Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_12CoCsp-9-2022.pdf
PDF · 96.06 KB
Case nature
Area
Subarea
12CoCsp/9/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu E. J. I.,. so sídlom N. X, XXX XX D., X.: XX XXX XXX, právne zastúpený advokátskou kanceláriou Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanému I. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J. XX, XXX XX J., o zaplatenie 15.447,97 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou, č.k. 11Csp/72/2021-156 zo dňa 03. novembra 2021, takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku II. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v súvisiacom výroku III. o trovách konania.
II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 11.693,30 eur spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 8.797,25 eur od 10.12.2019 do zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Žalobu v prevyšujúcej časti zamieta.
III. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 52 % s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie v samostatnom uznesení, po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.“
2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 3, 4, 5, § 54 ods. 1, 2, § 544 ods. 1, 2, § 517 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 3 ods. 1, 2 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávok, § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.
3. Vychádzal zo zistenia, že pôvodný veriteľ spoločnosť I. I.. a žalovaný ako klient uzavreli dňa XX.XX.XXXX zmluvu o splátkovom úvere predmetom ktorej bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru vo výške 14.000,- Eur. Žalovaný sa zaviazal tento úver splatiť v pravidelných mesačných splátkach. Neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy boli všeobecné obchodné podmienky spoločnosti. Listom zo dňa 10.08.2019 veriteľ vyhlásil mimoriadnu splatnosť ku dňu 12.08.2019 a vyzval žalovaného na úhradu
celkovej dlžnej sumy v súlade s obchodnými podmienkami zmluvy. Listami zo dňa 22.08.2019 a z 12.07.2019 pôvodný veriteľ vyzýval žalovaného na úhradu dlžnej sumy. Listom zo dňa 10.12.2019 pôvodný veriteľ oznámil žalovanému, že došlo k postúpeniu pohľadávky na žalobcu v zmysle uzavretej zmluvy o postúpení pohľadávok. Žalovaný v prospech žalobcu uhradil finančné prostriedky vo výške 5.202,75 Eur.
4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným bola uzavretá spotrebiteľská zmluva. Pred začatím konania bola pohľadávka postúpená na žalobcu, preto je žalobca teraz aktívne legitimovaný. Postúpenie bolo žalovanému oznámené listom a žalovaný uvedené skutočnosti v konaní nerozporoval. Po preskúmaní predložených výziev zistil, že boli zachované lehoty v zmysle zákona o bankách. Žalovaný čerpal peňažné prostriedky v celkovej výške 14.000,- Eur a uhradil sumu v celkovej výške 5.202,75 Eur, z ktorej bola započítaná na istinu suma 1.853,18 Eur, na riadny úrok suma 2.835,83 Eur, na úrok z omeškania suma 8,12 Eur, na poplatky suma 505,62 Eur. Takýto spôsob započítania úhrad veriteľom nepovažoval za dôvodný, nakoľko je to nedôvodné, vychádza zo zmluvného dojednania, ktoré je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Uvedený postup žalobcu ohľadom započítania úhrad žalovaného s poukazom na ustanovenia úverových zmluvných podmienok na príslušenstvo istiny považoval za postup v rozpore so zákonom. Obchodné podmienky, ktoré by takýto postup žalobcu stanovovali, žalovaným podpísané neboli a určite neboli individuálne dojednané, sú súčasťou zmluvy. Je nanajvýš otázne, či s nimi bol vôbec žalovaný vzhľadom na ich rozsiahlosť pri podpise zmluvy oboznámený. Žalovaný mal uhradiť na istine 14.000,- Eur a keďže uhradil sumu 5.202,75 Eur je dlžný len sumu 8.797,25 Eur. Pokiaľ ide o úroky, žalobca si uplatnil sumu 2.896,05 Eur, čo je menej než na aké má žalobca nárok do riadneho splatenia úveru. Na základe uvedeného, preto žalobe ako dôvodnej vyhovel čo do sumy 11.693,30 Eur, čo je dlžná suma istiny a požadovaného úroku. Vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. Čo sa týka poplatkov v sume 51,84 Eur, žalobca bližšie neuviedol a nepreukázal ako dospel k žalovaným sumám poplatkov, o aké poplatky ide, ako ich vypočítaval a podľa ich čoho. Mal za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Pokiaľ ide o poplatky za upomienky aj tieto považoval súd za nedôvodné a nepreukázané. Nepreukázal, že by mu za zaslanie týchto upomienok vznikli nejaké reálne náklady v uplatnenej výške. Písomná dohoda v tomto smere uzavretá nebola. Čo sa týka poplatkov za poistenie, mal za to, že žaloba je nedôvodná aj v tejto časti, pretože ohľadom poistenia dohodu vyhodnotil za neplatnú. Žiadna osobitná poistná zmluva predložená nebola. Táto dohoda je zakomponovaná do textu samotnej úverovej zmluvy a je možné, že bez ohľadu na vôľu spotrebiteľa, je zakomponovaná vopred do textu zmluvy o úvere a preto je otázne, či žalovaný ako spotrebiteľ mal takúto vôľu uzavrieť nejakú poistnú zmluvu a či vedel, že súbežne uzatvára aj nejakú zmluvu o poistení a či ju vôbec chcel uzavrieť. Nie je vylúčené že túto časť tam uviedol veriteľ bez ohľadu na vôľu dlžníka. Je nanajvýš pravdepodobné, že ak dlžník chcel uzavrieť úverovú zmluvu, pretože si chcel požičať peniaze. V danej veci, vzhľadom na konanie žalobcu a postup, akým podľa jeho tvrdení mala byť zmluva o poistení uzatvorená, bol toho názoru, že zo strany žalobcu nebol naplnený ani predpoklad určitosti prejavu vôle smerujúci k uzatvoreniu zmluvy o poistení. Žalovaný o tomto nemusel byť ani oboznámený. Zároveň skonštatoval, že ide aj o neprijateľnú zmluvnú podmienku a zjavnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na škodu spotrebiteľa. Nejde o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Navyše žalobca nijakým spôsobom, ohľadom výšky poistného svoj nárok nepreukázal, neuniesol v tomto smere dôkazné bremeno. Mal za to, že ku dňu 10.12.2019, od kedy žiadal žalobca úroky z omeškania bol žalovaný v zmysle uvedeného listu o zosplatnení úveru v omeškaní, preto priznal žalobcovi nárok na úroky z omeškania v ním požadovanej zákonnej výške, no len zo sumy ktorú mu priznal ako dôvodnú. Zvyšok nároku žalobcu na úroky z omeškania ako nedôvodný zamietol. Ak nie je dôvodná istina, nie je dôvodný ani úrok z omeškania z nej. Pokiaľ ide o požadovaný vyčíslený úrok z omeškania aj v tejto časti považoval žalobu za nedôvodnú. Ak započítaval úhrady v rozpore so zákonom, výpočet úrokov, ktoré uviedol nemôže byť a nie je správny.
5. O trovách konania rozhodol tak, že o prepočte úspechu bol úspešnejší žalobca a preto má nárok na náhradu trov konania v pomere svojho úspechu t.j. 52 % (76 % - 24 %). O výške trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to proti výroku II.. Odvolanie podal z dôvodu porušenia práva na spravodlivý proces, nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávnych skutkových zistení. Namietal, že odôvodnenie rozsudku obsahuje len všeobecnú argumentáciu ohľadom problematiky spotrebiteľských sporov a európskej právnej úpravy vo vzťahu k súdnej kontrole ex offo, avšak neuvádza odpoveď na základnú právnu otázku - akým spôsobom postupoval pri priznaní nároku,
ak ignoroval zmluvné dojednania medzi stranami sporu, ktoré boli v čase vyhlásenia rozsudku nesporné. Uviedol, že dlžník môže plniť dlh spôsobom, ktorý závisí od povahy pohľadávky. V predmetnej veci nie je sporné, že jeho právny predchodca a žalovaný sa dohodli na plnení v splátkach. V zmysle odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, že súd mal za to, že splátky sa rovnajú čiastočnému plneniu dlžníka a mali byť započítavané výlučne na istinu, pričom akákoľvek dohoda zmluvných strán o opaku je neplatná, resp. neprijateľná zmluvná podmienka. Podľa jeho názoru sa však jedná o nesprávne právne posúdenie, nakoľko aplikoval nesprávny právny predpis. Žiadny zákon nevylučuje, aby si zmluvné strany dohodli plnenie v splátkach tak, že sa čiastočne plní aj uhradzovacia funkcia úveru prostredníctvom riadneho úroku a v rámci úveru sa spláca istina ako aj riadny úrok. Práve naopak, zákon takúto dohodu aprobuje. Zároveň nemožno pomýšľať ani nad neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko ide o zmluvnú podmienku, ktorá sa týka hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, pričom je vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne a niet spornosti o individuálnom dojednaní. Považoval za preukázané, že súd v rámci nesprávneho právneho posúdenia stotožnil riadne plnenie - platenie splátok a čiastočné plnenie, ktoré plnenie sa prioritne započíta na istinu, ak dlžník neurčí inak. V tejto súvislosti poukázal aj na obdobné právne názory v iných rozhodnutiach súdov. Zároveň upozornil, že napadnutý rozsudok trpí vadou nepreskúmateľnosti, nakoľko nie sú zrejmé dôvody, pre ktoré postupoval uvedeným spôsobom, ako aj svojvonľosti, nakoľko za situácie nesporných skutkových tvrdení z vlastnej iniciatívy rozporoval platné zmluvné dojednania, pričom tieto subsumoval pod nesprávne zákonné ustanovenie Občianskeho zákonníka. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu zmenil tak, že vyhovie žalobe, resp. ho zruší a vráti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si vyčíslil trovy konania.
7. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“)) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).
11. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že predmetný vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou je vzťahom spotrebiteľským, pretože uzatvorená zmluva je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde právny predchodca žalobcu vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaný je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny, pričom aj predmetná zmluva túto charakteristiku spĺňa.
12. Súd prvej inštancie zamietol žalobcu v časti zvyšku žalobou uplatneného nároku, t.j. vo zvyšnej časti žalobcom uplatnenej sumy, poplatkov za upomienky a poplatkov za poistenie. Žalobca však s takýmto postupom a záverom nesúhlasil, preto odvolací súd preskúmal postup a závery súdu prvej inštancie.
13. Vo vzťahu k postupu započítania platieb žalovaného súd prvej inštancie konštatoval, že postup ohľadom započítania úhrad zo strany žalovaného najprv na poplatky a úroky nepovažoval za správne, pretože tak dochádzalo len k zbytočnému navyšovaniu dlhu žalovaného, s čím sa odvolací súd stotožňuje a dodáva, že uvedený postup bol nie len v rozpore so zákonom (v zmysle § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa pri čiastočnom plnení započítava plnenie najprv na istinu a potom na úroky, v prípade ak dlžník neurčí inak), ako aj právom Európskej únie, a teda v konečnom dôsledku možno konštatovať, že ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Odvolací súd zdôrazňuje, že právny predchodca žalobcu nepreukázal podľa čoho a ako postupoval pri započítavaní úhrad žalovaného. Úverové zmluvné podmienky, ktoré by takýto postup právneho predchodcu žalobcu stanovovali, žalovaným podpísané neboli a určite neboli individuálne dojednané a žalovaný nemal možnosť pred podpisom zmluvy sa s týmito oboznámiť a ovplyvniť ich. V prípade, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané, a teda za neplatné. Vzhľadom na uvedené, preto súd prvej inštancie po prepočte, správne zamietol žalobu vo zvyšku žalobcom požadovaných súm z titulu nezapočítaných splátok istiny.
14. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že ustanovenia o poistení boli súčasťou formulárovej zmluvy o úvere, pričom z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie nevyplynulo, aby žalobca v priebehu konania predložil dôkaz o tom, že žalovaného ako spotrebiteľa oboznámil s obsahom a podstatou tejto zmluvnej podmienky. Z takto formulovanej zmluvnej podmienky vyplýva, že nemohla byť individuálne dojednaná medzi sporovými stranami, pretože bola žalobcom ako veriteľom vopred pripravená bez možnosti jej zmeny žalovaným ako spotrebiteľom. Z uvedeného tak vyplýva, že takúto zmluvnú podmienku bolo možné vyhodnotiť ako neprijateľnú zmluvnú podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ako už správne konštatoval súd prvej inštancie, v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy, je takáto neprijateľná zmluvná podmienka neplatná.
15. Vo vzťahu k poplatkom za upomienky odvolací súd uvádza, že tieto poplatky majú jednoznačne sankčný charakter, pretože vyúčtované sumy zrejme presahujú administratívne náklady, ktoré žalobca s upomienkou má. Svojou podstatou tak u poplatku za upomienku nejde o paušalizáciu nákladov spojených s uplatňovaním pohľadávky, ale skôr o zmluvnú pokutu za omeškanie dlžníka spojené so zaslaním upomienky. Okrem toho rozhodnutie o jej výške je v konečnom dôsledku na vôli žalobcu, pretože len on rozhodne či a koľko upomienok zašle. Odvolací súd zdôrazňuje, že upomienka ako taká nemôže mať sankčný charakter, v opačnom prípade by totiž mala povahu tzv. skrytej zmluvnej pokuty, čo je vo vzťahu k spotrebiteľovi netransparentné. Podstatou týchto poplatkov je pridanie bližšie nešpecifikovaných a spotrebiteľovi nevysvetlených nákladov, ktoré nie sú preukázané. Poplatok za upomienku nemožno chápať ani ako poplatok za službu, plnenie, ktoré je poskytované spotrebiteľovi. Odvolací súd zdôrazňuje, že v prípade poplatku takéhoto typu zaň dodávateľ spotrebiteľovi neposkytol žiadne protiplnenie. Tieto skutočnosti len podporujú už vyššie uvedené, a to, že predmetný poplatok predstavuje iba ďalšiu sankciu v prípade omeškania spotrebiteľa s úhradami dlhu, nie iba skutočnú náhradu nákladov dodávateľa. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že súdnu ochranu nepožívajú také ustanovenia v spotrebiteľských zmluvách, ktoré sú jednostranne zakomponované do všeobecných obchodných podmienok alebo iných podmienok a predstavujú neprimerané finančné vyjadrenie nákladov dodávateľa za administratívne úkony, ktoré reálne nemôžu mať základ v skutočných nákladoch dodávateľa, ako je to v prípade poplatkov za vystavenie a doručenie upomienky, preto aj odvolací súd považoval za správny záver súdu prvej inštancie o neprijateľnosti, a teda neplatnosti aj tejto zmluvnej podmienky.
16. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na vyššie uvedené má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám daných
v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p.. Z rovnakých dôvodov nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami žalobcu, ktoré nemohli spôsobiť zmenu právneho posúdenia veci.
17. S poukazom na vyššie uvedené, potom odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v II. zamietavom vecne správnom výroku, včítane III. závislého, odvolaním osobitne nespochybneného a taktiež správneho výroku o trovách konania, s použitím ust. § 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p. potvrdil.
18. V odvolacom konaní žalobca nebol úspešný. Naopak fakticky plne úspešný bol žalovaný, ktorému vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný bol v odvolacom konaní pasívny, k odvolaniu sa nevyjadril, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov C.s.p. zakotvujúcim procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu. Odvolací súd nezistil ani žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa na postup podľa § 257 C.s.p..
19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).