ktoré až v dôsledku tejto zmeny v právnom posúdení zo strany súdu vykonanom potom, čo súd pokračoval v konaní, hodnotili ako bezdôvodné obohatenie. Odvolateľ poukázal tiež na to, že súd už dňa 02.05.1997 vo veci nekonal z dôvodu spochybnenia vlastníckeho práva žalobcov, konanie bolo prerušené a pokračovalo sa v ňom až 07.09.2009.
6. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie aj žalobkyňa 2 prostredníctvom právneho zástupcu, ktorým navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť, alebo ho zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, uplatniac odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) CSP. Tvrdenia súdu prvého stupňa uvádzané v bodoch 15, 16, 17, hlavne však 19, 21, 22, 27, 28, 33, 34 a 38 odôvodnenia napadnutého rozsudku, o ktoré súd opiera svoje rozhodnutie sa nezakladajú na pravde, sú v rozpore s výsledkami vykonaného dokazovania, skutkovým a právnym stavom veci a navyše podľa názoru žalobkyne v 2. rade sa zakladajú na nesprávnom právnom posúdení veci. Žalobkyňa má za to, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je zmätočné a nezodpovedá výsledkom vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa a následnej správnej aplikácii príslušnej právnej normy. Žalobkyňa v 2. rade v tejto súvislosti poukazuje aj na uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/272/2016-760 zo dňa 24.08.2016, ktorým krajský súd opakovane zopakoval a zdôraznil nedostatky v konaní súdu prvého stupňa. Žalobcovia v 1. a 2. rade sa samotnou žalobou zo dňa 28.09.1996 domáhali vypratania pozemkov v ich vlastníctve, zaplatenia nájomného vo výške 2.500,- Sk mesačne za nájom rodinného domu a bytu v ňom od 01.04.1994 s 1,5%-ným poplatkom z omeškania a platenia odškodného vo výške 1.000,- Sk za každý začatý mesiac od 01.09.1996 s 1,5%-ným poplatkom z omeškania až do vypratania a odovzdania špecifikovaných pozemkov vedených na liste vlastníctva č. XXXX katastrálne územie B., na ulici S.. XX. Medzi účastníkmi konania nebolo užívanie týchto nehnuteľností žalovanou sporné. Skutkovým a právnym základom uplatneného nároku predmetným návrhom na začatie konania bola ústne prejednaná nájomná zmluva na prenájom a užívanie celej nehnuteľnosti so žalovanou podľa dohody zo dňa 08.04.1995, čo bolo písomne podchytené vo výpočtovom liste a v nájomnej zmluve zo dňa 21.04.1995. Čo sa týka samotného súdneho konania, nakoľko zo strany žalovanej došlo k vyprataniu predmetných nehnuteľností, žalobcovia dňa 21.05.2002 návrh v časti o vypratanie nehnuteľnosti zobrali v celom rozsahu späť. V tejto časti konajúci súd konanie aj zastavil. Predmetom konania zostal uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle ust. § 451 a nasl. Obč. zákonníka s príslušenstvom z dôvodov, že nájomná zmluva o nájme bytu z neuvedeného dňa podpísaná len žalovanou je neplatná a že nájomná zmluva z 08.04.1995 písomne vyhotovená a predložená na podpis dňa 21.04.1995, žalovanou podpísaná nebola. Podľa odvolateľky nedošlo medzi účastníkmi k dohode o výške nájomného v zmysle ust. § 663 Občianskeho zákonníka, keďže žalovaná platila len nájomné podľa evidenčného listu od predchádzajúceho vlastníka nehnuteľností Žrebčinec Šamorín, štátny podnik Šamorín, podľa vlastného uváženia v sume 468,- Sk. Medzi žalovanou a právnym predchodcom žalobcov, Žrebčincom Šamorín, š.p., nebola podpísaná žiadna nájomná zmluva na užívanie nehnuteľností. Teda, neexistoval žiaden právny vzťah titulom nájmu nehnuteľnosti, do ktorého žalobcovia momentom nadobudnutia nehnuteľností do ich vlastníctva mohli so žalovanou vstúpiť. Nesprávny a teda ničím podložený je potom záver súdu prvého stupňa v bodoch 15 až 18 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Nesprávny, ničím nepodložený je aj záver súdu v bode 27 odôvodnenia, kedy uvádza, že Žrebčinec Šamorín, š.p. nad akúkoľvek pochybnosť potvrdil, že evidenčné listy slúžili ako nájomné zmluvy. Odvolateľka tiež namieta záver, že záhrada, nádvorie (bližšie však súd neuvádza, ktorá parcela, v akej výmere a podobne), ďalej pivnica, "povala??"
boli v bezodplatnom užívaní - výpožičke žalovaných. Uvedené tvrdenia súdu nemajú žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní. Pokiaľ bola žalovaná v nájme s právnym predchodcom žalobcov alebo v inom právnom vzťahu (napr. výpožičke), žalobcovia okamihom nadobudnutia nehnuteľnosti mali vstúpiť do takéhoto prípadného právneho vzťahu, pokiaľ však takýto právny vzťah nebol, žalobcovia nemohli účinne vstúpiť do právneho vzťahu so žalovanou titulom nájmu alebo iného právneho vzťahu k predmetnej nehnuteľnosti. V rámci vykonaného dokazovania pred súdom ani jeden z účastníkov konania, či už žalobcovia alebo žalovaná nikdy netvrdili, že by bola medzi nimi uzavretá akákoľvek platná nájomná zmluva v zákonom požadovanej forme, ani nijako nevyplynula skutočnosť, že by žalobcovia kedykoľvek akceptovali výšku žalovanou a jej bývalým manželom B. B. uhrádzaných úhrad, ako zhodu na výške nájomného. Pre platné uzavretie nájomnej zmluvy v zmysle ust. § 663 a nasl. Obč. zákonníka je nutné naplniť aj ďalšie obligatórne znaky tohto právneho úkonu a to označenie prenajímateľa a nájomcu, medzi ktorými sa zmluva uzaviera, predmet nájmu a odplatu za nájom. Samotná skutočnosť, že žalovaná a jej vtedajší manžel uhrádzali finančné plnenia, sama o sebe, bez ďalšieho nezakladá platne uzavretú nájomnú zmluvu medzi účastníkmi tohto konania. Samotná žalovaná si bola vedomá bezdôvodného obohatenia voči žalobcom, čím je daná aj jej pasívna legitimácia v tomto konaní ako jedinej osoby, ktorá protiprávne a bez právneho dôvodu užívala predmetné nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcov. Neobstojí preto tvrdenie prvoinštančného súdu o tom, že v konaní nevyšlo najavo, že by sa žalovaná bezdôvodne obohatila na úkor žalobcov, preto nemôže byť zaviazaná vydať bezdôvodné obohatenie. Na strane žalovanej došlo k bezdôvodnému obohateniu v zmysle ust. § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je premlčaný, nakoľko žalobcovia sa samotnou žalobou zo dňa 28.09.1996 v podstate domáhali vydania bezdôvodného obohatenia, avšak v žalobnom petite tento nárok nesprávne označili ako nájomné a odškodné. Z podanej žaloby jednoznačne vyplýva, že sa žalobcovia predmetnou žalobou domáhali vypratania uvedených pozemkov, ďalej nájomného a odškodného - náhrady škody vo výške 1.000,- Sk mesačne za každý mesiac od 01.09.1996 až do vypratania vyššie uvedených nehnuteľností žalovanou. Skutkovým a právnym základom bolo neoprávnené užívanie predmetných nehnuteľností žalovanou, z čoho jednoznačne vyplýva, že skutkovým základom bolo užívanie nehnuteľnosti bez právneho dôvodu a teda tomu zodpovedajúcemu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, s poukazom na ust. § 541 a nasl. Občianskeho zákonníka. Nie je povinnosťou žalobcov označiť svoj nárok, čo do jeho označenia ako právne striktného pojmu. Samotnou žalobou zo dňa 28.09.1996 sa však domáhajú rovnakého plnenia, z toho istého právneho dôvodu a základu, na tom istom skutkovom základe, spočívajúcom v neoprávnenom užívaní predmetných nehnuteľností žalovanou. Aj z uvedeného dôvodu je podaním žaloby zo dňa 28.09.1996 zachovaná lehota na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia a to v lehote akú predpokladá ust. § 107 ods. 1, ods. 2 Obč. zákonníka. Už sama skutočnosť, že sa žalobným návrhom zo dňa 28.09.1996 domáhali vypratania nehnuteľnosti, usudzuje jednoznačný záver, že právnym a skutkovým základom takéhoto podania a domáhania sa ochrany porušeného práva, môže byť iba neoprávnené užívanie nehnuteľností žalovanou. Bez ohľadu na to, či bol nárok žalobcov označený ako nájomné alebo odškodné, čo do právneho a skutkového základu však jednoznačne ako bezdôvodné obohatenie (mylne označené podaním zo dňa 03.06.2002 aj ako náhrada škody), od podania žaloby zo dňa 28.09.1996 sa domáhajú toho istého nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a to na tom istom skutkovom a právnom základe, ktorým je neoprávnené užívanie nehnuteľností žalovanou. Na takto ustálený skutkový základ, ktorý sa počas celého konania pred súdom prvého stupňa nijako nemenil, možno subsumovať záväzkovo - právny vzťah a to bezdôvodné obohatenie, ktoré nastalo na strane žalovanej.
7. Vzhľadom na uvedené nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatnený žalobou zo dňa 28.09.1996 nie je a nemôže byť premlčaný. Samotná žalovaná na pojednávaní dňa 30.11.2009 a 16.03.2010 uviedla, že je ochotná zaplatiť žalobcom titulom nájomného až do konca 1997, pretože od januára 1998 v predmetnom byte nebýva, jej podiel predstavuje 61.000,- Sk, ktorú istinu zaplatí do konca marca 2010. Aj z uvedeného vyplýva, že sa žalovaná bez akéhokoľvek právneho titulu a úmyselne bezdôvodne obohacovala na úkor žalobcov, plne si vedomá tejto skutočnosti. Zo strany žalovanej ide o úmyselné konanie smerujúce k bezdôvodnému obohateniu titulom užívania nehnuteľností bez akéhokoľvek právneho dôvodu. Úmysel žalovanej (či už priamy alebo nepriamy, ale jednoznačne skutkovo daný) existoval už v čase podania samotného žalobného návrhu a v podstate trvá až dodnes, nakoľko dotknuté nehnuteľnosti doposiaľ neboli vypratané. Vzhľadom na to je nutné pre premlčanie aplikovať ust. § 107 ods. 2 OZ o objektívnej 10-ročnej premlčacej dobe. Nesprávny je teda záver súdu prvého stupňa o tom, že nárok bol premlčaný, nakoľko dvojročná premlčacia lehota poslednej splátky začala plynúť dňom 07.08.1998 a uplynula dňa 01.08.2000. S poukazom na konštantnú judikatúru
súdov SR (R 37/1982), možno výšku bezdôvodného obohatenia ustáliť a jednoznačne určiť čo do peňažného plnenia až znaleckým dokazovaním, ktoré súd vo veci aj vykonal. Aj z uvedeného dôvodu neobstojí právna argumentácia súdu prvého stupňa o premlčaní nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, nakoľko zročnosť nároku nastala, čo do jeho peňažného vyjadrenia, až vykonaným znaleckým dokazovaním. Čo sa týka námietky premlčania zo strany žalovanej, táto nikdy počas konania pred súdom prvého stupňa nebola formulovaná náležite, jasne a určito, a to čo do dôvodov premlčania, výšky nároku, ktorý mal byť podľa žalovanej premlčaný, odkedy premlčanie nastalo, v čom premlčanie spočíva, k podstatným okolnostiam premlčania a podobne. Námietka premlčania sa musí v zmysle konštantnej judikatúry súdov SR uplatniť tak, aby prejav jeho vôle bol jednoznačný, určitý a zrozumiteľný napr. vyjadrením "vznášam voči nároku žalobcu námietku premlčania ... " Všeobecné vyjadrenia ohľadom premlčacej doby či ohľadom iných okolností sú pre účinné uplatnenie námietky premlčania nepostačujúce. Na námietku premlčania súd prihliadne len vtedy, ak sa dlžník premlčania zjavne dovolá; nestačí len všeobecné vyjadrenie dlžníka k časovému aspektu uplatneného nároku." (Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 5/98 zo dňa 25.03.1998). Zo strany žalovanej nedošlo k účinnému uplatneniu inštitútu premlčania. Z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia došlo k porušeniu práva žalobcov na spravodlivý proces. Z ustálenej judikatúry a Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne vyplýva, že medzi základné spravodlivého súdneho procesu patrí právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia (nález Ústavného súdu SR IV. ÚS 115/03). Súd prvého stupňa ani po viac ako 21 rokoch nebol schopný vyniesť nestranný a skutkovému stavu zodpovedajúci spravodlivý rozsudok. V tejto veci už opakovane poukazujúc na prieťahy v konaní pred súdom prvého stupňa, ako i na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 492/2015 zo 16.05.2016 a III. ÚS 47/09-28 z 24.02.2009, v ktorých ústavný súd jednoznačne ustálil porušenie základných ústavných práv žalobcov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobkyňa 2 namieta už vyše 21 rokov trvajúcu neefektívnu činnosť súdu prvého stupňa, aj v príčinnej súvislosti s ktorou, nebolo zo strany súdu doposiaľ spravodlivo a skutkovému a právnemu stavu náležite rozhodnuté.
8. Žalovaná odvolanie nepodala, k doručeným odvolaniam žalobcov 1 a 2 sa nevyjadrila.
9. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že obe odvolania proti rozsudku boli podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolania majú zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov 1 a 2 nie je dôvodné, v dôsledku čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny s použitím § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť.
11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil v otázke premlčania uplatneného nároku.
12. Odvolací súd v zmysle § 385 ods. 1 CSP nepovažoval za potrebné a účelné nariadiť vo veci pojednávanie, nakoľko vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovať či doplniť dokazovanie, pričom predmetom odvolacieho prieskumu bolo právne posúdenie otázok, ku ktorým sa všetky sporové strany už vyčerpávajúco a dostatočne vyjadrili. Nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem.
13. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobcovia 1 a 2 sa stali vlastníkmi špecifikovaných nehnuteľností, ktorých časť užívala žalovaná. Po tom, ako žalobcovia viackrát menili svoj návrh, predmetom konania zostal nárok voči žalovanej na zaplatenie sumy 12.256,11 Eur s prísl. titulom bezdôvodného obohatenia
za užívanie predmetných nehnuteľností v období od 01.04.1994 do 31.07.1998. O tomto nároku rozhodoval súd prvej inštancie a dôvodnosť jeho nepriznania je predmetom odvolacieho prieskumu.
14. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie takto uplatnený nárok nepriznal z dôvodu premlčania, rozhodujúce je posúdiť, kedy si žalobcovia 1 a 2 nárok uplatnili a kedy začala plynúť premlčacia doba.
15. Podľa § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
16. Bezdôvodné obohatenie je v § 451 ods. 1 konštruované ako záväzkový vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho sa niekto obohatil. Bezdôvodné obohatenie je v § 451 ods. 2 konštruované ako predmet plnenia, ktorý sa má vydať. Bezdôvodné obohatenie je teda zamerané len na to, aby sa vydalo tomu, na úkor koho bolo získané. Bezdôvodné obohatenie je majetkový prospech, ktorý bol získaný plnením bez právneho dôvodu. Ide o také plnenie, kde od začiatku nebol právny dôvod na plnenie. To znamená, že sa plnilo, hoci chýbala právna skutočnosť, najmä zmluva, na základe ktorej sa spravidla plní. Takýto prípad môže nastať vtedy, keď sa účastníci napríklad domnievajú, že uzavreli zmluvu, hoci ju neuzavreli, alebo niekto plnil omylom niekomu inému, s ktorým nebol v zmluvnom vzťahu. V takomto prípade však treba preskúmať, či nedošlo ku konkludentnému uzavretiu zmluvy, ak druhý účastník plnenie akceptoval a poskytol protiplnenie. Takýto postup je možný len vtedy, keď zmluvu možno uzavrieť v akejkoľvek forme, teda pokiaľ nie je obligatórna písomná forma.
17. Aktívna legitimácia pre uplatnenie práva zo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie vyplýva z § 456 Občianskeho zákonníka. Toto ustanovenie určuje subjekt, ktorý je v rámci tohto právneho vzťahu oprávneným. Je ním ten, na úkor koho sa predmet bezdôvodného obohatenia získal, teda ten koho majetkovej sfére došlo k zmenšeniu majetku. Kto je v rámci zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie pasívne legitimovaný, vyplýva z § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Toto ustanovenie určuje subjekt, ktorý je povinný vydať získané bezdôvodné obohatenie. Je ním ten, koho majetok sa na úkor druhého bezdôvodne zväčšil. Majetkový prospech môže spočívať aj v tom, že majetok povinného sa nezmenšil, hoci by sa zmenšiť mal, keby si obohatený za bežných okolností plnil svoje povinnosti. Všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením, musí sa vydať. Pre túto povinnosť je irelevantné, bez právneho významu, či ten kto bezdôvodné obohatenie získal, bol v dobrej viere alebo nie.
18. Podľa § 107 ods. 1 O.z. právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
19. Podľa § 107 ods. 2 O.z. najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
20. Podľa § 100 ods. 1 O.z. právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
21. Vznesenie námietky premlčania je bežným uplatnením práva vyplývajúceho zo zákona. Podľa platného právneho stavu súd nemá možnosť premlčanie práva odpustiť, ba práve naopak, premlčané právo veriteľovi nemôže priznať (§ 100 ods. 1 O.z. in fine).
22. Podľa § 122 ods. 2 O.z. koniec lehoty určenej podľa týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína. Ak nie je takýto deň v poslednom mesiaci, pripadne koniec lehoty na jeho posledný deň.
23. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo ustálené, že žalovaná užívala predmetné nehnuteľnosti bez uzavretia platnej nájomnej zmluvy, a teda bez právneho dôvodu, preto na jej strane vzniklo bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcov 1 a 2 ako vlastníkov predmetných nehnuteľností, ktorého výška zodpovedá hodnote obvyklého nájomného.
24. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia je majetkovým právom, a preto sa premlčuje podľa ustanovenia § 100 ods. 1 O.z.. Právo na vydanie získaného bezdôvodného obohatenia sa môže premlčať tak v subjektívnej dobe (§ 107 ods. 1 O.z.), ako aj v objektívnej dobe (§ 107 ods. 2 O.z.). Ak sa povinný subjekt premlčania dovolá, nemožno oprávnenému právo na vydanie získaného bezdôvodného obohatenia priznať, ak márne uplynula aspoň jedna z uvedených lehôt.
25. V prípade práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia teda zákon ustanovuje dvojročnú subjektívnu a trojročnú, resp. desaťročnú objektívnu premlčaciu dobu. Ich vzájomný vzťah je taký, že pokiaľ skončí plynutie jednej z nich a dôjde k vzneseniu námietky premlčania, premlčané právo nemožno oprávnenému priznať. Objektívna premlčacia doba začína plynúť od okamihu, keď k bezdôvodnému obohateniu skutočne (fakticky) došlo, a to bez ohľadu na to, či oprávnený o ňom vedel alebo nie. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Keďže oprávnený sa o bezdôvodnom obohatení nemôže dozvedieť skôr, ako vzniklo, ani subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr ako objektívna.
26. Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako takýto jeho nárok, vyplývajúci z týchto skutkových okolností, možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné (rozsudok Najvyššieho súdu SR 1 Cdo 67/2011). Oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 O.z.), keď získa znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie vyvodiť.
27. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 145/2004, v prípade práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, t.j. subjektívna a objektívna premlčacia doba. Jej začiatok je upravený odlišne; tieto dve premlčacie doby začínajú, plynú a končia nezávislé na sebe. Subjektívna premlčacia doba je kratšia - dvojročná, objektívna premlčacia doba je buď trojročná v prípade bezdôvodného obohatenia vzniknutého z nedbanlivosti alebo desaťročná, ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie. Za rozhodujúci pre začiatok plynutia subjektívnej 2-ročnej premlčacej doby je treba považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Nie je pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť sa potrebné skutočnosti dozvedieť už skôr. V danom prípade teda nie je podstatná a rozhodujúca okolnosť, kedy sa žalobca pri riadnej starostlivosti musel alebo mohol dozvedieť, že na jeho úkor došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, ale je rozhodujúce, kedy sa o tejto okolnosti skutočne dozvedel. Z § 107 ods. 1 OZ totiž vyplýva, že pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby k uplatneniu práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je rozhodujúci subjektívny moment, kedy sa oprávnený dozvie o okolnostiach, ktoré sú rozhodujúce pre uplatnenie tohto práva. Táto (subjektívna) vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor sa niekto bezdôvodne obohatil a o tom, v prospech koho k tomuto obohateniu došlo, pritom musí byť skutočná. Nie je pritom rozhodujúce, či sa oprávnený o svojom práve nedozvedel vlastným zavinením, teda či sa mohol o svojom práve dozvedieť alebo mal dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti.
28. Pre začiatok plynutia 3-ročnej, príp. 10-ročnej objektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je rozhodný okamih, kedy bezdôvodné obohatenie skutočne (fakticky) vzniklo. Bezdôvodné obohatenie získané plnením bez právneho dôvodu vzniká už samotným prijatím plnenia. Vtedy tiež začne plynúť objektívna premlčacia doba (por. rozsudok NS ČR zo 14.08.2007, sp. zn. 30 Cdo 2758/2006).
29. Okamihom, od ktorého sa začiatok plynutia objektívne premlčacej doby odvíja, je okamih vzniku zodpovednostného vzťahu z bezdôvodného obohatenia, a to bez zreteľa na to, či oprávnený subjekt o svojom práve na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia vedel alebo nie. Plnenie bez právneho dôvodu - bezdôvodné obohatenie získané plnením bez právneho dôvodu vzniká už samotným prijatím tohto plnenia; týmto okamihom začína plynúť objektívna premlčacia doba podľa § 107 ods. 2 OZ (por. rozsudok NS ČR z 30.05.2001, sp. zn. 33 Cdo 1864/2000).
30. Občiansky zákonník, ani iný občianskoprávny predpis pojem a podstatu úmyselného konania nevymedzuje, vychádza sa v právnej teórii z právnej úpravy zavinenia obsiahnutej v trestnom zákone. V prípade bezdôvodného obohatenia o úmysel priamy ide vtedy, ak ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, vedel, že svojím konaním získa bezdôvodné obohatenie a súčasne ho získať chcel. O úmysel nepriamy ide, ak ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, vedel, že svojím konaním obohatenie, ktoré mu nepatrí, môže získať, a s týmto následkom bol pre prípad, že nastane, uzrozumený. V oboch prípadoch je rozhodujúcim znakom úmyslu predchádzajúca vedomosť subjektu, ktorý sa neoprávnene obohatil, o tom, že svojím konaním získava (úmysel priamy) alebo získať môže (úmysel nepriamy) hodnoty vyjadriteľné v peniazoch, ktoré mu nepatria. Nie je rozhodujúce, či si bol dovolateľ vedomý presnej právnej kvalifikácie svojho konania, ale či si bol vedomý toho, že jeho konanie smeruje k získaniu majetkového prospechu na úkor iného spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva, a túto skutočnosť, vychádzajúc z jeho konania, akceptoval (por. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Odo 134/2002, zo dňa 23.01.2003 a sp. zn. 28 Cdo 326/2011, zo dňa 09.11.2011).
31. V danom prípade si žalobcovia 1 a 2 uplatnili nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 01.04.1994 do 31.07.1998, pričom v tomto prípade objektívna 3-ročná premlčacia doba uplynula dňa 31.07.2001.
32. Rozhodujúcou otázkou právneho posúdenia je, kedy si žalobcovia vyššie uvedený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatnili.
33. Z obsahu spisu a zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie vyplýva, že žalobou zo dňa 28.09.1996, doručenou súdu dňa 30.09.1996 (č.l. 1 a 2) sa žalobcovia 1 a 2 domáhali voči žalovanej vypratania pozemkov a to nádvoria a záhrady na parc. č. 25 a 26, vedené na LV č. XXXX v kat. území B., zároveň navrhli, aby sa žalovaná zdržala užívania a akéhokoľvek zásahu do nádvoria ležiaceho na parc. č. 26 a záhrady parc. č. 26. Ďalej si nárokovali okrem nájomného odškodné vo výške 1.000,- Sk mesačne za každý začatý mesiac od 01.09.1996 až do vypratania a odovzdania pozemkov.
34. Pôvodnou žalobou doručenou súdu dňa 30.09.1996 si teda žalobcovia 1 a 2 uplatnili len peňažný nárok na odškodné/náhradu škody vo výške 1.000,- Sk mesačne od 01.09.1996, ktorý sa skutkovo viazal na to, že žalobcovia žiadali od žalovanej vypratať a zdržať sa užívania a zásahov do nádvoria a záhrady. Predmetom žaloby nebol nárok na zaplatenie nájomného, uplatnenie takéhoto nároku nevyplýva zo znenia žaloby a ani z formulácie petitu, keď z obsahu žaloby nevyplýva, že žalovaná neplatí nájomné a titulom dlhu na nájomnom žiadajú zaplatiť konkrétnu sumu. V žalobe sa uvádza len to, že žalovaná užíva rodinný dom aj s pozemkami na základe ústnej dohody za dohodnutý nájom 2.500,- Sk mesačne s platnosťou od 01.04.1994. Formuláciou petitu žaloby, podľa ktorého žalobcovia 1 a 2 žiadajú okrem nájomného aj odškodné, je gramatickým (výraz okrem v tomto prípade vychádzajúc z kontextu žaloby vyjadruje vyňatie, vylúčenie niekoho, niečoho (z istého počtu); nepočítajúc do toho, negatívne vymedzenie toho, čo nežiadajú) a logickým výkladom potrebné dospieť k záveru, že žiadajú len presne špecifikované odškodné. Ak by žalobcovia žiadali aj zaplatenie nájomného, boli by v žalobe jasne špecifikovali, za aké obdobie a v akej výške. Určitosť žalobného návrhu, ktorá je jednou zo základných podmienok konania, keď musí byť jednoznačne zrejmé, čo je predmetom konania, t.j. čoho sa žalobcovia žalobou domáhajú, bola tak daná len vo vzťahu k nároku na odškodné/náhradu škody. Z obsahu žaloby podanej na súde dňa 30.09.1996 nemožno nijako vyvodiť, že si ňou žalobcovia uplatnili aj nárok na nájomné, keď žalobcovia v žalobe neuviedli, že sa ňou domáhajú aj zaplatenia nájomného, keď pre určitosť takéhoto návrhu by bolo nevyhnutné, aby jasne špecifikovali výšku nájomného a skutkovo vymedzili obdobie dlžného nájomného.
35. Podaním doručeným súdu dňa 19.05.1997 (č.l. 37-40) žalobcovia upresnili, že žalobu podávajú len voči žalovanej a vo vzťahu k nároku na odškodné doplnili, že si tento nárok uplatňujú s poukazom na § 424 Obč. zákonníka, keď žalovaná nerešpektovala výpoveď nájomnej zmluvy z 28.05.1996, nájom skončil 31.08.1996, žalovaná svoju povinnosť vypratať nádvorie a záhradu nesplnila, jej konanie je v rozpore s dobrými mravmi, poškodzuje žalobcov ako vlastníkov a spôsobuje im majetkovú ujmu - hospodárenie na pozemku, ako aj nemajetkovú ujmu - užívanie na trávenie voľného času.
36. Vo vzťahu k ďalšiemu samostatnému nároku na nájomné (nedoplatok na nájomnom) bol takýto jasný, určitý a zrozumiteľný návrh uplatnený až podaním doručeným súdu dňa 27.05.2002 (č.l. 75-76),
v ktorom žalobcovia jasne špecifikovali, že si uplatňujú dva samostatné nároky, a to nárok na priznanie odškodného, resp. náhrady škody za obdobie 01.09.1996 do 31.07.1998, t.j. 59 x 1.000,- Sk = 59.000,- Sk a nárok na nájomné na vo výške 147.500,- Sk s prísl. za obdobie od 01.09.1996 do 31.07.1998. Ďalším podaním označeným ako opravné podanie (č.l. 78), doručeným súdu dňa 04.06.2002, žalobcovia upresnili, že si uplatňujú nájomné za obdobie od 01.04.1994 do 31.07.1998 vo výške nedoplatku 55.040,- Sk s prísl. Ďalším podaním označeným ako upresnenie opravného podania zo dňa 27.05.2002 (č.l. 177-179), doručeným súdu dňa 10.12.2009, žalobcovia upresnili, že si uplatňujú voči žalovanej titulom bezdôvodného obohatenia za obdobie od 01.04.1994 do 30.07.1998 sumu 9.718,23 Eur s prísl. Žalobcovia 1 a 2 doručili súdu dňa 08.02.2016 ďalšiu zmenu - rozšírenie návrhu (č.l. 699-704, 706-711) a to na sumu 12.256,11 Eur s prísl., na základe znaleckého posudku č. 25/2015, o pripustení tohto rozšírenia žaloby rozhodol súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 16.02.2016 (č.l. 715).
37. Z vyššie uvedeného ustáleného skutkového stavu je teda jednoznačne zrejmé, že žalobcovia si v tomto konaní uplatňovali dva samostatné peňažné nároky, a to 1/ žalobou doručenou súdu dňa 30.09.1996 nárok na odškodné, resp. náhradu škody vo výške 1.000,- Sk mesačne od 01.09.1996 do vypratania pozemkov, ktorého výška bola upresnená podaním doručeným súdu dňa 27.05.2002 tak, že si uplatnili nárok na náhradu škody vo výške 59.000,- Sk, pričom v tejto časti bola žaloba vzatá späť a konanie bolo zastavené uznesením Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 5C/171/1996-310 zo dňa 01.06.2010, potvrdeného uznesením Krajského súdu v Trnave č.k. 9Co/28/2013-349 zo dňa 28.03.2013, 2/ rozšírením žaloby doručeným súdu dňa 27.05.2002 nárok na nájomné, resp. bezdôvodné obohatenie pôvodne vo výške 147.500,- Sk s prísl. za obdobie od 01.09.1996 do 31.07.1998, nakoniec vo výške 12.256,11 Eur s prísl..
38. Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné konštatovať, že nárok na nájomné, ktorého právnu kvalifikáciu neskôr žalobcovia zmenili na nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, bol prvýkrát uplatnený až dňa 27.05.2002. Účinky riadne uplatneného nároku podaním žaloby na súd nastali vo vzťahu k nároku na odškodné/náhradu škody dňa 30.09.1996 a vo vzťahu k nároku na nájomné/ bezdôvodné obohatenie dňa 27.05.2002. Rozdielnosť týchto dvoch nárokov nie je daná len ich rozdielnou právnou kvalifikáciou, ale jednoznačne vyplýva z rozdielneho skutkového vymedzenia, tak ako toto vyplýva zo znenia žaloby, zo znenia jej upresnenia podaním doručeným súdu dňa 19.05.1997 (č.l. 37-40), ako aj zo znenia podania doručeného súdu dňa 27.05.2002, ďalej tiež z rozdielneho obdobia, ako aj rozdielnej výšky, a preto nárok na nájomné/bezdôvodné obohatenie nemožno nijako subsumovať pod uplatnený nárok na odškodné/náhradu škody.
39. Žalobcovia dôvodne poukázali na to, že zmena právnej kvalifikácie nemá vplyv na plynutie premlčacej doby, a teda nie je rozhodujúce, či bol nárok na peňažné plnenie uplatnený titulom nájmu alebo titulom bezdôvodného obohatenia, tak ako na to svojom rozhodnutí poukázal už odvolací súd v uznesení č.k. 9Co/26/2013-342 zo dňa 28.03.2013. Nič to však nemení na vecne správnom závere, že je potrebné prihliadnuť na námietku premlčania zo strany žalovanej, keď objektívna 3-ročná premlčacia doba uplynula dňa 31.07.2001 a nárok bol uplatnený na súde až dňa 27.05.2002. Vzhľadom na uplynutie objektívnej 3-ročnej premlčacej doby nebolo už ďalej potrebné skúmať plynutie subjektívnej 2-ročnej premlčacej doby, pričom zároveň neprichádzalo do úvahy vychádzať z 10-ročnej premlčacej doby v prípade úmyselného bezdôvodného obohatenia, keď z konania nijako nevyplynul úmysel žalovanej získať bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcov 1 a 2, žalovaná užívala predmetné nehnuteľnosti spolu so svojím manželom na základe nájmu s predchádzajúcim vlastníkom a počas rozhodného obdobia za užívanie nehnuteľností platila odplatu.
40. Ako už bolo uvedené vyššie, rozhodujúcim znakom úmyslu je predchádzajúca vedomosť subjektu, ktorý sa neoprávnene obohatil, o tom, že svojím konaním získava (úmysel priamy) alebo získať môže (úmysel nepriamy) hodnoty vyjadriteľné v peniazoch, ktoré mu nepatria. Nie je rozhodujúce, či si bol tento subjekt vedomý presnej právnej kvalifikácie svojho konania, ale či si bol vedomý toho, že jeho konanie smeruje k získaniu majetkového prospechu na úkor iného spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva, a túto skutočnosť, vychádzajúc z jeho konania, akceptoval. V danom prípade na strane žalovanej žiaden takýto úmysel preukázaný nebol, keď celý spor súvisel s otázkou dlhoročnej spornosti vlastníckeho práva žalobcov 1 a 2 k dotknutým nehnuteľnostiam a z toho vyplývajúcej spornosti nájomného vzťahu k týmto nehnuteľnostiam, pričom žalovaná v rozhodnom období za užívanie sporných nehnuteľností platila určitú odplatu, sporné nehnuteľnosti teda neužívala bezodplatne. Z ničoho preto nevyplýva, že
žalovaná mala či už priamy alebo nepriamy úmysel dotknuté nehnuteľnosti užívať bez platenia odplaty, a teda úmysel získať majetkový prospech bez právneho dôvodu.
41. Premlčanie práva na zaplatenie žalovanej istiny titulom bezdôvodného obohatenia so sebou nesie následok premlčania aj príslušenstva tejto istiny, t.j. úrokov z omeškania, pokiaľ súd dospeje k záveru o premlčaní istiny uplatneného nároku, záver o premlčaní sa rovnako vzťahuje aj na príslušenstvo tejto istiny.
42. Keďže žalovaná už v prvoinštančnom konaní právne relevantným spôsobom opakovane vzniesla námietku premlčania (na pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 01.06.2010, v písomných podaniach adresovaných súdu č.l. 232, č.l. 781 a č.l. 786) odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že v danej situácii nebolo možné žalobcom premlčané právo priznať (§ 100 ods. 1 O.z.) a ak súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol, rozhodol správne. Uplatnením námietky premlčania na súde totiž prestáva byť subjektívne právo vynútiteľné.
43. Neobstojí odvolacia námietka, že žalovanou vznesená námietka premlčania nebola dostatočne konkrétna, z opakovaného vyjadrenia žalovanej, resp. jej právnej zástupkyne je jednoznačné a nepochybné, že vo vzťahu k uplatnenému nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vznáša námietku premlčania
44. Súd prvej inštancie preto dospel k vecne správnemu záveru o premlčaní práva žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia, a preto nemal inú možnosť ako žalobu zamietnuť bez toho, aby sa zaoberal ďalšími meritórnymi otázkami
45. Rovnako pokiaľ odvolateľ namietal nedostatky odôvodnenia napadnutého rozsudku, s jeho námietkami nemožno súhlasiť, nakoľko odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie je dostatočne podrobné a v zásade dáva odpoveď na všetky rozhodujúce skutkové aj právne argumenty sporových strán. Ak by aj boli preukázané určité nedostatky odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za účelné len z tohto dôvodu napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, nakoľko súd prvej inštancie rozhodol vecne správne a nedostatky odôvodnenia boli odstránené odvolacím súdom doplnením tohto odôvodnenia (§ 387 ods. 1 a 3, § 389 ods. 1 písm. b) CSP).
46. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Georgiadis v. Grécko, z roku 1997), pričom stačí, aby súd reagoval na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho konania považované za rozhodujúce (napr. rozhodnutie Ruiz Torija v. Španielsko, rozsudok z roku 1994, Kraska v. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, seria A č. 254-B, s. 49).
47. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na to, že Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo stanovisko (Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov č. 1/2016), podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania, avšak výnimočne, ak písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (odňatie možnosti konať pred súdom). Podľa odvolacieho súdu v danom prípade takáto výnimočnosť vady konania preukázaná nebola.
48. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcov odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán sporu (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcov odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
49. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní sporových strán, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie ich práv. Odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2010, podľa ktorého obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
50. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, vrátane výroku o náhrade trov konania, v súlade s ust. § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.
51. Žalovaná má voči žalobcom 1 a 2 podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaná bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná a žalobcovia 1 a 2 boli v odvolacom konaní v celom rozsahu neúspešní a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). V prípade, že žalovanej vznikli nejaké trovy odvolacieho konania, o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
52. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).