Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_8Co-278-2016.pdf
PDF · 94.37 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/278/2016
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobcu: I. W., B.. XX.XX.XXXX, X. L. Š. XXXX/XX, X., zastúpeného advokátom: JUDr. Vladimír Varinský, so sídlom Nám. SNP 13, Banská Bystrica, proti žalovanému: Slovenská republika - Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, Bratislava, o zaplatenie 2.263,21 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 19. apríla 2016, č.k. 6C/67/2014 - 464, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu; ktorou sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia náhrady škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. vo výške 2.263,21 eura s príslušenstvom; a žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania. Vychádzal zo zistenia, že uznesením Okresného riaditeľstva PZ v Čadci zo dňa 04.09.2010, ČVS:ORP-1244/SB-CA-2010 bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie pre prečin ublíženia na zdraví podľa ust. § 156 ods. 1 Trestného zákona v súbehu s prečinom výtržníctva podľa ust. § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b) a c) Trestného zákona. Proti uvedenému uzneseniu podal žalobca sťažnosť, ktorú Okresný prokurátor uznesením zo dňa 19.10.2010, č.k. Pv 801/2010-6, ako nedôvodnú zamietol. Dňa 25.02.201 Okresná prokuratúra v Čadci podala na Okresný súd v Čadci obžalobu, o ktorej rozhodol súd rozsudkom č.k. 3T/33/2011-111 zo dňa 16.05.2011, ktorým uznal žalobcu za vinného z prečinu ublíženia na zdraví podľa ust. § 156 ods. 1 Trestného zákona v súbehu s prečinom výtržníctva podľa ust. § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b) a c) Trestného zákona. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie a Krajský súd v Žiline uznesením č.k. 2To/82/2011-147 zo dňa 05.10.2011 napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Okresný súd v Čadci rozsudkom č.k. 3T/33/2011-160 zo dňa 17.01.2012 napokon žalobcu spod obžaloby oslobodil z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. Proti uvedenému rozhodnutiu podal prokurátor odvolanie, ktoré však Krajský súd v Žiline uznesením č.k. 2To/39/2010-195 zo dňa 16.05.2012 zamietol. Osobitne poukázal na to, že žalobca bol na základe Uznesenia Obvodného oddelenia PZ SR Stará Bystrica zo dňa 04.09.2010, ČVS: ORP-1244/SB-CA-2010 trestne stíhaný ako obvinený za prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona v súbehu s prečinom výtržníctvo podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b) Trestného zákona z dôvodu, že na základe zistených skutočností bol odôvodnený záver, že dňa 18.07.2010 okolo 14.40 hod. v obci B. X.-P., napadol K. Y. a to tak, že po predchádzajúcej hádke a napadnutí ho jedenkrát udrel po ruke teleskopickým obuškom, následkom čoho sa obaja začali fyzicky napádať a udierať, počas čoho spadli na zem, kde boli rozdelení prítomnými osobami a kde následne obvinený zaútočil na K. Y. tak, že ho kopol do nohy, pričom sa začali opäť navzájom napádať, počas čoho obvinený udrel K. Y. presne nezistený počet krát teleskopickým obuškom do hornej oblasti ľavej ruky, rebier a hlavy. Uvedeným konaním boli poškodenému K. Y. spôsobené zranenia, a to pomliaždenie hlavy, hrudníka a brucha, hematóm sleziny, ktoré si vyžiadali ošetrenie a následnú
hospitalizáciu v KNsP Čadca, s PN nad 7 dní. Okresný súd Čadca rozsudkom č.k. 3T/33/2011-160 zo dňa 17.01.2012 obžalovaného (žalobcu) spod obžaloby oslobodil z dôvodu, že skutok nie je trestným činom, nakoľko konanie obžalovaného (žalobcu) posudzoval ako celok a dospel k záveru, že jeho konanie smerovalo k odvráteniu nebezpečenstva, ktoré vzniklo útokom poškodeného. Obžalovaný síce viackrát udrel poškodeného teleskopickým obuškom a spôsobil mu zranenia, ktoré si vyžiadali ošetrenie a následnú hospitalizáciu, avšak jeho konanie je konaním v nutnej obrane. V tejto súvislosti zdôraznil, že žiadne z rozhodnutí, vydaných v rámci uvedeného trestného konania v prípravnom konaní, nebolo zrušené pre jeho nezákonnosť a k oslobodeniu žalobcu prispela tá okolnosť, že zistený skutkový stav veci vzbudzoval dôvodné pochybnosti o jeho vine a nebolo možné vykonať iné dôkazy, ktoré by vyvrátili dôvodné pochybnosti a z dôvodu, že jeho konanie napĺňalo znaky konania v nutnej obrane. Takto ustálený skutkový stav veci posúdil po právnej stránke podľa § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1,2,3, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1,2, § 8 ods. 6, § 15 ods. 1,2, § 17 ods. 1, § 18 ods. 1,3, a dospel k záveru, že podanej žalobe nie je možné vyhovieť, a to z dôvodu, že v danej veci absentuje nezákonné rozhodnutie, ktoré by bolo zrušené pre nezákonnosť a zároveň z dôvodu, že priznanie uplatnenej náhrady škody by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Poukázal na to, že z výsledkov vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca bol v trestnom konaní vedenom pred Okresným súdom Čadca sp. zn. 3T/33/2011 rozsudkom č.k. 3T/33/2011-160 zo dňa 17.01.2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline č.k. 2To/39/2012-195 zo dňa 16.05.2012 oslobodený spod obžaloby pre prečin ublíženia na zdraví, nakoľko v konečnom dôsledku súd konanie žalobcu posúdil ako konanie v nutnej obrane, avšak žiadne z rozhodnutí vydaných v rámci uvedeného trestného konania v prípravnom konaní nebolo zrušené pre jeho nezákonnosť, a za tohto stavu, hoci zastavenie trestného stíhania ako aj oslobodenie spod obžaloby majú rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, za nezákonné nemôže byť automaticky považované každé začatie trestného stíhania, resp. každé vznesenie obvinenia, ktoré neviedlo k právoplatnému odsúdeniu obvineného, resp. obžalovaného, bez posúdenia a zohľadnenia osobitostí trestného prípadu. V prejednávanom prípade na vydanie uznesenia o vznesení obvinenia orgánmi činnými v trestnom konaní voči žalobcovi boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady, a preto je potrebné aplikovať závery vyplývajúce z Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 163/2013-50 zo dňa 13.11.2013, ktorý je potrebné analogicky použiť aj v tomto prípade. Naviac, za stavu zisteného vykonaným dokazovaním, by vzhľadom na osobitosti prejednávaného prípadu priznanie uplatneného nároku na náhradu škody žalobcovi bolo v rozpore s dobrými mravmi ako súhrnom etických, všeobecne uznávaných a udržiavaných zásad. Zohľadniac vyššie uvedené podanú žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., avšak úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, keď mu v konaní žiadne trovy nevznikli.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca domáhajúc sa jeho zmeny a vyhovenia podanej žalobe v celom rozsahu, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie, dôvodiac tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie neodôvodnil v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Namietal, že prvoinštančný súd vec nesprávne posúdil, keď svoje rozhodnutie odôvodnil absenciou právneho základu pre priznanie uplatneného práva z dôvodu absencie nezákonného rozhodnutia, ktoré by zakladalo zodpovednosť žalovaného za škodu spôsobenú mu v predmetnom trestnom konaní. Z jednotlivých ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z., no predovšetkým z konštantnej rozhodovacej praxe nielen Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR ale aj Najvyššieho súdu ČR vyplýva, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má v zásade právo na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená vydaním uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré sa považuje za nezákonné v zmysle ust. § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. Konštantnou judikatúrou pritom nie je ustálené len to, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania voči konkrétnej osobe sa má posudzovať ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ale z rozhodovacej praxe súdov je zrejmé, že zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby majú v zmysle ust. § 6 ods. 1 citovaného zákona rovnaké účinky, ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, nakoľko predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia nebol potvrdený. Odkázal v tejto súvislosti na uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 18. 08. 2010, sp. zn.: 4 M Cdo 15/2009; zo dňa 30.11. 2009, sp. zn.: 4 Cdo 183/2009; zo dňa 29. 02. 2012, sp. zn.: lCdo 68/2010; zo dňa 30. 03. 2011, sp. zn.: 3Cdo 194/2010; zo dňa 19. 06. 2013, sp. zn.: 7Cdo 87/2012; rozsudky Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 01. 2012, sp. zn.: 4Cdo 54/2011; zo dňa 28. 06. 1993, sp. zn.: 1 Cdo 53/1993; rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23. 02. 1990, sp. zn.: 1 Cz 6/1990, a nález Ústavného súdu SR zo dňa 24. 03. 2011,
sp. zn.: II. ÚS 25/2011. Zdôraznil, že súd prvej inštancie sa svojím rozhodnutím zásadným spôsobom odklonil od vyššie popísanej ustálenej rozhodovacej praxe bez toho, aby logicky a presvedčivo, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetlil tento svoj postup, teda aby jasne vysvetlil, ktoré skutočnosti v tejto súvislosti považoval za preukázané, ktoré nie, a akými právnymi úvahami sa riadil pri hodnotení vykonaných dôkazov, a preto napadnuté rozhodnutie javí znaky nepreskúmateľnosti, pričom zároveň ho považuje za rozhodnutie vyslovene nespravodlivé.
3. Žalovaný vo vyjadrení v odvolaniu žalobcu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Stotožnil sa so závermi súdu prvej inštancie a poukázal na to, že v danom prípade z uznesenia vyšetrovateľa o vznesení obvinenia vyplýva, že z úkonov vykonaných pred začatím trestného stíhania bol dostatočne odôvodnený záver, že žalobca spáchal trestný čin, pričom z dôkazov zabezpečených v štádiu pred vznesením obvinenia vychádzal aj prokurátor, ktorý sťažnosť žalobcu proti vzneseniu obvinenia zamietol. Žalobca bol okresným súdom odsúdený za spáchanie trestného činu a k jeho oslobodeniu došlo neskôr až na základe záväzného právneho názoru odvolacieho súdu. Na základe uvedeného, keď zákonnosť trestného stíhania nie je možné posudzovať iba na základe konečného výsledku trestného konania, konštatoval, že v danej veci pre absenciu nezákonnosti rozhodnutia o vznesení obvinenia proti žalobcovi, neboli splnené zákonné predpoklady pre vznik jeho zodpovednosti za škodu podľa zák. č. 514/2003 Z.z. Poukázal v tejto súvislosti na Nález Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. II. ÚS 163/2013, z ktorého vyplýva záver, že vydanie uznesenia o vznesení obvinenia nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila, a konštatoval, že konštrukcia, že uznesenie o vznesení obvinenia je nezákonným rozhodnutím z dôvodu následného oslobodenia spod obžaloby, nemá oporu v žiadnom ustanovení zák. č. 514/2003 Z.z. Napokon poukázal na to, že podaná žaloba nie je dôvodná i vzhľadom na skutočnosť, že nebol preukázaný vznik škody žalobcu, keďže nebolo preukázané, že trovy obhajoby boli skutočne vynaložené v súvislosti s predmetným trestným konaním vedeným proti žalobcovi, avšak ani to, že ich skutočne vynaložil žalobca.
4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov podaného odvolania podľa § 380 zák. č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a podľa § 378 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.
5. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol podanú žalobu ako neopodstatnenú z dôvodu, že v danej veci absentuje rozhodnutie, ktoré by bolo zrušené pre nezákonnosť, pričom priznanie žalobou uplatnenej náhrady škody by za okolností ustálených vykonaným dokazovaním bolo podľa jeho názoru v rozpore s dobrými mravmi.
6. Odvolací súd však; na rozdiel od súdu prvej inštancie; dospel k záveru, že treba vychádzať z toho, že v danej veci bola preukázaná existencia nezákonného rozhodnutia orgánu štátu, konkrétne uznesenia o vznesení obvinenia proti žalobcovi, ktoré je potrebné považovať za rozhodnutie zrušené pre nezákonnosť, ako to má na mysli ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v zmysle konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR (R 70/1994), ktorej závery doposiaľ neboli prekonané a stotožňuje sa s nimi i odvolací súd, ten, kto bol spod obžaloby oslobodený má zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia, keď oslobodenie spod obžaloby má vo vzťahu k uzneseniu o vznesení obvinenia rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Súdna prax pri prijatí uvedených záverov sledovala potrebu odčinenia majetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe, keď nemožno od obvineného spravodlivo požadovať, aby znášal materiálne dôsledky rozhodnutia o vznesení obvinenia v podobe vynaložených trov na svoju obhajobu v prípade, ak sa neskôr ukázalo vznesené obvinenie nesprávnym a trestné stíhanie sa skončilo tak, že na neho treba pozerať ako na nevinného. Hoci rozhodnutie vychádzalo z právnej úpravy zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, jeho právne závery sú plne aplikovateľné aj v prípade právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z. účinného od 1.7.2004 (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 M Cdo 15/2009). S poukazom na uvedené potom nemôže obstáť záver súdu prvej inštancie, že nie sú splnené predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu, nakoľko žiadne z rozhodnutí vydaných v rámci trestného konania v prípravnom konaní
nebolo zrušené pre jeho nezákonnosť, keď aktuálna rozhodovacia činnosť všeobecných súdov, vrátane Najvyššieho súdu SR, zotrváva na záveroch vyplývajúcich z rozhodnutia uverejneného v Zbierke rozhodnutí a stanovísk NS SR pod R 70/1994 a zákonom stanoveným postupom (revíziou pôvodného záveru uverejnením v Zbierke) k prehodnoteniu doterajšej ustálenej judikatúry doposiaľ nedošlo; a ani odvolací súd na odklon od nej nenašiel žiadny dôvod. V tejto súvislosti nepovažoval odvolací súd za opodstatnenú argumentáciu žalovaného, ktorý (zhodne so súdom prvej inštancie) poukazoval na závery vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. II. ÚS 163/2013. V predmetnom konaní na ústavnom súde bola totiž predmetom posúdenia predovšetkým otázka premlčania uplatnených nárokov, a preto, tiež so zreteľom na odlišný skutkový základ danej veci, vyslovené závery nie je možné v preskúmavanej veci bez ďalšieho aplikovať.
7. Rovnako sa odvolací súd nestotožnil so záverom prvoinštančného súdu, že podanú žalobu je potrebné zamietnuť z dôvodu konania žalobcu v rozpore s dobrými mravmi. Z obsahu spisu totiž nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré by umožňovali dospieť k záveru, že žalobca pri uplatnení svojho práva na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. v danej veci postupoval v rozpore s dobrými mravmi, a to za stavu, keď sú v preskúmavanej veci vzhľadom na skutočnosť, že žalobca bol v celom rozsahu spod obžaloby oslobodený, splnené všetky predpoklady pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu, ktorá mu vznikla v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania a podaním obžaloby proti jeho osobe, a ktorú v tomto spore uplatnil titulom náhrady nákladov vynaložených na trovy obhajoby v trestnom konaní.
8. So zreteľom na dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie dospel k záveru, že podanej žalobe nie je možné vyhovieť, sa prvoinštančný súd už podrobnejšie nezaoberal opodstatnenosťou žaloby z hľadiska naplnenia ďalších podmienok pre vznik nároku žalobcu, no najmä vznikom škody a výškou uplatneného nároku, ktorú žalovaný v spore namietal, keď spochybňoval vynaloženie trov obhajoby samotným žalobcom, no tiež ich účelné vynaloženie v priamej súvislosti s vedením obhajoby. Za tohto stavu by však rozhodnutie vo veci samej odvolacím súdom v celom rozsahu nahrádzalo prvoinštančné rozhodnutie, čím by bolo stranám odoprené právo namietať správnosť všetkých skutkových a právnych záverov na inštančne vyššom súde, a tým aj možnosť preskúmania správnosti záverov odvolacieho súdu, ku ktorým by dospel právnym posúdením skutkových zistení z hľadiska tých rozhodujúcich skutočností, ktoré považoval za významné na rozdiel od prvoinštančného súdu, ktorý sa nimi nezaoberal. Posúdenie podstaty veci v rámci dvojinštančného súdneho konania je súčasťou práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, pričom však dôsledné rešpektovanie ústavného princípu dvojinštančnosti konania možno v preskúmavanej veci dosiahnuť iba kasačným rozhodnutím.
9. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil (§ 389 ods. 1 písm. c/ CSP) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 CSP), v ktorom spor riadne prejedná, vychádzajúc zo záväzného právneho názoru odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP), podľa ktorého žalovaný zodpovedá za škodu vzniknutú žalobcovi v súvislosti s vedením trestného stíhania proti jeho osobe, pričom uplatnenie práva žalobcom v tomto spore nemožno bez ďalšieho považovať ani za konanie v rozpore s dobrými mravmi, opätovne meritórne posúdi dôvodnosť podanej žaloby, a to najmä z hľadiska opodstatnenosti výšky uplatnenej náhrady škody so zreteľom na účelnosť vynaložených trov obhajoby i existenciu príčinnej súvislosti medzi trestným konaním a vynaloženými nákladmi, a opätovne rozhodne vo veci samej.
10. O náhrade trov (tohto) odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP).
11. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).