Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/673/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a sudcov JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Jarmily Pogranovej, v právnej veci žalobcu: C. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXXX/XX, R., proti žalovanej JUDr. Anetta Demešová, súdna exekútorka, so sídlom Exekútorského úradu vo Vrábľoch, ul. 1. mája 1053, Vráble, IČO: 42 208 360, zastúpená: Mgr. Petrom Miklóssym, advokátom, so sídlom Hlavná 1221, Vráble, o zaplatenie 512,92 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 31. marca 2016, č. k. 15C/236/2013-166, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie mení tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 512,92 eura s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 266,-eur od 18.04.2012 do zaplatenia, zo sumy 246,92 eura od 26.04.2012 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v plnom rozsahu, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 512,92 eura s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 266,- eur od 18.04.2012 do zaplatenia, zo sumy 246,92 eura od 26.04.2012 do zaplatenia pôvodne iba proti žalovanej, ako súdnej exekútorke, titulom vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde v Nitre pod sp. zn. 7Er/196/2011, EX 325/2011, vo veci oprávneného E. U. proti žalobcovi, ako povinnému, na vymoženie sumy 5.321,98 eur s 8,5% ročným úrokom z omeškania zo sumy 5.321,98 eur od 01.12.2007 do zaplatenia, trov právneho zastúpenia 2.733,35 eur. V priebehu konania na návrh žalobcu uznesením z 12. 01. 2016, č. k. 15C/236/2013-134 súd prvej inštancie pripustil do konania vstup Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom Spravodlivosti, Bratislava ako žalovaného v 2. rade. Rozhodnutie právne odôvodnil čl. 46 ods. l Ústavy, § 2 ods. 1 Zákona č. 233/1995 Zb. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, § 9 ods. 1 ods.2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 3 zákona 514/2003 o Z.z. O zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. 0 trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 OSP súd tak, že o náhrade rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Zamietnutie žaloby proti žalovanej v l. rade súd odôvodnil nepreukázaním existencie nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, vznikom škody a existenciou príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci a vznikom škody a nedostatkom jej pasívnej legitimácie. Žalobu proti žalovanému v 2.rade zamietol s poukazom na nevyhovenie žiadosti žalobcu na predbežné prerokovanej náhrady škody podľa § 15 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z.

2. Rozsudok napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca, ktorý navrhol rozsudok zmeniť a zaviazať žalovanú v 1. rade na zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom. Opätovne poukázal na to, že oprávnený navrhol exekučné konanie zastaviť, preto mal exekútor podanie postúpiť exekučnému súdu s návrhom na zastavenie exekúcie, čo neurobil, v exekúcii pokračoval a odpísal z jeho účtu žalovanú sumu. Sám prípisom z 20. 04. 2012 požiadal Okresný súd Nitra o zastavenie exekúcie, k žiadosti pripojil návrh oprávneného na zastavenie exekúcie a Okresný súd Nitra uznesením z 18. 05. 2012 exekúciu zastavil s tým, že o trovách rozhodne samostatným uznesením. Žalovaná vyúčtovala trovy exekúcie prípisom z 28. 05. 2012 sumou 73,19 eura s DPH, ktoré jej Okresný súd uznesením č. k. 7 Er/196/2011 - 47 zo dňa 04. 06. 2012 priznal. Na ich náhradu zaviazal oprávneného. Žalovaná jeho žiadosti na vrátenie bezdôvodne zadržiavaných finančných prostriedkov nevyhovela dôvodiac tým, že sú to ďalšie trovy konania a neskôr tvrdila, že ide o škodu, za ktorú zodpovedá štát. Poukázal na zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, že na vec sa vzťahuje zákon č. 514/2000 Z. z. a v ďalšom konaní bolo preukázané, že jediným zodpovedným subjektom je žalovaná v 1. rade, súdna exekútorka, pretože aj podľa rozhodnutí NS SR a Ústavného súdu SR, pokiaľ ide o odmenu súdneho exekútora, ten koná vo vlastnom mene, na vlastný účet, a preto môže byť subjektom zodpovedným z bezdôvodného obohatenia (II US 165/2012). Z uvedených dôvodov mal za to, že žaloba podaná proti žalovanej v 1. rade je dôvodná.

3. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Zotrvala na svojich vyjadreniach, že žalovaná suma predstavuje trovy exekúcie, ktoré boli od žalobcu, ako povinného, oprávnene vymožené v exekučnom konaní. Počas vykonávania exekúcie uzavreli žalobca a oprávnený dohodu o finančnom vyrovnaní, v zmysle ktorej uhradil oprávnenému istinu a trovy právneho zastúpenia oprávneného. Zároveň sa zaviazal k úhrade nákladov exekúcie. S prihliadnutím na uvedené súdny exekútor pokračoval vo vykonávaní exekúcie a čiastočne od žalobcu vymohol trovy exekúcie vo výške žalovanej sumy. Okresný súd Nitra až následne, uznesením z 18. mája 2015, právoplatným 14. júna 2012, zastavil exekučné konanie. Žalovaná suma spadá pod rozsah, v ktorom možno exekúciu vykonať, spôsob vykonávania exekúcie určuje exekútor, ktorý je povinný vykonať všetky potrebné úkony smerujúce k vymoženiu nároku v celom jeho rozsahu, vrátane trov exekúcie. Žalobca zaplatil istinu a časť príslušenstva až po začatí exekúcie, preto bol návrh na vykonanie exekúcie podaný dôvodne. Právny zástupca oprávneného zobral návrh na vykonanie exekúcie späť listom z 31. 10. 2011, v ktorom výslovne uviedol, že konanie má byť ukončené zaplatením trov exekúcie povinným. S poukazom na uvedené preto platí, že na vymoženie žalovanej sumy v exekučnom konaní mal súdny exekútor voči žalobcovi právny nárok a suma bola vymožená oprávnene. Žalobca nemá nárok na zaplatenie žalovanej sumy titulom náhrady škody podľa zákona číslo 514/2003 Z.z., pretože v exekučnom konaní súdny exekútor postupoval v súlade s Exekučným poriadkom. Napriek právnemu názoru vyslovenému v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 165/2012 z 13. 2. 2013, na ktorý poukázal žalovaný v 2. rade, podľa nej so žalobcom neboli a nie sú v takom právnom vzťahu, v rámci ktorého by mohla byť naplnená niektorá zo skutkových podstát vzniku bezdôvodného obohatenia. Neboli totiž v žiadnom občiansko - právnom vzťahu. O záväzkový vzťah z bezdôvodného obohatenia nemôže ísť už len z princípu, pretože ako súdny exekútor nezískala a ani nemohla získať na úkor žalobcu majetkový prospech na základe právnych skutočností definovaných Občianskym zákonníkom. V tomto prípade základ posúdenia veci musí predstavovať skutočnosť, že žalovaná suma bola ako trovy exekúcie v priebehu exekučného konania vymožená oprávnene, v súlade so zákonom a na základe existujúceho právneho dôvodu, ktorý ani dodatočne, po zastavení exekúcie, neodpadol. Vyššie uvedený nález ÚS SR nie je možné automaticky aplikovať na právny vzťah a predmet konania medzi žalobcom a ňou.

4. Žalovaný v 2. rade, ktorého sa odvolanie žalobcu nedotklo, písomné vyjadrenie k odvolaniu nepodal. 5. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté, v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP, 362 ods. l a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 , viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 , prejednal odvolanie na nariadenom odvolacom pojednávaní (§ 385 ods.1 , pretože považoval za potrebné zopakovať dokazovanie, s následným verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. Odvolací súd vyzval strany v zmysle § 382 na vyjadrenie k možnosti právneho posúdenia veci podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku, zák. č. 233/1992 Z. z., ktoré v preskúmavanej veci doteraz nebolo použité. 6. Podľa § 470 ods. 1,2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP"), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa

§ 470 ods. 2 prvej vety právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

7. S účinnosťou od 01.07.2016, prijatím zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, došlo v súlade s § 473 k zrušeniu zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP"). Nová právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem, ktorý znamená, že nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to aj na konania začaté pred dňom účinnosti CSP. Zároveň však uvedený právny predpis v ustanovení § 470 ods. 2 stanovuje výnimky z tohto základného pravidla. Podľa tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

8. Predmetom konania je žaloba, ktorou sa žalobca, pôvodne iba proti súdnej exekútorke (žalovanej v 1.rade) domáha zaplatenia sumy 512,92 eur titulom vydania predmetu bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo jej protiprávnym konaním. V súlade s právnym názorom odvolacieho súdu v uznesení č. k. 8Co/539/2014-91 zo dňa 04. 12. 2014 navrhol pripustiť do konania žalovaného v 2. rade, Slovenskú republiku, zast. Ministerstvom spravodlivosti SR s poukazom na zák. číslo 514/2000 Z. z., podľa ktorého zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú súdnym exekútorom pri výkone exekučnej činnosti podlieha úprave citovaného zákona (§ 4 ods. 1 písm. a). Žalobca tvrdil, že v exekučnom konaní sp. zn. 7Er/196/2011, EX 325/11 oprávnený navrhol zastavenie exekúcie, preto mal súdny exekútor návrh oprávneného na zastavenie exekúcie postúpiť exekučnému súdu, ale nekonal v súlade s návrhom, pokračoval v exekúcii a stiahol mu ako povinnému z účtu sumu 512,92 eura. Prípisom z 20. 04. 2012 požiadal exekučný súd o zastavenie exekúcie, k návrhu priložil návrh oprávneného na zastavenie exekúcie. Následne exekučný súd uznesením z 18.06.2012 exekúciu zastavil a v ďalšom uznesení rozhodol o trovách exekúcie tak, že oprávneného zaviazal zaplatiť súdnej exekútorke náhradu trov exekučného konania 73,93 eura podľa jej vyčíslenia.

9. Súd prvej inštancie prvým rozsudkom č. k. 15C/236/2013-56 zo dňa 04. 12. 2014 žalobe vyhovel vychádzajúc z právneho názoru, že žalovaná v 1.rade, ako súdna exekútorka, sa bezdôvodne obohatila získaním majetkového prospechu plnením bez právneho dôvodu, pretože podľa uznesenia exekučného súdu č. k. 7 Er/196/2011 - 47 bola povinnosť nahradiť trovy exekúcie 73,19 eura uložená oprávnenému, nie povinnému, preto nemala dôvod žalovanú sumu žalobcovi exekvovať odpísaním z jeho účtu.

10. Odvolací súd rozhodujúc o odvolaní žalovanej uznesením č. k. 8Co/539/2014-91 zo dňa 4. decembra 2014 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Vyslovil, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci spôsobenú súdnym exekútorom pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu vyplýva z ust. § 4 ods. 1 písm. a) bod 3 zákona, ktorý je k Občianskemu zákonníku právnym predpisom lex specialis, a preto sa na danú vec vzťahuje zákona č. 514/2003 Z. z. V nadväznosti na uvedený právny názor žalobca podal návrh na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania a súd prvej inštancie uznesením č. k. 15C/236/2013 - 134 z 12. 1. 2016 pripustil vstup do konania žalovaného v 2. rade, Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti, Bratislava. Následne rozsudkom, ktorý je predmetom preskúmania odvolacím súdom, žalobou voči obom žalovaným zamietol. Odvolanie žalobcu smeruje voči žalovanej v 1.rade a nejedná sa o nerozlučné spoločenstvo (§ 77 , pretože zodpovednosť žalovanej v l. rade vyplýva z Exekučného poriadku a zodpovednosť žalovaného v 2. rade zo zákona číslo 514/2002 Z. z ; ide o samostatné práva a povinnosti a každý koná sám za seba, preto je predmetom prieskumu odvolacím súdom rozsudok voči žalovanej v 1. rade. Vo vzťahu k žalovanému v 2. rade, označenom v preskúmavanom rozsudku, pre absenciu odvolania nadobudol rozsudok právoplatnosť.

11. Žalovaná v písomnom vyjadrení k možnosti právneho posúdenia veci podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku poukázala na to, že zákon číslo 514/2003 Z.z. odkazuje na citované ustanovenie a tiež poukázal na svoje doterajšie vyjadrenia o tom, že nemôže byť pasívne vecne legitimovaná z dôvodov, ktoré vyplývajú z právneho postavenia súdneho exekútora ako osoby vykonávajúcej verejnú moc, ktorá v rámci exekučnej činnosti realizuje úlohy štátneho orgánu, a to súdnu plnú moc v rozsahu núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Tieto dôvody majú právnu oporu v Exekučnom poriadku ako aj v zákone číslo 514/2003 Z.z. Ak tento osobitný predpis označuje štát ako jediný zodpovedný subjekt, nemôže sa zároveň uplatniť § 33 ods. 1 Exekučného poriadku v tom zmysle, že by zodpovednosť za škodu v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti mal znášať súdny exekútor. Pasívne legitimovaným

subjektom by v zmysle § 33 ods. 1 EP mohol byť súdny exekútor len ak by osobitný zákon neustanovoval inak ; vecne legitimovaným subjektom pri uplatnení nároku na náhradu škody spôsobenej súdnym exekútorom v rámci výkonu exekučnej činnosti je štát. Z hľadiska nároku v zmysle § 33 ods. 1 EP je podstatné nielen, kto má plniť, ale či vôbec vznikol nárok, ktorá odpoveď je negatívna. Z pohľadu prípadného nároku na náhradu škody absentuje základný predpoklad a to protiprávny úkon v súvislosti s činnosťou súdneho exekútora, pretože žalovaná ako súdna exekútorka postupovala v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku a neporušila svoje povinnosti pre ňu z tohto predpisu vyplývajúce. V danom prípade teda nárok na náhradu škody podľa § 33 ods. 1 EP nevznikol . Žalovaná suma predstavuje trovy exekúcie, ktoré boli od žalobcu ako povinného vymožené v exekučnom konaní oprávnene, tak ako už uvádzala vo svojich predchádzajúcich vyjadreniach. Na tom nič nemení ani skutočnosť že Okresný súd Nitra uznesením rozhodol o povinnosti oprávneného zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 73,19 eura, ide o náhradu trov po zastavení exekúcie nie v tom istom, ale v inom rozsahu ( len nevyhnutných trov exekúcie) od iného subjektu, nie o vymoženie nákladov exekúcie realizované počas exekúcie, na úhradu ktorých svedčí povinnosť zo zákona a z dohody medzi účastníkmi len povinnému. Ide o dva samostatné nároky, nárok súdneho exekútora na trovy exekúcie vymáhané v priebehu exekúcie a nárok súdneho exekútora na trovy exekúcie pre zastavení exekúcie. Ustanovenia vyhlášky č. 288/1995 Z.z. upravujú odmenu súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti na peňažné plnenie a na nepeňažné plnenie a vzťahujú sa na odmenu, ktorú vymáha súdny exekútor v rámci trov exekúcie v priebehu exekučného konania. V prípade, že súd rozhoduje o trovách exekúcie pri jej zastavení, postupuje sa pri ich vyčíslení podľa ustanovenia § 14 a trovy sa uhrádzajú po zastavení exekúcie . Teda pri zastavení exekúcie súd nerozhodne spätne o výške už prípadne vymožených trov exekúcie v priebehu exekučného konania. Z neskoršieho rozhodnutia súdu o zastavení exekúcie a náhrade nevyhnutných trov exekúcie proti oprávnenému nemožno vyvodzovať, že by súdny exekútor mal od povinného už vymožené trovy vrátiť. O tomto súd pri zastavení exekúcie nerozhodol a z uznesenia Okresného súdu Nitra č.k. 7 Er/196/2011 - 47 zo 04. 06. 2012 takáto povinnosť nevyplýva.

12. Z vykonaného dokazovania vyplýva že proti žalobcovi, ako povinnému, bolo vedené exekučné konanie sp. zn. 7Er/196/2011 na návrh oprávneného E. U., na vymoženie jeho pohľadávky priznanej rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 6Co/58/2010-147 zo dňa 20. 11. 2010, právoplatným 14. 01. 2011 a vykonateľným 17. 01. 2011. Uvedeným rozsudkom bol zmenený rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 5321,98 eur s 8,5 % úrokom z omeškania od 11. 12. 2007 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej zamietajúcej časti bol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdený. Dňa 14. 3. 2011 Okresný súd Nitra vydal pre súdneho exekútora JUDr. Milana Striešku poverenie na vykonanie exekúcie na vymoženie istiny, úroku z omeškania, trov konania 2733,35 eura a trov exekúcie. Súdny exekútor dňa 22. 03. 2011 vydal upovedomenie o začatí exekúcie. Povinný vzniesol proti exekúcii námietky, v ktorých okrem iného dôvodil tým, že Najvyšší súd SR odložil vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Nitre, ktorý je exekučným titulom, proti ktorému žalobca (v procesnom postavení žalovaného) podal dovolanie. Jeho dovolanie proti výroku o zamietnutí odvolaním napadnutej časti rozsudku bolo rozsudkom NS SR sp. zn. 5 Cdo/39/2011 zo dňa z 16. 8. 2011 odmietnuté a vo zvyšku zamietnuté. Súdny exekútor vo vyjadrení k podaniu povinného zo 17. 01. 2012 oznámil Okresnému súdu Nitra, že povinný vykonal úhradu pohľadávky priamo na jeho účet dňa 20. 10. 2011 a na exekútorský úrad doručil oprávnený dňa 20. 10. 2011 návrh na zastavenie exekúcie. S prihliadnutím na oznámenie dôvodov podania návrhu súdny exekútor neprihliadal na návrh oprávneného na zastavenie exekúcie, keďže pohľadávka bola uhradená počas exekučného konania. Poukázal na dohodu o finančnom vyrovnaní, v ktorej sa povinný zaviazal uhradiť trovy exekúcie. Podaním doručeným Okresnému súdu Nitra 20. 10. 2011 podal oprávnený návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písmeno c) Exekučného poriadku. Súdny exekútor dňa 17. 04. 2012 z účtu žalobcu ako povinného odpísal sumu 266 a dňa 24. 04. 2012 sumu 246,90 euro. Uznesením č. k. 7 Er/196/2011 - 43 zo dňa 18. 5. 2012 Okresný súd Nitra exekučné konanie zastavil podľa § 57 ods. 1 písmeno c) Exekučného poriadku. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 14. 06. 2012. Na výzvu súdu prvej inštancie súdna exekútorka podaním datovaným 28. 05. 2012 vyúčtovala trovy exekúcie v zmysle § 200 zák. č. 233/1995 Z.z; žiadala priznať paušálnu sumu za 7 úkonov exekučnej činnosti po 3,32 eura podľa § 14 ods. 1 písmeno b), § 15 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách náhradách súdnych exekútorov, sumu 33,19 eura v zmysle § 14 ods. 1 cit. vyhlášky ( t.j. minimálnu odmenu súdneho exekútora pri zastavení exekúcie) a náhradu hotových výdavkov podľa § 22 citovanej vyhlášky 27,80 euro, spolu 60,99 eura bez DPH, t. j. 73,19 eura s DPH. Okresný súd Nitra uznesením č. k. 7 Er/196/2011 - 47 zo dňa 04. 06. 2012 uložil oprávnenému v lehote do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia zaplatiť žalovanej, ako súdnej exekútorke, sumu 73,19 eura. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 12. 07. 2012 a

dňa 24. 09. 2012 súdna exekútorka vrátila exekučnému súdu poverenie na vykonanie exekúcie, nakoľko exekúcia bola v súlade s § 57 Exekučného poriadku zastavená.

13. Z hľadiska právneho posúdenia veci bolo podstatné vyriešenie otázky, kto je zodpovedným subjektom, či žalovaná, ako súdna exekútorka, alebo Slovenská republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti SR, Bratislava a následne, či je daná zodpovednosť za žalobcom vytýkané konanie titulom náhrady škody alebo vydania predmetu bezdôvodného obohatenia.

14. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo veci vykonal dostatočné dokazovanie ale na základe záväzného právneho posúdenia veci vysloveného odvolacím súdom, podľa zák. č. 514/2003 Z.z., dospel k nesprávnym skutkovým a právnym záverom v tom, že u žalovanej neboli splnené predpoklady zodpovednosti za škodu a nie je pasívne legitimovaná.

15. V súvislosti s ustálenou rozhodovacou praxou NS SR a Ústavného súdu SR odvolací súd odstupuje od svojho právneho názoru vysloveného v uznesení č. k. 8Co/539/2014 - 91 zo dňa 4. decembra 2014 v tom, že danú vec bolo potrebné posúdiť výlučne podľa zákona číslo 514/2003 Z.z., keďže ide o zodpovednosť exekútora, splnomocneného na výkon rozhodnutí štátom z poverenia súdu podľa osobitného predpisu, ktorý je k Občianskemu zákonníku predpisom lex specialis. Rozhodovacia prax zastáva názor, že zodpovednosť súdneho exekútora za škodu podľa § 33 ods. 1 EP a zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa § 514/2003 Z. z. sa vzájomne nevylučujú ( II ÚS 289/2008, NS SR sp. zn. 3Cdo/75/2015 z 23. 03. 2016, publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí pod R 21/2016, NS SR sp. zn. 3Cdo/129/2015 z 22. 06. 2016). Závisí výlučne na poškodenom, či bude náhradu škody požadovať podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, alebo či svoj nárok bude uplatňovať priamo od exekútora a to buď titulom náhrady škody podľa § 33 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. alebo titulom vydania predmetu bezdôvodného obohatenia. Právnym posúdením nároku sa zaoberali už viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR (NS SR sp. zn. 4 Cdo/41/2009 z 25. 03. 2010, sp. zn. 6M Cdo/4/2011, publikované v ZSR pod R 41/2014, sp. zn. 3Cdo/58/2009, publikované pod R 13/2010, NS SR, sp. zn. 2 M Cdo/19/2010, Nález II. ÚS 165/2012 z 13. 02. 2013, publikovaný v ZSR pod R 13/2013).

16. V preskúmavanej veci žalobca pôvodne uplatňoval nárok iba proti žalovanej ako súdnej exekútorke titulom vydania predmetu bezdôvodného obohatenia, následne aj proti SR, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR titulom náhrady škody podľa zák.č. 514/2003 Z.z. a pre absenciu odvolania proti tomuto subjektu nárok uplatňuje len proti žalovanej titulom vydania predmetu bezdôvodného obohatenia a s poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd ustálil, že žalovaná je v konaní pasívne legitimovaná, čiže je subjektom hmotnoprávnej povinnosti, o ktoré v tomto konaní ide.

17. Žalobca nárok uplatňuje titulom vydania predmetu bezdôvodného obohatenia, teda z občianskoprávneho vzťahu. Občianskoprávnymi vzťahmi sú majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb, pokiaľ tieto občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony. Tieto vzťahy sú upravené normami súkromného práva a sú založené na princípoch právnej rovnosti ich subjektov; práva a povinnosti, ktoré sú obsahom právnych vzťahov tejto povahy, vznikajú na základe prejavov vôle vyplývajúcich z princípu autonómie vôle ich subjektov. Vzťahy, ktoré sú založené na nerovnom právnom postavení ich účastníkov a v ktorých orgány verejnej moci rozhodujú o právach a povinnostiach účastníkov na báze autoritatívnosti, sú verejnoprávne.

17.1. Pre vyriešenie otázky, či ten - ktorý právny vzťah je súkromnoprávny alebo verejnoprávny je nevyhnutné predovšetkým zistiť, z ktorého právneho vzťahu sa vyvodzuje žalobou uplatnený nárok (predmet súdneho konania). Tento vzťah treba následne analyzovať a správne právne posúdiť. Občianske súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia (práva pozná súd). Účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami

spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom strany sporu a je povinný posúdiť vec (spor) podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú (uznesenie NS SR zo dňa 22. 09. 2010, sp. zn. 5 Cdo 196/2009, nález I. ÚS 122/2012-47 z 03. 10. 2012). Je teda vecou súdu, aby podal právnu kvalifikáciu nároku, bez ohľadu na to, či žalobca nárok v žalobe aj právne vyhodnotil. Z toho, čo v prejednávanej veci žalobca uviedol v priebehu konania na súde prvej inštancie a v odvolacom konaní je zrejmé, že pre uplatnenie nároku na zaplatenie spornej sumy považoval za rozhodujúcu skutočnosť, že po doručení späťvzatia návrhu na vykonanie exekúcie oprávneným súdny exekútor nepodal návrh na zastavenie exekúcie, pokračoval v exekučnom konaní odúčtovaním žalovanej sumy z jeho účtu, pričom o trovách exekúcie bolo rozhodnuté po zastavení exekúcie samostatným uznesením, ktorým bol k náhrade trov exekúcie v sume 79,19 eur zaviazaný oprávnený.

17.2. Exekútor je v zmysle § 2 Exekučného poriadku štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (ďalej len „exekučná činnosť“). Podľa § 3 Exekučného poriadku exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne a nezávisle. Pri výkone svojej činnosti je viazaný len Ústavou Slovenskej republiky, zákonmi, inými všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím súdu vydaným v exekučnom konaní.

17.3. Z definície právneho postavenia súdneho exekútora podanej priamo Exekučným poriadkom (viď vyššie) vyplýva, že exekútor v exekučnom konaní vykonáva úlohy štátneho orgánu. Právne postavenie exekútora je ustanovené tak, že v rámci deľby verejnej (štátnej) moci sa exekútor podieľa na realizácii základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky. Na súdneho exekútora vykonávajúceho exekučnú činnosť treba v zmysle uvedeného hľadieť ako na orgán, ktorému je zverený výkon verejnej (štátnej) moci v rozsahu ustanovenom zákonom, a to Exekučným poriadkom a subsidiárne Civilným sporovým súdnym poriadkom.

17.4. V danom prípade žalobca svoj nárok „na vydanie bezdôvodného obohatenia“ vyvodzuje z právneho vzťahu, ktorý vznikol medzi ním ako účastníkom exekučného konania a súdnym exekútorom vykonávajúcim exekučnú činnosť s netýkal sa niektorej z typických súkromných oblastí života fyzickej osoby a nevyplýval zo súkromného práva. Išlo tu o verejnoprávny vzťah sledujúci zabezpečenie funkcií štátu, v rámci ktorého účastníci nemali autonómne a rovnoprávne postavenie, charakteristické pre právne vzťahy založené na súkromnom práve. Tento právny vzťah sa vyznačoval tým, že jeden účastník vzťahu (súdny exekútor) vystupoval voči druhému účastníkovi (oprávnenému) ako nositeľ verejnej zvrchovanej moci a bol oprávnený druhému subjektu jednostranne zakladať práva alebo povinnosti (v tejto súvislosti napr. požadovať náhradu trov exekúcie za vymoženie pohľadávky oprávneného ustanovenie § 200 2 Exekučného poriadku, v spojení s § 2 vyhl. č. 288/1995 Z.z.). Právny vzťah súdneho exekútora a účastníka exekučného konania s týmito znakmi nemôže byť považovaný za súkromnoprávny vzťah.

17.5. Vzhľadom na povahu vzťahu vznikajúceho medzi oprávneným ako účastníkom exekučného konania a súdnym exekútorom vykonávajúcim exekučnú činnosť nemôže dôjsť na strane súdneho exekútora k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka tým, že súdny exekútor po podaní návrhu oprávneným na zastavenie exekučného konania oprávnenému pokračoval v exekúcii odúčtovaním svojej odmeny v rozpore s rozhodnutím exekučného súdu o trovách exekúcie, hoci ho žalobca na ich vrátenie vyzval. Žalobca bol povinný žalobou uplatnený nárok (iba) skutkovo vymedziť. Právne posúdenie zistených skutkových okolností a ich podriadenie pod určitú právnu normu je úlohou súdu. Pokiaľ súd rozhoduje o nároku na plnenie na základe skutkových okolností, so zreteľom na povahu ktorých alebo spôsob opísania ktorých prichádza do úvahy možnosť podriadenia žalobou uplatneného nároku pod inú hmotnoprávnu normu, než je uvedená v žalobe, musí vec právne posúdiť podľa zodpovedajúcej normy bez ohľadu na to, či je v žalobe uvedený (alebo správne uvedený) právny dôvod požadovaného plnenia.

17.6. Predpokladom vzniku právneho vzťahu bezdôvodného obohatenie nie je zodpovednosť povinného subjektu, ale existencia konkrétnej skutkovej podstaty, s ktorou zákon spája vznik tohto právneho vzťahu. Nejde teda o zodpovednostný vzťah, ale záväzkový vzťah, vzniknutý zo zákona, pretože predpokladom povinnosti „vydať obohatenie“ nie je vznik škody a ani protiprávny úkon konajúceho a jeho zavinenie. Konanie súdneho exekútora v rozpore s Exekučným poriadkom spôsobuje dotknutej osobe škodu, ktorá zakladá zodpovednosť exekútora za škodu podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku

a nie nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Z uvedených dôvodov odvolací sú ďalej posudzoval existenciu predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu.

18. Podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku, v znení platnom v čase začatia exekúcie, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona.

19. Podľa § 57 ods. 1 písm. c) cit. zákona exekúciu súd zastaví, ak zastavenie exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie.

20. Podľa § 57 ods. 4 cit. zákona exekútor je povinný predložiť vec súdu bezodkladne po tom, ako nadobudne pochybnosti alebo zistí, že sú dôvody na zastavenie exekúcie alebo čiastočné zastavenie exekúcie.

21. Ustanovenie § 33 ods. 1 Exekučného poriadku upravuje zodpovednosť exekútora za škodu, ktorú spôsobil on alebo jeho zamestnanci pri výkone činnosti, ktorá je upravená Exekučným poriadkom. Zodpovednosť súdneho exekútora za škodu v zmysle § 35 ods. 1 Exekučného poriadku je koncipovaná ako objektívna zodpovednosť, t.j. zodpovednosť, ktorá vzniká bez ohľadu na zavinenie, teda bez ohľadu na to, či ku vzniku škody došlo úmyselným alebo nedbanlivostným konaním zodpovedného subjektu. Zodpovednosť exekútora podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku je širšia ako podľa zákona č. 514/2003 Z.z. (porovnaj II ÚS 165/2012, IV. ÚS 607/2013). Exekučný poriadok ani zákon č. 514/2003 Z.z. nestanovujú prioritu alebo výlučnosť zodpovednosti za škodu podľa niektorého z nich ; obe zodpovednosti stoja vedľa seba. Z ich dikcie možno vyvodiť, že za škodu spôsobenú exekútorom pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu zodpovedá vedľa štátu ( s následným právom regresu) rovnako sám exekútor, a to za podmienok uvedených v § 33 a ods. 1 Exekučného poriadku.

21.1. V zmysle ustanovenia § 33 ods. 1 EP predpokladom zodpovednosti exekútora za škodu je v prvom rade porušenie právnej povinnosti, a to predovšetkým povinností obsiahnutých v Exekučnom poriadku a Občianskom súdnom poriadku, ale aj v iných právnych predpisoch platných na území SR, ďalej vznik škody alebo ujmy, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a ktorú možno vyjadriť v peniazoch, ďalej príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vzniknutou škodou a zároveň je daná možnosť liberácie súdneho exekútora, kedy liberačným dôvodom je, že k škode nemohlo byť zabránené ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno na ňom požadovať. V súlade s publikovanou judikatúrou možno za vynaloženie všetkého úsilia, ktoré možno požadovať rozumieť všetku objektívnu možnú starostlivosť, ktorú mohol exekútor vyvinúť, aby škodu odvrátil. Exekútor teda zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil svojim osobným konaní a tiež za škodu, ktorá bola pri výkone činnosti spôsobená jeho zamestnancom.

21.2. Právna teória vykladá protiprávny úkon ako prejav ľudskej vôle, ktorý je v rozpore s objektívnym právom. Takýto rozpor je protiprávny bez ohľadu na úmysel, či nedbanlivosť, teda zavinenie. Nie je rozhodné, o aké predpisy objektívneho práva, prípadne akého právneho odvetvia ide. Porušenie právnej povinnosti preto môže spočívať buď v konaní aktívnom alebo v opomenutí, pokiaľ existovala povinnosť určitým spôsobom konať. K pojmovému vymedzeniu protiprávneho úkonu nie je nutné, aby jeho pôvodným javom, prípadne následkom, bola škoda. Škoda ako ďalšia kategória zodpovednosti za škodu môže existovať aj popri alebo bez protiprávneho úkonu. Rovnako nie je rozhodujúce, či konajúca osoba vedela, že porušuje právne povinnosti, t. z. či ich chcela alebo nechcela porušiť, prípadne či chcela, či nechcela spôsobiť škodu. To je otázka zavinenia, čo nie je pojmovým znakom protiprávneho úkonu. Porušením práva je aj porušenie ust. § 415 Obč. zákonníka týkajúce sa občianskoprávnej prevencie, ktorá má voči iným právnym predpisom subsidiárnu povahu.

21.3. Ďalším predpokladom vznikom zodpovednosti za škodu je samotná existencia škody. Výška škody bola v konaní riadne preukázaná a čiastka, ktorá je predmetom tohto konania bola zrazená z účtu žalobcu.

22. Tretím predpokladom zodpovednosti za škodu je objektívna existencia príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti ako príčinou a škodou, vrátane jej rozsahu ako následku. Existencia príčinnej súvislosti je nevyhnutná bez ohľadu na to, či ide o zodpovednosť založenú na zavinení alebo

zodpovednosť objektívnu. Z hľadiska časovej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti škodcu a skutkovou udalosťou, z ktorej vznikla škoda, nie je sama o sebe rozhodujúca. Vecná súvislosť príčiny a následku je rozhodujúca, zatiaľ čo časová súvislosť napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti.

23. Rozhodovacia prax zastáva názor, že pokiaľ ide o postavenie súdneho exekútora vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách konania prevažuje aspekt jeho postavenia ako osoby vykonávajúcej slobodné povolanie, ktorá má ekonomický záujem na priebehu a výsledku exekučného konania a ktorej majetkové práva môže byť rozhodovaním orgánov verejnej moci dotknuté (II ÚS 4/2012). Súdny exekútor vykonáva súdno-exekútorskú činnosť ako slobodné povolania (I ÚS 199/07, III ÚS 26/08), a teda aj ako podnikateľskú činnosť na účely tvorby zisku. V súvislosti s rozhodovaním o trovách exekúcie alebo odmene exekútora je exekútor nositeľom základných práv a slobôd. V tejto pozícii nemôže byť zároveň v postavení nositeľa štátnej moci. V tomto štádiu exekučného konania má postavenie účastníka konania a o jeho právach a povinnostiach rozhoduje exekučný súd.

24. V nadväznosti na vyššie uvedený výklad a jeho dopad na posudzovanú vec odvolací súd dospel k záveru, že súdna exekútorka postupom v exekučnom konaní sp. zn. 7 Er/196/2011 porušila svoje povinnosti vyplývajúce z Exekučného poriadku a to § 57 ods. 1 písm. c) pretože po doručení návrhu oprávneného dňa 20. 10. 2011 na zastavenie exekúcie nepostupovala podľa § 57 ods. 4 EP, platného v čase začatia exekúcie (a podania návrhu), podľa ktorého exekútor je povinný predložiť vec súdu bezodkladne po tom, ako nadobudne pochybnosti alebo zistí, že sú dôvody na zastavenie exekúcie alebo čiastočné zastavenie exekúcie. Len oprávnený alebo jeho právny nástupca môžu podať návrh na vykonanie exekúcie. Opakom a aj potvrdením tohto ustanovenia (§ 38 ods. 1 EP) je to, že oprávnený (jeho právny nástupca) bez akýchkoľvek procesných prekážok môže navrhnúť zastavenie exekúcie. V takom prípade niet procesného dôvodu opodstatňujúceho pokračovanie v exekúcii. Exekúcia sa z procesných dôvodov vyjadrujúcich dispozičnú zásadu platnú aj v exekučnom konaní musí zastaviť/ komentár ASPI k § 57 ods. 1 písm. c)/. Pokiaľ teda oprávnený exekútorskému úradu doručil návrh na zastavenie exekúcie, bolo povinnosťou exekútora bezodkladne predložiť vec exekučnému súdu, čo neurobil, ale pokračoval v exekúcii a z účtu žalobcu (povinného) dňa 17. 04. 2012 odúčtoval sumu 266,- eur a dňa 25. 04. 2012 sumu 246,92 eur. Predloženie návrhu na zastavenie exekúcie a taktiež čiastočné zastavenie exekúcie je obligatórnou povinnosťou exekútora a nie je ponechané na jeho rozhodnutí (vôli), či návrh predloží súdu na rozhodnutie, pričom v zákone je zdôraznené, že tak musí učiniť bezodkladne po zistení dôvodov čo i len na čiastočné zastavenie exekúcie, ktoré v danej veci nepochybne existovali, keďže povinný uhradil pohľadávku s príslušenstvom a oprávnený podal návrh na zastavenie exekúcie. Povinnosť zachovať tento zákonný postup nemôže zmeniť ani Dohoda uzatvorená medzi oprávneným a povinným o úhrade trov exekúcie. V prípade čiastočného zastavenia exekúcie by sa pri výpočte odmeny exekútora postupovalo podľa právnej úpravy § 16 ods.1 v spojení s § 5 vyhl. č. 288/1995 Z.z. (odmena súdneho exekútora je 20% zo základu na jej určenie, najmenej však 33,19 eura a najviac 33 193,92 eura). Rozhodnutie o zastavení exekúcie, či už v celom rozsahu alebo čiastočne, je výlučne v kompetencii exekučného súdu tak ako aj rozhodnutie o trovách konania. Pokiaľ exekútorka nepodala návrh na čiastočné zastavenie exekúcie a exekúciu zastavil exekučný súd po doručení kópie návrhu oprávneného na zastavenie exekúcie povinným z dôvodov uvedených v § 57 ods. 1 písm. c) EP a následne samostatným uznesením zaviazal oprávneného na náhradu trov exekúcie podľa vyúčtovania žalovanej v sume 79,13 euro, je toto rozhodnutie záväzné pre všetky strany, vrátane súdneho exekútora a súd v tomto konaní nemohol posudzovať, v akej výške by odmena exekútorke prináležala. Ak mala za to, že exekučný súd pochybil pri rozhodovaní o trovách exekúcie v tom, že povinnosť uhradiť trovy exekúcie uložil oprávnenému, na čo poukazoval právny zástupca žalovanej na odvolacom pojednávaní, mala možnosť podať proti uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté o trovách exekúcie odvolanie, čo neurobila. Napokon, exekútorka vyúčtovala trovy exekúcie podľa § 200 EP, pri zastavení exekúcie, bez žiadosti, aby na ich náhradu bol zaviazaný povinný a exekučný súd jej náhradu priznal vo výške ňou vyúčtovanej.

25. Odvolací súd reagujúc na tvrdenie žalovanej vo vyjadrení z 19. 10. 2017 (čl. 201 spisu), že na sporné trovy exekúcie jej vznikol nárok, keďže ide o trovy exekúcie vymáhané v priebehu exekúcie a trovy priznané uznesením Okresného súdu Nitra č.k. 7 Er/196/2011 - 47 v sume 79,13 euro sú trovami exekúcie pri zastavení exekúcie, kedy už súd nerozhoduje spätne o trovách exekúcie vymožených v priebehu exekučného konania uvádza nasledovné.

26. Podľa § 200 ods. 1, 2 EP v znení platnom v rozhodnej dobe, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.

26.1. Cit. ustanovenie upravuje odmenu súdneho exekútora. Tá je odlišná podľa toho, či sa poskytuje za výkon exekučnej činnosti pri exekúcii na peňažné plnenie, alebo pri exekúcii na nepeňažné plnenie. V odseku 2 je upravená odmena exekútora v prípade zastavenia exekúcie. Odmena sa v tomto prípade vypočítava podľa jednotlivých úkonov exekučnej činnosti, ktoré exekútor v konaní vykonal (§ 15 vyhlášky č. 288/2005 Z. z. O odmenách a náhradách súdnych exekútorov).

27. V posudzovanej veci bola exekúcia zastavená a podľa právnej úpravy v § 200 ods. 2 rozhodnutie o trovách exekúcie bolo vyhradená exekučnému súdu. Tvrdenie žalovanej, že sporné trovy vymohla pred zastavením exekúcie a ide o iné trovy, t.j. vymožené v priebehu exekúcie je právne neudržateľné. Keďže zákon výslovne upravuje postup exekútora pri zastavení exekúcie, výklad žalovanej o správnosti jej postupu pri exekvovaní žalovanej sumy od žalobcu ako povinného nemá oporu v Exekučnom poriadku a ani vo vyhl. č..288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov. Naopak, tretí oddiel cit. vyhlášky výslovne upravuje odmenu pri vylúčení súdneho exekútora z vykonávania exekúcie a pri zastavení exekúcie. V danej veci, ako bolo uvedené vyššie, po podaní návrhu na čiastočné zastavenie exekúcie by exekučný súd rozhodol o čiastočnom zastavení konania vrátane trov konania zastavujúcej časti, t.j. týkajúcej sa etapy exekučného konania, v ktorom už bola pohľadávka vymožená a potom by exekúcia ďalej pokračovala na zostávajúcu nevymoženú časť pohľadávky. Odvolací súd súhlasí s názorom žalovanej, že úhrada pohľadávky žalobcom po začatí exekučného konania a márnom uplynutí lehoty na jej uhradenie v zmysle výzvy exekútora je vymožením pohľadávky, za čo by jej inak patrila náhrada trov exekúcie, ale v danej veci bolo rozhodnuté o trovách celej exekúcie (keďže došlo k zastaveniu celého konania), preto nemohla odúčtovať finančné prostriedky z účtu žalobcu.

28. V nadväznosti na doterajšie závery poukazuje odvolací súd aj na ust. § 46 ods. 3 EP, ktoré upravuje inštitút upustenia od vykonania exekúcie, ak povinný splnil, čo mu ukladá rozhodnutie, alebo aj v prípade, ak povinný plnil čiastočne a oprávnený s upustením od vykonávania exekúcie súhlasil, kedy by mal exekútor nárok na odmenu určenú podľa § 5 ods. 2 vyhl. č. 288/1995 Z.z (50% z odmeny, ktorá je 20% zo základu). Upustenie od vykonania exekúcie nie je skončením exekúcie, ale osobitným prípadom skončenia exekučného konania. Skončenie exekúcie neprichádza do úvahy, ak k vykonávaniu exekúcie nedošlo vôbec, t.j. nedošlo ani k vydaniu upovedomenia o začatí exekúcie ani k ďalším úkonom vykonávania v súdnej exekúcii. Upustenie od exekúcie preto nemôže byť len faktickým úkonom súdneho exekútora. Súdny exekútor musí o upustení rozhodnúť a jeho rozhodnutie slúži na ďalší procesný postup (oznámenie príslušným orgánom, vrátenie poverenia exekučnému súdu), ako aj na kontrolu správnosti tohto spôsobu skončenia exekučného konania, ktorá môže spočívať napríklad v tom, že exekučný súd nebude akceptovať vrátenie poverenia podľa § 60 alebo na pokyn exekučného súdu pokračovať vo vykonávaní exekúcie, ak sa zistí, že neboli splnené zákonné predpoklady na upustenie od vykonávania exekúcie. Bez formálneho rozhodnutia by takáto kontrola bola problematická a jej nedostatok zapríčinený vytvorením len faktického stavu by mohol viesť k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu v exekučnom konaní ( čl. 46 ods. 1 ústavy) súdnym exekútorom. V danej veci nebolo preukázané a ani žalovanou tvrdené vydanie rozhodnutia exekútora o upustení od vykonávania exekúcie, čo by pripadalo do úvahy v prípade, ak by oprávnený s upustením od vykonávania exekúcie súhlasil.

29. Žalovaná po späťvzatí návrhu na vykonanie exekúcie oprávneným nepostupovala v súlade s Exekučným poriadkom, v rozpore s § 57 ods. 4 nepodala návrh na zastavenie, resp. čiastočné zastavenie exekúcie a keďže exekučný súd exekúciu zastavil a na náhradu trov exekučného konania v sume 79,13 euro zaviazal oprávneného, odúčtovaním sumy 512,92 euro žalobcovi konaním žalovanej vznikla škoda, ktorú je povinná žalobcovi vrátiť. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 zmenil tak, ako je uvedené v enunciáte rozhodnutia, keďže neboli podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

30. V konaní úspešnému žalobcovi odvolací súd priznal náhradu trov celého konania v zmysle § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 v plnom rozsahu, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP.)

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421 , v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .