Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_24Co-90-2017.pdf
PDF · 83.89 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/90/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Elišky Wagshalovej a členov senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Martina Barana, v spore žalobcu: M. W. - J., B. M.: W. X, XXX XX M. Y.: XX XXX XXX, právne zastúpeného JUDr. Michalom Feciľakom, so sídlom: Jesenná 8, 080 05 Prešov, proti žalovanému U.. X. S., B. M.: I. XX, XXX XX M. Y.: XX XXX XXX, právne zastúpenému Advokátskou kanceláriou LAWCORP, s.r.o. so sídlom: Búdková cesta 22, 811 04 Bratislava IČO: 36 847 437, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov 20C 170/2013-113 zo dňa 3.2.2017, takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok.
II. Priznáva žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej súd prvej inštancie) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľností žalovaným s poukazom na skutočnosť, že žalobca nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu v konaní. 2. Súd prvej inštancie právne posúdil spor v zmysle ust. § 451, § 48, § 45 a § 578 Občianskeho zákonníka. 3. Okresný súd odôvodnil svoje rozhodnutie vo veci takto: „Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Žalobca sa podanou žalobou domáhal vydania bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľnosti zapísaných na LV č. XXXXX, katastrálne územie M., a to parc. KN-C Č.. XXX - H. M. X. C. o výmere XXX m2, par. KN-C č. XXX/X - H. M. X. C. o výmere XX m2 a bytový dom súp. č. XXXX, postavený na par. KN-C č. XXX, vedené Okresným úradom M., katastrálnym odborom, nachádzajúce sa na ul. Konštantínova 19, Prešov. Žalobca svoju aktívnu vecnú legitimáciu odvodzoval od toho, že od kúpnej zmluvy, na základe ktorej žalovaný nadobudol vyššie uvedené nehnuteľnosti, odstúpil. V predmetnej veci bolo konanie prerušené do právoplatného skončenia konania vo veci 13C/199/2011, v ktorej sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiach. Konanie v uvedenej bolo skončené rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 27.3.2015, č.k. 13C/199/2011 - 421, ktorým súd žalobu zamietol. Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 6.4.2016, č.k. 3Co/250/2015 - 528 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Oba súdy zhodne konštatovali, že žalovaný poslednú časť kúpnej ceny uhradil 21. 12. 2005, žalobcom deklarované právo na odstúpenie od zmluvy zásielkou doručenou žalovanému 22.12.2005 malo byť vykonané až po úplnom uhradení kúpnej ceny v celej výške. Preto v kúpnej zmluve dojednané právo žalobcu odstúpiť od kúpnej zmluvy, úhradou celej kúpnej ceny (splnením dlhu 21.12.2005) zaniklo (§ 578 Občianskeho zákonníka) a žalobca už (neskôr) od zmluvy odstúpiť oprávnený nebol. Súd v tejto veci sa nemá dôvod od tohto názoru uvedenom vo vyššie uvedených rozhodnutiach odkloniť a plne sa stotožňuje s odôvodnením. Žalobca teda nie je vlastníkom sporných nehnuteľnosti a nakoľko v tejto veci iný dôvod, od ktorého
by odvodzoval svoju aktívnu vecnú legitimáciu neuviedol, súd žalobu pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie zamietol. Keďže žalobca v konaní nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu súd návrh žalobcu na nariadenie znaleckého dokazovania zamietol.“ 4. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP, keď priznal úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 100 %. 5. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. V tomto uviedol, že okresný súd prerušil predmetné konanie do skončenia konania vedeného na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 13C 199/2011, v ktorom je predmetom sporu otázka vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, užívanie ktorých je predmetom sporu v tomto konaní. Predmetné konanie bolo právoplatne skončené rozhodnutím odvolacieho súdu, voči ktorého rozhodnutiu podal žalobca dovolanie. Napriek tejto skutočnosti súd prvej inštancie rozhodol meritórne v prejednávanej veci aj napriek tomu, že sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu v tomto konaní. Podľa Civilného sporového poriadku je fakultatívne daný zákonný dôvod na prerušenie konania, pričom rozhodujúcou zásadou pre takýto postup je zásada hospodárnosti. Súd prvej inštancie preto pochybil, keď zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania a následne zamietol žalobu pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie. Je nepochybné, že rozhodnutie Najvyššieho súdu prejednávajúceho dovolanie má zásadný právny význam pre rozhodnutie v predmetnej veci. Z týchto dôvodov žalobca navrhol zrušiť rozsudok Okresného súdu Prešov a vrátiť vec na nové rozhodnutie a konanie. 6. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázal na právoplatne skončené konanie o určenie vlastníckeho práva, na ktoré poukazuje žalobca, pričom uviedol, že Najvyšší súd SR uznesením vydaným pod sp. zn. 2Cdo 154/2016 odmietol dovolanie žalobcu voči rozsudku v spore vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 13C 199/2011. Je teda právoplatne určené, že žalovaný je výlučným vlastníkom nehnuteľností, náhrady za užívanie ktorých sa domáha žalobca. Na strane žalovaného nedošlo teda k vzniku bezdôvodného obohatenia, čím žalobca neuniesol dôkazné bremeno pre úspech v takomto konaní. Žalovaný bol aj doposiaľ je výlučným vlastníkom nehnuteľností počnúc vkladom vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti. Z týchto dôvodov navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. 7. K vyjadreniu k odvolaniu sa odvolateľ nevyjadril napriek doručeniu vyjadrenia súdom prvej inštancie dňa 30.6.2017. 8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2 C.s.p., vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 9. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie podaným odvolaním, ako aj vyjadrením k odvolaniu odvolací súd dospel k názoru, že podané odvolanie nie je dôvodné, a preto potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP. 10. Podľa § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia s poukazom na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. 11. K odvolacím dôvodom napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že Najvyšší súd uznesením zo dňa 30.3.2017 pod sp. zn. 2Cdo 154/2016 odmietol dovolanie žalobcu, čím odpadli dôvody, na ktoré poukazuje v odvolacom konaní. 12. O dovolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší súd uznesením tak, že dovolanie odmietol ako procesne neprípustné podľa § 447 písm. c) Civilného sporového poriadku. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uvádza: „Dovolateľ dovolaním napadol potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu. ktorý nevykazuje znaky rozhodnutí uvedených v § 238 ods. 1,2 a 3 O.s.p., voči ktorým bolo dovolanie prípustné. V danej veci by preto dovolanie bolo prípustné, len ak by v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 písm. a/ až g/ O.s.p. (tzv. dôvody zmätočnosti rozhodnutia).Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietala vady tejto povahy nevyšli ani v dovolacom konaní najavo: nepreukázaná bola tiež vada konania žalobcom namietaná (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), ktorú vyvodzoval z nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre nedostatok odôvodnenia. Dovolací súd v súvislosti s touto námietkou odkazuje na stanovisko najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016. ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania
podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“ O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“ (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok .justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Po preskúmaní obsahu spisu dovolací súd nezistil, že by v prejednávanej veci išlo o takýto prípad vybočenia z medzi ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., ktorý by bol dôvodom pre uplatnenie (ako výnimky) druhejvety stanoviska R 2/2016. Vzhľadom na námietky žalobcu najvyšší súd opätovne uvádza, že za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania nebolo možné považovať nedostatočne zistený skutkový stav, nesprávne vyhodnotenie dôkazov, nevykonanie navrhovaných dôkazov, ktoré nedostatky žalobca považuje za vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Najvyšší súd v tomto smere poukazuje na R 37/1993 a R 42/1993, ako aj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012. Ostatné námietky žalobcu smerovali k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom a rovnako súdom prvej inštancie, dovolací súd uvádza, že nesprávne právne posúdenie veci ako dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. prípustnosť dovolania nikdy nezakladalo (viď R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011.5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014), preto sa dovolací súd týmito námietkami žalobcu nemohol zaoberať. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že v danom prípade prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 ods. 1 O s.p, preto najvyšší súd dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP ako procesné neprípustné.“ Zároveň sa touto vecou zaoberal aj Ústavný súd SR, ktorý v svojom náleze sp.zn. I. ÚS 350/2017 zo dňa 19. júla 2017 uviedol: „Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že odvolací súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. V závere ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti iba opakuje námietky, ktoré už boli predmetom preskúmavania krajským súdom na základe odvolania proti rozsudku okresného súdu, teda sťažnosť je vlastne iba polemika s právnym názorom okresného súdu, resp. krajského súdu, akým posúdil vec sťažovateľa. Sťažovateľ tak stavia ústavný súd do pozície bežnej prieskumnej inštancie všeobecného súdnictva, keď požaduje, aby ústavný súd vec opätovne posúdil a stotožnil sa s jeho právnym posúdením otázky možnosti odstúpenia od zmluvy po úplnom zaplatení kúpnej ceny. Ústavný súd v súvislosti s takto koncipovanou sťažnosťou pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základných a iných práv sťažovateľa. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.“ 13. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, keď odvolací súd priznal úspešnému žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).