Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Csp/43/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Humenné sudkyňou JUDr. Janou Tomášovou v právnej veci žalobcu: C. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXX/XX, XXX XX L. X. M., zast. JUDr. Kristínou Tomkovou, advokátkou so sídlom 067 31 Udavské č. 391, proti žalovanému: Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176, zast. Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s.r.o., so sídlom Piaristická č. 707/25, 911 01 Trenčín, IČO: 47 234 679, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 3 300,- eur s prísl., takto

rozhodol:

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 3 300,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3 300,- eur od 29.08.2020 do zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobcovi voči k žalovanému priznáva náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa súd dňa XX.XX.XXXX domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd žalovaného zaviazal zaplatiť mu sumu 3 300,- eur s 5 % ročným úrokom z omeškania od XX.XX.XXXX do zaplatenia a na náhradu trov konania.

Podanie žaloby odôvodnil tým, že uzatvoril so žalovaným úverovú zmluvu dňa XX.XX.XXXX č. XXXXXXXXXX. Táto zmluva bola uzatvorená ako zmluva o spotrebiteľskom úvere. Žalovaný mu poskytol bezúčelový spotrebiteľský úver vo výške 4 000,- eur s celkovou splatnou čiastkou stanovenou v zmluve vo výške 8 483,16 eur. Výška splátok bola určená na sumu 100,99 eur, ročná percentuálna miera nákladov bola v zmluve stanovená vo výške od 27,5 % do 28,5 % a ročná úroková sadzba vo výške 24,05 %. Posledná mesačná splátka, ktorú mal uhradiť mala byť 31.01.2019. Od januára 2019 neuhradil do dnešného dňa 13 splátok. Celková čiastka ním zaplatená predstavuje sumu 7 300,29 eur. Výška bezdôvodného obohatenia, ktorú požaduje predstavuje rozdiel medzi istinou, ktorú mal zaplatiť podľa zmluvy a celkovou zaplatenou sumou.

Má zato, že zmluva neobsahuje povinné náležitosti podľa o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách, a to najmä výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ich výpočet. V tejto súvislosti poukázal na Rozhodnutie KS Ž. zo dňa XX.XX.XXXX, sp. zn..XXCo/XXX/XXXX, Krajského súdu v V. z X.C. XXXX, sp. zn. XXCoE/XXX/XXXX.

V ďalšom uviedol, že zároveň zmluva obsahuje aj neprijateľné podmienky, ktoré považujeme za podmienky, ktoré sú spôsobilé založiť hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa v časti, kde je ustanovené vyhlásenie spotrebiteľa, že sa oboznámil so Zmluvnými

podmienkami. Vyhlásenie spotrebiteľa v zmluve, že sa oboznámil so zmluvnými podmienkami de facto prenáša na spotrebiteľa dôkazné bremeno v otázke skutočného a riadneho oboznámenia sa s obchodnými podmienkami, sadzobníkom poplatkov a informáciami o poistení. Práve skryté prenesenie dôkazného bremena má pre spotrebiteľa neprijateľný účinok vo vzťahu k potenciálnemu uplatneniu jeho práv na súde a u iných štátnych orgánov, keďže spotrebiteľ už len v dôsledku predmetnej zmluvnej podmienky môže byť odradený od prípadného podania podnetov alebo návrhov štátnym orgánom. Predmetná zmluvná podmienka zakladá hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa.

Ďalším pochybením zo strany žalovaného bola však výška ročnej percentuálnej miery nákladov, ktorá vyplývajúc zo zmluvy predstavovala výšku 27,5 % až 28,5 %. Poukázal na nové rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie M.-XXX/XX, ktoré bolo prijaté XX.XX.XXXX. Vzhľadom na skutočnosť, že sa jedná o nové rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie, ktoré sa zaoberá otázkou rozpätia RPMN, ktorú v zmluvách uvádzajú inštitúcie poskytujúce úvery, pôžičky je to rozhodnutie významné aj pre tento prípad. V zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov musí každá zmluva obligatórne obsahovať údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov vypočítanej na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy. Údaj o RPMN, ktorý je obsiahnutý v zmluve o spotrebiteľskom úvere má spotrebiteľovi poskytnúť pravdivú informáciu v číselnom vyjadrení o skutočnej výške nákladov súvisiacich so spotrebiteľským úverom. RPMN teda odzrkadľuje skutočnú cenu spotrebiteľského úveru, ako číslo vyjadrené v percentách, ktoré umožní spotrebiteľovi posúdiť rozsah jeho záväzku. RPMN je dôležitou informáciou i z hľadiska výhodnosti spotrebiteľského úveru, pretože pre spotrebiteľa sa najvýhodnejší môže javiť ten spotrebiteľský úver, ktorý má najnižšiu hodnotu RPMN. V praxi však niektoré nebankové spoločnosti nepostupujú celkom v súlade so znením právnej úpravy a namiesto jednej presnej percentuálnej hodnoty RPMN uvádzajú hodnotu RPMN vo forme rozptylu percent (od X % do Y %). V predmetnom konaní bolo otázkou, či je možné považovať takéto vyjadrenie hodnoty RPMN za súladné s požiadavkou smernice a tiež spotrebiteľského zákona a týmto sa zaoberal Súdny dvor Európskej Únie, z dôvodu že sa Krajský súd v Trnave rozhodol prerušiť práve prebiehajúce sporové konanie v spotrebiteľskej veci (predmetom ktorého bolo posúdenie zákonnosti podmienok spotrebiteľského úveru) a položil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku:“ Má sa článok 10 ods. 2 písm. g) smernice [2008/48] vykladať tak, že zmluva o spotrebiteľskom úvere zodpovedá požiadavke v tomto ustanovení, ak [RPMN] je v nej uvedená nie presným údajom v percentách, ale rozpätím dvoch údajov (od-do)?“ Z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 19.12.2019 vo veci M.-XXX/XX, RN proti Home Credit Slovakia, a.s. vyplýva, že článok 10 ods. 2 písm. g) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere , sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby v zmluve o spotrebiteľskom úvere bola RPMN vyjadrená nie ako jedna konkrétna hodnota, ale ako rozpätie uvádzajúce najnižšiu a najvyššiu hodnotu. V uvedenej súvislosti poukázal na to, že Súdny dvor Európskej únie v bode 32 a 33 rozhodnutia konštatoval, že je bez právneho významu, že v čase keď veriteľ predkladá spotrebiteľovi ponuku na uzavretie zmluvy o úvere, nepozná dátum čerpania úveru alebo dátum uzavretia zmluvy, nakoľko na presný výpočet RPMN môže uplatniť dodatočné predpoklady upravené v prílohe smernice.

Je teda zrejmé, že RPMN musí byť v zmluve o spotrebiteľskom úvere za každých okolností vyjadrená jediným údajom (hodnotou). V opačnom prípade nie je splnené kritérium stanovené v článku 10 ods.2 písm. g) smernice (zrozumiteľnosť a stručnosť), pričom použitie rozpätia RPMN môže spotrebiteľovi nie len sťažiť posúdenie celkových nákladov úveru, ale tiež môže uviesť spotrebiteľa do omylu, pokiaľ ide o skutočný rozsah jeho záväzku. Na základe tohto rozhodnutia možno konštatovať, že takto vyjadrená RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere, t.j. uvedená vo forme rozpätia dvoch údajov (od X % -do Y %), je teda nezrozumiteľná a neurčitá. Z hodnoty RPMN uvedenej vo forme rozpätia percent jednoducho nie je možné určiť hodnotu RPMN, ktorá sa uplatňuje na konkrétnu zmluvu.. V dôsledku uvedenej vady by RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere absentovala a v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 v spojení s ustanovením § 11 spotrebiteľského zákona je takýto úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.

Žalobca tiež uviedol, že v zmluve absentuje údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Podľa ustanovenia § 9 ods. 9 o spotrebiteľských úveroch, od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok, poplatky alebo akékoľvek iné plnenie, ktoré nie sú ustanovené zákonom alebo uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere. V tejto súvislosti poukázal na Rozhodnutie Krajského súdu v V. zo dňa XX.XX.XXXX,sp. zn. XXCo/XXX/XXXX.

Poukázal, že okrem toho zmluva o úvere a všeobecné podmienky poskytnutia úveru sú listiny formulárové, používané žalovaným pri uzatváraní úverových zmlúv s množstvom ďalších spotrebiteľov. Na predtlačených tlačivách sa menia len údaje o spotrebiteľoch a výške poskytnutého úveru. Zákaz konať v rozpore s dobrými mravmi v čase uzatvorenia zmluvy bol obsiahnutý v zákone o ochrane spotrebiteľa. Podľa ustanovenia § 4 odsek 8 tohto právneho predpisu predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.

Tiež uviedol, že zmluva neobsahuje ani údaj o výpočte RPMN a úrokov podľa , t.j. že predmetná zmluva je bezúročná a bezpoplatková.

Uviedol, že v danom prípade je nesporné, a to vzhľadom na povahu účastníkov zmluvy, že predmetný zmluvný vzťah je vzťahom spotrebiteľským, keďže žalovaný konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a uzavrel predmetnú zmluvu s žalobcom, teda s fyzickou osobou

- nepodnikateľom. Vyššie uvedená zmluva je zmluvou spotrebiteľskou, a preto je nutné na ňu aplikovať i príslušné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách upravené v . Vznik rozhodcovskej zmluvy vyžaduje individuálne rozhodnutie spotrebiteľa o tom, že si vymieňuje rozhodcovské konania, a to preukázateľne. Nikdy nemal možnosť výberu rozhodcovského súdu, ten bol v zmluve vopred určený a nebola ani osobitne zamestnancom žalovaného žiadnym spôsobom poučená o možnosti odmietnuť konanie pred takto predtlačeným a vopred určeným rozhodcovským súdom, ktorý vybral žalovaný. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad. Spotrebiteľská zmluva uzatvorená medzi stranami sporu je nevyvážená a preto je neprijateľná. Ide o formulárovú zmluvu, ktorá bola predtlačená a ktorú prijala žalobkyňa v rovnaký deň ako zmluvu o úvere. Na uvedenom tlačive sa doplnili len jeho údaje, číslo a dátum uzatvorenia zmluvy. Podľa jeho názoru rozhodcovská zmluva, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Spotrebiteľ má mať právo voľby a nemôže mu byť iba na predtlačenom formulári poskytnutá informácia voči ktorej nemá právo sa vyjadriť. Podľa právnej vedy „z pohľadu spotrebiteľa je rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu vnúti štandardná zmluvná klauzula alebo dodávateľ svojim konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred oboma. Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľsko-právnej ochrany pred štandardnými zmluvami.“ ( K. Csach). Podľa jeho názoru dodávateľ núti spotrebiteľa spotrebiteľskou zmluvou ku konaniu s cieľom dosiahnutia prejednania veci pred rozhodcovským súdom a obchádzania ustanovení o ochrane spotrebiteľa. Rozhodcovská zmluva, ktorá mala založiť legitimitu tam uvedeného rozhodcovského súdu, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom a nespĺňa podmienky individuálneho dojednania, keďže splýva s ostatnými zmluvnými podmienkami.

2. Rozsudkom č.k. XCsp/XX/XXXX-XX zo dňa XX.XX.XXXX tunajší súd uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 3 300,- eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne odo dňa 29.08.2020 do zaplatenia, žalobu vo zvyšnej časti zamietol a žalobcovi voči žalovanému priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.

Z vykonaného dokazovania mal súd za to, že úver, ktorý bol poskytnutý žalovaným žalobcovi je potrebné považovať za úver bezúročný a bezpoplatkový. Podľa súdu prvej inštancie v zmluve absentuje údaj o adrese predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, absentuje údaj o dobe trvania zmluvy a o termíne konečnej splatnosti úveru, nie sú v zmluve uvedené všetky predpoklady použité na výpočet RPMN, nebola tak naplnená dikcia v písm. c), , z ktorého dôvodu je potrebné úver podľa považovať za úver bezúročný a bezpoplatkový. Žalovaným vznesenú námietku premlčania pre uplynutie tak subjektívnej ako aj objektívnej premlčacej doby mal za nedôvodnú. Z vykonaného dokazovania podľa súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa dozvedel o bezdôvodnom obohatení 19.05.2020 keď udelil plnomocenstvo svojmu právnemu zástupcovi. Čo sa týka objektívnej premlčacej doby, podľa súdu

prvej inštancie v danom prípade treba vychádzať z objektívnej premlčacej doby 10-ročnej, pretože bezdôvodné obohatenie žalovaného je potrebné považovať za úmyselné. Žalovaný má v predmete činnosti dlhodobo poskytovanie úverov, jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. Preto, ak obchádzal zákon o spotrebiteľských úveroch tým, že predložená zmluva nemá zákonom stanovené náležitosti, toto jeho konanie sa nedá hodnotiť inak ako úmyselné konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu. V tejto súvislosti odkázal na názory vyplývajúce z rozhodnutí Krajského súdu v J. sp.zn. XCo/XXX/XXXX zo XX.XX.XXXX, sp.zn. XXCo/XXX/XXXX z XX.XX.XXXX, sp.zn. XXCo/XXX/XXXX z XX.XX.XXXX.

3. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, a to voči vyhovujúcemu výroku a výroku o nároku na náhradu trov konania z dôvodu podľa , a , majúc za to, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil ním namietané premlčanie žalobou uplatneného nároku. Čo sa týka aplikácie 10-ročnej premlčacej doby, poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. XCdo/XXX/XXXX z XX.XX.XXXX, v ktorom Najvyšší súd uviedol, že samotný fakt, že nebankový subjekt poskytuje úver spotrebiteľovi v postavení profesionálneho podnikateľa vo všeobecnosti bez ďalšieho nemôže zakladať úmysel bezdôvodne sa obohatiť na úkor spotrebiteľa, bez ďalšieho nemôže zakladať nepriamy úmysel veriteľa. V danom prípade jednoznačne absentuje preukázanie úmyslu žalovaného bezdôvodne sa obohatiť. Žalovaný v rámci predmetu podnikania poskytol žalobcovi úver, za ktorý požadoval na základe zmluvy zaplatiť úroky. Aký by malo zmysel, aby žalovaný úmyselne nedodržiaval všetky zákonné náležitosti, za ktoré by bol následne sankcionovaný bezúročnosťou a bezpoplatnosťou on sám a nie žalobca ako klient. Poukázal na to, že obdobný názor vyplýva aj z rozhodnutí viacerých súdov Slovenskej republiky. Ak nie sú splnené podmienky na 10-ročnú premlčaciu dobu, platí 3-ročná objektívna premlčacia doba. Pritom subjektívna premlčacia doba musí plynúť v rámci objektívnej, ktorú nemožno prekročiť. Nie je možné domáhať sa svojho nároku po márnom uplynutí objektívnej doby a odvolávať sa na neuplynúcu 2-ročnú subjektívnu dobu. Čo sa týka objektívnej premlčacej doby, žaloba bola podaná na súd XX.XX.XXXX pri aplikácii 3-ročnej objektívnej premlčacej doby sú splátky uhradené pred dňom XX.XX.XXXX premlčané. Žalovaný uviedol, že vychádzajúc zo splátkového kalendára predloženého žalobcom je zrejmé, že žalobca celú požičanú istinu 4.000,- eur zaplatil zaplatením 40. splátky, ktorú uhradil dňa XX.XX.XXXX. Touto splátkou už plnil aj nad rámec poskytnutej istiny, teda od tohto dňa dochádzalo postupne k bezdôvodnému obohateniu žalovaného na úkor žalobcu. Pri určení počiatku plynutia 2-ročnej subjektívnej lehoty poukázal na rozsudky Krajského súdu v X. sp.zn. XXCo/XXX/XXXX a Krajského súdu v Ž. sp.zn. XCo/XXX/XXXX. V danom prípade žalobca uhradil sumu požičanej istiny splátkou splatnou XX.XX.XXXX. S ohľadom na uvedené nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia je po dátume XX.XX.XXXX premlčaný v subjektívnej premlčacej dobe. Žalovaný preto žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne aby rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná žalovanému náhradu trov prvoinštančného ako aj odvolacieho konania.

Žalobca sa k podanému odvolaniu žalovaného nevyjadril.

4. Krajský súd v J. uznesením č.k. XCoCsp/XX/XXXX-XX zo dňa XX.XX.XXXX prvoinštančný rozsudok zrušil a vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol, že predmetom konania začatého na základe žaloby súdu prvej inštancie doručenej XX.XX.XXXX je nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, pôvod ktorého je dôsledkom záväzkového vzťahu, do ktorého vstúpil žalobca so žalovaným, majúc status spotrebiteľa, čo žalovaný nerozporoval. V odvolacom konaní žalovaný nerozporoval ani to, že na jeho strane vzniklo bezdôvodné obohatenie v dôsledku toho, že v zmluve, ktorú žalobca s ním uzavrel, t.j. v zmluve č. XXXXXXXXXX nie sú náležitosti vyžadované o spotrebiteľských úveroch, v dôsledku čoho je úver podľa tejto zmluvy poskytnutý, bezúročným a bezpoplatkovým. Jediným odvolacím argumentom žalovaného bol argument o nesprávnom právnom posúdení ním vznesenej námietky premlčania, a to tak pre uplynutie subjektívnej, ako aj objektívnej premlčacej doby. Platí pritom, že ak sa povinný subjekt premlčania dovolá, nemožno oprávnenému právo na vydanie získaného bezdôvodného obohatenia priznať ak márne uplynula aspoň jedna z lehôt, subjektívna alebo objektívna.

Poukázal, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby k uplatneniu práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je rozhodujúci subjektívny moment kedy sa oprávnený dozvie všetky také okolnosti, ktoré sú relevantné pre uplatnenie jeho práva na súde. Nie je pritom rozhodné, že mal už skôr možnosť dozvedieť sa skutočnosti, na základe ktorých si mohol urobiť úsudok k vzniku bezdôvodného obohatenia a jeho výške. Rozhodujúcim je moment kedy sa oprávnený subjekt dozvie také skutkové okolnosti, ktoré skutkovo odôvodňujú právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, nie je potrebné dozvedieť sa aj právnu kvalifikáciu týchto skutočností.

Vychádzajúc z toho, že pre určenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby je určujúcou nie prezumovaná, ale skutočná vedomosť, ktorá vyplýva z problematicky verifikovateľného mentálneho stavu danej osoby, je potrebné na túto vedomosť nahliadať z objektívnych skutočností, skutkových okolností, ktoré je možné podriadiť pod tú-ktorú skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia. Skutkové okolnosti v zmysle pojmu determinujúceho začiatok plynutia časového obdobia, v ktorom je potrebné uplatniť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia bez hrozby námietky premlčania pre uplynutie subjektívnej premlčacej doby, sú neurčitým právnym pojmom nakoľko nie je z neho zjavný jeho obsah. Za tejto situácie je to súd ako orgán aplikujúci právo, tento obsah v konkrétnych okolnostiach vyhodnotiť. Platí pritom, že je vždy nevyhnutné objektívne, ad hoc, posúdiť kedy osoba uplatňujúca nárok na bezdôvodné obohatenie získala potrebné množstvo informácií o objektívne vyčísliteľnom bezdôvodnom obohatení aby mohla svoj nárok uplatniť na súde. V prejednávanej veci žalobca spolu so žalobou predložil súdu nielen zmluvu, ktorú uzavrel so žalovaným, výzvu k splateniu celého dlhu, plnomocenstvo, ktoré udelili svojej právnej zástupkyni, ale aj výpis svedčiaci o tom, v ktorých konkrétnych dňoch a v akej výške uhrádzal žalovanému splátky na úver zo zmluvy, ktorú s ním uzavrel. Z rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýva ako sa vysporiadal s touto skutočnosťou, tvrdenou vedomosťou žalobcu o bezdôvodnom obohatení, odkazujúcou na podpísanie plnomocenstva svojej právnej zástupkyni v kontexte s listinným dôkazom, na ktorom sú zaznamenané jeho úhrady na záväzok zo zmluvy, ktorý samotný žalobca súdu predložil. Uviedol, že súd prvej inštancie v bode 27. dôvodov svojho rozsudku len stroho uviedol, že žalobca sa dozvedel o bezdôvodnom obohatení XX.XX.XXXX keď udelil plnomocenstvo svojmu právnemu zástupcovi bez súvislosti s ním samým predloženým dôkazom o splátkach realizovaných v konkrétnej výške a konkrétnom čase v tom zmysle, či tento listinný dôkaz o realizovaných platbách svedčí o vedomosti žalobcu o rozhodujúcich skutočnostiach pre včasné uplatnenie nároku alebo zistenie týchto rozhodujúcich skutočností vyplýva z plnomocenstva. Z tvrdení žalobcu v žalobe pritom vôbec nevyplýva, čo konkrétne malo byť zistené pri udelení plnomocenstva právnej zástupkyni. V tomto zmysle je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné.

Čo sa týka námietky premlčania pre uplynutie objektívnej premlčacej doby poukázal, že súd prvej inštancie odkázal na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, ktoré v dôvodoch citoval bez akéhokoľvek kontextu so skutkovými okolnosťami zistenými v prejednávanej veci, osobitne k dôvodom, pre ktoré bol úver, ktorý žalovaný poskytol žalobcovi na základe zmluvy, úverom bezúročným a bezpoplatkovým. pojem a podstatu úmyselného bezdôvodného obohatenia nevymedzujú, v právnej teórii sa vychádza z trestnoprávnej právnej úpravy zavinenia obsiahnutej v trestnoprávnych predpisoch. O úmysel priamy ide vtedy, keď ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil vedel, že svojim konaním získa bezdôvodné obohatenie a súčasne ho tiež získať chcel. O úmysel nepriamy ide, keď ten, kto sa na úkor iného obohatil vedel, že svojim konaním obohatenie, ktoré mu nepatrí, môže získať a s týmto následkom bol pre prípad, že nastane, uzrozumený. O úmyselnosti bezdôvodného obohatenia je možné uvažovať vtedy, pokiaľ bude získanie majetkového prospechu bez spravodlivého dôvodu hlavným cieľom počínania obohateného alebo predpokladaným a vopred akceptovaným vedľajším produktom jeho zámernej činnosti smerujúcej primárne k dosiahnutiu iného výsledku.

Podľa odvolacieho súdu rozhodnutie súdu prvej inštancie nedáva odpovede na otázky vyplývajúce zo skutkových zistení, je tým nepreskúmateľné, vykazujúce znaky znemožnenia strane sporu - žalovanému, uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Absenciou posúdenia vznesenej námietky premlčania vo vzťahu k dôkazom, ktorými súd prvej inštancie disponoval, zaťažil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie vadou, na ktorú odvolací súd nemohol neprihliadať, čím bol založený odvolací dôvod pre zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku ako aj v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov konania z dôvodu podľa a vrátení veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Uložil prvoinštančnému súdu, aby v priebehu ďalšieho konania vec opätovne prejednal v rozsahu v akom bolo jeho rozhodnutie zrušené, zistil a posúdil skutkový stav a na základe zisteného skutkového stavu posúdil dôvodnosť alebo nedôvodnosť vznesenej námietky premlčania pre uplynutie tak subjektívnej ako aj objektívnej premlčacej doby v tom zmysle, či táto námietka alebo jedna z nich je v úplnosti alebo z časti dôvodná. Uviedol, že pokiaľ tunajší súd opätovne dospeje k záveru o tom, že žalobca uplatnil na súde svoj nárok včas, uložil prijaté závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení odôvodniť spôsobom zodpovedajúcim tak, aby obsahovalo dostatok dôvodov a ich uvedenie bolo zrozumiteľné. Pri posudzovaní plynutia objektívnej premlčacej doby uložil tunajšiemu súdu zaoberať sa aj názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedeným v jeho uznesení z XX.XX.XXXX sp.zn. XCdo/XXX/XXXX a rovnako názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky XCdo/ XXX/XXXX z XX.XX.XXXX, v ktorom je odkaz na rozhodnutie XCdo/XXX/XXXX, taktiež rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie vo veci M.-XXX/XX.

5. Tunajší súd riadiac sa pokynmi odvolacieho a jeho vysloveným právnym názorom vec opätovne posúdil.

6. Súd sa opätovne oboznámil so žalobou a jej prílohami a to zmluvou o úvere, výzvou k splateniu celého dlhu, písomnými vyjadreniami strán sporu, prednesom práv. zást. žalobcu a zistil tento skutkový stav veci:

7. Medzi stranami sporu bola dňa XX.XX.XXXX uzatvorená Úverová zmluva č. XXXXXXXXXX. Jej predmetom bolo poskytnutie dlžníkovi bezúčelového úveru vo výške 4 000,- eur. Úver bol splatný v 84 mesačných splátkach vo výške 100,99 eur. Prvá splátka bola splatná po mesiaci od poskytnutia úveru. Celková čiastka splatná spotrebiteľom bola 8 483,16 eur. Ročná úroková sadzba bola 24,05 %, RPMN od 27,50 % do 28,50 %, priemerná RPMN 19,08 % a lehota splatnosti 84 mesiacov po poskytnutí úveru a to do 15. dňa v poslednom mesiaci.

8. Výzvou k splateniu celého dlhu zo dňa XX.XX.XXXX žalovaný vyzval žalobcu k splateniu celého úveru zo zmluvy č. XXXXXXXXXX a na zaplatenie sumy 641,07 do 15 dní od spísania tejto výzvy.

9. Z predloženého splátkového kalendára k úverovej zmluve, ktorý nie je opatrený podpisom strán sporu vyplýva, že žalobcovi boli poskytnuté finančné prostriedky vo výške 4 000,- eur. Žalobca v prospech žalovaného realizoval úhrady vo výške 7 300,20 eur. Poslednú úhradu žalobca realizoval dňa XX.XX.XXXX.

10. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 01.04.2022 uviedol, že poukazuje na nové rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, ktorý rozhodol o prejudiciálnej otázke Krajského súdu v J. M.-XXX/XXXX. Zároveň bol v zmysle tohto rozhodnutia prijatý Rozsudok Krajského súdu v J., sp. zn.: XXCo/XXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX. Na základe vyššie uvedených judikátov žalobca má nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v plnom rozsahu. Z Rozsudku Krajského súdu v Prešove vyplýva nasledovné : „Pre začiatok plynutia subjektívnej doby je rozhodujúce poznanie skutkových okolností (ani nie tak právneho posúdenia), no okolností nie zo zmluvy, ale okolností z porušenia práva, v danom prípade z bezdôvodného obohatenia (okolnosť, že došlo k porušeniu zákona, o výške bezdôvodného obohatenia a príčinnej súvislosti medzi prvými dvoma okolnosťami). Zdá sa teda, že nepostačujú pochybnosti, ale ,,dozvedenie" sa o skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia (do pozornosti tiež Nález Ú. Č. A.. XXXX/XX zo dňa XX.XX.XXXX). Odvolací súd zástava názor, že subjektívna premlčacia doba začína plynúť od okamihu, kedy oprávnený zistí skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik bezdôvodného obohatenia na strane zodpovedného subjektu a orientačne aj jeho rozsah tak, aby bolo možné približne určiť výšku náhrady v peniazoch. Vyžaduje sa pritom skutočná, nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bolo získané bezdôvodné obohatenie a kto ho získal. Nie je podstatná a rozhodujúca okolnosť, kedy sa oprávnený subjekt pri náležitej starostlivosti musel alebo mohol dozvedieť, že na jeho úkor došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, ale to, kedy sa o tejto okolnosti skutočne dozvedel. Rozhodujúci je teda subjektívny moment, kedy sa oprávnený dozvie o okolnostiach, ktoré sú rozhodujúce pre uplatnenie tohto práva. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa neviaže na čas, od kedy sa žalovaný dozvedieť mal a mohol s poukazom na to, že mal poznať právo. a ale na okamih, kedy sa žalovaný skutočne dozvedel že na jeho úkor sa žalobca bezdôvodne obohatil, teda vtedy, kedy mal žalovaný k dispozícii údaje, ktoré mu umožňovali podať žalobu na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, teda keď sa

dozvedel, že právny dôvod na plnenie úrokov a poplatkov z jednotlivých zmlúv nebol od začiatku daný. 13. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa podala žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia v rámci dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, pretože o bezdôvodnom obohatení sa dozvedela najskôr dňa 31.08.2017 od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS. Žalobkyňa predložila súdu prvej inštancie o tejto skutočnosti listinný dôkaz Prehlásenie združenia (č. l. 83 spisu). Žalobu podala žalobkyňa dňa XX.XX.XXXX. 14. K objektívnej 10-ročnej premlčacej dobe odvolací súd uvádza, že ani v tomto ohľade nemožno prisvedčiť tvrdeniu žalovaného, že je potrebné preukázanie jeho úmyslu bezdôvodne sa obohatiť, a to ani s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. XCdo/XXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX. Vo vzťahu k aplikovaniu 10-ročnej alebo 3-ročnej objektívnej premlčacej doby odvolací súd poukazuje na bod 42. v spojení so záverom Písomných pripomienok Európskej komisie vo veci M.-XXX/XX zo dňa XX.XX.XXXX, kde Európska komisia uviedla, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vo svetle zásady efektivity vykladať tak, že mu odporuje taká vnútroštátna úprava, v zmysle ktorej spotrebiteľ, ktorý uplatňuje svoj nárok na vrátenie plnenia bezdôvodného obohatenia vzniknutého na základe plnenia spotrebiteľa z nekalej zmluvnej podmienky má pre uplatnenie 10-ročnej objektívnej premlčacej doby povinnosť dokázať, že veriteľ úmyselne porušil práva spotrebiteľa. Vo vzťahu k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. XCdo/XXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX odvolací súd konštatuje, že s týmto sa aj vzhľadom na vyššie uvedené argumenty nemôže stotožniť. Podľa názoru odvolacieho súdu je nemysliteľné, aby dôkazné bremeno ohľadne preukázania úmyslu dodávateľa bezdôvodne sa obohatiť zaťažovalo spotrebiteľa.“

Uviedol, že sa dozvedel o práve na vydanie bezdôvodného obohatenie až v deň podpisu plnej moci. Je tiež toho názoru, že je tu splnená podmienka aj na uplatnenie 10- ročne

V ďalšom poukázal na rozhodnutie Krajského súdu J. sp. zn.: XXCoCsp/XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, sp. zn. XCo/XX/XXXX, tiež sp. zn. XXCo/XX/XXXX).

11. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 12.05.2022 uviedol, že žalobca svoju argumentáciu o plynutí premlčacej lehoty opiera o rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci M.-XXX/XXXX, ktorý v závere uviedol nasledovné: ,, Zásada efektivity sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že na žalobu podanú spotrebiteľom o vrátenie súm neoprávnene zaplatených v rámci plnenia zmluvy o úvere na základe nekalých podmienok v zmysle smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách alebo na základe podmienok, ktoré sú v rozpore s požiadavkami smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, sa vzťahuje trojročná premlčacia lehota, ktorá začína plynúť odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu. Pokiaľ by konajúci súd vyhodnotil úverovú zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov, k bezdôvodnému obohateniu by začalo dochádzať od momentu doplatenia istiny poskytnutého úveru. V prípade žalovanej úverovej zmluvy si žalobca uplatňuje vydanie bezdôvodného obohatenia nie z neprijateľných zmluvných podmienok uvedených v úverovej zmluve, ale z dôvodu absencie obligatórnych náležitostí, preto zastával názor, že rozsudok Súdneho dvora vo veci M.-XXX/XX je na prípad žalovanej úverovej zmluvy neaplikovateľný. Okrem toho je nevyhnutným uviesť, že Súdny dvor vo veci žiadnym spôsobom nerozhodol o tom, že v prípade spotrebiteľského sporu sa má automaticky aplikovať 10-ročná premlčacia lehota, pri ktorej sa vyžaduje preukázanie úmyslu pri bezdôvodnom obohatení, čo je v prípade žalovaného ako poskytovateľa úverov za účelom zisku vylúčené.

V ďalšom uviedol, že má v predmete činnosti ako nebankový subjekt poskytovanie úverov, za ktoré mu v zmysle ( a predchádzajúceho č. 258/2001 Z.z) o spotrebiteľských úveroch patria úroky a poplatky. Poskytuje teda úvery za účelom zisku a nie bezdôvodného obohatenia, s čím je žalobca ako aj každý iný spotrebiteľ automaticky oboznámený v úverovej zmluve. U subjektu, ktorý poskytuje úvery v rámci svojej podnikateľskej činnosti je akékoľvek úmyselné bezdôvodné obohatenie vylúčené. Je preto neopodstatnené vyhodnotiť jeho konanie žalovaného ako úmyselné a smerujúce k získaniu bezdôvodného obohatenia. V danom prípade jednoznačne absentuje preukázanie jeho úmyslu bezdôvodne sa obohatiť. V rámci predmetu podnikania poskytol žalobcovi úver, za ktorý požadoval na základe úverovej zmluvy od žalobcu zaplatiť úroky a poplatky. Aký by malo zmysel, aby úmyselne nedodržal všetky zákonné náležitosti, za ktoré by bol následne sankcionovaný bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou on sám a nie žalobca ako klient. Ako veriteľ chcel uzatvoriť úverovú zmluvu a chcel z nej získať zisk v nej uvedený, čo nebolo žiadnym tajomstvom ani pre žalobcu ako klienta. Úmysel

(či už priamy alebo nepriamy) musí smerovať k bezdôvodnému obohacovaniu sa a musí existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia. podstatu úmyselného konania nevymedzuje, preto sa pri skúmaní úmyslu konajúcej osoby vychádza z právnej úpravy zavinenia obsiahnutej v trestnom práve. Na preukázanie úmyslu konajúcej osoby získať bezdôvodné obohatenie nestačia všeobecné tvrdenia o zaužívanej praxi odporcu pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv, ale aby bolo nutné v každom jednotlivom prípade s poukazom na okolnosti uzavretia úverovej zmluvy preukázať, že odporca v čase uzavretia zmluvy a prijatia plnenia na základe tejto zmluvy skutočne vedel alebo aspoň bol uzrozumený s tým, že sa bezdôvodne obohacuje. Navrhovateľ žiadne dôkazy preukazujúce úmyselné konanie odporcu za účelom získania bezdôvodného obohatenia neoznačil. Úmysel odporcu bezdôvodne sa obohatiť na úkor navrhovateľa nemožno vyvodiť len z tej skutočnosti, že odporca neuviedol do úverovej zmluvy náležitosti, ktoré podľa zákona v nej mali byť.

On uzatvoril žalovanú úverovú zmluvu v roku XXXX. Žalobca vo svojom vyjadrení doposiaľ žiadnym relevantným spôsobom netvrdil a rovnako nepreukázal, že by mal žalovaný v roku 2012 znalosť o tom, že sa bezdôvodne na úkor žalobcu obohacuje. Je nevyhnutným uvedomiť si, že žalovaná úverová zmluva bola uzatvorená v roku XXXX, kedy legislatíva ohľadne spotrebiteľa zďaleka nebola na takej úrovni ako v súčasnosti. Ani judikatúra súdov ohľadne náležitostí úverových zmlúv nebola taká rozsiahla ako v dnešnej dobe a súdy vyhodnocovali náležitosti úverových zmlúv uzatvorených so žalovaným ako korektné a v súlade so zákonným znením. Preto nemal pochybnosti o správnosti svojich úverových zmlúv. Pokiaľ súdy začali časom niektoré náležitosti spochybňovať ako absentujúce alebo nesprávne uvedené, on flexibilne reagoval na požiadavky súdov a náležitosti svojich úverových zmlúv skorigoval v zmysle zákonnej úpravy a požiadaviek súdov. Názory súdov pri vyhodnocovaní náležitostí úverových zmlúv čiastočne skorigoval aj Súdny dvor EÚ svojím rozhodnutím zo dňa 09.11.2016 vo veci M.-XX/ XX, pričom je zrejmé, že výklad nebol správne aplikovaný. Pri koncipovaní úverovej zmluvy postupoval v dobrej viere, že plní literu zákona korektne a komplexne. Preto zastáva názor, že je nesprávne, aby bol sankcionovaný za svoj výklad zákona, pri ktorom sa ani výklad súdov nedokáže zjednotiť. Do pozornosti dal aj rozsudok Krajského súdu v L. L. sp.zn. XXCoCsp/X/XXXX zo dňa XX.X.XXXX.

12. Právna zástupkyňa žalobcu vo svojom prednese na pojednávaní dňa XX.XX.XXXX uviedla, že subjektívna lehota na podanie žaloby začala plynúť odo dňa XX.XX.XXXX, kedy jej žalobca udelil plnomocenstvo na zastupovanie v súdnom konaní. Klient za ňou prišiel, predložil jej zmluvu za účelom jej preskúmania, kde už pri bežnom nahliadnutí do zmluvy zistila, že je v nej nejednoznačne uvedený údaj o výške RPMN. Upovedomila klienta, že zmluva nemá zákonné náležitosti a teda úver z tejto zmluvy je bezúročný a bezpoplatkový. V čase keď za ňou žalobca prišiel, tak nemal vedomosť o tom, či platil niečo nad rámec povinnosti zo zmluvy. Prišiel za ňou, aby zmluvu preskúmala, či je platná, či je neplatná, koľko z tejto zmluvy má ešte platiť. Až po jej posúdený zmluvy sa dozvedel, že zmluva je bezúročná a bezpoplatková a teda, že platil aj finančné prostriedky, ktoré žalovanému uhrádzať nemal. Následne ju žalobca požiadal, aby podala žalobu na príslušnom súde, aby sa domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy, ktorú platil nad rámec úverovej zmluvy.

13. Podľa , platného a účinného v rozhodnom období ( ďalej len ,,“), touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí (), zmluvy o úvere (), zmluvy o kontrolnej činnosti (), zasielateľskej zmluvy (), zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku (), zmluvy o tichom spoločenstve (), zmluvy o otvorení akreditívu (), zmluvy o inkase (), zmluvy o bankovom uložení veci (), zmluvy o bežnom účte () a zmluvy o vkladovom účte ().

Podľa , zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

14. Podľa o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov ( ďalej len ,,Zákon“), spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

Podľa Zákona, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa musí obsahovať tieto náležitosti: a) druh spotrebiteľského úveru, b) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko, miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu; ak je spotrebiteľský úver ponúkaný alebo zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavieraná prostredníctvom finančného agenta, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu, c) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, d) meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa, e) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom, f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie, h) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere, i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách spotrebiteľského úveru, j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, l) právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, m) súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny, n) prípadne poplatky za vedenie jedného alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpania, ak je otvorenie účtu povinné, spoločne s poplatkami za používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a inými poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienkami, za akých sa tieto poplatky môžu zmeniť, o) úrokovú sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok, a spôsob jej úpravy a prípadné poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere, p) upozornenie týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru, q) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie, r) výšku poplatkov hradených spotrebiteľom za úkony notára, ak sú veriteľovi známe, s) informácie o právach podľa a podmienky ich uplatnenia, t) právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takom splatení spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti podľa , u) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, w) právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo uplatniť, a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť čerpanú istinu a príslušný úrok podľa , ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej výpočtu, názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa , y) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver

pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok.

Podľa § 11 ods.1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1, b) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa.

15. Podľa o ochrane spotrebiteľaa o zmene o priestupkoch vznení neskorších predpisov (ďalej len ,a“),každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.

Podľa , obchodná praktika sa tiež považuje za klamlivú, ak opomenie podstatnú informáciu, ktorú priemerný spotrebiteľ potrebuje v závislosti od kontextu na to, aby urobil rozhodnutie o obchodnej transakcii, a tým zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že priemerný spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil.

Podľa , za klamlivé opomenutie sa tiež považuje, ak predávajúci skrýva alebo poskytuje nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým alebo nevhodným spôsobom podstatné informácie uvedené v odseku 1, alebo neoznámi obchodný účel obchodnej praktiky, ibaže je zrejmý z kontextu, pričom v dôsledku klamlivého opomenutia priemerný spotrebiteľ prijme rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal.

16. Podľa a ( ďalej len ,, “) platného a účinného v rozhodnom období, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Podľa a , dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa až 3 , spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len ""). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa , neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa a , zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa a , kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho

dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Podľa , predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

Podľa , musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.

17. Podľa článku 2. písm. c) Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, predajca alebo dodávateľ znamená akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu bez ohľadu na to, či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva.

Podľa článku 2. písm. a) Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nekalé podmienky znamenajú zmluvné podmienky definované v článku 3.

Podľa článku 2. písm. b) Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, spotrebiteľ znamená akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom, nevzťahujúcim sa k obchodom, podnikaniu alebo povolaniu.

Podľa článku 3. body 1. a 2. Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou.

Podľa článku 6. Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách zo dňa 5.4.1993, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

18. Podľa , ak dlžník ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.

Podľa , ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Týmto predpisom je v danom prípade , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia .

Podľa nariadenia č. výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

19. Na základe vykonaného dokazovania súd mal za preukázané, že medzi stranami sporu bola uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere, teda spotrebiteľská zmluva, na základe ktorej žalobcovi bol poskytnutý úver vo výške 4 000,- eur, ktorý sa žalobca zaviazal splatiť mesačnými splátkami vo výške 100,99 eur pri ich počte 84. Žalobca celkovo už poskytnutý úver splatil sumou 7 300,29 eur.

20. Uzatvorená zmluva o úvere je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle o spotrebiteľských úveroch; uzavretá úverová zmluva nie je vylúčená z pôsobnosti citovaného zákona ( zákona). Žalovaný bol právnickou osobou, ktorá v rámci predmetu svojho podnikania poskytovala spotrebiteľské úvery a žalovaný je spotrebiteľom, keďže je fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Nakoľko zmluva uzavretá medzi stranami sporu má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia a , musí obsahovať náležitosti ustanovené zákonom pre takéto zmluvy podľa

21. V prejednávanej veci súd pristúpil k preskúmaniu zmluvy o úvere a dospel k záveru, že v zmluve uzatvorenej medzi stranami sporu absentuje povinný údaj v zmysle § 9 ods. 2 písm. c) Zákona o spotrebiteľských úveroch, t.j. údaj o adrese predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť.

Súd je tiež oho názoru, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje aj ďalšiu povinnú náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch, teda údaj o dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a o termíne konečnej splatnosti úveru. Takýto údaj v zmluve nie je vôbec obsiahnutý. Zákonodarca určil túto náležitosť v právnom predpise jasne doba trvania zmluvy a nie, aby si to musel spotrebiteľ nejakým spôsobom vyvodzovať z viacerých údajov a okrem toho zákon jednoznačne uvádza, že ďalšou povinnou náležitosťou zmluvy je aj údaj o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, teda rozlíšil pojmy doba trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti.

Preskúmaním zmluvy súd zistil, že v zmluve absentuje aj ďalšia podstatná náležitosť podľa a to uvedenie všetkých predpokladov použitých na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov a tiež uvedenie samotnej výšky RPMN.

22. Súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver je potrebné podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch považovať za bezúročný a bez poplatkov. Tento záver súdu nebol žalovaným rozporovaný v odvolacom konaní.

23. Veriteľovi z predmetnej úverovej zmluvy tak vznikol iba nárok na vrátenie finančných prostriedkov, ktoré boli žalobkyni reálne poskytnuté a to vo výške 4 000,- eur. Doposiaľ však žalobca zaplatil už sumu 7 300,29 eur, na strane žalovaného tak došlo k bezdôvodnému obohateniu vo výške 3 300,29 eur. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že nárok žalobcu na zaplatenie sumy 3 300,- eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia je dôvodný. Ani v tomto smere žalovaný záver prvoinštančného súdu nerozporoval.

O plnenie bez právneho dôvodu ide tam, kde právny dôvod od samého začiatku neexistoval, ale aj vtedy, ak dodatočne odpadol. Neexistencia právneho dôvodu od začiatku znamená, že vôbec nenastala právna skutočnosť, ktorá by mala za následok vznik právneho vzťahu, obsahom ktorého by bola povinnosť a zároveň právo na poskytnuté plnenie. V prípade takéhoto plnenia získava majetkovú hodnotu ten, kto plnenie prijíma bez právneho dôvodu, Bezdôvodné obohatenie je konštruované ako záväzkový právny vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho došlo k bezdôvodnému obohateniu. Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať ( ods. l ) tomu, na úkor koho sa získal ( ). (rozsudok NS SR XCdoXX/XXXX).

Nemožno pochybovať o tom, že bezúročnosť úveru nastupujúca ako ex lege dôsledok porušenia konkrétnych ustanovení zákona o spotrebiteľskom úvere má v prípade spotrebiteľovho plnenia nad rámec požičanej istiny ten následok, že na strane prijímajúceho veriteľa vzniká bezdôvodné obohatenie. Ide o špecifický predpoklad vzniku bezdôvodného obohatenia. Jeho základ je daný porušením zákona už v priebehu kontraktačnej fázy, pričom však toto porušenie nemá vplyv na splatnosť spotrebiteľskej zmluvy o úvere ako takej.

24. Žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania vo vzťahu k uplatnenému nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a to z dôvodu uplynutia premlčacej doby na strane žalobkyne. Súd sa preto v ďalšom touto námietkou zaoberal a to v intenciách uvedených odvolacím súdom.

Podľa ustanovenia a , právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

25. Vo vzťahu k tejto námietke žalovaného súd uvádza, že pri práve na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia plynie jednak subjektívna dvojročná premlčania doba plynúca odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil, a objektívna trojročná premlčacia doba plynúca odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu, resp. desaťročná pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení.

26. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca sa dozvedel o bezdôvodnom obohatení dňa XX.XX.XXXX, keď udelil plnomocenstvo svojmu práv. zástupcovi na zastupovanie. Nakoľko žaloba v danej právnej veci bola podaná dňa XX.XX.XXXX, bola podaná v rámci dvojročnej subjektívnej doby. Opak v konaní preukázaný nebol. Aj z konania žalobcu, ktorý potom čo splatil istinu poskytnutého úveru a naďalej žalovanému splátky uhrádzal až do februára 2019, vyplýva, že si nebol vedomý skutočnosti, že platí sumy nad rámec jeho povinnosti splácať úver, ktorý v dôsledku nedodržania zákonných náležitostí bol bezúročný a bez poplatkov.

Súd poukazuje, že v prípade subjektívnej premlčacej doby je jej začiatok viazaný na skutočnú vedomosť oprávneného (spotrebiteľa) o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o osobe, ktorá sa na jeho úkor obohatila. Slová „keď sa oprávnený dozvie“ je potrebné vykladať v tom zmysle, že oprávnená osoba musí nadobudnúť vedomosť o skutočnostiach uvedených v ustanovení . Nie je možné len predpokladať, že by oprávnená osoba mohla skutkové okolnosti vedieť alebo že by sa to mohla dozvedieť alebo mala dozvedieť, ak by vynaložila potrebnú starostlivosť.

Obdobný názor vyplýva aj rozhodnutia NS SR pod sp. zn. X M. XX/XX v spojení s uznesením ÚS SR pod sp. zn. A..Ú., rozhodnutia NS ČR pod sp. zn. XX M., NS SR pod sp. zn. XCdo/XXX/XXXX.

27. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. XCdo/XXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX formuloval závery v obdobnej právnej situácii, o akú ide aj v prejednávanej veci, teda v prípade spotrebiteľa domáhajúceho sa vrátenia súm zaplatených na základe bezúročnej a bezpoplatkovej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Najvyšší súd v predmetnom rozhodnutí konštatoval, že „pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Keďže oprávnený sa o bezdôvodnom obohatení nemôže dozvedieť skôr, ako vzniklo, ani subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr ako objektívna. Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t. j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. Pre účely preskúmavaného prípadu treba osobitne poukázať na tú časť odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. X M. XX/XXXX, v ktorej uviedol, že „to, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako jeho nárok vyplývajúci z týchto skutkových okolností možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. To znamená, že oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil ( ), keď získa znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie“.

K obdobným právnym záverom dospel najvyšší súd tiež v rozhodnutí sp. zn. XCdo/XXX/XXXX, v ktorom uviedol, že pre začiatok behu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodný deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Pre záver dozvedieť sa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto ho získal, je vždy rozhodujúce zistenie „skutkového stavu“ (poznámka dovolacieho súdu: teda nie posúdenie jeho právnej kvalifikácie).“

Súd upriamuje pozornosť tiež na to, že k záverom vyplývajúcim už zo skorších rozhodnutí (XCdo/ XXX/XXXX, XCdo/XX/XXXX a XCdo/XXX/XXXX) sa Najvyšší súd Slovenskej republiky opätovne prihlásil aj v uznesení sp. zn. XCdo/XXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým odmietol dovolanie proti rozsudku krajského súdu z dôvodu, že otázka začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia spotrebiteľovi je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu riešená jednotne.

28. Krajský súd v J. vo svojom rozhodnutí sp. zn. XXCo/XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX uviedol: ,, K druhej podstatnej námietke žalovaného, a to námietke týkajúcej sa premlčania práva uplatneného žalobcom voči žalovanému odvolací súd konštatuje, že nevidí žiaden dôvod na odklon od svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti. Odvolací súd tak ako v predchádzajúcich svojich rozhodnutiach sa v zásade nestotožňuje s argumentom, že už v čase, kedy došlo k plneniu nad rámec poskytnutej čiastky žalobcovi, začala plynúť premlčacia doba. Zákon pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby predpokladá to, kedy sa dotknutá osoba dozvedela o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal. Nie teda čas, odkedy sa dozvedieť mala a mohla s poukazom na to, že mala poznať právo. Právny poriadok slová „vedieť mal a mohol“, pritom obsahuje v iných prípadoch, no na účely začiatku premlčacej doby by ich nestanovil, nepostačujú preto pochybnosti, ale „dozvedenie sa“ o skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia. Tu odvolací súd poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia pod sp. zn. XCo/XXX/XXXX, sp. zn. XCo/XXX/XXXX, ako aj sp. zn. XXCo/XXX/XXXX. Pokiaľ sa jedná o subjektívnu premlčaciu dobu, odvolací súd je rovnakého názoru ako súd prvej inštancie, že táto pre žalobcu začala plynúť v mesiaci január 2018 v zmysle vyššie opísaného skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie. Pri subjektívnej premlčacej lehote u bezdôvodného obohatenia pri spotrebiteľovi toho času neexistuje precedenčná záväznosť, keď NSSR do dnešného dňa „opačný názor“ nepublikoval v Zbierke stanovísk NSSR napriek žiadosti krajského súdu o jeho zaujatie. Nemožno teda v danej veci konštatovať existenciu „ustálenej rozhodovacej praxe.“

,,Aj ďalšia odvolacia námietka žalovaného, týkajúca sa nesprávneho posúdenia vznesenej námietky premlčania súdom prvej inštancie, je nedôvodná. K názoru na začatie plynutia premlčacej doby pri bezdôvodnom obohatení odvolací súd poukazuje napr. na rozhodnutie NS SR sp. zn. XCdo/XX/XXXX, podľa ktorého oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j., keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto okolnostiach mohol dozvedieť aj skôr, kedy sa oprávnený skutočne dozvedel (dospel k záveru), ako takýto jeho nárok, vyplývajúci z týchto skutkových okolností, možno právne kvalifikovať. Preto námietky týkajúce sa posudzovania okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby tak, ako to vykladá odvolateľ, nie sú vôbec relevantné. Ak teda súd prvej inštancie vychádzal z tvrdenia, že žalobkyňa sa dozvedela o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovanej v 1. rade, až od Združenia na ochranu spotrebiteľa HOOS dňa 29.03.2017 a žaloba bola podaná dňa 26.06.2017, správne bola súdom prvej inštancie posúdená žalovaným v 1. rade vznesená námietka premlčania nároku ako nedôvodná. Odvolací súd uvádza, že jednoznačne je treba vychádzať z toho, že žalovaná v 1. rade ako poskytovateľka úverov na trhu bola povinná dôsledne ovládať všetky zákonné predpisy pri poskytovaní úverov v prospech spotrebiteľov. Preto je možné hodnotiť konanie žalovanej v 1. rade pri uzatváraní zmluvy o úvere so žalobkyňou ako konanie zodpovedajúce prinajmenšom nepriamemu úmyslu obohatiť sa.“ Rozsudok Krajského súdu v J. sp. zn. XXCo/XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX.

29. Prelomením názoru o objektivizácii začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby je Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. A.. Ú. XX/XXXX z XX.XX.XXXX, ktorým bolo zrušené uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydané vo veci XCdo/XXX/XXXX. Z tohto nálezu síce nevyplýva, kedy v danej veci začala plynúť subjektívna premlčacia doba a Ústavný súd ponechal túto otázku na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, ale zrušením uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Ústavný súd SR jasne vyjadril, že začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby nemohol začať plynúť len podľa objektívneho hľadiska vzniku bezdôvodného obohatenia uskutočnením platby, bez zohľadnenia skutočnej vedomosti oprávneného o rozhodujúcich skutočnostiach, od ktorých začína plynúť subjektívna premlčacia doba, teda od získania vedomosti o tom, že išlo o platbu bez právneho dôvodu.

30. Súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. A..Ú. XXX/XXXX z XX.XX.XXXX, v ktorom ústavný súd nepochybne podporil úvahy odvolacieho súdu o tom, že žalobkyňa

(vo veci XXCo/XX/XXXX Krajského súdu v J., ktorého rozhodnutie bolo predmetom ústavnej sťažnosti vo vyššie uvedenom konaní Ústavného súdu Slovenskej republiky) sa o bezdôvodnom obohatení dozvedela od Združenia na ochranu spotrebiteľa HOOS, ktoré túto skutočnosť písomne potvrdilo dňa 08.08.2016. 25. V zmysle vyššie uvedeného odvolací súd v tejto inej veci (XXCo/XX/XXXX Krajského súdu v J.) uvažoval so začiatkom plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia od momentu konzultácie a poučenia daného žalobkyni v danej veci združením na ochranu spotrebiteľa, a takéto úvahy odvolacieho súdu považoval za ústavne konformné aj ústavný súd, keďže sťažnosť podanú žalovanou v tejto veci odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

31. Súd tiež poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. XCdo/XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX v ktorom súd uviedol: ,, Pri posudzovaní začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby (pri vydaní bezdôvodného obohatenia, pozn.) je potrebné vychádzať zo skutočnej, nie z predpokladanej vedomosti oprávneného o tom, že na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia došlo a kto ho získal. Touto vedomosťou ustanovenie §- u 107 ods. 1 nemieni znalosť právnej kvalifikácie, ale skutkových okolností, z ktorých možno zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie vyvodiť. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby možno spájať s okamihom, v ktorom si žalobca musel byť vedomý toho, že bez existujúceho právneho dôvodu plnenia previedol na účet žalovaného vyššiu čiastku. Významné nie je, či oprávnený subjekt má právne znalosti, aby bol subjektívne schopný posúdiť tieto skutkové okolnosti a zistiť, že zmluva, podľa ktorej plnil, je neplatná. Nejde o vedomosť právnej kvalifikácie podľa , ale o znalosť skutkových okolností, z ktorých možno zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie vyvodiť. Nie je rozhodujúce, že oprávnený sa mohol o získaní tohto bezdôvodného obohatenia dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti prípadne aj skôr ... Za skutkovú okolnosť (skutkové okolnosti), ktorá je (sú) podstatná pre nadobudnutie vedomosti spotrebiteľa o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, potrebnej pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby, je podľa názoru dovolacieho súdu potrebné považovať skutočnú vedomosť spotrebiteľa o tom, že nemá (nemal) plniť splátky spotrebiteľského úveru vo výške dohodnutej v úverovej zmluve ... Dovolací súd zdôrazňuje, že spotrebiteľova vedomosť o tom, že výška splátok (resp. celého konečného dlhu zahŕňajúceho aj úroky a poplatky) je v úverovej spotrebiteľskej zmluve uvedená nesprávne, je sama osebe skutkovou okolnosťou, nie okolnosťou právnou ... podstatnou skutkovou okolnosťou, ktorú by sa mal spotrebiteľ dozvedieť, aby mu začala plynúť subjektívna premlčacia lehota, je vedomosť o tom, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Pri skúmaní momentu, kedy spotrebiteľ nadobudol vyžadovanú skutočnú (preukázanú) vedomosť o tejto podstatnej skutkovej okolnosti (viď uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. A.. Ú. XXX/XXXX) je potrebné si uvedomiť, že ide o subjektívny okamih, v ktorom sa spotrebiteľ dozvie také skutkové okolnosti, ktoré mu umožnia uplatniť svoje práva v súdnom konaní žalobou o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t. j. keď sa jeho právo stalo nárokom (actio nata). Rozhodujúce nie je, či možnosť dozvedieť sa tieto skutočnosti mal už skôr. Aj v prejednávanom spore je potom potrebné individualizovať, kedy žalobkyňa nadobudla vedomosť o tom, že došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia a kto sa na jej úkor bezdôvodne obohatil. Vychádzať treba z reálneho momentu, kedy sa žalobkyňa dozvedela o tom, že sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatil (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. XCdo/XXX/XXXX, rozsudok Krajského súdu v F. sp. zn. XCo/XXX/XXXX). Krajský súd v L. L. v rozhodnutí sp. zn. XXCo/XXXX/XXXX uviedol, že v zmysle sa pre určenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby vyžaduje skutočná, teda preukázaná, nielen predpokladaná vedomosť na strane oprávneného, pričom navrhovateľka jednoznačne uviedla, že to, že sa odporca na jej úkor bezdôvodne obohatil, sa dozvedela až po porade so svojím právnym zástupcom ... Ten istý krajský súd v rozhodnutí sp. zn. XXCo/XXXX/XXXX vychádzal z toho, že za preukázaný možno mať začiatok plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej doby od prvej porady navrhovateľky s advokátom ... Dovolací súd dopĺňa, že aj v prejednávanom spore je potrebné vychádzať z momentu, kedy si žalobkyňa sama musela byť vedomá, že bez existujúceho (platného) právneho dôvodu previedla na účet žalovaného určitú čiastku resp. čiastky. Týmto momentom je aj podľa dovolacieho súdu porada, ktorú absolvovala žalobkyňa ako priemerná spotrebiteľka - fyzická osoba s jej právnou zástupkyňou, kedy sa dozvedela o rozpore niektorých jednotlivých konkrétnych dojednaní zmluvy o revolvingovom spotrebiteľskom úvere so zákonnou úpravou (túto vedomosť je potrebné odlišovať od znalosti právnej kvalifikácie plnenia poskytnutého žalobkyňou nad rámec základnej sumy úveru ako bezdôvodného obohatenia) ... Vyššie uvedené závery dovolacieho súdu sú plne súladné s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vydaného dňa 22. apríla 2021 vo veci LH proti Profi Credit Slovakia s.r.o. (M.-XXX/ XX) ... K začiatku plynutia objektívnej trojročnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia Súdny dvor uviedol, že za okolností, o ktoré ide v prejednávanej veci existuje nezanedbateľné riziko, že

sa spotrebiteľ nebude počas stanovenej lehoty dovolávať svojich práv, priznaných právom Únie (keď k premlčaniu v trojročnej premlčacej dobe v zmysle dôjde aj vtedy, keď spotrebiteľ sám nie je schopný posúdiť, či je zmluvná podmienka nekalá, alebo keď nevedel o nekalej povahe zmluvnej podmienky). Potrebné je zohľadniť znevýhodnené postavenie spotrebiteľa pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti a skutočnosť, že je možné, že spotrebitelia nevedia o svojich právach. Na prvú položenú prejudiciálnu otázku potom Súdny dvor odpovedal, že: „zásada efektivity sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že na žalobu podanú spotrebiteľom o vrátenie súm neoprávnene zaplatených v rámci plnenia zmluvy o úvere na základe nekalých podmienok v zmysle smernice 93/13 alebo na základe podmienok, ktoré sú v rozpore s požiadavkami smernice 2008/48, sa vzťahuje trojročná premlčacia lehota, ktorá začína plynúť odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu.“

S uvedeným názorom sa stotožnil Najvyšší súd SR aj vo veci sp. zn. XCdo/XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX.

32. Podľa názoru súdu je úplne logické sa domnievať, že spotrebitelia by asi sotva platili, ak by mali vedomosť, že platiť nemajú. Zákon pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby ( ) predpokladá to, kedy sa dotknutá osoba dozvedela o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal. Nie teda čas, od kedy sa dozvedieť mala a mohla s poukazom na to, že mala poznať právo. Právny poriadok slová „vedieť mal a mohol“ pritom obsahuje v iných prípadoch, no na účely začiatku premlčacej doby ich nestanovil. Každý je povinný poznať právo, no nikomu nemožno nanútiť povinnosť, aby to právo vedel aj správne aplikovať. Nemožno prikázať všetkým bez rozdielu úrovne mysle byť „advokátom“, aj keď ani u týchto subjektov nemožno bez ďalšieho vylúčiť, že sa o bezdôvodnom obohatení dozvedia až s odstupom času, po vykonaní plnenia. Za rozhodujúci pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby pre uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je teda potrebné považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Nie je pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť dozvedieť sa potrebné skutočnosti už skôr. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje skutočná (preukázaná), nielen predpokladaná vedomosť oprávneného.

Súd teda zotrváva na svojom názore v tom zmysle, že subjektívna premlčacia doba začína plynúť odo dňa, kedy sa oprávnený skutočne dozvie o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto zaň zodpovedá, pričom v danom prípade je týmto dňom deň 19.05.2020, kedy sa žalobca obrátil na svojho právneho zástupcu za účelom preskúmania a posúdenia úverovej zmluvy uzatvorenej so žalovaným a až po prerokovaní veci s ním zistil, že úver z uzatvorenej zmluvy je bezúročný a bez poplatkov, a teda ak platil nad rámec poskytnutej istiny úveru veriteľovi, na strane veriteľa prijatím týchto platieb došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia.

33. Ďalej v konaní bolo nesporné, že žalobca realizoval v prospech žalovaného poslednú úhradu v mesiaci február 2019. Žalovaný namietal, že v danom prípade žalobca istinu úveru splatil uhradením 40. splátky, ktorú zaplatil dňa 19.04.2016, prijatím ďalších úhrad na jeho strane vzniklo bezdôvodné obohatenie, pričom na jeho strane nebol preukázaný úmysel bezdôvodne sa obohatiť a vzhľadom na uvedené tvrdil, že nárok uplatnený žalobcom je premlčaný v zákonnej 3-ročnej premlčacej doby, poprípade žalobcovi vznikol iba nárok na vrátenie finančných prostriedkov zaplatených po dni 22.07.2017. V danom prípade však podľa názoru súdu objektívna premlčacia doba je desaťročná, pretože bezdôvodné obohatenie žalovaného súd považuje za úmyselné.

Žalovaný má v predmete činnosti dlhodobé poskytovanie úverov a jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. Preto ak veriteľ obchádzal zákon o spotrebiteľských úveroch tým, že ním predložená úverová zmluvy nemá zákonom stanovené náležitosti, toto jeho konanie sa nedá hodnotiť inak ako úmyselné konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu.

34. V tomto smere je súd toho názoru, že nemožno prisvedčiť tvrdeniu žalovaného, že je potrebné preukázanie jeho úmyslu bezdôvodne sa obohatiť, a to ani s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. XCdo/XXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX.

Súd v tomto smere v prvom rade poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. M.-XXX/XX zo dňa XX.XX.XXXX, ktorý rozhodol takto: ,,Zásada efektivity sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že na žalobu podanú spotrebiteľom o vrátenie súm neoprávnene zaplatených v rámci plnenia zmluvy o úvere na základe nekalých podmienok v zmysle smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách alebo na základe podmienok, ktoré sú v rozpore s požiadavkami smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/ EHS, sa vzťahuje trojročná premlčacia lehota, ktorá začína plynúť odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu.“

Súdny dvor EU v uvedenom rozsudku uviedol nasledovne cit.: 64. ,,Preto je potrebné dospieť k záveru, že procesné podmienky, o aké ide vo veci samej, tým, že vyžadujú od spotrebiteľa, aby podal žalobu v lehote troch rokov od dátumu, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu, pričom k tomuto obohateniu môže dôjsť počas plnenia dlhodobej zmluvy, sú takej povahy, že môžu nadmerne sťažovať výkon práv, ktoré mu priznáva smernica 93/13 alebo smernica 2008/48, a teda že tieto podmienky sú v rozpore so zásadou efektivity (pozri logicky rozsudky z 9. júla 2020, Raiffeisen Bank a BRD Groupe Société Générale, C 698/18 a C 699/18, EU:C:2020:537, body 67 a 75, ako aj zo 16. júla 2020, Caixabank a Banco Bilbao Vizcaya Argentaria, C 224/19 a C 259/19, EU:C:2020:578, bod 91).

Okrem toho ako uviedol generálny advokát v bodoch 87 a 89 svojich návrhov, úmysel predajcu alebo dodávateľa, ktorý využil zmluvnú podmienku považovanú za nekalú, nemá vo vzťahu k právam spotrebiteľov vyplývajúcim z ustanovení smernice 93/13 žiadny význam, a to isté platí aj pokiaľ ide o článok 10 ods. . Preto spotrebiteľ nemôže mať na účely uplatnenia svojich práv vyplývajúcich z týchto ustanovení povinnosť preukazovať úmyselnú povahu konania príslušného predajcu alebo dodávateľa. Z toho vyplýva, že možnosť predĺžiť trojročnú premlčaciu lehotu pod podmienkou, že spotrebiteľ preukáže úmysel predajcu alebo dodávateľa, ako je stanovená v , nemôže vyvrátiť konštatovanie uvedené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy je na prvú otázku potrebné odpovedať tak, že zásada efektivity sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že na žalobu podanú spotrebiteľom o vrátenie súm neoprávnene zaplatených v rámci plnenia zmluvy o úvere na základe nekalých podmienok v zmysle smernice 93/13 alebo na základe podmienok, ktoré sú v rozpore s požiadavkami smernice 2008/48, sa vzťahuje trojročná premlčacia lehota, ktorá začína plynúť odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu.“

35. Súd poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora v spojenej M. XXX/XX až M. XXX/XX kde rozhodol takto: ,,1. Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. /EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v spojení so zásadou efektivity sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na účely podania návrhu spotrebiteľom: - na konštatovanie nekalej povahy podmienky nachádzajúcej sa v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a týmto spotrebiteľom stanovuje premlčaciu lehotu, - na vrátenie neoprávnene zaplatených súm na základe takýchto nekalých podmienok stanovuje päťročnú premlčaciu lehotu, keďže táto lehota začína plynúť ku dňu prijatia ponuky úveru, takže spotrebiteľ nemusel v tomto čase poznať všetky svoje práva vyplývajúce z tejto smernice.

4. Smernica 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním jasnej a zrozumiteľnej povahy zmluvnej podmienky v zmysle článku 4 ods. 2 tejto smernice niesol spotrebiteľ.“

36. V spojených veciach M.-XXX/XX a M.-XXX/XX, Sudny dvor EÚ rozhodol takto: ,,1. Článok 2 písm. b), článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že žaloba o určenie neplatnosti nekalej podmienky uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom sa nepremlčuje, a zároveň uplatňuje premlčaciu lehotu na žalobu o uplatnenie reštitučných účinkov tohto určenia, ak táto lehota nie je menej priaznivá, ako lehota týkajúca sa podobných žalôb vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie), a

nevedie k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv vyplývajúcich z práva Únie, osobitne zo smernice 93/13 (zásada efektivity).

2. Článok 2 písm. b), článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. , ako aj zásady ekvivalencie, efektivity a právnej istoty sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia súdnemu výkladu vnútroštátnej právnej úpravy, podľa ktorého žaloba o vrátenie súm bezdôvodne zaplatených na základe nekalej podmienky nachádzajúcej sa v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom podlieha trojročnej premlčacej lehote, ktorá začína plynúť odo dňa úplného splnenia tejto zmluvy, ak sa predpokladá, bez potreby overenia, že k tomuto dátumu spotrebiteľ musel vedieť o nekalom charaktere predmetnej zmluvnej podmienky, alebo keď pre podobné žaloby založené na určitých vnútroštátnych právnych predpisoch táto lehota začína plynúť až od okamihu určenia právneho dôvodu týchto žalôb súdom.“

37. Zhrňujúc uvedené pre naplnenie zmyslu a účelu čl. 6 ods. l, čl. 7 ods. l Smernice Rady 93/13 EHS v zásade bez ďalšieho vzhľadom na odbornú profesionálnu zdatnosť v činnosti poskytovania pôžičiek sa úmysel žalovaného dodávateľa prezumuje a dôkazné bremeno ho zaťažuje v otázke preukázania okolnosti neúmyselného konania.

Zabezpečujúc výklad v súlade s uvedenými rozhodnutiami Súdneho dvora pre nesťaženie výkonu práva na účely vrátenia neoprávnene zaplatených súm (bezdôvodného obohatenia), premlčacia doba môže byť zlučiteľná so zásadou efektivity len vtedy, ak spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť sa so svojimi právami predtým, ako táto doba začala plynúť alebo uplynula (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. , Asturcom Telecomunicaciones, C 40/08, EU:C:2009:615,bod45; z9. júla2020, Raiffeisen Bank a BRD Groupe Société Générale, C 698/18 a C 699/18, EU:C:2020:537, bod 67, ako aj zo 16. júla 2020, Caixabank a Banco Bilbao Vizcaya Argentaria, C 224/19 a C 259/19, EU:C:2020:578, bod 91).

38. Vo vzťahu k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. XCdo/XXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX súd konštatuje, že s týmto sa aj vzhľadom na vyššie uvedené argumenty nemôže stotožniť. Je nemysliteľné, aby dôkazné bremeno ohľadne preukázania úmyslu dodávateľa bezdôvodne sa obohatiť zaťažovalo spotrebiteľa. Žalovaný ako osoba podnikajúca na finančnom trhu má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému poskytuje svoje služby, a preto možno od neho očakávať, že vo vzťahu k nemu sa bude správať poctivo. V predmete činnosti má okrem iného i poskytovanie úverov, teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov, obzvlášť pokiaľ ide uvádzanie obligatórnych náležitosti podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Ak tieto zákonom vyžadované osobitné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere dodržané neboli, žalovaný sa svojej zodpovednosti za uzatvorenie takejto zmluvy nemôže zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech žalobcu. Rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere. Ak žalovaný ako subjekt dlhodobo pôsobiaci na finančnom trhu, ktorého predmetom činnosti je poskytovanie úverov, v rozpore so zákonom nedodrží predpísané náležitosti zmluvy spôsobujúce, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, jeho konanie nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech.

Súd poukazuje, že výsledky spomenutých prejudiciálnych konaní nepodporujú záver vychádzajúci z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. XCdo/XXX/XXXX, práve naopak, unesenie dôkazného bremena je v prvom rade na strane dodávateľa vo vzťahu k vyvráteniu prezumpcie úmyslu. Žalovanému sa v priebehu celého konania nepodarilo preukázať, že požadovanie úrokov a poplatkov nad rámec istiny vzhľadom na jeho odbornú zdatnosť a profesionalitu pri poskytovaní úverov, nepožadoval úmyselne.

Súd opätovne poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci M.-XXX/XX v ktorom k začiatku plynutia objektívnej trojročnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného uviedol, že za okolností, o ktoré ide v prejednávanej veci existuje nezanedbateľné riziko, že sa spotrebiteľ nebude počas stanovenej lehoty dovolávať svojich práv, priznaných právom Únie (keď k premlčaniu v trojročnej premlčacej dobe v zmysle dôjde aj vtedy, keď spotrebiteľ sám nie je schopný posúdiť, či je zmluvná podmienka nekalá, alebo keď nevedel o nekalej povahe zmluvnej podmienky). Potrebné je zohľadniť znevýhodnené postavenie spotrebiteľa pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti a

skutočnosť, že je možné, že spotrebitelia nevedia o svojich právach. Na prvú položenú prejudiciálnu otázku potom Súdny dvor odpovedal, že: „zásada efektivity sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že na žalobu podanú spotrebiteľom o vrátenie súm neoprávnene zaplatených v rámci plnenia zmluvy o úvere na základe nekalých podmienok v zmysle smernice 93/13 alebo na základe podmienok, ktoré sú v rozpore s požiadavkami smernice 2008/48, sa vzťahuje trojročná premlčacia lehota, ktorá začína plynúť odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu.

39. Súd v poukazuje aj na ďalšie rozhodnutia, v ktorých sa súdy zaoberali aplikáciou desaťročnej alebo trojročnej objektívnej premlčacej doby, z ktorých súd vychádzal a stotožnil sa s vyslovenými závermi.

,,Vo vzťahu k aplikácií desaťročnej alebo trojročnej objektívnej premlčacej doby odvolací súd poukazuje na bod 42. v spojení so záverom Písomných pripomienok Európskej komisie vo veci M.-XXX/XX zo dňa 07.10.2019, kde Európska komisia uviedla, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vo svetle zásady efektivity vykladať tak, že mu odporuje taká vnútroštátna úprava, v zmysle ktorej spotrebiteľ, ktorý uplatňuje svoj nárok na vrátenie plnenia bezdôvodného obohatenia vzniknutého na základe plnenia spotrebiteľa z nekalej zmluvnej podmienky má pre uplatnenie 10-ročnej objektívnej premlčacej doby povinnosť dokázať, že veriteľ úmyselne porušil práva spotrebiteľa.“ - rozhodnutie Krajského súdu v J. sp. zn. XCoCsp/XX/XXXX.

,, Žalovaný ako osoba podnikajúca na finančnom trhu má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému poskytuje svoje služby, a preto možno od neho očakávať, že vo vzťahu k nemu sa bude správať poctivo. V predmete činnosti má okrem iného i poskytovanie úverov, teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov, obzvlášť pokiaľ ide uvádzanie obligatórnych náležitosti podľa v zmluve o spotrebiteľskom úvere. V zmysle o Zbierke zákonov platnom a účinnom do 31.12.2015, o všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka; domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná (od 1.1.2016 túto problematiku upravuje o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky). Úmysel obchodníka získať na úkor spotrebiteľa bezdôvodné obohatenie je daný tým, že úverovú zmluvu uzatvára s cieľom získať odplatu vo forme úrokov, prípadne poplatkov. Zákon pritom obchodníkovi ukladá, čo má zmluva obsahovať, aby transparentne informovala spotrebiteľa, k čomu sa spotrebiteľ zaväzuje. Obchodník vie, čo mu zákon ukladá. Vie, že zmluva musí obsahovať správne RPMN, čestné úroky a poplatky, atď., ale do zmluvy predpísané správne a úplné náležitostí nedá a nečestné úroky a poplatky sofistikovane zakrýva jednak ich rôznym rozčlenením v zmluve a jednak ich rozdelením aj do vedľajších dojednaní. Ako profesionál tak robí preto, že to tak chce urobiť, aj keď vie, že nekoná v súlade so zákonom. Podstata aplikácie 10-ročnej premlčacej lehoty však spočíva v prvom rade v tom, že v dobe prijatia nezákonnej platby dodávateľ prijal platbu, o ktorej vedel, že ju získava na úkor spotrebiteľa ako bezdôvodné obohatenie, a to aj v prípade, ak by sa pripustilo, že v dobe uzatvorenia zmluvy ešte tento úmysel nemusel mať, čo je ale najmenej pravdepodobná možnosť. V každom prípade však prijatím platby tvoriacej bezdôvodné obohatenie sa úmysel dodávateľa získať bezdôvodné obohatenie prejavil a naplnil jeho konaním, keď prijal a ponechal si platbu, ktorá mu bola vyplatená bez právneho dôvodu. U obchodníka platí nevyvrátiteľná domnienka, že pozná zákon a ako profesionál zákon poznať musí, lebo je to jeden z jeho pracovných nástrojov a na rozdiel od spotrebiteľa aj vie, ako má s právom naložiť a teda či sa vedome a úmyselne rozhodne, že sa bude na úkor spotrebiteľa nezákonne prijímaním nedôvodných platieb obohacovať alebo nie. S ohľadom na okolnosti prípadu možno uzavrieť, že úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobkyne bol daný už od uzatvorenia zmluvy, ktorej návrh koncipoval žalovaný a predložil ho na podpis žalobkyni, a teda bol daný aj v čase, kedy došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného. S vyššie uvedeným záverom písomných pripomienok Európskej komisie, ako aj so záverom súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a taktiež je toho názoru, že na uvedený prípad je potrebné aplikovať 10- ročnú objektívnu premlčaciu dobu - rozsudok Krajského súdu v J. sp. zn. XXCoCsp/XX/XXXX (porovnaj rozsudok KS J. sp. zn. XCo/XX/XXXX, tiež sp. zn. XXCo/XX/XXXX).

,,Vzhľadom na to, že podľa rozsudku Súdneho dvora EU M. - XXX/XX zásada efektivity bráni vnútroštátnej úprave objektívnej trojročnej premlčacej lehote je nevyhnutné na tento typ nárokov subsidiárne uplatňovať 10 ročnú objektívnu premlčaciu lehotu na vydanie bezdôvodného obohatenia

(a to bez skúmania zavinenia). Dovolací súd súčasne poukazuje na vecne správny názor odvolacieho súdu, podľa ktorého vo vzťahu k aplikovaniu 10-ročnej alebo 3-ročnej objektívnej premlčacej doby odvolací súd poukazuje na bod 42. v spojení so záverom Písomných pripomienok Európskej komisie vo veci M. zo dňa 07.10.2019, kde Európska komisia uviedla, že 51. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vo svetle zásady efektivity vykladať tak, že mu odporuje taká vnútroštátna úprava, v zmysle ktorej spotrebiteľ, ktorý uplatňuje svoj nárok na vrátenie plnenia bezdôvodného obohatenia vzniknutého na základe plnenia spotrebiteľa z nekalej zmluvnej podmienky má pre uplatnenie 10-ročnej objektívnej premlčacej doby povinnosť dokázať, že veriteľ úmyselne porušil práva spotrebiteľa. Aplikácii uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. Z. zo dňa XX.XX.XXXX bráni princíp prednosti rozsudku Súdneho dvora EU M. .“ uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. XCdo/XXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX.

40. Súd v kontexte vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, že konanie žalovaného pri uzatváraní zmluvy nebolo súladné so zákonom, žalovaný nerešpektoval povinnosti stanovené zákonom o spotrebiteľských úveroch a ustanoveniami zameranými na ochranu spotrebiteľa. Jeho konanie preto nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. S ohľadom na okolnosti prípadu súd dospel k záveru, že úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobcu bol daný už od uzatvorenia zmluvy, ktorej návrh koncipoval žalovaný a predložil ho na podpis žalobcovi, a teda bol daný aj v čase, kedy došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného. Pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení sa uplatňuje ustanovenie , v zmysle ktorého je premlčacia doba desaťročná a plynie od vzniku bezdôvodného obohatenia. V predmetnom prípade táto desaťročná premlčacia doba nemohla začať plynúť skôr ako v roku 2012 (t. j. skôr ako bola uzatvorená Zmluva o úvere). Žaloba bola podaná dňa XX.XX.XXXX a teda je teda zrejmé, že žaloba bola podaná pred uplynutím objektívnej desaťročnej premlčacej doby.

41. Súd preto považoval vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného za nedôvodnú.

42. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že nárok žalobcu na zaplatenie sumy 3 300,- eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia je dôvodný a preto žalobe v tejto časti vyhovel.

Žalovaný sa s plnením peňažného záväzku dostal do omeškania a to dňom 29.08.2020, t.j. dňom nasledujúcim po doručení žaloby žalovanému, nakoľko súd nemal za preukázané, žeby pred podaním žaloby žalobca žalovaného vyzval na vydanie bezdôvodného obohatenia. Preto žalobcovi voči žalovanému priznal aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3 300,- eur od 29.08.2020 do zaplatenia.

43. Podľa ( ďalej len ,,CSP“), trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

Podľa , ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

Podľa , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa a , o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v zhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

V danej právnej veci sú žalobu zamietol iba v nepatrnej časti pokiaľ sa jedná o uplatnený nárok na zaplatenie úroku z omeškania ( výrok rozsudku prvoinštančného súdu zo dňa 10.12.2020, ktorou súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol a v tejto časti rozsudok nebol napadnutý odvolaním žalovaného) a preto žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov konania s tým, že o výške trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.