Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_3CoE-409-2016.pdf
PDF · 97.85 KB
Case nature
Area
Subarea
3CoE/409/2016
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Žovinca a sudcov JUDr. Janky Klčovej a JUDr. Kataríny Stanislavskej v exekučnej veci oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 36 432 105, zastúpený: JUDr. Veronika Kubriková, PhD., advokát, so sídlom Martinčekova č. 13, Bratislava, proti povinnému: Z. I., nar. XX.X.XXXX, bytom Y. XXX, Y., vedenej súdnym exekútorom: JUDr. Pavel Halás, Exekútorský úrad so sídlom Popradská 70, Bratislava, o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o vymoženie 1.176,23 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Galanta č. k. 25Er/394/2015-16 zo dňa 15. augusta 2016, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie prvým výrokom zastavil exekučné konanie a druhým výrokom náhradu trov exekučného konania súdnemu exekútorovi nepriznal. Exekučným titulom bol právoplatný a vykonateľný rozhodcovský rozsudok sp. zn. WHA0110190 zo dňa 16.6.2010, ktorý vydal Stály rozhodcovský súd zriadený pri Rozhodcovská, Arbitrážna a Mediačná, a.s. (ďalej len „RAM“). Svoje rozhodnutie odôvodnil právne § 161 ods. 1, 2, § 230 C.s.p., § 47 ods. 3 veta druhá Exekučného poriadku. Vecne zdôvodnil napadnuté uznesenie tým, že súd prvej inštancie v rámci skúmania podmienok konania lustráciou zistil, že na súde prvej inštancie bolo vedené konanie pod sp.zn. 15Er/1216/2010, pričom uznesením č.k. 15Er/1216/2010-29 zo dňa 13.5.2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie, ktorým súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia nadobudlo právoplatnosť dňa 4.6.2012. Predmetom konania 15Er/1216/2010 bolo vymoženie sumy vo výške 1.176,23 eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., č.k. WHA0110190 zo dňa 16.6.2010. Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie konštatoval existenciu prekážky veci rozhodnutej a v súlade s ust. § 161 ods. 2 CSP s poukazom na ust. § 232 CSP konanie zastavil.
2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený a domáhal sa ním, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bude vyhovené, alternatívne, napadnuté uznesenie v celom rozsahu zruší a vec vráti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V podrobných dôvodoch odvolania namietal, že exekučný súd prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a nebol príslušný konať ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku. O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Ďalej uviedol, že rozhodcovská doložka bola naformulovaná a dojednaná na základe splnenia zákonnej povinnosti banky podľa § 93b zákona o bankách. Taktiež namietal nesprávnu aplikáciu § 53 a ods. 4 OZ a porušenie § 153 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). Z dôvodu absencie akýchkoľvek
dôkazov pre právne závery v rozhodnutí je nezákonné skúmať platnosť rozhodcovskej doložky a konštatovať, že spôsobila hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach ku škode spotrebitelia bez uvedenia, v čom má údajná nerovnováha spočívať. Exekučný súd nijako neskúmal vôľu povinného a teda nebol preukázaný jej nedostatok pri uzatváraní rozhodcovskej doložky, ale rovno ju označil za neplatnú, nerešpektujúc princíp zmluvnej slobody. Ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku, súd sa nevyjadril, akým iným spôsobom by si slabšia strana svoj osud v závažnej veci, akou by bol prípadný neskorší proces, dokázala náležite naplánovať. Rozhodcami pôsobiacimi v rozhodcovskom konaní pred stálym rozhodcovským súdom sú pritom výhradne odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním, pochádzajúce z geograficky rôznych oblastí Slovenskej republiky, čo zabezpečuje prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán, dlžníka ako spotrebitelia nevynímajúc. Tiež uviedol, že exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol tento vydaný, keďže doručený rozhodcovský rozsudok má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, teda je tu prekážka právoplatne rozsúdenej veci „ res iudicata“. Poukázal na nález Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012, podľa ktorého záver o značnej nerovnováhe nemožno získať inak, než dôkladným preskúmaním každej jednotlivej klauzuly a porovnaním so stavom, aký by tu existoval bez jej existencie. Bez ohľadu na záver, ku ktorému exekučný súd dospeje, ide v jednom i v druhom prípade o právny následok viazaný na konkrétne skutkové zistenia, zistené z vykonaných dôkazov. Občiansky súdny poriadok, Exekučný poriadok a ani ZoRK neposkytujú pritom žiadnu oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovského rozsudku rozhodovať ako súd, konajúci vo veci samej a teda napríklad vykonať vo veci samej dokazovanie alebo rozsudok zrušiť či zmeniť jeho výrok. K aplikácii sekundárneho práva európskej únie súdom prvého stupňa uviedol, že smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Vzhľadom na uvedené nie je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o smernicu EHS č. 93/13/EHS. Pokiaľ by súd uvažoval o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, nie je možné brať do úvahy ani judikatúru ESD, nakoľko táto judikatúra vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne, alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nie je voči jednotlivcom, a teda ani voči účastníkom tohto konania, bezprostredne záväzná. V odvolaní tiež vytkol súdu prvého stupňa porušenie princípu právnej istoty a legitímnych očakávaní, keď exekučné súdy v skutkovo a právne obdobných veciach poverenie vydávajú aj zamietajú. Poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave a Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorými boli zrušené uznesenia okresných súdov, ktorými bola zamietnutá žiadosť o udelenie poverenia v obdobných veciach. Skúmanie materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, ktorým je rozhodcovské rozhodnutie, má svoje limity, ktorými sú predmet skúmania, ktorým je rozhodcovský rozsudok v rozsahu § 40 ods. 1 písm. a) a b) ZoRK, to znamená, že predmetom skúmania je plnenie vyplývajúce z rozhodcovského rozhodnutia, teda nie okolnosti, ktoré predchádzali vydaniu tohto exekučného titulu. Objektívna nemožnosť plnenia môže byť právna alebo faktická. Plnenie možno považovať za právne nedovolené vtedy, keď svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo keď zákon obchádza. Vytkol súdu prvého stupňa neprimerané zvýhodňovanie povinného pred exekučným súdom a to v tom smere, že exekučný súd nahrádza pasivitu povinného bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek úkon. Odvolateľ vyslovil názor, že rozhodcovský rozsudok nemožno preskúmať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“), nakoľko predmetný rozsudok má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 ZoRK). Konkrétne to teda znamená, že rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd v zmysle § 159 ods. 2 OSP viazaný rovnako ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu. Ďalej taktiež namieta, že úverová zmluva, ktorej plnenie je predmetom konania predstavuje štandardnú úverovú zmluvu, ktorou bol poskytnutý úver bankou, ktorá bola zriadená a pôsobí v Slovenskej republike v súlade s ustanoveniami zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a podlieha dohľadu Národnej banky Slovenska. Nejde teda o žiadny nebankový subjekt mimo dohľadu Národnej banky Slovenska. Taktiež uviedol, že zmluva o úvere bola uzavretá medzi povinným a Poštovou bankou, a. s.. Táto banka je podnikateľským subjektom, ktorý svoju činnosť vykonáva na základe bankového povolenia Národnej banky Slovenska. Taktiež namieta, že zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere v ustanovení § 93b ods. 1 zakotvil povinnosť bánk ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov (teda i zo zmlúv o úvere) budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa zákona o rozhodcovskom konaní. Text predmetnej rozhodcovskej doložky neobsahoval žiadnu alternatívu k rozhodcovskému konaniu v súlade so zákonnou definíciou „rozhodcovskej zmluvy“ v § 3 ods. 1 ZoRK ako i v súvislosti s ustálenou praxou v odbore. Rozhodcovská doložka bola naformulovaná a dojednaná
na základe splnenia zákonnej povinnosti banky a ako taká nemôže predstavovať (nevynímajúc zreteľ zo zásady zákazu retroaktivity v právnom poriadku Slovenskej republiky) neprijateľnú podmienku. Uviedol, že exekučný súd svojim postupom znemožnil uplatniť právo oprávneného priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku.
3. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP a § 37 ods. 1 E. p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 a § 357 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je vecne správne.
4. Odvolacím súdom bolo zistené, že vo veci rovnakých účastníkov konania prebehlo na súde prvej inštancie exekučné konanie pod spisovou značkou 15Er/1216/2010. Zároveň odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie v predmetnej veci uznesením č.k. 15Er/1216/2010-79 zo dňa 16.12.2013 prvým výrokom zastavil exekučné konanie, ktoré bolo vedené na uspokojenie pohľadávky oprávneného vo výške 1.176,23 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, a to na základe toho istého rozhodcovského rozsudku. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 2.1.2014 v časti prvého výroku.
5. Podľa § 9a ods. 1 E. p. ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia CSP.
6. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
7. Podľa § 161 ods. 1, 2 CSP ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“). Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
8. Podľa § 230 CSP ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova.
9. Citované ustanovenie § 230 CSP vyjadruje tzv. materiálnu právoplatnosť rozsudku, ktorou sa rozumie jeho záväznosť a nezmeniteľnosť, a ktorá sa prejavuje ako prekážka brániaca novému prejednaniu veci, tzv. prekážka veci právoplatne rozhodnutej. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej (res iudicata) je považovaná za tzv. neodstrániteľný nedostatok (podmienku) konania podľa § 161 CSP (pôvodne § 159 ods. 3 O. s. p.), ktorý má za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť podľa § 161 ods. 2 CSP.
10. Hoci E. p. neupravuje otázku prekážky veci právoplatne rozhodnutej, nie je možné bez ďalšieho vyvodiť, že nemožno použiť úpravu tejto otázky zakotvenú v ustanoveniach CSP, pretože takýto záver by bol v priamom rozpore s výslovným znením cit. ustanovenia § 9a E. p. (pôvodne § 251 ods. 4 Občiansky súdny poriadok, ďalej len „O. s. p.“, účinný do 30. júna 2016).
11. Na tejto skutočnosti nič nemení fakt, že E. p. upravuje osobitne tzv. prekážku litispendencie v § 36 ods. 3, pretože takéto legislatívne riešenie nie je v rozpore s ustanovením § 9a E. p. (pôvodne § 251 ods. 4 O. s. p., účinný do 30. júna 2016), ktoré predpokladá tzv. subsidiárne použitie CSP (pôvodne O. s. p.), teda jeho použitie v prípadoch, ak E. p. určité aspekty konania neupravuje.
12. Pretože prekážka právoplatne rozhodnutej veci nie je v E. p. výslovne upravená, je potrebné použiť subsidiárne ustanovenia CSP, ale súčasne je potrebné zohľadniť aj špecifiká exekučného konania. V občianskom sporovom konaní platí, že pokiaľ bolo rozhodnuté procesne, a teda nie meritórne, nepredstavuje rozhodnutie o zastavení konania prekážku res iudicata.
13. V exekučnom konaní je pritom potrebné vo vzťahu k možnému meritórnemu či procesnému charakteru rozhodnutiu rozlišovať tri spôsoby rozhodnutia, a to 1/ zastavenie exekučného konania, 2/ zamietnutie žiadosti a 3/ zastavenie exekúcie.
14. I. E. p. upravuje zastavenie „exekučného konania“ z dôvodov litispendencie (§ 36 ods. 3), späťvzatia návrhu na začatie exekučného konania podaného pred poverením exekútora vykonaním exekúcie (§ 38 ods. 3), neodstránenia vád návrhu na vykonanie exekúcie oprávneným (§ 40 ods. 2) a právoplatného zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia (§ 44 ods. 4). V zmysle vyššie uvedeného výkladu bolo možné i zastavenie exekučného konania v zmysle § 251 ods. 4 O. s. p. (účinného do 30. júna 2016) v spojení s iným ustanovením O. s. p., od 1. júla 2016 v zmysle § 9a E. p.. U všetkých týchto rozhodnutí ide o rozhodnutia procesného charakteru.
15. II. V prípade zamietnutia žiadosti sa exekučný súd musí s celou vecou vyporiadať podľa § 44 E. p., teda musí preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Preskúmaním týchto podkladov následne usúdi, či bude súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie udelené alebo nie. Ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne, pričom v takom prípade ide vždy o vecné rozhodnutie.
16. V prípade prekážky rozhodnutej veci pritom nejde o posúdenie vyššie uvedených listín, pretože súd mal preukázané, že tieto skutočnosti už boli posudzované v inom konaní, ktoré je právoplatne skončené, teda je tu prekážka rozhodnutej veci, kedy vec treba posudzovať výlučne z procesného hľadiska, a to v zmysle 9a E. p., s použitím § 160 ods. 2 a § 230 CSP (pôvodne § 251 ods. 4, § 104 ods. 1, § 159 ods. 3 O. s. p., účinného do 30. júna 2016).
17. III. V exekučnom konaní však môže dôjsť k zastaveniu exekúcie (t. j. štádium konania po udelení poverenia) aj z dôvodov hmotnoprávnych, ktoré možno stavať na rovnakú úroveň ako zamietnutie návrhu v základnom sporovom konaní. V takomto prípade predstavuje zastavenie exekúcie prekážku veci právoplatne rozhodnutej. Ak však dôjde k zastaveniu exekúcie z procesných dôvodov, napr. oprávnený navrhne zastavenie exekúcie, nebráni neskôr oprávnenému prekážka veci rozhodnutej v tom, aby návrh na vykonanie exekúcie podal znovu. V tejto súvislosti bude dôležité posúdiť, ktorý dôvod zastavenia exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 a prípadne aj ods. 2 E. p. exekučný súd použije.
18. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu zistil, že konaniu v prejednávanej veci predchádzalo už právoplatne skončené konanie vedené na súde prvej inštancie pod sp. zn. 15Er/1216/2010 a že dôvodom zastavenia exekúcie v tejto predchádzajúcej veci bolo zistenie neprijateľnej zmluvnej podmienky v podobe rozhodcovskej doložky majúcej založiť právomoc rozhodcovského súdu. Preto šlo jednoznačne o vecné rozhodnutie zakladajúce prekážku veci rozhodnutej. Exekučný súd totiž skúmal hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie, o ktorej právoplatne rozhodol. Nie je potom dôvodné ani hospodárne, aby súd opätovne preskúmaval tú istú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie, o ktorej už raz právoplatne rozhodol. Ak teda došlo k zastaveniu exekúcie, ide síce z hľadiska formy o procesné rozhodnutie (ktorým sa konanie končí), ktoré však právoplatne vyriešilo hmotnoprávny predpoklad vykonania exekúcie, teda hmotnoprávnu otázku (a tým je obdobné rozhodnutiu o zamietnutí návrhu v základnom sporovom konaní), ktorú v zmysle cit. § 230 CSP nie je možné prejednávať znova.
19. Vzhľadom k tomu, že v prejednávanej veci ide o exekučné konanie týkajúce sa totožných účastníkov a totožného exekučného titulu, ktorý už raz bol súdom preskúmaný a z dôvodu jeho nespôsobilosti bola exekúcia právoplatne zastavená, odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci existuje prekážka res iudicata, ktorá je neodstrániteľným nedostatkom konania, na ktorý súd musí podľa § 161 ods. 1 CSP prihliadať kedykoľvek za konania.
20. Procesné podmienky už pojmovo naznačujú, že podmieňujú svojím splnením možnosť účastníkov konania uplatňovať svoje právo na súdnu ochranu. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (týkajúcej sa práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), na ktorú oprávnený poukazuje, sa neposkytuje súdna ochrana opätovnému hoci riadne uplatnenému právu účastníka konania, ak o veci už raz bolo právoplatne rozhodnuté (prekážka res iudicata). Z uvedeného záveru nemôžu byť vyňaté ani exekučné konania, pretože podstatou uvedenej procesnej podmienky (v danom konaní) je zabrániť duplicitnému (prípadne viacnásobnému), opakovanému prieskumu rozporu exekučného titulu so zákonom (v danom prípade rozhodcovského rozsudku), zahrňujúceho aj hmotné právo. Preto ak v exekučnom konaní vedenom pred súdom prvého stupňa sp.zn. 15Er/1216/2010 bolo právoplatne rozhodnuté o rozpore rozhodcovského rozsudku RAM č. k. WHA0110190 zo dňa 16.6.2010
so zákonom (nespôsobilý exekučný titul), bolo tým právne záväzne rozhodnuté o neexistencii práva oprávneného na vedenie exekúcie proti povinnému, na základe totožného exekučného titulu.
21. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov uznesenie súdu prvej ako vecne správne v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
22. O trovách odvolacieho konania potom nerozhodoval, pretože tu nešlo o konečné rozhodnutie.
23. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).