Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_19Saz-1-2024.pdf
PDF · 122.58 KB
Case nature
Area
Subarea
19Saz/1/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Viktóriou Kurucovou, v právnej veci žalobcu: A. B., narodený XX. XXXX XXXX, štátna príslušnosť: Marocké kráľovstvo, bez dokladu totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, 930 07 Medveďov, zastúpeného Centrom právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, Bratislava, IČO: 307 988 41, Kancelária Komárno, Dunajské nábrežie 14, 945 01 Komárno proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Mobilná jednotka PZ Bratislava, so sídlom Regrútska 4, Bratislava, o prepustenie zo zaistenia, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu zamieta.
II. Súd n e p r i z n á v a žalovanému právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
10 19Saz/1/2024
I. Priebeh administratívneho konania
1. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA5-69-013/2024-AV zo dňa 29.02.2024 žalovaný zaistil žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon o pobyte cudzincov“) a podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 13.04.2024. 2. Žalobca bol pôvodne zaistený a umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej aj ako „ÚPZpC“) dňa 15.07.2023 rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA5-3786-013/2023-AV na účel výkonu administratívneho vyhostenia podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 15.09.2023, pričom dňa 14.09.2023 mu žalovaný rozhodnutím č. PPZ- HCP-BA5-3786-025/2023-AV predĺžil zaistenie postupom podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov najviac do 15.01.2024. 3. Dňa 28.11.2023 požiadal žalobca pred pracovníkom Útvaru policajného zaistenia cudzincov Medveďov o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Keďže žalobca požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, bolo dňa 29.11.2023 správnym orgánom vydané rozhodnutie o zaistení podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, pričom bola stanovená dĺžka doby zaistenia podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov na čas nevyhnutne potrebná najviac do 29.02.2024. Dňa 23.01.2024 bolo Migračným úradom MV SR rozhodnuté vo veci žiadosti o azyl žalobcu tak, že žiadosť bola zamietnutá podľa § 12 ods. 1 písm. a) zákona o azyle ako zjavne neopodstatnená a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 30.01.2024. Z uvedeného dôvodu zanikol účel zaistenia podľa
§88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov a účastník konania bol dňa 29.02.2024 prepustený zo zaistenia v ÚPZpC Medveďov. Následne bol žalobca dňa 29.02.2024 v čase o 13.30 hod. pred ÚPZpC kontrolovaný hliadkou Mobilnej jednotky Policajného zboru Bratislava. Žalobca bol vyzvaný v zmysle § 18 zák. č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov na preukázanie totožnosti. Žalobca uviedol, že nedisponuje žiadnym cestovným dokladom a pochádza z Maroka. Na základe uvedených skutočností vzniklo podozrenie, že sa na území Slovenskej republiky nachádza neoprávnene z dôvodu, že nedisponuje príslušným cestovným dokladom, ktorý by ho oprávňoval k zdržiavaniu sa na území Slovenskej republiky. Následne bol žalobca dňa 29.02.2024 v čase o 14.35 hod. predvedený na ÚPZpC podľa § 79 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, z dôvodu konania vo veci administratívneho vyhostenia, keďže z vyššie uvedených dôvodov žalovaný po ukončení azylového konania pokračoval vo výkone rozhodnutia o administratívnom vyhostení podľa 82 ods. l písm. b) zákona o pobyte cudzincov zo dňa 15.07.2023. 4. V nadväznosti na uvedené bola dňa 29.02.2024 so žalobcom spísaná zápisnica o vyjadrení účastníka konania v zmysle § 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správneho poriadku) v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Správny poriadok“) vedená pod číslom PPZ-HCP- BA5-69-012/2024-AV (ďalej len „zápisnica o podaní vyjadrenia“), v ktorej sa žalobca vyjadril, že z Maroka vycestoval legálne na svoj cestovný doklad z letiska (Casablanca do Turecka-Istanbulu), tu sa nakontaktoval na prevádzača, ktorého našiel prostredníctvom aplikácie TIKTOK. Tento prevádzač mal prezývku C. B.. Za sumu X.XXX,- EUR mu mal zorganizovať cestu do Európy. Zaradil ho do skupiny migrantov, väčšinou boli zo Sýrie. Previezli ich nelegálne cez Bulharsko do Srbska. V Srbsku ich prevzala ďalšia skupina prevádzačov, taktiež z klanu B.. Tá ich previezla cez Srbsko až do Maďarska. V Maďarsku prišla pre nich dodávka, ktorá ich doviezla až na Slovensko. Po ceste ich zastavila policajná hliadka, ktorá ich následne zadržala spolu s vodičom. Ďalej v zápisnici uviedol, že domovskú krajinu opustil z finančných dôvodov, chcel zarobiť viac peňazí, mať sa lepšie a ísť za rodinou. Na Slovensku nemá rodinu, v prípade prepustenia zo zaistenia by išiel do Nemecka, čo bola aj jeho cieľová krajina. Účastníkovi konania bola daná v predmetnej zápisnici možnosť podľa § 120 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov pred vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení, aby sa vyjadril k jeho podkladom, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhol doplnenie, pričom žalobca sa k predloženým podkladom nechcel vyjadriť. 5. Dňa 29.02.2024 bolo žalobcovi vydané rozhodnutie č.: PPZ-HCP-BA5-69-013/2024-AV o zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a súčasne podľa § 88 ods. 4 bola žalovaným stanovená dĺžka doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 13.04.2024 za účelom výkonu administratívneho vyhostenia. Toto rozhodnutie žalovaný odôvodnil podľa § 79 ods. 1, § 2 ods. 4, § 83 ods. 2 písm. a/, § 83 ods. 2 písm. b/, § 84 ods. 1 písm. d/, § 88 ods. 4, 5, § 89 ods. 1 písm. a/ a b/, § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 a vecne tým, že v prípade žalobcu je riziko úteku dôvodné, najmä preto, že žalobca v zápisnici o podaní vyjadrenia uviedol, že jeho cieľovou krajinou je Nemecko, a ak by bol prepustený, cestoval by do Nemecka. Žalobca nedisponuje platným cestovným dokladom, nemá udelený pobyt na území Slovenskej republiky a ani na území iného členského štátu. 6. Správny orgán rozhodnutím č.: PPZ-HCP-BA5-69-026/2024-AV zo dňa 09.04.2024 žalobcovi predĺžil zaistenie podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na čas nevyhnutne potrebný, najviac do dňa 13.07.2024, a ponechal ho umiestneného v ÚPZpC (ďalej len „rozhodnutie o predĺžení zaistenia“). V odôvodnení rozhodnutia o predĺžení zaistenia žalovaný uviedol, že žalobca podal vyjadrenie podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku pred vydaním rozhodnutia o predĺžení zaistenia, pričom neuviedol žiadne nové skutočnosti majúce vplyv na priebeh konania. Dňa 02.04.2024 bolo žalovanému zaslané stanovisko z ÚPZpC, obsahom ktorého je, že žalobca je stotožnený na základe kópie cestovného dokladu Marockého kráľovstva č.: D.. Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov viackrát zaslal žiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu, a to prostredníctvom Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR a priamo na pôde zastupiteľského útvaru Marockého kráľovstva so sídlom vo Viedni, ale ku dňu vydania rozhodnutia o predĺžení zaistenia nebol žalobcovi vydaný náhradný cestovný doklad. V stanovisku je ďalej uvedené, že existuje reálny predpoklad, že predmetný doklad bude v blízkej budúcnosti vystavený, teda bude možné realizovať vyhostenie žalobcu (stanovisko zaevidované v administratívnom spise pod sp. č. PPZ-HCP-BA5-69-021/2024). Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov ku dňu vydania rozhodnutia o predĺžení zaistenia vykonal sprostredkovanie žiadosti o vystavenie náhradného cestovného dokladu prostredníctvom Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, konzulárny odbor a zaslanie listinných dokumentov prostredníctvom zastupiteľského úradu Marockému kráľovstvu.
7. Správny orgán skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia, ktorým je oprávnený zabezpečiť výkon administratívneho vyhostenia. V tomto zmysle uviedol, že žalobca v zápisnici o podaní vyjadrenia neuviedol žiadne skutočnosti majúce vplyv na priebeh konania. Správny orgán v administratívnom konaní ustálil, že žalobca nemá zabezpečené žiadne ubytovanie na území Slovenskej republiky, nemá dostatočne finančné prostriedky, ani si ich nevie zabezpečiť. Z uvedeného považoval za nespochybniteľné preukázané, že žalobca by zákonom stanovené podmienky nevedel splniť, a preto žalobcovi nemohol takúto povinnosť uložiť ako alternatívu voči jeho zaisteniu na výkon administratívneho vyhostenia. Na základe uvedeného správny orgán dospel k záveru, že žalobca nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov. Žalobca nemá pri sebe dostatočnú finančnú zábezpeku na pokrytie výdavkov spojených s ubytovaním do doby realizácie výkonu administratívneho vyhostenia, a taktiež si nevie iným spôsobom zabezpečiť ubytovanie na území Slovenskej republiky. Na území Slovenskej republiky nemá žiadnu rodinu, ani známych, ktorí by mu poskytli ubytovanie. 8. Po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov správny orgán v rozhodnutí o predĺžení zaistenia konštatoval, že vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu o vyhostení, ktoré stále trvá, je zaistenie žalobcu v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd, zverejneným v Zbierke zákonov SR pod č. 209/1992 Zb. (ďalej len ako „Dohovor“). Zaistenie žalobcu pre účely administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z. územia Slovenskej republiky. Samotný základ pre začiatok konania o reálnom vyhostení z územia Slovenskej republiky v zmysle článku 5 ods. 1 písm. f) predmetného Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je nevyhnutná existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky. Správny orgán považuje túto podmienku za splnenú, čoho dôkazom je nespochybniteľná existencia vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení vedeného pod číslom PPZ-HCP-BA5-3786-010/2023-AV zo dňa 15.07.2023, vydaného Mobilnou jednotkou Policajného zboru Bratislava, v ktorom bol účastníkovi konania určený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 3 (tri) roky. K výkonu administratívneho vy hostenia priamo slúži inštitút zaistenie cudzinca.
II. Správna žaloba
9. Žalobca podal dňa 27.05.2024 správnu žalobu podľa § 221 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), domáhajúc sa jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia. 10. Žalobca uviedol, že nesúhlasí s rozhodnutím o predĺžení zaistenia v celom rozsahu z dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň je nepreskúmateľné pre nedostatočné odôvodnenie. 11. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že žalovaný pri vydaní napadnutého rozhodnutia vychádzal z predpokladu, že žalobca nemá dostatočné finančné prostriedky na pokrytie nevyhnutných výdavkov. Žalobca uvádza, že ide len o predpoklad a domnienky žalovaného, ktoré nie sú ničím podložené. Žalovaný sa podľa názoru žalobcu touto otázkou bližšie nezaoberal. V tomto smere má žalobca za to, že žalovaný nepostupoval v konaní zákonným spôsobom, pretože zanedbal svoje povinnosti v zmysle Správneho poriadku a zákona o pobyte cudzincov, nevykonal dostatočné dokazovanie vo veci, ktoré by smerovalo aj k okolnostiam v prospech žalobcu, a tým je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Žalobcovi bola predĺžená doba zaistenia na základe právoplatného rozhodnutia o zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. 12. Žalobca poukázal na to, že zaistenie predstavuje výnimku zo základného práva na slobodu. Odňatie slobody použitím inštitútu zaistenia musí byť v súlade v dôležitými zárukami. Musí byť stanovené, nesmie byť svojvoľné, pričom musí byť riadne odôvodnené, aké prekážky bránia v uložení miernejšieho opatrenia, ktoré nezasahuje tak výrazne do ľudských práv a slobôd. 13. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca žiadal, aby súd bezodkladne prepustil žalobcu zo zaistenia a zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania vo vyčíslenej výške.
III. Vyjadrenie žalovaného
14. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 24.05.2024 uviedol, že zo spisového materiálu vyplýva, že dňa 29.02.2024 bolo žalobcovi vydané rozhodnutie o zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a súčasne podľa § 88 ods. 4 bola žalovaným stanovená dĺžka doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 13.04.2024 za účelom výkonu administratívneho vyhostenia.
Následne bolo žalobcovi vydané rozhodnutie o predĺžení zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a žalovaným bola stanovená dĺžka zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 13.07.2024 za účelom administratívneho vyhostenia. 15. Pre bližšie objasnenie žalovaný opísal priebeh administratívneho konania, ako aj súvisiacich konaní odo dňa 15.07.2023, keď bol žalobca predvedený v súvislosti s konaním o administratívnom vyhostení. Vo vzťahu k dôvodom podania správnej žaloby žalovaný poukázal na to, že žalobcovi bola daná možnosť v zápisnici o podaní vyjadrenia podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku, č. PPZ-HCP-BA5-69-009/2024- AV pred vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení, v zápisnici o podaní vyjadrenia podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku č. PPZ-HCP-BA5-69-012/2024-AV pred vydaním rozhodnutia o zaistení, ako aj v zápisnici o podaní vyjadrenia podľa § 22 ods. 1 zák. č. Správneho poriadku č. PPZ-HCP- BA5-69-025/2024-AV pred vydaním rozhodnutia o predĺžení zaistenia, aby sa vyjadril k prekážkam vyhostenia do Marockého kráľovstva. Vo vyjadreniach zachytených v uvedených zápisniciach žalobca uviedol, že v domovskej krajine mal nízky príjem a nechce sa tam vrátiť. Ďalej uviedol, že mu tam nehrozí trest smrti, resp. neľudské zaobchádzanie. Bola mu daná možnosť, či chce požiadať o azyl na území Slovenskej republiky, čo vo vyjadrení zachytenom v zápisnici o podaní vyjadrenia zo dňa 15.07.2023 odmietol. Žalobca požiadal o azyl až dňa 28.11.2023 na Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove. Žalobca podľa vyjadrenia žalovaného nenavrhol v konaní o zaistení žiadne dôkazy, ktoré by preukázali tvrdenia zástupcu žalobcu. 16. Žalovaný pri stanovení dĺžky zaistenia vychádzal zo stanoviska z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov vedeného pod sp. zn. PPZ-HCP-BA5-69-021-/2024, v ktorom sa uvádza, že žalobca bol stotožnený na základe fotokópie cestovného dokladu Marockého kráľovstva č.: D.. Na základe tejto skutočnosti Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov viackrát zaslal žiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu prostredníctvom Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR a aj priamo na pôde zastupiteľského úradu Marockého kráľovstva vo Viedni. Náhradný cestovný doklad nebol do dňa podania vyjadrenia vystavený, avšak z informácii vyplývajúcich z predmetného stanoviska je predpoklad, že daný náhradný cestovný doklad bude v blízkej budúcnosti vystavený, teda bude možné aj realizovať administratívne vyhostenie žalobcu. 17. K námietke nedostatočného skúmania predpokladov pre uloženie miernejšieho opatrenia ako zaistenie žalovaný vo vyjadrení uviedol, že túto možnosť skúmal, pričom vychádzal zo zápisnice o podaní vyjadrenia č. PPZ-HCP-BA5-69-012/2024-AV, ako aj zo zápisnice o podaní vyjadrenia č. PPZ- HCP-B A5-69-025/2024-AV, kde žalobca uviedol, že zo sebou nemá žiadny majetok a ani dostatočnú finančnú hotovosť, čo potvrdila aj osobná prehliadka žalobcu zo dňa 15.07.2023. Na základe uvedeného žalovaný dospel k záveru, že žalobca nespĺňa podmienky za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov. Žalobca nemá pri sebe dostatočnú finančnú zábezpeku na pokrytie výdavkov spojených s ubytovaním do doby realizácie výkonu administratívneho vyhostenia, a taktiež si nevie iným spôsobom zabezpečiť ubytovanie na území Slovenskej republiky, keďže na území Slovenskej republiky nemá žiadnu rodinu, ani známych, ktorí by mu poskytli ubytovanie. 18. Na základe vyššie uvedených skutočností žalovaný so zaistením súhlasí, považuje ďalšie zaistenie žalobcu za účelné, a preto žiada Správny súd v Bratislave, aby správnu žalobu rozsudkom zamietol ako nedôvodnú.
IV. Konanie na správnom súde
19. Podľa ustanovenia § 206 ods. 3 zák. č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) „Správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.“ 20. Podľa ustanovenia § 206 ods. 4 SSP „Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.“ 21. Podľa ustanovenia § 206 ods. 3 SSP „Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.“ 22. Podľa § 219 SSP „Ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.“ 23. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“ alebo „súd“) ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný (§ 10, § 13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP) v konaní o správnej žalobe vo veci zaistenia podľa § 221 ods. 2 SSP, posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi (§ 206 ods. 3 SSP) preskúmal zákonnosť trvania zaistenia žalobcu realizovaného na podklade rozhodnutia o zaistení, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného a podľa § 206 ods. 4 SSP
dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť. Správny súd rozhodol vo veci na pojednávaní bez prítomnosti účastníkov konania, ktorí svoju neprítomnosť ospravedlnili (§ 228 v spojení s § 114 SSP) a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 05.06.2024 (§ 137 ods. 4 SSP).
V. Aplikovaná právna úprava
24. Podľa § 221 ods. 1 SSP „Žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.“ 25. Podľa § 221 ods. 2 SSP „Žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.“ 26. Podľa ustanovenia § 77 ods. 1 prvá veta zákona o pobyte cudzincov „Administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu.“ 27. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov „Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.“ 28. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov „Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.“ 29. Podľa ustanovenia § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov „Policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.“ 30. Podľa ustanovenia § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov „Policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl. O uložení povinnosti podľa odseku 1 môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať.“ 31. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov „Policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.“
VI. Skutkové a právne závery správneho súdu
32. Na úvod považuje správny súd za dôležité zdôrazniť, že žalobca sa správnou žalobou podanou podľa § 221 ods. 2 SSP domáhal prepustenia zo zaistenia, čo znamená, že predmetom súdneho prieskumu nie je preskúmanie zákonnosti samotného rozhodnutia o predĺžení zaistení podľa § 88 ods. 4 alebo predchádzajúceho rozhodnutia o zaistení podľa § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ale posúdenie, či v prípade žalobcu nastali alebo nenastali také okolnosti, pre ktoré by jeho zaistenie prestalo napĺňať stanovený účel, v dôsledku čoho by muselo byť nariadené jeho prepustenie zo zaistenia (v zmysle § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov je potrebné skúmať trvanie jeho účelu počas celej doby zaistenia). 33. Správny súd z podanej správnej žaloby zistil, že žalobca smeruje svoje námietky a súvisiace argumenty predovšetkým voči rozhodnutiu o predĺžení zaistenia, nie výslovne proti trvaniu zaistenia a jeho zákonnosti. Tvrdenia žalobcu teda nesmerujú primárne k argumentácii pre jeho prepustenie zo zaistenia z dôvodu, že jeho zaistenie už nie je účelné a efektívne. Lehota na podanie správnej žaloby voči rozhodnutiu o predĺžení zaistenia postupom podľa § 221 ods. 1 SSP mu pritom uplynula dňa 17.05.2024 (zohľadňujúc aj uplatnenie ustanovenia § 71 ods. 2 SSP), t. j. 10 dní pred podaním predmetnej správnej žaloby. Nie je povinnosťou, ale právom žalobcu iniciovať prieskum rozhodnutia
o zaistení resp. o predĺžení zaistenia, avšak jeho pasivita následne nemôže byť zhojená podaním správnej žaloby o prepustenie zo zaistenia argumentujúc iba dôvodmi vzťahujúcimi sa ku samotnému rozhodnutiu o zaistení alebo o predĺžení zaistenia. V tomto smere je potom právoplatné rozhodnutie o zaistení a o predĺžení zaistenia, ktoré tvorí podklad následného trvania zaistenia, potrebné prezumovať za zákonné, čo sa týka preukázania dôvodov a splnenia podmienok zaistenia alebo jeho predĺženia. Ak teda žalobca mienil podať správnu žalobu podľa § 221 ods. 2 SSP, ktorej by bolo možné priznať úspech, jeho námietky sa mali zamerať na tvrdenie nezákonnosti trvania zaistenia. Pre úplnosť súd poukazuje na to, že rovnako žalobca postupoval už pri podaní žaloby o prepustenie zo zaistenia zo dňa 19.03.2024, ktorú správny súd rozsudkom, sp. zn. 18Saz/7/2024 zo dňa 05.04.2024, zamietol ako nedôvodnú. 34. Na druhej strane skutočnosť, že žalobcom namietané dôvody nezákonnosti ďalšieho trvania jeho zaistenia majú pôvod už v rozhodnutí o zaistení a o predĺžení zaistenia, nemôže byť, ani s poukazom na formálnu právoplatnosť týchto rozhodnutí, dôvodom pre zamietnutie správnej žaloby o prepustenie zo zaistenia bez posúdenia v žalobe naznačených dôvodov nezákonnosti trvania zaistenia. Pre rozhodnutie správneho súdu o správnej žalobe podľa § 221 ods. 2 SSP nie je podstatným, či sa toto zaistenie stalo neúčelným po uplynutí určitého času od vydania rozhodnutia o zaistení alebo malo byť neúčelné už od jeho počiatku, t. j. od momentu vydania rozhodnutia o zaistení, ale skutočnosť, či jeho účelnosť a efektívnosť je možné konštatovať v čase rozhodovania súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. decembra 2020, sp. zn. 10Sazk/13/2020). 35. Posudzujúc správnu žalobu neformálne, správny súd pristúpil k posúdeniu námietok žalobcu uvedených v žalobe z hľadiska, či ku dňu rozhodovania správneho súdu možno skonštatovať, že účel zaistenia u žalobcu je daný. 36. Ako vyplýva z judikatúry Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu SR, zaistenie je mimoriadny inštitút a fakticky ide o obmedzenie, dokonca pozbavenie osobnej slobody človeka, a teda o citeľný zásah do jedného zo základných práv jednotlivca, ktorý môže byť prípustný len za podmienok prísne vymedzených nielen v zákone o pobyte cudzincov, ale predovšetkým ústavným poriadkom (napríklad rozsudok NS SR sp. zn. 1Szak/6/2019). 37. Na druhej strane, členské štáty Európskej únie majú nepopierateľné suverénne právo kontrolovať vstup cudzincov a ich pobyt na svojom území. Nevyhnutnou súčasťou tohto práva je oprávnenie štátov zadržať potenciálnych imigrantov. Ich zadržanie musí byť zlučiteľné s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Dokiaľ štát nepovolí vstup na svoje územie, je takýto vstup nepovolený v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a zadržanie osoby, ktorá si praje na územie štátu vstúpiť (pričom potrebuje na to príslušné povolenie, ktoré nemá), môže byť považované za realizované preto, aby sa "zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu" [Saadi proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok veľkého senátu ESĽP, 29.01.2008, č. 13229/03, § 64]. Rovnako možno podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru "ospravedlniť" pozbavenie osobnej slobody osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vyhostení (rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR, sp. zn. 2Sak 11/2022 zo dňa 28.09.2022). 38. Účelom zaistenia žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov je v tomto prípade výkon administratívneho vyhostenia žalobcu z územia Slovenskej republiky na územie Marockého kráľovstva. Žalobca namietal, že žalovaný pri rozhodovaní o predĺžení zaistenia vychádzal z nepodložených predpokladov, že žalobca nemá dostatočné finančné prostriedky na pokrytie nevyhnutných výdavkov žalobcu. V tomto smere žalovaný podľa tvrdenia žalobcu nevykonal dostatočné dokazovanie aj o okolnostiach v prospech žalobcu. Iné námietky proti zaisteniu žalobca v žalobe neuviedol. V prvom rade sa preto správny súd vysporiadal s uvedenou námietkou žalobcu. 39. Podľa ustanovenia § 89 ods. 1 v spojení s ustanovením § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zloženie peňažnej záruky, pričom tieto povinnosti môže uložiť iba vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu v zákonom stanovenej výške. Žalovaný vykonal dokazovanie za účelom zistenia, či žalobca disponuje dostatočnými finančnými prostriedkami na zabezpečenie pobytu a či má zabezpečené ubytovanie, ako podmienok pre možnosť zvažovať uloženie miernejších opatrení namiesto zaistenia. V administratívnom konaní nebolo preukázané, že žalobca má zabezpečené ubytovanie na území Slovenskej republiky, ani že disponuje sumou finančných prostriedkov na zabezpečenie jeho potrieb v zákonom predpokladanej výške. Ak teda žalobca namietal, že žalovaný si nezaobstaral dostatok dôkazov pre osvedčenie zákonných podmienok zaistenia, súd uvádza, že bolo úlohou žalobcu produkovať tvrdenia a dôkazy preukazujúce, že možnosť uloženia opatrení podľa ustanovenia § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov prichádza do úvahy. Žalobca však ani v administratívnom konaní ani v súvislosti s podaním žaloby nepreukázal zabezpečenie ubytovania ani finančného zabezpečenia pobytu s dôrazom na skutočnosť, že povinnosť preukázať tieto skutočnosti zákon ukladá štátnemu
príslušníkovi tretej krajiny. Žalovaný k tejto námietke vo vyjadrení k žalobe uviedol, že vychádzal zo zápisnice o podaní vyjadrenia č. PPZ-HCP-BA5-69-012/2024-AV, ako aj zo zápisnice o podaní vyjadrenia č. PPZ-HCP-BA5-69-025/2024-AV, kde žalobca uviedol, že so sebou nemá žiadny majetok a ani dostatočnú finančnú hotovosť, čo potvrdila aj osobná prehliadka žalobcu vykonaná dňa 15.07.2023. Na základe uvedeného žalovaný dospel k záveru, že žalobca nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov. Žalobca nedisponuje dostatočnou finančnou zábezpekou na pokrytie výdavkov spojených s ubytovaním do doby realizácie výkonu administratívneho vyhostenia, a taktiež si nevie iným spôsobom zabezpečiť ubytovanie na území Slovenskej republiky, keďže v Slovenskej republike nemá žiadnu rodinu, ani známych, ktorí by mu poskytli ubytovanie. Uvedený rozsah zisťovania považoval správny súd za postačujúci pre záver, že nie sú splnené zákonné podmienky pre možnosť uloženia miernejších opatrení a námietka žalobcu, že žalovaný nevykonal nedostatočné dokazovanie, preto neobstojí. 40. Správny súd, posudzujúc žalobu neformálne, neviazaný jej rozsahom a dôvodmi, skúmal, či nie sú dané iné dôvody, pre ktoré by bolo možné žalobe vyhovieť. Správny súd bral do úvahy, že zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny nie je možné využívať rutinne a systematicky na každé konanie vo veci administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 2 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Zaisťovanie cudzincov sa považuje za svojvoľné, ak nie je potrebné vzhľadom na všetky okolnosti prípadu a nie je primerané sledovaným cieľom (rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR, sp. zn. 1Sak/12/2022 zo dňa 22.07.2022). 41. Správny súd musí v prípade žaloby o prepustenie zo zaistenia skúmať trvanie zákonnosti ku dňu jeho rozhodovania a žalobu posudzuje neformálne, a preto nemôže ponechať bez povšimnutia námietky žalobcu, síce namierené primárne proti rozhodnutiu o predĺžení zaistenia, avšak podľa obsahu žaloby (vychádzajúc najmä z jej označenia a formulácie petitu) indikujúce úmysel žalobcu poukázať na to, že zaistenie už nespĺňa zákonom stanovený účel a s jeho ďalším trvaním nesúhlasí, hoci v samotnom odôvodnení žaloby to explicitne uvedené nie je. Správny súd síce nie je povinný tieto dôvody vyhľadávať namiesto žalobcu, ale musí prihliadnuť na také, ktoré už vyplývajú z judikatúry. Ani na základe vlastnej činnosti však správny súd žiaden dôvod pre konštatovanie nezákonnosti resp. neexistencie trvania účelu zaistenia ku dňu rozhodovania nezistil. 42. Keďže v správnej žalobe absentujú akékoľvek námietky týkajúce sa nezákonnosti trvania zaistenia na účel podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, správny súd musel vychádzať iba z úvah žalovaného vyjadrených v odôvodnení rozhodnutia o predĺžení zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov resp. z jeho vyjadrenia ku správnej žalobe a administratívneho spisu, či tieto predstavujú dostatočné podklady pre konštatovanie naplnenia účelu zaistenia, resp. či prípadné trvanie nezákonnosti ďalšieho zaistenia žalobcu nemôže mať pôvod už v samotnom rozhodnutí o zaistení a v rozhodnutí o predĺžení zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. 43. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia o predĺžení zaistenia uviedol, že Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov doposiaľ vykonal uvedené úkony: (i) sprostredkovanie žiadosti o vystavenie náhradného cestovného dokladu prostredníctvom Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, konzulárny odbor a (ii) listinné dokumenty, ktoré boli zaslané prostredníctvom zastupiteľského úradu Marockému kráľovstvu. Napriek opakovaným žiadostiam však doteraz náhradný cestovný doklad príslušným orgánom žalobcovi vydaný nebol. 44. Vzhľadom na skutočnosť, že na účel výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení je v prípade žalobcu potrebné zabezpečiť vydanie náhradného cestovného dokladu, ktorý mu napriek žiadostiam Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov doteraz vydaný nebol, jeho vydanie je však možné očakávať v blízkej budúcnosti a s ohľadom na riziko, že žalobca by v prípade prepustenia zo zaistenia nezotrval na území Slovenskej republiky, čo opakovane potvrdil vo svojich výpovediach, je v zásade spoľahlivo odôvodnený záver, že už v čase prvotného rozhodnutia o zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov bol jeho účel osvedčený, v priebehu zaistenia nebol nijako spochybnený alebo vyvrátený zo strany žalobcu a naďalej trvá. 45. Predĺžený čas zaistenia bol určený do 13.07.2024 a bol vymedzený s ohľadom na predpokladané zabezpečenie náhradného cestovného dokladu na účel realizácie administratívneho vyhostenia. V tomto rozsahu považuje správny súd časové vymedzenie zaistenia za dostatočné, hoci poukazuje na ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, kde je vymedzená maximálna celková doba predĺženia lehoty zaistenia. V tomto prípade je splnená zákonná podmienka možnosti predĺženia celkovej lehoty zaistenia aj nad rámec 6 mesiacov, keďže v predmetnej veci možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad.
46. Na základe vyššie uvedených skutočností správny súd podľa § 229 SSP správnu žalobu pre jej nedôvodnosť zamietol. 47. O trovách konania správny súd rozhodol postupom podľa § 175 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario) ich náhradu nepriznal z dôvodu neúspechu v konaní a žalovanému podľa § 168 SSP nárok na náhradu trov konania zo zákona nevyplýva a o náhradu trov konania ani nežiadal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote siedmich dní od jeho doručenia oprávnenému subjektu, a to na Správnom súde v Bratislave (§ 443 ods. 2).
Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
Rozsudok správneho súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP).
Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 446 ods. 2 písm. d) SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy bolo napadnuté rozhodnutie sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).
V konaní o kasačnej sťažnosti vo veciach zaistenia nemusí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ podľa § 449 ods. 2 písm. b) SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa nemusia byť spísané advokátom.