Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_17Co-138-2017.pdf
PDF · 95.87 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/138/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členiek senátu JUDr. Gabriely Klenovej PhD. a JUDr. Moniky Juskovej v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: K. V., B.. XX.XX.XXXX, O. X. V. XXXX/XX, XXX XX U., o zaplatenie 195,36 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Svidník č.k. 8Csp/13/2016-32 zo dňa 31.03.2017 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania.
Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol: „I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 195,36 Eur a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.
III. Žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 65,8%, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“ Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 3, § 53 ods. 5 a 10, § 54 ods. 1 a 2, § 3 ods. 1, § 39, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 708 ods. 1 a 2, § 709 ods. 1, § 710, § 711 ods. 1, § 369 ods. 1 až 3 Obchodného zákonníka, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na súde dňa 20.07.2016 žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu 195,36 Eur spolu s úrokom vo výške 28% ročne zo sumy 195,36 Eur od 25.09.2015 do zaplatenia a trovy konania. Z obsahu Zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb zo dňa 05.09.2014 súd zistil, že touto zmluvou sa žalobca (banka) zaviazal zriadiť a viesť žalovanému (klientovi) osobný účet, vydať mu platobnú kartu Maestro s denným limitom 1.000,- eur, poskytovať služby elektronického bankovníctva a zriadiť službu SMS notifikácia k účtu. Podľa článku IV. bod 2 Zmluvy za poskytovanie produktov/služieb je žalobca oprávnený zúčtovať si poplatky podľa Sadzobníka poplatkov a všetky takéto poplatky účtovať na ťarchu účtu zriadeného na základe Zmluvy. Podľa článku IV. bod 4 majiteľ účtu (žalovaný) vyhlasuje, že pred podpisom Zmluvy sa oboznámil s obchodnými podmienkami, ktoré sú súčasťou Zmluvy a zaväzuje sa ich dodržiavať. Zmluva neobsahovala ustanovenie, podľa ktorého by sa žalovaný mohol dostať do debetu (t.j. povolené prečerpanie). Z výpisu z účtu za obdobie 01.09.2015 - 24.09.2015 súd zistil, že k 31.08.2015 mal žalovaný na účte debetný zostatok - 190,82 Eur, pričom v priebehu uvedeného obdobia mu boli pripočítané ďalšie debetné
položky a to dňa 11.09.2015 - 1,50 Eur za poplatok za zrušenie trvalého príkazu a 24.09.2015 - 3,04 Eur za úroky. Dňa 24.09.2015 došlo k účtovnému prevodu celkového dlhu vo výške 195,36 Eur. Žalobca je obchodnou spoločnosťou (bankou), pričom pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Žalovaný je fyzická osoba - nepodnikateľ. Predmetná úverová zmluva je preto v zmysle § 52 ods. 1, 3 a 4 Občianskeho zákonníka zmluvou spotrebiteľskou. Z vykonaného dokazovania mal súd v prejednávanej veci za preukázané, že žalobca (banka) uzavrel so žalovaným (klientom) zmluvu, na základe ktorej zriadil a viedol účet žalovaného, žalobca bol oprávnený účtovať na ťarchu účtu poplatky za poskytovanie produktov a služieb, pričom zmluvne nebola dojednaná možnosť povoleného prečerpania (povoleného debetu). Žalovaný tak v prípade, že sa dostane do debetu, mal povinnosť tento debet vyrovnať. Z výpisu z účtu (viď odsek 9 tohto odôvodnenia) je zrejmé, že žalovaný sa k 24.09.2015 (kedy došlo k účtovnému prevodu a následne k zatvoreniu účtu zo strany žalobcu) dostal do debetu vo výške 195,36 Eur. Skutočnosť, že nepovolené prečerpanie dosiahlo v uvedenom období túto výšku, žalovaný žiadnym spôsobom nespochybnil, hoci tak urobiť mohol (žaloba mu bola riadne doručená do vlastných rúk aj s výzvou na vyjadrenie sa k nej, v ktorom mal uviesť všetky rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu). Výšku debetu (dlhu) tak súd považoval za nespornú, a preto súd žalobe v časti istiny vyhovel (výrok I). Súd ale nepriznal žalobcovi uplatnený nárok na úrok vo výške 28% ročne (p.a.), pretože ho považoval za neprijateľný. Z obsahu Zmluvy nie je zrejmé, že by sa žalobca so žalovaným na takomto úroku dohodli, pričom pre platnosť takéhoto zmluvného dojednania nepostačuje odkaz na všeobecné obchodné podmienky a cenník, ktorý je jednostranne stanovený žalobcom (dodávateľom). V prvom rade je potrebné rozlišovať medzi pojmami „úrok“ a „úrok z omeškania“. Kým pod pojmom „úrok“ je možné chápať príjem (dôchodok) z kapitálu, alebo tiež cenu za poskytnutie finančných prostriedkov, „úrok z omeškania“ je peňažná sankcia za omeškanie dlžníka. Žalobca nepreukázal, že by žalovanému poskytol finančné plnenie, za ktoré by mohol od žalovaného požadovať platenie úrokov (ako odplaty za takéto finančné plnenie), avšak aj keby to preukázal, z obsahu zmluvy nevyplýva, že by bol úrok medzi ním a žalovaným zmluvne dojednaný. Vychádzajúc z charakteru uplatňovaného nároku (nakoľko žalobca uviedol a vyplýva to aj z predloženého Cenníka žalobcu, že úrok je uplatňovaný pri nepovolenom prečerpaní účtu) má ísť o sankciu uloženú žalovanému za to, že v rozpore so zmluvou prečerpal účet
- dostal sa do nepovoleného debetu a tento debet neuhradil bez zbytočného odkladu v zmysle bodu 3.12 VOP (t.j. dostal sa do omeškania). Pri omeškaní dlžníka má ale veriteľ zákonný nárok na úroky z omeškania, pričom tento nárok je v prípade, že dlžníkom je spotrebiteľ, zákonom (cit. § 369 ods. 3 ObZ) limitovaný na úroveň stanovenú podľa predpisov občianskeho práva, t.j. § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.. Žalobca by tak vzhľadom na skutočnosť, že záväzkový vzťah vnikol po 31.01.2013 a k omeškaniu malo dôjsť od 25.09.2015, kedy bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky 0,05%, mohol mať nárok na úrok z omeškania (v prípade, že by si ho uplatnil) vo výške 5,05% ročne, avšak žalobca si namiesto toho uplatňuje sankciu vo výške viac ako 5-násobku tohto limitu stanoveného zákonom a to bez zmluvného základu v jednostranne (v cenníku) stanovenej výške. Nakoniec súdu neušlo pozornosti ani to, že uplatneným úrokom sa má úročiť aj debet, ktorý vznikol pripísaním úrokov (z výpisu z účtu je zrejmé, že k 24.09.2015 boli na ťarchu účtu žalobcu pripísané úroky - 3,04 Eur, ktoré následne tvoria súčasť istiny), čím si žalobca uplatňuje úroky z úrokov. Z uvedených dôvodov súd uplatnený nárok na úrok vo výške 28% ročne vyhodnotil ako neprijateľný, spôsobujúci hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (žalovaného), a preto v tejto časti súd žalobu zamietol (výrok II). Pre úplnosť súd poznamenáva, že tento nárok nebolo možné priznať v rozsahu zákonných úrokov z omeškania, pretože žalobca si úroky z omeškania neuplatnil (uplatnil si úrok vyplývajúci z cenníka). Navyše nároky, ktoré spôsobujú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, nie je možné moderovať. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu strán sporu. Žalobca bol v konaní úspešný v rozsahu istiny 195,36 Eur a neúspešný v rozsahu uplatneného úroku, ktorý po kvantifikovaní ku dňu podania žaloby 20.07.2016 predstavuje sumu 40,31 Eur (28% ročne zo sumy 195,36 Eur od 25.09.2015 do 20.07.2016). Žalobcov úspech v spore tak predstavuje 82,9% k 17,1% úspechu žalovaného. Preto žalobcovi súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 65,8%, čo je rozdiel jeho úspechu a neúspechu (82,9% mínus 17,1%), o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku podľa § 262 ods. 2 CSP.
2. Proti rozsudku, a to proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a proti výroku o trovách konania podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, v zmysle ktorého zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v čl. 10 ods. 2 smernice musia byť vyhotovené písomne
alebo inom trvanlivom nosiči. Uviedol, že časť náležitostí zmluvy môže byť obsiahnutá aj v obchodných podmienkach alebo sadzobníku, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy. VOP a sadzobník sú súčasťou úverovej zmluvy a klienta zaväzujú, aj pokiaľ ich nepodpísal. Nepovolené prečerpanie je prekročením v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a ustanovenie bodu 3.12 VOP reflektuje ustanovenie § 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch. S oprávnením banky požadovať úroky za prečerpanie účtu počíta ako obchodný zákonníka tak aj zákon o spotrebiteľských úveroch. Úrok vo výške 28 % je úrokovou sadzbou úveru a nie sankčným úrokom z omeškania. Vo vzťahu k výroku o trovách konania uviedol, že ak sú úroky len príslušenstvom pohľadávky, pri posudzovaní miery úspechu sa na ne neprihliada. Žalobca má tak nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu zmenil a žalobe vyhovel v plnom rozsahu.
3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
4. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 470 ods. 1 a 2 CSP, bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že rozsudok je v napadnutom rozsahu vecne správny.
5. Je nepochybné, že zmluva o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb zo dňa 05.09.2014 uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným, na základe ktorej bol žalovanému zriadený osobný účet, je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde žalobca vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaný je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Aj keď zmluva o bežnom účte je zmluvou, ktorá bola uzavretá podľa Obchodného zákonníka, na druhej strane jedná sa o spotrebiteľský vzťah (§ 52 a nasl. OZ). Z dokazovania bolo nepochybne zistené, že samotná zmluva neupravuje konkrétne aké odplaty za služby, resp. sankcie by bol a za akých podmienok žalovaný povinný platiť, táto len odkazuje na Sadzobník poplatkov a VOP. Úrokové sadzby produktov, Sadzobník a ani VOP neboli individuálne dojednané medzi stranami sporu. VOP a Sadzobník obsahujú podmienky, ktoré vypracovala a presadzuje Prima banka Slovensko, a. s. Keďže ide o tzv. firemné podmienky, v prípade uzatvárania zmlúv so spotrebiteľom, tieto musia byť ním individuálne dojednané, čo predpokladá aj ustanovenie § 53 ods. 2 OZ. Teda ide o také podmienky, s ktorými sa mal možnosť spotrebiteľ oboznámiť pred podpisom zmluvy a mohol ovplyvniť ich obsah. V zmysle § 53 ods. 3 OZ, ak dodávateľ (v danom prípade žalobca) nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. VOP, na ktoré zmluva odkazuje, Sadzobník či Úrokové sadzby nemožno považovať za individuálne dojednané, čo spôsobuje ich neprijateľnosť. Individuálnosť ich dojednania nie je daná ani tým, že na VOP, prípadne na Sadzobník poplatkov zmluva odkazuje. Nakoniec, neindividuálnosť dojednania VOP vyplýva aj z toho, že neboli nikým podpísané ani odátumované. Pokiaľ odvolateľ argumentuje, že uvedené dojednanie o úroku obsahujú VOP k zmluve s odkazom na príslušný Sadzobník, Úrokové sadzby produktov, ide o dokumenty k zmluve formulárového charakteru, ktoré ak aj obsahujú dojednanie o poplatkoch, sankciách, odplate, toto splýva so všetkými nespočetnými informáciami do jedného celku tak, že priemerný spotrebiteľ v kontraktačnej fáze zmluvy je viac dezorientovaný než seriózne dodávateľom informovaný o význame tejto podmienky. VOP predstavujú rozsiahly (v súdenej veci 39-stranový) súbor najrozmanitejších ustanovení s množstvom právnických, či ekonomických/„bankových“ termínov, v ktorých je problematické zorientovať sa osobe znalej práva, nieto ešte priemernému spotrebiteľovi. V prejednávanej veci pri zúčtovaní úrokov, poplatkov a v iných prípadoch mohlo dôjsť k nepovolenému prečerpaniu bežného účtu. Ak nepovolené prečerpanie nastane, musí ho majiteľ účtu bez zbytočného odkladu vyrovnať. Po dobu nepovoleného prečerpania je majiteľ účtu povinný platiť z prekročenej čiastky úrok vypočítaný na základe úrokovej sadzby, „úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu“, čo je zrejmé z bodu 3.12 Všeobecných obchodných podmienok (č.l. 10). V úrokových sadzbách produktov účinných od 01.07.2016 predložených žalobcom je uvedená výška úrokovej sadzby pri nepovolenom prečerpaní účtu 28 %. Z bodu 3.12 Všeobecných obchodných podmienok ďalej vyplýva, že nepovolené prečerpanie sa považuje za porušenie zmluvných povinností klienta, s ktorým je spojená povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu v zmysle Sadzobníka. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že nepovolené prečerpanie predstavuje
porušenie povinnosti klienta, s ktorým sa spájajú sankcie, a to úrok z nepovoleného prečerpania a zmluvná pokuta. Ročný úrok dosahujúci úroveň 28 % podstatne prevyšuje úroky obvykle požadované na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch (12 %), čo je v priamom rozpore so zákonom, ako i dobrými mravmi. Vychádzajúc z ustálenej praxe súdov je preto potrebné považovať dohodu o výške ročného úroku v miere 28 % za dohodu, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi a ktorá je ustanovením, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Uvedené potvrdili súdy pri svojej rozhodovacej činnosti (napr. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 28. 09. 2011, sp. zn. 3Co/3/2011, rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 13. 08. 2014, sp. zn. 10Co/325/2014, rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 09. 11. 2010, sp. zn. 17Co/313/2010). Nemecký BGH v rozsudku z 13. 3. 1990 AZ XI ZR 252/89 vyhlásil úver s rozdielom o 12 % percentuálnych bodov oproti priemeru na trhu pre obdobný úver za nemravný a žalobu zamietol pre rozpor plnenia s dobrými mravmi (civilnoprávna úžera). Švajčiarsky spolkový súd znížil v roku 1967 rozhodnutím z 1.4.1967 úrokovú sadzbu v prípadoch úverov pre spotrebiteľov z 26 % na 18% a sadzbu 26 % vyhlásil za odporujúcu dobrým mravom. Zároveň je potrebné uviesť, že úrok vo výške 28 % ročne v danom prípade predstavuje sankciu za porušenie povinnosti spotrebiteľa. Dojednanie o takomto neúmerne vysokom plnení za stavu, že nepovolené prečerpanie je zo strany dodávateľa možné zároveň postihnúť aj ďalšou sankciou, a to zmluvnou pokutou, nepochybne spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa, čo spôsobuje jeho neprijateľnosť, neplatnosť v zmysle § 53 ods. 1 v spojení s § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Nakoľko je dojednanie o výške úroku v celom rozsahu neprijateľné, nemožno ho ďalej ani moderovať. V tomto smere odvolací súd poukazuje tiež na rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 15. 10. 2015, č. k. 9C/113/2015-51 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 24. 11. 2016, č. k. 21Co/10/2016-72, v ktorom súd určil, že zmluvná podmienka uvedená v bode 3.12 všeobecných obchodných podmienok žalobcu je pre svoju neprijateľnosť (pri zúčtovaní poplatkov môže dôjsť k nepovolenému prečerpaniu bežného účtu. Po dobu nepovoleného prečerpania je majiteľ účtu povinný platiť z prekročenej čiastky úrok vypočítaný na základe úrokovej sadzby, úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu) neplatná.
7. Správnemu výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti zodpovedá aj správny výrok o trovách konania. Pokiaľ súd prvej inštancie pri určovaní pomeru úspechu strán zohľadnil skutočnosť, že žalobca v časti o zaplatenie úrokov vo výške 28 % zo sumy 195,36 Eur od 25.09.2015 do zaplatenia nebol úspešný, postupoval správne. Niet dôvodu pri posudzovaní rozsahu úspechu strán v konaní uvedenú skutočnosť opomenúť. Žalobcovi by nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % vznikol za predpokladu, že by žalobe bolo vyhovené v celom rozsahu, k čomu však v predmetnom prípade nedošlo. Za daného stavu odvolací súd rozsudok v napadnutej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, tomuto však žiadne trovy odvolacieho konania zo spisu nevyplývajú, preto odvolací súd rozhodol tak, že žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
8. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.