Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_3CoPr-2-2017.pdf
PDF · 85 KB
Case nature
Area
Subarea
3CoPr/2/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Martina Barana v spore žalobkyne Z.., právne zastúpená Centrom právnej pomoci so sídlom Nám. Slobody 12, P.O.BOX 18, 810 05 Bratislava 15, IČO: 30 798 841, zastúpeného C. proti žalovanému I.C.A., s.r.o., so sídlom Bardejovská č. 747, 089 01 Svidník, IČO: 31 662 013 (zapísaný v obchodnom registri Okresného súdu Prešov, oddiel: Sro, vložka č. 774/P), právne zastúpený JUDr. Martou Maruniakovou, advokátkou so sídlom Sovietskych hrdinov 200/33, 089 01 Svidník, o zaplatenie 5 534,60 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Svidník, č. k. 4Cpr/2/2014-86 zo dňa 04. 04. 2017 takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch II., III. a IV..
II. Žalobkyňa má nárok voči žalovanému na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti prevyšujúcej sumu 2 081 Eur z dôvodu späťvzatia žalobného návrhu v tejto časti, zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni sumu 2 081 Eur s prísl., sporovým stranám náhradu trov konania nepriznal a zaviazal žalovanú na povinnosť zaplatiť súdny poplatok zo žaloby vo výške 124,50 Eur.
2. Súd prvej inštancie spor o zaplatenie cestovných náhrad posúdil v zmysle ust. § 3, § 34 a § 39 Občianskeho zákonníka, ako aj § 14, § 15, § 43, § 54 a § 57 Zákonníka práce, ako aj podľa § 1, § 2, § 10, § 12, § 13, § 14 zákona o cestovných náhradách, Opatrenia Ministerstva financií SR č. 517/2009 Z. z. a Opatrenia Ministerstva financií SR č. 482/2010 Z. z.
3. Svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil súd prvej inštancie tak, cit.:
„Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie titulom podaného žalobného návrhu a zistil, že žalobný návrh je dôvodný, preto tomu vyhovel, žalobkyňou uplatnený nárok právne posúdil ako cestovné náhrady pri zahraničnej pracovnej ceste žalobkyne na A. (V.), pričom vykonanie jednotlivých ciest nebolo sporné, toto je dané listinnými dôkazmi (bod 9,10,11 odôvodnenia), taktiež nebolo sporné, že pracoviskom žalobkyne bol D. (bod 6 odôvodnenia), taktiež nebolo sporné ani podpísanie dohody o poskytovaní stravného (bod 9 odôvodnenia), špecifikácia jednotlivých pracovných ciest na A. vrátane vyčíslených nárokov žalobkyne (bod 10,11,24,35,36 odôvodnenia ). Sporné však bolo právne posúdenie dohody o poskytovaní stravného pri pracovných cestách a jej účinkov, ako aj právne posúdenie nárokov žalobkyne z titulu ciest žalobkyne z miesta bydliska na pracovisko na A. a teda či išlo o prerušovanie jednej zahraničnej pracovnej cesty za účelom návštevy rodiny alebo o viaceré pracovné cesty. Dôvodnosť žalobného návrhu je daná výkonom zahraničných pracovných ciest žalobkyňou.
Žalovaná strana vzniesla námietku premlčania, avšak žalobkyňa titulom toho upravila žalobný návrh spôsobom ako je vyššie uvedené, pričom súd na toto prihliadol, kde bolo zistené, že žalobkyňa žalobný návrh podala 10.10. 2014, (pôvodne uplatnený nárok na stravne a vreckové 5482,00 eur stravne + 52,60 eur vreckové = 5 534,60 - upravený návrh 2081,00 eur = 3 453,60 eura späťvzatie), preto súd prvej inštancie sa touto ďalej nezaoberal, postupom žalobkyne sa stala bezpredmetnou, naviac voči späťvzatiu žalobného návrhu v časti žalovaná strana nemala námietky. Taktiež bolo zistené, že do podpísania dohody o poskytovaní stravného dňa 23.11. 2010 žalovaný poskytoval predtým žalobkyni náhrady v plnej výške podľa zákonného ustanovenia o cestovných náhradách (vyúčtovania cestovných výdavkov), neboli problémy, po podpísaní dohody tzv. paušálnej náhrade vo výške 300,00 eur/mesačne a vedené dochádzkové listy. Iné zmeny v súvislosti so zahraničnou pracovnou cestou žalobkyne zistené neboli, vrátane spôsobu dopravy služobným motorovým vozidlom. Žalovaná strana nepredložila žiadnu písomnú zmluvu, z ktorej by bolo zrejmé, že sa so žalobkyňou dohodli na návštevách rodiny počas víkendu, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako prerušenie zahraničnej pracovnej cesty z dôvodu návštevy rodiny podľa § 12 zákona o cestovných náhradách. Žalobkyňa doplnila, že boli problémy s ubytovaním, ak toto nebolo zaplatené toto museli zaplatiť, aby mali kde prenocovať. Uzatvorená dohoda o poskytovaní stravného pri pracovných cestách z 23.11. 2010 súd považuje za absolútne neplatnú pre obchádzanie zákona a rozpor s dobrými mravmi, preto súd prvej inštancie s tou dohodou nespájal žiadne právne účinky. Zákon o cestovných náhradách umožňuje paušalizovať náhrady za zákonom stanovených podmienok a zamestnávateľ je povinný prihliadať na zákonné nároky zamestnanca, ako aj na jeho oprávnené záujmy. V konaní bolo preukázane, že do podpísania predmetnej dohody spory v tejto oblasti neboli, žalobkyni boli vyplácané náhrady v súlade so zákonom (bod 30,31 odôvodnenia). Spomínaná dohoda vytvára skôr priestor na nevhodne - účelové správanie v neprospech zamestnanca v danom prípade žalobkyne, nakoľko predmetnou dohodou žalovaný sledoval len vlastné ekonomické ciele v minimalizácií pracovnoprávnych nákladov v súvislosti so zahraničnou pracovnou cestou, bez ohľadu na oprávnené záujmy žalobkyne ako zamestnanca, preto takéto konanie ani nepožíva právnu ochranu. Preto na základe toho bolo potrebné vo veci takto rozhodnúť a poskytnúť ochranu žalobkyni z uplatneného žalobného návrhu“.
4. Ohľadom trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 295 ods. 2 CSP, kedy s prihliadnutím na čiastočný úspech strán vyslovil, že sporovým stranám nárok na náhradu trov konania nepriznáva. Podľa zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkov vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa bola od poplatku osobne oslobodená, zaviazal žalovanú na zaplatenie súdneho poplatku.
5. Proti tomuto rozsudku bolo podané v zákonnej lehote odvolanie zo strany žalovaného, ktorý napadol výrok II. a IV. rozsudku, teda výroky, ktorými ho súd prvej inštancie zaviazal zaplatiť žalobkyni 2 081 Eur s prísl., a ktorým bol zaviazaný zaplatiť súdny poplatok zo žaloby. Predmetné odvolanie odôvodnil skutočnosťou, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a toto vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolacím dôvodom pre odvolanie proti výroku II. bola skutočnosť, že dohoda o paušálnej náhrade bola zo strany súdu prvej inštancie považovaná za zákon obchádzajúcu a v rozpore s dobrými mravmi, pričom toto nebolo zo strany súdu prvej inštancie odôvodnené. Poukázal na to, že v čase uzatvárania dohody o paušálnej náhrade žalovaný bral do úvahy aj čerpanie dovolenky, sviatky, pričom v žalovanom období sú aj mesiace, kedy žalobkyňa mala zaplatenú sumu 300 Eur, aj keď na pracovnej ceste nebola a práve s takýmito situáciami kalkuloval zamestnávateľ pri určovaní paušálnej mesačnej výšky stravného. Bolo preukázané, že žalobkyňa pred uzavretím dohody nebola na služobnej ceste každý deň, ale pracovala aj na pracovisku vo D. aj v A., podľa potreby. Žalobkyňa dohodu o paušálnej náhrade dobrovoľne podpísala a to, že u zamestnávateľa dlhodobo prebiehali organizačné zmeny nemožno považovať za dôvod uzavretia dohody pod nátlakom. Pokiaľ sa týka odvolacích dôvodov voči výroku IV., v tomto súd prvej inštancie nebral do úvahy, že žalobkyňa bola úspešná v menšej časti a v celkovo v súdnom konaní úspešná nebola. Z týchto dôvodov žiadal, aby odvolací súd žalobu zamietol, prípadne napadnutý rozsudok zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
6. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že súd prihliadol na celý komplex rozhodujúcich okolností, ktoré boli v konaní preukázané a taktiež poukázala na právoplatne skončenú vec, ktorej predmetom bolo posúdenie rovnakého skutkového základu, pričom v tejto veci bolo rozhodnuté obdobne ako súdom prvej inštancie, tak aj odvolacím súdom. Z týchto dôvodov navrhla rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Náhradu trov odvolacieho konania nežiadala priznať.
7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2 CSP., vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné
8. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu, odôvodnením napadnutého rozsudku, obsahom odvolania, ako aj vyjadrenia k odvolaniu, dospel k záveru, že súd prvej inštancie rozhodol vecne správne a je preto dôvodné toto rozhodnutie potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.
9. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v celosti na toto poukazuje. Súd prvej inštancie podrobne zistil skutkový stav, ktorý aj jasne špecifikoval, na rozhodnutie použil relevantné právne predpisy, ktoré aj správne vyložil. S odôvodnením napadnutého rozsudku sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje.
10. K odvolaciemu dôvodu, ktorým je tvrdenie, že došlo k platne uzavretej dohode o paušálnej náhrade, odvolací súd naviac oproti dôvodom súdu prvej inštancie uvádza, že zamestnávateľ môže pristúpiť k paušalizácií náhrad v záujme zhospodárnenia a zníženia administratívnej náročnosti agendy v oblasti cestovných náhrad. Paušalizácia však nemôže obchádzať účel zákona o cestovných náhradách, a to tým že by poskytovala napríklad zvýšené nárokové sumy stravného, nákladov, alebo že by došlo k zníženiu súm stravného alebo iných cestovných náhrad tak, aby boli poškodení zamestnanci. Preto, aby dohoda o paušálnych náhradách mohla byť považovaná za platnú, je nutné, aby zamestnávateľ pri určovaní paušálu vychádzal z priemerných podmienok rozhodných pre poskytovanie náhrad zamestnancovi alebo skupine zamestnancov. Takéto priemerné podmienky zamestnávateľ má možnosť zistiť z dokladov za určité uplynulé obdobie ako je predchádzajúci mesiac, štvrťrok či polrok alebo z predpokladu plánovaných pracovných ciest. Je teda nutné pri výpočte paušálnej sumy, aby zamestnávateľ prihliadal na zákonné nároky zamestnanca, ako aj na jeho ďalšie oprávnené nároky.
11. V danom prípade, tak ako správne poukázal súd prvej inštancie neboli splnené tieto podmienky aj vzhľadom na závery z vykonaného dokazovania, z ktorých nepochybne vyplýva, že zákonný nárok žalobkyne za jednotlivé mesiace bol minimálne dvojnásobný oproti výške dohodnutej v dohode o paušálnych náhradách. Takéto konanie v žiadnom prípade nemôže požívať súdnu ochranu, a preto bol správny záver súdu prvej inštancie, ktorý považoval takúto dohodu o paušálnych náhradách za neplatnú.
12. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani tvrdenie žalovaného v odvolaní, že v žalovanom období boli vyplatené aj mesiace, kedy žalobkyňa mala vyplatenú paušálnu sumu, aj keď na pracovnej ceste nebola. Žalovaný neupresnil a nešpecifikoval svoje tvrdenie, o aké obdobie sa jedná, a preto odvolací súd na túto odvolaciu námietku nemohol prihliadnuť. Vzhľadom však na početnosť pracovných ciest žalobkyne v rozhodnom období, takéto tvrdenia neboli schopné priniesť žalovanému úspešnejší výsledok odvolacieho konania.
13. Pokiaľ sa týka napadnutého výroku IV. rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovaného rovnako nie je dôvodné.
14. Ako vyplýva z ust § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch je povinný zaplatiť žalovaný súdny poplatok vtedy, pokiaľ je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho žalobe, resp. návrhu vyhovel, vtedy zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť žalovaný, ak taktiež nie je od poplatku oslobodený. V danom prípade je nutné, aby došlo ku kumulácií viacerých podmienok súčasne, a teda, aby bola strana sporu, ktorá je povinná platiť súdny poplatok od tejto povinnosti oslobodená, čo v danom prípade bolo naplnené. Zároveň však je nutné, aby takáto strana bola v konaní úspešná aspoň v časti. V danom prípade žalovaný bol zaviazaný na zaplatenie sumy 2 081 Eur, preto je dôvodné, aby žalovaný bol zaviazaný na zaplatenie súdneho poplatku z priznanej sumy.
15. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že vo veci samej úspešnej žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,
nakoľko ich táto priznať nežiadala, pričom vo veci samej neúspešný žalovaný nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
16. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).