Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/41/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v právnej veci žalobcu Q. W. U., s.r.o., so sídlom X., L. 5, IČO: XX XXX XXX, právne zastúpený O. W., s.r.o., so sídlom X., L. 5, IČO: XX XXX XXX, proti žalovanej X. O., bytom V. XXX, o zaplatenie 2.508,29 eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 24. novembra 2015, č. k. 12C/424/2014-79, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 2.149,12 eur spolu s vyčísleným úrokom z omeškania zo splátok za obdobie od 21.03.2011 do 11.08.2013 vo výške 101,30 eur a úrok z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 2.149,12 eur od 12.08.2013 do zaplatenia, a to všetko v mesačných splátkach vo výške 50 eur. Výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu žalobcu zamietol a výrokom III. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 294,22 eur k rukám právneho zástupcu žalobcu formou pokračovania v splátkach vo výške 50 eur mesačne. V rozhodnutí konštatoval, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 17.03.2014 domáhal proti žalovanej uloženia povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 2.508,29 eur spolu s úrokom z omeškania zo splátok za obdobie od 21.04.2010 do 11.08.2013 vo výške 189,20 eur a úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 2.508,29 eur od 12.08.2013 do zaplatenia a náhrady trov konania. Uviedol, že právny predchodca U. ako postupca uzavrela s žalobcom ako postupníkom dňa 27.06.2013 zmluvu o postúpení pohľadávok, predmetom ktorej bol odplatný prevod pohľadávky proti žalovanej. Dňa 19.06.2009 uzavrel právny predchodca žalobcu so žalovanou zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej žalovanej bol poskytnutý úver a žalovaná sa zaviazala uhrádzať poskytnuté finančné prostriedky v pravidelných mesačných splátkach riadne a včas. Podmienky čerpania peňažných prostriedkov, podmienky splácania peňažných prostriedkov, podmienky pri neplnení zmluvných povinností a ďalšie náležitosti boli upravené v zmluve o úvere a všeobecných obchodných podmienkach. Ku dňu postúpenia bola pohľadávka proti žalovanej vo výške 2.733,90 eur, ktorá pozostávala z istiny vo výške 1.907,82 eur, riadneho úroku 600,47 eur, úroku z omeškania vo výške 174,83 eur a ostatného príslušenstva vo výške 50,78 eur. Úroky z omeškania vo výške 174,83 eur a ostatné príslušenstvo vo výške 50,78 eur si v predmetnom konaní žalobca neuplatnil. Podľa zmluvy o úvere právny predchodca poskytol žalovanej úver vo výške 1.530,-eur, ktorý mal byť splácaný v mesačných splátkach vo výške 33,58 eur vždy k 20. dňu v mesiaci. Žalovaná odo dňa postúpenia pohľadávky neuhradila žiadnu časť z uplatnenej pohľadávky. V predmetnom konaní si žalobca uplatňoval 75 neuhradených splátok v celkovej výške 2.508,29 eur. Keďže žalobcom uplatnený nárok je nárokom zo spotrebiteľskej zmluvy, bol súd v zmysle § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa povinný prihliadnuť

na premlčanie ex offo aj bez toho, aby sa žalovaná premlčania dovolávala v zmysle Občianskeho zákonníka. S poukazom na skutočnosť, že právo žalobcu na zaplatenie je právom, ktoré podlieha premlčaniu, súd skúmal, či došlo ku kvalifikovanému uplynutiu času, teda zániku súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho súd premlčané právo nemôže priznať. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva, pričom v prípade nárokov vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv súd skúma premlčanie ex offo v súlade s § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, a preto preskúmal uplatnený nárok žalobcu. Súd považoval uplatnenú pohľadávku žalobcu za premlčanú v časti splátok vo výške 359,17 eur a úrokov z omeškania vo výške 87,90 eur, pretože uplatnenú pohľadávku bolo možné prvýkrát uplatniť deň nasledujúci po splatnosti jednotlivých špecifikovaných splátok, pričom žalobný návrh bol podaný na súde dňa 17.03.2014, teda po márnom uplynutí 3-ročnej premlčacej doby podľa ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, a preto žalobu žalobcu zamietol v časti v časti splátok vo výške 359,17 eur a úrokov z omeškania vo výške 87,90 eur bez toho, že by ďalej posudzoval vecnú správnosť a opodstatnenosť uplatňovaného premlčaného práva (čo do základu a výšky). Následne z vykonaného dokazovania a zisteného stavu veci súd vyvodil záver, že žaloba bola podaná vo zvyšnej časti dôvodne. Žalobcovi teda vznikol nárok na zaplatenie úrokov z omeškania z nesplateného dlhu, a preto súd uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8,5 % zo sumy 2.149,12 eur od 12.08.2013 do zaplatenia a súčasne úrok z omeškania jednotlivých splátok ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti vo výške 101,30 Eur. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že priznal žalobcovi pomernú náhradu trov konania vo výške 294,22 eur zodpovedajúcej úspechu v konaní 71,36 % (pomer úspechu žalobcu 85,68 % k pomeru úspechu žalovanej 14,32 %).

2. V zákonnej lehote proti zamietavej časti rozsudku podal odvolanie prostredníctvom právneho zástupcu žalobca z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu. Namietal, že súd nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby, nakoľko bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere, a teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 MCdo 9/2014, 2 MCdo 3/2011 a 6MCdo 4/2012 a na viaceré rozhodnutia krajských súdov. Zastával názor, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok spolu s príslušným úrokom z omeškania z každej splátky odo dňa nasledujúceho po splatnosti každej splátky až do zaplatenia. Ďalej žalobca namietal, že súd na daný prípad aplikoval ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pričom žalobca nesúhlasí s tým, aby v danom prípade súd postupoval v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01.05.2014. Žalobca v uvedenej súvislosti zastáva názor, že aplikáciou § 5b cit. zákona dochádza k značnému narušeniu princípov právneho štátu, k porušeniu zákazu diskriminácie, k porušeniu ochrany pred svojvoľným zásahom štátnej moci, k narušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho práva, k porušeniu práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu a k porušeniu rovnosti účastníkov súdneho konania. Aplikáciou § 5b cit. zákona na prebiehajúce konanie bez ohľadu na to, za akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého právneho stavu došlo k podaniu žaloby, došlo k zotretiu princípu právnej istoty ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorého súčasťou je i požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci a závažnému zásahu do majetkových práv veriteľa. Žalobca má za to, že priamym aplikovaním § 5b cit. zákona súd porušil zásadu ustanovenú v čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. Vzhľadom na to, že ako žalobca si svoj nárok uplatnil žalobou dňa 17.03.2014, pričom predmetné ustanovenie § 5a cit. zákona nadobudlo účinnosť až dňa 01.05.2014, nesúhlasí s rozhodnutím súdu a právnym posúdením veci. Na základe vyššie uvedeného žiadal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu zmenil tak, že vyhovie žalobe, resp. rozsudok zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania, ktoré vyčíslil.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.

4. Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 379 a § 380 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v napadnutej časti a zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v tejto časti podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdiť. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu. Výrok I. rozhodnutia odvolací súd nepreskúmaval, nakoľko proti tomuto výroku rozhodnutia odvolanie žalobcu nesmerovalo, a tak nadobudol právoplatnosť (§ 367 .

5. Predovšetkým je potrebné uviesť, že v posudzovanej veci súd prvej inštancie rozhodol a odvolanie žalobcu bolo podané pred 01.07.2016. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorý upravuje postup súdu pri prejednávaní a rozhodovaní sporov. Civilným sporovým poriadkom bol zrušený zák. č. Občiansky súdny poriadok. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Ust. § 470 ods. 1 zakotvuje okamžitú aplikabilitu procesnoprávnych noriem, ktorá znamená, že nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to i na konania začaté predo dňom účinnosti nového zákona.

6. Podľa § 470 ods. 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku, zostávajú zachované. V zmysle uvedeného zákonného ustanovenia ako aj základných princípov, na ktorých je Civilný sporový poriadok postavený, odvolací súd v danej veci posudzoval žalobcom uplatnené odvolacie dôvody podľa zákona účinného v čase podania odvolania, teda podľa vtedy platného procesného predpisu - zák. č. - Občiansky súdny poriadok.

7. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým sa končí konanie vo veci samej, bolo možné v zmysle ust. § 205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písm. a/ až f/ cit. zákonného ustanovenia.

8. Žalobca v odvolaní uplatnil ako odvolací dôvod nedostatočné zistenie skutkového stavu (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ a nesprávne právne posúdenie veci (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ .

9. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností), jeho použitie bolo opodstatnené v prípade, ak účastník navrhol dôkaz, ktorý bol spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej a súd ho nevykonal. V danej veci žalobca v podanom odvolaní neuvádza, aké dôkazy, ktoré boli účastníkmi konania navrhnuté, súd prvej inštancie nevykonal. Ani zo spisu odvolací súd nezistil, že by súd nevykonal niektoré z navrhovaných dôkazov. Žalobcom uplatnený dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. preto odvolací súd považoval za nedôvodný.

10. Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f/ (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) bol daný v prípade mylnej aplikácie právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.

11. V preskúmavanej veci žalobca opodstatnenosť tohto odvolacieho dôvodu videl v tom, že súd nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby a tiež v tom, že na danú vec nebolo možné aplikovať ust. § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa, pretože žaloba bola podaná na súd dňa 17.03.2014, ale predmetné ustanovenie nadobudlo účinnosť až dňa 01.05.2014.

12. K námietkam žalobcu je potrebné poukázať predovšetkým na to, že predmetný zmluvný vzťah vznikol dňa 19.06.2009, kedy definíciu spotrebiteľskej zmluvy a spotrebiteľa upravoval zák.č. 250/2007 Z.z. a Občiansky zákonník. V zmysle § 2 zákona č. 250/2007 Z.z. sa za spotrebiteľa považuje fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá nakupuje výrobky alebo používa služby pre osobnú potrebu alebo pre potrebu príslušníkov svojej domácnosti a za predávajúceho 1. podnikateľ, ktorý spotrebiteľovi ponúka alebo predáva výrobky, alebo poskytuje služby, alebo jeho splnomocnenec, 2. fyzická osoba, ktorá predáva spotrebiteľovi rastlinné a živočíšne výrobky z vlastnej drobnej pestovateľskej činnosti alebo chovateľskej činnosti alebo lesné plodiny, 3. fyzická osoba, ktorá predáva vlastné použité výrobky, okrem potravín. V zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. V zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a v zmysle ust. § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

13. V danej veci je nepochybné, že zmluva vykazuje všetky znaky spotrebiteľskej zmluvy a že žalovaný nepoužil predmet plnenia na podnikanie. Taktiež je zrejmé, že pôvodný veriteľ je podnikateľom a že predmet konania sa týka jeho podnikateľskej činnosti. Postúpením pohľadávky sa povaha predmetnej právnej veci ako spotrebiteľskej nezmenila.

14. Súdna prax považuje spotrebiteľské zmluvy, vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy, za typické občianskoprávne vzťahy. Úver je síce absolútnym obchodom a na úver dopadá tretia časť Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy, avšak predmetná vec sa týka spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou (zák. č. 250/2007 Z. z. a ust. Občianskeho zákonníka). Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu, teda ide o typický občianskoprávny vzťah. Úverovanie spotrebiteľov patrí medzi najfrekventovanejšie občianskoprávne vzťahy a v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/20/2009). Uvedené závery a názory akceptoval aj Ústavný súd SR vo svojom uznesení zo dňa 19.06.2013, č. k. I.ÚS 402/2013.

15. Je preto potrebné uzavrieť, že vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, premlčuje sa nárok na peňažné plnenie z uvedeného zmluvného vzťahu v trojročnej premlčacej dobe v zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. V súvislosti s námietkou žalobcu ohľadne aplikácie ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. aj na nároky uplatnené pred 01.05.2014 odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21.04.2015, sp. zn. 3MCdo/14/2014, podľa ktorého ust. § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ust. Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup prvostupňového aj odvolacieho súdu, ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 Občianskeho zákonníka. Tiež odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.11.2015 sp. zn. 4MCdo/17/2014, v ktorom Najvyšší súd SR zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora SR bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho prokurátora o tom, že premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného (a nie Občianskeho) zákonníka s odôvodnením, že ak by aj Najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním veci napadnuté rozsudky a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, musel by prvostupňový súd vziať na zreteľ § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa aj na právne vzťahy založené pred 01.05.2014.

16. Vzhľadom na uvedené odvolacie námietky žalobcu neboli dôvodné, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 potvrdil.

17. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 tak, že žalovanej, ktorá bola v odvolacom konaní plne úspešná, trovy odvolacieho konania nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu v pomere 2:1. Odlišné stanovisko sudcu Ivana Kubínyiho:

1. S väčšinovým rozhodnutím senátu nesúhlasím z dôvodu odlišného právneho názoru na použitie ust. § 5b Zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v posudzovanom prípade.

2. V konaní je uplatňovaná peňažná pohľadávka zo zmluvného vzťahu. Pohľadávka všeobecne predstavuje predmet právnych vzťahov s určitou majetkovou hodnotou, ktorej výška je determinovaná viacerými faktormi. Medzi ne nepochybne patrí aj forma možnosti vynútenia jej plnenia. Nemožno uvažovať o totožnej hodnote inak identických pohľadávok, z ktorých jedna môže byť priznaná rozhodnutím súdu a na základe neho vymáhaná, oproti pohľadávke, ktorú súdne priznať nemožno a má len povahu naturálnej obligácie. Nižšia hodnota naturálnej obligácie je zjavná a prirodzená. Zjavná je preto aj nižšia hodnoty pohľadávky s uplynutou premlčacou dobou, pri uplatnení ktorej je na premlčanie

prihliadané z moci úradnej, ako obdobnej pohľadávky, pri ktorej však možno na premlčanie prihliadať len na námietku dlžníka. V prvom prípade je nejudikovateľnosť kategorická, v druhom hypotetická.

3. Pri uvedenej závislosti rozdielu majetkových hodnôt pohľadávok s uplynutou premlčacou dobou od možnosti ich priznania súdom je potom neprijateľné, aby bolo ust. § 5b Zák. č. 250/2007 Z.z. použité tak, že iba z dôvodu zmeny právnej úpravy sa stanú nejudikovateľné súdom aj pohľadávky s uplynutou premlčacou dobou, ktoré boli uplatnené na súde pred účinnosťou § 5b Zák. č. 250/2007 Z.z. V dôsledku takejto aplikácie práva by nová právna úprava mala sama o sebe za následok zníženie hodnoty majetku veriteľa bez akejkoľvek možnosti veriteľa tomuto následku predísť. Tento spôsob aplikácie práva by bol v rozpore prinajmenšom s princípom ochrany nadobudnutých práv ako jedným z atribútov materiálneho právneho štátu v zmysle Čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Pri zásahu do práv dosahujúceho ústavnoprávnu rovinu neobstojí výklad väčšinového stanoviska, že pre chýbajúce prechodné ustanovenia vzťahujúce sa k ust. § 5b Zák. č. 250/2007 Z.z. a pre jeho procesný charakter sa toto ustanovenie použije aj na konania začaté pred jeho účinnosťou. Teoretické delenie práva na hmotné a procesné nie je v praxi vždy použiteľné jednoznačne a práve právna úprava premlčania má hraničný charakter. Viaže sa síce výlučne na súdne konanie, no má významné hmotnoprávne súvislosti týkajúce sa kvality samotného hmotného práva. Preto pri určení jej časovej pôsobnosti možno v záujme ústavne súladnej aplikácie práva posudzovať časovú pôsobnosť iba obdobne ako pri normách hmotného práva, teda že nároky vzniknuté pred účinnosťou zmeny právnej úprav sa posudzujú podľa dovtedy platnej právnej úpravy.

4. V súlade s ústavou preto môže byť časová pôsobnosť ust. § 5b Zák. č. 250/2007 Z.z. určená iba tak, že uvedené ustanovenie nemožno použiť v konaniach začatých pred jeho účinnosťou, to znamená, že v konaniach začatých pred 1.5.2014 nemôže súd prihliadať na premlčanie práva z moci úradnej. I keď tento prístup nezodpovedá rýdzo „hmotnoprávnej“ časovej pôsobnosti, pretože neviaže použiteľnosť právnej úpravy na okamih vzniku práva, ale na okamih začatia konania, je pre ústavne súladný prístup k časovej pôsobnosti ust. § 5b Zák. č. 250/2007 Z.z. dostatočný, pretože vytvára veriteľovi možnosť uplatniť svoje právo s uplynutou premlčacou dobou na súde v legisvakančnej lehote novely č. 102/2004 Z.z., ktorou bolo ustanovenie § 5b doplnené do Zák. č. 250/2007 Z.z. a zachovať tak režim námietky premlčania len zo strany dlžníka.

5. Pretože v posudzovanom prípade začalo konanie v roku 2014, nebolo možné zamietnutie žaloby pre premlčanie práva bez námietky vznesenej zo strany dlžníka, a preto s väčšinovým rozhodnutím senátu nesúhlasím.

6. Pokiaľ som v minulosti hlasoval za potvrdenie rozhodnutí, ktoré boli založené na aplikácii ust. § 5b Zák. č. 250/2007 Z.z. v rozpore s týmto odlišným stanoviskom, stalo sa tak z dôvodu, že nesprávna aplikácia § 5b Zák. č. 250/2007 Z.z. nebola v odvolaní namietaná a z dôvodu viazanosti odvolacími dôvodmi preto nemohla byť predmetom odvolacieho prieskumu.

Mgr. Ivan Kubínyi

člen senátu

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .