Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7Co-304-2017.pdf
PDF · 108.9 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/304/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Márie Kašíkovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a Mgr. Kataríny Beniačovej, v právnej veci žalobcu: Poštová banka, a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, IČO: 31 340 890, právne zastúpený: Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, IČO: 47 232 471, proti žalovanému: T. F., nar. XX.XX.U., bytom Y. XXXX/X, A., o zaplatenie 2.957,43 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č. k. 13Csp/61/2016-41 zo dňa 13. júna 2017, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým vo zvyšnej časti žalobu zamietol a vo výroku o trovách konania, p o t v r d z u j e .
V ostatnej časti z o s t á v a rozsudok súdu prvej inštancie n e d o t k n u t ý .
Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 485,75 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 17 Eur od 21.02.2016 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 31,25 Eur od 21.03.2016 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 31,25 Eur od 21.04.2016 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 31,25 Eur od 21.05.2016 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 31,25 Eur od 21.06.2016 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 31,25 Eur od 21.07.2016 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 31,25 Eur od 21.08.2016 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 31,25 Eur od 21.09.2016 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 31,25 Eur od 21.10.2016 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 31,25 Eur od 21.11.2016 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 31,25 Eur od 21.12.2016 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 31,25 Eur od 21.01.2017 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 31,25 Eur od 21.02.2017 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 31,25 Eur od 21.03.2017 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 31,25 Eur od 21.04.2017 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 31,25 Eur od 21.05.2017 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
2. Vychádzal zo zistenia, že žalobca si uplatňoval nároky zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 06.06.2014. Predmetnou zmluvou žalobca ako veriteľ poskytol žalovanému úver vo výške 3.000 Eur, z ktorého žalovaný uhradil sumu 608 Eur. Po preskúmaní spotrebiteľskej zmluvy zistil, že zmluva neobsahuje podstatnú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k/ Zákona č. 129/2010 Z. z. (ďalej len „ZoSÚ“), a to výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Zmluva obsahuje len údaj o výške jednotlivých splátok (75,30 Eur) a počte splátok (96) a o tom, že istina a úrok v jednej splátke v súčte činia 72 Eur a zvyšok je poistné. Nebolo však uvedené, koľko z každej splátky predstavuje samostatne istina a samostatne úrok. Každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška, počet a termíny splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov“ sa viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom. K naplneniu uvedeného účelu preto nemôže učiniť zadosť zmluva neobsahujúca aj vyčíslenie toho, aká časť každej splátky pripadá na istinu, aká na úroky a na prípadné poplatky. Dané je potrebné i preto aby veriteľ nemal možnosť celú zaplatenú splátku (teda 100 % z nej) použiť na úhradu úrokov (prípadne poplatkov). Neuvedenie tejto náležitosti by mohlo spôsobiť, že hoci žalovaný spláca spotrebiteľský úver, istina prakticky jeho splátkami splácaná nie je, nakoľko ním uhrádzané splátky sa používajú v celom rozsahu na úhradu príslušenstva, z ktorého dôvodu nedochádza k poníženiu dlžnej istiny. Vzhľadom na uvedené v zmysle § 11 ods. 1 písm. b/ ZoSÚ poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Nakoľko žalovanému bol poskytnutý úver 3.000 Eur a uhradil sumu 608 Eur, nezaplatené zostalo 2.392 Eur a z tejto sumy možno priznať len to, čo je ku dňu vyhlásenia rozsudku splatné, keďže nie celá suma sa ku dňu vyhlásenia rozsudku stala už splatnou. Pokiaľ je úver bez úrokov a poplatkov, tak mesačná splátka predstavuje 31,25 Eur (3.000 Eur/96 splátok). Nezaplatených tak ostalo 76 celých splátok a jedna čiastočne nezaplatená splátka (2.392/31,25). Takto zostala čiastočne nezaplatená splátka splatná 20-teho dňa v mesiaci 02/2016 v sume 17 Eur, celé splátky splatné 20-teho dňa v mesiacoch 03/2016 až 06/2022 (76 x 31,25 = 2.375).
3. Zároveň vychádzal z toho, že nebola riadne vyhlásená predčasná splatnosť úveru, keď neboli splnené podmienky § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka (ďalej iba OZ) . Žalobca totiž predčasne vyhlásil splatnosť úveru bez toho, aby vopred upozornil žalovaného na uplatnenie tohto práva, keďže žalobca nepredložil výzvu, ktorou by preukázal splnenie tejto zákonnej povinnosti. Z toho dôvodu nemohol prihliadať na predčasné zosplatnenie úveru vykonané žalobcom a splatnosť posudzoval podľa zmluvy. Ku dňu vyhlásenia rozsudku preto boli splatné len splátky (bezúročné splátky) - zvyšná časť splátky splatnej 20.02.2016 v sume 17 Eur a splátky splatné od 20.03.2016 do 20.05.2015, t.j. celkom 15 splátok po 31,25 Eur, čo predstavuje 468,75 Eur. Ostatné splátky splatné od 20.06.2017 do 20.06.2002 v čase vyhlásenia rozsudku ešte neboli splatné. Nakoľko nebolo preukázané, že by žalovaný túto dlžnú sumu žalobcovi zaplatil, zaviazal ho na zaplatenie sumy 485,75 Eur a vo zvyšku žalobu zamietol z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a z dôvodu, že ostatné bezúročné splátky v čase vyhlásenia rozsudku ešte neboli splatné.
4. Čo sa týka kapitalizovaného úroku v sume 468,35 Eur, z dôvodu bezúročnosti bolo nutné žalobu v tejto časti zamietnuť, ako aj v časti uplatneného úroku 23,90 % ročne z istiny od 22.09.2015 do zaplatenia. Predmetom žaloby boli tiež poplatky za upomienky v sume 39,65 Eur, pričom však žalobca nepreukázal, že by žalovanému doručoval akékoľvek upomienky, na ktoré sa viaže vyúčtovanie poplatkov. V splátkach bolo obsiahnuté i poistné v sume 3,30 Eur. Poistenie predstavuje vedľajšiu službu, ktorou sa žalobca zaviazal zabezpečiť uzatvorením poistnej zmluvy s poisťovateľom. Takúto skutočnosť (uzatvorenie poistnej zmluvy) však žalobca v konaní nepreukázal, a preto aj v tejto časti žalobu zamietol.
5. Úroky z omeškania priznal z každej zo splátok vždy odo dňa nasledujúceho po dni ich splatnosti (splatné k 20-temu dňu v mesiaci podľa zmluvy). Výšku úrokov určil s poukazom na § 3 Nariadenia č. 87/1995 Z. z. účinného od 01.02.2013 ako základnú úrokovú sadzbu ECB k 1. dňu omeškania (0 %) + 5 %, teda na sadzbu 5,05 % ročne (platila pre splátky splatné do 15.03.2016) a 5 % (platí pre splátky splatné od 16.03.2016). Z nepriznanej dlžnej sumy žalobu v časti úrokov z omeškania zamietol.
6. Poukázal na to, že nemohol vec posúdiť vo svetle rozsudku Súdneho dvora EÚ C-42/15 z 09.11.2016, nakoľko pri konflikte smernice a vnútroštátneho zákona členského štátu, musí vnútroštátny súd v prvom rade skúmať, či môže smernici priznať priamy účinok. Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátny súd musí skúmať, či môže smernici priznať aspoň účinok nepriamy, teda či môže ZoSÚ vykladať eurokonformne. Tento nepriamy účinok smernice však nie je absolútny, pretože takýto výklad nemôže nahradiť výslovné znenie zákona, inak by sa jednalo o výklad contra lege a rovnako tak eurokonformným výkladom nemožno porušiť ústavný princíp právnej istoty.
7. O trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 2 CSP, keď žalovaný mal v konaní väčší úspech ako žalobca, avšak zo spisu žiadne trovy žalovaného nevyplývajú, tento si neuplatnil žiadne trovy, nezúčastnil sa osobne konania pred súdom, nebol právne zastúpený, zo spisu mu žiadne trovy nevyplývali, tak mu náhradu trov konania nepriznal.
8. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku v celom rozsahu podal odvolanie žalobca, pričom mal za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené. Je toho názoru, že na daný prípad nie je možné aplikovať ust. § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ, nakoľko Zmluva o úvere neobsahovala úpravu rôznych úrokových sadzieb nesplatených zostatkov a takýto výklad súdu by obchádzal účel smernice. Citované ustanovenie sa aplikuje len v prípade, že obsahom zmluvy o spotrebiteľskom úvere je aj amortizácia istiny, pričom v takomto prípade sa zákazníkovi v zmysle § 9 ods. 5 Zákona o spotrebiteľských úveroch poskytuje amortizačná tabuľka. V danom prípade medzi žalobcom a žalovaným nebola dohodnutá amortizácia istiny úveru. Zmluva o úvere obsahuje požadované náležitosti, keď sa v nej uvádza výška úveru, úrok je vyjadrený úrokovou sadzbou, výška mesačnej splátky, RPMN banky v %, taktiež priemernú RPMN na trhu, celkovú výšku úveru, dátum prvej splátky, dátum nasledujúcich splátok, počet mesačných splátok a dátum konečnej splatnosti úveru. Vzhľadom na uvedené považuje za absolútne dostatočné a v súlade so zákonom, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje vyčíslenie istiny, úroku a poplatku a zároveň určuje počet, výšku a termíny splatnosti jednotlivých splátok, ktorými sa má táto celková čiastka splatiť. Taký záver potvrdzuje napríklad aj rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/151/2012, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11Co/39/2016. V zmysle uvedeného nemožno konštatovať, že ak by súd pristúpil k výkladu zákona v súlade so Smernicou 2008/48/ES, porušil by princíp právnej istoty a postupoval by v rozpore s ustálenou súdnou praxou, keďže ako vyššie poukázal, súdna prax dospela k záveru, že ZoSÚ nemožno vykladať tak, že by dodávateľ v rámci zmluvy o spotrebiteľskom úvere musel samostatne uvádzať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Smernica 2008/43/ES je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a prostriedkov sa ponecháva na vnútroštátne orgány. Smernica je teda adresovaná členským štátom, ktoré majú povinnosť ju transponovať v predpísanej lehote do svojho vnútroštátneho právneho poriadku. Členské štáty si pri transpozícii Smernice zachovávajú určitú mieru diskrečnej právomoci a sú viazané iba cieľom preberanej smernice a nie prostriedkami na jeho dosiahnutie. Judikatúra súdneho dvora rozlišuje dve možnosti aplikácie smerníc, a to nepriamu a priamu. Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ č. C 42/15 je individuálny akt a je záväzné vo všetkých svojich častiach pre toho, komu je adresované. Rozhodnutia adresované členským štátom sa riadia podobnými aplikačnými pravidlami ako Smernice. To znamená, že priama aplikácia ich ustanovení prichádza do úvahy len ak obsahujú jasné a presné právo alebo povinnosť, sú nepodmienené a nadobudli už účinnosť. Z toho vyplýva povinnosť aplikácie výkladu Súdneho dvora EÚ na náš konkrétny prípad. V prípade vzniku kolízie medzi právnymi normami Európskej únie a právnymi normami niektorého členského štátu platí prednosť práva EÚ. Táto skutočnosť vyplýva priamo z čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Nie je teda pravdou právny záver súdu, že aplikáciou eurokonformného výkladu by došlo k protiústavnému konaniu.
9. Pokiaľ súd prvej inštancie neprihliadal na vyhlásenie predčasnej splatnosti, poukazuje na to, že žalovanému listom zo dňa 04.09.2015, odoslaný dňa 04.09.2015, oznámil, že z dôvodu neuhradených splátok podľa zmluvy o úvere podstatným spôsobom porušil ustanovenia z tejto zmluvy. Súčasne ho vyzval na plnenie si povinností. V poslednom odseku tohto listu žalobca žalovaného upozornil na možnosť predčasnej splatnosti úveru. Na základe toho navrhuje napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu na nové konanie alebo zmeniť tak, že jeho návrhu bude v plnom rozsahu vyhovené.
10. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
11. Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas sporová strana proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 CSP) , bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), preskúmal napadnutý rozsudok v intenciách ust. § 379 a § 380 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
12. Odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi (§ 379 a § 380 CSP) . Podľa § 124 ods. 1 CSP každé podanie sa posudzuje podľa jeho obsahu. Hoci žalobca svoje odvolanie v úvode označil ako odvolanie voči rozsudku v plnom rozsahu, z obsahu tohto odvolania, že bol napadnutý iba vo výroku, ktorým bola jeho žaloba vo zvyšku zamietnutá a vo výroku o trovách konania. Preto odvolací súd sa zaoberal iba týmto výrokom v rámci odvolacieho konania.
13. Odvolací súd vo veci samej preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil. Odvolací súd odkazuje na odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku, nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže dať za pravdu odvolateľovi (§ 387 ods. 2 CSP) .
14. Z predloženej Úverovej zmluvy zo dňa 06.06.2014 nevyplýva, že by obsahovala údaj požadovaný § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ, a to výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Takáto informácia je pritom významná pre spotrebiteľa, najmä pokiaľ ide o jeho možnosť zhodnotiť na základe predloženého splátkového kalendára ekonomickosť poskytnutého úveru, posúdenie, či požadovaný úrok za úver je pre neho výhodný, prijateľný, resp. aby spotrebiteľ bol schopný posúdiť celkovú výšku odplaty požadovanej žalobcom za poskytnutý úver. Podstatné je, že pokiaľ zákon kladie dôraz na to, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať i výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, musí to byť takou formou, aby bola zrozumiteľná a prehľadná pre spotrebiteľa. Pokiaľ žalobca namieta, že zmluva neobsahuje amortizáciu istiny, z ktorého dôvodu zmluva o úvere nemusela obsahovať údaj podľa § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ, keďže sa nejednalo o zmluvu s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru, odvolací súd tu poukazuje na to, že uvedené sa týka až ďalšej časti vety citovaného ustanovenia, a to ak by mala zmluva obsahovať prípadné poradie, v akom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami. Teda z citovaného ustanovenia vyplýva, že zmluva o spotrebiteľskom úvere má obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Ak neobsahuje uvedený údaj, tak má obsahovať poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami. Zmluva medzi stranami neobsahovala ani jeden z týchto údajov, preto odvolacia námietka žalobcu v tejto časti je nedôvodná.
15. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia poukazuje na ustálenú rozhodovaciu prax, napr. rozsudok Krajského súdu Trnava sp.zn. 23Co/490/2016, Krajského súdu Žilina sp.zn. 7Co/220//2017.
16. Žalobca v odvolaní namietal posúdenie predčasnej splatnosti úveru a poukázal na to, že žalovanému pred vyhlásením predčasnej splatnosti úveru dňa 04.09.2015 zaslal výzvu, v ktorej ho upozornil na možnosť predčasnej splatnosti úveru. K tejto odvolacej námietke je nutné poukázať na to, že žalobca pred súdom prvej inštancie takýto dôkaz neprodukoval a predložil ho až v rámci odvolacieho konania. Podľa § 366 Civilného sporového poriadku prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, týkajú sa vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalobca nepreukázal, a ani v odvolaní netvrdil splnenie niektorej podmienky (z akého dôvodu predmetný dôkaz predkladá až pri odvolaní) upravenej v ust. § 366 CSP. Takýto dôkaz môže byť použitý ako novota v odvolacom konaní iba za splnenia presne stanovených podmienok. Ak skutočne žalobca adresoval žalovanému výzvu v zmysle ust. § 53 ods. 9 OZ, jedná sa o listinný dôkaz, ktorý mal žalobca k dispozícii, preto nejde o dôkaz, ktorý by bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Z týchto dôvodov odvolací súd naň neprihliadal.
17. Súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, aj pokiaľ si uplatnil poplatky za upomienky vo výške 39,65 Eur a poistné v mesačnej splátke 3,30 Eur. K tejto časti zamietnutia žaloby odvolateľ neuviedol žiadne námietky. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní.
18. Odvolateľ poukazoval na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 v právnej veci C-42/15, v zmysle ktorého nemôžu členské štáty stanoviť povinnosť uvedenie výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov vo svojej vnútroštátnej úprave.
19. Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí vyslovil, že Smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto Smernice, daný záver je však vzhľadom na napadnuté ustanovenie Zákona o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne právo - Zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru.
20. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky Smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať "výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov". Slovenský zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie ako splátok istiny, tak aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu tohto ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej zmluve iba uvedenie výšky, počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa.
21. V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi Smernicou a Zákonom o spotrebiteľských úveroch. To však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom Smernica. V taktom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže Smernici priznať priamy účinok, resp. nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.
22. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa Zákona, resp. Smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli Smernici priamy účinok.
23. Súd preto musí skúmať, či môže Smernici priznať nepriami účinok. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ, je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možné uplatniť eurokonformný výklad, teda či vzhľadom na právnu povahu Smernice možno jej ustanovenia aplikovať pri výklade vnútroštátneho zákona. V takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa Smernice, musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného výklad Zákona nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty.
24. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nemožno priznať Smernici ani nepriami účinok, jednalo by sa o výklad vnútroštátneho zákona contra legem.
25. Odvolací súd je preto názoru, že napriek odkazu žalobcu na predmetné rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, zákon o spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich, tak ako to ustanovuje § 4 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z. z., ktorý aplikoval okresný súd, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.
26. Druhou vetou čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa upravuje vzťah zákonov Slovenskej republiky ku komunitárnemu a úniovému právu. Ústava Ústava Slovenskej republiky touto vetou určuje prednosť právne záväzných aktov európskych spoločenstiev a Európskej únie pred zákonmi. Pojem „právne záväzné akty európskych spoločenstiev a Európskej únie“ nie je konformný s technológiou európskych spoločenstiev ani s terminológiou Európskej únie. Smernice možno charakterizovať ako programové úpravy, ktoré určujú spoločné ciele, pričom členským štátom ponechávajú na úvahu, v akej forme a pomocou akých metód dosiahnu vytýčený cieľ. Z tejto povahy a podoby smerníc nemožno vyvodiť ich príslušnosť do kategórie „právne záväzné akty“ s prednosťou pred zákonom. Právna relevancia smerníc
je daná tým, že zakladajú pozitívny záväzok štátu, ale o to viac chýba dôvod na to, aby sa im priznala prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
27. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd považoval rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku za vecne správny a tento potvrdil. Rovnako za vecne správny považoval aj závislý výrok o trovách konania. Súd prvej inštancie dôsledne vychádzal z pomeru úspechu a neúspechu strán sporu pri určení, v akom rozsahu by bol žalobca povinný nahradiť trovy konania žalovanému. Nakoľko však žalovaný si trovy neuplatnil a zo spisu mu žiadne nevyplýva, súd prvej inštancie mu tieto nepriznal.
28. O trovách odvolacieho konania rozhodol v zmysle ust. § 369 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, keď pred odvolacím súdom bol žalovaný plne úspešný, preto mu priznal náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi.
29. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)