Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_13C-104-2017.pdf
PDF · 93.67 KB
No categories available
13C/104/2017
Uznesenie
Okresný súd Nové Zámky v právnej veci žalobcu: X. R., nar. X.X.XXXX, bytom M., A. XX/A, zast. X.. Erika Sojková, advokát, Bočná 90, Bratislava 2, proti žalovanej: C. P., nar. X.XX.XXXX, bytom W., W. XX, o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, takto
rozhodol:
Súd návrh na nariadenie predbežného opatrenia z a m i e t a .
Súd p r i z n á v a žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
Žalobca sa svojím návrhom voči žalovanej domáhal vydania predbežného opatrenia, ktorým súd žalovanej nariadi zdržať sa rozširovania nepravdivých a neúplných tvrdení o správaní sa žalobcu k mal. dcére C. R., nar. XX.XX.XXXX. Tento svoj návrh odôvodnil tým, že žalovaná používa voči nemu prostriedky, ktorých motívom je zníženie dôstojnosti žalobcu ako človeka a najmä otca mal. Zary, jeho kriminalizovanie, dehonestovanie, ponižovanie, perzekúcia, ktoré sa stále zintenzívňujú, žalovaná využíva tieto nezákonné prostriedky za ich spoločnej prítomnosti s maloletou a aj pred ostatnými orgánmi a osobami akokoľvek zúčastnenými na konaní o zmenu práv a povinností rodičov k maloletej ( sudcami, prokurátormi, zamestnancami ÚPSVR, znalcami a podobne ), ale aj pred verejnosťou ( lekármi, učiteľkami v MŠ ). Ako príklad takého konania uviedol podania žalovanej z 29.8.2015, 2.4.2016, 7.8.2016 a 17.5.2017 adresované ÚPVSR a podanie žalovanej z 19.4.2017 adresované ÚPVSR a súdu. Taktiež tvrdil, že žalovaná vedome a verejne rozširuje, že žalobca týra svoju dcéru, ubližuje jej, zneužíva ju ( čo by mohlo byť trestným činom ), ohrozuje jej bezpečnosť a zdravie a označuje žalobcu ako osobu s poruchou osobnosti, pričom žalobca sa takého konania nikdy nedopustil a takéto jej tvrdenia zhoršujú vnímanie vzťahu maloletej s otcom. Uviedol, že nikdy mu nebola diagnostikovaná porucha osobnosti, hoci jeho psychický stav vyšetrený bol, zo strany žalovanej preto ide o účelové, ničím nepreukázané a nepravdivé tvrdenia, ktoré žalobcu poškodzujú a hrubo zasahujú do jeho osobnostných práv. Tvrdil, že žalovaná už 2 roky sústavne o ňom šíri nepravdivé tvrdenia ústnou, písomnou a aj elektronickou formou.
Žalovaná s návrhom nesúhlasila a vo svojom vyjadrení k návrhu ( v časti týkajúcej sa predmetu neodkladného opatrenia ) uviedla, že žalobcu nedehonestuje, naopak on je ten, kto sa správa neadekvátne a vypisuje na rôzne inštitúcie atakujúce tvrdenia o nej, pokiaľ ide o jej zmienku o podozrení, že žalobca možno trpí osobnostnou poruchou, ide o jej domnienku a v konaní 7P/78/2015 majú byť zistené osobnostné profily oboch rodičov. Uviedla, že žalovaná sa o žalobcovi vyjadruje v rámci konania o úprave práv a povinností rodičov k maloletej dcére, nie pred verejnosťou, pričom ide o pravdivý opis priebehu styku otca s dieťaťom, čo je zároveň jej povinnosťou, taktiež uvádza len pravdivú rodinnú anamnézu a skutkové okolnosti, čo nemôže byť vyhodnotené v jej neprospech. Uviedla, že žalobca nepreukázal bezprostredne hroziacu ujmu, neuviedol v čom by mala spočívať a v čom by správanie žalovanej malo napĺňať zákonné dôvody na vydanie neodkladného opatrenia a z jeho podania nevyplýva potreba úpravy vzťahov účastníkov, naopak podľa nej ide o ďalší šikanózny návrh. Dodala, že ako účastník konania o úprave práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu je viazaná povinnosťou vypovedať pravdu a pravdivo opísať skutkový stav a keby jej súd toto zakázal, zasiahol by do jej slobody prejavu a uprel by jej možnosť konať pred súdom, keby nemohla použiť žiadne slová, s ktorými žalobca nesúhlasí a navrhla návrh na vydanie neodkladného opatrenia zamietnuť ako nedôvodný.
Súd zistil, že na Okresnom súde Nové Zámky sa vedie konanie 7P/78/2015 o zmenu úpravy rodičovských práv k mal. Zare R., nar. XX.XX.XXXX ( v rámci ktorého spisu sú pripojené i spisy tunajšieho súdu 11P/240/2017 a 11P/82/2015 o vydanie neodkladných opatrení ).
Podľa § 324 ods. 1 CSP pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na návrh nariadiť neodkladné opatrenie.
Podľa § 325 CSP neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená. Neodkladným opatrením možno strane uložiť najmä, aby a) poskytla aspoň časť pracovnej odmeny, ak ide o trvanie pracovného pomeru a navrhovateľ zo závažných dôvodov nepracuje, b) zložila peňažnú sumu alebo vec do úschovy na súde, c) nenakladala s určitými vecami alebo právami, d) niečo vykonala, niečoho sa zdržala alebo niečo znášala, e) nevstupovala dočasne do domu alebo bytu, v ktorom býva osoba, vo vzťahu ku ktorej je dôvodne podozrivá z násilia, f) nevstupovala alebo iba obmedzene vstupovala do domu alebo bytu, na pracovisko alebo iné miesto, kde býva, zdržiava sa alebo ktoré pravidelne navštevuje osoba, ktorej telesnú integritu alebo duševnú integritu svojím konaním ohrozuje, g) písomne, telefonicky, elektronickou komunikáciou alebo inými prostriedkami úplne alebo čiastočne nekontaktovala osobu, ktorej telesná integrita alebo duševná integrita môže byť takým konaním ohrozená, h) sa na určenú vzdialenosť nepribližovala alebo iba obmedzene približovala k osobe, ktorej telesná integrita alebo duševná integrita môže byť jej konaním ohrozená. Za podmienok ustanovených osobitným predpisom môže súd nariadiť kontrolu dodržiavania neodkladným opatrením nariadenej povinnosti technickými prostriedkami.
Podľa § 329 CSP súd môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia aj bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania. Ak rozhoduje odvolací súd o odvolaní proti uzneseniu o zamietnutí neodkladného opatrenia, umožní sa protistrane vyjadriť k odvolaniu a k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie. Ak po vydaní uznesenia, ktorým bol zamietnutý návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, dôjde k zmene skutkových okolností významných pre rozhodnutie, nezakladá právoplatné rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, prekážku rozhodnutej veci.
Podľa § 330 CSP súd môže určiť, že neodkladné opatrenie bude trvať len po určený čas. Ak to povaha veci pripúšťa, súd môže nariadiť neodkladné opatrenie, ktorého obsah by bol totožný s výrokom vo veci samej.
Podľa § 187 CSP za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Dôkazným prostriedkom je najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. Ak nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.
Predbežné opatrenia ( rovnako ako neodkladné opatrenia podľa CSP ) umožňuje rýchle a pružné riešenie takej situácie, keď je potrebný okamžitý zásah súdu v záujme rýchlej a účinnej ochrany práv a oprávnených záujmov občanov a právnických osôb. Zákon rozlišuje 2 skupiny opatrení a to opatrenia, ktorých účelom je dočasná úprava pomerov účastníkov a opatrenia, ktoré majú zaistiť výkon rozhodnutia, t. j. uspokojenie nároku už prisúdeného. Takéhoto opatrenia sa môže domáhať ten, kto aspoň osvedčí, že mu nárok patrí, pričom jeho nariadením nie je prejudikované konečné rozhodnutie o nároku oprávnenej osoby, ktoré sa vydáva až po vykonaní príslušného dokazovania vo veci samej. Neodkladné opatrenie má len zabezpečovací charakter a nemôže vyriešiť to, čo má byť predmetom konania vo veci samej. Pri rozhodovaní o návrhu na vydanie neodkladného opatrenia súd nevykonáva dokazovanie, ale len skúma, či je osvedčený nárok, k ochrane ktorého opatrenie smeruje a či je takéto opatrenie nevyhnutné pre jeho ochranu t. j. či je osvedčená aj naliehavosť potreby dočasnej úpravy pomerov účastníkov.
Preukázanie alebo aspoň osvedčenie skutočností odôvodňujúcich nariadenie predbežného opatrenia sa posudzuje tak podľa obsahu návrhu, pripojených listín a skutkových okolností z nich vyplývajúcich, ale aj dôvodnosti návrhu z hľadiska právneho posúdenia veci. Účelom predbežného opatrenia je totiž rýchle a pružné riešenie tej situácie, ktorá vyžaduje okamžitý zásah súdu. ( uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. 7. 2010, sp. zn. 2 M Cdo 3/2010 ).
Obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality ( nález Ústavného súdu SR z 11. 11. 2015, sp. zn. II. ÚS 184/2015 ).
Sloboda prejavu predstavuje jeden zo základov demokratickej spoločnosti, je jedným zo základných, ale i najstarších politických práv človeka. Jej význam je pritom v zásade možné rozdeliť do niekoľkých základných okruhov - sloboda prejavu umožňuje hľadanie pravdy, je prostriedkom súťaže a konfrontácie rôznych myšlienok a názorov, je nevyhnutná na tvorbu slobodnej verejnej mienky, je prostriedkom napĺňania politickej účasti a formovania politickej vôle a je zároveň aj jednou zo základných podmienok pokroku ( a vôbec existencie ) demokratickej spoločnosti a sebarealizácie ( rozvoja ) každého jednotlivca.
Sloboda prejavu na jednej strane a osobnostné práva vrátane ústavného práva na súkromie na strane druhej predstavujú základné práva fyzických osôb v demokratickej spoločnosti. Súdy v daných prípadoch spravidla rozhodujú o práve na slobodu prejavu vo vzťahu k právu na ochranu osobnosti, ako o dvoch navzájom konkurujúcich právach. Ústavný súd Slovenskej republiky akceptuje právne názory a rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva a pri posudzovaní stretu spomenutých práv pristupuje k tzv. testu proporcionality. Testom proporcionality sa posudzuje, ktoré právo má v okolnostiach konkrétneho prípadu väčšiu váhu, a teda prednosť. Vzhľadom na princíp spravodlivej rovnováhy sa prednosť bez ďalšieho nepriznáva ani jednému z týchto práv. To však neplatí v prípade zjavne difamačných nepravdivých skutkových tvrdení, pri ktorých je už na prvý pohľad evidentné, že predstavujú neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti. V prípade, ak dôjde k posudzovaniu vzájomného stretu práva na slobodu prejavu a práva na ochranu osobnosti, súd môže rozhodnúť až na skutkovom základe, ktorý je spoľahlivo zistený ohľadne oboch konkurujúcich si základných práv a slobôd ( rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn.: PL. ÚS 25/01, rozsudok ESĽP vo veci Feldek v. Slovenská republika ). Test proporcionality sa skladá z troch zložiek, testu vhodnosti, testu nevyhnutnosti, testu primeranosti ( resp. testu proporcionality v užšom zmysle slova ). Pri teste vhodnosti ide o odpoveď na otázku, či inštitút obmedzujúci určité základné právo umožňuje dosiahnuť sledovaný cieľ, ktorým je ochrana iného základného práva. V rámci testu nevyhnutnosti sa porovnáva legislatívny prostriedok, ktorý obmedzuje základné právo, resp. slobodu, s inými opatreniami, umožňujúcimi dosiahnuť rovnaký cieľ, avšak nezasahujúcimi do základných práv a slobôd. Zisťuje sa teda, či v danom prípade ide o nevyhnutný zásah. Pri teste proporcionality v užšom zmysle slova súd porovnáva závažnosť oboch v kolízii stojacich základných práv tak, že vyhodnocuje otázky: a) kto informáciu zverejnil, b) koho sa informácia týka, c) akých záležitostí sa informácia týka, d) kde došlo k zverejneniu informácie, e) kedy došlo k zverejneniu informácie, f) ako došlo k zverejneniu informácie. Súd tak pri strete práva na slobodu prejavu a osobnostných práv zodpovedaním uvedených otázok vyhodnotí, či bolo zverejnenie určitej informácie spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv. Pri prvom kritériu súd skúma, kto informáciu zverejnil. Pri druhom kritériu súd posudzuje, koho sa informácia týka, a to najmä z hľadiska, či ide o bežného človeka alebo osoby verejného záujmu. Osoby verejného záujmu (napríklad politici, sudcovia, štátni úradníci, prokurátori, advokáti, iní verejní činitelia, ale aj iné verejne známe osoby) musia totiž znášať vyššiu mieru záujmu o svoju osobu a hranice ochrany ich osobnostných práv v určitých prípadoch sú nižšie ako hranice ochrany bežných ľudí. Hoci je medzi súkromným a rodinným životom na jednej strane a témami verejného záujmu na strane druhej hranica, súkromný život osôb verejného záujmu za určitých okolností v súvislosti s témou verejného záujmu ustupuje slobode prejavu a právu na informácie.
V rámci tretieho kritéria súd hodnotí, akých záležitostí sa informácia týka. Rozlišuje sa pritom medzi informáciami o súkromí dotknutej osoby a informáciami o témach verejného záujmu. Pri informovaní o témach verejného záujmu má spravidla prednosť sloboda prejavu. Z hľadiska štvrtého kritéria ide o priestor, v akom došlo k zverejneniu informácií. Čím hromadnejšie sa informácie zverejnili, tým väčšia je miera ochrany osobnostných práv ( napríklad zverejnenie informácii v celoštátnej televízii alebo denníku má nepochybne značný dosah ). Pri piatom kritériu súd hodnotí časové súvislosti zverejnenia informácie. Oneskorené zverejnenie informácie spravidla znamená stratu jej hodnoty a významu, čo môže mať dopad na posúdenie, či už z hľadiska vylúčenia zásahu alebo obmedzených účinkov negatívnych následkov zásahu. Judikatúra rozlišuje, či k zverejneniu informácie došlo skutkovými tvrdeniami ( faktami - ktoré možno overiť ) alebo hodnotiacimi úsudkami ( názormi, kritikou - ktoré však musia vychádzať z dostatočného faktického základu ). Všeobecne aplikovateľné kritérium na rozlíšenie skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov neexistuje, preto je pri vyhodnocovaní povahy určitého vyjadrenia potrebné vždy vychádzať z obsahu dotknutého vyjadrenia ako aj z kontextu celého článku či relácie, v ktorých je dané vyjadrenie obsiahnuté Test proporcionality predstavuje vodítko, ktoré súdom pomáha rozhodovať vo veciach konfliktu medzi slobodou prejavu a ochranou osobnostných práv. Hoci sa aplikácia testu proporcionality môže na prvý pohľad javiť ako bezproblémová, v okolnostiach konkrétneho prípadu môže byť pomerne náročná. Formálne, teda mechanické uplatnenie kritérií totiž môže viesť k záverom odporujúcim podstate ochrany základných práv a slobôd v materiálnom právnom štáte. Ústavne konformná aplikácia testu proporcionality preto kladie vysoké nároky na odbornosť a kvalitu práce sudcov, ktorí by sa vždy mali snažiť o zachovanie spravodlivej rovnováhy oboch vzájomne si konkurujúcich práv.
Neodkladné opatrenie je mimoriadny inštitút súdneho konania, ktorý je na mieste použiť tam, kde sa vyžaduje okamžitý zásah súdu z dôvodu, že žalobcovi reálne a bezprostredne hrozí ujma, alebo že by výkon v budúcnosti očakávaného súdneho rozhodnutia bol ohrozený. Žalobca musí po osvedčení svojho hmotného nároku, ktorého ochrany sa domáha, presvedčivo osvedčiť skutočnosti odôvodňujúce bezodkladnú potrebu úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená. Žalobca tak musí osvedčiť také konkrétne správanie sa žalovaného, ktorým spôsobuje žalobcovi nenahraditeľnú ujmu. Nárok uplatnený vo veci samej pritom nemusí byť nepochybne preukázaný, ale musí byť aspoň osvedčený. Miera osvedčenia sa riadi situáciou, najmä naliehavosťou riešenia. Osvedčovanie znamená zisťovanie najvýznamnejších skutočností potrebných pre rozhodnutie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia prostredníctvom označených dôkazov. Osvedčenie skutočností odôvodňujúcich nariadenie predbežného opatrenia sa posudzuje len podľa návrhu a k nemu doložených listín. Takýto postup predpokladá platná právna úprava (§ 329 ods. 1 CSP), sledujúca tým dosiahnutie účelu inštitútu neodkladného opatrenia, ktorým je rýchle a pružné riešenie situácie vyžadujúcej si okamžitý zásah súdu v prípade potreby. Neodkladné opatrenie je totiž inštitútom, ktorý nachádza uplatnenie v situáciách, kedy nemožno čakať na skončenie veci samej, pretože je tu hrozba, že konečné rozhodnutie nebude mať už pre hmotnoprávny vzťah medzi stranami sporu materiálny význam. Predbežné opatrenie tak predstavuje procesný zabezpečovací prostriedok dočasného a provizórneho charakteru, ktorého účelom je zabezpečiť podmienky na poskytnutie reálnej, účinnej a efektívnej súdnej ochrany stranám sporu, najmä z hľadiska zaručenia nerušeného rozhodovania vo veci samej, avšak za predpokladu aspoň osvedčenia nároku. Aj v prípade splnenia formálnych a vecných predpokladov vyžadovaných zákonom pre nariadenie neodkladného opatrenia súd musí ešte zvažovať, či v prípade jeho nariadenia nedôjde k nevyváženému zásahu do vzťahov strán sporu alebo tretích osôb, a teda posúdiť primeranosť zásahu, ktorý predstavuje nariadenie neodkladného opatrenia. Procesnú zodpovednosť za výsledok konania (dôkazné bremeno) v tomto smere má len žalobca. Neodkladné opatrenie zásadne neprejudikuje právo, nárok žalobcu, má dočasný charakter, ktorého hranice sú dané ustanovením § 333 a nasl. CSP. Z uvedeného vyplýva, že pre vyhovenie návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia musí ísť o osvedčenie takého stavu právnych (nie len faktických) vzťahov medzi žalobcom a žalovanými, ktorý vyžaduje dočasnú a rýchlu úpravu pomerov medzi nimi súdom, t.j. naliehavosť situácie i po právnej stránke, a taktiež o osvedčenie ohrozenia nároku, keď jeho ohrozenie musí byť podložené konkrétnymi skutočnosťami.
Z obsahu listín predložených žalobcom, o ktorých tvrdil, že zasahujú do jeho osobnostných práv ( podania žalovanej z 29.8.2015, 2.4.2016, 7.8.2016 a 17.5.2017 adresované ÚPVSR a podanie žalovanej z 19.4.2017 adresované ÚPVSR a súdu ) súd zistil, že uvedené boli podaniami žalovanej adresovanými uvedeným orgánom štátnej správy v rámci konania o úprave práv a povinností rodičov k mal. Zare.
S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia, ako aj obsah podaného návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia dospel súd k záveru, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia nie je dôvodný, nakoľko za daného stavu neboli osvedčené také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali naliehavosť a potrebu bezodkladnej úpravy pomerov účastníkov konania v zmysle návrhu otca. Nie je možné zistiť aká je skutočnosť, ktorý z rodičov a v akom rozsahu, resp. o ktorej skutočnosti uvádza pravdu, no pre rozhodnutie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia nie je overenie pravdivosti ich tvrdení relevantné.
Súd návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol, pretože nie je dôvodné, súd nezistil potrebu dočasnej úpravy pomerov medzi stranami spôsobom, ktorý žiadal žalobca. Podľa názoru súdu takáto úprava nielen nie je nutná, ale vydanie neodkladného opatrenia s takým obsahom ako to žiadal žaloba, by bolo obmedzením práva slobody prejavu.
Otázkou, ktorá je rozhodnutie súdu zásadná, je či existuje naliehavá potreba úpravy pomerov medzi účastníkmi, ktorej by bolo možné dosiahnuť spôsobom žalobcom navrhovaným, teda, či tvrdenia žalovanej týkajúce sa žalobcu sú spôsobilé poškodiť ho na osobnostných právach a to aj z pohľadu konfliktu slobody prejavu žalovanej a ochrany osobnostných práv žalobcu.
Je nesporné, že všetky tvrdenia žalovanej, ktoré podľa žalobcu sú nepravdivé a zasahujú do jeho osobnostných práv ( a ktoré žalobca zároveň konkretizoval ), boli vykonané v súdnom konaní o úpravu práv a povinností rodičov k mal. dieťaťu, teda nie verejne. Ide o podania adresované štátnym orgánom, ktoré sú viazané povinnosťou mlčanlivosti o týchto skutočnostiach, ktoré sa im stali známymi v súdnom konaní. Nie je možné uprieť žalovanej, aby v súdnom konaní svoje práva bránila a hájila spôsobom, ktorý uzná za vhodný a primeraný a to aj tvrdeniami, s ktorými žalobca nemusí súhlasiť, pričom to, ako tieto tvrdenia žalovanej vplývajú na mal. dieťa, nie je predmetom tohto konania, to znie výlučne na úpravu pomerov medzi účastníkmi z pohľadu ochrany osobnostných pomerov žalobcu pod vplyvom tvrdení žalovanej, ktoré žalobca napáda.
Z vykonaného dokazovania je preukázané, že ide o informácie, ktoré uviedla o žalobcovi žalovaná, týkajúce sa jeho chovania a správania sa k ich maloletej dcére a to podaniami adresovanými štátnym orgánom a to písomnou, či ústnou formou. Súd z pohľadu konfliktu slobody prejavu a ochrany osobnostných práv konštatuje, že nimi nemohlo dôjsť k žiadnemu zásahu do osobnostných práv žalobcu a nie je možné obmedziť slobodu prejavu žalovanej pri bránení jej práv ( a práv mal. dieťaťa ) v súdnom konaní.
Bez ohľadu na uvedené je potrebné konštatovať, že v záujme maloletého dieťaťa je zachovanie a rozvíjanie citového vzťahu k obidvom jeho rodičom, čo neplatí len vo výnimočných situáciách, kedy by zo strany niektorého z rodičov dochádzalo voči dieťaťu k natoľko negatívnemu pôsobeniu. Malo by byť prvoradou snahou oboch rodičov zabezpečiť svojmu dieťaťu pokojné detstvo, kedy sa bude cítiť bezpečne a šťastne tak, aby bolo čo najmenej vystavované napätiu a problémom vo vzťahu svojich rodičov.
S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti mal súd za to, že navrhovateľ neosvedčil potrebu bezodkladnej úpravy pomerov účastníkov ako základnej podmienky pre nariadenie požadovaného neodkladného opatrenia. Za daných okolností teda súd návrh otca nepovažoval za dôvodný a preto ho v celom rozsahu zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou podpísaného súdu na KS Nitra.