Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Sa-36-2017.pdf
PDF · 127.04 KB
Case nature
Area
Subarea
3Sa/36/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: V. V., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť R., bez dokladov totožnosti, toho času umiestnený v Ú. P.B. K. P. N. F., zastúpený Centrom právnej pomoci, Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava, IČO: 30798841, týka sa Kancelárie Košice, Murgašova 3, 040 01 Košice, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej kontroly PZ Topoľa, Topoľa č. 20, 067 65 Topoľa, o správnej žalobe zo dňa 31.10.2017 o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-SO19-ZAV-38-006/2017 zo dňa 25.10.2017, takto
rozhodol:
I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej kontroly PZ Topoľa, Topoľa č. 20, 067 65 Topoľa č. PPZ-HCP-SO19-ZAV-38-006/2017 zo dňa 25.10.2017, týkajúce sa žalobcu: V. V., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť R., bez dokladov totožnosti a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
II./ N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobca V. V., nar. XX.XX.XXXX, bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.
III./ Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Správnou žalobou zo dňa 31.10.2017 (č. l. 1-4 súdneho spisu) sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-SO19-ZAV-38-006/2017 zo dňa 25.10.2017. V správnej žalobe uviedol, že žalobca bol predchádzajúcim rozhodnutím žalovaného zo dňa 14.10.2017 zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov za účelom výkonu rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení na územie Ukrajiny, vydaného žalovaným pod č. PPZ-HCP-SO19-ZAV-23-006/2017 zo dňa 14.10.2017 v zmysle § 77 ods. 1 a § 82 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. Následne však prejavil vôľu o udelenie azylu na území Slovenskej republiky z dôvodu všeobecne zlej bezpečnostnej situácie v R. a vyhrážania v krajine pôvodu a preto bolo konanie o administratívnom vyhostení prerušené. Žalovaný mal za to, že žiadosť o udelenie azylu podal účelovo s cieľom zmariť výkon rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení a preto táto skutočnosť nezakladá dôvod na jeho prepustenie, ale sú splnené zákonné podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, keďže žalovaný mal za to, že vo veci žalobcu existuje riziko jeho úteku do Nemecka, čo vyvodil z jeho výpovedí, kedy povedal, že jeho cieľovou krajinou bolo Nemecko.
2. Mal za to, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne vec nesprávne právne posúdil. Tvrdil, že neboli splnené zákonné podmienky pre jeho zaistenie v zmysle § 88a ods. 1 písm. c) zákona o
pobyte cudzincov a smernice o prijímaní žiadateľov o azyl. Žalovaný mal v rámci rozhodovania o zaistení povinnosť skúmať, či zaistením osoby je naplnený účel vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka chránených aj inými právnymi predpismi. Poukazoval na článok 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj na príslušné ustanovenia Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26.06.2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (prepracované znenie). Svoje zaistenie, respektíve jeho ponechanie v zaistení na základe napadnutého rozhodnutia žalovaného po tom, čo bola prijatá jeho žiadosť o udelenie azylu, považoval za neúčelné a v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, pretože v danom prípade neprebieha konanie o návrate žalobcu na územie Ukrajiny, ktoré bolo rozhodnutím žalovaného prerušené až do rozhodnutia Migračného úradu MV SR o žiadosti žalobcu o udelenie azylu. Ako žiadateľ o azyl je oprávnený počas konania o udelenie azylu zdržiavať sa na území SR, čo vyplýva jednak zo zákona o azyle, ako aj Smernice Rady ES o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátov, o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca, v zmysle ktorej by sa štátny príslušník tretej krajiny, ktorý požiadal o azyl, nemal považovať za neoprávnene sa zdržiavajúceho na území tohto členského štátu pokiaľ nenadobudlo účinnosť rozhodnutie o neudelení azylu alebo rozhodnutie, ktorým sa skončilo jeho právo na pobyt ako žiadateľa o azyl. Poukazoval na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR v obdobných veciach a Súdneho dvora EÚ (rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zo dňa 30.05.2013 vo veci Mehmet Arslan proti Polícia ČR C-534/11, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/24/2014, sp. zn. 1Sža/5/2013 a 1Sža/21/2014).
3. Tvrdil, že v prejednávanej veci neboli splnené podmienky pre jeho ponechanie v zaistení po dobu žiadosti o azyl. Žalovaný dospel k nesprávnemu skutkovému a právnemu záveru, a to, že žiadosť o azyl, respektíve doplnkovú ochranu, žalobcu je účelová a v predmetnom prípade existuje riziko jeho úteku, že žalobca svojou žiadosťou o azyl sleduje iba cieľ zmariť prípravu jeho vyhostenia z územia Slovenskej republiky. Nesprávny záver o účelovosti žalobcovej žiadosti o azyl a riziku úteku vyvodil žalovaný iba z jeho výpovede, kedy uviedol, že jeho cieľovou krajinou bolo Nemecko a zo skutočnosti, že nepožiadal o azyl, respektíve doplnkovú ochranu bezprostredne po zadržaní na štátnej hranici. Žalobca pritom v konaní pred žalovaným dostatočne ozrejmil, že po zadržaní ich skupiny nepožiadal o azyl zo strachu, pretože sa bál následkov svojho konania a preto požiadal o azyl ihneď po jeho umiestnení v zariadení pre cudzincov.
4. Doplnil, že na základe jedinej skutočnosti, že žalobca prejavil vôľu o azyl až po umiestnení v zariadení pre cudzincov, hoci v krátkom čase po jeho zadržaní, po prekročení štátnej hranice a že za cieľovú krajinu označil Nemecko, žalovaný vyvodil nesprávny záver o riziku jeho úteku, respektíve vyhýbaniu sa prípravy administratívneho vyhostenia a účelovosti žiadosti o azyl. Žalobca je na území Slovenskej republiky prvýkrát a po prvýkrát požiadal o udelenie azylu. Skutkový a právny záver žalovaného o riziku úteku žalobcu je preto nedôvodný a nesprávny. Aj v prípade žalobcu platí základný princíp, respektíve prezumpcia proti zaisteniu cudzinca, žiadateľa o azyl, v inej krajine. Pokiaľ sú k dispozícii v systéme také alternatívy, akými sú napríklad špecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl, potom treba tieto opatrenia uplatniť ako prvé, a to aj v zmysle odporúčania Rady Európy (Odporúčanie Rady ministrov REC (2003)5 zo 16.04.2003), sa zaistenie žiadateľov o azyl má okrem iného uskutočniť iba po dôkladnom preskúmaní jeho nevyhnutnosti v každom jednotlivom prípade.
5. Rovnako v správnej žalobe poukazoval na opodstatnenie svojej žiadosti o azyl a na štatistiku Ministerstva vnútra SR Migračného úradu za roky 2016 a 2017 verejne dostupnú na internetovej stránke, z ktorej vyplýva, že štátnym príslušníkom R. je na území SR poskytovaná medzinárodná ochrana či už formou azylu alebo doplnkovej ochrany, ktorá sa poskytuje v prípade hrozby vážneho bezprávia (napríklad z dôvodu vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu), pričom zo všeobecne dostupných informácií vyplýva, že bezpečnostná situácia v R. je zlá, s vysokou hrozbou teroristických bombových útokov a únosov. Mal za to, že v predmetnej veci je vysoká pravdepodobnosť, že žalobcovi bude na území SR poskytnutá medzinárodná ochrana minimálne formou doplnkovej ochrany, čo spôsobuje prekážku zaistenia žalobcu. Žalovaný prijal nesprávny záver o účelovosti žalobcovej žiadosti o azyl a riziku jeho úteku, hoci na to neboli dané skutkové zistenia, ktoré sú ale nevyhnutným predpokladom na to, aby mohol žalovaný ponechať v zaistení cudzinca po tom, čo požiadal o udelenie azylu. Žalovanému musela byť vzhľadom na jeho prax všeobecná bezpečnostná situácia v R. známa a preukazuje ju aj počet priznaných medzinárodných ochrán na území SR v rokoch 2015, 2016, aj 2017 na území SR žiadateľom o azyl z R.. Žalovaný v konaní nevykonal žiadne dôkazy ktoré by skutočne preukazovali
účelovosť žiadosti o azyl žalobcu, čím žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci. Nesprávny záver o účelovosti žiadosti žalobcu o azyl a rizika jeho úteku vyvodil iba z výpovede žalobcu, kedy uviedol, že jeho cieľovou krajinou je Nemecko a že medzinárodnú ochranu nepožiadal priamo na hranici, hoci žalobca svoje konanie dostatočne odôvodnil svojou fyzickou vyčerpanosťou. Nie je tu daný ani dôvod pre útek žalobcu v prípade jeho prepustenia, pretože v azylovej veci existuje vysoká pravdepodobnosť poskytnutia minimálne doplnkovej ochrany na území SR odvolávajúc sa na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 zo dňa 09.10.2013.
6. Rozhodnutím o zaistení č. PPZ-HCP-SO19-ZAV-38-006/2017 zo dňa 25.10.2017 (č.l. 5-14 spisu) žalovaný podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“, resp. „ZoPC“) zaistil žalobcu ako žiadateľa o udelenie azylu. Podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 25.01.2018 a umiestnil ho do zariadenia Ú. P. K. P. N. F. (ďalej „Ú. F.“).
7. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dňa XX.XX.XXXX bol žalobca kontrolovaný hliadkou v katastri obce F., pričom nevedel hodnoverne preukázať svoju totožnosť ani po predchádzajúcom poskytnutí potrebnej súčinnosti. Na územie Slovenskej republiky (ďalej „SR“) vstúpil a následne sa zdržiaval bez cestovného dokladu a bez platného víza, respektíve povolenia na pobyt alebo platného dlhodobého víza alebo platného biometrického pasu, ktorého držitelia sú oslobodení od vízovej povinnosti, týmto svojim konaním porušil ustanovenie článku 5 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/399, ktorým sa ustanovuje Kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (ďalej „Kódex schengenských hraníc“), čím sa dopustil priestupku podľa § 116 ods. 1 písm. a) ZoPC. Bolo s ním začaté konanie o administratívnom vyhostení a vydané rozhodnutie č. PPZ-HCP-SO19-ZAV-23-006/2017 zo dňa 14.10.2017, v zmysle ktorého bolo rozhodnuté o administratívnom vyhostení žalobcu podľa § 77 ods. 1 ZoPC s poukazom na § 82 ods. 1 písm. a) ZoPC, nakoľko účastník konania neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu. Súčasne mu bol zakázaný vstup na územie Slovenskej republiky po dobu jedného roka a správny orgán vylúčil odkladný účinok odvolania proti rozhodnutiu podľa § 55 ods. 2 Správneho poriadku.
8. Žalovaný poukazoval na Zápisnicu o podaní vyjadrenia podľa § 22 zákona o správnom konaní zo dňa 14.10.2017 a na skutočnosti, ktoré udával žalobca počas svojej výpovede. Následne po vydaní rozhodnutia o administratívnom vyhostení bol žalobca rozhodnutím č. PPZ-HCP-SO19-ZAV-35/2017 zo dňa 14.10.2017 zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC na účel výkonu administratívneho vyhostenia, pričom bol umiestnený v Ú. F., kde počas pobytu požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, z ktorého dôvodu bolo konanie o jeho administratívnom vyhostení prerušené. Konštatoval, že je potrebné v prípade účastníka konania postupovať podľa § 88a ods. 1 písm. c) ZoPC, pričom sa tak rozhodol najmä s poukázaním na osobu účastníka konania a na skutočnosť, že v jeho prípade existuje riziko jeho úteku. V Zápisnici o vyjadrení účastníka tento uviedol, že na území Slovenskej republiky nežiada o udelenie azylu a že jeho cieľovou krajinou je Nemecko. Z uvedených dôvodov správny orgán pokladal jeho žiadosť o udelenie azylu za účelovú s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. A aj keď konanie o zaistení a konanie o administratívnom vyhostení sú dve odlišné konania, v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé, či izolované.
9. Pokiaľ sa týka otázky alternatív zaistenia podľa § 89 ods. 1 ZoPC uviedol, že zaoberal sa aj týmito skutočnosťami, pričom mal za to, že účastník konania nesplnil podmienku podľa § 89 ods. 3 ZoPC, keďže sa nepreukázal finančnými prostriedkami vo výške podľa § 6 zákona o pobyte cudzincov, nevedel sa preukázať zabezpečením ubytovania, ani disponovaním finančnými prostriedkami, potrebnými na jeho záruku. Teda bolo nepochybné, že správny orgán nemohol konať podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov. Preto správny orgán nedisponoval inou zákonnou možnosťou, ako ho umiestniť v Ú. P. K. P. N., pričom z doterajšej praxe správny orgán prihliadal aj na skutočnosť, že štátni príslušníci tretích krajín častokrát účelovo prejavujú úmysel požiadať o azyl a ak policajný útvar nerozhodne o ich zaistení a umiestnení v Ú. P. K. P. N., tak títo iba vo výnimočných prípadoch absolvujú kompletnú azylovú procedúru a svojvoľne opúšťajú pobytové tábory a ich ďalší pobyt na území členských štátov nie je možné monitorovať. Po svojvoľnom opustení pobytového tábora im je následne v zmysle zákona o azyle zastavené azylové konanie, následkom čoho sa neoprávnene zdržiavajú v štátoch Európskej únie. Po preskúmaní všetkých dôležitých skutočností mal správny orgán za to, že vrátením účastníka konania na územie Ukrajiny podľa readmisnej dohody mu nehrozí mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce
zaobchádzanie alebo trest. Rovnako nie je jeho život ohrozený ani z dôvodu jeho rasy, národnosti, náboženstva, prípadne príslušnosti k určitej sociálnej skupine, čo bolo aj ním potvrdené v zápisnici. Neuviedol žiadne iné skutočnosti, ktoré by ho neumožňovali vrátiť na územie Ukrajiny. Jeho zaistenie pre účely jeho vrátenia na Ukrajinu v zmysle readmisnej dohody je zákonným pozbavením slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vrátení podľa readmisnej dohody. Samotný základ pre začiatok konania o vrátení podľa readmisnej dohody z územia Slovenskej republiky bola žiadosť o pracovné stretnutie zástupcov hraničných splnomocnencov Ukrajiny a Slovenskej republiky zo dňa 14.10.2017, pričom obe zúčastnené strany sa zhodli na tom, že zo strany Ukrajiny je ochota účastníka konania prevziať v rámci readmisnej dohody, pričom táto readmisia sa má uskutočniť v lehote do jedného roka za dodržania všetkých ľudských práv, ktoré ukrajinská strana ratifikovala. Zároveň strana Ukrajiny deklarovala, že v prípade vrátenia účastníka na stranu Ukrajiny tento nebude z územia Ukrajiny vyhostený do iných krajín. K readmisii však nedošlo z dôvodu, že účastník konania prejavil vôľu požiadať o udelenie azylu na území SR. Jeho zaistenie v tomto prípade je účelné, efektívne a odôvodnené, nakoľko ukrajinská strana je ochotná rokovať o readmisii účastníka konania na svoje územie, čo bolo potvrdené v záveroch z pracovného stretnutia.
10. Pokiaľ sa týka dĺžky zaistenia, ktorú správny orgán stanovil podľa § 88a ods. 2 ZoPC najviac do 25.01.2018, túto odôvodnil tým, že k jej stanoveniu dospel po dôkladnom vyhodnotení osoby účastníka konania, ako aj z informácií poskytnutých správnemu orgánu, pričom vychádzal zo správy Ú. F.. Doplnil, že počas tejto dĺžky zaistenia bude skúmať po celý čas zaistenia účastníka konania svoju povinnosť v zmysle § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC, pričom presnú dobu zaistenia účastníka konania nie je možné predbežne presne určiť, ale je ju možné odhadnúť hlavne z aplikačnej praxe. Dĺžka zaistenia závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré, okrem iného, patrí komunikácia medzi štátnymi orgánmi SR a ostatnými štátmi, ktorých sa nútený návrat účastníka konania týka, ako aj vybavenie všetkých potrebných náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodné dohody, ktorými sú dotknuté strany signatármi. V ďalšom sa správny orgán zaoberal vyhodnotením súladu s článkom 5 Dohovoru, pričom konštatoval, že vzhľadom k začatiu konania na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu je tu riziko jeho úteku a neoprávneného vstupu na územie iného štátu Únie, čím je zaistenie v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f). Rovnako sa zaoberal aj súladom s článkom 8 Dohovoru, pričom doplnil, že účastník konania nemá na území SR žiadnu rodinu, ani žiadne rodinné väzby, čím nedošlo k porušeniu daného článku.
11. Rovnako poukazoval na účelnosť inštitútu zaistenia v prípade žalobcu, nakoľko ide o časovo limitovaný mimoriadny zásah do osobnej slobody cudzinca, ktorý nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území SR a ktorý svoju povinnosť mu uloženú prostredníctvom administratívneho vyhostenia toto územie opustiť do ním zvolenej alebo štátnym orgánom určenej krajiny, či už pôvodu, tranzitu alebo ktorejkoľvek inej krajiny s osobitným vzťahom k cudzincovi, marí. Zaistenie je prípustné len za podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov, ale predovšetkým ústavným poriadkom SR a musí sledovať vymedzený účel, teda zabrániť neoprávnenému vstupu cudzinca na územie SR alebo realizovať jeho vyhostenie alebo vydanie. Obdobný cieľ vyplýva aj z článku 15 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/115/ES zo 16.12.2008, podľa ktorej členské štáty môžu zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, o ktorého návrate prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo výkonu odsunu najmä v prípadoch, keď existuje riziko úteku alebo dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba príprave návratu alebo odsunu alebo ich inak sťažuje. Správny orgán teda dospel k záveru, že zaistením nie sú porušené práva účastníka konania s ohľadom na platnú legislatívu a prepustenie by znamenalo ohrozenie rešpektovania zákona štátu, na ktorého výsostnom území sa tento nachádza. Preto mal za to, že uprednostnenie verejného záujmu je dostatočne odôvodnené s ohľadom na zásah do práv účastníka konania, čím je preukázaná zákonnosť jeho zaistenia.
12. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukazoval na slovenský poriadok a ustanovenie § 81 zákona o pobyte cudzincov, ktorý zakotvil prekážky administratívneho vyhostenia, ktorých existencia v ktoromkoľvek štádiu administratívneho vyhostenia musí byť zo strany správneho orgánu preverovaná a vyhodnocovaná berúc do úvahy dôsledky na zaistenie cudzinca. Pokiaľ sa týka prekážok samotného vyhostenia konštatoval, že zaistenie účastníka je efektívne a účelné a odôvodnené, nakoľko ukrajinská strana je ochotná rokovať o readmisii účastníka konania na svoje územie, čo je potvrdené aj v zápisnici zo stretnutia pomocníkov hraničných splnomocnencov.
13. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 08.11.2017 (č.l. 19-21 spisu) navrhol správnu žalobcu zamietnuť. K dôvodom uvádzaným v správnej žalobe uviedol, že sa v dostatočnej miere zaoberal otázkou účelnosti a efektivity, ako aj dôvodmi zaistenia, pričom zohľadnil závery nálezu ÚS SR č. II ÚS 147/2013-50, okrem iného aj z bodu III., ods. 7.2, kde je uvedené, že sám Dohovor predpokladá, že osoba môže byť zaistená i za stavu, keď jej vyhostenie nie je jednoznačné, teda keď ešte o ňom nebolo právoplatne rozhodnuté. Postačuje, že prebieha konanie o jej vyhostenie, teda také konanie, ktoré môže skutočne k vyhosteniu viesť. Rovnako zobral v úvahu článok 31 Dohovoru o postavení utečencov z roku 1951, pričom žalobca pri prvom kontaktne so slovenskou políciou sa doznal, že sa dal na útek a jeho prvý kontakt nesmeroval k tomu, že vyhľadal a spolupracoval, ale práve naopak, pričom na jeho zadržanie bol použitý služobný pes.
14. Doplnil, že žalobca najprv uviedol, že nežiada o azyl na území SR, že v krajine jeho posledného pobytu (Ukrajine) mu nehrozí žiadne nebezpečenstvo a preto bolo voči jeho osobe začaté konanie o administratívnom vyhostení a následne bol zaistený. Voči rozhodnutiu o administratívnom vyhostení žalobu nepodal a akceptoval danú skutočnosť. Následne požiadal o azyl, pričom z jeho výpovede vyplýva, že nevstupoval na územie SR s úmyslom požiadať o medzinárodnú ochranu. Zdôraznil, že žalobca až následne po tom, čo mu boli vysvetlené podmienky jeho zaistenia a zároveň bol oboznámený s rozhodnutím o administratívnom vyhostený na Ukrajinu tento prejavil vôľu vrátiť sa do krajiny pôvodu. Až po oboznámení ďalšieho postupu zo strany jeho zástupkyne sa tento rozhodol požiadať o azyl, pričom sa zaujímal, či v prípade udelenia doplnkovej ochrany bude môcť vycestovať do Nemecka, kde má príbuzných a ak áno, tak ako dlho sa tam bude zdržiavať. V závere pohovoru uviedol, že sa bude musieť telefonicky poradiť s rodinou a až potom dá vedieť, či sa vráti domov alebo bude žiadať o azyl na Slovensku.
15. Konštatoval, že z pohovoru vykonaného so žalobcom jednoznačne vyplýva, že nepožiadal o azyl sám, ale z jeho strany išlo o variantu, čo je pre neho v danom okamihu výhodnejšie, keďže obava o život nebola až taká silná, aby nezvažoval aj možnosť návratu do domovskej krajiny, pričom zobral v úvahu aj podmienky aké sú v R.. Po posúdení všetkých zhromaždených dôkazov dodal, že žalobca po neoprávnenom prekročení štátnej hranice z územia Ukrajiny do SR neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali, že na území Ukrajiny bol jeho život alebo sloboda ohrozené a tiež sa po vstupe na územie SR bez meškania neprihlásil na úradoch a neodôvodnil svoj nezákonný vstup. Nemožno teda na neho vzťahovať čl. 31 Dohovoru o postavení utečencov z roku 1951. Na základe zistených skutočností žalovaný usúdil, že jeho cieľom je vyhýbať sa alebo brániť procesu prípravy jeho administratívneho vyhostenia a že existuje dôvodné podozrenie, že prejavil žiadosť o udelenie azylu s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Podanou žiadosťou o azyl sleduje jednak oddialenie svojho vydania na Ukrajinu a jednak má snahu dostať sa do azylového tábora, ktorý má voľný režim pohybu žiadateľov o azyl a tento vzápätí využil na útek v snahe dostať sa do svojej skutočnej cieľovej krajiny Nemecka.
16. Zo Zápisnice o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní zo dňa 25.10.2017 (nachádzajúcej sa v administratívnom spise žalovaného) súd zistil, že žalobca daného dňa uviedol, že žiada o udelenie azylu na území SR z dôvodu, že na území R. je nebezpečná situácia a má obavu o svoj život.
17. Podľa § 2 ods. 1, písm. j) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), Na účely tohto zákona sa rozumie j) neoprávneným prekročením vonkajšej hranice vstup alebo vycestovanie osoby cez vonkajšiu hranicu mimo hraničného priechodu, cez hraničný priechod mimo určených prevádzkových hodín alebo v čase jeho uzatvorenia, ak tento vstup alebo vycestovanie cez vonkajšiu hranicu neumožňuje medzinárodná zmluva, tento zákon alebo osobitný predpis.
18. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.
19. Podľa § 82 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak
a) neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu, alebo sa úmyselne vyhne, alebo sa odmietne podrobiť hraničnej kontrole pri prekročení vonkajšej hranice.
20. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
21. Podľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, Podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté.
22. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.
23. Podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky c) ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.
24. Podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, Žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. a), b), c) alebo písm. e) nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. d) nesmie presiahnuť čas zaistenia podľa § 88 ods. 4.
25. Podľa § 88a ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, Na konanie o zaistení žiadateľa o udelenie azylu sa primerane vzťahujú ustanovenia § 88 ods. 4, 5 a 7 až 9.
26. Podľa § 88a ods. 5 zákona o pobyte cudzincov, Ustanovenia § 89 až 100 sa primerane vzťahujú aj na žiadateľa o udelenie azylu.
27. Podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.
28. V zmysle ustanovenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné.
29. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
30. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutia správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
31. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
32. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
33. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon.
34. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
35. Pokiaľ sa týka žalobných námietok žalobcu voči rozhodnutiu žalovaného súd právne uzatvára:
36. Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-SO19- ZAV-38-006/2017 zo dňa 25.10.2017, ktorým žalovaný v zmysle § 88a ods. 1 písm. c) ZoPC zaistil žalobcu ako žiadateľa o udelenie azylu ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 25.01.2018 (§ 88a ods. 2 ZoPC) s tým, že ho umiestnil v Ú. F..
37. Z obsahu ustanovenia § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že účelom zaistenia cudzinca je skutočnosť, že ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) zákona o pobyte cudzincov a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Jedným z predpokladov postupu podľa uvedeného ustanovenia zákona je, že sa žalobca v čase podania žiadosti o azyl nachádzal v zaistení podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Podmienka existencie predchádzajúceho rozhodnutia o zaistení žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo b) ZoPC bola splnená
38. Zaisteniu žalobcu v zmysle preskúmavaného rozhodnutia zo dňa 24.10.2017 predchádzalo rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-SO19-ZAV-23-006/2017 zo dňa 14.10.2017, ktorým bol žalobca administratívne vyhostený z územia SR z dôvodu podľa § 82 ods. 1 písm. a) ZoPC, nakoľko žalobca neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu s uloženým zákazom vstupu na územie SR na dobu 1 roka. Správny orgán v zmysle § 55 ods. 2 Správneho poriadku vylúčil odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu, čím predmetné rozhodnutie nadobudlo vykonateľnosť. Následne žalovaný rozhodnutím PPZ-HCP-SO19-ZAV-35-006/2017 zo dňa 14.10.2017 zaistil žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Z administratívneho spisu súd zistil, že žalobca požiadal o udelenie azylu dňa 25.10.2017.
39. Zaistenie žalobcu, ako žiadateľa o udelenie azylu, podľa § 88a ods. 1 písm. c) ZoPC predstavuje svojím spôsobom pokračovanie v jeho zaistení, ktorý bol predtým zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC na účely výkonu administratívneho vyhostenia.
40. Okrem splnenia zákonných podmienok uvedených v ustanovení § 88a ods. 1 písm. c) ZoPC nie je v posudzovanej veci bez významu tá skutočnosť, že v prípade žalobcu, ako štátneho príslušníka R., sa dostáva do popredia žalobná námietka, ktorá sa priamo viaže so samotným účelom zaistenia, keďže žalobca namietal, že štátnym príslušníkom R. je na území SR poskytovaná medzinárodná ochrana poskytujúca sa v prípade hrozby vážneho bezprávia, pričom je vysoká pravdepodobnosť, že žalobcovi bude na území SR poskytnutá medzinárodná ochrana minimálne formou doplnkovej ochrany vzhľadom na údaje o poskytnutí formy medzinárodnej ochrany príslušníkom R. z web stránky MV SR, čo spôsobuje prekážku zaistenia žalobcu. Napadnuté rozhodnutie žalovaného sa zaoberá prekážkami
administratívneho vyhostenia žalobcu v zmysle ustanovenia § 81 zákona o pobyte cudzincov, avšak len vo vzťahu k Ukrajine.
41. Vzhľadom na danú námietku správny súd poukazuje na právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že správny orgán rozhodujúci o zaistení je povinný pri svojom rozhodovaní zaoberať sa a vziať do úvahy individuálne okolnosti týkajúce sa daného prípadu žiadateľa a musí v takto zistených okolnostiach dospieť k záveru, že skutočne môže dôjsť k naplneniu účelu, ktorému má administratívne zaistenie slúžiť. (...) Veľká pravdepodobnosť udelenia azylu, ktorá by bola zrejmá už v okamihu rozhodovania o zaistení cudzinca by tak podľa názoru ústavného súdu mohla predstavovať prekážku zaistenia cudzinca na účely výkonu administratívneho vyhostenia. Zaistenie takého cudzinca by tak v skutočnosti nemohlo byť považované za vykonané „v rámci konania o vyhostenie“, pretože k vyhosteniu by reálne nemohlo dôjsť. Takéto zaistenie by tak v skutočnosti predstavovalo protiprávne zbavenie osobnej slobody, ktoré by nebolo kryté druhou alternatívou ustanovenia čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, ale naopak, bolo by s ním v rozpore (náleze II. ÚS 147/2013-50 zo dňa 09.10.2013).
42. Správny súd má zato, že veľká pravdepodobnosť udelenia azylu, resp. doplnkovej ochrany žalobcovi, vzhľadom na rozhodovaciu činnosť Migračného úradu v rokoch 2016 a 2017, ktorá mala byť správnemu orgánu zrejmá už v okamihu rozhodovania o zaistení žalobcu, by mohla predstavovať prekážku zaistenia žalobcu.
43. Vzhľadom na podstatnosť vyššie rozvedenej žalobnej námietky súd sa nezaoberal ostatnými žalobnými námietkami a s poukazom na dôvody uvedené vyššie má zato, že zaistenie žalobcu v zmysle ustanovenia § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov nie je účelné a efektívne a je v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.
44. Po zvážení žalobných námietok a vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-SO19-ZAV-38-006/2017 zo dňa 25.10.2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou správneho orgánu odstrániť pochybenia, na ktoré súd poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia.
45. Zároveň v súlade s § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku súd nariadil žalovanému, aby žalobca V. V., nar. XX.XX.XXXX, bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.
46. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.