Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13Cob/97/2017

Uznesenie

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Bebčáka a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej, Mgr. Zuzany Štolcovej, v právnej veci žalobcu: Všeobecná úverová banka, a.s.; skrátený názov: VÚB, a.s., so sídlom Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO: 31 320 155, proti žalovanému: AHP HYDRAULIKA, a.s., so sídlom Vojtecha Tvrdého 793/21, 010 01 Žilina, IČO: 31 563 104, zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Erikom Končokom, advokátom, so sídlom N. R. XXX/XX, XXX XX T., v konaní o zaplatenie sumy 526.697,67 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu v Martine č.k. 18Cb/165/2014-159 zo dňa 30.1.2015 v spojení s uznesením (opravným) Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/165/2014-309 zo dňa 01.04.2016, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/165/2014-159 zo dňa 30.1.2015 v spojení s uznesením (opravným) Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/165/2014-309 zo dňa 01.04.2016 v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 526.697,67 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5% ročne zo sumy 526.697,67 Eur od 22.10.2013 do zaplatenia a vo výroku o náhrade trov prvoinštančného konania z r u š u j e a v r a c i a vec v tejto časti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením uložil okresný súd žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 526.697,67 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5% ročne zo sumy 526.697,67 Eur od 22.10.2013 do zaplatenia, v časti úrokov z omeškania vo výške 5,5% ročne zo sumy 526.697,67 Eur od 29.8.2013 do 21.10.2013 konanie zastavil a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku za návrh v sume 31.601,50 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení poukázal na žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 526.697,67 Eur s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že v rámci exekučného konania vedeného pod sp. zn. Ex 2366/2012 na vymoženie pohľadávky oprávneného DKA, s.r.o., so sídlom v Bratislave proti žalovanému ako povinnému, vydal súdny exekútor František Radzo dňa 25.10.2012 príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke, ktorý bol N. doručený 30.10.2012. Nedopatrením N. dňom doručenia príkazu nezabezpečila blokáciu vymáhanej pohľadávky na účtoch žalovaného. Na účtoch žalovaného ako povinného tak boli v období od 30.10.2012 do dňa blokácie účtov 3.7.2013 vykonávané neobmedzené transakcie a výbery, pričom výbery neboli zo strany žalovaného ako povinného realizované za účelom uspokojenia pohľadávky oprávneného DKA, s.r.o. V dôsledku uvedenej skutočnosti oprávnený v exekučnom konaní DKA, s.r.o. z titulu poddĺžníckeho vzťahu v zmysle ust. § 103 Exekučného poriadku požadoval od N. zaplatenie sumy 526.697,67 Eur ako nároku, ktorý predstavuje ukrátenie uspokojenia oprávneného DKA, s.r.o. v porovnaní so sumou, ktorá by mu bola vyplatená pri realizovaní blokácie účtov žalovaného. Po posúdení uplatňovaného nároku N. uhradila dňa 28.8.2013 spoločnosti DKA, s.r.o. sumu vo výške 526.697,67 Eur, ktorá predstavuje súčet debetných transakcií na účtoch žalovaného odo dňa doručenia príkazu na začatie exekúcie, na ktorú by mal oprávnený DKA, s.r.o. právo, keby N. blokovala účty žalovaného. N. tak splnila za žalovaného

ako povinného v exekučnom konaní záväzok voči oprávnenému DKA, s.r.o., a preto sa voči žalovanému domáha zaplatenia tejto sumy titulom bezdôvodného obohatenia.

2. Okresný súd nariadil vo veci pojednávanie, na ktoré účastníkov riadne predvolal. Na pojednávanie sa nedostavil žalovaný, ktorý tesne pred pojednávaním telefonoval asistentke príslušného senátu a oznámil, že stojí v kolóne pod Strečnom a prosí súd, aby vyčkal so začiatkom pojednávania 10 minút. Okresný súd vyčkal 30 minút, avšak žalovaný sa ani potom do pojednávacej miestnosti nedostavil, a preto pojednávanie bolo vykonané v jeho neprítomnosti. Žalobca na pojednávaní uviedol, že sa pridŕža písomne podanej žaloby a žiadal, aby bol žalovaný zaviazaný zaplatiť mu sumu 526.697,67 Eur spolu s úrokmi z omeškania z dôvodov uvedených v písomne podanej žalobe. Pokiaľ ide o úroky z omeškania, žalobca uviedol, že žalovaného vyzvali na uhradenie sumy, ktorú uhradili za žalovaného v prospech DKA, s.r.o., pričom žalovaný túto výzvu prevzal 21.10.2013. Z tohto dôvodu žiadal úrok z omeškania od 22.10.2013 a nie ako uvádzali v žalobe od 29.8.2013. Okresný súd vyhodnotil tento procesný návrh ako čiastočné späťvzatie v časti úrokov z omeškania, a preto v tejto časti úrokov z omeškania vo výške 5,5% ročne zo sumy 526.697,67 Eur od 29.8.2013 do 21.10.2013 konanie zastavil.

3. Okresný súd s prihliadnutím na ust. § 95 ods. 3, § 96 ods. 2, 3 a ust. § 103 Exekučného poriadku a ust. § 454 Občianskeho zákonníka konštatoval, že mal preukázané príkazom na začatie exekúcie a exekučným príkazom, že sa na Exekútorskom úrade viedla exekúcia na vymoženie pohľadávky oprávneného v celkovej výške 470.134,20 Eur s príslušenstvom. Príkaz na začatie exekúcie bol žalobcovi doručený 30.10.2012 a podľa tvrdenia samotného žalobcu túto povinnosť žalobca nesplnil a nezabezpečil blokáciu vymáhanej pohľadávky. Oprávnený v exekučnom konaní - spoločnosť DKA, s.r.o. Bratislava, sa podľa ust. § 103 Exekučného poriadku domáhal voči žalobcovi zaplatenia sumy, ktorá bola predmetom exekúcie. Žalobca dňa 27.8.2013 pristúpil k dohode o urovnaní s touto spoločnosťou, predmetom ktorej bolo, že žalobca uhradí sumu 526.697,67 Eur. Úhradu tejto sumy mal okresný súd preukázanú výpisom z účtu zo dňa 28.8.2013. Podľa okresného súdu tak bolo nepochybné, že žalobca plnil za žalovaného to, čo mal podľa práva žalovaný plniť sám, čím došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu podľa ust. § 454 Občianskeho zákonníka vo výške 526.697,67 Eur. Preto okresný súd žalovaného zaviazal na zaplatenie tejto sumy v prospech žalobcu. K nároku na zaplatenie úrokov z omeškania okresný súd uviedol, že žalobca procesným návrhom na pojednávaní požadoval úroky z omeškania vo výške 5,5% odo dňa 22.10.2013. Okresný súd mal preukázané, že žalobca žalovaného na zaplatenie vyzval výzvou, ktorá bola žalovanému doručená dňa 21.10.2013, a nasledujúcim dňom sa žalovaný dostal do omeškania. Okresný súd preto žalobcovi priznal v súlade s ust. § 369 ods. 2 Občianskeho zákonníka (pozn. krajského súdu: správne malo byť uvedené Obchodného zákonníka) úroky z dlžnej sumy od 22.10.2013 do zaplatenia. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, právo na náhradu trov konania voči žalovanému, a to vo výške 31.601,50 Eur.

4. Proti tomuto rozsudku podal cestou právneho zástupcu odvolanie žalovaný, a to v časti rozhodnutia, ktorým okresný súd žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 526.697,67 Eur spolu s úrokom z omeškania, ako aj voči rozhodnutiu, ktorým okresný súd žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi trovy konania. Odvolanie odôvodnil tým, že mu postupom okresného súdu bola odňatá možnosť vyjadriť sa k predmetnej veci a konať pred súdom podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. a v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. Žalovanému v konaní nebol riadnym spôsobom doručený žalobný návrh žalobcu spolu s prílohami a žalovaný sa s obsahom prejednávanej veci nemohol oboznámiť. Okresný súd zanedbal svoju procesnú povinnosť doručiť žalovanému žalobu, čím porušil ust. § 114 O.s.p. Povinnosťou súdu je vytvoriť pre obidve strany rovnaký rozsah vedomostí o predmete sporu a o postojoch jednotlivých účastníkov, čo znamená, že žaloba spolu s prílohami musí byť doručená žalovanému ešte pred pojednávaním. Súčasťou prípravy pojednávania je podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. aj koncentračná zásada. Žalovanému bolo doručené predvolanie na pojednávanie, ktoré sa malo konať dňa 30.1.2015. Žalovaný sa pred pojednávaním na základe plnej moci zo dňa 28.1.2015 dal zastúpiť svojim právnym zástupcom, ktorý sa mal v úmysle na pojednávaní zúčastniť. Právny zástupca, ktorý má sídlo v Bratislave, v časovom predstihu pred pojednávaním telefonoval na príslušný súd a oznámil, že má záujem na pojednávaní sa zúčastniť a vo veci sa vyjadriť, je na ceste, avšak kvôli nepriaznivému počasiu a zlej dopravnej situácii na cestnom úseku Strečno stojí v kolóne a žiada, aby okresný súd počkal so začiatkom pojednávania, prípadne pojednávanie odročil na neskorší termín, pričom čas zdržania orientačne odhadol na 30 minút. Po uplynutí cca 40 minút sa právny zástupca žalovaného dostavil do pojednávacej miestnosti a zistil, že pojednávanie bolo skončené a právny zástupca druhej strany

ho len stručne informoval, že bol vyhlásený rozsudok. Okresný súd tak napriek tomu, že zo spisu vyplývalo, že žalovaný nie je oboznámený so žalobou ani dôkazmi doloženými v spise a napriek tomu, že mal vedomosť o tom, že žalovaný sa chce na pojednávaní prostredníctvom zástupcu zúčastniť a vyjadriť sa k veci, pojednávanie neodročil, na právneho zástupcu žalovaného nepočkal a rozhodol v jeho neprítomnosti. Podľa žalovaného boli dané dôležité dôvody pre odročenie pojednávania a napriek tomu okresný súd vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalovaného a právneho zástupcu, u ktorých boli dané ospravedlniteľné dôvody neúčasti na pojednávaní. Okresný súd odňal žalovanému možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žaloby a porušil zásady občianskeho súdneho konania ustanovené v § 2, § 3 a § 6 O.s.p. O vadu konania podľa judikovaných rozhodnutí ide vtedy, ak súd postupoval v konaní tak, že znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. Takým právom je aj právo, aby vec bola prejednaná v jeho prítomnosti. Dôležitý dôvod, pre ktorý sa účastník nemôže zúčastniť pojednávania, sa musí s ohľadom na povahu prekážky, ktorá mu bráni v účasti na pojednávaní, vyznačovať nepredvídateľnosťou, závažnosťou, rozsahom alebo iným dôvodom hodným ospravedlnenia. V danom prípade sa podľa žalovaného jednoznačne jednalo o dôležitý dôvod, pre ktorý sa žalovaný nemohol pojednávania zúčastniť, nepriazeň počasia a obmedzenú dopravu nemohol žiadnym relevantným spôsobom ovplyvniť ani predvídať. Uvedenú prekážku spolu s ospravedlnením v dostatočnom časovom predstihu okresnému súdu oznámil, a preto sa uvedeným postupom okresného súdu odňala žalovanému možnosť konať pred súdom. Okresný súd zároveň neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

5. Žalovaný v odvolaní ďalej uviedol, že v konaní podal námietku zaujatosti voči konajúcej zákonnej sudkyni s tým, že žalovanému nie je známe a z rozhodnutia okresného súdu nevyplýva, ako sa okresný súd s podanou námietkou zaujatosti vysporiadal. Túto skutočnosť žalovaný považuje za ďalší odvolací dôvod, pre ktorý je napadnuté rozhodnutie nezákonné, nakoľko, ak sa okresný súd s námietkou nevysporiadal vôbec, došlo v konaní k vadám upraveným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p.

6. Žalovaný namietol tiež nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom, pretože pohľadávka voči žalovanému vôbec nevznikla. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia mal vzniknúť tým, že žalobca pohľadávku voči žalovanému splnil v rámci exekúcie za žalovaného ako povinného. Predmetom konania by tak malo byť posúdenie, či žalovaný mal alebo nemal povinnosť splniť danú pohľadávku. Žalovaný tvrdí, že mu táto povinnosť nikdy nevznikla, a pokiaľ mu bola uložená, bola mu uložená nezákonným spôsobom, nakoľko mu bola odobratá možnosť voči judikovaniu pohľadávky sa brániť v spravodlivom súdnom procese. Pohľadávka, ktorá je predmetom exekúcie, pôvodne predstavovala pohľadávku právneho predchodcu oprávneného JUDr. P. S., ktorý túto uplatňoval v rámci reštrukturalizačného konania vedeného na majetok žalovaného ako dlžníka na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 2R/1/2007. Túto pohľadávku reštrukturalizačný správca poprel. Dňa 20.12.2007 nadobudlo právoplatnosť uznesenie Okresného súdu Žilina, ktorým sa skončila reštrukturalizácia dlžníka, ktorým Okresný súd Žilina zároveň potvrdil reštrukturalizačný plán dlžníka - spoločnosti AHP, podľa ktorého právnemu predchodcovi oprávneného bude patriť 18 % z tej časti pohľadávky, ktorú bude súd považovať za zistenú, a pokiaľ sa konanie o zistenie tejto pohľadávky neskončí do 31.12.2008, je dlžník povinný v pláne bližšie nešpecifikovanej lehote, zložiť do súdnej úschovy sumu zodpovedajúcu 18 % rozhodnej pohľadávky, t.j. sumu 115.118,05 Eur. Odporca túto sumu v zmysle plánu vložil na účet reštrukturalizačného správcu dňa 23.12.2008. Ešte v tento deň podal správca na súd návrh na prijatie týchto peňažných prostriedkov do súdnej úschovy, pričom poukaz na prijatie peňazí do súdnej úschovy mu bol vydaný dňa 21.4.2009 a na účet súdu bola táto suma pripísaná dňa 3.6.2009. Konanie o zistenie rozhodnej pohľadávky sa skončilo vydaním rozsudku Okresného súdu Žilina v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici tak, že bolo určené, že táto pohľadávka sa v celej výške považuje za zistenú. Pohľadávka, ktorá bola následne uplatňovaná v rámci predmetného exekučného konania, bola pohľadávkou, ktorá mala vzniknúť titulom neúčinnosti plánu z dôvodu, že údajne došlo k tomu, že žalovaný ako reštrukturalizačný dlžník sa viac ako 30 dní omeškal so splnením svojej povinnosti zložiť plnenie pripadajúce na popretú pohľadávku do súdnej úschovy. V predmetnom súdnom konaní dospel súd k nesprávnym právnym záverom v tom, že povinnosť žalovaného zložiť 18 % rozhodnej pohľadávky bola určená v lehote do 31.12.2008. Podľa žalovaného sa lehota do 31.12.2008 nevzťahovala na povinnosť zloženia plnenia do súdnej úschovy, ale výlučne na povinnosť vyplatiť plnenia veriteľov v prípade, ak do tejto lehoty dôjde k ukončeniu sporov o určenie pohľadávky. Účastníci plánu lehotu na zloženie plnení pripadajúcich na popreté pohľadávky neurčili vôbec. Záver o uplynutí tejto lehoty k 31.12.2008 tak súd konajúci v exekučnom konaní dovodil arbitrárnym spôsobom,

založeným na nepochopiteľnom a nezmyslenom výklade záväznej časti reštrukturalizačného plánu. Za pochybenie exekučného súdu možno považovať aj skutočnosť, že samotná neúčinnosť plánu mala byť podľa žalobcu predmetom osobitného výroku súdneho rozhodnutia. Týmto postupom súd konajúci v exekučnom konaní odňal žalovanému možnosť konať pred súdom. Na základe uvedených skutočností žiadal žalovaný rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie alebo tento rozsudok zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

7. Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že sa nevie vyjadriť k tomu, či zo strany okresného súdu bola žalovanému doručená žaloba, avšak bolo mu riadne doručené predvolanie na pojednávanie, a teda sa mohol dožadovať doručenia žaloby za účelom prípravy na pojednávanie. Žalobca ešte pred podaním žaloby zaslal žalovanému výzvu na mimosúdne riešenie zo dňa 10.10.2013, ktorú žalovaný prevzal dňa 21.10.2013, v ktorej žalobca popísal skutkový stav aj právny dôvod, na základe ktorého uplatňuje pohľadávku, avšak žalovaný ostal bez akejkoľvek reakcie. Žalovaný tak už na základe tejto výzvy mal vedomosť o tom, že si voči nemu žalobca bude uplatňovať pohľadávku. Okrem toho žalovaný v mesiaci november 2014 podal písomnú námietku zaujatosti voči zákonnej sudkyni Mgr. Kataríne Janotovej, ktorú odôvodnil skutkovými okolnosťami, ktoré žalobca uviedol v žalobnom návrhu. Čo sa týka neúčasti na pojednávaní, žalobca uviedol, že nepriaznivé počasie bolo predvídateľné, nakoľko už týždeň vopred meteorológovia varovali pred snehovou kalamitou. Žalobca rovnako ako právny zástupca žalovaného má sídlo v Bratislave a jeho splnomocnený zamestnanec cestoval na nariadené pojednávanie deň vopred, aby predišiel tomu, že sa pre dopravnú situáciu nebude môcť dostaviť.

8. Ohľadom námietok žalovaného vo vzťahu k exekučnému konaniu sp. zn. 18Er/3310/2012 žalobca uviedol, že exekučné konanie je samostatným konaním a právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu má výlučne exekučný súd rozhodujúci v rámci exekučného konania. Námietky žalovaného ohľadom postupu exekučného súdu sú preto v tomto konaní úplne irelevantné a nemôžu byť predmetom preskúmavania. Ak sa žalovaný domnieva, že neúčinnosť plánu mala byť predmetom osobitného výroku súdneho rozhodnutia, tak táto otázka nemôže byť riešená ani v prebiehajúcom konaní, v ktorom nemá súd právomoc posudzovať prípustnosť exekúcie a ani zákonnosť exekučného titulu. Samotný žalovaný pritom uvádza, že v exekučnom konaní podal námietky proti exekúcii, o ktorých najskôr rozhodol vyšší súdny úradník tak, že tieto zamietol, v dôsledku čoho sa predmetné uznesenie zrušilo a o námietkach proti exekúcii rozhodol súd, ktorý námietky povinného zamietol. O podaných námietkach bolo právoplatne rozhodnuté exekučným súdom. Otázky relevantné pre posúdenie uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia tak boli prvostupňovým súdom vo veci posúdené a na základe toho bolo vo veci vydané rozhodnutie. Žalobca žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

9. Žalovaný v stanovisku k vyjadreniu žalobcu uviedol, že žalobca poukazuje na okolnosti, ktoré nie sú relevantné pre dôvody v podanom odvolaní. Žaloba nebola žalovanému nikdy doručená a v tejto súvislosti nie je podstatné, či sa žalovaný vedel alebo nevedel vyjadriť k námietke zaujatosti voči sudkyni a k nejakým skutočnostiam ohľadne sporu. Doručenie žaloby je podmienkou zákonného procesu v zmysle ust. § 79 ods. 4, prípadne ust. § 114 ods. 2 O.s.p. Ďalším porušením procesného postupu bolo, že bez rozhodnutia o námietke zaujatosti bol na pojednávaní dňa 30.01.2015 vyhlásený rozsudok práve namietanou sudkyňou. Aj keď rozhodnutie bolo krajským súdom vydané, nemohlo bez doručenia účastníkom konania nadobudnúť právoplatnosť. Vyjadrenia, že právny zástupca žalovaného mal na pojednávanie cestovať deň vopred, sú špekulatívne a je nelogické žiadať vynaloženie ďalších nákladov na ubytovanie a tým predražovať náklady na konanie.

10. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 prejednal vec v medziach podľa § 379 v spojení s § 380 ods. 1 postupom bez nariadenia pojednávania a rozsudok okresného súdu v spojení s uznesením (opravným) v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 526.697,67 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5% ročne zo sumy 526.697,67 Eur od 22.10.2013 do zaplatenia a v závislom výroku o náhrade trov prvoinštančného konania zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b) a podľa § 391 ods. 1 vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.

11. Primárne v procesnej rovine krajský súd uvádza, že aj keď odvolacie konanie začalo podaním odvolania zo dňa 18.5.2015 (č.l. 174 spisu), krajský súd bol v odvolacom konaní povinný postupovať a konať od 01.07.2016 podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP"), a to v zmysle ust. § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

12. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

13. Za aplikácie vyššie citovaného zákonného ustanovenia bol napadnutý rozsudok okresného súdu preskúmavaný v rozsahu odvolacích dôvodov žalovaného, obsiahnutých v písomne podanom odvolaní v podaní jeho právneho zástupcu. Žalovaný primárne namietal odňatie možnosti konať pred súdom a uplatnil tiež vecno-právne námietky voči rozsudku súdu prvej inštancie. V rámci podaného odvolania žalovaný zvýraznil námietku, že mu zo strany okresného súdu vôbec nebola doručená žaloba, čím mu bola odňatá možnosť vyjadriť sa k predmetnej veci a konať pred súdom.

14. V súvislosti s týmito námietkami žalovaného považuje krajský súd za podstatné uviesť, že odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok (účinný k momentu rozhodovania okresného súdu) priznával za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu odvolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky (obdobne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 6. decembra 2011, sp.zn. 5 Cdo 215/2011).

15. V súvislosti s predmetnou argumentáciou žalovaného v odvolaní sa odvolací súd oboznámil s celým obsahom spisového materiálu okresného súdu. Krajský súd zistil, že konanie pred okresným súdom začalo na základe návrhu na vydanie platobného rozkazu, ktorý bol podľa pečiatky okresného súdu doručený okresnému súdu dňa 07.03.2014 v dvoch vyhotoveniach. Okresný súd podľa úpravy z č.l. 93 nariadil vo veci termín pojednávania na deň 30.01.2015 o 09,00 hod., ktoré predvolanie doručil tak žalobcovi, ako aj žalovanému. Podaním založeným na č.l. 96 spisu uplatnil žalovaný námietku zaujatosti voči konajúcej sudkyni, o ktorej námietke Krajský súd v Žiline rozhodol uznesením č.k. 13Ncb/1/2015 zo dňa 21.1.2015 tak, že sudkyňu Okresného súdu Martin Mgr. Katarínu Janotovú z prejednávania veci nevylúčil. Z doručenky založenej na č.l. 114 rub spisu vyplýva, že predmetné uznesenie krajského súdu bolo okresným súdom doručené právnemu zástupcovi žalovaného dňa 20.07.2015. Podľa Zápisnice o pojednávaní z č.l. 142 spisu sa pojednávanie vo veci začalo o 09,00 hod. s tým, že asistentka senátu pred pojednávaním oznámila, že žalovaný oznámil telefonicky, že stojí v kolóne pod Strečnom a žiada, aby súd vyčkal so začiatkom pojednávania 10 minút. Následne samosudkyňa konštatovala, že súd čakal 30 minút a ďalej už nemal časový priestor na ďalšie čakanie, a preto bolo vyhlásené uznesenie, že sa pojednávanie vykoná v neprítomnosti žalovaného. Okresný súd na tomto pojednávaní po vykonanom dokazovaní vyhlásil rozsudok.

16. Krajský súd poukazuje na to, že právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov (vrátane žaloby) treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie procesného vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčastí práva na spravodlivý proces (I. ÚS 2/05, I. ÚS 100/04). Nemožno opomenúť ani argumentáciu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 21.10.2010, sp.zn. 4 Cdo 141/2010, ktorú si odvolací súd osvojil a v zmysle ktorej „Právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti

zbraní, ako súčasti práva na spravodlivý proces. Keďže v danej veci vyjadrenie žalobcu nebolo doručené žalovanej, treba konštatovať, že v tejto súvislosti nebolo možné odvolacie konanie považovať za spravodlivé. Preto dovolací súd dospel k záveru, že došlo k porušeniu základného práva dovolateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 335/06), v dôsledku čoho bola dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.)." Ak uvedené posudzovanie následkov nedoručenia procesného vyjadrenia strany vedie k záveru o odňatí možnosti protistrane konať pred súdom, je krajský súd toho názoru, že tieto závery je nepochybne potrebné vztiahnuť aj na doručenie/nedoručenie žaloby ako procesného úkonu strany, na základe ktorého sa samotné konanie vo veci začína. V zmysle ust. § 114 ods. 2 O.s.p., platného v čase začatia konania pred súdom prvej inštancie, bol okresný súd povinný žalovanému doručiť žalobu spolu s jej prílohami do vlastných rúk a účastníkov poučiť podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. Až vykonaním týchto úkonov zo strany súdu dostáva žalovaný oficiálnu informáciu o tom, že je proti nemu vedené súdne konanie, dozvedá sa o obsahu žaloby a o potrebe splniť si dôkaznú povinnosť v určitom časovom horizonte. Zachovaním uvedeného procesného postupu zo strany súdu dostáva žalovaný možnosť využiť svoje právo vyjadriť sa k podanej žalobe, uvádzať vlastné skutkové tvrdenia, navrhovať dôkazy na preukázanie ich pravdivosti a na vyvrátenie skutkových tvrdení žalobcu ako aj možnosť využiť všetky ostatné procesné práva, ktoré mu v konaní pred súdom priznával vtedy platný Občiansky súdny poriadok. V opačnom prípade, ak súd prvej inštancie ignorovaním postupu podľa ust. § 114 ods. 2 O.s.p. žalovanému neposkytol informáciu o prebiehajúcom súdnom konaní a vo veci napriek tomu meritórne rozhodol rozsudkom, odňal tým žalovanému možnosť na uplatnenie jeho procesných práv, ktoré mu v konaní pred súdom prvej inštancie patrili. Nedoručením žaloby podanej žalobcom žalovanému ako protistrane bola porušená zásada rovnosti strán, ktorá sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02). Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu, zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavno-právnych princípov občianskeho súdneho procesu spočíva v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania), ako aj iného civilného procesu, majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02). Táto zásada, vyjadrujúca „právo na spravodlivý proces", nutnosť rovnakých „pravidiel hry", alebo tiež „princíp rovnosti", sa premieta predovšetkým v ustanoveniach, upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania. Pri uplatňovaní tejto zásady rovnosti v súdnom konaní je však nevyhnutné prihliadať nielen k právam jedného účastníka súdneho konania, v danom prípade žalovaného ako odvolateľa, ale aj žalobcu, pretože v súdnom konaní nesmie dochádzať k výkonu práv jedného z účastníkov súdneho konania na ujmu druhého účastníka súdneho konania. Princíp rovnosti zbraní, ako jeden zo znakov širšieho konceptu spravodlivého súdneho konania vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície proti jej protistrane (pozri napr. Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, 18. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-I). Okrem tejto požiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené, s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri Nideröst-Huber, citované vyššie, ods. 24; a Milatová, citované vyššie, ods. 59) (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012, sp.zn. 5 Cdo 16/2012).

17. Len pre úplnosť krajský súd poukazuje na závery, s ktorými sa stotožnil a v zmysle ktorých „...Uvedený postup (nedoručenie vyjadrenia žalovaného žalobcovi) sa javí ako neakceptovateľný. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. II.ÚS 31/2016 zo dňa 21.07.2016 z odôvodnenia ktorého vyplýva, že rovnosť zbraní je inherentným prvkom spravodlivého procesu. Právo na spravodlivý proces zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru zahrňuje právo, aby každá strana občianskeho súdneho konania mala primeranú možnosť brániť svoju záležitosť pred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane (Ankerl c. Švajčiarsko z 23.10.1996). Jedným z prvkov spravodlivého procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je jeho

kontradiktórny charakter. Každá strana musí v zásade mať možnosť nielen predložiť dôkazy a argumenty, ktoré považuje za nutné na to, aby jej požiadavky uspeli, ale aj zoznámiť sa s každým dokladom a pripomienkou predloženou súdu na účely ovplyvnenia jeho rozhodnutia a vyjadriť sa k nim (Mantovanelli c. Francúzsko). Súdne rozhodnutie je výsledkom rozhodnutia medzi stranami, z ktorých každá musí mať možnosť vyjadriť sa a popierať požiadavky, dôkazy a argumenty druhej strany. Kontradiktórny spor znamená možnosť strán popierať (contra dicere) požiadavky a argumenty druhej strany a právo na to, aby sa vypočuli jej argumenty a návrhy. Právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivé súdne konanie. Pritom nie je podstatné, či podľa názoru všeobecného súdu ide o podanie skutkovo a právne významné alebo bezvýznamné, pretože túto skutočnosť posudzuje výlučne druhý účastník konania. Ten rozhodne o tom, aké stanovisko zaujme (I. ÚS 230/03. IV. ÚS 186/09. II. ÚS 18/2013, II. ÚS 148/2014, Trančíková c. Slovenská republika). Zistená procesná vada konania podľa ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p. (nedoručenie vyjadrenia k odvolaniu druhému účastníkovi konania) zakladá prípustnosť dovolania a je zároveň tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne. Vzhľadom na výskyt procesnej vady konania uvedenej v § 237 písm. f) O. s. p., dovolací súd nemohol posúdiť, či odvolací súd v konaní správne vyložil ustanovenie § 667 ods. 1 posledná veta v rovine jeho dispozitívnosti a možnosti zmluvného vylúčenia jeho použitia v rovine práv, ktorých uplatnenie by prichádzalo do úvahy v budúcnosti, preto zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 a ods. 2 C.s.p. v spojení s § 450 C.s.p.)" - uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 2Obdo/22/2015 zo dňa 21.09.2016.

18. Krajský súd z obsahu doručenky založenej na č.l. 95 rub spisu, ktorou bolo žalovanému doručené predvolanie na pojednávanie nariadené okresným súdom na deň 30.01.2015, konštatuje, že podľa tejto doručenky bolo žalovanému v súlade s úpravou založenou na č.l. 93 spisu doručené len predvolanie na pojednávanie spolu s poučením pre účastníka konania. Z tejto doručenky je tak zrejmé, že žalovanému žaloba (návrh žalobcu na vydanie platobného rozkazu) doručená nebola. Tento záver krajského súdu je nepochybne daný aj skutočnosťou, že v čase rozhodovania krajského súdu o podanom odvolaní sa jeden rovnopis návrhu na vydanie platobného rozkazu, datovaný dňa 18.02.2014, nachádzal založený v spise v zložke označenej ako „Kópie", čo pri zistenej skutočnosti podania návrhu na vydanie platobného rozkazu na okresnom súde v dvoch vyhotoveniach potvrdzuje dôvodnosť námietky žalovaného o nedoručení tohto návrhu (žaloby) žalovanému okresným súdom. S ohľadom na zistenia odvolacieho súdu o nedoručení žaloby žalovanému tak nebol daný priestor pre iný záver odvolacieho súdu, než ten, ktorý sa premietol do zrušenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietaný postup súdu prvej inštancie, ktorý nedoručil žalobu žalovanému, je v rozpore nielen s ustanoveniami O.s.p., účinnými k momentu konania okresného súdu, ale aj s aktuálne platnou právnou úpravou v ust. § 167 ods. 1 CSP, kde je obdobne zakotvená povinnosť doručiť žalobu spolu s prílohami žalovanému do vlastných rúk. Na týchto záveroch nemôže nič zmeniť ani vyjadrenie žalobcu k podanému odvolaniu, ktorým žalobca namietol, že žalovaný mal vedomosť o predmete konania, a to z výzvy, ktorá bola žalobcom žalovanému doručená pred začatím súdneho konania, čo má potvrdzovať aj obsah námietky zaujatosti uplatnenej žalovaným v konaní proti konajúcej sudkyni. Krajský súd je toho názoru, že procesné pochybenie súdu prvej inštancie, ktorý žalovanému v priebehu konania žalobu vôbec nedoručil, nie je možné konvalidovať doručením predžalobnej výzvy žalobcu ako sporovej strany žalovanému. Doručenie takejto predžalobnej výzvy nemá vo vzťahu k žalovanému žiadne účinky, ktoré by súd prvej inštancie zbavovali jeho povinnosti riadne doručiť žalobu spolu s prílohami žalovanému ako procesnej strane. Až z obsahu žaloby, nie predžalobnej výzvy, sa žalovaný má možnosť jednoznačne dozvedieť, na základe akých skutočností, na základe akej právnej argumentácie a na základe akých dôkazných prostriedkov si žalobca voči nemu v konaní uplatňuje nárok a až s doručením tejto žaloby vznikajú žalovanému povinnosti súvisiace s riadnym uplatnením jeho procesných práv v súdnom konaní.

19. Za situácie, kedy na základe vyššie uvedených dôvodov odvolací súd považoval za relevantné a opodstatnené odvolacie dôvody žalovaného, ktoré sa týkali odňatia jeho možnosti konať pred súdom z dôvodu nedoručenia žaloby, už ďalšie odvolacie dôvody v rovine žalovaným tvrdeného odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu uskutočnenia pojednávania nariadeného okresným súdom na deň 30.01.2015 v neprítomnosti právneho zástupcu žalovaného, nebolo potrebné v tomto štádiu konania vyhodnocovať. Ak odvolací súd konštatoval, že napadnutým postupom okresný súd odňal žalovanému možnosť konať pred súdom, bolo namieste cez úpravu v ust. § 389 ods. 1 písm. b)

zrušiť napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátiť v zmysle ust. § 391 ods. 1 na ďalšie konanie a nové rozhodnutie vo veci. Obdobne krajský súd považuje za nadbytočné zaoberať sa námietkou žalovaného ohľadom doručenia, či nedoručenia uznesenia Krajského súdu v Žiline, ktorým bolo rozhodnuté o námietke zaujatosti vznesenej žalovaným voči konajúcej sudkyni okresného súdu. Aktuálne zo spisového materiálu vyplýva, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo predmetné uznesenie krajského súdu žalovanému cestou jeho právneho zástupcu doručené.

20. V ďalšom konaní okresný súd primárne doručí žalovanému žalobu (návrh na vydanie platobného rozkazu) zo dňa 18.02.2014, vec opätovne prejedná a pri novom rozhodnutí vo veci sa bude zaoberať relevantnou argumentáciou oboch sporových strán s tým, že dôsledne vyhodnotí tak celú argumentáciu žalobcu, ako aj žalovaného vrátane tej argumentácie, ktorá odznela v odvolacom konaní.

21. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

22. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Podľa ust. § 421 dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Podľa ust. § 433 dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. § 435 v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.