Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_20Csp-44-2017.pdf
PDF · 124.18 KB
Case nature
Area
Subarea
20Csp/44/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Liptovský Mikuláš, sudkyňou JUDr. Martinou Mochnáčovou, v právnej veci žalobkyne: J. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom W. C. XXX, XXX XX W.Ý. R., zastúpená advokátom JUDr. Vladimírom Sidorom, so sídlom Železničná 4/A, 920 01 Hlohovec, IČO: 42 256 593, proti žalovanému: Provident Financial, s.r.o., so sídlom Mlynské nivy 49, 821 09 Bratislava, IČO: 35 805 731, zastúpený spoločnosťou De minimis, spol. s r. o., so sídlom Lovinského 22, 811 04 Bratislava, IČO: 36 868 949, v spore o zaplatenie 150,- s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žaloba sa zamieta.
II. Žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou okresnému súdu dňa 15. 03. 2017 sa žalobkyňa domáhala proti žalovanému zaplatenia sumy 100,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 100,- eur od 08. 02. 2017 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, ako aj náhrady trov konania. Uviedla, že dňa 02. 11. 2015 uzavrela so žalovaným Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 613470894, na základe ktorej jej bol poskytnutý úver vo výške 2.300,- eur s úrokom vo výške 15%, RPMN 39,57%, výškou týždennej splátky 31,25 eur (posledná splátka 33,79 eur), s počtom splátok 100 a celkovou čiastkou, ktorú mala zaplatiť 3.124,54 eur. Poukázala na to, že uvedená zmluva nie je v súlade s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa, predovšetkým s ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Poukázala na fakt, že žalovaný v zmluve neuviedol spôsob započítania splátky úveru na istinu, úroky a poplatky, ako to vyžaduje zákon o spotrebiteľských úveroch (ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l/ zákona č. 129/2010 Z. z.). Na naplnenie danej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere nestačí uviesť výšku splátky, ale je potrebné určiť, aká časť splátky je poukazovaná na jednotlivé jej zložky, teda istinu, úrok, poplatky, príp. iné. Na podporu svojho názoru odkázala na niektoré rozhodnutia, napr. rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/214/2016 zo dňa 28. 06. 2016, rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co/523/2014 zo dňa 25. 06. 2014, rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23Co/65/2015 zo dňa 25. 01. 2016. V zmluve ďalej absentoval termín konečnej splatnosti úveru (rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17Co/2/2015 zo dňa 14. 07. 2015, rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn., 2C/72/2015 zo dňa 29. 01. 2016, rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 16Co/265/2015 zo dňa 18. 02. 2016), doba trvania zmluvy (rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23Co/158/2013 zo dňa 24. 02. 2014), adresa veriteľa na podanie reklamácie a sťažnosti (tento údaj bol uvedený v zmluve až za podpisom žalobcu; uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/245/2010 zo dňa 30. 11. 2011, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co/703/2014). Na základe uvedených skutočností považovala žalobkyňa zmluvu o spotrebiteľskom úvere za neplatnú, eventuálne poskytnutý úver posúdila ako bezúročný a bez poplatkov, čo znamená, že mala splatiť úver len do výšky skutočnej istiny, ktorá sa
rovná úveru vo výške 2.300,- eur. Žalobkyňa zaplatila žalovanému sumu vo výške minimálne 2.400,- eur, teda o 100,- eur viac, ako si požičala. Preplatok vo výške 100,- eur tak zakladá bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobkyne v zmysle ustanovenia § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa si v spore uplatnila aj zákonný úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 100,- eur od 08. 02. 2017, kedy žalovaný vyhotovil odpoveď na predsporovú výzvu (t.j. najneskôr v tento deň už žalovaný vedel o bezdôvodnom obohatení a mal možnosť ho zaplatiť na účet žalobkyne). Žalobkyňa v žalobe zároveň požiadala súd, aby bol žalovaný vyzvaný na predloženie úplného výpisu splácania úveru, z ktorého bude zrejmé, v akej výške bol žalobkyni úver poskytnutý, aký je stav splátok a v akej výške bol úver žalobkyňou splatený vrátane spôsobu započítavania jednotlivých úhrad na istinu alebo príslušenstvo úveru. Ak totiž vznikol žalobcovi ešte vyšší preplatok nad žalovanú sumu, je žalovaný povinný aj tento preplatok žalobkyni vrátiť. Žalobkyňa požiadala žalovaného o vydanie potvrdenia o jednotlivých čiastkových úhradách dlhu, z ktorého by bolo zrejmé, v akej výške bol už dlh splnený. Žalovaný na túto výzvu nereagoval, resp. potvrdenie pre žalobkyňu odmietol vydať a nesplnil si tak zákonom uloženú povinnosť vyplývajúcu veriteľovi z ustanovenia § 569 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V dôsledku uvedeného konania veriteľa je dlžník oprávnený resp. priamo nútený okolnosťami a neoprávneným konaním žalovaného domáhať sa aj prostredníctvom súdu, aby žalovaný svoju povinnosť splnil a potrebné potvrdenie predložil. Žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že už len samotná nemožnosť zistenia skutočnej výšky dlhu v ktoromkoľvek štádiu splácania, spôsobuje hrubú nerovnováhu medzi veriteľom a dlžníkom. Táto neprehľadnosť splátok a ich započítavania slúži výhradne záujmu veriteľa (ktorý toto neoprávnené konanie ešte podstatne zhoršuje tým, že odmieta dlžníkom vydať akékoľvek potvrdenie o splátkach) a spotrebiteľ ako slabšia zmluvná strana je nútený takéto svojvoľné a nezákonné konanie znášať. Veriteľ je povinný v prípade súdom uloženej povinnosti predložiť potrebné dokumenty a informácie, t. j. v tomto prípade najmä predložiť prehľad jednotlivých splátok a spôsob započítania čiastkových plnení na zostávajúcu výšku záväzku dlžníka. Súčasne s podaním žaloby žalobkyňa navrhla nariadiť neodkladné opatrenie, ktorým by súd uložil žalovanému, aby pre účely zabezpečenia budúceho výkonu rozhodnutia vo vzťahu k žalobcovi zložil do úschovy na Okresnom súde Liptovský Mikuláš peňažnú sumu vo výške 161,- eur, a to do 7 dní od doručenia tohto uznesenia. K žalobe bola pripojená Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 613470894 zo dňa 02. 11. 2015, Predsporová výzva zo dňa 10. 11. 2016, Vyjadrenie k predsporovej výzve zo dňa 08. 02. 2017, ako aj internetové články o odchode žalovaného zo Slovenska. Konanie bolo zaevidované pod sp. zn. 20Csp/44/2017. 2. Žalobou doručenou okresnému súdu dňa 15. 03. 2017 sa žalobkyňa domáhala proti žalovanému zaplatenia sumy 50,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 50,- eur od 08. 02. 2017 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, ako aj náhrady trov konania. Uviedla, že dňa 12. 12. 2013 uzavrela so žalovaným Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 570805160, na základe ktorej jej boli poskytnuté finančné prostriedky vo výške 180,- eur s úrokom vo výške 22,38%, RPMN 70,38%, výškou týždennej splátky 4,04 eur (posledná splátka 3,74 eur), s počtom týždenných splátok 60 a celkovou sumou splatnou spotrebiteľom 242,10 eur. Uvedená zmluva bola podľa názoru žalobkyne v rozpore s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa, ako aj so zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, pričom poukázala na absenciu jednotlivých náležitostí - neuvedenie výšky splátok istiny, úrokov a poplatkov, absenciu termínu konečnej splatnosti, absenciu doby trvania zmluvy a absenciu adresy veriteľa na podanie reklamácie a sťažnosti. Pri odôvodňovaní svojho nároku vychádzala z rovnakej argumentácie, ako sa uvádza v žalobe podanej v konaní vedenom pod sp. zn. 20Csp/44/2017. Žalobkyňa tiež uviedla, že v zmluve bola neplatne dohodnutá výška úrokovej sadzby, keďže táto nezodpovedá výške priemernej úrokovej miery z úverov peňažných ústavov v čase uzavretia zmluvy. Podľa tabuľky priemerných úrokových mier z úverov obchodných bánk, uverejnenej na internetovej stránke T., bola priemerná hodnota ročnej úrokovej sadzby 11,02% pre podobné typy úverov so začiatočnou fixáciou úrokovej sadzby v mesiaci december 2013. V zmysle zmluvy je dohodnutá ročná úroková sadzba úveru 22,38%. Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, čo znamená, že výška úrokov sa nesmie priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. Keďže dohodnutá výška úrokovej sadzby viac ako dvojnásobne prevýšila mieru z úverov obchodných bánk v čase uzavretia predmetných zmlúv, ide o neplatný právny úkon. Na podporu svojho názoru odkázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1MCdo/1/2009 zo dňa 31. 07. 2009, rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/114/2014 zo dňa 05. 11. 2014, sp. zn. 20Co/3/2015 a 8Co/112/2014. Žalobkyňa považovala zmluvu o spotrebiteľskom úvere za neplatnú, eventuálne poskytnutý úver zo zmluvy za bezúročný a bez poplatkov, čo znamená, že žalobkyňa mala povinnosť splatiť úver len do výšky skutočnej istiny, ktorá sa rovná výške úveru v sume 180,- eur. Žalobkyňa vyplatila žalovanému sumu vo výške minimálne 230,- eur, teda o 50,- eur viac, ako si požičala. Preplatok vo výške 50,- eur tak zakladá bezdôvodné
obohatenie žalovaného na úkor žalobkyne v zmysle ustanovenia § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa si rovnako uplatnila úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 50,- eur od 08. 02. 2017, kedy žalovaný vyhotovil odpoveď na predsporovú výzvu (t.j. najneskôr v tento deň už žalovaný vedel o bezdôvodnom obohatení a mal možnosť ho zaplatiť na účet žalobkyne). Žalobkyňa rovnako žiadala súd, aby bol žalovaný vyzvaný na predloženie úplného výpisu splácania úveru zo strany žalobcu, pričom v podrobnostiach argumentovala obdobne, ako sa to uvádza v žalobe podanej v konaní pod sp. zn. 20Csp/44/2017. Súčasťou žaloby bol návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, predmetom ktorého malo byť uloženie povinnosti žalovanému zložiť do úschovy okresného súdu sumu 100,- eur. K žalobe bola pripojená Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 570805160 zo dňa 12. 12. 2013, Predsporová výzva zo dňa 10. 11. 2016, Vyjadrenie k predsporovej výzve zo dňa 08. 02. 2017, ako aj internetové články o odchode žalovaného zo Slovenska. Konanie o žalobe týkajúcej sa úveru č. 570805160 bolo zaevidované pod sp. zn. 20Csp/45/2017.
3. Okresný súd uznesením sp. zn. 20Csp/44/2017 zo dňa 07. 04. 2017 spojil na spoločné konanie vec vedenú na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 20Csp/45/2017 s vecou vedenou na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 20Csp/44/2017. Spoločné konanie bolo následne vedené pod sp. zn. 20Csp/44/2017. 4. Uznesením sp. zn. 20Csp/44/2017 zo dňa 12. 04. 2017 okresný súd zamietol návrh na nariadenie neodkladného opatrenia spočívajúceho v zložení peňažnej sumy 161,- eur a sumy 100,- do úschovy súdu pre účely zabezpečenia budúceho výkonu rozhodnutia. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 06. 05. 2017.
5. Žalovaný vo vyjadrení k podanej žalobe vyslovil nesúhlas s argumentáciou žalobkyne. Uviedol, že žalobkyňa odkázala na niekoľko marginálnych súdnych rozhodnutí, prevažne okresných súdov, súvisiacich so zmluvami o spotrebiteľskom úvere. Zdôraznil, že predmetom súdneho konania na základe žalobkyňou podanej žaloby sú len tie rozhodujúce skutočnosti, ktoré sú opísané v ňou podanej žalobe, teda nie skutočnosti opísané v súdnych rozhodnutiach, na ktoré žalobkyňa odkazuje (§ 132 ods. 2 CSP). Tiež uviedol, že doposiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté o určení zmluvnej podmienky v ním uzatváraných spotrebiteľských zmluvách za neplatnú z dôvodu jej neprijateľnosti, ani nebolo doposiaľ právoplatne nepriznané plnenie z dôvodu neprijateľnosti zmluvnej podmienky v jednotlivých spotrebiteľských zmluvách. Pokiaľ žalobkyňa odkázala na rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne, Krajského súdu v Žiline, Krajského súdu v Trnave, Krajského súdu v Prešove, ako aj Krajského súdu v Košiciach, tieto sa netýkajú žalovaného. V súvislosti s argumentáciou o absencii termínu konečnej splatnosti úveru, žalovaný argumentoval tým, že zmluva jednoznačne uvádza: „termín splatnosti poslednej splátky, a teda konečnej splatnosti úveru a dlžnej sumy je siedmy deň 60./100. týždňa po dni uzavretia zmluvy.“ Z uvedeného je zrejmé, že zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje presný a nezameniteľný jeden deň, kedy dôjde ku konečnej splatnosti predmetného spotrebiteľského úveru, ak si bude žalobkyňa plniť svoje povinnosti presne podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere a nesplatní úver predčasne, alebo nebude v omeškaní. Zdôraznil, že v slovenskom jazyku pojmy „termín“ a „dátum“ nie sú synonymami, čo vyplýva priamo aj zo zákona o spotrebiteľských úveroch, keď zákonodarca používa tieto pojmy odlišne v rovnakom právnom predpise. Na podporu svojho názoru odkázal tiež na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-42/15 z 09. 11. 2016, z ktorého vyplýva, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere uvádzala splatnosť splátky spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum. Argumentácia žalobkyne bola tiež v rozpore s európskou úpravou, pretože Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. 04. 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere zavádza tzv. maximálnu harmonizáciu, čiže požiadavku na prijatie takej vnútroštátnej právnej úpravy, od ktorej sa nemožno odchýliť, čo má za následok, že výklad tohto ustanovenia tak, ako ho prezentuje žalobkyňa neobstojí. Žalovaný odkázal na jednotlivé jazykové mutácie čl. 10 uvádzanej smernice, z ktorých je zrejmé, že táto nevyžaduje presný termín splatnosti spotrebiteľského úveru. Žalobkyňa si tiež nesprávne vyložila ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, keď argumentovala o potrebe konkrétneho rozpisu jednotlivých splátok na úrok, istinu a ostatné prípadné náklady. Takýto rozpis sa totiž poskytuje iba v prípadoch definovaných v § 9 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z., t. j. ak sa zmluvné strany dohodli na amortizácii istiny, pričom v takom prípade platí, že zákazník má právo požiadať o vydanie amortizačnej tabuľky podľa § 9 ods. 5 uvedeného zákona. Rovnaké stanovisko v súvislosti s touto náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere prezentoval celkom jednoznačne aj Súdny dvor EÚ C-42/15 zo dňa 09. 11. 2016. Obdobný názor vyjadril aj Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku sp. zn. 17Co/151/2012 zo dňa 19. 09. 2012. Žalovaný tiež poprel tvrdenie žalobkyne, že Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 570805160 neobsahuje
reálnu úrokovú sadzbu. Dohodnutý úrok je v zmluve uvedený jasne, zrozumiteľne a určito, a to fixnou úrokovou sadzbou zo sumy úveru. Výška úrokovej sadzby pri spotrebiteľských úveroch nemôže byť súdom samostatne posudzovaná aj z toho dôvodu, že medzi výškou úrokovej sadzby a výhodnosťou konkrétneho spotrebiteľského úveru pre spotrebiteľa nemusí byť žiadna korelácia. Z uvedeného dôvodu zákonodarca zaviedol povinnosť v zmluvách o spotrebiteľskom úvere uvádzať ročnú percentuálnu mieru nákladov, ktorá vychádza z celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, a tak umožňuje spotrebiteľovi jednoducho a presne porovnať výhodnosť jednotlivých finančných produktov na trhu. Dohodnutý úrok je porovnateľný s úrokmi, ktoré v rozhodnom čase poskytovali iné nebankové subjekty za daný druh spotrebiteľského úveru, resp. dokonca nižší ako priemer v danom segmente trhu. Žalovaný tiež vyjadril nesúhlas s námietkami žalobkyne o tom, že by zmluva neobsahovala údaj o adrese veriteľa, na ktorej možno podať reklamáciu. Všetky zákonné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sa nachádzajú len v jedinom dokumente, na jednom dokumente formátu A4, ktorý mala žalobkyňa od počiatku k dispozícii, a preto jej súčasné výhrady k tomu, že v čase uzavretia zmluvy nevedela, nemohla, nepoznala, sú skutkovo a právne neudržateľné. Všeobecné obchodné podmienky na rozdiel od zmluvy samotnej predstavujú úkon, ktorý nie je priamo súčasťou zmluvy, ale zmluva sa na tento úkon odvoláva a práve vďaka tejto odvolávke sa stávajú všeobecné obchodné podmienky súčasťou zmluvy. V súkromnoprávnych vzťahoch je neakceptovateľné zastávať postoj zneplatňovania zmlúv, práve naopak je potrebné pre ochranu zmluvnej autonómie a zachovanie nevyhnutnej právnej istoty riadiť sa zásadou favor contractus, čo žalobkyňa úplne opomína, keď chce zneplatňovať zmluvu o spotrebiteľskom úvere z dôvodu, že nemá také grafické spracovanie, ako by si to predstavovala. Žalovaný rešpektuje potrebu zvýšenej právnej ochrany spotrebiteľov, tak v zmluvných vzťahoch, ako aj v súdnych konaniach ako prostriedok dorovnania faktickej nerovnováhy, avšak ani táto zvýšená ochrana nemá slúžiť na zbavenie spotrebiteľa akejkoľvek zodpovednosti za jeho prejavy vôle či vystavenie existencie zmluvného vzťahu ako dvojstranného úkonu výhradne svojvôli spotrebiteľa. Na základe uvedeného mal žalovaný za to, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere nie sú žiadne ustanovenia, ktoré by akokoľvek odporovali právnej úprave. Žalovaný preto nikdy neprijal od žalobkyne plnenie, ktoré by nezodpovedalo ich vzájomnej písomnej dohode, a teda relevantnému právnemu titulu, čím je vylúčené, že by sa žalovaný mohol bezdôvodne obohatiť. Z dôvodu právnej istoty ako aj hospodárnosti konania žalovaný vzniesol námietku premlčania.
6. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedla, že argumentácia žalovaného je neopodstatnená. Zotrvala na tvrdeniach formulovaných v žalobe, pričom doplnila, že termín konečnej splatnosti úveru musí byť stanovený pevným dátumom, čo potvrdzujú rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, ako aj Krajského súdu v Košiciach. Pokiaľ žalovaný odkázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Home Credit Slovakia a.s. proti Kláre Bíroovej, k uvedenému žalobkyňa poukázala na fakt, že Súdny dvor EÚ rozoberal rozdielnu situáciu. Napr. v bode 47 rozhodnutia sa uvádza, že zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. Táto skutočnosť však v zmluve uzatvorenej so žalovaným rozhodne splnená nie je. V zmluve nielenže nie je uvedené akékoľvek rozdelenie splátok na istinu, úroky a poplatky, ale zmluva neobsahuje ani len spôsob, akým sa budú jednotlivé splátky úveru zo strany spotrebiteľa priraďovať k istine, úrokom a poplatkom. Pokiaľ by aj uvedené rozhodnutie Súdneho dvora EÚ bolo použiteľné na aktuálny skutkový stav, nie je možné z neho vychádzať, pretože Súdny dvor EÚ ponúkol výklad európskej smernice a súd Slovenskej republiky môže rozhodovať jedine a výlučne podľa slovenského právneho poriadku, ktorý je v tomto prípade celkom zrejmý. Ďalej žalobkyňa v podrobnostiach odkázala na neopodstatnenosť argumentácie žalovaného a odkázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/245/2010 zo dňa 30. 11. 2011, z ktorého vyplýva, že ak nie sú obchodné podmienky podpísané oboma zmluvnými stranami, dojednania, ktoré sú v nich obsiahnuté
- ak im zákon povinne ukladá písomnú formu - sú pre absenciu tejto predpísanej formy neplatné. Je neakceptovateľné tvrdenie žalovaného, že pre splnenie predpísanej formy je postačujúci odkaz na stranu č. 2 zmluvy. Zdôraznila tiež, že v prípade spotrebiteľských vecí nie je možné vychádzať zo zásady neznalosť zákona neospravedlňuje (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/9/2012 zo dňa 16. 01. 2013). Žalovaný sa v rámci svojej argumentácie snažil presvedčiť súd o tom, že by mal vyložiť niektoré ustanovenia zmluvy alebo právnej úpravy priamo a výslovne v neprospech spotrebiteľa, čo je neprípustné.
7. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne upozornil na fakt, že výška úroku môže byť v jednotlivých finančných inštitúciách rozdielna, čo vyplýva z fungovania finančného trhu. V danom prípade sa nejedná
o to, že by predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere nejakú náležitosť neobsahovala, ako to žalobkyňa tvrdí, ale zo samotnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako aj žalobnej argumentácie je zrejmé, že žalobkyňa vyčíta žalovanému len spôsob vyjadrenia niektorých náležitostí. Žalobkyňa vo vyjadrení nepochopiteľne tvrdila, že žalovaný zneužíva nejasnosť zmlúv tak, že po odstúpení od úverových zmlúv tvrdí, že spotrebiteľ vlastne do odstúpenia uhradil len úroky úveru, keďže z § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak. Ak by aj žalovaný odstúpil od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, tak zmluvné strany sú si povinné vrátiť len to, čo si na základe tejto zmluvy plnili. Inými slovami v prípade odstúpenia od zmluvy o spotrebiteľskom úvere má žalovaný od žalobcu nárok len vrátenie istiny, nič viac. K vyjadreniu bola pripojená formulárová zmluva o spotrebiteľskom úvere spoločnosti TELERVIS PLUS a.s., rozsudok Súdneho dvora EÚ C-42/15, písomné vyjadrenie splnomocnenej zástupkyne SR v konaní C-42/15 a Informácia T. H. G. k aplikačným dôsledkom rozhodnutia ESD C-42/15.
8. Na základe výzvy súdu požadujúcej predloženie presného výpočtu žalovanej sumy žalobkyňa opakovane navrhla vyzvať žalovaného na predloženie histórie splácania úveru. Zároveň predložila záznam platieb k úveru č. 570805160.
9. Na výzvu súdu žalovaný predložil Protokol o platobnej histórii zákazníka J. Y., č. zmluvy 570805160, a to spolu s vyjadrením zo dňa 14. 11. 2017, v ktorom poukázal na skutočnosť, že úver č. 570805160 je premlčaný. V súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. 613470894 z 02. 11. 2015 žalovaný poprel tvrdenia žalobkyne, že by žiadala o vydanie písomného potvrdenia o splatení spotrebiteľského úveru, pretože táto žalovaného nepožiadala ani raz počas trvania zmluvného vzťahu o takúto informáciu. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný má povinnosť takéto potvrdenie na požiadanie vydať a keďže zo strany žalobkyne takáto požiadavka pred podaním žaloby vznesená nebola, čo taktiež nevyplýva zo žiadneho predloženého dôkazu, je takýto argument nepravdivý a účelový. Žalobkyňa účelovo podsúvala súdu nepravdivé tvrdenie, ktoré nemá ani podložené žiadnymi dôkazom, v tomto smere zostala absolútne dôkazne pasívna. Žalovaný tiež poukázal na fakt, že žalobkyni nepatrí zákonný úrok z omeškania a z opatrnosti namietol opomenutie synalagmatickej reštitúcie. V danom podaní sa ako prílohy uvádzajú Protokoly o platobnej histórii zákazníka Provident Financial k zmluvám č. 570805160 a č. 613470894. E-mailom bol doručený len Protokol o platobnej histórii č. 570805160, a to bezprostredne pred začatím pojednávania vo veci.
10. Okresný súd vykonal vo veci dokazovanie v zmysle ustanovení Civilného sporového poriadku, pričom zistil skutkový stav nasledovne.
11. Žalobkyňa a žalovaný uzavreli dňa 12. 12. 2013 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 570805160, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni finančné prostriedky vo výške 180,- eur, ktoré mali byť vrátené v 60-tich týždenných splátkach po 4,04 eur, pričom výška poslednej splátky predstavovala 3,74 eur. Výška úrokovej sadzby bola 22,38%, RPMN predstavovala 70,38%, priemerná hodnota RPMN bola 45,74% a celkové náklady, ktoré mal dlžník zaplatiť, boli 242,10 eur. Dňa 02. 11. 2015 uzavrela žalobkyňa a žalovaný Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 613470894, v zmysle ktorej žalovaný poskytol finančné prostriedky vo výške 2.300,- eur, ktoré mali byť splatené v 100 týždenných splátkach po 31,25 eur týždenne s tým, že posledná splátka bola 30,79 eur. Výška úrokovej sadzby bola stanovená na 15%, RPMN predstavovala 39,57%, priemerná hodnota RPMN dosiahla 18,01% a celkovú čiastku, ktorú mal spotrebiteľ zaplatiť v zmysle zmluvy bola 3.124,54 eur.
12. Z obsahu Protokolu o platobnej histórii zákazníka J. Y., č. zmluvy 570805160, mal súd zistenú históriu splácania daného úveru, pričom je zrejmé, že posledná úhrada zo strany žalobkyne na daný úver bola realizovaná dňa 08. 05. 2014.
13. Z výpisu platieb k úveru č. 570805160 (č. l. 110) mal súd preukázanú históriu splácania úveru s poslednou platbou dňa 08. 05. 2014.
14. Z ustanovenia § 451 Občianskeho zákonníka vyplýva, že ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí toto obohatenie vydať. Dôvodom vzniku záväzku je získanie bezdôvodného obohatenia na úkor iného. Na základe toho vzniká záväzkový vzťah medzi tým, kto sa bezdôvodne obohatil a kto je povinný bezdôvodné obohatenie vydať, a medzi tým, na úkor koho sa niekto obohatil a ktorý má právo
na vydanie bezdôvodného obohatenia, aj keď to zákon výslovne neustanovuje. Vydanie bezdôvodného obohatenia inému prichádza do úvahy len výnimočne, a to len vtedy, keď toho, na úkor koho bol získaný, nemožno zistiť (§ 456 Občianskeho zákonníka). Zákon uvádza štyri formy bezdôvodného obohatenia: 15. Majetkový prospech bol získaný plnením bez právneho dôvodu. Ide o také plnenie, kde od začiatku nebol právny dôvod na plnenie. To znamená, že sa plnilo, hoci chýbala právna skutočnosť, najmä zmluva, na základe ktorej sa spravidla plní. Takýto prípad môže nastať vtedy, keď sa účastníci napríklad domnievajú, že uzavreli zmluvu, hoci ju neuzavreli, alebo niekto plnil omylom niekomu inému, s ktorým nebol v zmluvnom vzťahu. V takomto prípade však treba preskúmať, či nedošlo ku konkludentnému uzavretiu zmluvy, ak druhý účastník plnenie akceptoval a poskytol protiplnenie. Takýto postup je možný len vtedy, keď zmluvu možno uzavrieť v akejkoľvek forme. 16. Majetkový prospech bol získaný plnením z neplatného právneho úkonu, spravidla z neplatnej zmluvy. Kedy je zmluva neplatná, treba posudzovať jednak podľa všeobecných ustanovení o zmluvách (§ 43 a nasl. Občianskeho zákonníka), jednak podľa ustanovení upravujúcich ten typ zmluvy, o ktorý v danom prípade ide. V prípade atypickej zmluvy musia byť splnené podmienky ustanovené v § 51 Občianskeho zákonníka. Právny úkon, resp. zmluva môže byť neplatná z dôvodov obsahových (§ 39 Občianskeho zákonníka) alebo z dôvodov formálnych (§ 40 Občianskeho zákonníka), ale aj z iných dôvodov (napr. podľa § 37 a 38 Občianskeho zákonníka). 17. Majetkový prospech bol získaný plnením z právneho dôvodu, ktorý tu síce spočiatku existoval, ale potom dodatočne odpadol. Takýto prípad môže nastať napríklad splnením rozväzovacej podmienky (§ 36 ods. 2 Občianskeho zákonníka), odstúpením od zmluvy (§ 48 Občianskeho zákonníka) alebo zrušením zmluvy (napr. podľa § 740 Občianskeho zákonníka). 18. Majetkový prospech bol získaný z nestatočných zdrojov. Sem treba zahrnúť prípady, keď bol majetkový prospech získaný trestnou činnosťou, ale aj majetkový prospech získaný v rozpore s dobrými mravmi. 19. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP). Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. 20. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Treba však zdôrazniť, že v každom sporovom konaní zaťažuje dôkazné bremeno na preukázanie skutočností formulovaných v žalobe žalobcu, ktorý nemôže svoju povinnosť prenášať na protistranu; inak sa vystavuje neúspechu v spore.
21. V posudzovanej veci dospel okresný súd k presvedčeniu, že žaloba žalobkyne, pokiaľ ide o nárok uplatnený zo zmluvy č. 613470894, je neopodstatnená. Vychádzal z toho, že aj napriek podrobnej argumentácii vo vzťahu k náležitostiam zmluvy o spotrebiteľskom úvere žalobkyňa nijakým spôsobom nepreukázala, v akej výške jej boli poskytnuté financie od žalovaného a kedy a v akej výške tieto splatila, z ktorého dôvodu bola úplne zmarená možnosť preskúmania rozsahu požadovaného bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ žalobkyňa navrhla v spore vykonať dôkazy výpismi z úveru, súd žalovaného vyzval na predloženie daných listín, avšak predložený bol len výpis z úveru č. 570805160. Treba zdôrazniť, že princípy dokazovania v sporovom konaní platia aj pre spotrebiteľské spory, v ktorých, pokiaľ strana tvrdí istú skutočnosť, je povinná túto dokázať a nemôže svoje dôkazné bremeno presúvať na protistranu. Ochrana spotrebiteľa v procesnej rovine síce zahŕňa možnosť poučenia spotrebiteľa o hmotnom práve (§ 292 písm. b/ CSP), nie však popretie elementárnych princípov platných pre dokazovanie. Ak žalobkyňa chcela dosiahnuť úspech v spore, bolo na nej, aby predložila dostatočné dôkazy o tom, kedy žalovanému plnila a v akej výške, ktoré skutočnosti by mohli byť pre súd dôvodom pre skúmanie opodstatnenosti jej námietok vo vzťahu k tvrdenému bezdôvodnému obohateniu.
22. Okresný súd dáva do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“ t. j. „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných ustanovení včítane využitia možnosti podania opravných prostriedkov. V duchu uvedenej zásady treba akcentovať fakt, že pokiaľ žalobkyňa mienila plniť v prospech žalovaného a ten jej odmietol vydať potvrdenie o splnení dlhu, potom bolo racionálne a plne v súlade s právnou úpravou, plnenie odoprieť (§ 569 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Nemožno reparovať pochybenie spotrebiteľky v tom, že výšku ňou odovzdaných financií bez akéhokoľvek potvrdenia, má preukazovať žalovaný, pretože takáto povinnosť protistrane z procesnej úpravy v žiadnom prípade nevyplýva. Inak povedané, ak žalovaný nepredložil potrebné výpisy z úverov v spore, nemožno z uvedeného opomenutia vyvodzovať pre neho žiadne právne dôsledky.
23. Pokiaľ ide o úver č. 570805160, je zrejmé, že posledná úhrada žalobkyne bola vykonaná 08. 05. 2014. Premlčanie práva na uplatnenie bezdôvodného obohatenia sa spravuje ustanovením § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré reguluje 2-ročnú subjektívnu premlčaciu dobu na podanie žaloby na súd. Počiatok jej plynutia treba stanoviť do momentu, kedy žalobkyňa realizovala jednotlivé platby na úver. Vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia sa totiž týka otázky bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru (resp. neplatnosti zmluvy), čo je otázka právna a vo vzťahu k poznaniu práva zákon formuluje nevyvrátiteľnú domnienku (§ 2 zákona č. 1/1993 Z. z., neskôr nahradený zákonom č. 400/2015 Z. z.). Dňom plnenia sa teda žalobkyňa dozvedela o vzniku bezdôvodného obohatenia a od tohto momentu jej začala plynúť lehota na uplatnenie práva na súde (obdobne Krajský súd v Žiline rozhodnutie sp. zn. 6Co/104/2016). Pokiaľ žalobkyňa svoje právo uplatnila po uplynutí premlčacej doby (žaloby boli podané 15. 03. 2017), musel súd prihliadať na vznesenú námietku premlčania.
24. Žiada sa tiež uviesť, že vo veci bolo nariadené pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo dňa 14. 11. 2017 a aj na ňom mohla žalobkyňa uplatniť svoje nároky, navrhnúť prípadné dôkazy a byť konfrontovaná s aktuálnou procesnou situáciou, keď žalovaný nepredložil úplné výpisy z dotknutých úverov. Pokiaľ sa na pojednávaní nezúčastnila a nebolo jej tak umožnené oboznámiť sa s predbežným právnym posúdením súdu, potom uvedené musí ísť na jej ťarchu. Žalobkyni nič nebránilo, aby navrhla ďalšie dôkazy a aby súdu predostrela potrebnú argumentáciu, ktorá by postačujúco podporila nárok uplatnený v danom spore. Jedným zo základných princípov sporového konania je princíp ústnosti (čl. 12 Základných princípov CSP), ktorým sa umožňuje stranám sporu efektívne uplatňovať procesné práva a dosiahnuť tak naplnenie práva na súdnu ochranu. Ak sa strana sporu nezúčastní na pojednávaní, je to jej výlučné právo, ktoré však môže viesť (ako je tomu v danej veci) k neúspešnému zavŕšeniu súdneho konania.
25. Mechanizmus a princípy dokazovania aplikoval súd v danom spore tak, že dôkazné bremeno sa nemohlo presunúť na žalovaného, pretože uplatnený nárok nebol z pohľadu súdu dostatočne podporený príslušnými dôkazmi, ktoré mala produkovať žalobkyňa, nie žalovaný. Vzhľadom na to, že žalobkyňa svoj nárok dostačujúcim spôsobom nepreukázala, resp. tento bol sčasti premlčaný, rozhodol súd spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozsudku.
26. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, pričom vychádzal z plného úspechu žalovaného v spore. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením, ktoré vydá po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník súdu prvej inštancie.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať v lehote 15 dní od jeho doručenia odvolanie na Okresnom súde Liptovský Mikuláš. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. O odvolaní rozhodne Krajský súd v Žiline.
Podľa § 363 CSP, sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov.