Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/214/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v právnej veci žalobcu: TELERVIS PLUS a.s., so sídlom Staré Grúnty 7, 841 04 Bratislava, IČO: 35 717 769, zastúpený zvoleným zástupcom JUDr. Alanom Strelákom, advokátom, s miestom výkonu činnosti F. XX, XXX XX T., proti žalovaným: 1/ I. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom R. S. XXX, XXX XX R. S., 2/ E. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom R. S. XXX, XXX XX R. S., o zaplatenie 1.252,10 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 40Csp/92/2016-60 zo dňa 21.04.2017, takto

rozhodol:

Rozsudok prvoinštančného súdu vo výrokoch, ktorými vo zvyšnej časti žalobu zamietol a rozhodol o trovách prvoinštančného konania p o t v r d z u j e .

Vo výroku, odvolaním strán sporu nenapadnutom, ponecháva rozsudok prvoinštančného súdu nedotknutý.

Žalovaným 1/, 2/ priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne prvoinštančný súd samostatným uznesením.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd uložil žalovaným 1/, 2/ spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 146,80 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 146,80 eur od 26.10.2016 do zaplatenia, vo zvyšnej časti žalobu zamietol, žalovaným 1/, 2/ priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v pomere 76,56 %. Z vykonaného dokazovania považoval za preukázané, že strany sporu uzatvorili dňa 04.03.2014 zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej žalobca poskytol finančné prostriedky vo výške 1.400,- eur žalovaným za celkový úrok vo výške 20,00 % z istiny. Za poskytnutý úver si účtoval servisný poplatok vo výške 18,00 % z istiny. Žalované sa zaviazali uhradiť žalobcovi sumu 1.400,- eur ako istinu, úrok vo výške 280,- eur, servisný poplatok vo výške 252,- eur, spolu tak čiastku 1.932,- eur, v prvých 3 mesačných splátkach vo výške 7,- eur, ďalej v pravidelných rovnomerných 10 mesačných splátkach vo výške 191,10 eur so splatnosťou prvej splátky v 10. deň po uzavretí zmluvy a každej ďalšej splátky až do úplného zaplatenia so splatnosťou na 30. deň po splatnosti predchádzajúcej splátky. Priemerná RPMN v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. y) zákona č. 129/2010 Z. z. bola ku dňu podpisu zmluvy 46,30 % a RPMN 67,70 %. Z oznámenia o zosplatnení záväzku zo dňa 14.12.2014 vyplýva, že dlh žalovaných sa stal splatným 12.12.2014 z dôvodu omeškania žalovaných s jeho splácaním. Po preskúmaní predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere prvoinštančný súd uzavrel, že táto neobsahuje údaj v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. f) o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a údaj v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. k) o výške, počte a termínoch splátok a iných poplatkoch, ktoré mali žalované žalobcovi zaplatiť. V nadväznosti na uvedené ustálil, že z dôvodu absencie vyššie uvedených náležitostí sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Ohľadne zmluvy o poskytovaní domáceho

servisu uviedol, že táto tvorí neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere, nakoľko v opačnom prípade by ako samostatná zmluva bola bezpredmetná a po preskúmaní zmluvy dospel k záveru, že žalobcom vyberané poplatky za domáci servis prakticky predstavujú skryté náklady úveru, ktoré žalobca nepremietol do ročnej percentuálnej miery nákladov a obišiel tak ust. § 53 ods. 6 o najvyššej prípustnej odplate za poskytnutie peňažných prostriedkov. Práve týmto spôsobom žalobca cielene dosahuje to, že sa odplata za službu domáceho servisu, teda službu osobného inkasovania splátok zo strany dlžníka nezapočítava do výpočtu RPMN, nakoľko nemá byť odplatou za úver, ale odmenou (cenou) za doplnkový domáci servis. Táto služba tak výrazne navyšuje celkový zisk žalobcu z poskytovania úverov a svojím obsahom a účelom obchádza zákon a je v zmysle ust. § 39 absolútne neplatná. V nadväznosti na uvedené priznal žalobcovi len rozdiel medzi poskytnutou sumou 1.400,- eur a úhradou spolu vo výške 1.253,20 eur v sume 146,80 eur s príslušným úrokom z omeškania. Vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

2. Proti rozsudku prvoinštančného súdu v zákonnej lehote doručil odvolanie žalobca. Uviedol, že požiadavka zakotvená zákonným ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. nie je v súlade s čl. 10 ods. 2 písm. h) Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES z 23.04.2008. Vnútroštátna právna úprava prekročila, či neustále porušuje čl. 22 ods. 1 Smernice, ktorý určil povinnosť ako harmonizovať predmetnú smernicu do vnútroštátneho poriadku. K uvedenému sa vyjadril Súdny dvor Európskej únie 09.11.2016 vo veci Home Credit c/a Klára Bíróová sp. zn. C-42/15. V tejto súvislosti poukázal na bod 52, 53, 54, 55, 56, 57, 58, 59 odôvodnenia predmetného rozhodnutia s tým, že vnútroštátna úprava sama osebe neuvádza, akým spôsobom majú byť jednotlivé zložky splátok vyčíslené, a dodal, že určenie jednotlivých termínov splátok nie je založené na zložitých prepočtoch, keďže všetky vstupné údaje sú presne stanovené. Nesporný je dátum uzatvorenia zmluvy, prvá splátka je splatná 10. deň od uzatvorenia zmluvy, každá ďalšia je splatná 30. deň od splatnosti predchádzajúcej splátky. Zastal názor, že posudzovaná zmluva jednoznačne spĺňa zákonnú náležitosť § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. s poukazom na výklad Smernice č. 2008/48 v ust. čl. 10 ods. 2 v spojení s výkladom čl. 22 Smernice obsiahnutom v rozhodnutí Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-42/15 zo dňa 09.11.2016. Pokiaľ sa týkalo termínu konečnej splatnosti úveru, uviedol, že tento jednoznačne je uvedený v bode 2 obchodných podmienok, kde je uvedené, že konečná splatnosť úveru je 370. deň po uzatvorení zmluvy, pričom doba trvania tejto zmluvy je od uzatvorenia zmluvy do termínu konečnej splatnosti úveru. Uviedol, že pokiaľ vnútroštátna právna úprava jednoznačne neustanovuje, akým spôsobom má byť termín konečnej splatnosti špecifikovaný, neobstojí ani požiadavka špecifikovať ho výhradne konkrétnym dátumom. Podľa neho špecifikácia termínu konečnej splatnosti 370. dňom po uzatvorení zmluvy je dostatočne presná, nemenná, nie je závislá od žiadnych závislostí či iných náhodilostí, ale len odo dňa uzatvorenia zmluvy. V tejto súvislosti poukazoval na rozsudok ESD z 12. júla 2012 C-602/10, body 63 - 64, dal do pozornosti právny názor Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 24Co 795/2014, Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co 31/2014 zo dňa 21.02.2017. K povinnosti aplikácie komunitárneho práva dal do pozornosti rozhodnutie Súdneho dvora z 09.03.1978 sp. zn. 106/77, nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 3/09-378 zo dňa 26.01.2011. K záveru prvoinštančného súdu o neplatnosti zmluvy o poskytovaní domáceho servisu poukázal na nález Ústavného súdu SR z 01.04.2015 sp. zn. I. ÚS 640/2014. Vzniesol námietku k započítaniu úhrad na odmenu za poskytnutie služby domáci služby, na úhrady za úver. S poukazom na neplatnosť právneho úkonu zastal názor, že súd prekročil svoju právomoc rozhodovať vo veciach, nakoľko priznanie, resp. v tomto prípade započítanie odmeny za služby domáci servis, t. j. plnenia bezdôvodného obohatenia nebolo predmetom tohto súdneho sporu. Svojvoľné nahradenie dispozičného procesného úkonu žalovaného rozhodnutím a názorom súdu prvej inštancie považoval za hrubý zásah do vedenia sporu a za porušenie ústavného práva sporových strán na súdnu ochranu. Nedostatočné odôvodnenie zápočtu bezdôvodného obohatenia na iný právny úkon vykazuje jednoznačne znaky svojvoľnosti rozhodovania súdu prvej inštancie, čo odôvodňoval i poukazom na nález Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 243/2007. Žiadal preto rozsudok prvoinštančného súdu zmeniť, jeho návrhu v celom rozsahu vyhovieť a uložiť súdu prvej inštancie povinnosť rozhodnúť o náhrade trov odvolacieho konania.

3. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 , preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní a súc viazaný odvolacími dôvodmi (§ 379, § 380 postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 385 a contrario rozsudok prvoinštančného súdu ako správny podľa § 387 ods. 1, 2 potvrdil.

4. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, vyvodil správny právny záver, svoje rozhodnutie náležitým, vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil.

5. Preskúmaním zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorenej medzi stranami sporu i odvolací súd dospel k záveru, že táto neobsahuje v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. v platnom znení údaj o termíne konečnej splatnosti úveru a v zmluve nie je jednoznačne určený ani dátum zročnosti jednotlivých splátok úveru v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. Podľa zmluvy bola prvá splátka zročná 10. dňa od uzatvorenia zmluvy a každá ďalšia splátka až do úplného zaplatenia bola zročná 30. dňom po splatnosti predchádzajúcej splátky. Termíny splatnosti jednotlivých splátok nie sú vyjadrené jasne a zrozumiteľne, a nie je jednoznačne určená ani konečná splatnosť úveru, nakoľko ako uviedol prvoinštančný súd, vyjadrenie konečnej splatnosti úveru, spôsobom uvedeným v obchodných podmienkach tvoriacich neoddeliteľnú súčasť úverovej zmluvy, odpočtom 370. dňa od podpisu zmluvy nemôže nahradiť absentujúcu náležitosť zmluvy. Spotrebiteľ musí pri danej forme spotrebiteľského úveru presne vedieť, kedy nastáva splatnosť jednotlivých splátok úveru a taktiež, kedy dôjde ku jeho konečnej splatnosti tak, aby bol naplnený predpoklad určitosti a zrozumiteľnosti, ako sa vyžaduje pre každý právny úkon. Naopak, zvolená formulácia núti spotrebiteľa, aby si odpočtom dní sám stanovoval termín splatnosti jednotlivých splátok bez toho, aby už na prvý pohľad zo zmluvy bolo jasné, kedy nastala splatnosť každej jednotlivej splátky, čím sa dostáva do rizika, že nesprávnym odpočtom dní sa môže dostať do omeškania a vytvoriť priestor pre uplatnenie s tým spojených sankcií.

6. V tejto súvislosti je potrebné prihliadnuť i na odôvodnenie rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 vo veci Home Credit c/a Klára Biróová, sp. zn. C 42/15, v ktorom uvádza: „Za týchto okolností je potrebné odpovedať na tretiu a štvrtú otázku tak, že článok 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok.“ Podľa názoru odvolacieho súdu podmienky úverovej zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu neumožnili spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátum jednotlivých splátok, v nadväznosti na čo dospel k presvedčeniu o tom, že predmetná úverová zmluva neobsahovala náležitosť vymedzenú v § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení ku dňu uzatvorenia zmluvy.

7. Pokiaľ žalobca poukazoval na požiadavku aplikovať Smernicu 2008/48, judikatúru Súdneho dvora EÚ v ním poukazovaných rozhodnutiach, pričom v tejto súvislosti poukazoval i na nálezy, prípadne uznesenia Ústavného súdu SR, odvolací súd považoval za potrebné uviesť, že podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť, ako nariadenie a je adresovaná iba členským štátom, nie fyzickým osobám. Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ ustanovenia smernice musia byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecne záväzného právneho predpisu. Smernice teda nezaväzujú a neukladajú práva priamo fyzickým alebo právnickým osobám, ale sa vyžaduje ich implementácia do vnútroštátneho právneho poriadku, ktorého úlohou je zabezpečovať harmonizáciu právnych predpisov členských krajín EÚ. Naviac práve v poukazovanom rozsudku Súdneho dvora - tretia komora z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15 súdny dvor pripustil, že zákon môže stanoviť, v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v čl. 10 ods. 2 Smernice o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, že sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a bez poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. V tejto súvislosti súdny dvor uviedol, že podľa čl. 23 Smernice 2008/48 členské štáty ustanovia pravidlá o sankciách za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe tejto smernice a príjmu všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili ich vykonávanie. Z odôvodnenia čl. 47 uvedenej smernice vyplýva, že hoci je voľba režimu sankcií ponechaná na zváženie členských štátov, tieto sankcie musia byť účinné, primerané a odrádzajúce (rozsudok z 27. marca 2014 C 565/12). Súdny dvor už rozhodol, že tvrdosť sankcií musí byť primeraná závažnosti porušení, ktoré postihuje, a to najmä zabezpečením skutočne odrádzajúceho účinku, pričom musia rešpektovať všeobecnú zásadu proporcionality. Z uvedeného podľa názoru odvolacieho súdu možno dospieť k záveru, že ust. § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v platnom znení nie je v priamom rozpore so Smernicou 2008/48, ani s judikatúrou Súdneho dvora EÚ.

8. Pokiaľ sa týka námietky žalobcu v odvolaní o tom, že prvoinštančný súd svojvoľne započítal do bezdôvodného obohatenia i odmenu za službu domáceho servisu, odvolací súd považoval za potrebné

uviesť, že podľa ust. § 451 ods. 2 bezdôvodným obohatením je majetkový prospech mimo iného získaný plnením z neplatného právneho úkonu. Prvoinštančný súd zmluvu o poskytovaní domáceho servisu uzatvorenú 04.03.2014 medzi stranami sporu súčasne so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, na podklade ním uvedených dôvodov vyhodnotil ako zmluvu absolútne neplatnú s poukazom na ust. § 39 OZ. Vychádzajúc z obsahu a účelu predmetnej zmluvy, odvolací súd sa po jej preskúmaní s predmetným záverom prvoinštančného súdu v celom rozsahu stotožnil a prisvedčil záveru prvoinštančného súdu o tom, že žalobcom vyberané poplatky za domáci servis predstavujú skryté náklady úveru, nepremietnuté do ročnej percentuálnej miery nákladov v záujme obísť ust. § 53 ods. 6 o najvyššej prípustnej odplate za poskytnutie peňažných prostriedkov. Vychádzajúc z uvedeného, suma 573,30 eur poskytnutá žalovanými na poplatky za domáci servis z dôvodu neplatnosti zmluvy o poskytovaní domáceho servisu predstavuje bezdôvodné obohatenie žalobcu, a preto správne prvoinštančný súd priznal žalobcovi len rozdiel medzi ním poskytnutou sumou úveru 1.400,- eur, sumou vo výške 679,90 eur uhradenou na istinu úveru a sumou 573,30 eur, uhradenou na domáci servis v celkovej výške 146,80 eur. Takýto postup prvoinštančného súdu nemožno považovať za svojvoľný, nakoľko predmetom konania tak, ako ho žalobca vymedzil v podanej žalobe, bol ním uplatnený nárok na zaplatenie 1.252,10 eur s príslušenstvom. Súd, posudzujúc odôvodnenosť predmetného nároku, preskúmaval tak skutkový, ako i právny podklad každej jednotlivej položky, z ktorej takto vyčíslený nárok žalobcu pozostával. Po zistení, že medzi stranami sporu uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje predpísané náležitosti, ktorých absencia je sankcionovaná bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru, priznal žalobcovi iba rozdiel medzi ním poskytnutou sumou úveru a žalovanými uhradenou sumou vo výške 679,90 eur. Po vyslovení absolútnej neplatnosti zmluvy o doplnkovej službe za nedôvodný považoval i nárok zodpovedajúci odmene za poskytovanú službu v sume 573,30 eur, a preto i v tejto časti nárok žalobcu ako nepodložený zamietol.

9. Podľa § 215 ods. 1 CSP, súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.

10. Podľa § 215 ods. 2 CSP, skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.

11. Prvoinštančný súd predpísaným procesným postupom vo veci vykonal potrebné dokazovanie na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel k správnym skutkovým zisteniam a na ich podklade s poukazom i na platnú právnu úpravu vo veci rozhodol. Nemožno preto súhlasiť s námietkou žalobcu o tom, že by išlo o svojvoľný postup, resp. postup, ktorým by prvoinštančný súd prekročil svoju právomoc, nakoľko súčasťou práva na súdnu ochranu nie je právo na procesný úspech. Inými slovami nie je porušením práva na spravodlivý proces, ak súd nevyhovie procesnému alebo meritórnemu návrhu strany, či už sčasti alebo v celom rozsahu.

12. V nadväznosti na uvedené, v ostatnom sa stotožniac s odôvodnením prvoinštančného súdu, odvolací súd rozhodol spôsobom uvedeným vo výrokovej časti rozhodnutia. Žalované 1/, 2/ boli v odvolacom konaní úspešné, v nadväznosti na čo odvolací súd im priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne prvoinštančný súd samostatným uznesením.

13. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s . p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 C. s. p.)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 C. s. p.)