Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sa/35/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: F. K. J., alias F. K. J., alias P. B. I., alias P. B. I., nar. XX.XX.XXXX, alias XX.XX.XXXX, alias XX.XX.XXXX, alias XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: B. W. Y., trvale bytom: P. Q., P. Q., P. J., B. W. Y., bez platného cestovného dokladu, toho času miesto pobytu Ú. V. G. V. D. W., zastúpený Centrom právnej pomoci, Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava, IČO: 30798841, týka sa Kancelárie Košice, Murgašova 3, 040 01 Košice, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie azylu Policajného zboru Humenné, Nemocničná 1, 066 01 Humenné, o správnej žalobe zo dňa 25.10.2017 o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č.p. PPZ-HCP- PO11-21-011/2017-ZVC zo dňa 18.10.2017, takto

rozhodol:

I./ Správnu žalobu z a m i e t a.

II./ Účastníkom konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Správnou žalobou zo dňa 25.10.2017 (č. l. 1-6 spisu) sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č.p. PPZ-HCP-PO11-21-011/2017-ZVC zo dňa 18.10.2017 a nariadenia jeho bezodkladného prepustenia. Zároveň si uplatnil trovy tohto konania. S napadnutým rozhodnutím nesúhlasil v celom rozsahu z dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav, na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne vec nesprávne právne posúdil. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je nedostatočne odôvodnené v časti stanovej dĺžky doby zaistenia a preto aj nepreskúmateľné.

2. Poukazoval na to, že v prípade žiadateľov o azyl platí základný princíp, respektíve prezumpcia proti zaisteniu cudzinca - žiadateľa o azyl, a to pokiaľ sú k dispozícii v systéme také alternatívy, akými sú napríklad špecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl, potom treba tieto opatrenia uplatniť ako prvé. Ako žiadateľ o azyl je žalobca oprávnený zdržiavať sa na území SR v zariadení pre žiadateľov o azyl, čím by bolo zároveň zabezpečené jeho ubytovanie a úhrada ďalších nevyhnutných finančných nákladov. Jeho zaistenie je preto v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.

3. Takisto namietal, že napadnuté rozhodnutie trpí vadou riadneho odôvodnenia rozhodnutia v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že na zistenie skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o azyl stanovil vo výroku rozhodnutia za čas „čas nevyhnutne potrebný“ najviac do 18.03.2017, teda dobu až piatich mesiacov. Podľa názoru žalobcu žalovaný nesprávne aplikoval ustanovenie § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC, ktoré oprávňuje policajta zaistiť žiadateľa o azyl na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu,

ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. Citované ustanovenie, ani recepčná smernica neoprávňuje žalovaného pozbavovať osobnej slobody žiadateľov o azyl na dobu celého azylového konania v prvom stupni. Z odôvodnenia žalovaného však vyplýva, že tak spravil za účelom rozhodnutia Migračného úradu MV SR o žiadosti žalobcu o azyl, t. j. po dobu celého priebehu prvostupňového azylového konania. Zistenie dôvodov žiadosti o azyl je možné už pri podaní Vyhlásenia o žiadosti o azyl, respektíve po tzv. pohovore prevedenom pred Migračným úradom v konaní o azyl, kedy žiadatelia podrobnejšie rozvedú dôvody k žiadosti o azyl uvedené vo vyhlásení. Navyše v zmysle § 20 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle je Migračný úrad povinný rozhodnúť o žiadosti o azyl v lehote 90 dní od začatia konania a preto aj z toho dôvodu stanovená dĺžka doby zaistenia žalobcu sa javí ako značne neprimeraná a neodôvodnená. Žalovaný neodôvodnil náležite na individuálnom princípe prejednávania veci dĺžku stanovenej doby zaistenia, pričom poukazovala na právny názor Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov vysloveného v Príručke k otázke zaistenia žiadateľov o azyl, ako aj na konštantnú judikatúru súdov Slovenskej republiky.

4. Žalovaný rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-PO11-21-011/2017-ZVC zo dňa 18.10.2017 (č.l. 7-12 spisu) zaistil žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“ resp. „ZoPC“) na základe skutočnosti, že účastník konania požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky (ďalej „SR“) na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC zaistil účastníka konania na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 18.03.2018 a umiestnil ho v Ú. V. G. V. D. W. (ďalej „Ú. W.“).

5. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dňa XX.XX.XXXX bol účastník konania prevzatý od polície Českej republiky v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 (ďalej „Dublinské nariadenie III“). Po predvedení na príslušný policajný útvar bolo voči nemu začaté konanie vo veci administratívneho vyhostenia z územia SR podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC, ktoré bolo prerušené z dôvodu podania žiadosti o udelenie azylu. Následne bol tento odovzdaný na R. U. V. G. B. Z., kde z informačných systémov Ministerstva vnútra SR bolo zistené, že tento vstúpil do schengenského priestoru v roku 2005 nelegálne z územia Ukrajiny na územie SR a jeho cieľovou krajinou bola Nemecká spolková republika.

6. V odôvodnení svojho rozhodnutia rozpísal históriu podávania žiadostí žalobcu o udelenie azylu, kedy tento prvýkrát požiadal o azyl dňa 08.03.2005 pod menom F. K. J., narodený XX.XX.XXXX, pričom dňa 15.07.2005 svojvoľne opustil V. I. B. F.. Následne bol dňa 30.03.2011 vrátený na územie SR z územia ČR podľa Dublinského nariadenia III pod menom P. B. I., narodený XX.XX.XXXX, totožnosť na základe porovnania odtlačkov prstov a opakovane požiadal o udelenie azylu, pričom dňa 16.05.2011 svojvoľne opustil V. I. B. Y.. Dňa 17.10.2017 bol znovu vrátený na územie SR na základe Dublinského nariadenia III z Českej republiky pod menom B. P. I., narodený XX.XX.XXXX, pričom opakovane požiadal o udelenie azylu. Žalovaný konštatoval, že účastník konania počas obidvoch konaní o udelenie azylu opakovane svojvoľne opustil územie SR, čím porušil povinnosti cudzinca uvedené v § 23 ods. 4 písm. c) zákona o azyle. Po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov správny orgán mal za to, že je preukázané, že existuje riziko opätovného úteku účastníka konania z územia SR, nakoľko počas obidvoch predchádzajúcich konaní o udelenie azylu na území SR svojvoľne odišiel zo zariadení Migračného úradu MV SR v dňom 15.07.2005 a 16.05.2011 a bol vrátený z územia ČR podľa Dublinského nariadenia III dňa 30.03.2011 a 17.10.2017.

7. Poukázal na to, že prehodnocoval aj skutočnosti ohľadom účelu zaistenia, t. j. zistenia objektívnych skutočností a dôvodov, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, z ktorých vyplýva, že tento v minulosti porušil povinnosti vyplývajúce mu ako žiadateľovi o azyl zo zákona o azyle, ako aj ostatných príslušných právnych noriem spojených s azylovou procedúrou a utiekol z územia SR, teda existuje vysoké reálne riziko a dôvodná obava, že tento sa opäť pokúsi o útek z územia SR. Podľa názoru žalovaného účastník konania svojou žiadosťou o azyl má za cieľ jednak zlegalizovať svoj pobyt na území SR a jednak snahu dostať sa do azylového zariadenia, ktoré má voľný režim pohybu žiadateľov o azyl a tento voľný režim vzápätí by využil opätovne na útek. Preto usúdil, že reálne riziko úteku účastníka konania v konaní o udelenie azylu trvá a že existuje dôvodné podozrenie, že tento sa opätovne pokúsi o útek z územia SR. Pokiaľ sa týka možnosti alternatívneho zaistenia podľa § 89 ZoPC dodal, že preskúmal všetky skutočnosti a dospel k záveru, že uložením povinnosti hlásenia pobytu by bol ohrozený

účel zaistenia. Rovnako po preskúmaní ekonomickej situácie účastníka konania dospel k záveru, že tento nemá žiadne finančné prostriedky, nedisponuje žiadnym majetkom, na území SR nemá rodinné, respektíve spoločenské väzby. Preto mu neuložil povinnosť v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov, nakoľko vzhľadom na osobu zaisteného a jeho osobné pomery nie je možné z jeho strany zložiť finančnú záruku.

8. Pokiaľ sa týka stanovenej dĺžky doby zaistenia, poukazoval na znenie ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov a § 20 zákona o azyle, v zmysle ktorého ministerstvo v konaní o azyle rozhodne do 90 dní od začatia konania, avšak voči jeho rozhodnutiu je možné podať opravný prostriedok na súd do 30 dní od jeho doručenia. Podľa § 88a ods. 2 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia do 18.03.2018, ktorú stanovil po dôkladnom vyhodnotení osoby účastníka konania, aplikačnej praxe Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, kedy je táto doba potrebná na rozhodnutie k žiadosti o udelenie azylu na území SR, ako aj stanoviska Ú. V. G. V. D. W.. Počas tejto doby bude Migračný úrad Ministerstva vnútra SR skúmať jednotlivé dôvody, ktorými účastník konania odôvodňuje svoju žiadosť o udelenie azylu na území SR. Z daného vyplýva, že doba zaistenia na obdobie 5 mesiacov je postačujúca. Mal za to, že zaistenie účastníka konania je v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, pričom zaistenie účastníka konania na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku, je zákonným pozbavením slobody osoby.

9. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 02.11.2017 (č.l. 16-20 spisu) navrhol správnu žalobcu zamietnuť. K dôvodom uvádzaným v správnej žalobe uviedol, že pokiaľ sa týka alternatív zaistenia, ako špecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl, tieto je možné využiť v prípade prvožiadateľov, ktorí vstúpili na územie SR s úmyslom požiadať o medzinárodnú ochranu, avšak žalobca vstúpil do azylového konania už tretíkrát, pričom v predošlých konaniach nevyčkal do konečného rozhodnutia a opustil zariadene a územie SR. Jeho návrat v rámci dublinského konania bol sťažený, keďže uvádzal inú identitu. Preto mal zato, že keďže žalobca už dvakrát územie SR opustil, existuje dôvodné podozrenie, že tak učiní opätovne, obzvlášť pri vedomí, že voči jeho osobe je vedené konanie vo veci administratívneho vyhostenia. Zaistenie žalobcu považoval za súladné so Smernicou 2013/33/ EÚ z 26.06.2013 s poukazom na čl. 8 ods. 3 bod b) tejto Smernice, ktoré korešponduje so znením ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC v zmysle ktorého bol žalobca zaistený.

10. K námietke, že preskúmavané rozhodnutie trpí vadou riadneho odôvodenia rozhodnutia v časti stanovej dĺžky doby zaistenia uviedol, že žalobca počas obidvoch predošlých konaní o udelenie azylu svojvoľne opustil územie SR a nepočkal na rozhodnutie Migračného úradu. Ustanovenie § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC nestanovuje, že doba zaistenia má trvať len na dobu pohovoru za účelom zistenia dôvodov k žiadosti o azyl, ale ako z jeho dikcie vyplýva „na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku“. Doplnil, že zaistenie na dobu piatich mesiacov stanovil po dôkladnom vyhodnotení osoby žalobcu s prihliadnutím k lehote uvedenej § 20 zákona o azyle, ktorú možno i opakovane predĺžiť, pričom sa tak môže stať v odôvodnených prípadoch, keď existujú relevantné dôvody, či už na strane štátneho orgánu alebo žiadateľa o azyl, prečo nebolo možné z časového hľadiska ukončiť zisťovanie podkladov pre rozhodnutie. Počas tejto doby Migračný úrad skúma jednotlivé dôvody, ktorými žiadateľ odôvodňuje svoju žiadosť o udelenie azylu na území SR. Zdôraznil, že počas lehoty zaistenia bude Migračný úrad rozhodovať o jeho žiadosti o udelenie azylu a zaistením bude zabezpečené, že žalobca bude počas celej doby azylovej procedúry prítomný na území SR, keďže účelom zaistenia je mať osobu fyzicky k dispozícii, aby mohli byť zhromaždené všetky objektívne dôkazy potrebné v azylovom konaní. V prípade udelenia azylu alebo poskytnutia doplnkovej ochrany bude žalobca okamžite prepustený zo zaistenia a v prípade neudelenia sa bude pokračovať v konaní o administratívnom vyhostení žalobcu z územia SR.

11. Z Vyhlásenia cudzinca zo dňa 18.10.2017 (nachádzajúcom sa v administratívnom spise žalovaného) súd zistil, že dňa 18.10.2017 žalobca požiadal o udelenie azylu preto, lebo utiekol z B., nakoľko bol členom skupiny s názvom K. B., ktorá sa chcela presadzovať za slobodu prejavu a vierovyznania a nakoľko po ňom bolo vyhlásené pátranie, musel kvôli komunistickému režimu náhle opustiť krajinu, lebo mu hrozilo väzenie.

12. Podľa § 2 ods. 1, písm. f) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), Na účely tohto zákona sa rozumie f) neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.

13. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky, ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.

14. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.

15. Podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky b) na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.

16. Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

17. Podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, Žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. a), b), c) alebo písm. e) nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. d) nesmie presiahnuť čas zaistenia podľa § 88 ods. 4.

18. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.

19. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.

20. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

21. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

22. Podľa článku 8 bod 3 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (prepracované znenie), Žiadateľa možno zaistiť iba: b) na účely zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko úteku žiadateľa.

23. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

24. Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

25. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

26. Pokiaľ sa týka žalobných námietok žalobcu voči rozhodnutiu žalovaného súd právne uzatvára:

27. Podstatnou pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia je tá skutočnosť, či boli dané dôvody zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC a či tieto v čase rozhodovania súdu aj trvajú.

28. Predmetom súdneho preskúmania bolo rozhodnutie žalovaného č. p. PPZ-HCP-PO11-21-011/2017- ZVC zo dňa 18.10.2017, ktorým žalovaný v zmysle § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC zaistil žalobcu na základe tej skutočnosti, že je žiadateľom o udelenie azylu na území SR na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku a stanovil dĺžku doby zaistenia žalobcu do 18.03.2018.

29. Predpokladom zaistenia žalobcu v zmysle citovaného ustanovenia je naplnenie účelu zaistenia tým, že počas zaistenia sa majú zistiť skutočnosti, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by nebolo možné získať bez zaistenia, pričom musí byť súčasne splnená aj ďalšia zákonná podmienka, a to existencia rizika jeho úteku. Rovnako Z obsahu citovaného zákonného ustanovenia okrem iného vyplýva, že žiadateľa o udelenie azylu možno zaistiť len za predpokladu, ak na dosiahnutie účelu nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky.

30. Dané ustanovenie teda oprávňuje na zaistenie žiadateľa o udelenie azylu, pričom samotné podanie žiadosti o udelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej konania, keďže konanie podľa osobitného predpisu (zákona o azylu) nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté (§ 88 ods. 3 ZoPC).

31. V prvom rade je potrebné zdôrazniť a je nevyhnutné, aby si danú skutočnosť uvedomil aj žalobcu, že tento prvýkrát požiadal o azyl dňa 08.03.2005. Po svojvoľnom opustení pobytového tábora (15.07.2005) bol podľa Dublinského nariadenia III vrátený na územie SR z územia ČR dňa 30.03.2011. Následne opätovne opustil pobytový tábor (16.05.2011) a znova bol vrátený na územie SR podľa predmetného nariadenia dňa 17.10.2017, pričom opätovne požiadal o azyl dňa 18.10.2017. Rovnako nie je bez významu tá skutočnosť, že vystupoval v členských krajinách EÚ pod rôznymi identitami. Preto má súd zato, že zaistenie žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC je nevyhnutné na zistenie tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, nakoľko vzhľadom na jeho správanie sa (svojvoľné opustenie pobytových táborov, následné vrátenie na základe Dublinského nariadenia III a opätovné podávanie žiadosti o azyl) v jeho prípade je nielenže splnená podmienka existencie rizika jeho úteku, ale táto existencia rizika úteku je mimoriadne vysoká. Možno sa len stotožniť so správnou úvahou žalovaného, že žalobca svojou žiadosťou o azyl má za cieľ jednak zlegalizovať svoj pobyt na území SR a jednak snahu dostať sa do azylového zariadenia, ktoré má voľný režim pohybu žiadateľov o azyl a tento voľný režim vzápätí využiť opätovne na útek.

32. Súd sa rovnako stotožňuje so správnou úvahou žalovaného o nemožnosti využiť alternatívne formy zaistenia podľa § 89 ZoPC, nakoľko v jeho prípade nie je možné využiť alternatívu hlásenia pobytu, nakoľko v jeho prípade je daná existencia rizika úteku s poukazom na skutočnosti uvedené vyššie, čím by v konečnom dôsledku bol zmarený účel zaistenia. Takisto žalobca nedisponuje finančnou hotovosťou, ani žiadnym majetkom, pričom na území SR nemá rodinné, ani iné spoločenské väzby, preto v jeho prípade nebolo možné mu uložiť ani povinnosť zloženia finančnej záruky. Teda vzhľadom na tieto skutočnosti námietka žalobcu, že mal byť umiestnený v zariadení pre žiadateľov o azyl, neobstojí.

33. Žalobca v správnej žalobe namietal aj stanovenú dĺžku doby zaistenia. Ohľadne tejto námietky súd poukaze na ustanovenie § 20 ods. 1 zákona o azyle, v zmysle ktorého má ministerstvo (Migračný

úrad) povinnosť rozhodnúť o žiadosti o azyl v lehote 90 dní od začatia konania, prípadne za splnenia zákonom stanovených podmienok sa táto lehota môže predĺžiť. Na základe napadnutého rozhodnutia bol žalobca zaistený dňom XX.XX.XXXX o XX.XX hod.. Súd o správnej žalobe zo dňa 25.10.2017, ktorej predmetom bolo preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného, rozhodol dňa 15.11.2017. Aj keď sa možno čiastočne prikloniť k názoru žalobcu, že stanovená dĺžka doby zaistenia žalobcu do 18.03.2018 sa môže javiť ako značne neprimeraná a neodôvodnená v súčasnej dobe sa však zaistenie žalobcu javí ako dôvodné a opodstatnené, pričom lehoty stanovené zákonom o azyle pre rozhodnutie Migračného úradu uplynú až začiatkom roka 2018. Preto súd v súčasnom štádiu zaistenia nepovažuje stanovenú dĺžku doby zaistenia za neprimeranú. Týmto rozhodnutím zároveň nie je odňaté právo žalobcu na podanie žaloby o prepustenie zo zaistenia podľa § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku v prípade pominutia dôvodov zaistenia.

34. Záverom súd konštatuje, že zaistenie žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov vzhľadom na vyššie uvedené je plne v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a s poukazom na nedôvodnosť žalobných námietok aj účelne a efektívne, tak ako to vyžaduje judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva.

35. Preto súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia správnu žalobu zo dňa 25.10.2017 podľa § 229 Správneho súdneho poriadku zamietol, majúc zato, že táto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je dôvodná.

36. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že nepriznal ich náhradu účastníkom konania, nakoľko žalobca nebol v konaní úspešný a žalovanému právo na náhradu trov konania nepatrí.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,

f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.