Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/254/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Mejstríka, členov senátu JUDr. Jána Burika a JUDr. Jozefa Turzu, v právnej veci žalobcu: M. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XXX, zastúpeného zástupcom Advokáti Müller & Dikoš, s.r.o., so sídlom Žilina, Závodská cesta 3911/24, IČO: 36 864 455, proti žalovanému: Slovenská republika, v zastúpení Generálna prokuratúra SR, Bratislava, Štúrova 2, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 40C/491/2015-241 zo dňa 14. 03. 2017, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žiadnemu z účastníkov sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Žilina zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 4 892,53 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne z uvedenej sumy od 23. 05. 2015 do zaplatenia, titulom vynaložených trov trestného konania a sumu 3 000,- eur titulom nemajetkovej ujmy, všetko v lehote 3 mesiacov od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol, o trovách konania rozhodol tak, že žalobca má nárok na náhradu trov proti žalovanému v pomere 79,88 %. Svoje rozhodnutie zdôvodnil s poukazom na ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Konštatoval, že v danom prípade po vznesení obvinenia a začatí trestného stíhania pre zločin poškodzovania finančných záujmov európskych spoločenstiev a zločin subvenčného podvodu, došlo k oslobodeniu žalobcu, pričom riadne a včas podaná sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia bola zamietnutá prokurátorkou Úradu špeciálnej prokuratúry a Generálnej prokuratúry SR ako nedôvodná. Proti žalobcovi bola podaná obžaloba na Špecializovaný trestný súd v Pezinku, pričom právoplatným rozsudkom Špecializovaného trestného súdu PK 1T/30/2011-513 zo dňa 09. 01. 2014 bol žalobca oslobodený spod obžaloby, lebo nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný. Prvoinštančný súd dôvodil tým, že oslobodenie obžalovaného spod obžaloby je nenaplnením predpokladu o spáchaní trestného činu obžalovaným a takýto výsledok trestného konania má rovnaké dôsledky ako zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia pre nezákonnosť príslušným orgánom. Výsledkom bolo, že trestné stíhanie bolo nedôvodné a v konečnom dôsledku nezákonné. Ako škodu súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia, pričom posudzoval ich opodstatnenosť a účelnosť. Súd tiež priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3 000,- eur, pričom dospel k záveru, že bola znížená kvalita života žalobcu, zasiahnuté bolo do jeho osobnostných práv vzhľadom na závažnosť vzneseného obvinenia a s tým spojenej hrozby vysokého trestu v rozpätí trestnej sadzby 3 až 10 rokov, dĺžku trestného konania od vznesenia obvinenia december 2011 do vyhlásenia oslobodzujúceho rozsudku január 2014, došlo k zásahu do jeho práva na súkromný, rodinný, pracovný život, dobrého mena a povesti. Žalobca bol nepriaznivým

dôsledkom vedeného trestného konania vystavený po dlhší čas, čo sa negatívne prejavilo v jednotlivých oblastiach jeho súkromného, aj pracovného života. Výšku nemajetkovej ujmy súd ustálil v súlade s princípom spravodlivosti a primeranosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, ktoré vyplynuli z dokazovania vzťahujúceho sa k tejto časti uplatneného nároku, pričom ako podklad pre ustálenie výšky nemajetkovej ujmy použil aj rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR v ústavných sťažnostiach pre porušenie základných práv alebo slobôd, ktorá je založená na zásadách, z ktorých vychádza aj Európsky súdny dvor pre ľudské práva. Vo vzťahu k priznanej majetkovej ujme - náhrady trov právneho zastúpenia, priznal súd aj príslušný úrok z omeškania v zmysle § 517 v spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Z. z., keď prvý deň omeškania s plnením stanovil od 23. 05. 2015 ako nasledujúci deň po uplynutí 6-mesačnej zákonnej lehoty po podaní žiadosti na predbežné prerokovanie nároku. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 a § 262 CSP, ako aj čl. 4 ods. 2 CSP. Posudzoval pritom dôvodnosť uplatňovaného nároku a úspešnosť strán v konaní.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, v zákonom stanovenej lehote, podali odvolanie obe strany konania. Žalovaný žiadal, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol z dôvodu, že konanie malo inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukazoval aj na nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť rozsudku. Podľa jeho názoru zákon č. 514/2003 Z. z. za nezákonné rozhodnutie považuje iba právoplatné rozhodnutie zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, čo sa v danom prípade nestalo. Rozhodnutie považuje za arbitrárne, keď neuvádza žiadne ustanovenie zákona, ktoré malo byť vznesením obvinenia porušené a nebol ani príslušným orgánom vyslovený záver, že rozhodnutie bolo nezákonné. Trval na tom, že v trestnej veci, od ktorej vedenia žalobca odvodzoval svoj nárok uplatnený v konaní, nešlo o žiadny svojvoľný postup orgánov činných v trestnom konaní, ale o jediný možný a zákonný postup pre zistenie trestnoprávnej zodpovednosti vo vzťahu ku skutku, ktorý sa stal. Vznesenie obvinenia teda bolo jediné rozhodnutie, ktoré bolo v právnom štáte možné od orgánov činných v trestnom konaní očakávať a nakoľko toto rozhodnutie nebolo zrušené pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom, toto rozhodnutie je nutné považovať za zákonné. Oslobodzujúci rozsudok v žiadnom prípade nemôže takéto rozhodnutie nahradiť. S touto argumentáciou sa prvoinštančný súd dostatočne nevysporiadal, čo má za následok inú vadu konania, a teda aj nesprávne rozhodnutie vo veci. Rozporoval tiež výšku priznanej náhrady škody, predstavujúcej náhradu za hradené trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní, najmä dve a viac hodinové porady, z ktorých nie je možné posúdiť ani účelnosť takto vzniknutých trov, keď z predložených záznamov o porade nie je vôbec zrejmé, čo bolo ich obsahom. Namietal tiež úkon „nahliadnutie do spisu“, ktorý nie je možné podriadiť pod žiadny z úkonov právnej služby v zmysle zákona č. 655/2004 Z. z. Rovnako za nepreskúmateľné považoval rozhodnutie o priznaní nemajetkovej ujmy vo výške 3 000,- eur. Hoci súd vykonal rozsiahle dokazovanie vo vzťahu k zisťovaniu dôvodnosti tejto časti nároku žalobcu, toto viedlo k jednoznačnému záveru, že žalobca dôvodnosť nároku v tejto časti nepreukázal a súd vo svojom rozhodnutí sa odvolával len na všeobecné kritériá, ktoré sú podľa názoru súdu spôsobilé zasiahnuť do života jednotlivca. Závery je potrebné vždy posúdiť výlučne vo vzťahu k osobe žalobcu a nie na základe všeobecných kritérií ako to učinil prvoinštančný súd. Tiež namietal nesprávne stanovený dátum určenia omeškania žalobcu, nakoľko žiadosť o predbežné prerokovanie nároku žalobcu bola Ministerstvu vnútra SR doručená dňa 22. 12. 2014 a odvtedy začala plynúť 6-mesačná lehota, pričom omeškanie aj vzhľadom na kompetenčný spor mohlo vzniknúť až dňa 23. 06. 2015. Žalobca vo svojom odvolaní napadol výrok, ktorým bola uložená povinnosť žalovanému zaplatiť titulom nemajetkovej ujmy suma 3 000,- eur. V tejto časti žiadal rozsudok zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie prvoinštančnému súdu alebo zmeniť a priznať žalobcovi vyššiu sumu z titulu nemajetkovej ujmy. Pri posudzovaní tohto odvolania odvolací súd vychádzal z jeho obsahu, kde odvolateľ vyjadril nespokojnosť s tým, že vo zvyšnej časti bol jeho nárok zamietnutý. Odvolateľ uviedol, že prvoinštančný súd vykonal výpočet jednotlivých zásahov, ktoré ovplyvnili život žalobcu, avšak to predstavuje iba úlomok z toho, čo žalobcovi bolo vedením trestného stíhania spôsobené, pričom zásahy boli tak vážne, že priznaná suma vo výške 3 000,- eur sa javí viac ako nedostatočná. Nemajetkovú ujmu, ktorá je poškodenej osobe spôsobená, možno len ťažko opísať a ešte ťažšie preukázať, nakoľko len dotknutá osoba vie ako bytostne sa jej takáto krivda, keď si je vedomá, že sa ničoho protiprávneho nedopustila, dotýka. V uvedenom prípade súd neprihliadal na okolnosti trestného stíhania, keď trestné stíhanie začalo na základe nezákonne vykonaných odposluchov a teda nezákonne získaný dôkaz bol dôvodom pre vznesenie obvinenia, vedenie trestného stíhania, ovplyvnenie bežného života žalobcu, rozpadu jeho rodiny, ovplyvnenie jeho pracovného života a dôvodom, pre ktorý bol žalobca proti svojej vôli a v rozpore

so skutočnosťou označený za páchateľa protiprávnej činnosti závažného charakteru, čo v zásadnej miere nezvrátiteľne a neodstrániteľne poznačilo jeho súkromný a pracovný život. Súd dostatočne pri výške tohto odškodnenia nebral na zreteľ, že žalobca bol uvrhnutý do stavu neistoty počas 47 mesiacov, že išlo o bezúhonného človeka, ktorý sa nedopustil čo i len priestupku, že v čase trestného stíhania bol nielen otcom ťažko zdravotne postihnutého dieťaťa, ktoré si vyžadovalo jeho pozornosť a plnú tak fyzickú, ako aj psychickú kondíciu, ale aj manželom a živiteľom rodiny, skutočnosť, že nedal svojím správaním podnet na začatie trestného stíhania a celé stíhanie bolo vedené na základe nezákonne získaného dôkazu, pričom dôsledkom bol rozpad manželstva žalobcu, poškodená jeho dôveryhodnosť a dobré meno v okolí, poškodenie dobrého mena v pracovnej sfére a v neposlednom rade existenčné problémy v dôsledku dopadu na pracovnú oblasť, zníženie príjmov, strata zákaziek, strata dlho budovanej profesijnej kredibility ako podnikateľa. Žalobcovi sa po skončení trestného stíhania začali prejavovať aj početné zdravotné problémy, ktorých vznik sa odvodzuje od závažného stresového vypätia, ktoré žalobca v čase trestného stíhania prežíval.

3. K podanému odvolaniu žalovaného sa prostredníctvom zástupcu vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že odvolanie podané žalovaným považuje v celom rozsahu za nedôvodné. Žalovaný neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by viedli k osvojeniu si názoru, že odvolanie je podané dôvodne, naopak ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít poukazuje na objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť a neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. Za nesporné v tomto prípade možno považovať, že voči žalobcovi bolo začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie, proti ktorému podal včas sťažnosť, ktorá však bola zamietnutá ako nedôvodná a následne bola podaná obžaloba, spod ktorej bol žalobca ako obžalovaný oslobodený, a teda bola preukázaná existencia nezákonného rozhodnutia. Tiež za správne považuje priznanie majetkovej ujmy, ktorá zahŕňa účelne vynaložené náklady, ktoré vznikli žalobcovi v súvislosti s trestným konaním. V ostatnom poukázal na obsah svojho odvolania.

4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 , preskúmal vec v intenciách § 379 až § 381 a postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 385 napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu podľa § 387 ako vecne správny potvrdil.

5. V danom prípade zo spisu prvoinštančného súdu, preskúmavaného rozsudku a podaných odvolaní vyplynulo, že žalobca sa domáhal náhrady škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím, keď dňa 02. 02. 2010 bolo začaté trestné stíhanie a dňa 08. 12. 2010 vznesené obvinenie pre zločin poškodzovania finančných záujmov európskych spoločenstiev a zločin subvenčného podvodu podľa § 261 ods. 1, 3, § 14 ods. 1, § 255 ods. 1, 4 písm. a/, § 14 ods. 1 Trestného zákona. Dňa 21. 07. 2011 bola voči žalobcovi podaná obžaloba na Špecializovaný trestný súd v Pezinku, ktorý konečným rozhodnutím zo dňa 09. 01. 2014 žalobcu spod obžaloby oslobodil, lebo nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný. Žalobca si tak v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. uplatňoval nárok na náhradu majetkovej ujmy, ktorá vznikla z dôvodu vedenia trestného stíhania a predstavovala vynaložené prostriedky na trovy právneho zastúpenia a nemajetkovú ujmu, ktorá vznikla zásahom do jeho základných práv priznaných Ústavou SR. Žalobca požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody dňa 22. 12. 2014, kedy žiadosť doručil Ministerstvu vnútra SR. Pretože nárok na náhradu škody nebol uspokojený v lehote 6 mesiacov, domáhal sa ochrany svojich práv žalobca na súde. Prvoinštančný súd konštatoval, že nárok na náhradu vecnej škody je dôvodný, znížil však jej rozsah s poukazom na jednotlivé účelne vynaložené trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní žalobcu a tiež dospel k záveru, že vzhľadom na dĺžku trestného stíhania viac ako 47 mesiacov, dopad na vykonávanie jeho profesie, rodinný a súkromný život, je dôvodné priznať aj nemajetkovú ujmu. V tejto súvislosti prvoinštančný súd vypočul viacerých svedkov, ktorí potvrdili, že samotné trestné stíhanie sa prejavilo na rodinnom a pracovnom živote žalobcu, znížil sa jeho príjem, nakoľko pre spochybnenie jeho bezúhonnosti prišiel o zákazky, čo sa odrazilo aj na súkromnom živote, keď pre finančné a existenčné dôvody došlo k rozpadu jeho manželstva. Pri výške nemajetkového odškodnenia vychádzal súd najmä z doby trvania právnej neistoty, s tým súvisiaceho vnútorného strádania žalobcu, pričom prihliadal aj na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR o ústavných sťažnostiach pre porušenie základných práv alebo slobôd tak, aby so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu bolo o nemajetkovej ujme rozhodnuté v súlade s princípom spravodlivosti a primeranosti.

6. Odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a tieto vyhodnotil v súlade s ust. § 195 a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd stotožnil a na ktoré v zmysle ust. § 387 ods. 2 poukazuje. Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym spôsobom uviedol zistený rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných strán, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, resp. poukázal na judikáty jednotlivých súdov, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Tieto zároveň primeraným a dostatočným spôsobom v súlade s § 220 zdôvodnil. Aj odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že pokiaľ bol žalobca oslobodený spod obžaloby z dôvodu, že nebolo preukázané, že sa skutok, pre ktorý bol stíhaný, stal, potom vzhľadom na samotný výsledok takéhoto trestného konania možno konštatovať, že jednotlivé uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia obsahovo možno považovať za nezákonné bez toho, aby boli rozhodnutím príslušného orgánu zrušené. Vo svojom rozhodnutí prvoinštančný súd sa vysporiadal aj s námietkami vznesenými k výške majetkovej ujmy, keď v dôvodoch rozsudku je uvedené, aké úkony a v akom rozsahu boli považované súdom prvej inštancie za účelné a nevyhnutné v súvislosti s obhajobou v trestnom konaní. Čo sa týka výšky nemajetkovej ujmy, aj tu sa so závermi súdu prvej inštancie odvolací súd stotožňuje, poukazujúc na doterajšiu súdnu prax, ako aj dopad na osobný, rodinný a pracovný dovtedajší život žalobcu s prihliadnutím na konkrétne okolnosti vzťahujúce sa k jeho osobe a k tomuto prejednávanému prípadu.

7. Pretože žalobca, ani žalovaný neuviedli žiadne skutočnosti, s ktorými by sa nezaoberal prvoinštančný súd, resp. ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový alebo právny stav odvolacím súdom, z týchto dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.

8. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ust. § 396 v spojení s § 255 a z dôvodu, že v odvolacím konaní ani jeden z odvolateľov úspešný nebol, vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania nárok.

9. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .