Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/213/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a sudkýň: JUDr. Bibiána Ťažiarová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobkyne: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: I. H., nar. X.X.XXXX, bytom R., G. XXXX/ X, o zaplatenie 4.795,75 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Skalica z 8. marca 2017, č. k. 3C/242/2014-45 - v zamietajúcej časti a v časti náhrady trov konania, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému n e p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 3.419,57 Eur s 8,75 % úrokom z omeškania ročne od 18.6.2014 do zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, vo zvyšku žalobu zamietol, žalobkyni oproti žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania 2,46 %.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 497, § 262 ods. 6 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 1, ods. 2, § 11 ods. 1 písm. a), zákona č. 129/2012 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení k 30.11.2011 (ďalej len zákona o spotrebiteľských úveroch), § 39, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 54 ods. 1, 2, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1, 2 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., s poukazom aj na procesné ust. § 144, § 145 ods. 2, § 232 ods. 3, 4, § 255 Civilného sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že úverovou zmluvou č. 14/301/11 zo dňa 16.9.2011 (ďalej aj „úverová zmluva“) sa žalobkyňa zaviazala poskytnúť žalovanému bezúčelový úver vo výške 5.000,- Eur. V zmluve je uvedená ročná úroková sadzba úveru 17,3%, ročná percentuálna miera nákladov 20,14 %, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť (úver + celkové náklady spojené s úverom) 10.880,80 Eur, priemerná ročná percentuálna miera nákladov 17,62 %, počet mesačných splátok 120, splatnosť splátok v 10. deň v mesiaci, výška splátky 87,85 Eur mesačne. Prvá splátka úveru bude vykonaná v kalendárny mesiac nasledujúci po kalendárnom mesiaci, v ktorom bol úver poskytnutý. Žalovaný sa zaviazal, že celý úver s príslušenstvom bude uhradený do 120 mesiacov odo dňa podpisu úverovej zmluvy, pričom banka vykoná poslednú splátku vo výške zostatku úveru s príslušenstvom v deň uvedený v bode 5.2. posledného mesiaca tejto lehoty. Žalovaný sa v úverovej zmluve zaviazal zaplatiť žalobkyni jednorazový poplatok za poskytnutie úveru splatný v deň poskytnutia úveru 100,- Eur a poplatky súvisiace s úverovou zmluvou uvedené v „Sadzobníku poplatkov, časť Úvery pre obyvateľstvo“, ktorý je prílohou úverovej zmluvy. Zmluvné strany úverovej zmluvy sa dohodli, že

žalobkyňa inkasuje mesačne z účtu žalovaného poplatok za správu úverového účtu vo výške 1,99 Eur. Ďalej sa dohodli, že v prípade, že žalovaný nesplní akýkoľvek záväzok vyplývajúci z tejto zmluvy a vzniknutý počas jej trvania, žalobkyňa je oprávnená žiadať splatenie zostatku úveru s príslušenstvom. Podľa výpisu z účtu žalovaného č. XXXXXXXXXX, vedeného v S. H. G., a.s. za obdobia od 16.9.2011 do 1.10.2011 bol dňa 16.9.2011 žalovanému poskytnutý úver v sume 5.000,- Eur (výber v hotovosti bol dňa 19.9.2011 realizovaný žalovaným v sume 3.000,- Eur a 1.800,- Eur), dňa 16.9.2011 mu bol strhnutý poplatok č. 143011 za poskytnutie úveru v sume 100,- Eur, dňa 30.9.2011 poplatok za zavedenie účtu 1,99 Eur a poplatok za osobný účet 3,90 Eur, poplatok za transakciu 3,40 Eur, zistený zostatok ATM inej banky v SR 0,30 Eur. Výzvou žalobkyne na predčasné splatenie úveru z 10.1.2013 žalovanému oznámila, že ho v dôsledku nedodržiavania zmluvných povinností žiada o predčasné splatenie zostatku istiny úveru s príslušenstvom do 23.1.2013. Podľa výpisu z hlavnej knihy žalobkyne k 24.1.2013 (k zmluve č. DPBZ14/301/11 z 16.9.2011) k úveru žalovaného je evidovaná nezaplatená istina (zostatok úveru) 4.795,75 Eur, nezaplatené úroky 313,44 Eur, nezaplatené sankčné poplatky 4 Eur, celkom nezaplatená suma 5.113,19 Eur a ďalej odo dňa 24.1.2013 úroky vo výške 17,3% ročne z nezaplatenej istiny, 8,75% ročne sankčný poplatok z nezaplatenej istiny a 8,75% ročne sankčný poplatok z nezaplatených úrokov. Ku dňu 24.1.2013 bola výška omeškaných splátok (istina + úrok) 355,40 Eur, výška anuitnej splátky 87,85 Eur. Podľa prehľadu splátok žalovaného mu bol dňa 16.9.2011 poskytnutý úver 5.000,- Eur pri zmluvnom úroku 17,3%, žalovaný zaplatil na splátkach 1.580,43 Eur , z toho bolo započítané na istinu 726,64 Eur a na úrok z úveru 1.130,73 Eur. Evidované sú neuhradené splátky z 10.10.2012 87,85 Eur, 12.11.2012 87,85 Eur, 10.12.2012 87,85 Eur, 10.1.2013 87,85 Eur a dňa 24.1.2013 došlo k zosplatneniu v sume 4.757,79 Eur, úrok z omeškania bol účtovaný 7 % a žalovaný bol v omeškaní so splátkou 87,85 Eur od 13.2.2012, 82,37 Eur od 13.3.2012, 87,85 Eur od 11.5.2012, 87,85 Eur od 12.6.2012, 87,85 Eur od 11.7.2012, 35,75 Eur od 13.8.2012, 87,85 Eur od 13.8.2012, 87,85 Eur od 13.10.2012, 87,85 Eur od 13.11.2012, 87,85 Eur od 11.12.2012, 87,85 Eur od 11.1.2013, dňa 24.1.2013 došlo zmene sadzby úroku z omeškania na 8,75%.

4. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie uzavrel, že vzťah medzi žalovaným a žalobkyňou je spotrebiteľský a predmetná zmluva je bez pochybností spotrebiteľskou zmluvou. Vzťah medzi stranami posudzoval nielen podľa Obchodného zákonníka, ale pri právnom posúdení veci aplikoval aj ustanovenia o ochrane spotrebiteľa a ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení ku dňu uzavretia zmluvy. Preskúmal úverovú zmluvu z pohľadu náležitostí, ktoré má zmluva obsahovať podľa § 9 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a zistil, že úverová zmluva bola uzavretá v písomnej forme, neobsahuje však všetky náležitosti, ktoré by mala mať a to konkrétne sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ako náležitosť zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch a tiež konečnú splatnosť úveru podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch. To, že zmluva obsahuje údaj o počte, termíne a výške splátok, bez uvedenia rozčlenia splátky na istinu, úroky a iné poplatky nepovažuje za splnenie si povinnosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch. Rovnako ani uvedenie termínu splatnosti celého úveru s príslušenstvom do 120 mesiacov odo dňa podpisu úverovej zmluvy nepovažuje za údaj o konečnej splatnosti úveru podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch. Absencia rozčlenia splátky na istinu, úroky a iné poplatky a údaju o konečnej splatnosti úveru v úverovej zmluve spôsobuje, že žalobkyni zákon upiera právo na zaplatenie úrokov z úveru a poplatkov od dlžníka (žalovaného), preto súd žalobu žalobcu v časti úrokov a poplatkov zamietol. Žalovanému bol poskytnutý úver 5.000 Eur, ktorý okresný súd vyhodnotil ako úver bezúročný a bez poplatkov. Prvoinštančný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 3.419,57 Eur, ktorá predstavuje poskytnutý úver - istinu 5.000,- Eur bez úrokov a bez poplatkov po odpočítaní zaplatených splátok žalovaným v sume 1.580,43 Eur a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol. Žalovaný sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu, keď splátky úveru neuhrádzal riadne a včas v dohodnutom termíne. Okresný súd preto priznal žalobkyni zákonný úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 3.419,57 Eur, na ktorú vznikol žalobkyni nárok a teda len s touto sumou sa žalovaný dostal do omeškania a to až od 18.6.2014 do zaplatenia (odo dňa vypracovania žaloby).

5. O náhrade trov konania okresný súd rozhodol tak, že žalobkyni, ktorá bola v konaní stranou úspešnejšou, priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 2,46% (úspech žalobkyne je 51,23%, úspech žalovaného je 48,77%).

6. Proti tomuto rozsudku výlučne v časti zamietnutia žaloby a v časti trov konania podal odvolanie žalobca, pričom navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť, žalobe vyhovieť v plnom rozsahu a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov za konania

na oboch inštanciách. Poukázal na odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku. Argumentoval tým, že v kontexte záveru súdu prvej inštancie, že úverová zmluva neobsahuje náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch, že termín konečnej splatnosti obsahuje zmluva v bode 5.3 v znení, klient sa zaväzuje, že úver bude uhradený do 120 mesiacov odo dňa podpisu zmluvy, pričom banka vykoná poslednú splátku v deň uvedené v bode 5.2. (10. deň kalendárneho mesiaca - toto je termín konečnej splatnosti) posledného mesiaca tejto lehoty. V spojení s § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka, je možné určiť termín konečnej splatnosti úplne presne, t. j. konkrétnym časovým okamihom (10.9.2021). V kontexte absencie náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch uviedol, že z čl. 9.6 zmluvy vyplýva, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú aj obchodné podmienky banky (VOP), a teda niektoré z náležitostí, ktorá má v zmysle právnych predpisov zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať, sú v samotnom texte zmluvy o úvere a ďalšie náležitosti sú vo VOP. Pričom výška, počet a termíny splátok istiny a úrokov sú uvedené v samotnom texte zmluvy: čl. 5.1 - výška anuitnej splátky (87,85 Eur), čl. 5.2 - termín splatnosti 1. anuitnej splátky (v kalendárny mesiac nasledujúci po kalendárnom mesiaci, v ktorom bol úver poskytnutý - 10.10.2011), čl. 5.3 - počet anuitných splátok (120), čl. 5.2 - periodicita a termín splatnosti anuitnej splátky (mesačne, v 10. deň kalendárneho mesiaca). Informáciu, že splácanie spotrebiteľského úveru prebieha formou mesačných anuitných splátok, a že rozdelenie splátok na istinu a úroky obsahuje amortizačná tabuľka, banka klientovi poskytuje už v rámci poskytovania informácií pred uzavretím zmluvy. Anuitná splátka zostáva počas celej doby splácania rovnaká, skladá sa zo splátky istiny a splátky úroku. Plynule sa mení výška pomeru istiny a úroku. Každou splátkou sa splácaný úrok znižuje a splácaná istina sa zvyšuje. Pokiaľ by mal samotný text zmluvy obsahovať podrobný rozpis splátok istiny a úrokov za celé obdobie splatnosti úveru, znamenalo by to neúmerné rozšírenie rozsahu zmluvy, čo by neprispelo k jednoduchosti, zrozumiteľnosti a prehľadnosti zmluvnej dokumentácie. Na podporu svojich argumentov poukázal na rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Klára Bíroóvá zo dňa 9.11.2016 s poukazom na článok 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m), ktorý sa má vykladať tak, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči. Má za to, že z uvedeného vyplýva, že náležitosti zmluvy podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch nemusia byť nevyhnutne uvedené v samotnom texte úverovej zmluvy, ale časť z nich môže byť obsiahnutá aj v obchodných podmienkach (VOP alebo OP) alebo v sadzobníku, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Článok 10 ods. 2 písm. h) a písm. i) smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude zabezpečená na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Má za to, že povinnou náležitosťou úverovej zmluvy teda nie je podrobný rozpis výšky, počtu a termínov každej zo splátok na časť pripadajúcu na istinu, úroky a iné poplatky. Článok 10 ods. 2 písm. h) sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnuté, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkosti a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Uvedenie termínu splatnosti splátky spôsobom: mesačne, v xx. deň kalendárneho mesiaca, teda spĺňa požiadavku smernice a napĺňa jej cieľ. Poukázal na čl. 5 zmluvy, ktorý obsahuje požadované údaje podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch. Má za to, že zmluva v bode 1.2. obsahuje údaje o výške, počte a termínoch anuitnej splátky. Zároveň v bode 2.5.5 obchodných podmienok je uvedené poradie uspokojovania pohľadávky - je teda splnená aj náležitosť v zmysle ktorej má byť určené poradie započítavania. Poukázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 12 Co/149/2016-60 zo dňa 15.2.2017 a na uznesenia Krajského súdu v Trenčíne č. k. 6Co/68/2017-46 zo dňa 28.2.2017, č. k. 6Co/84/2017-57 zo dňa 28.3.2017. Nesúhlasí s rozsahom priznanej náhrady trov konania, okresný súd vychádzal z nesprávnej výšky predmetu konania, keďže predmetom konania bolo zaplatenie sumy 4.795,75 Eur s príslušenstvom a žalobca bol úspešný v časti sumy 3.419,57 Eur, bol jeho úspech 71,30 %, neúspech v pomere 28,70 %, a teda žalobca mal čistý úspech v pomere 42,60 %. Hoci z odôvodnenia nie je zrejmé z akej výšky okresný súd pri výpočte náhrady trov vychádzal, ale pokiaľ za uplatnený nárok považuje sumu ak súčet istiny + úrokov poukazuje na rozsudok KS v Trnave č. k. 10CoPr/2/2016 z 27.7.2016, uznesenie NS SR sp. zn. 6Obo/243/2007 z 27.11.2008, podľa ktorého ak sú úroky len príslušenstvom pohľadávky, pri posudzovaní miery úspechu sa na ne neprihliada.

7. Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

8. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej , ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 , oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 , proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 , po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h/ , preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 , s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 , súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 , a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutých častiach vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP.

10. Predmetom konania na súde prvej inštancie (po zohľadnení čiastočného späťvzatia žaloby Uznesením č. k. 3C/242/2014-26 zo dňa 7.10.2015 v sume 90,- Eur poplatky za upomienky a úroku z omeškania 8,75 % ročne zo sumy 6.284,55 Eur /istina 4.795,75 Eur + úroky 1.488,80 Eur vyčíslené od 24.1.2013 do 17.6.2014) bola požiadavka žalobcu na zaplatenie sumy 6.921,88 Eur /istina 4.795,75 Eur + úroky 1.488,80 Eur + úroky z omeškania 637,33 Eur/, úrokov 17,30 % ročne zo sumy 4.795,75 Eur od 18.6.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,75 % ročne zo sumy 6.284,55 Eur od 18.6.2014 do zaplatenia. Rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti 3.419,57 Eur, úroku z omeškania 8,75 % ročne zo sumy 3.419,57 Eur od 18.6.2014 do zaplatenia nebol odvolaniami strán napadnutý a preto je právoplatný.

11. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu čiastočne zamietol (suma 3.502,31 Eur /1376,18 + 1488,80 + 637,33 Eur/, úrok 17,30 % ročne zo sumy 4.795,75 Eur od 18.6.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,75 % ročne zo sumy 2.864.98 Eur /376,18 + 1488,80/ od 18.6.2014 do zaplatenia) a to s poukazom na odvolacie argumenty uplatnené odvolateľom, ktorý namietal, že povinnou náležitosťou úverovej zmluvy nie je podrobný rozpis výšky, počet a termíny každej z splátok na časť pripadajúcu na istinu, úroky a iné poplatky, a že zmluva obsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch (konečná splatnosť úveru).

12. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec aj v napadnutom rozsahu i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 OSP, odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku v napadnutej časti. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.

13. Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalobcu, odvolací súd považuje za podstatné uviesť nasledovné.

14. Žalobkyňa ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa 16.9.2011 úverovú zmluvu, ktorou žalobkyňa poskytla žalovanému úver vo výške 5.000,- Eur s dohodnutou ročnou úrokovou sadzbou 17,3%, RPMN 20,14 %, celkovou čiastkou na zaplatenie 10.880,80 Eur, priemernou RPMN 17,62 %,

počtom mesačných splátok 120, splatnosťou splátok v 10. deň v mesiaci, výškou splátky 87,85 Eur mesačne. Žalovaný zaplatil žalobkyni z poskytnutého úveru sumu 1.580,43 Eur.

15. Súd prvej inštancie správne posúdil predmetnú zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď ide štandardnú formulárovú zmluvu, uzavretú medzi žalobcom ako veriteľom a žalovanou ako spotrebiteľkou, pričom predmetná zmluva je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi stranami. Súd prvej inštancie správne pristúpil k prieskumu, či zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch. Výklad a aplikácia ust. § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona. Tým, že zákonné dodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy postihuje neplatnosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahove náležitosti zmluvy. Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo vzťahu k esenciálnym, teda podstatným obsahovým náležitostiam zo zmluvy vyplývajúcimi jednak z ust. § 497 Obchodného zákonníka a jednak vo vzťahu k tým náležitostiam, ktoré sú vymenované v § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a zároveň aj v § 11 ods. 1 písm. a) citovaného zákona. Pokiaľ zmluva uzavretá medzi stranami niektorú z náležitostí vymenovaných v ust. § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch neobsahuje, nie je zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná forma a poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že predmetná zmluva neobsahuje základnú obsahovú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) a k) zákona o spotrebiteľských úveroch, preto v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Okresný súd správne priznal žalobkyni 3.419,57 Eur s príslušenstvom ako rozdiel poskytnutého úveru 5.000,- Eur a žalovaným uhradenou sumou 1.580,43 Eur. Zároveň správne žalobu v časti 3.502,31 Eur, úrok 17,30 % ročne zo sumy 4.795,75 Eur od 18.6.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,75 % ročne zo sumy 2.864.98 Eur od 18.6.2014 do zaplatenia ako nedôvodnú zamietol.

16. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo faktickom nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku konfrontácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a lepšiu dostupnosť právnych služieb a konečne možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv, Pre takého vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený, pri kontraktácii je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania materiálneho právneho štátu nie je úplne absolútna, ale je limitovaná v rámci spotrebiteľských vzťahov princípom ochrany tej osoby, ktorá predstavovala právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou jej prezentovaný skutkový stav.

17. Práve z uvedeného dôvodu bol prijatý zákon o spotrebiteľských úveroch (č. 129/2010 Z. z.) a ustanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie v písomnej forme sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako sankciu pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu. Medzi takéto ustanovenia nepochybne patrí uvedenie výšky a počtu termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k) a ako aj uvedenie termínu konečnej splatnosti úveru (§ 9 ods. 2 písm. f).

18. Rešpektujúc výklad Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, v zmysle ktorého článok 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že: zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči, odvolací súd poznamenáva, že aj napriek tejto skutočnosti musí byť zachovaná požiadavka dobrej viery v záväzkovoprávnom vzťahu. Žalobkyňa tvrdí, že niektoré náležitosti, ktoré má obsahovať zmluva o spotrebiteľskom úvere sú v samotnom texte zmluvy

o úvere a ďalšie sú vo VOP, pričom odkázal na čl. 9.6. zmluvy, z ktorého vyplýva, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú aj Všeobecné obchodné podmienky, ktoré však k žalobe spolu s úverovou zmluvou nepredložil. V tomto kontexte teda neobstojí ani odkaz žalobkyne na bod 2.5.5 OP (poradie uspokojovania pohľadávky). V tomto smere odvolací súd pripomína závery Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. I ÚS 3512/11 cit.: „Je třeba zdůraznit, že obchodní podmínky ve spotřebitelských smlouvách na rozdíl třeba od obchodních smluv mají sloužit především k tomu, aby nebylo nezbytné do každé smlouvy přepisovat ujednání technického a vysvětlujícího charakteru. Naopak nesmějí sloužit k tomu, aby do nich v často nepřehledné, složitě formulované a malým písmem psané formě skryl dodavatel ujednání, která jsou pro spotřebitele nevýhodná a o kterých předpokládá, že pozornosti spotřebitele nejspíše uniknou (například rozhodčí doložka nebo ujednání o smluvní pokutě). Pokud tak i přesto dodavatel učiní, nepočíná si v právním vztahu poctivě a takovému jednání nelze přiznat právní ochranu.“

19. Odvolací súd nesúhlasí s argumentom žalobkyne, že čl. 5 zmluvy obsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, keď tvrdenie žalobkyne, že zmluva v bode 1.2 obsahuje údaje o výške, počte a termínoch anuitnej splátky je mylné, keďže zmluva v čl. 1.2 obsahuje výšku úrokovej sadzby 17,30 % ročne. Taktiež argument žalobcu týkajúci sa bodu 2.5.5 obchodných podmienok (uvedené poradie uspokojovania pohľadávky) neobstojí, ako je už konštatované v odseku 18, keďže v spisovom materiáli nielenže sa nenachádzajú Všeobecné obchodné podmienky obsahujúce žalobcom uvádzaný bod, ale nenachádzajú sa žiadne obchodné podmienky.

20. Podľa odvolacieho súdu, účelom náležitostí ustanovenej v § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch je, aby spotrebiteľ vedel rozlíšiť aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu tiež umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože potom nie je dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil, ako bude s jeho platbou naložené a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky, teda odplatu žalobcu. Špecifikácia splátky mala byť vyjadrená aspoň pomerným spôsobom (napr. percentuálne). Keďže v zmluve nie je náležite určené, v akej časti má byť započítaná splátka na istinu, v akej časti na úrok z istiny, alebo poplatku, spotrebiteľ by nemal vedomosť v akej časti má zaplatenú istinu (v akej časti ju veriteľ započítal na zaplatenie istiny) a v akej časti ostatné poplatky. Práve i z tohto dôvodu zákonodarca uvedené označil ako podstatnú náležitosť spotrebiteľskej zmluvy o úvere, bez ktorého uvedenia sa považuje úver za bezúročný a bez poplatkov. Rovnako nie je možné dať za dosť odvolacej námietke, že výška poplatkov, ktorá bola zrejmá už v čase uzatvorenia zmluvy, povinnosť ich úhrady je uvedená v zmluve a ostatné poplatky nie je možné vopred stanoviť. Zo zmluvy vyplýva poplatok za poskytnutie úveru 100 Eur, avšak z tejto zmluvy nie je zrejme, ako sa má splácať poplatok z úver vo výške 100,-Eur, teda ktorá časť mesačnej splátky je určená na splatenie daného poplatku. Pričom uvedené údaje zmluva uzatvorená medzi sporovými stranami, ako správne konštatoval okresný súd, neobsahuje, nemožno potom konštatovať splnenie písomnej formy zmluvy vo vzťahu k tejto podstatnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preto poskytnutý úver žalobkyňou žalovanému je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Nepochybil preto súd prvej inštancie, ak uviedol, že v zmluve absentuje obligatórna náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch (členenie splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov).

21. Odvolací súd sa s ohľadom na uvedené v odsekoch 18, 19, 20 s argumentáciou žalovaného, ktorý sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že úverová zmluva neobsahuje povinnú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch s poukazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 (Klára Bíroová) zo dňa 9.11.2015, na čl. 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) nestotožnil.

22. Podľa čl. 5.1 zmluvy klient sa zaväzuje splácať úver v celkom 120 pravidelných mesačných anuitných splátkach vo výške 87,85 Eur.

23. Čl. 5.2 splátky sú splatné v 10. deň kalendárneho mesiaca, prvá splátka úveru bude vykonaná v kalendárny mesiac nasledujúci po kalendárnom mesiaci, v ktorom bol úver poskytnutý.

24. Čl. 5.3. klient sa zaväzuje, že celý úver s príslušenstvom bude uhradený do 120 mesiacov odo dňa podpisu úverovej zmluvy, pričom banka vykoná poslednú splátku vo výške zostatku úveru s príslušenstvom v deň uvedený v bode 5.2. posledného mesiaca tejto lehoty.

25. V súvislosti s konečnou splatnosťou úveru sa odvolací súd stotožňuje so záverom okresného súdu, že termín (konečnej splatnosti) nie je možné vykladať inak ako dátum ukončenia zmluvy, ktorý má byť podľa odvolacieho súdu zásadne vyjadrený ako deň, mesiac, rok a pod., a že nie je možné ho nahradiť ani výpočtom podľa počtu splátok, resp. uvedením dňa po podpise zmluvy. Reagujúc na argumentáciu žalobcu odvolací súd dodáva, že v danom prípade vzhľadom na znenie zmluvných podmienok uvedený už vyššie by bezpochyby išlo o zložitý a neistý výpočet konečnej splatnosti úveru. Dikcia zákona o spotrebiteľských úveroch vyžaduje, aby termín konečnej splatnosti úveru bol vyjadrený určito, jasne, zrozumiteľne. Faktom je, že priamo v danej zmluve o spotrebiteľskom úvere sa v texte úverovej zmluvy pojem „doba trvania úveru ani konečná splatnosť úveru“ vôbec neuvádza. Čl. 5.1. hovorí iba o počte a výške anuitnej splátky, čl. 5.2. splatnosti prvej splátky a určuje deň splatnosti splátok ako 10. deň kalendárneho mesiaca, čl. 5.3. opäť hovorí o počte splátok a obsahuje popis výšky poslednej splátky. Určenie konečnej splatnosti úveru spotrebiteľom z takto uvedených podmienok je spojené s neprimeranými ťažkosťami a zároveň bez záruky istoty ním „identifikovanej“ konečnej splatnosti, teda či termín konečnej splatnosti úveru, čo je jednou z podstatných náležitostí zmluvy o úvere, ku ktorému spotrebiteľ dospeje svojím vlastným úsudkom, je správny. S argumentom žalobcu, že uvedenie termínu splatnosti splátky spôsobom: mesačne, v xx. deň kalendárneho mesiaca spĺňa požiadavku smernice a napĺňa jej cieľ sa odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené nestotožnil. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie, ak uzavrel, že v zmluve absentuje obligatórna náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch (dobu trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru), nepochybil.

26. Odvolací súd uvádza, že Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí citovanom v odseku 21 poskytol výklad výlučne smernice, konkrétne článku 10 ods. 2 písm. h), článku 10 ods. 2 písm. h) a i), článku 23, keď výklad vnútroštátneho práva poskytujú výlučne vnútroštátne súdy. Konkrétne vyslovil, že Smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto Smernice, daný záver je však vzhľadom na napadnuté ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne právo - zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere, na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru.

27. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky Smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať "výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov". Slovenský zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie ako splátok istiny, tak aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. Zároveň zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať "dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Slovenský zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom jednoznačne požaduje uvedenie termínu konečnej splatnosti súčasne s dobou trvania zmluvy. K výkladu oboch spomínaných ustanovení zákona (§ 9 ods. 2 písm. f/ a k/) o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, ako aj termín konečnej splatnosti úveru (deň, mesiaca a rok), inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej zmluve iba uvedenie výšky, počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa. Taktiež ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení k 31.12.2012 bolo do súdnej praxe aplikované tak, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v prípade, ak zmluva nemala písomnú formu alebo síce písomnú formu mala, ale neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1. Tento výklad bol následne prevzatý do zákona § 11 novelou vykonanou zákonom č. 352/2012 Z. z. účinnou od 1.1.2013, čo potvrdzuje správnosť výkladu (v zhode s vôľou zákonodarcu) § 11 aj pred 1.1.2013.

28. V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi Smernicou a zákonom o spotrebiteľských úveroch. To však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom Smernica. V taktom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže Smernici priznať priamy účinok, resp. nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci

v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.

29. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa Zákona, resp. Smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli Smernici priamy účinok.

30. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ, je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možné uplatniť eurokonformný výklad, teda či vzhľadom na právnu povahu Smernice možno jej ustanovenia aplikovať pri výklade vnútroštátneho zákona. V takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa Smernice, musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného výklad zákona nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty.

31. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nemožno priznať Smernici ani nepriamy účinok, jednalo by sa o výklad vnútroštátneho zákona contra legem.

32. Odvolací súd je preto názoru, že napriek poukazu žalovaného na Smernicu a rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, zákon o spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich, tak ako to ustanovuje § 9 ods. 2 zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý aplikoval okresný súd, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.

33. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie rozsudkom v napadnutej zamietajúcej časti žalobu zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd, po vysporiadaní sa s podstatnými tvrdeniami odvolateľa, s použitím § 387 ods. 1 a 2 rozsudok v napadnutej zamietajúcej časti (II. výrok), potvrdil.

34. Za nedôvodné považoval odvolací súd odvolanie žalobcu aj do výroku o trovách konania. Preskúmaním odvolací súd zistil, že v danej veci súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov konania podľa § 255 CSP, a zistil čistý úspech žalobcu 2,46 % (úspech 51,23 % - neúspech 48,77 %), hoci konkrétnu špecifikáciu bližšie neuviedol. Odvolací súd sa stotožnil s vyčíslením úspechu žalobkyne 51,23 % a úspechu žalovaného 48,77 %, avšak súd prvej inštancie opomenul uviesť aj § 256 ods. 1 (ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane) v súvislosti s čiastočným zastavením konania (v časti sumy 90,- Eur poplatky za upomienky a úroku z omeškania 8,75 % ročne zo sumy 6.284,55 Eur od 24.1.2013 do 17.6.2014), o ktorom súd prvej inštancie rozhodol Uznesením č. k. 3C/342/2014-26 zo dňa 17.10.2015, a ktoré zastavenie zavinila žalobkyňa (v časti čiastočného zastavenia bola teda tiež neúspešná). V predmetnej veci zo žaloby vyplýva, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala proti žalovanému zaplatenia sumy 4.795,75 Eur, úroku 1.488,80 Eur, úroku z omeškania 637,30 Eur, 90 Eur (poplatky za upomienky), úroku 17,30 % ročne zo sumy 4.795,75 Eur od 18.6.2014 do zaplatenia, úroku z omeškania 8,75 % ročne zo sumy 6.284,55 Eur od 24.1.2013 do zaplatenia, teda celkovo svoj nárok vyčíslila (ku dňu vyhotovenia žaloby) na sumu 7.011,88 Eur s príslušenstvom. Súd prvej inštancie uložil žalovanému zaplatenie sumy 3.419,57 Eur s príslušenstvom a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Z vyčíslenia úspechu žalobkyne 51,23 % (priznaná suma 3.419,57 Eur) a úspechu žalovaného 48,77 % (zamietnutá suma 3502,31 Eur /1376,18 Eur + 1488,80 Eur + 637,33 Eur/ + späťvzatá suma 90 Eur), je zrejmé, že žalobkyňa aj žalovaný boli v konaní úspešní v takmer rovnakej časti, čo súd prvej inštancie nezohľadnil. Keďže však odvolací súd nemohol zhoršiť postavenie odvolateľa (zákaz reformatio in peius) nemohol rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku o trovách konania zmeniť tak, že žiadnej strane náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie neprizná. S ohľadom na uvedené, sa odvolací súd sa nestotožnil s argumentom žalobkyne, že okresný súd vychádzal z nesprávnej výšky predmetu konania, že žalobca mal čistý úspech v pomere 42,60 % (úspech 71,30 % - neúspech v pomere 28,70 %). Zároveň má odvolací súd za to, že súdom prvej inštancie vyčíslený úspech a neúspech žalobkyne (51,23 % a 48,77 %) nie je v rozpore ani s uznesením NS SR sp. zn. 6Obo/243/2007 z 27.11.2008, tak, ako sa mylne

domnieva odvolateľka, keďže táto v žalobe vyčíslila výšku úroku aj úroku z omeškania, ktorých výšku súd prvej inštancie správne zohľadnil pri zisťovaní pomeru úspechu žalobkyne v tomto spore, pričom v žalobe nevyčíslené príslušenstvo pri rozhodovaní správne nezohľadnil. Preto aj napadnutý výrok súdu prvej inštancie o trovách konania s použitím § 387 potvrdil.

35. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutej časti, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

36. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 § 256 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 , o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

37. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslili a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

38. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.

39. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia alebo iného zákona (analogia legis alebo juris). Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov žalobcu rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov zakotvujúcich procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie postupom najskôr podľa § 262 v spojení s § 396 ods. 1 o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď žalovanému žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

40. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .