Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Cb/287/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred samosudkyňou JUDr. Lenkou Müllerovou, PhD., v právnej veci žalobcu: Enstra power generation a. s., so sídlom Daxnerova 2636/9, 010 01 Žilina, IČO: 46 329 641, právne zastúpený: Art or Ius, s.r.o., so sídlom Panenská 668/24, 811 03 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 51 038 315, proti žalovanému: Stredoslovenská energetika - Distribúcia, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina, IČO: 36 442 151, právne zastúpený: CONSULTA v.o.s., so sídlom Šafárikovo námestie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 318 495; JUDr. Martin Kello, advokát so sídlom Šafárikovo nám. 4, 811 02 Bratislava, o zaplatenie 157.163,21 eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 157.163,21 eur s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 43.018,37 eur od 29.03.2014, zo sumy 25.677,98 eur od 19.04.2014, zo sumy 23.160,90 eur od 20.05.2014, vo výške 9,15% ročne zo sumy 15.849,61 eur od 18.07.2014, zo sumy 15.313,52 eur od 19.08.2014, vo výške 9,05% ročne zo sumy 15.737,71 eur od 18.09.2014 a zo sumy 18.405,12 eur od 21.10.2014 všetko až do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobca m á voči žalovanému v časti nároku o zaplatenie žalovanej istiny a úrokov z omeškania n á r o k na plnú náhradu trov konania, o výške ktorých súd prvej inštancie rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

V zastavenej časti konania m á žalovaný voči žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov konania, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Žilina dňa 22.10.2014 domáhal voči žalovanému uloženia povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 157.163,21 eur, úrok z omeškania vo výške 9,25% ročne z istiny 43.018,37 eur od 29.03.2014, zo sumy 25.677,98 eur od 19.04.2014, zo sumy 23.160,90 eur od 20.05.2014, vo výške 9,15% ročne zo sumy 15.849,61 eur od 18.07.2014, zo sumy 15.313,52 eur od 19.08.2014, vo výške 9,05% ročne zo sumy 15.737,71 eur od 18.09.2014 a zo sumy 18.405,12 eur od 21.10.2014 všetko až do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobca sa súčasne domáhal voči žalovanému uloženia povinnosti uzavrieť so žalobcom zmluvu o výkupe elektriny na krytie strát, ktorej obsah žalobca učinil súčasťou žalobného návrhu. Uplatnený nárok žalobca skutkovo odôvodnil tým, že ako právnická osoba - obchodná spoločnosť oprávnená k podnikaniu, okrem iného, v oblasti elektroenergetiky v rozsahu výroba a dodávka elektriny zariadeniami na výrobu elektriny s celkovým inštalovaným výkonom do 1 MW, vykonáva svoju podnikateľskú činnosť ako výrobca elektriny vyrábanej vysokoúčinnou kombinovanou výrobou, t. j. technológiou kombinovanej výroby - technologickým procesom, pri ktorom súčasne prebieha výroba elektriny a tepla, v ním vlastnenom zariadení na kombinovanú výrobu elektriny „Kogeneračná jednotka Zvolen“, v spaľovacom motore s palivom zemný plyn, s celkovým inštalovaným výkonom 0,795 MW, ktoré sa nachádza v k. ú. Zvolen, Borovnianska cesta - Podborová. Žalovaný je subjektom, ktorý je oprávnený k podnikaniu v oblasti elektroenergetiky v rozsahu distribúcie elektriny, a to na základe povolenia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „ÚRSO“) č. XXXXEXXXX a prevádzkuje regionálnu distribučnú sústavu, ktorou sa v zmysle § 2 písm. b) bod 25 Zákona o energetike rozumie distribučná s, do ktorej je pripojených viac ako stotisíc odberných miest. S poukazom na obsah zákonnej úpravy vyplývajúcej z ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a), b), c), d), § 4 ods. 1, § 5 ods. 6 písm. a) zákona č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysokoúčinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o podpore“) žalobca uviedol, že doručil žalovanému dňa 07.02.2014 Žiadosť o uzatvorenie zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát a Zmluvy o doplatku spolu s jej prílohami podľa vzoru zverejneného na dostupnom webovom sídle žalovaného, kde medzi prílohami uvedenej žiadosti boli aj dve vyhotovenia Zmluvy o výkupe elektriny na straty a dve vyhotovenia Zmluvy o doplatku, všetky riadne podpísané za žalobcu. Žalovaný podpísal dňa 12.03.2014 Zmluvu o výkupe elektriny na krytie strát č. XXX/XXXX. a Zmluvu o doplatku č. XXX/XXXX/D a obe tieto zmluvy doručil žalobcovi. V zmysle Zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát sa žalobca ako predávajúci zaviazal, že bude zo zariadenia žalobcu na výrobu elektriny dodávať žalovanému (ako nákupcovi) elektrinu na krytie strát a žalovaný sa zaviazal, že za takto dodanú elektrinu bude platiť žalobcovi cenu elektriny na krytie strát určenú rozhodnutím ÚRSO. Cena za dodávku elektriny na straty bola dohodnutá s odkazom na jej určenie rozhodnutím ÚRSO v sume 46,8125 eur/MWh bez DPH. Množstvo elektriny, na ktoré sa vzťahuje uvedená cena, má byť určené na základe hodnôt určeného meradla žalovaného na vstupe do distribučnej sústavy žalovaného so splatnosťou faktúr 14 dní od ich doručenia žalovanému. Žalobca riadne plnil Zmluvu o výkupe elektriny na straty, dodával podľa nej elektrinu žalovanému a žalovaný takúto elektrinu aj skutočne odoberal. Žalobca vystavil a doručil žalovanému v súlade so Zmluvou o výkupe elektriny na straty faktúru č. 1014005 splatnú 28.03.2014 na sumu 43.018,37 eur s DPH, č. 1014009 splatnú 18.04.2014 na sumu 25.677,98 eur s DPH, č. 1014013 splatnú 19.05.2014 na sumu 23.160,90 eur s DPH, č. 1014017 splatnú 17.06.2014 na sumu 17.580,19 eur s DPH, č. 1014021 splatnú 17.07.2014 na sumu 15.849,61 eur s DPH, č. 1014026 splatnú 18.08.2014 na sumu 15.313,52 eur s DPH, č. 1014031 splatnú 17.09.2014 na sumu 15.737,71 eur s DPH a č. 1014035 splatnú 20.10.2014 na sumu 18.405,12 eur s DPH. Žalovaný uvedené faktúry s výnimkou faktúry č. 1014017 na sumu 17.580,19 eur s DPH napriek výzvam žalobcu ku dňu podania žaloby neuhradil a tieto naďalej odmieta zaplatiť. S určitým časovým odstupom po uzavretí Zmluvy o výkupe elektriny na straty a Zmluvy o doplatku boli dňa 14.03.2014 zástupcovia žalobcu telefonicky kontaktovaní zo strany žalovaného, pričom im bola tlmočená požiadavka „vrátiť uzavreté zmluvy“ žalovanému. Zvolený postup žalovaného bol odôvodňovaný tým, že zariadenie žalobcu na výrobu elektriny je pripojené do regionálnej distribučnej sústavy žalovaného prostredníctvom miestnej distribučnej sústavy prevádzkovanej spoločnosťou odlišnou od žalobcu a žalovaného. Žalobca predostrel svoju argumentáciu k požiadavke vznesenej žalovaným e-mailom zo dňa 25.03.2014 a inicioval osobné stretnutie so žalovaným na deň 09.04.2014, v rámci ktorého bola predmetná zmluva žalovaným hodnotená iba ako „nezaväzujúca“. Následne žalovaný vrátil žalobcovi faktúry vystavené žalobcom na základe Zmluvy o výkupe elektriny na straty s konštatovaním, že táto zmluva bola uzavretá v rozpore so Zákonom o podpore v znení jeho novelizácie účinnej od 01.03.2013. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na znenie ustanovenia § 3 ods. 1 písm. b) Zákona o podpore účinné do 01.03.2013 a znenie účinné od 01.03.2013, z ktorej zmeny zákona žalovaný dovodzuje, že v prípade zariadenia žalobcu na výrobu elektriny, ktoré je pripojené do miestnej distribučnej sústavy, nemá žalobca voči žalovanému nárok na podporu formou odberu elektriny za jej cenu na straty. Žalobca ďalej poukázal na obsah ďalšej predsporovej komunikácie strán, v rámci ktorej žalobca vyslovil nesúhlas s právnym posúdením platnosti Zmluvy o výkupe elektriny na straty prezentovanej žalovaným. Listom zo dňa 17.06.2014 žalovaný okrem iného vyzval žalobcu k prijatiu takých technických opatrení, ktoré zamedzia prípadnej dodávke elektriny vyrobenej v zariadení žalobcu na výrobu elektriny do distribučnej sústavy žalovaného, alebo k zmluvnému zabezpečeniu odberu elektriny vyrábanej v zariadení žalobcu na výrobu elektriny niektorým z účastníkov trhu s elektrinou, pretože žalobca údajne svojim konaním, t. j. dodávkou elektriny do distribučnej sústavy žalovaného bez platného zmluvného vzťahu spôsobuje „nevyžiadanú dodávku“ elektriny a tým aj škodu žalovanému. S postupom žalovaného žalobca vyjadril nesúhlas a inicioval ďalšie rokovania strán bez dosiahnutia vzájomného konsenzu. V záujme obmedzenia vzniknutej škody, resp. predchádzania vzniknutým a hroziacim škodám žalobca vstúpil do rokovania so spoločnosťou ELGAS, s.r.o. a zabezpečil, aby táto spoločnosť ako účastník trhu s elektrinou od 01.10.2014 na zmluvnom základe so žalobcom odoberala elektrinu vyrábanú v zariadení žalobcu na výrobu elektriny za jej trhovú cenu, ktorá pred a v čase podania žaloby nedosahuje cenu elektriny na krytie strát stanovenú príslušným rozhodnutím ÚRSO. Žalobca s argumentáciou žalovaného o neplatnosti zmluvy o výkupe elektriny na straty zásadne nesúhlasí. Uviedol, že podľa predchádzajúcej právnej úpravy pokiaľ bolo zariadenie výrobcu elektriny slúžiace na výrobu elektriny vysokoúčinnou kombinovanou výrobou pripojené do regionálnej distribučnej sústavy (ďalej len „RDS“) prostredníctvom miestnej distribučnej sústavy (ďalej len „MDS“) a boli splnené aj ostatné podmienky pre podporu, potom výrobca mal právo na odber elektriny vyrobenej v takomto zariadení prevádzkovateľom RDS za cenu elektriny na straty a súčasne takýto prevádzkovateľ RDS bol povinný uzatvoriť s výrobcom elektriny s právom na podporu písomnú zmluvu o dodávke elektriny na krytie strát vo svojej distribučnej sústave za cenu elektriny na straty, ak o jej uzatvorenie výrobca elektriny požiadal. Podľa predošlého znenia Zákona o podpore zákonná úprava rozlišovala pripojenie zariadenia výrobcu elektriny slúžiace na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov alebo na výrobu elektriny vysokoúčinnou kombinovanou výrobou do RDS priamo alebo prostredníctvom MDS, pričom obe modality sú považované za pripojenie do RDS. Zákonom č. 30/2013 Z. z., ktorým sa menilo a doplnilo pôvodné znenie Zákona o podpore bolo s účinnosťou od 01.03.2013, teda viac ako rok pred uzavretím Zmluvy o výkupe elektriny na straty, vypustené slovné spojenie „priamo alebo prostredníctvom miestnej distribučnej sústavy“ z ustanovenia § 3 ods. 1 písm. b) a § 4 ods. 1 písm. d) pôvodného znenia Zákona o podpore, pričom ustanovenie § 5 ods. 6 písm. a) spomenutého zákona zostalo nedotknuté. Žalobca má za to, že aj keď súčasne platné a účinné znenie Zákona o podpore (v znení účinnom od 01.03.2013) neposkytuje výslovnú odpoveď k námietke žalovaného ohľadne neplatnosti zmluvy o výkupe elektriny na straty, z komplexného výkladu relevantnej právnej úpravy možno dovodiť, že aj podľa aktuálnej právnej úpravy je akceptované pripojenie zariadenia výrobcu slúžiaceho na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie alebo na výrobu elektriny vysokoúčinnou kombinovanou výrobou do RDS prostredníctvom MDS pre účely odberu takto vyrobenej elektriny prevádzkovateľom RDS za cenu elektriny na straty podľa § 3 ods. 1 psím. b), resp. § 4 ods. 1 písm. d) a § 5 ods. 6 psím. a) Zákona o podpore. Zákon o podpore v znení účinnom pred 01.03.2013 deklaroval tak priame pripojenie zariadenia výrobcu elektriny do RDS ako aj pripojenie prostredníctvom MDS ako akceptovateľné z pohľadu splnenia kritérií pre daný spôsob podpory, t. j. najmä z pohľadu kritéria pripojenia zariadenia výrobcu elektriny do RDS. Právna úprava účinná od 01.03.2013 už nerozlišuje priame pripojenie a pripojenie prostredníctvom MDS a potom musí platiť interpretačné pravidlo, „kde zákon nerozlišuje, tam nerozlišujeme ani my“, a teda za vyhovujúce pripojenie zariadenia výrobcu elektriny do RDS musí byť považované každé pripojenie do uvedenej distribučnej sústavy, teda aj prostredníctvom MDS. Žalobca poukázal na účel Zákona o podpore, ktorým je predovšetkým podpora výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a výroby elektriny vysokoúčinnou kombinovanou výrobou, ktorému účelu musí korešpondovať určenie a najmä interpretácia rozsahu podmienok podpory a tých práv a povinností výrobcov elektriny ako aj prevádzkovateľov distribučnej sústavy, ktoré sa bezprostredne dotýkajú sféry regulácie podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a výroby elektriny vysokoúčinnou kombinovanou výrobou. Opačná interpretácia zákonnej úpravy by viedla k vylúčeniu výrobcov elektriny, ktorých zariadenia na výrobu elektriny nie sú alebo nemôžu byť pripojené priamo do RDS, čo by predstavovalo jednoznačne diskriminačné opatrenie a súčasne by požiadavka priameho pripojenia výrobcu elektriny do RDS implikovala povinnosť výrobcu znášať poplatky za distribučné služby, t. j. distribúciu elektriny, ktoré by boli účtované výrobcovi elektriny v prospech prevádzkovateľa RDS, ktoré opatrenie by muselo byť vyhodnotené ako nepriame podmieňovanie výkupu elektriny na straty nutnosťou akceptovať poskytovanie distribučných služieb výrobcovi elektriny iba od prevádzkovateľa RDS, čím by bolo upreté právo voľby využiť distribučnú službu prevádzkovateľa MDS, čo by znamenalo zjavné ochranné opatrenie štátu v prospech prevádzkovateľov RDS a v rozpore s vnútroštátnymi aj európskymi pravidlami hospodárskej súťaže a liberalizácie trhu podnikania v oblasti energetiky. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na dôvodovú správu k zákonu č. 30/2013 Z. z., ktorým bolo s účinnosťou od 01.03.2013 vypustené slovné spojenie „priamo alebo prostredníctvom miestnej distribučnej sústavy“ z ustanovenia § 3 ods. 1 písm. b) a § 4 ods. 1 písm. d) pôvodného znenia Zákona o podpore, ktorá vo vzťahu k takto novelizovaným ustanoveniam v osobitnej časti uvádza, že „Ustanovenie upravuje spôsob odberu elektriny za cenu na straty, ak výrobca elektriny nie je pripojený priamo do regionálnej distribučnej sústavy, v doterajšej praxi je v mnohých prípadoch nemožné právo dodávky elektriny za cenu na straty uskutočniť vzhľadom na všeobecnú platnosť právnych predpisov pre oblasť vysporiadania odchýlky, resp. prevzatia zodpovednosti za odchýlku.“. Žalobca vychádza z toho, že zákonná úprava akcentuje situácie, kedy výrobca elektriny nie je priamo pripojený do RDS a pre takéto situácie upravuje spôsob odberu elektriny za cenu na straty. Opačný výklad dôvodovej správy by znamenal, že podmienkou podpory výroby elektriny vyrábanej z obnoviteľných zdrojov energie alebo vysokoúčinnou kombinovanou výrobou by bolo to, že zariadenie výrobcu elektriny by muselo byť výlučne pripojené do RDS bez postačujúceho dovtedy prípustného a akceptovaného pripojenia prostredníctvom MDS. Teda nová úprava by jednoznačne znamenala vo vzťahu k predošlej úprave reštriktívnu zmenu podmienok podpory takejto výroby elektriny. Takúto reštriktívnu zmenu žalobca vníma ako zásah do dovtedy nadobudnutých práv a založených legitímnych očakávaní dotknutých výrobcov elektriny vo vzťahu k zariadeniam na výrobu elektriny už pripojených prostredníctvom MDS. Žalobca ďalej poukázal na skutočnosť, že novelizácia Zákona o podpore neobsahuje žiadne prechodné úpravy ani prechodné ustanovenia, z čoho žalobca dovodzuje, že novelizáciou prinesené zmeny textu ustanovenia § 3 ods. 1 písm. b) a § 4 ods. 1 písm. d) Zákona o podpore neboli zamýšľané a ani nepredstavujú reštriktívnu zmenu podmienok podpory výroby elektriny, a preto pripojenie zariadenia slúžiaceho na výrobu elektriny do RDS prostredníctvom MDS je vyhovujúce z pohľadu § 3 ods. 1 písm. b) a § 4 ods. 1 písm. d) Zákona o podpore. Ďalej uviedol, že ÚRSO vydal v máji roku 2013, t. j. po nadobudnutí účinnosti novelizácie Zákona o podpore „Správu o opatreniach, ktoré sú nevyhnutné na zlepšenie pravidiel týkajúcich sa úhrady a rozdelenia nákladov na technické úpravy pri pripojení do distribučnej sústavy a jej posilnenia, zlepšenia prevádzky sústavy a pravidiel nediskriminačného uplatňovania predpisov, ktoré sú potrebné na začleňovanie výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie“. Uvedená správa výslovne uvádza medzi právami výrobcu elektriny, ktorý spĺňa podmienky na získanie podpory podľa § 3 Zákona o podpore a jej právo na odber elektriny prevádzkovateľom RDS, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené priamo prostredníctvom MDS za cenu elektriny na straty. Rovnako vyhláška ÚRSO zo dňa 11.07.2013 č. 221/2013 Z. z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike, a ktorej účinnosť nasleduje po dni novelizácie Zákona o podpore, nepredpokladá, že by sa s návrhom ceny výrobcu elektriny v zariadení na jej výrobu z obnoviteľných zdrojov energie alebo vysokoúčinnou kombinovanou výrobou musela predkladať zmluva, resp. jej kópia o pripojení zariadenia výrobcu elektriny do RDS, a teda že by takéto priame pripojenie nevyhnutne muselo existovať. Žalobca má za to, že pokiaľ by podmienkou výkupu elektriny za cenu na straty bolo iba priame pripojenie zariadenia výrobcu elektriny do RDS, potom by vyhláška pri predložení návrhu ceny pre nové zariadenie vyžadovala kópiu zmluvy o pripojení zariadenia do RDS a zároveň by bol požadovaný údaj o RDS, do ktorej je zariadenie na výrobcu elektriny priamo pripojené a údaj o dodávke takejto elektriny prevádzkovateľom RDS. Žalobca podporne preukázal na Vzorový Prevádzkový poriadok vypracovaný ÚRSO a zverejnený na webovom sídle ÚRSO, ktorý v kapitole 5 a 6 upravuje podporu výroby elektriny formou doplatku a za cenu elektriny na straty, pričom každá z uvedených kapitol Vzorového Prevádzkového poriadku viaže uplatniteľnosť tejto podpory voči prevádzkovateľovi RDS a nie voči prevádzkovateľovi MDS a pre uplatnenie predmetnej podpory teda nie je relevantné, či je zariadenie výrobcu pripojené do RDS prostredníctvom MDS. Za podstatnú a takisto aj faktickú situáciu žalobca označil uzavretie zmluvy o výkupe elektriny na straty. V tejto súvislosti poukázal na konanie žalovaného, ktorý sa písomne prostredníctvom svojho listu zo dňa 08.11.2013 vyjadril k realizačnému projektu stavby zariadenia žalobcu na výrobu elektriny formou súhlasu s uvedeným realizačným projektom, v ktorom konštatoval vyvedenie výkonu zariadenia žalobcu na výrobu elektriny prostredníctvom MDS, nepriame meranie dodávky a spotreby elektriny, resp. pripojenie predmetného zariadenia do MDS, ktorá nie je v správe žalovaného. Zmluvou o pripojení zariadenia výrobcu do VN distribučnej sústavy zo dňa 20.11.2013 sa žalovaný zaviazal pripojiť zariadenie žalobcu na výrobu elektriny do distribučnej sústavy žalovaného a na základe tejto zmluvy vyrubil a prijal poplatok za takéto pripojenie, pričom samotné pripojenie bolo následne aj zrealizované. Vo vzťahu k zariadeniu žalobcu na výrobu elektriny žalovaný odovzdal žalobcovi Zápis o odovzdaní a prevzatí budovy alebo stavby zo dňa 09.12.2013, v ktorom sa konštatuje, že „v zmysle § 31 ods. 2 písm. o) zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov boli splnené technické podmienky, čím elektroenergetické zariadenie môže byť pripojené k distribučnej sústave“. Žalovaný tak potvrdil pripojenie zariadenia žalobcu na výrobu elektriny do jeho distribučnej sústavy. Rovnako 04.12.2013 bol vyhotovený Protokol o funkčnej skúške zariadenia žalobcu na výrobu elektriny, ktorý vo svojom texte odkazuje na ustanovenie § 5 ods. 14 zákona o podpore, pričom samotný protokol obsahuje údaj, že tento protokol je dokladom o úspešnom vykonaní funkčnej skúšky z pohľadu pripojenia výrobného zariadenia do DS (distribučnej sústavy) SEE-D (t. j. žalovaného). Na základe uvedeného žalobca nemal žiadnu pochybnosť a dôvod domnievať sa, že by zariadenie žalobcu na výrobu elektriny nebolo považované za také, ktoré nie je „pripojené“ do RDS, t. j. distribučnej sústavy žalovaného. Následne žalobca doručil žalovanému dňa 07.02.2014 Žiadosť o uzavretie zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát a Zmluvu o doplatku. V tejto žalobca definoval zariadenie žalobcu na výrobu elektriny, jeho parametre, ako aj plán na rok 2014 ohľadne množstva elektriny odobratého žalovaným od žalobcu za cenu elektriny na straty v rámci podpory podľa Zákona o podpore. V dôsledku uvedených skutočností žalovaný nespochybniteľne vedel o tom, že zariadenie žalobcu na výrobu elektriny je pripojené k RDS žalovaného prostredníctvom MDS a žalovaný si musel byť vedomý aj toho, že sám deklaroval takéto pripojenie za pripojenie k jeho RDS, a že žalobca mal a stále má za to, že takéto pripojenie je vyhovujúce z pohľadu požiadaviek Zákona o podpore pre podporu formou dodávky elektriny za cenu na straty. Zmluva o výkupe elektriny na straty vo svojom ustanovení čl. IV bod 11 deklaruje, že je prejavom slobodnej a vážnej vôle zmluvných strán, ktoré sú plne spôsobilé na uzavretie danej zmluvy a s jej obsahom súhlasia. Zmluva obsahuje špecifikáciu toho, či je zariadenie žalovaného na výrobu elektriny napojené na elektrické vedenie MDS. Zmluva je štandardizovanou zmluvou a v čl. II ods. 1 obsahuje alternatívy pre vyplnenie (začiarknutie) spôsobu napojenia: a) na elektrické vedenie žalovaného, b) na elektrické vedenie MDS alebo c) do vlastnej elektroinštalácie. Žalobca považuje za absurdné, ak by hociktorá z daných alternatív, ktoré sú predpísané a predpokladané vzorovou zmluvou o výkupe elektriny na krytie strát, mala byť súčasťou danej zmluvy a jej náležitostí, a pritom by súčasne mala predstavovať prípad, kedy je eliminovaní resp. vylúčený nárok výrobcu elektriny na podporu formou odberu elektriny žalovaným za cenu na straty, a kde daná zmluva nemá miesto a uplatnenie. Pre prípad akceptácie názoru žalovaného ohľadom neplatnosti zmluvy o výkupe elektriny na straty žalobca poukázal na skutočnosť, že jej neplatnosť spôsobil sám žalovaný a v takom prípade by bol žalovaný v zmysle ustanovenia § 268 Obchodného zákonníka povinný nahradiť žalobcovi škodu spôsobenú neplatnosťou danej zmluvy, pretože túto neplatnosť žalovaný sám vyvolal a spôsobil. Výška škody v takomto prípade predstavuje žalobcom fakturovanú cenu elektriny na straty, ktorú žalovaný odobral, pričom cena je určená podľa cenového rozhodnutia vydaného ÚRSO a skutočne nameraného množstva žalobcom dodanej a žalovaným odobratej elektriny podľa merania určeného meradlom žalovaného. Žalobca sa súčasne voči žalovanému domáhal uloženia povinnosti uzavrieť so žalobcom zmluvu o výkupe elektriny na krytie strát, v ktorej časti žalobca neskôr vzal žalobný návrh späť a navrhol konanie zastaviť.

2. Na preukázanie dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku žalobca ako dôkaz označil a k žalobe podľa označených príloh pripojil výpis z Obchodného registra žalobcu, potvrdenie ÚRSO o splnení oznamovacej povinnosti pre žalobcu zo dňa 13.12.2013, oboznámenie sa s výrokovou časťou rozhodnutia ÚRSO o schválení pevnej ceny elektriny pre stanovenie doplatku zo dňa 11.12.2013 ako aj zo dňa 09.01.2014 pre žalobcu, kde je špecifikované zariadenie žalobcu na výrobu elektriny, výpis z Obchodného registra žalovaného, povolenie ÚRSO pre žalovaného č. XXXXE XXXX, žiadosť o uzatvorenie zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát a zmluvy o doplatku zo dňa 04.02.2014 doručenú žalovanému dňa 07.02.2014, Zmluvu o výkupe elektriny na krytie strát č. XXX/XXXX, Zmluvu o doplatku č. XXX/XXXX/D, rozhodnutie ÚRSO zo dňa 28.11.2013, faktúry označené v žalobe, výpis z účtu žalobcu zo dňa 30.06.2014 vo vzťahu k uhradenej faktúre na sumu 17.580,19 eur s DPH, e-mailovú komunikáciu strán zo dňa 25.03.2014 a zo dňa 07.04.2014 vrátane , predsporovú komunikáciu strán zo dňa 15.05.2014, zo dňa 12.05.2014, zo dňa 17.06.2014, to dňa 25.06.2014 a zo dňa 30.09.2014, Vzorový Prevádzkový poriadok prevádzkovateľa distribučnej sústavy vypracovaný a zverejnený po účinnosti novelizácie Zákona o podpore, list KGJ N. - vyjadrenie k realizačnému projektu stavby zo dňa 08.11.2013, Zmluvu o pripojení zariadenia výrobcu do VN distribučnej sústavy zo dňa 20.11.2013, Zápis o odovzdaní a prevzatí budovy a stavby zo dňa 09.12.2013.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 11.12.2014 poprel nárok uplatnený žalobou v celom rozsahu. V rámci svojej procesnej obrany uviedol, že jedine výrobcovi, ktorý splní všetky podmienky stanovené zákonom č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysokoúčinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov vznikne právo na konkrétnu podporu. Podpora výroby elektriny sa okrem iného zabezpečuje odberom elektriny prevádzkovateľom RDS, t. j. SSE-D, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené za cenu elektriny na straty (§ 3 ods. 1 písm. b) Zákona o podpore). Uviedol, že zákon prešiel viacerými novelami, predmetom ktorých bola okrem iného aj zmena okruhu subjektov (výrobcov elektriny), ktorí majú nárok na tzv. podporu a tieto zmeny boli účinné od 01.03.2013. Žalovaný poukázal na konkrétne znenie právnej úpravy ustanovenia § 3 ods. 1 písm. b) Zákona o podpore účinného do 28.02.2013 a v znení účinnom od 01.03.2013, ďalej vo väzbe na citáciu zákonného ustanovenia § 4 ods. 1 písm. d) Zákona o podpore účinného od 01.03.2013 uviedol, že novelizáciou Zákona o podpore bolo vypustené slovné spojenie „priamo alebo prostredníctvom miestnej distribučnej sústavy“. S ohľadom na zmenu právnej úpravy žalovaný predpokladal, že podpora výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a prevádzkovateľom RDS, do ktorej bolo zariadenie výrobcu pripojené priamo alebo prostredníctvom MDS za cenu elektriny na straty, sa teda zásadným spôsobom zmenila. Žalovaný má za to, že výrobca elektriny by mal mať právo na podporu spočívajúcu vo výkupe elektriny za cenu na straty len vtedy, ak je pripojený do RDS a nie do MDS, t. j. vtedy, ak je pripojený priamo do RDS. Ako účel zmeny právnej úpravy žalovaný vníma zúženie subjektov, ktoré majú nárok na podporu. Uvádza, že právny názor prezentovaný žalobcom nezohľadňuje zámer novelizácie Zákona o podpore, pokiaľ žalobca zmene právnej úpravy neprikladá žiaden význam. Konštatuje, že zákonodarca by zákon o podpore meniť nemusel, nakoľko z dôvodu úspory textu v zákone, zákon nie je potrebné meniť. Žalovaný uviedol, že žalobca svoju argumentáciu opiera o dôvodovú správu novelizácie Zákona o podpore v časti zmien k bodu 6, pričom dôraz zameriava výlučne na prvú časť odôvodnenia citovaného bodu, avšak žalovaný akcentuje celý text odôvodnenia, ktorý znie „K bodu 6 Ustanovenie upravuje spôsob odberu elektriny za cenu na straty, ak výrobca elektriny nie je pripojený priamo do regionálnej distribučnej sústavy, v doterajšej praxi je v mnohých prípadoch nemožné právo dodávky elektriny za cenu na straty uskutočniť vzhľadom na všeobecnú platnosť právnych predpisov pre oblasť vysporiadania odchýlky, resp. prevzatia zodpovednosti za odchýlku“. Žalovaný považuje za podstatnú druhú časť vety odôvodňujúcu zmeny, s ktorou spája právo dodávky elektriny za cenu na straty pre tých výrobcov elektriny, ktorí sú napojení priamo na RDS, keďže zákonodarca vníma napojenie výrobcu na MDS skôr ako problematické. V tejto súvislosti žalovaný cituje aj všeobecnú časť dôvodovej správy k novelizácii zákona o podpore, v ktorej je uvedené: „Návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysokoúčinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sa predpokladá za účelom spresnenia a doplnenia doterajšej zákonnej úpravy podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a vysokoúčinnou kombinovanou výrobou a výroby biometánu. Oblasť vzťahov týkajúcich sa obnoviteľných zdrojov energie sa neustále rozvíja, pričom sa hľadajú čo najefektívnejšie formy jej podpory. Právna úprava však musí obsahovať nielen pravidlá, ktoré budú zabezpečovať plnenie cieľov vyplývajúcich z legislatívy Európskej únie a zohľadňovať oprávnené záujmy regulovaných subjektov pri výrobe elektriny a biometánu, ale taktiež musí obmedziť nekalé praktiky niektorých výrobcov elektriny pri výrobe elektriny, ako aj znížiť dopady na koncového odberateľa elektriny z dôvodu rastu cien elektriny...“. Žalovaný súčasne konštatuje, že neuzatvorenie zmluvy na výkup elektriny za cenu na straty má priamy dopad na konečnú cenu pre koncového odberateľa, nakoľko cena elektriny na straty je v súčasnom období vždy vyššia ako cena elektriny trhová, a tento rozdiel je následne zahrnutý do nákladov na TPS (tarifa za prevádzkovanie systému), ktorú platí aj koncový odberateľ. Žalovaný poukázal na nekalé praktiky niektorých výrobcov elektriny, ktoré mali byť dôvodom vykonania novelizácie Zákona o podpore a ďalej na skutočnosť, že z hľadiska právneho, ale aj technického sa za miesto pripojenia považuje vždy len konkrétny bod pripojenia, čoho dôsledkom je fakt, že ak je niekto pripojený na miestnu distribučnú sústavu je zrejmé, že nemôže byť pripojený na regionálnu distribučnú sústavu. Uviedol, že žalovaný ako prevádzkovateľ RDS so žalobcom nikdy zmluvu o pripojení do RDS neuzatvoril. Argumentáciu žalobcu vo väzbe na cenové rozhodnutie ÚRSO žalovaný označil za právne irelevantnú z dôvodu, že žalobcom uvádzané rozhodnutia sa viažu k cenovej regulácii podpory podľa § 3 ods. 1 písm. c) Zákona o podpore a tieto rozhodnutia sú zo strany ÚRSO vydané preto, aby bolo možné doplatok, teda inú osobitnú formu podpory, pre výrobcu vyčísliť. Vydanie cenového rozhodnutia pre výrobcu elektriny, ktorým sa stanovuje pre výrobcu elektriny cena pre stanovenie doplatku, nie je priznaním podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) Zákona o podpore, a preto tvrdenia žalobcu v tomto smere žalovaný označil za zavádzajúce. Uviedol, že právo na doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c) a právo na výkup elektriny za cenu na straty podľa § 3 ods. 1 písm. b) Zákona o podpore sú samostatnými právami a samostatnými formami podpory podľa Zákona o podpore a taktiež výrobca si ich môže uplatňovať nezávisle od seba. Žalovaný má jednoznačne za to, že žalobca ako výrobca elektriny nie je výrobcom elektriny, ktorý by spĺňal podmienky pre priznanie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) Zákona o podpore, t. j. žalobca nemá právo na odber elektriny zo strany žalovaného ako prevádzkovateľa RDS za cenu elektriny na straty. K uzatvorenej zmluve o výkupe elektriny na krytie strát zo dňa 12.03.2014, ktorej predmetom je záväzok žalobcu ako výrobcu elektriny s právom na podporu podľa zákona o podpore dodať žalovanému elektrinu na krytie strát a záväzok žalovaného zaplatiť žalobcovi za to cenu určenú rozhodnutím ÚRSO a prevzatie zodpovednosti za odchýlku odberateľom, žalovaný uviedol, že táto zmluva bola medzi procesnými stranami uzatvorená za účelom rešpektovania práva na podporu výrobcu elektriny elektrickej energie podľa Zákona o podpore. Žalobca vypísaním žiadosti o uzatvorenie zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát musel si byť vedomý toho, že nakoľko je v predmetnej žiadosti jednoznačne uvedené, že podpora sa poskytuje podľa Zákona o podpore a teda nie nad rámec Zákona o podpore, žalovaný nemá a ani nemôže mať záujem na plnení nad rámec tohto zákona a to z logického dôvodu, že cena elektriny na straty je podstatne vyššia ako cena elektriny na trhu s elektrinou. Podľa platnej legislatívy sú „straty“, ktoré žalovanému ako prevádzkovateľovi RDS vznikajú v súvislosti s povinným výkupom elektriny na krytie strát od výrobcov elektriny s právom na podporu podľa Zákona o podpore, sú zohľadňované v cenovej regulácii zo strany ÚRSO. Žalovaný uviedol, že ÚRSO však zohľadní žalovanému len ten výkup, ktorý bol vykonaný v súlade so zákonom o podpore, t. j. za splnenia všetkých zákonných podmienok. Žalovaný má za to, že žalobca si musel byť plne vedomý, že žalovaný nemá záujem aj z vyššie uvedených logických a ekonomických dôvodov na priznaní podpory nad rámec Zákona o podpore. V tejto súvislosti poukázal na vzájomné stretnutia strán, v rámci ktorých bolo prezentované stanovisko žalovaného k zmluve, ktorá je v rozpore so Zákonom o podpore, a ktorou sa žalovaný necíti byť viazaný. Žalovaný poukázal na časové súvislosti, keď k podpísaniu zmluvy došlo dňa 12.03.2014, pričom už dva dni po podpise zmluvy, t. j. dňa 14.03.2014 bol žalobca kontaktovaný zo strany žalovaného za účelom vrátenia predmetných zmlúv, teda išlo o obdobie dvoch dní, ktoré nemožno považovať za žalobcom označený „určitý časový odstup“. S ohľadom na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka žalovaný považuje zmluvu uzavretú medzi procesnými stranami za neplatnú, nakoľko je uzatvorená v rozpore so zákonom, resp. Zákon o podpore obchádza. Tvrdenie žalobcu, že neplatnosť zmluvy mal spôsobiť svojim konaním žalovaný, žalovaný odmieta. Zdôrazňuje, že konaním žalobcu bol žalovaný uvedený do omylu a má za to, že žalobca vedel o neplatnosti právneho úkonu, čo odôvodňoval tým, že žalobca musel vedieť o zmene legislatívy, ktorá zmenila podmienky pre priznanie podpory, a teda že jeho zariadenie na výrobu elektriny nie je zariadením s právom na podporu podľa § 3 ods. 1 písm. b) Zákona o podpore. Žalobca vypísal žiadosť o uzavretie zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát, kde bolo jednoznačne uvedené, že podpora sa poskytuje len v súlade so Zákonom o podpore a teda nie nad jeho rámec, pričom návrh zmluvy doručil žalobca žalovanému a to bez toho, aby uviedol v čl. II bod 1, kde je jeho zariadenie na výrobu elektriny pripojené, či na priame vedenie, či do distribučnej sústavy žalovaného alebo do miestnej distribučnej sústavy, čo považuje žalovaný za zámer žalobcu a týmto konaním uviedol žalovaného do omylu. Z uvedených dôvodov sa žalovaný ani nestotožňuje s uplatneným nárokom žalobcu na uloženie povinnosti uzatvoriť zmluvu s účastníkom, ktorý podmienky práva na podporu podľa § 3 ods. 1 písm. b) Zákona o podpore nespĺňa.

4. Žalovaný ako dôkaz označil fotokópie listinných dôkazov - povolenie na podnikanie žalovaného zo dňa 11.02.2014, povolenie na podnikanie pre žalobcu, zmluvu o výkupe elektriny na krytie strát zo dňa 12.03.2014, žiadosť o uzatvorenie zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát a zmluvy o doplatku.

5. Podaním zo dňa 16.01.2015 žalobca doplnil žalobu o tvrdenie, že žalobca obdržal dňa 07.01.2015 list žalovaného datovaný dňom 17.12.2014, v ktorom žalovaný oznámil žalobcovi, že žalobca stratil právo na podporu podľa § 4 ods. 1 písm. b) a písm. c) Zákona o podpore pre kalendárny rok 2015, t. j. právo na odber elektriny žalovaným ako prevádzkovateľom RDS za cenu elektriny na straty a právo na doplatok. K jeho obsahu žalobca uvádza, že žalovaný konštatuje mylne zánik práva žalobcu na uplatnenie si podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) Zákona o podpore pre rok 2015, z čoho žalobca dovodzuje, že zo strany žalovaného bolo akceptované právo žalobcu na podporu v predchádzajúcom roku, t. j. v roku 2014, v ktorom si žalovaný prvýkrát toto právo uplatnil, pretože bez existencie tohto práva by nemohol byť ani konštatovaný jeho zánik, resp. strata v roku 2015. Listu žalovaného žalobca pripisuje význam uznania záväzku podľa § 323 Obchodného zákonníka, ktorým sa spravuje právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným. Žalobca súčasne ako dôkaz označil a predložil súdu fotokópiu listu žalovaného zo dňa 17.12.2014, odpoveď žalobcu na list žalovaného zo dňa 09.01.2015 a doručenú žalovanému dňa 12.01.2015.

6. Žalovaný svoju argumentáciu v rámci procesnej obrany doplnil podaním zo dňa 18.03.2015. Vo svojom doplňujúcom vyjadrení k veci zdôraznil, že žalobca sa domáha nárokov na zaplatenie finančných prostriedkov za vyrobenú elektrinu, ako aj uzatvorenia zmluvy o odbere elektriny napriek tomu, že takýto postup žalobcu je v rozpore so zákonom č. 309/2009 Z. z. (Zákonom o podpore). Žalovaný poukazuje na zákonné rozlíšenie spôsobov a výšky podpory, pričom k podpore vo forme doplatku zdôrazňuje, že pre jej priznanie je rozhodujúce, či je výrobca elektriny pripojený na RDS alebo je pripojený len na lokálnu

- miestnu distribučnú sústavu (ďalej len „MDS“). Konštatuje, že nároky výrobcov elektriny sú rozdielne práve podľa spôsobu pripojenia výrobcov na distribučnú sústavu. Uviedol, že každý výrobca elektriny z obnoviteľných zdrojov dostáva podporu vo forme doplatku, a to za všetku vyrobenú elektrinu s výnimkou technologickej vlastnej spotreby elektriny. Tí výrobcovia, ktorí sú pripojení na RDS, majú navyše aj nárok na výkup zvyšnej elektriny za cenu na straty. Ostatní výrobcovia (bez priameho pripojenia) síce nárok na výkup elektriny za cenu na stratu nemajú, ale môžu elektrinu predávať na trhu s elektrinou za trhovú cenu. Žalovaný potvrdil, že žalobca je do RDS pripojený nie priamo, ale len sprostredkovane, a to prostredníctvom MDS. Konštatuje, že od 01.03.2013 platí právny stav, ktorý priznáva nároky na podporu, pokiaľ ide o výkup elektriny za cenu elektriny na straty, len tým výrobcom, ktorí sú pripojení priamo do RDS. Má za to, že pre žalovaného ako aj pre konajúci súd je záväzný právny stav, aký bol vykonaný novelizáciou Zákona o podpore, ktorý je potrebné rešpektovať. V rámci svojej procesnej obrany žalovaný ďalej uviedol, že vo všeobecnosti platí, že výroba elektriny z obnoviteľných zdrojov je zo zákona dotovaná, pričom dotácia výroby elektriny prebiehala určitým vývojom. Postupne ako došlo k nárastu záujemcov o výrobu elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov, energetická distribučná sieť nebola objektívne schopná prijímať také veľké množstvo vyrobenej elektrickej energie, a preto bolo potrebné meniť a regulovať podporu jej výroby vo forme novelizácií Zákona o podpore, pričom aktuálny právny stav je taký, že výrobcovia elektrickej energie, ktorí nie sú pripojení na RDS priamo, nemajú také právne nároky ako výrobcovia, ktorí majú priame napojenie. Uviedol, že žalobca nebol v celom rozsahu vylúčený z dotácií podľa Zákona o podpore, ale na podporu mu vznikol nárok v inom rozsahu ako v prípade výrobcov s priamym napojením do RDS. Žalobcovi vznikol za vyrobenú elektrickú energiu nárok na doplatok, ktorý žalobca aj dostal, ktorý sa vzťahuje na skutočné množstvo vyrobenej elektriny zníženej o technologickú vlastnú spotrebu elektriny. Pokiaľ ide o elektrinu vyrobenú žalobcom, ktorú nespotreboval ako technologicky vlastnú spotrebu, alebo ktorú žalobca nespotreboval sám iným spôsobom, za takúto elektrinu už žalobcovi podpora nenáleží. Žalobca je však oprávnený túto predať za jej trhovú cenu. Žalovaný poznamenal, že ako prevádzkovateľ RDS nie je konzumentom elektriny, ktorú vyrobil žalobca nad rámec vlastnej spotreby a inej spotreby žalobcu a ktorú napriek upozorneniu zo strany žalovaného dodal žalobca do distribučnej sústavy žalovaného. Takto žalobcom dodanú elektrickú energiu spotrebovali jej koncoví odberatelia elektrickej energie. Význam novelizovaného ustanovenia § 3 ods. 1 písm. b) Zákona o podpore žalovaný vníma ako zmenu podpory výrobcov elektrickej energie vo forme výkupu elektriny za cenu elektriny na straty, ktorá sa bude poskytovať len tým výrobcom elektrickej energie, ktorí sú pripojení do RDS a to priamo. Argumentáciu žalobcu, že novelizáciou zákonnej úpravy sa nič nezmenilo, žalovaný označil za nesprávnu. Žalovaný argumentuje tým, že z dôvodu úspory textu v zákone, zákon nie je potrebné meniť.

7. K absencii prechodných ustanovení Zákona o podpore žalovaný uviedol, že novelizácia Zákona o podpore je účinná od 01.03.2013 s určitými výnimkami, ktoré nedopadajú na posudzovaný prípad, a ktoré nadobudli účinnosť až 01.07.2013. Odo dňa účinnosti novelizácie je Zákon o podpore platný a záväzný a všetci sú povinní ho rešpektovať. Prípadnú protiústavnosť právnej úpravy nie je oprávnený riešiť všeobecný súd. Vo väzbe na opätovne citovanú dôvodovú správu k novelizácii zákona k bodu 6 žalovaný uviedol, že podstatou výkladu zmeny právnej úpravy je nielen časť vety odôvodnenia zmien, ale celý text dôvodovej správy, z ktorého vyplýva, že podpora výrobcov elektriny, ktorí sú napojení len na MDS, je skôr problematická. Žalovaný akcentuje v tejto súvislosti najmä odôvodnenie vyplývajúce zo všeobecnej časti dôvodovej správy k novelizácii Zákona o podpore, ktorý naznačuje reštrikciu podpory výrobcov elektriny s tým, že neuzatvorenie zmluvy na výkup elektriny za cenu na straty má priamy dopad na konečnú cenu pre koncového odberateľa, nakoľko cena elektriny na straty je v súčasnom období vždy vyššia ako cena elektriny trhová, a tento rozdiel je následne zahrnutý do nákladov TPS (tarifa za prevádzkovanie systému), ktorú platí aj koncový odberateľ. Žalovaný svoju argumentáciu v spore opiera taktiež o výklad pojmu „miesto pripojenia“, za ktoré žalovaný označuje len konkrétny bod pripojenia nielen z hľadiska právneho, ale aj z hľadiska technického, čoho dôsledkom je skutočnosť, že ak je niekto pripojený len na MDS, nemôže byť pripojený na RDS. V tejto súvislosti žalobca poukázal na ustanovenie § 23 písm. a) bodu 11 zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o energetike“), podľa ktorého pripojením do sústavy alebo do siete sa rozumie zabezpečenie potrebnej kapacity na pripojenie v sústave alebo v sieti a fyzické pripojenie elektroenergetického zariadenia alebo odberného elektrického zariadenia do sústavy alebo fyzické pripojenie plynárenského zariadenia alebo odberného plynového zariadenia do siete. Žalovaný má za to, že zákon o energetike jednoznačne určuje, čo sa rozumie pod pojmom pripojenie ako fyzické pripojenie elektroenergetického zariadenia výrobcu elektriny do sústavy. Teda napojenie výrobcu do MDS súčasne vylučuje jeho pripojenie do RDS. V tejto súvislosti žalovaný taktiež poukazuje na ustanovenie § 2 písm. b) bod 13 Zákona o energetike, ktoré určuje, že meracím bodom sa rozumie miesto pripojenia užívateľa sústavy do distribučnej sústavy. Žalovaný odmieta, že by postupom žalovaného dochádzalo na strane žalobcu k akejkoľvek bezdôvodnej diskriminácii. Takéto tvrdenia žalobcu žalovaný označil za účelové poukazujúc na zákonnú úpravu, ktorá z nároku na výkup elektriny za cenu elektriny na straty vylúčila subjekty, ktoré nemajú priame napojenie na RDS. Žalovaný potvrdil, že v správe o opatreniach vydanej zo strany ÚRSO v máji roku 2013 došlo k skopírovaniu pôvodného znenia Zákona o podpore, to znamená v znení pred jeho novelizáciou, ktorá bola následne revidovaná 07.06.2013, a ktorá predpokladala, že právo na podporu majú výrobcovia elektriny, ktorí sú do RDS pripojení priamo alebo prostredníctvom MDS. Žalovaný však akcentuje prednosť Zákona o podpore pred správou ÚRSO a konštatuje, že aj ÚRSO vychádza zo zákonného predpokladu, že pre lokálnych výrobcov elektriny je potrebné hľadať iné mechanizmy podpory. Vo vzťahu k vyhláške ÚRSO č. 221/2013 zo dňa 11.07.2013, ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike, žalovaný skonštatoval, že predmetná vyhláška neodporuje Zákonu o podpore, vyhláška predpokladá, že výrobca elektriny musí okrem iného predložiť i údaje o množstve elektriny dodanej prevádzkovateľovi RDS, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené. Poprel argumentáciu žalobcu, že vyhláška nerozlišuje medzi pripojením do miestnej a pripojením do regionálnej distribučnej sústavy. V závere svojho vyjadrenia žalovaný zdôraznil, že uplatňovanie si finančných nárokov voči žalovanému je v zrejmom rozpore so Zákonom o podpore. Žalovaný rešpektuje právny stav, je ním viazaný a preto nemôže žalobcovi platiť platby v rozpore so Zákonom o podpore. Žalobca bol so stanoviskom žalovaného uzrozumený, a preto žalobcovi nič nebránilo, aby elektrickú energiu, ktorú vyrobí nad rámec svojej spotreby, predal napríklad obchodníkovi s elektrinou za trhovú cenu. Rovnako za rozpornú so zákonom označil žalovaný požiadavku žalobcu na uzavretie zmluvy na výkup elektriny aj na rok 2015 a samotnú Zmluvu uzatvorenú so žalobcom ešte v roku 2014 , a to pre rozpor s kogentnými ustanoveniami Zákona o podpore s tým, že napriek námietkam žalovaného žalobca predmetnú zmluvu žalovanému nevrátil. Žalovaný má za to, že z takéhoto právneho úkonu nemôže ťažiť žalobca žiaden právny účinok. Navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť a priznať žalovanému náhradu trov konania.

8. V replike na vyjadrenie žalovaného zo dňa 22.04.2015 žalobca označil argumentáciu žalovaného k dôvodom a obsahu novelizácie zákonnej úpravy prijatej zákonom č. 30/2013 Z. z. vo vzťahu k spornému ustanoveniu § 3 ods. 1 písm. b) a § 4 ods. 1 písm. d) Zákona o podpore za nesprávnu. Uviedol, že v súvislosti s prijatím predmetnej novelizácie Zákona o podpore nebolo prezentované žiadne tvrdenie obdobné tvrdeniu žalovaného zo strany tvorcu novelizácie, prípadne dotknutých štátnych orgánov alebo iného zúčastneného subjektu a to ani na pôde Národnej rady Slovenskej republiky, ani v médiách. Tvrdenia uvádzané žalovaným nenaznačuje ani dôvodová správa k predmetnej novelizácii Zákona o podpore. Má za to, že je nepredstaviteľné, aby dôvodová správa k novelizácii nezmieňovala fakt, že ide o zásadnú zmenu dovtedajšej právnej úpravy, ak by tomu malo byť tak, ako dovodzuje žalovaný. Žalobca poukázal na čl. 12 ods. 1 a čl. 17 Legislatívnych pravidiel vlády Slovenskej republiky a jednotnej metodiky na posudzovanie vybraných vplyvov a Metodického postupu pre analýzu vplyvov na podnikateľské prostredie s tým, že predkladací materiál návrhu každého zákona musí obsahovať okrem iného aj doložku vybraných vplyvov. V prípade novelizácie Zákona o podpore táto doložka uvádza, že vplyv predkladanej právnej úpravy na podnikateľské prostredie je „žiadny“. Pritom v zmysle Metodického postupu v rámci posudzovania vplyvov na podnikateľské prostredie je posúdenie toho, či rozsah a veľkosť vplyvov je rovnaký pre jednotlivé kategórie podnikateľských subjektov, či nové podmienky, ktoré vzniknú prijatím novej regulácie, môžu znamenať obmedzenie rozsahu podnikania pre podnikateľské subjekty, čo im môže spôsobovať ťažkosti pri profilovaní sa na trhu alebo až stratu istého segmentu trhu a podobne. Žalobca zdôraznil, že z oznámenia Úradu vlády Slovenskej republiky publikované pod č. 372/2000 Z. z. je zrejmé, že Legislatívne pravidlá vlády SR záväzne určujú pravidlá tvorby všeobecne záväzných právnych predpisov a upravujú postup ministerstiev a iných ústredných orgánov štátnej správy pri príprave, predkladaní a prerokúvaní zákonov a tieto teda sú interne záväzným aktom pre dotknuté štátne orgány. V tejto súvislosti poukázal žalobca na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL.ÚS 126/07 z 02.06.2008, z ktorého obsahu zdôraznil skutočnosť, že legislatívne pravidlá tvorby právnych predpisov obsahujú relevantné základy legislatívnej a legislatívno-technickej kultúry právotvorby garantujúcej (zabezpečujúcej) určitú systematickú a systémovú formálnoprávnu jednotnosť a konzistentnosť nášho právneho poriadku; a teda ich zohľadnenie nemožno opomenúť pri interpretácii relevantných právnych predpisov, ak má byť dodržaná požiadavka predvídateľnosti práva, právnej istoty a právneho štátu. Žalobca má za to, že podľa názoru, ktorý zastáva žalovaný k interpretácii obsahu právnej normy, by došlo k odňatiu podpory u celého radu podnikateľských subjektov, ktorých zariadenia na výrobu elektriny už boli pripojené do RDS prostredníctvom MDS, a ktorým vzniklo právo na danú podporu na obdobie 15 rokov v zmysle ustanovenia § 3 ods. 6 a § 4 ods. 1 písm. d) bod 2 Zákona o podpore, čo by malo vplyv na podnikateľské prostredie formou zvýšenia regulačného zaťaženia pre dotknuté subjekty. Zdôraznil, že dôvodová správa a ani doložka vybraných vplyvov k návrhu zákona č. 30/2013 z. z. však nič také neuvádzajú. Na podporu svojej argumentácie žalobca ako dôkaz označil oboznámenie sa s doložkou vybraných vplyvov k zákonu č. 30/2013 Z. z., oboznámenie sa s jednotnou metodikou na posudzovanie vybraných vplyvov a metodickým postupom pre analýzu vplyvov na podnikateľské prostredie, ktorých tlač s vyznačením príslušných častí žalobca pripojil k vyjadreniu. Zo skutočností, že podpora je v zmysle Zákona o podpore priznaná na obdobie počas 15 rokov od času uvedenia zariadenia do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie technologickej časti zariadenia výrobcu pri absencii prechodných ustanovení žalobca zastáva názor, že interpretácia prezentovaná žalovaným výkladu zákona by zákonite viedla k zásahu do nadobudnutých (existujúcich) práv a nárokov určitých subjektov a takýto stav prezentovaný žalovaným by bol spochybnením právnej istoty, legitímnych očakávaní a princípov právneho štátu, pretože by predstavoval nedovolenú retroaktivitu. Žalobca poukázal na všeobecnú časť dôvodovej správy k spomínanej novelizácii Zákona o podpore účinnej od 01.03.2013, v zmysle ktorej táto bola predložená „za účelom spresnenia a doplnenia doterajšej zákonnej úpravy podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a vysokoúčinnou kombinovanou výrobou a výroby biometánu“. Ďalej uviedol, že dôvodová správa k novelizácii Zákona o podpore neuvádza, že by bolo zámerom vyčlenenie zariadení na výrobu elektriny pripojených do RDS prostredníctvom MDS z podpory. Rovnako tak žiadna časť dôvodovej správy nespája zámery citované žalovaným z uvedenej dôvodovej správy so zmenou ustanovení § 3 ods. 1 písm. b) a § 4 ods. 1 písm. d) Zákona o podpore. Zdôrazňuje, že osobitná časť dôvodovej správy zmieňuje reštriktívnu alebo zužujúcu povahu jednotlivých ustanovení iba vo vzťahu k bodom 8, 10, 12, 14 a 20 navrhovanej novelizácie. Tieto sa však týkajú zúženia rozsahu podpory pre výrobcov elektriny využívajúcich ako zdroj slnečnú energiu, vodnú energiu, prípadne energetických zariadení, ktoré boli postavené alebo uvedené do prevádzky v rozpore so zákonom a zákonom o energetike. K žalovaným uvádzaným nekalým praktikám niektorých výrobcov elektriny žalobca uviedol, že žalobca sa nespojil so žiadnym ďalším výrobcom elektriny, pričom štúdia pripojiteľnosti O. do RDS prevádzkovanej žalovaným bola vypracovaná v spoločnosti 3E Consulting s.r.o. (jednou zo spoločností akceptovaných žalovaným pre tieto účely), pričom táto štúdia bola predložená v novembri roku 2013 a obsahuje kritériá predbežného stanovenia pripojiteľnosti zadefinované spoločnosťou SSE - Distribúcia, a.s.. Táto štúdia nekonštatovala ani nenaznačovala, že by nebola splnená akákoľvek podmienka pripojiteľnosti O. do RDS žalovaného, ktorý sám zadefinoval kritériá pripojiteľnosti, ktoré boli spracovateľom štúdie plne zohľadnené. Žalovaný sám potvrdil splnenie podmienok pre pripojenie O. do ním prevádzkovanej RDS, uzavrel zmluvu o pripojení O. do ním prevádzkovanej RDS, fakticky pripojil túto O.n do RDS a vyrubil a zinkasoval poplatok za takéto pripojenie, ktorý mu bol uhradený a nikdy zo strany žalovaného nikomu vrátený ani jeho úhrada nebola rozporovaná. Žalobca poukázal na ustanovenie § 3 ods. 1 písm. a) a § 4 ods. 1 písm. a) Zákona o podpore a z neho vyplývajúce prednostné právo na pripojenie zariadenia výrobcu elektriny spĺňajúceho podmienky na získanie podpory podľa § 3 uvedeného zákona, ktorému zodpovedá povinnosť prevádzkovateľa distribučnej sústavy v zmysle § 5 ods. 2 a ods. 3 Zákona o podpore prednostne pripojiť zariadenie výrobcu elektriny do distribučnej sústavy, ak takéto zariadenie spĺňa technické a obchodné podmienky pripojenia do sústavy a ak je táto s techniky spôsobilá na pripojenie tak, aby bola zachovaná bezpečnosť, spoľahlivosť a stabilita prevádzky sústavy. Vo väzbe na ďalšie citované zákonné ustanovenia § 26 ods. 3, § 31 ods. 2 písm. h) a o) Zákona o energetike má žalobca za nespochybniteľné, že MDS nemusí byť a nie je pripojená automaticky k RDS a aj v prípade jej pripojenia musia byť splnené technické a obchodné podmienky prevádzkovateľa RDS. Takémuto pripojeniu MDS právna úprava nepriznáva privilégium prednosti na rozdiel od pripojenia zariadenia výrobcu elektriny s právom na podporu podľa Zákona o podpore. Žalobca má za to, že práve pripojenie výrobného zariadenia k RDS je zvýhodnené oproti pripojeniu MDS a to s poukazom na ustanovenie § 5 ods. 3 Zákona o podpore. K cene elektriny na straty žalobca uviedol, že táto je stanovená regulačným rámcom a stanovuje ju ÚRSO svojim rozhodnutím. Náklady na tarifu za prevádzkovanie systému („TPS“) sú tvorené viacerými komponentmi a nie je možné absolutizovať význam vykupovanej elektriny na straty pre celkovú hodnotu nákladov na TPS. Uvedenej TPS okrem toho podlieha, t. j. platí ju aj prevádzkovateľ MDS a aj výrobca elektriny.

9. K celej skutkovej situácii a súčasnému regulačnému rámcu žalobca uviedol, že prevádzkovateľ RDS je povinný pripojiť zariadenia na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov a zdrojov výroby elektriny vysokoúčinnou kombinovanou výrobou a vykupovať od nich elektrinu na pokrytie strát a uhrádzať im aj doplatok vo výške schválenej ÚRSO. Tieto náklady prevádzkovateľa sú pokryté v TPS. V súčasnosti spotreba elektriny na straty prevažne nedosahuje objem tejto elektriny, ktorý sú povinní prevádzkovatelia vykúpiť. Tým vzniká rozdiel medzi nákladmi spojenými s výkupom elektrickej energie a výnosmi z TPS. Tento rozdiel je kompenzovaný zvýšením TPS s časovým odkladom dva roky, čo je na strane žalovaného vnímané negatívne, nakoľko nemôže deficit kompenzovať okamžite, čo bezprostredne má vplyv na jeho zisk za daný rok resp. minimálne jeho cash-flow. Prevádzkovateľ však môže požiadať ÚRSO o zvýšenie TPS, čo žalovaný učinil v roku 2014 a ÚRSO s účinnosťou od 20.08.2014 k takémuto navýšeniu aj pristúpil. Závažnosť problematiky podpory založenej Zákonom o podpore na strane prevádzkovateľov RDS žalobca dokumentoval ilustratívne prostredníctvom výročných správ prevádzkovateľov RDS pre relevantné obdobie. Žalobca namieta argumentáciu žalovaného, ktorá sa opiera o technické priblíženie pojmu „miesta pripojenia“ a svoje stanovisko opiera o iné ustanovenia Zákona o energetike (§ 2 písm. a) bod 11, bod 12, bod 13, bod 24, § 41 ods. 6 a obsah Zmluvy o pripojení zariadenia výrobcu do VN distribučnej sústavy zo dňa 20.11.2013).

10. Vo vzťahu k namietanej neplatnosti zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným žalobca zdôraznil, že ako osoba oprávnená k podnikaniu v oblasti elektroenergetiky na základe potvrdenia ÚRSO o splnení oznamovacej povinnosti zo dňa 13.12.2013, t. j. potvrdenia vydaného po 01.03.2013 a s poukazom na účinnosť novelizácie Zákona o podpore je zrejmé, že žalovaný vedel o zmene právnej úpravy ako subjekt, ktorého činnosti sa táto úprava bezprostredne dotýkala a dotýka a napriek uvedenému zmluvu so žalobcom uzatvoril. Predmetnú zmluvu žalobca považuje za platnú zmluvu. Vo vzťahu k namietanému omylu žalobca uviedol, že žalovaný nešpecifikuje, v čom má spočívať údajný omyl na strane žalovaného, ako sa mal tento omyl prejaviť, prípadne aký mal mať vplyv vo sfére konania žalovaného. V tejto súvislosti žalobca opätovne zdôraznil, že žalovaný už v štádiu pred stavbou predmetného zariadenia na výrobu elektriny vedel, že toto zariadenie bude pripojené k RDS prostredníctvom MDS. Tvrdenie žalovaného o tom, že žalobca predložil žalovanému návrh zmluvy bez toho, aby označil v čl. II bod 1 návrhu údaj o tom, kde je zariadenie žalobcu na výrobu elektriny pripojené, označil za účelové. Zdôraznil, že každá zmluva o výkupe elektriny je vyhotovená ako štandardizovaný dokument dostupný na webovom sídle žalovaného, a preto akékoľvek zmeny tohto dokumentu nie sú žalovaným predpokladané ani akceptované, pričom uvedený dokument indikuje iba niekoľko miest, ktoré majú byť doplnené o príslušné údaje tak, aby vzorová zmluva bola akomodovaná pre konkrétny prípad, konkrétneho subjektu. S ohľadom na povahu údajov, ktoré mali byť v zmluve doplnené, žalobca uviedol, že niektoré údaje dopĺňa predávajúci, dodávateľ, v danom prípade žalobca pokiaľ ide o identifikáciu predávajúceho, dodávateľa, parametre výrobného zariadenia, cenové rozhodnutie ÚRSO vydané pre predávajúceho, dodávateľa a niektoré údaje môže doplniť i žalovaný, napríklad číslo zmluvy v záhlaví zmluvy, stanovenie čísla objednávky pre dodávateľa a pokiaľ ide o údaj o pripojení v čl. II bod 1 uvedenej zmluvy, ten obsahuje tri varianty s inštrukciou „nehodiace sa vyškrtnúť“. Vzhľadom na vzniknuté pochybnosti o tom, ktorý z účastníkov zmluvy údaj o pripojení v čl. II bod 1 má do uvedenej zmluvy doplniť, tento údaj ostal nevyplnený, pričom takýto postup žalobcu nemal ani nemohol mať známky zištnosti alebo snahy uviesť niekoho do omylu. Žalobca súčasne poukázal na identifikačné údaje na strane 1 uvedenej zmluvy a EIC kód, z ktorého údaja je zrejmé, že ide o pripojenie prostredníctvom MDS, keďže EIC kód sa viaže k spoločnosti ENSTRA, a.s., čo vyplýva z jeho znenia. Žalovaný disponoval v dostatočnom čase vopred návrhom predmetnej zmluvy s jednoznačnými a jasnými informáciami o spôsobe pripojenia zariadenia žalobcu do RDS prostredníctvom MDS a sám deklaroval takéto pripojenie za pripojenie k RDS. Za absurdné žalobca označil, ak by zmluva pri ktorejkoľvek z daných alternatív pripojenia zahŕňala prípad, kedy je eliminovaný, resp. vylúčený nárok výrobcu elektriny na podporu formou odberu elektriny žalovaným za cenu na straty, kde daná zmluva nemá miesto a uplatnenie. Žalobca ako dôkaz označil doložku vybraných vplyvov k zákonu č. 30/2013 Z. z., jednotnú metodiku na posudzovanie vybraných vplyvov a Metodický postup pre analýzu vplyvov na podnikateľské prostredie, ktoré vo fotokópii žalobca pripojil k vyjadreniu, osobitnú časť dôvodovej správy k zákonu č. 30/2013, štúdiu pripojiteľnosti KGJ Zvolen do distribučnej sústavy prevádzkovanej žalovaným vypracovanej spoločnosťou 3E Consulting s.r.o. zo dňa 01.11.2013.

11. V duplike na vyjadrenie žalobcu zo dňa 23.05.2016 žalovaný poukázal na písomné stanovisko zo dňa 11.12.2014 s tým, že na záveroch z neho vyplývajúcich naďalej zotrváva. Má za to, že žalobcom uplatnený nárok je v príkrom rozpore s obsahom zákona č. 309/2009 Z.z. Pri zohľadnení napojenia žalobcu do regionálnej sústavy, v spojitosti s vykonanou zmenou zákona a jeho dôvodovou správou, žalovaný považuje vzniknutú situáciu za právne jednoznačnú. Zopakoval, že posúdenie prípadnej neústavnosti právnych predpisov patrí do výlučnej kompetencie Ústavného súdu SR. Napriek uvedenému žalobca podľa Zákona o podpore nie je vylúčený z podpory a dostáva doplatok, ktorý mu platí žalovaný za skutočné množstvo vyrobenej elektriny zníženej o technologickú vlastnú spotrebu elektriny. Žalobca však nemá nárok na výkup elektriny za osobitnú sadzbu, čo však nebráni žalobcovi obchodovať na trhu s elektrinou za trhovú cenu. Za pripojenie do sústavy alebo do siete žalovaný rozumie fyzické pripojenie elektroenergetického zariadenia alebo odberného elektrického zariadenia do sústavy v zmysle § 2 písm. a) bodu 11 zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike.

12. Písomným podaním zo dňa 13.06.2016 žalobca vzal žalobný návrh v časti týkajúcej sa uloženia povinnosti žalovanému uzavrieť so žalobcom Zmluvu o výkupe elektriny na krytie strát na rok 2015 späť a žiadal konanie v tejto časti zastaviť, a to pred prvým pojednávaním, pričom ako dôvody čiastočného späťvzatia žaloby žalobca uviedol skutočnosť, že v čase podania žaloby dňa 22.10.2014 dôvodne vychádzal z toho, že žalovaný mu upiera právo na podporu formou dodávky odberu elektriny za cenu na straty, a to v rozpore so zákonnou úpravou. Po podaní žaloby oznámil žalovaný dňa 17.12.2014 žalobcovi, že tento nemá nárok na podporu formou doplatku a aj dodávky/odberu elektriny za cenu na straty pre rok 2015, pretože si žalobca údajne nesplnil včas voči žalovanému oznamovaciu povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore. Žalobca zároveň inicioval voči žalovanému súdne konanie v danej veci ohľadne podpory formou doplatku za rok 2015, kde toto konanie prebieha pred Okresným súdom Žilina, sp. zn. 19Cb/29/2016. Žalobca má za to, že aktuálne je vhodnejšie pristúpiť k späťvzatiu žaloby týkajúcej sa uloženia povinnosti na nepeňažné plnenie a uplatňovať si predmetný nárok ohľadne roku 2015, resp. neskorších období inými procesnými prostriedkami ako je žaloba, ktorou bolo iniciované toto konanie. Súčasne uvádza, že rozhodujúce okolnosti pre takýto postup nastali až po podaní žaloby v predmetnej veci, a to na základe listu žalovaného zo dňa 17.12.2014 a následného správania sa žalovaného. Uviedol, že tento dispozitívny úkon žalobcu nepredstavuje a nie je ani žalobcom zamýšľaný ako vzdanie sa nároku vo vzťahu k tej časti žaloby, ktorú týmto podaním žalobca berie späť. O náhrade trov konania žalobca navrhol rozhodnúť v konečnom rozhodnutí vo veci samej a súčasne žiadal, aby súd žalobcovi vrátil s odkazom na ustanovenie § 11 ods. 3, ods. 9 v spojení s § 11 ods. 4 Zákona o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov príslušnú časť súdneho poplatku.

13. Podľa § 144 z. č. 160/2015 Z.z., Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), žalobca môže vziať žalobu späť.

14. Podľa § 145 ods. 1 , 2 CSP, ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.

15. Podľa § 146 ods. 1, 2 CSP, súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie. Súhlas žalovaného je potrebný vždy, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

16. S poukazom na obsah dispozitívneho úkonu žalobcu a citované zákonné ustanovenie § 145 ods. 1, 2 súd rozhodol o čiastočnom zastavení konania.

17. Súd vykonal dokazovanie prednesmi právnych zástupcov procesných strán a povereného pracovníka žalovaného a listinnými dôkazmi označenými procesnými stranami, najmä obsahom Zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát č. 922/2014 zo dňa 12.03.2014 a Zmluvou o doplatku zo dňa 12.03.2014 vrátane ostatných listinných dôkazov označených procesnými stranami v ich písomných vyjadreniach k veci a pripojených do obsahu spisového materiálu vo vyššie uvedenej špecifikácii.

18. S prihliadnutím na postavenie subjektov záväzkovo-právneho vzťahu, predmet ich záväzkov a povahu žalobcom uplatneného nároku súd právny vzťah procesných strán posúdil ako obchodnoprávny, na ktorý súd primerane aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka a osobitných právnych predpisov.

19. Podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.

20. Podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá.

21. Podľa § 324 ods. 1 Obchodného zákonníka, záväzok zanikne, ak sa veriteľovi splní včas a riadne.

22. Podľa § 369 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia. Ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.

23. Podľa § 1 nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, sadzba úrokov z omeškania sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného záväzku zvýšenej o deväť percentuálnych bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania platí počas celej doby omeškania s plnením peňažného záväzku.

24. Podľa 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

25. Podľa § 49a Občianskeho zákonníka, právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným.

26. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby v znení platnom a účinnom do 28.02.2013, t.j. predošlé znenie zákona, podpora výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpora výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou sa zabezpečuje

a) prednostným 1. pripojením zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy, 2. prístupom do sústavy, 3. prenosom elektriny, distribúciou elektriny a dodávkou elektriny,

b) odberom elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené priamo alebo prostredníctvom miestnej distribučnej sústavy za cenu elektriny na straty,

c) doplatkom,

d) prevzatím zodpovednosti za odchýlku prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy.

27. Podľa § 4 ods. 1 Zákona o podpore v znení účinnom do 28.02.2013, výrobca elektriny, ktorý spĺňa podmienky na získanie podpory podľa § 3 (ďalej len "výrobca elektriny s právom na podporu"), má právo na

a) prednostné pripojenie do distribučnej sústavy, prednostný prenos elektriny, prednostnú distribúciu elektriny a prednostnú dodávku elektriny, ak zariadenie na výrobu elektriny spĺňa technické podmienky prevádzkovateľa sústavy podľa osobitného predpisu a neohrozí bezpečnosť a spoľahlivosť prevádzky sústavy; prednostný prenos elektriny sa nevzťahuje na prenos elektriny spojovacím vedením,

b) odber elektriny podľa § 3 ods. 1 písm. b) vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie alebo vysoko účinnou kombinovanou výrobou, ktorú dodal za kalendárny mesiac alebo v prípade malého zdroja za kalendárny rok, prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy alebo subjektom povereným prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, na základe zmluvy o dodávke elektriny,

c) doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c) na základe účtovného dokladu vystaveného prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy na skutočné množstvo elektriny vyrobenej za kalendárny mesiac alebo v prípade malého zdroja za kalendárny rok, z obnoviteľných zdrojov energie alebo elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou, zníženej o technologickú vlastnú spotrebu elektriny, upravenej podľa § 3 ods. 4, aj v tom prípade, že si právo na odber elektriny podľa písmena b) neuplatňuje,

d) odber elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené priamo alebo prostredníctvom miestnej distribučnej sústavy, za cenu elektriny na straty v období 1. odo dňa uvedenia zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky do konca kalendárneho roka, ak toto zariadenie uviedol do prevádzky v danom kalendárnom roku alebo 2. do 31. marca, ak od roku uvedenia zariadenia na kombinovanú výrobu do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie technologickej časti takéhoto zariadenia uplynulo najviac 15 rokov.

28. Podľa § 3 ods. 1 Zákona o podpore v znení platnom a účinnom od 01.03.2013 (rozhodnej právnej úpravy) podpora výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpora výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou sa zabezpečuje

a) prednostným 1. pripojením zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy, 2. prístupom do sústavy,

3. prenosom elektriny, distribúciou elektriny a dodávkou elektriny,

b) odberom elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené priamo alebo prostredníctvom miestnej distribučnej sústavy za cenu elektriny na straty,

c) doplatkom,

d) prevzatím zodpovednosti za odchýlku prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy.

29. Podľa § 4 ods. 1 Zákona o podpore, výrobca elektriny, ktorý spĺňa podmienky na získanie podpory podľa § 3 (ďalej len "výrobca elektriny s právom na podporu"), má právo na a) prednostné pripojenie do distribučnej sústavy, prednostný prenos elektriny, prednostnú distribúciu elektriny a prednostnú dodávku elektriny, ak zariadenie na výrobu elektriny spĺňa technické podmienky prevádzkovateľa sústavy podľa osobitného predpisu a neohrozí bezpečnosť a spoľahlivosť prevádzky sústavy; prednostný prenos elektriny sa nevzťahuje na prenos elektriny spojovacím vedením, b) odber elektriny podľa § 3 ods. 1 písm. b) vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie alebo vysoko účinnou kombinovanou výrobou, ktorú dodal za kalendárny mesiac alebo v prípade malého zdroja za kalendárny rok, prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy alebo subjektom povereným prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, na základe zmluvy o dodávke elektriny, c) doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c) na základe účtovného dokladu vystaveného prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy na skutočné množstvo elektriny vyrobenej za kalendárny mesiac alebo v prípade malého zdroja za kalendárny rok, z obnoviteľných zdrojov energie alebo elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou, zníženej o technologickú vlastnú spotrebu elektriny, upravenej podľa § 3 ods. 4, aj v tom prípade, že si právo na odber elektriny podľa písmena b) neuplatňuje, d) odber elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené priamo alebo prostredníctvom miestnej distribučnej sústavy, za cenu elektriny na straty v období 1. odo dňa uvedenia zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky do konca kalendárneho roka, ak toto zariadenie uviedol do prevádzky v danom kalendárnom roku alebo 2. do 31. marca, ak od roku uvedenia zariadenia na kombinovanú výrobu do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie technologickej časti takéhoto zariadenia uplynulo najviac 15 rokov.

30. Podľa § 5 ods. 6 Zákona o podpore, prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy a) je povinný uzatvoriť s výrobcom elektriny s právom na podporu písomnú zmluvu o dodávke elektriny na krytie strát vo svojej distribučnej sústave, ak o jej uzatvorenie takýto výrobca elektriny požiadal; súčasťou tejto zmluvy je aj prevzatie zodpovednosti za odchýlku výrobcu elektriny s právom podpory podľa § 3 ods. 5, b) je povinný odoberať všetku elektrinu, ktorú výrobca elektriny s právom podpory dodal podľa § 4 ods. 1 písm. b) a d), c) zodpovedá za odchýlku spojenú s pokrytím strát v distribučnej sústave a vlastnou spotrebou elektriny; odchýlku môže preniesť na iný subjekt.

31. Z obsahu žaloby, písomných vyjadrení žalobcu a prednesov právneho zástupcu žalobcu v priebehu celého konania nesporne vyplýva, že žalobca sa domáha voči žalovanému nároku na peňažné plnenie právnym titulom Zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát č. XXX/XXXX, ktorú uzavreli strany sporu dňa 13.04.2014 pre obdobie od 01.01.2014 do 31.12.2014. Podľa obsahu tejto zmluvy sa žalobca ako predávajúci zaviazal, že bude v rozhodnom období zo svojho zariadenia na výrobu elektriny vysokoúčinnou kombinovanou výrobou, t. j. z kogeneračnej jednotky nachádzajúcej sa vo N. (ďalej tiež „O.“) dodávať žalovanému ako nákupcovi elektrinu na krytie strát v jeho distribučnej sústave a žalovaný sa zaviazal za takto dodanú elektrinu platiť žalobcovi cenu elektriny na krytie strát určenú rozhodnutím ÚRSO č. 0024/2014/E zo dňa 28.11.2013 vo výške 46,8125 eur/MWh (Zmluva o výkupe elektriny na krytie strát č. 922/2014, Rozhodnutie ÚRSO zo dňa 28.11.2013). Na základe skutočnosti, že žalobca dodal elektrinu vyrobenú v O. žalovanému na krytie strát v jeho distribučnej sústave, žalobca vyúčtoval žalovanému vystavenými faktúrami cenu poskytnutého plnenia. Okrem jednej zo žalobcom vystavených faktúr žalovaný odmieta zaplatiť žalobcom dodanú elektrinu na krytie strát v jeho distribučnej sústave a legitímnosť žalobcom uplatneného nároku žalovaný v celom rozsahu spochybňuje. Žalobca dôvodnosť svojho nároku opiera nielen o obsah písomne uzavretej zmluvy, ktorú považuje za platnú zmluvu, ale aj o výklad ustanovenia § 3 ods. 1 písm. b) a § 4 ods. 1 písm. b) a d) Zákona o podpore, na ktoré nadväzuje ustanovenie § 5 ods. 6 písm. a) Zákona o podpore, z ktorého dovodzuje, že pre priznanie požadovanej podpory zákonná úprava nevyžaduje, aby bolo zariadenie výrobcu elektriny pripojené priamo do regionálnej distribučnej sústavy, a teda má za to, že postačuje nielen priame, ale aj nepriame pripojenie. Svoju právnu argumentáciu opiera o výklad príslušných ustanovení Zákona o podpore, a to nie len jazykový, teleologický ale aj historický výklad porovnaním rozhodujúcej právnej normy v jej pôvodnom a novelizovanom znení, ktorú konfrontuje s obsahom dôvodovej správy k novelizácii zákona, s obsahom Vzorového Prevádzkového poriadku vypracovaným ÚRSO, keď dovtedajšia právna úprava rozoznávala dve modality pripojenia do distribučnej sústavy, pričom obsah novelizovaného znenia Zákona o podpore žalobca nevníma ako vylúčenie výrobcov, ktorí boli pripojení do distribučnej sústavy prostredníctvom MDS, ale zjednodušenie a úsporu zákonného textu. Pripojenie do distribučnej sústavy prostredníctvom MDS žalobca vníma v rámci sústavy ako schopnosť zariadenia preniesť vyrobenú elektrickú energiu do RDS na uskutočnenie možného odberu. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na proces schvaľovania prevádzkových poriadkov, ktorý podliehal schváleniu ÚRSO, a ktorý je záväzný pre všetkých účastníkov trhu s elektrinou, na proces uzatvárania predmetných zmlúv medzi procesnými stranami a skutočnosti, ktoré uzavretiu zmlúv predchádzali.

32. Ťažisko procesnej obrany žalovaného spočíva v námietke neplatnosti uzatvorenej Zmluvy o výkupe elektriny na straty 2014 s poukazom na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor zmluvy so Zákonom o podpore. Žalovaný súčasne namieta aj neplatnosť tejto zmluvy podľa § 49a Občianskeho zákonníka pre omyl na strane žalovaného, ktorý mal vyvolať žalobca svojim konaním. Žalovaný svoj omyl odôvodňuje tým, že v čase podpisu zmluvy so žalobcom si žalovaný nebol vedomý toho, že zariadenie žalobcu je pripojené do MDS, pričom podľa tvrdení žalovaného uvedenú skutočnosť žalobca pri uzatváraní zmluvy o výkupe elektriny na straty 2014 zámerne zamlčal.

33. Nedôvodnosť námietky žalovaného týkajúcej sa omylu žalovaného pri uzatváraní zmluvy žalobca opiera o skutočnosť, že procesné strany uzatvorili dňa 28.01.2014 Zmluvu o výkupe elektriny na krytie strát č. XXX/XXXX, t. j. taktiež po účinnosti novelizácie Zákona o podpore prostredníctvom zákona č. 30/2013 Z. z. ohľadne podpory výroby elektriny vyrobenej v O. formou jej dodávky žalovanému za cenu na straty pre obdobie do uvedenia O. do prevádzky, t. j. od 04.12.2013 do 31.12.2013, teda necelých 7 týždňov pred uzavretím spornej Zmluvy o výkupe elektriny na straty 2014. Zmluva o výkupe elektriny na straty 2013 v časti čl. II bod 1 písm. b) obsahuje vyznačenie, že zariadenie O. je napojené na elektrické vedenie miestnej distribučnej sústavy. Uvedenou skutočnosťou žalobca vyvracia tvrdenia žalovaného o omyle, ktoré žalobca vníma ako nepodložené a účelové. Ak by na strane žalovaného došlo k omylu v pohnútke, táto okolnosť podľa žalobcu nemôže spôsobiť neplatnosť Zmluvy o výkupe elektriny na straty 2014. Žalobca poukázal na nevyhnutnosť aplikácie nielen ustanovenia § 39a Občianskeho zákonníka, ale predovšetkým § 267 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré vylučuje, aby sa v prípade neplatnosti uvedenej zmluvy pre omyl sa tejto dovolával žalovaný. K namietanej neplatnosti Zmluvy o výkupe elektriny na straty 2014 pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka) žalobca označuje závery, východiská a argumentáciu žalovaného k aplikácii a výkladu ustanovenia § 3 ods. 1 písm. b) a § 4 ods. 1 písm. b) Zákona o podpore za nesprávne.

34. S poukazom na nosné tvrdenia procesných strán, žalobcom uplatnené prostriedky procesného útoku a na druhej strane prostriedky procesnej obrany žalovaného v konaní je zjavné, že ťažisko predmetu sporu spočíva v rozdielnej interpretácii právnej normy , a to ustanovenia § 3 ods. 1 písm. b) a § 4 ods. 1 písm. b) a d) v spojení s § 5 ods. 6 písm. a) Zákona o podpore, ako rozhodnej právnej úpravy, ktorou je regulovaný proces výroby elektriny z alternatívnych zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a s tým súvisiacej úpravy podmienok a formy podpory výroby elektriny. Zatiaľ čo žalobca odvodzuje svoj nárok z obsahu Zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát zo dňa 12.03.2014 a na jej základe poskytnutého plnenia a s poukazom na rozhodnú právnu úpravu, prijaté legislatívne opatrenia a faktické konanie strán, ktorými preukazuje svoje presvedčenie domnievať sa, že zariadenie žalobcu spĺňa všetky zákonom stanovené podmienky pre priznanie podpory výrobcu elektriny vysokoúčinnou kombinovanou výrobou, ktoré je pripojené do RDS žalovaného prostredníctvom MDS, žalovaný opiera svoju procesnú obranu o námietku neplatnosti Zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát zo dňa 12.03.2014 pre rozpor tejto zmluvy so zákonom, konkrétne ustanovením § 3 ods. 1 písm. b), § 4 ods. 1 písm. d) Zákona o podpore č. 309/2009 Z. z. a z dôvodu omylu podľa §49a Občianskeho zákonníka, ktorý mal vzniknúť na strane žalovaného v procese uzatvárania zmluvy, a ktorý mal žalobca svojim konaním vyvolať, opierajúc svoju argumentáciu najmä o výklad sporného ustanovenia § 3 ods. 1 písm. b), § 4 ods. 1 písm. d) Zákona o podpore vo väzbe na dôvodovú správu k novele zákona a v kontexte ostatných ustanovení Zákona o podpore a Zákona o energetike, z ktorých žalovaný dovodzuje absenciu podmienok na strane žalobcu pre priznanie podpory vyplývajúcej z ustanovenia § 3 ods. 1 písm. b) a § 4 ods. 1 písm. d) Zákona o podpore.

35. Medzi stranami nesporná je skutočnosť, že žalobca ako výrobca elektriny s právom na podporu má toto právo od 04.12.2013, vo väzbe na vydané Potvrdenie o splnení oznamovacej povinnosti ÚRSO č. 458/2013/E-PT zo dňa 13.12.2013. Od tohto okamihu sa žalobca stal subjektom s právom na podporu podľa Zákona o podpore č. 309/2009 Z. z. Rozsah tej podpory je definovaný v § 3 ods. 1 tohto zákona a samotný proces uplatňovania podpory je ďalej upravený v ust. § 4 a § 5 tohto zákona. Žalobca je teda subjektom - výrobcom elektriny, ktorého zaradenie bolo uvedené do prevádzky po nadobudnutí účinnosti novely Zákona o podpore zákonom č. 30/2013 Z.z., pričom výrobné zariadenie žalobcu je nesporne zapojené do regionálnej distribučnej siete žalovaného prostredníctvom lokálnej - miestnej distribučnej sústavy (ENSTRA). Rovnako nespornou skutočnosťou je uzatvorenie Zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát zo dňa 12.03.2014 medzi procesnými stranami a na jej základe uskutočnené plnenie žalobcom.

36. Pri svojom rozhodovaní súd prvej inštancie primárne posudzoval povahu záväzkovo- právneho vzťahu procesných strán a v tejto súvislosti charakter právnej úpravy, ktorá dopadá na reguláciu jednotlivých podmienok a foriem podpory výroby elektriny z alternatívnych zdrojov a vysokoúčinnou kombinovanou výrobou a vo väzbe na tieto hodnotenia následne otázku platnosti písomne uzatvorenej Zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát zo dňa 12.03.2014 a jej záväznosti a z toho vyplývajúcich právnych účinkov uzavretej zmluvy.

37. K povahe záväzkovo-právneho vzťahu strán založeného Zmluvou o výkupe elektriny na krytie strát č. 922/2014 zo dňa 12.03.2014, súd konštatuje, že tak žalobca ako aj žalovaný predstavujú samostatné právnické osoby podnikateľov, keď žalobca má postavenie výrobcu elektrickej energie vysoko účinnou kombinovanou výrobou a žalovaný postavenie prevádzkovateľa distribučnej sústavy. Záväzkovo-právny vzťah, ktorý vznikol medzi žalobcom a žalovaným, súd hodnotí ako právny vzťah súkromnoprávneho charakteru, v ktorom žalovaný nevystupuje ako reprezentant štátu, ktorým by zakladal akékoľvek práva a povinnosti žalobcu. Právna úprava vykonaná zákonom č. 309/2009 Z. z. v právnom vzťahu procesných strán nezveruje žalovanému žiadne rozhodovacie právomoci ako právnickej osobe, a preto nezakladá postavenie žalovaného ako orgánu verejnej správy. Žalovaný môže zásadne konať všetko, čo nie je zákonom zakázané, má právo odkúpiť elektrinu za dohodnutú cenu , aj keď nie je táto cena dotovaná. Otázka, či žalovaný má postavenie obchodníka s elektrinou, príp. či je koncovým užívateľom dodanej elektriny, ako bolo v konaní namietané žalovaným, je v pomeroch predmetnej právnej veci irelevantná. Zákon o podpore z hľadiska svojich obsahových náležitostí upravuje nárokovateľnosť práva na podporu prostredníctvom zákonnej kontraktačnej povinnosti, avšak nedotýka sa zmluvnej voľnosti strán. Potom uzatvorenie zmluvy medzi žalobcom a žalovaným napriek žalovaným namietanému nesplneniu podmienok predpokladaných zákonom, nemá dopad na platnosť zmluvy, keďže pre posúdenie platnosti zmluvy je treba skúmať porušenie zákazu alebo príkazu, resp. kogentnú povahu ustanovení zákona. Teda napriek tomu systém podpory výrobcov elektriny sa realizuje prostredníctvom prevádzkovateľov RDS , ktorých právna úprava poveruje výkupom elektrickej energie za cenu na straty, žalovaný nezískava postavenie správneho orgánu, a teda jeho postavenie ako obchodnej spoločnosti zapísanej v Obchodnom registri zostáva zachované (obdobne rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20S/71/2015, sp. zn. 20S/72/2015). V danom prípade teda nie je podstatná pohnútka, či iné okolnosti a rovnako nie je podstatné, na základe akých východísk a podmienok strany sporu zmluvu uzatvárali. Z uvedeného vyplýva, že strany uzatvorili obchodnú zmluvu, ktorú súd právne posudzuje ako inominátnu (nepomenovanú) zmluvu podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že zmyslom ochrany legality v súkromnoprávnych vzťahoch (sfére) nie je ochrana záujmov štátu, ale ochrana súkromnoprávnych vzťahov. Právna úprava v ustanoveniach zákona č. 309/2009 Z. z. neurčuje obmedzenie (nezakazuje) uzatvoriť zmluvu pod následkom sankcie, ale garantuje uzavretie zmluvy za určitých zákonom stanovených podmienok. V takom prípade je potrebné rešpektovať ochranu dobrej viery a zásadu pacta sunt servanda (t. j. zmluvy sa majú plniť). Uvedený záver súdu nepriamo vyplýva aj zo skutočnosti, že zákonná úprava explicitne upravuje povinnosť vrátiť prijatý „doplatok“ ako jednu z foriem podpory výroby, ak na jej vyplatenie nevzniklo právo v ust. § 4 ods. 4 Zákona o podpore, avšak iné zásahy do poskytnutých plnení explicitne neupravuje. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd námietku absolútnej neplatnosti právneho úkonu vznesenú žalovaným podľa § 39 Občianskeho zákonníka vyhodnotil ako nedôvodnú.

38. Vo vzťahu k žalovaným namietanému omylu pri uzatváraní zmluvy a z toho žalovaným dovodzovanej neplatnosti zmluvy súd konštatuje, že pri posúdení omylu žalovaného a existencie práva žalovaného dovolávať sa v konaní pred súdom ospravedlniteľného omylu, súd pri svojom rozhodovaní bral do úvahy skutočnosť, že v prípade procesných strán ide o konanie profesionálnej skupiny osôb, u ktorej sa prirodzene na jednej strane vyžaduje konanie s dostatočnou odbornou starostlivosťou, pretože ich konanie má spravidla dopad, či už právny alebo ekonomický na ostatných podnikateľov, orgány spoločnosti, prípadne štátne orgány a súčasne súd prihliadal na okolnosti, za ktorých k omylu na strane žalovaného došlo, pri rešpektovaní základných princípov spravodlivosti a poctivých obchodných vzťahov zmluvných strán. Základnými predpokladmi úspešného dovolania sa omylu je 1.) že omyl bol vyvolaný druhou zmluvnou stranou, 2.) ide o podstatný omyl, ktorý je rozhodujúci pre uskutočnenie právneho úkonu a 3.) jedná sa o ospravedlniteľný omyl.

39. Z hľadiska posúdenia ospravedlniteľnosti omylu, ktorý mal vzniknúť na strane žalovaného pri uzatváraní zmluvy, súd prihliadal na proces pripojenia zariadenia žalobcu na výrobu elektriny do distribučnej sústavy žalovaného, proces schvaľovania a realizácie výstavby zariadenia žalobcu (Písomné vyjadrenie žalovaného k realizačnému projektu stavby zo dňa 08.11.2013, Zmluva o pripojení zariadenia výrobcu elektriny do VN distribučnej sústavy zo dňa 20.11.2013, Zápis o odovzdaní a prevzatí budovy alebo stavby zo dňa 09.12.2013, Protokol o funkčnej skúške zariadenia zo dňa 04.12.2013), z ktorého žalovanému musel byť bez akýchkoľvek pochybností zrejmý spôsob pripojenia zariadenia žalobcu do miestnej distribučnej sústavy a rovnako na skutočnosť, že po prijatí novely Zákona o podpore zákonom č. 30/2013 Z. z. žalobca spolu so žalovaným nesporne uzavreli Zmluvu o výkupe elektriny na straty 2013 a to dňa 28.01.2014 ohľadne podpory výroby elektriny vyrobenej zariadením žalobcu v období od 04.12.2013 do 31.12.2013, t. j. po prijatí novely zákonom č. 30/2013 Z. z.. účinnej od 01.03.2013. Rovnako súd prihliadal na obsahové náležitosti Zmluvy o výkupe elektriny na straty 2014 a postup účastníkov v procese uzatvárania zmluvy, pri zohľadnení požiadavky na zachovávanie určitej miery profesionality, ktorá sa u podnikateľov predpokladá, a vo väzbe na ďalšie zásady, na ktorých spočíva obchodné právo, ako je zákaz zneužitia práva, zásada poctivého obchodného styku a zásada dobrých mravov, princíp právnej istoty a ochrana dobromyseľne nadobudnutých práv, ktoré za zistených skutočností vyplývajúcich z vykonaných dôkazov vylučujú existenciu ospravedlniteľného omylu na strane žalovaného. Pokiaľ zmluva ako jednu z náležitostí obsahuje technické podmienky pripojenia zariadenia predávajúceho (čl. II. Zmluvy o výkupe elektriny č. 922/2014), je nelogické, že pri žalovaným predkladanej interpretácii novelizovaného ustanovenia § 3 ods. 1 písm. b), § 4 ods. 1 písm. d) Zákona o podpore, by uvedená časť zmluvných podmienok ostala zmluvnými stranami nepovšimnutá a v procese uzatvárania zmluvy nezohľadnená. Súd konštatuje, že v postupe žalobcu nezistil také konanie, ktorým by sa žalobca podieľal na vyvolaní omylu na strane žalovaného práve aj s ohľadom na uzatvorenie predchádzajúcej Zmluvy o výkupe elektriny na straty 2013, ktorú strany uzatvorili dňa 28.01.2014, t. j. necelé dva mesiace pred uzavretím Zmluvy o výkupe elektriny na straty 2014, avšak za účinnosti zákona č. 30/2013 Z.z., ktorým došlo k úprave podmienok poskytovania jednotlivých foriem podpory výrobcov elektriny. Vzhľadom na uvedené súd námietku neplatnosti zmluvy pre omyl podľa § 49a Občianskeho zákonníka posúdil ako námietku nedôvodnú.

40. Vo vzťahu k spornému výkladu zákonného ustanovenia § 3 ods. 1 písm. b) Zákona o podpore súd konštatuje, že vývoj právnej úpravy podpory výrobcov elektriny z alternatívnych zdrojov a vysoko účinnej kombinovanej výroby reflektuje vývoj a stav výroby elektriny na trhu, keď Slovenská republika ako člen Európskej únie sa zaviazala plniť ciele v oblasti zvyšovania podielu obnoviteľných zdrojov na celkovej spotrebe energií. Táto podpora sa v súčasnosti realizuje práve prostredníctvom prevádzkovateľov regionálnych distribučných sústav, ktorým zákonná úprava ukladá povinnosť vykupovať elektrickú energiu na pokrytie strát a vyplácať doplatok vo výške rozdielu medzi pevnou výkupnou cenou priznanou rozhodnutiami ÚRSO a cenou elektriny na straty a to na celý objem vyrobenej elektriny okrem technologickej vlastnej spotreby. Náklady spojené s podporou si RDS uplatňuje prostredníctvom tarify za prevádzkovanie systému, tzv. TPS. Z uvedeného je možné predpokladať, že prijaté novely Zákona o podpore smerovali ku kontrole a optimálnemu nastaveniu zdrojov energií. Pokiaľ ide o interpretácia relevantnej právnej úpravy vykonanej procesnými stranami, tak zo strany žalobcu ako aj zo strany žalovaného je založená na logických východiskách, avšak za zásadné súd považuje vykonanie takej interpretácie právnej úpravy, ktorá svojim spôsobom zachováva požiadavku predvídateľnosti práva a právnej istoty ako základných princípov právneho štátu. Je možné súhlasiť so stanoviskom žalobcu, že interpretácia právnej normy vykonaná žalovaným sa dôsledne nepremietla do dôvodovej správy k novele Zákona o podpore, pričom táto by znamenala nové podmienky podnikania pre podnikateľské subjekty - výrobcov elektriny z alternatívnych zdrojov s dôsledkom zásadnej limitácie podpory u množstva podnikateľských subjektov s danou obchodnou komoditou. Rovnako je možné konštatovať, že ani doložka vybraných vplyvov k návrhu Zákona o podpore podľa Legislatívnych pravidiel vlády, takýto obsah a zmenu právnej úpravy výslovne nezaznamenáva. Dôvodová správa k novele Zákona o podpore pracuje s pojmami „spresnenie a doplnenie“ doterajšej právnej úpravy. Žalobca v súvislosti s interpretáciou rozhodujúcej právnej úpravy predkladá v konaní vlastnú interpretáciu novely zákona, vychádzajúc pri tom z účelu novely a s poukazom na iné súvisiace zákonné ustanovenia a postup a rozhodovanie ÚRSO.

41. Z obsahu vyššie citovanej rozhodnej zákonnej úpravy vyplýva, že novela zákona č. 309/2009 Z. z. zákonom č. 30/2013 Z. z. účinná od 01.03.2013 zmenila o.i. text ustanovení, ktorými zákon upravoval podmienky vzniku práva na podporu vo forme výkupu elektriny na straty. Z obsahu aktuálne (rozhodnej) úpravy ustanovenia § 3 ods. 1 psím. b) a § 4 ods. 1 písm. d) Zákona o podpore v porovnaní s obsahom predošlej právnej úpravy je zrejmé, že zákonodarca vypustil slovné spojenie „priamo alebo prostredníctvom miestnej distribučnej sústavy“ z čoho vyvstala medzi procesnými stranami sporná otázka, či zmena právnej úpravy bola vyvolaná z dôvodu úspory textu v zákone ako bolo prezentované žalobcom bez toho, že by reštriktívne zasahovala do okruhu výrobcov elektriny napojených do distribučnej sústavy, alebo išlo o zmenu právnej úpravy, ktorá mala zásadne regulovať spôsob podpory výrobcov elektriny, a to reštriktívnym spôsobom, a to so zachovaním podpory výkupu elektriny len pre výrobcov, ktorí sú pripojení do RDS priamo. Jazykovým výkladom je možné dovodiť záver, že novelizovaná právna úprava spôsob pripojenia do RDS nerozlišuje. Dôvodová správa však obsahuje výraz „doterajšia prax“, čiže jednoznačne rozlišuje prístup k regulácii odberu elektrickej energie, čomu zodpovedá výklad prezentovaný v konaní žalovaným . V kontexte všeobecnej časti dôvodovej správy, ktorá naznačuje potrebu hľadania najefektívnejšej formy podpory s predpokladanou reštrikciou pre nekalé praktiky niektorých výrobcov elektriny a zníženie dopadu na konečného odberateľa, je možné dovodiť, že aj novelizované sporné ustanovenie malo viesť k určitej reštrikcii dotknutej formy podpory výrobcov elektriny.

42. Pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku a súčasne vyhodnotenie procesnej obrany žalovaného bolo nevyhnutné zo strany súdu v predmetnej právnej veci vykonať interpretáciu rozhodného práva, to znamená zistiť jeho obsah a význam, aby bolo možné túto príslušnú právnu normu súdom aplikovať. Pod interpretáciou právnej normy je vo všeobecnosti potrebné rozumieť myšlienkový postup, ktorým sa zisťuje a objasňuje význam právnej normy. Súd aplikoval obdobne ako procesné strany v rámci svojej argumentácie, štandardné metódy výkladu práva, t. j. gramatický (jazykový výklad) podľa použitej vetnej skladby, v nej obsiahnutých slov, ďalej metódu systematickú (posúdenie textu právnej normy v rámci systematiky právneho predpisu) a logickú metódu (pri aplikácii základných logických metód, napríklad výkladom opaku a pod.). V situácii, keď všeobecné metódy výkladu neviedli k jednoznačnému výsledku, bolo potrebné aplikovať osobitné metódy výkladu, t. j. teleologickú (účelovú metódu) podľa zmyslu a účelu vykonanej zmeny v právnej úprave a dôvodu prijatej zmeny s použitím historickej metódy, ktorou sa skúma zmysel právnej úpravy k okamihu, kedy zákonodarca danú normu prijal. V tejto súvislosti súd prihliadal na obsah dôvodovej správy, ktorá pozostáva zo všeobecnej a osobitnej časti, ktorou zákonodarca legislatívne dopĺňa právny predpis, a ktorou obsah právnej normy približuje jej adresátom ako orgán, ktorý právnu normu vydal. Procesné strany sa v rámci svojej argumentácie zameriavali na obsah jednotlivých zákonných ustanovení, ich jazykovú stavbu, čo viedlo k istej, hoci logickej umelej izolácii jednotlivých ustanovení, a to na podporu vlastnej argumentácie (pri objasňovaní technického pojmu „miesto napojenia“ podľa Zákona o energetike ).

43. K súdnej interpretácii právnych noriem súd vo všeobecnosti konštatuje, že ako orgán súdnej moci je povinný riadiť sa Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, zákonmi a medzinárodnými zmluvami, musí rozhodovať nezávisle a nestranne, pričom pri svojej rozhodovacej praxi aplikuje právo, ktorému logicky predchádza výklad práva. Takýto výklad sa vzťahuje aj na konkrétnu prejednávanú vec. Pokiaľ zákon vytvára priestor na súdnu interpretáciu, táto však nie je všeobecne záväzná a týka sa len konkrétnej prejednávanej veci. Teda v situácii, ak existuje určitá nejasnosť pri výklade právnej normy, ktorá pripúšťa rôznu interpretáciu právneho predpisu, čoho dôsledkom je aj rozdielna rozhodovacia prax súdov, takýto stav je ovplyvnený kvalitou legislatívneho procesu s dopadom na mieru právnej istoty adresátov právnej normy. Na takom mieste zohráva významnú úlohu judikatúra Najvyššieho súdu ako orgánu zjednocujúceho súdnu judikatúru. Výklad zákona a jeho jednotné používanie je úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, preto iný všeobecný súd nemôže poskytnúť záväzný výklad právnej normy, ale tento výklad má len orientačný charakter. Zásadne je možné konštatovať, že v podmienkach prejednávanej veci nebolo možné uskutočniť doslovný výklad vzhľadom na nejednoznačný text zákonnej úpravy. V takom prípade prichádza do úvahy buď zužujúci (reštriktívny) alebo rozširujúcu (extenzívny) výklad, ak zákon používa nejednoznačné právne prostriedky. Formu zužujúceho prípadne rozširujúceho výkladu volí interpretujúci orgán. Vzhľadom na to, že všeobecné metódy výkladu práva ako gramatický, logický, systematický a historický neumožňoval súdu prijať jednoznačné stanovisko k výkladu právnej normy, pričom za teoreticky pochybný je označovaný výklad historický, ktorý požaduje, aby sa pri výklade právnej normy prihliadalo na okolnosti vzniku právnej normy a najmä k dôvodovej správe, ktorá nemá všeobecnú záväznosť, za ústavne konformnú súd považuje požiadavku práva na výklad právnej normy podľa doby, v ktorej je právna norma aplikovaná, pri rešpektovaní princípov proporcionality a právnej istoty, ktorá predpokladá hľadanie spravodlivej rovnováhy medzi cieľom právnej úpravy a použitými právnymi prostriedkami, napríklad aj v strete verejného a súkromného záujmu. Princíp právnej istoty súvisí s princípom dôvery v právo a súvisí s obsahovou a formálnou kvalitou práva, jeho tvorbou, aplikáciou a realizáciou. Ich základom je stabilita práva a najmä prístupnosť, jasnosť a zrozumiteľnosť právnej normy. Predpokladom právnej istoty je zásada nerozpornosti v práve, ktorá znamená, že orgán tvorby práva vytvára právne normy, ktoré si svojim obsahom neodporujú, obsahujú aspoň minimálnu mieru spravodlivosti a umožňujú identifikovať obsah právnej normy, ktorý by mal vyplývať z určenia účelu právnej normy. Ústavný súd sa už vo viacerých svojich rozhodnutiach vyjadroval k procesným i hmotnoprávnym požiadavkám na zákonodarnú činnosť, ktoré vyplývajú z princípu právneho štátu deklarované v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, resp. princípu právnej istoty tvoriaceho jeho integrálnu súčasť. Podľa rozhodnutí ústavného súdu sú iné požiadavky na podrobnosť a jednoznačnosť právnej úpravy v prípade, ak ide o úpravu verejnoprávneho charakteru a vtedy, keď ide o súkromnoprávnu úpravu, ktorá by mala mať primárne dispozitívny charakter a len v nevyhnutných prípadoch kogentný charakter. Ústavný súd rovnako konštatoval, že Zákon o podpore obsahuje viacero inštitútov, resp. prvkov verejnoprávnej povahy a rovnako upravuje aj vzájomné práva a povinnosti medzi subjektmi súkromného práva, na ktoré nemožno hľadieť optikou verejného práva, pričom k takýmto vzťahom patria predovšetkým vzťahy medzi výrobcami energie z obnoviteľných zdrojov a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav.

44. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy súdu a vymedzené východiská interpretácie sporného ustanovenia § 3 ods. 1 písm. b) a c ) a § 4 ods. 1 písm. d) Zákona o podpore v znení platnom a účinnom od 01.03.2013 súd učinil v pomeroch prejednávanej veci extenzívny výklad ustanovenia zákona, ktorý premietol do vyhodnotenia otázky platnosti uzatvorenej zmluvy, z ktorej žalobca uplatňuje žalovaný nárok, a to v rovine namietanej absolútnej neplatnosti zmluvy pre rozpor so zákonom ako aj v rovine tvrdeného omylu žalovaného v procese uzatvárania zmluvy, a to v prospech priznania práva žalobcovi na podporu výroby elektriny, a to v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 Zákona o podpore. Teda v situácii, že pôvodná právna úprava pred prijatím zákona č. 30/2013 Z.z. oba spôsoby pripojenia výrobcu zariadenia , t.j. priamym pripojením alebo pripojením prostredníctvom MDS, považovala za pripojenie do RDS, potom súčasné znenie právnej normy, ktoré jednu modalitu pripojenia explicitne nevylučuje, je v pomeroch prejednávanej veci namieste vykladať ako pripojenie do RDS bez ohľadu na spôsob pripojenia. Priznanie podpory výrobcovi elektriny nad zákonodarcom zamýšľaný rozsah, avšak legislatívne nedostatočne vyjadrený rámec, pri súčasnom uzatvorení zmluvy o výkupe elektriny medzi žalobcom a žalovaným ako subjektmi súkromného práva, by ako dôsledok nedostatočnej legislatívnej činnosti, nemal dopadať na žalobcu ako nositeľa dobromyseľne nadobudnutých subjektívnych práv v súkromno-právnej sfére

45. Keďže medzi žalobcom a žalovaným vznikol súkromnoprávny vzťah uzatvorením Zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát a Zmluvy o doplatku , pričom pri uzatváraní zmluvy žalovaný nevystupoval ako orgán verejnej moci, ktorému by zákonná úprava zakladala právomoc konať o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb, ale v postavení právnickej osoby podnikateľa založenej za účelom dosahovania zisku, ktorý je zapísaný v Obchodnom registri, teda medzi stranami, ktorých predmetom činnosti je aj oprávnenie podnikať v energetike, nemôže ísť o vzťah verejnoprávnej povahy, preto riešenie ochrany práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvných vzťahov, ktoré spadajú do oblasti súkromného práva, sú založené na základe dobrovoľnosti a obojstranne prejavenej zhodnej vôli smerujúcej k založeniu týchto vzťahov. Pre zmluvy uzatvorené medzi žalobcom a žalovaným ako typického inštitút súkromného obligačného práva, je charakteristické rovné postavenie subjektov, teda na báze dobrovoľnosti s výnimkou tzv. zákonných záväzkov, v prípade ktorých povinnosť uzatvoriť zmluvu vyplýva priamo z právneho predpisu, čo sa však nevzťahuje na posudzovaný prípad. Prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy (žalovaný) nemá vo vzťahu k žalobcovi ako výrobcovi elektriny nadradené postavenie, má však povinnosť v prípadoch stanovených zákonom vstúpiť do zmluvného vzťahu po splnení zákonom stanovených podmienok. To však nevylučuje, aby v prípade, ak takýto postup zákon nezakazuje, uzatvoril zmluvu so žalobcom ako podnikateľom. Pohnútky, prípadne motívy žalovaného sú v danom prípade irelevantné. Pokiaľ námietku omylu, ktorý mal vzniknúť na strane žalovaného, súd vyhodnotil ako nedôvodnú, vznikla žalovanému povinnosť žalobcovi na základe platne uzatvorenej zmluvy žalovaný nárok splniť. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia súd posúdil návrh žalobcu, ktorým sa domáhal voči žalovanému zaplatenia zmluvného plnenia, ako nárok dôvodný, a preto žalobe v celom rozsahu vyhovel.

46. Tým, že žalovaný riadne a včas nesplnil svoj peňažný záväzok v lehote splatnosti faktúr, ktorými žalobca vyúčtoval žalovanému peňažné plnenie, dostal sa žalovaný do omeškania s plnením peňažného dlhu, vo väzbe na ktoré omeškanie je viazaný zákonný nárok žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania podľa § 369 ods. 1, ods. 2 Obchodného zákonníka s použitím ust. § 1 nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z., odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti jednotlivých žalobcom vystavených faktúr až do zaplatenia istiny tak, ako vyplýva z výrokovej časti tohto rozsudku.

47. Podľa § 262 ods. 1, ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

48. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.

49. O nároku na náhradu trov konania v zastavenej časti súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 256 ods. 1 CSP. Vzhľadom na späťvzatie žaloby žalobcom súd konštatuje, že procesné zavinenie na zastavení konania voči žalovanému nesie žalobca. Skutočnosť, že žalobca zvolil po začatí konania iný procesný prostriedok pre uplatnenie svojho nároku voči žalovanému s poukazom na okolnosti, ktoré nastali po podaní žaloby, nie je možné z hľadiska posúdenia procesného zavinenia prenášať na žalovanú stranu. Pojem „procesné zavinenie“ je potrebné vykladať extenzívne, pričom procesné zavinenie nesie žalovaný vtedy, ak žalovaný splní svoj záväzok po začatí sporu a tým vyvolá na strane žalobcu nevyhnutnosť späťvzatia dôvodne podanej žaloby. Zavinenie sa posudzuje v príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie sa strany sporu (teda aj jej prejav vôle). Procesné zavinenie sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska a jeho zmyslom je sankčná náhrada trov konania bez ohľadu na meritórny výsledok sporu. Teda voľbu iných procesných prostriedkov ochrany svojho práva žalobcom, a to mimo rámca predmetnej žaloby, je dôvodné z hľadiska procesného zavinenia pričítať na ťarchu žalobcu. Z uvedeného dôvodu súd priznal žalovanému v zastavenej časti konania nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi.

50. Podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

51. Podľa ustanovenia § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

52. Nakoľko súd žalobe žalobcu v ostatnej časti o zaplatenie žalovanej pohľadávky s jej príslušenstvom v celom rozsahu vyhovel, úspešnou stranou v konaní bol žalobca, preto mu súd priznal voči žalovanému v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 náhradu trov konania v plnom rozsahu (v rozsahu 100%). O výške náhrady trov konania rozhodne súd v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Žilina ku Krajskému súdu v Žiline.

Odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 Civilného sporového poriadku).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (363 Civilného sporového poriadku).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (§ 365 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 Civilného sporového poriadku).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci (zákon č. 65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov).