Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/12/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobkyne: J.. Q. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom W., D. 4, zastúpenej: Q.. Martina Kožárová Jenčová, advokátka so sídlom Prešov, Slovenská 69, proti žalovaného: J.. C. W., nar. XX.XX.XXXX , bytom W., D. 4, zastúpenému: JUDr. Lenka Csikyová, advokátka so sídlom Prešov, Hlavná 137, o určenie, že povinnosť vypratať byt nie je viazaná na zabezpečenie bytovej náhrady, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 10C/79/2014-147 zo dňa 13.10.2016 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok súdu 1.inštancie.

Odvolacie konanie v napadnutej časti, t.j. vo výroku o trovách konania vo vzťahu k žalovanému z a s t a v u j e .

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol. II. Vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil ust.§ 3 ods.1, § 705ods.1, § 705a, § 712c ods.1,2 a 3 Občianskeho zákonníka.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že je potrebné žalobu zamietnuť, pričom sa riadil nasledovnými úvahami. Je nepochybné, pričom z obsahu spisu to vyplýva, že vzťahy medzi stranami sporu v tomto konaní sú mimoriadne rozvrátené. Žalovaný má vo vzťahu k predmetnému bytu tzv. právo bývania, pričom žalobkyňa sa podanou žalobou domáha určenia, že povinnosť vypratať byt nie je viazaná na zabezpečenie bytovej náhrady. Na tomto mieste je nutné konštatovať, že práve rozsudkom č.k. 16C/110/2000 - 60 bol žalovaný povinný vypratať predmetný byt v lehote 15 dní od zabezpečenia náhradného bytu žalobkyňou, pričom žalobkyňa v tomto konaní sa ani len nepokúsila žalovanému náhradný byt zabezpečiť, napriek tomu, že jej to bolo uložené právoplatným rozsudkom súdu.

4. Súd, ktorého právoplatné rozhodnutie nie je rešpektované a vykonané akoby vlastne ani súdom nebol, čím je nepochybne porušené aj právo občana na súd, resp. spravodlivé súdne konanie. Žalobkyňa uvádza, že žalovaný platí v súčasnosti len 50,- Eur za náklady spojené s užívaním bytu, pričom v roku 2014 platil iba 30,- Eur. Právna zástupkyňa žalovaného konštatovala, že žalovaný uhrádza v súčasnosti 130,- Eur mesačne, pričom 80 Eur je splátka z bezdôvodného obohatenia v zmysle rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Co/278/2014, pričom žalobkyňa poukazuje na zjavný nepomer platby žalovaného k celkovej výške týchto úhrad. Poukázala na to, že v obdobnom vzťahu prenajímateľ a nájomca, ak nájomca neplatí nájomné alebo úhrady za plnenie spojené s užívaním bytu po dobu viac ako 3 mesiace, je to dôvod na podanie výpovede z nájmu, a to bez bytovej náhrady. Na tomto mieste musí súd prvej inštancie konštatovať, že žalovaný reálne užíva z celkovej podlahovej plochy bytu len 18,4 m2, t.j. 27,46 % plochy bytu, pričom v byte sa zdržiava len nevyhnutnú dobu, nakoľko najviac času trávi na záhradnej chatke v obci W., pričom túto skutočnosť, že žalovaný sa zdržiava v byte len 2-3 dni v týždni, potvrdila aj samotná žalobkyňa. Žalobkyňa poukázala na to, že v konaní vedenom na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 7Co/120/2000 bolo preukázané, že žalovaný jej mal dňa 20.4.1998 vo večerných hodinách spôsobiť zranenie kvôli fyzickému napadnutiu. Súd prvej inštancie poukázal aj na rozsudok sp. zn. 3T 25/1999 zo dňa 12.10.1999, ktorý nadobudol právoplatnosť 27.07.2000 s tým, že obžalovaný Q. A., v tom čase priateľ žalobkyne, fyzicky napadol žalovaného a spôsobil mu zranenia na temene hlavy, ktoré si vyžiadali liečenie spojené s práceneschopnosťou od 21.04.1998 do 08.05.1998. Je preto nepochybné, že útoky medzi žalobkyňou ako aj žalovaným boli počas obdobia, keď sa spoločne nachádzali v byte, vzájomné. Následne súd prvej inštancie poukázal aj na skutočnosť, že manželstvo strán sporu bolo rozvedené rozsudkom sp.zn. 15C/5/1997 zo dňa 26.06.1997, teda výrazne zhoršené medziľudské vzťahy medzi stranami sporu sa blížia k hranici 20 rokov. Zároveň súd prvej inštancie konštatoval, že sa zaoberal najmä otázkou nie kto sa správa v rozpore s dobrými mravmi, ale kto porušuje dobré mravy, v akej intenzite, teda kto väčšmi, nakoľko obe strany sporu sa v určitých fázach konania, resp. ich spoločného spolunažívania v predmetnom byte zachovávali v rozpore s dobrými mravmi. Na jednej strane to bol žalovaný, ktorý v zmysle uvedeného rozhodnutia Krajského súdu v Prešove 7Co/120/2000 mal fyzicky napadnúť žalovanú, avšak na druhej strane je potrebné prihliadnuť aj na už spomínaný rozsudok súdu sp. zn. 3T 25/1999 zo dňa 12.10.1999, pričom v tento deň bol žalovaný fyzicky napadnutý zo strany priateľa žalobkyne s následkom ublíženia na zdraví. Len marginálne súd poukázal na odpočtový list spoločnosti SpravbytKomfort na č.l. 93 spisu, kde je uvedené pri izbe, ktorú užíva žalovaný, slovo „debil!!!“, pričom takéto hanlivé označenie žalovaného považuje súd taktiež za správanie v rozpore s dobrými mravmi zo strany žalobkyne. Žalovaný sa nie často zdržiava v byte, teda v rozsahu 2 - 3 dní v týždni, nakoľko nemá zabezpečený náhradný byt. Týmto svojím nečastým pobytom v byte sa snaží eliminovať prípadne konflikty so žalobkyňou. Preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť. Zároveň poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 26Cdo/2213/2002, z ktorého vyplýva, že pri aplikácií ust.§ 3 ods.1 Občianskeho zákonníka je potrebné prihliadnuť tak k okolnostiam na strane žalobkyne, ako i na strane žalovaného. Zároveň poukázal na skutočnosť, že právo na obydlie má prednosť pred názorom žalobkyne o neadekvátnych platbách spojených s užívaním obydlia - bytu.

5. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie ust.§ 257 C.s.p. Dôvody hodné osobitného zreteľa videl v tom, že žalobkyňa bola právoplatne dňa 02.12.2014 oslobodená od platenia súdnych poplatkov z dôvodu jej nepriaznivej finančnej situácie, teda napriek úspechu žalovaného, ktorý by mal na náhradu trov konania právo súd prvej inštancie vyslovil, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania pre dôvody hodné osobitného zreteľa.

6. Proti tomuto rozsudku včas podala odvolanie žalobkyňa. Namietala, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods.1 písm.f/ a h/ C.s.p.). Žalobkyňa má za to, že súd žalobkyňou preukázanú zmenu pomerov na strane žalovaného v dôsledku ktorej je trvanie na povinnosti zabezpečiť mu náhradný byt v rozpore s dobrými mravmi neposúdil správne. Je nepochybné, že žalovaný má vo vzťahu k bytu žalobkyne právo bývania založené rozsudkom Okresného súdu Prešov sp.zn. 16C/110/2000. Právo bývania je zvláštnym a nepomenovaným občiansko-právnym vzťahom trvajúcim od zrušenia práva spoločného nájmu k bytu manželov právoplatným súdnym rozhodnutím až do zániku práva byt užívať. Žalovaný má teda právo v byte bývať a žalobkyňa je povinná výkon tohto práva strpieť. V danom prípade to právo ale nie je právom nájmu bytu, ale ako bolo uvedené, ide iba o tzv. právo bývania, ktoré je časovo obmedzené. Pre výkon tohto práva platí, že nie je právom absolútnym a rovnako musí byť v súlade s všeobecným ustanovením § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka. Súdna prax už pripustila, že je možné zmeniť skôr uloženú povinnosť zabezpečiť náhradný byt pokiaľ dôjde k zmene pomerov. Žalobkyňa za zmenu pomerov na strane žalovaného považuje neplatenie za užívanie bytu zodpovedajúcu časť platieb a opakované obohacovanie sa na jej úkor. Z vykonaného dokazovania je nepochybné, že žalovaný za užívanie bytu žalobkyni neuhrádzal viac ako 27 mesiacov nič. Žalobkyňa sa opakovane domáhala vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovanému vzniklo. Po podaní žaloby v konaní kde sa žalobkyňa domáha zrušenia povinnosti zabezpečiť náhradný byt začal žalovaný uhrádzať najprv 30,- Eur a od roku 2015 uhrádza 50,- Eur mesačne. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že žalobkyni hradí 130,- Eur mesačne, je potrebné uviesť, že suma 80,- Eur predstavuje splátku dlhu z bezdôvodného obohatenia v zmysle rozsudku Krajského súdu v Prešove sp.zn. 2Co/278/2014. Reálne tak žalovaný mesačne prispieva za užívanie bytu sumou 50,- Eur mesačne a to len v dôsledku toho, že žalobkyňa iniciovala toto konanie. Dovtedy neuhrádzal žiadne platby. Je všeobecne zrejmé, že žalovaným uhrádzaná suma 50,- Eur nepostačuje ani na úhradu ním spotrebovaných energií. Právu bývania žalovaného nezodpovedá povinnosť žalobkyne doplácať za žalovaného nespotrebované plnenia spojené s užívaním bytu. Takýto postoj nemožno v žiadnom prípade hodnotiť ako súladný s dobrými mravmi, naviac, keď žalovaný má dostatočný pravidelný mesačný príjem a to starobný dôchodok vo výške 540,- Eur. Nemožno prijať argumentáciu súdu, že z celkovej plochy bytu žalovaný užíva len 18,4 m2, t.j. 27,46 %. Obe sporové strany potvrdili, že žalovaný má k dispozícií jednu izbu, ktorú má uzamknutú a príslušenstvo, t.j. chodbu, kúpeľňu, WC, ako aj kuchyňu, ktorú má možnosť užívať. Opakovane žalobkyňa zdôraznila, že pri uzatváraní nájomnej zmluvy na užívanie jednej izby v byte a jeho príslušenstva je nájomca v súčasnosti povinný uhrádzať minimálne 3-násobne viac ako 50,- Eur. Aj v prípade akceptácie argumentu súdu, keďže mesačný predpis žalobkyne za užívanie bytu je 230,- Eur, žalovaným uhradená suma nezodpovedá percentu výmery bytu, ktorú žalovaný užíva. Nemožno sa stotožniť ani s argumentom súdu, že žalovaný sa v byte zdržiava len nevyhnutnú dobu. To kedy a ako dlho sa v byte žalovaný zdržiava nemá vplyv na to čo je v súlade s dobrými mravmi uhrádzať za bývanie reálnu sumu. Akýkoľvek nájomca, aj keď byt neužíva musí hradiť nájomné v plnej výške. Užívanie bytu je jeho právom, nie povinnosťou. Žalovaný má v byte možnosť bývať kedy chce. Jeho izba je uzamknutá, tak žalobkyňa nemá možnosť v čase jeho neprítomnosti túto izbu užívať. Je pravdou, že žalovaný má právo na obydlie, avšak pokiaľ súd žalobu žalobkyne zamietol, v podstate tým poskytol ochranu zneužívaniu tohto práva. Žalobkyňa je tak nútená napriek omnoho nižšiemu príjmu ako je príjem žalobcu uhrádzať aj ním spotrebované energie, nehovoriac o tom, že žalovaný sa vôbec nepodieľa na údržbe spoločne užívaného príslušenstva alebo spoločných priestorov. Medzi sporovými stranami sú vzájomné nedorozumenia, na ktoré poukázal aj súd. Ide však o vzájomné spory, ktoré nič nemenia na tom, že bývanie a užívanie bytu za 50,- Eur mesačne nie je v súčasnej dobe akceptovateľné a nemožno ho hodnotiť inač ako zneužívanie práva. Zneužívanie práva pritom nemôže požívať súdnu ochranu. Preto navrhla, aby odvolací súd v súlade s ust.§ 388 C.s.p. napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe žalobkyne v celom rozsahu vyhovie. Zároveň si žalobkyňa uplatnila trovy konania.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie aj žalovaný a to proti výroku o trovách konania s tým, že žalobkyňa si je dobre vedomá zásady zodpovednosti za výsledok konania a s tým spojenou povinnosťou náhrady trov konania v prípade neúspechu. Aplikáciou ust.§ 257 C.s.p. je daný priestor žalobkyni bez následkov opakovane sa bezdôvodne domáhať neoprávnených nárokov voči žalovanému súdnou cestou. Preto navrhol, aby odvolací súd rozhodol podľa ust.§ 388 C.s.p. v napadnutej časti, teda vo výroku o trovách konania tak, že priznáva žalovanému právo na náhradu trov konania v celom rozsahu s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

8. Následne zobral žalovaný čo do výroku o trovách konania odvolanie späť podaním doručeným Okresnému súdu Prešov dňa 15.12.2016.

9. Žalovaný sa zároveň vyjadril k odvolaniu žalobkyne. Považuje ho v celom rozsahu za nedôvodné. Má za to, že konajúci súd zistil skutkový stav správne a úplne a ten správne právne posúdil. Žalobkyňa sa vo svojom odvolaní obmedzuje len na opakovanie tých istých skutočností, ktoré uvádzala v konaní pred súdom prvej inštancie, pričom ako vyplývajú zo samotného odôvodnenia napadnutého rozsudku, tieto skutočnosti vzal súd prvej inštancie do úvahy a správne posúdil a náležite svoje závery odôvodnil. Žalobkyňa v odvolaní opätovne poukazuje na konanie žalovaného, ktoré podľa jej tvrdenia vykazuje znaky konania v rozpore s dobrými mravmi, avšak opomína tú skutočnosť, že na základe vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že žalobkyňa sa opakovane a dlhodobo voči žalovanému správa v rozpore s dobrými mravmi. Žalobkyňa sa verbálne, ako aj fyzicky voči žalovanému dopustila konania v príkrom rozpore s dobrými mravmi a túto skutočnosť aj súd v rozsudku riadne odôvodnil. Právne posúdenie charakteru správania žalobkyne voči žalovanému má podstatný význam pre posúdenie dôvodnosti nároku s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 26Cdo/213/2002. Zároveň dôvodnosť nároku nemožno opierať ani o matematicky výpočet výšky nájomného s prihliadnutím na plochu bytu užívanú žalovaným. Medzi stranami sporu neexistuje žiadna dohoda o výške platieb za užívanie bytu žalovaným. Pokiaľ finančná situácia žalobkyne neumožňuje uhrádzať mesačné náklady spojené s bývaním vo výške 230,- Eur, nič žalobkyni nebráni v tom, aby si zabezpečila iné, menšie a menej nákladné bývanie a zároveň si splnila povinnosť uloženú jej rozsudkom Okresného súdu Prešov sp.zn. 16C/110/2000. Táto obrana žalobkyne nemôže byť vnímaná inak ako obrana účelová. Žalovaný nie je len akýmsi nájomcom ako ho označuje žalobkyňa, ale je osobou, ktorá sa ako bývalý manžel žalobkyne v minulosti zaslúžila o nadobudnutie predmetného bytu a bez jeho úsilia by nikdy žalobkyňa nenadobudla akékoľvek právo užívania tohto bytu. Žalovaný dlhodobo žije v záhradnej chatke a v byte sa zdržiava len výnimočne, aby sa vyhol kontaktu so žalobkyňou. Žalobkyňa tvrdí, že zo žalovaného strany dochádza k zneužívaniu práva, avšak opomína, že ona sama 16 rokov absolútne ignoruje povinnosť uloženú jej právoplatným rozhodnutím súdu. Riadne sa nepokúsila a ani nezabezpečila pre žalovaného bytovú náhradu, hoci jej táto povinnosť bola uložená autoritatívnym rozhodnutím. Žalovaný sa pri aplikácií zásady proporcionality stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že právo na obydlie má prednosť pred neadekvátnymi platbami za užívanie časti bytu zo strany žalovaného. Preto navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť a uplatnil si trovy odvolacieho konania v celom rozsahu.

10. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust.§ 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust.§ 385 C.s.p. a contrario s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 09.11.2017 a zistil, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné a odvolacie konanie vo výroku o trovách konania vo vzťahu k žalovanému je potrebné zastaviť.

11. Odvolací súd preskúmal zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale aj zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie zišlo. Pri svojom rozhodnutí proti napadnutému rozsudku bol však viazaný tak rozsahom odvolania, ako aj dôvodmi, ktoré uviedla žalobkyňa vo svojom odvolaní a ktoré fakticky svojim dispozičným úkonom vymedzila, teda nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

12. Podľa ust. § 387 ods.1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

13. Podľa ust.§ 387 ods.2 C.s.p., ak sa súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

14. Odvolací súd poukazuje na súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, vykonané dôkazy správne jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach vyhodnotil a zároveň dospel k správnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie. Preto s poukazom na ust.§ 387 ods.2 C.s.p. odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie.

15. Odvolacie námietky žalobkyne neboli spôsobilé privodiť záver odvolacieho súdu o tom, že by jej žalobe mohlo byť vyhovené. Žalobkyňa v odvolaní zopakovala argumentáciu uvedenú v žalobe, pričom namietala, že trvanie povinnosti zabezpečiť žalovanému náhradný byt v rozpore s dobrými mravmi neposúdil súd prvej inštancie správne. K tomu odvolací súd uvádza, že pojem dobré mravy Občiansky zákonník nedefinuje. Je tomu tak preto, lebo dobré mravy podliehajú spoločenskému vývoju, ale tiež preto, že vo všetkých jednotlivostiach by bolo ťažké ich vystihnúť. Vo všeobecnosti však možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to v podstate súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť namierenú proti uvedeným pravidlám možno označiť za činnosť proti dobrým mravom. Namietala, že právo bývania žalovaného nezodpovedá povinnosť žalobkyni doplácať za žalovaného ním spotrebované plnenia spojené s užívaním bytu vzhľadom na dostatočný príjem žalovaného. Ďalej namietala, že žalovaný neuhrádzal viac ako 27 mesiacov za služby spojené s užívaním bytu, pričom žalobkyňa sa opakovane domáhala bezdôvodného obohatenia. Zároveň polemizovala s výškou sumy, ktorú uložil súd uhradiť žalovanému žalobkyni za užívanie bytu. Argumentovala, že žalovaný mal v byte možnosť bývať kedy chce, jeho izba je uzamknutá a tak žalobkyňa nemá možnosť v čase jeho neprítomnosti izbu užívať.

Žalovaný má právo na obydlie, avšak pokiaľ súd žalobu žalobkyne zamietol, v podstate tým poskytol ochranu zneužívaniu tohto práva.

16. Odvolací súd s argumentáciou žalobkyne uvedenou v jej odvolaní nesúhlasí. Žalobkyňa má možnosť domáhať sa úhrady nákladov od žalovaného. Túto možnosť žalobkyňa i využila a zároveň aj môže využiť, pokiaľ má za to, že v súčasnosti uhrádzaných 50,- Eur za náklady spojené s užívaním bytu žalovaným sú nepostačujúce. I odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 26Cdo/2213/2002, z ktorého podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vyvodil správny právny názor, keď konštatuje, že je potrebné prihliadnuť tak k okolnostiam na strane žalobkyne, ako aj na strane žalovaného, teda aplikovať zásadu proporcionality. Právo na obydlie má skutočne prednosť i pred žalobkyňou konštatovanými neadekvátnymi platbami spojenými s užívaním bytu. Žalobkyni nič nebráni, aby splnila povinnosť danú jej v rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 16C/110/2000-60 zo dňa 10.05.2001.

17. Preto odvolací súd rozsudok podľa ust.§ 387 ods.1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

18. Z dôvodu, že zobral žalovaný svoje odvolanie v napadnutej časti, t.j. vo výroku o trovách konania späť, odvolací súd odvolacie konanie v napadnutej časti, t.j. vo výroku o trovách konania vo vzťahu k žalovanému podľa ust.§ 369ods.3 a 4 C.s.p. zastavil.

19. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust.§ 396 ods.1 C.s.p. v spojení s ust.§ 257 C.s.p. I odvolací súd poukazuje na dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré sa týkajú sociálnej situácie žalobkyne. Úspešný žalovaný v odvolacom konaní by mal právo na náhradu trov odvolacieho konania. Na strane žalobkyne sú však dôvody hodné osobitného zreteľa, keď táto bola právoplatne oslobodená od platenia súdnych poplatkov z dôvodov jej nepriaznivej finančnej situácie. Preto odvolací súd rozhodol, že stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.