Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24S/29/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Zlochu a členov senátu JUDr. Aleny Antalovej a JUDr. Jany Novotnej v právnej veci žalobcu: GEOSTAV DETVA s.r.o., so sídlom Piešť I. 274, 962 12 Detva, IČO: 36 647 250, zast. Advokátska kancelária Krnáč s.r.o., Námestie slobody 2, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 232 293, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100101400/2017 zo dňa 16. januára 2017 takto

rozhodol:

Rozhodnutie žalovaného Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky č.100101400/2017 zo dňa 16. januára 2017 a rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy Daňový úrad Banská Bystrica, pobočka Zvolen č. 104103085/2016 zo dňa 14. októbra 2016 z r u š u j e a vec vracia prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie.

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi úplnú náhradu účelne vynaložených trov konania, o ktorých výške rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

odôvodnenie:

1. Daňový úrad Banská Bystrica, pobočka Zvolen (ďalej aj „prvostupňový orgán verejnej správy“ alebo „správca dane“) žalobcovi (ďalej aj „daňový subjekt“) pod č.9614401/5/4715758/2013MelJ zo dňa 18. októbra 2013 oznámil výkon daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za január - december 2011. Daňová kontrola začala dňa 14. novembra 2013 za účasti konateľa a splnomocneného zástupcu žalobcu, boli žiadané dodávateľské faktúry v zmysle záväzkov od dodávateľa LIBENZ s.r.o. (ďalej aj „dodávateľ“) za zdaňovacie obdobie január - december 1011. Správca dane následne prostredníctvom dožiadania žiadal príslušného správcu dane o preverenie skutočností v dožiadaní uvedených u daňového subjektu LIBENZ s.r.o. so sídlom v Rožňave, ako žalobcovho dodávateľa. Správca dane tiež vyzval Všeobecnú úverovú banku, a.s., o oznámenie konkrétneho čísla účtu a jeho majiteľa a disponenta. Správca dane dňa 21. marca 2014 žalobcu ako daňový subjekt oboznámil s tým, že rozšíril vykonávanú daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za obdobie január - december 2011 o daň z príjmov právnickej osoby za rok 2011. V nadväznosti na zistené skutočnosti správca dane na ústnom pojednávaní dňa 26. marca 2014 preveroval u žalobcu skutočnosti týkajúceho sa obchodného vzťahu s dodávateľom LIBENZ s.r.o., najmä pokiaľ ide o zmluvný vzťah, osobu, ktorá dodávateľa zastupovala, akým spôsobom bola zabezpečovaná preprava, akým spôsobom boli uhrádzané faktúry a iné. Na následnom ústnom pojednávaní predložil žalobca správcom dane požadované účtovné doklady. Správca dane vykonal za účasti splnomocneného právneho zástupcu žalobcu výsluch svedka W. G., od 26. novembra 2010 konateľa spoločnosti LIBENZ s.r.o., ktorý sa vyjadril, že u notára podpísal len prevod spoločnosti a k otázkam obchodného vzťahu medzi žalobcom a dodávateľom LIBENZ s.r.o. sa vyjadriť nevedel. Uviedol, že za spoločnosť neobchodoval, faktúry v mene spoločnosti nevystavoval,

zmluvy ani objednávky nerobil. So zistenými skutočnosťami oboznámil správca dane žalobcu na ústnom pojednávaní dňa 11. apríla 2014 s tým, že a/ po vykonanej kontrole dane z príjmov právnickej osoby za rok 2011 sa upravuje základ dane z príjmov právnickej osoby v súlade s ustanovením § 17 ods.2 zákona č.595/2003 Z.z. o dani z príjmov (ďalej len „zákon č.595/2003 Z.z.“ alebo „Zákon o dani z príjmov“); rozdiel na riadku 200 a 400 daňového priznania po kontrole vo výške 433.806,34 Eur bol zistený v položkách týkajúcich sa obchodného vzťahu žalobcu s dodávateľom LIBENZ s.r.o. a dodávok motorovej nafty, b/ rozdiel vo vyčíslení daňových a účtovných odpisov predstavuje sumu 43.376,60 Eur V písomnom vyjadrení k výsledkom daňovej kontroly sa daňový subjekt prostredníctvom právneho zástupcu vyjadril, tvrdil, že základ dane z príjmov právnickej osoby v daňovom priznaní za rok 2011 bol vykázaný správne a navrhol doplniť dokazovanie. Správca dane preveril u miestne príslušného správcu dane plnomocenstvo na zastupovanie daňového subjektu LIBENZ s.r.o., o čom spísal úradný záznam a predvolal na výsluch G. Y., bývalého konateľa spoločnosti LIBENZ s.r.o.. Svedok zásielku s termínom ústneho pojednávania neprevzal. S výsledkami kontrolných zistení správca dane opätovne oboznámil žalobcu na ústnom pojednávaní a prejednal s ním aj písomné vyjadrenie ku kontrolným zisteniam (na ústnom pojednávaní dňa 10. júna 2014). Správca dane pod č.9644401/5/2696230/2014/Sed dňa 11. júna 2014 vydal Protokol z daňovej kontroly (ďalej len „Protokol“) k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december 2011 a dani z príjmov za rok 2011. Vo vzťahu k dani z príjmov právnických osôb zistil nesprávne uvedený základ dane v podanom daňovom priznaní, zistený rozdiel predstavoval sumu 390.429,74 Eur, nakoľko daňový subjekt zaúčtoval dodanie motorovej nafty od dodávateľa LIBENZ s.r.o., pričom po preverovaní obchodných prípadov týkajúcich sa dodávok motorovej nafty mal správca dane zato, že dodanie motorovej nafty dodávateľom LIBENZ s.r.o. nebolo preukázané a tieto transakcie nesú prvky zneužívajúceho konania za účelom získania daňovej výhody. Následne správca dane zaslal daňovému subjektu výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v Protokole, ktorú daňový subjekt prostredníctvom splnomocneného zástupcu prevzal dňa 17. júna 2014 a vo veci sa vyjadril písomným podaním zo dňa 7. júla 2014. V ďalšom konaní správca dane zistil, že proti G. Y., predošlému konateľovi dodávateľa, je vedené trestné stíhanie pre zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods.1, ods.2 písm.c), ods.4 Trestného zákona a v čase daňovej kontroly sa nachádzal v Ústave na výkon väzby v Košiciach. Správca dane ďalej zisťoval skutočnosti týkajúce sa vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, kde mal dodávateľ uvedené svoje sídlo a požiadal o vydanie súhlasu k výsluchu osoby vo vyšetrovacej väzbe. Výsluch G. Y., bývalého konateľa spoločnosti LIBENZ s.r.o., bol za účasti splnomocneného zástupcu žalovaného vykonaný dňa 15. októbra 2014. V nadväznosti na kontrolné zistenia správca dane následne dožiadaním zisťoval skutočnosti potrebné pre rozhodnutie vo vzťahu k daňovému subjektu EUROTRANS KOŠICE s.r.o.. Daňový úrad Košice ako odpoveď na dožiadanie vykonal výsluch svedka, G. Y. (ktorý bol rovnako konateľom spoločnosti EUROTRANS KOŠICE s.r.o.) a oznámil, že bývalá konateľka spoločnosti P. M. telefonicky oznámila, že sa k veci nevie nijako vyjadriť, žiadne obchody neuzatvárala ani činnosť spoločnosti neriadila a účtovníctvo spoločnosti k dispozícii nemá. Colný úrad Košice na výzvu správcu dane uviedol, že spoločnosť LIBENZ s.r.o. nebola colným úradom evidovaná na spotrebnej dani, ako predajca pohonných hmôt bol evidovaný daňový subjekt LIG-OIL s.r.o.. Na návrh daňového subjektu správca dane ako svedkov vypočul osoby V. W., R. G., V. N. (zamestnancov žalobcu, ktorí mali byť prítomní pri dodaní tovaru - motorovej nafty), ako aj ďalších svedkov - F. N. a X. H., ktorých prítomnosť pri dodaní tovaru vyplynula z výpovedí navrhnutých svedkov. Colný úrad Košice správcovi dane oznámil, že u spoločnosti LIBENZ s.r.o. boli vykonávané miestne zisťovania v rokoch 2010 a 2011, do administratívneho spisu boli zo strany Colného úradu Košice doložené zápisnice z miestneho zisťovania. Správca dane dňa 14. apríla 2016 vyzval žalobcu na predloženie dôkazov, pričom konštatoval, že doklady predložené žalobcom ako daňovým subjektom sa stali vo svetle vykonaných dôkazov v priebehu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania nedôveryhodnými. Po písomnom vyjadrení daňového subjektu bolo uskutočnené ústne pojednávanie o priebehu a výsledkoch dokazovania na základe pripomienok a dôkazov po ukončení daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za január až december 2011 a kontroly na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2011, daňový subjekt so zisteniami správcu dane uvedenými v Protokole a v rámci ústneho pojednávania nesúhlasil. Mal zato, že správca dane vyhodnotil ním preverené skutočnosti jednostranne v neprospech daňového subjektu, pričom z vykonaného dokazovania nevyplývajú skutočnosti tak, ako ich prezentuje správca dane, ktorý pritom neprihliadol na všetko, čo v priebehu daňovej kontroly ako aj vyrubovacieho konania vyšlo najavo. Správca dane pôvodne rozhodnutím č.103311193/2013 zo dňa 9. júna 2016 určil žalobcovi ako daňovému subjektu rozdiel dane na dani z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2011 v sume 74.181,65 Eur. Odvolaním napadnuté rozhodnutie správcu dane žalovaný svojím rozhodnutím č.103963453/2016 z 22. septembra 2016 zrušil a vec vrátil prvostupňovému orgánu

verejnej správy na ďalšie konanie a rozhodnutie s poukazom na ustanovenie § 68 ods.5 zákona č.563/2009 Z.z. o správe daní () a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č.563/2009 Z.z.“ alebo „“). Rozhodnutím č.104103085/2016 zo dňa 14. októbra 2016 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 74.181,65 Eur. Odvolaním napadnuté rozhodnutie správcu dane žalovaný svojím rozhodnutím č.100101400/2017 zo dňa 16. januára 2017 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) potvrdil.

2. Prvostupňovým rozhodnutím č.104103085/2016 zo dňa 14. októbra 2016 správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 74.181,65 Eur na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2011. Daň vyrubená daňovým priznaním doručeným dňa 30. marca 2012 predstavovala sumu 6.008,09 Eur, daň zistená správcom dane vo vyrubovacom konaní predstavovala sumu 80.189,74 Eur a rozdiel dane sumu 74.181,65 Eur. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia správca dane konštatoval, že kontrolovaný daňový subjekt vykonával v kontrolovanom zdaňovacom období roku 2011 prevažne stavebnú činnosť svojimi vozidlami a stavebnými strojmi, pričom na ťarchu účtu XXXXXX - spotreba PHM zaúčtoval nákup PHM vo výške 793.032,90 Eur. Najväčším dodávateľom PHM bola spoločnosť LIBENZ s.r.o. so sídlom v Rožňave. Správca dane si v priebehu daňovej kontroly preveroval obchodné prípady týkajúce sa dodávok motorovej nafty od dodávateľa LIBENZ s.r.o. podľa jednotlivých faktúr, cena dodaného tovaru predstavovala sumu celkom 468.515,69 Eur, základ dane sumu 390.429,74 Eur a DPH sumu 78.085,95 Eur. V rámci daňovej kontroly správca dane vylúčil daňový výdavok vo výške 390.429,74 Eur z daňových výdavkov a konštatoval, že táto čiastka bude položkou zvyšujúcou výsledok hospodárenia, nakoľko daňový subjekt porušil ustanovenie § 21 ods.1 zákona č.595/2003 Z.z. o dani z príjmov - daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané. Došlo aj k porušeniu § 17 ods.2 písm.a) zákona č.595/2003 Z.z. - výsledok hospodárenia pri zisťovaní základu dane sa zvýši o sumy, ktoré nemožno podľa tohto zákona zahrnúť do daňových výdavkov alebo ktoré boli do daňových výdavkov zahrnuté v nesprávnej výške. Správca dane v prvostupňovom rozhodnutí podrobne popísal priebeh daňovej kontroly, dôkazy, ktoré vykonal, skutočnosti, ktoré vykonaným dokazovaním zistil, vyjadrenia daňového subjektu ako aj svoje stanoviská k vyjadreniam daňového subjektu. V jednotlivých častiach prvostupňového rozhodnutia správca dane opakovane konštatoval nasledovné skutočnosti: A/ Vykonávanie ekonomickej činnosti daňovým subjektom LIBENZ s.r.o. v preverovanom zdaňovacom období nebolo preukázané, naopak, bolo správcom relevantne spochybnené. So správcom dane nekomunikoval, nepredložil daňové a účtovné doklady preukazujúce vykonávanie ekonomickej činnosti, štatutárny orgán spoločnosti LIBENZ s.r.o. nemá žiadnu vedomosť o obsahu a rozsahu činností, ktorými by spoločnosť napĺňala definíciu pojmu podnikania a preverované transakcie nesú prvky zneužívajúceho konania za účelom získania daňovej výhody. B/ Správca dane na základe všetkých zistených skutočnosti počas výkonu daňovej kontroly dane z príjmu právnických osôb za rok 2011 preveroval dodanie motorovej nafty od daňového subjektu LIBENZ s.r.o.. Dodávateľom LIBENZ s.r.o. nebolo preukázané dodanie motorovej nafty. Naopak, predmetné transakcie nesú prvky zneužívajúceho konania za účelom získania daňovej výhody. C/ Znakom jednej zo zásad obchodného práva, t.j. poctivého obchodného styku, je predpoklad riadneho fungovania obchodnej spoločnosti. Z toho plynie očakávanie, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má presnú vedomosť o obsahu a rozsahu činností, ktorými spoločnosť napĺňa definíciu podnikania. Ak takéto vedomosti štatutárnemu orgánu chýbajú, pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady autentickosti daňového konania obsiahnutej v § 3 ods.6 Daňového poriadku oprávnené. D/ Nakoľko po zrušení registrácie DPH z úradnej moci miestne príslušným správcom dane platiteľovi LIBENZ s.r.o. vystavované faktúry za dodanie tovaru - motorovej nafty zneli na dodávateľa LIG-OIL s.r.o. a platby za tovar boli uhrádzané na identický bankový účet, kontrolovaný daňový subjekt (GEOSTAV DETVA s.r.o.) mal vedomosť o tom, že platby poukazuje na totožný bankový účet a teda, že dochádzalo k zneužívajúcemu konaniu. E/ Nakoľko v uvedenom období nebolo deklarovaným dodávateľom LIBENZ s.r.o. preukázané vykonávanie ekonomickej činnosti, daňový subjekt LIBENZ s.r.o. nesídlil na adrese uvedenej v obchodnom registri a ani nevystavil preverované faktúry, ktoré boli predložené kontrolovaným daňovým subjektom GEOSTAV DETVA s.r.o. k výkonu daňovej kontroly, nebolo preukázané reálne vykonávanie ekonomickej činnosti daňového subjektu LIBENZ s.r.o., štatutárny orgán obchodnej spoločnosti LIBENZ s.r.o. nemá žiadnu vedomosť o obsahu a rozsahu činností, ktorými by spoločnosť napĺňala definíciu

pojmu podnikania a preverované transakcie nesú prvky zneužívajúceho konania za účelom získania daňovej výhody. F/ Správca dane vo vzájomnej súvislosti, neexistencie účtovných dokladov u dodávateľa ako i ďalších zistení neuznáva uplatnené výdavky (náklady) zaúčtované v účtovníctve kontrolovaného daňového subjektu za nákup motorovej nafty, ktorej dodávateľom bol daňový subjekt LIBENZ s.r.o.. V nadväznosti na doplnenie dokazovania a dokazovaním zistené skutkové zistenia podľa návrhu žalobcu správca dane v prvostupňovom rozhodnutí konštatoval, že: I/ Vyššie uvedené zistenia vzbudzujú pochybnosti o dodržaní náležitej starostlivosti v nadväznosti na konanie v dobrej viere, na ktoré opakovane poukazuje Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre ako na nevyhnutný a neopomenuteľný predpoklad pre nezamietnutie uplatnenia práva na odpočítanie dane na vstupe alebo práva na oslobodenie dane dodávky v rámci Spoločenstva alebo práva na zníženie základu dane, spolu s právom na akúkoľvek potenciálnu zodpovedajúcu náhradu. Predchádzať daňovým podvodom, únikom a zneužitiu je cieľom uznaným a podporovaným smernicou Rady 2006/112/ ES o DPH (spojené prípady Gemeente Leusden a Holin Groep C-487/01 a C-7/02) a práva Spoločenstva sa nemožno dovolávať podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom (rozsudok I/S FiniH (C-32/03)). II. Z judikatúry Európskeho súdneho dvora ako aj zo zákona č.222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon č.222/2004 Z.z.“) jednoznačne vyplýva, že nie je jedno či vlastníkom tovaru bol dodávateľ deklarovaný na faktúrach alebo niekto iný, nakoľko dispozičné právo k tovaru je základným predpokladom pre vznik daňovej povinnosti a následného práva na odpočítanie dane. Pokiaľ teda zdaniteľná osoba kúpila tovar alebo služby na účely podnikania nestačí, aby predložila dôkazy o tom, že dodávky boli uskutočnené, ale je nevyhnutné preukázať, že tovar bol skutočne dodaný osobou deklarovaného dodávateľa a zároveň, že osoba, ktorá vyhotovila faktúru mala dispozičné právo k tovaru, ktorý bol predmetom dodávky a že kontrolovaný daňový subjekt neumožnil vedome alebo z nedbanlivosti utajiť osobu skutočného dodávateľa tovaru a umožniť mu vyhnúť sa plateniu dane. Preto nie je v rozpore s Daňovým poriadkom, zákonom č.222/2004 Z.z. ani s právom Európskeho spoločenstva požadovať, aby sa daňový subjekt, ktorý vystupuje v transakcii ako odberateľ, uistil o dôveryhodnosti svojho obchodného partnera v tom zmysle, že zdaniteľné obchody, ktoré uskutoční, nebudú súčasťou daňových podvodov (viď napr. rozsudok C-439/04 Kittel a ďalšie). III. Daňový subjekt by sa mal presvedčiť, či venoval náležitú pozornosť a pristupoval s náležitou a odbornou starostlivosťou, úmernou vnímanému riziku, pokiaľ ide o integritu svojich dodávateľov a odberateľov, ako aj realizovaných dodávateľských reťazcov. Je povinnosťou riadneho hospodára zistiť, akú formu kontroly (preverenia) je potrebné vykonávať a či následne uskutočniť takéto transakcie s ohľadom na výsledky týchto preverení/kontrol. Súbor základných otázok, ktoré si mal podnikateľ položiť pred uzatvorením obchodu s novým dodávateľom/odberateľom pri rizikovom obchodne by mal byť súčasťou „náležitej starostlivosti“, pričom ignorovanie disproporcií by mohlo viesť k objektivizovanému záveru, že „mal vedieť“, že s dodávkou niečo nie je v poriadku. IV. Pokiaľ by si platiteľ, resp. jeho štatutár splnil zákonnú povinnosť starostlivosti riadneho hospodára, mohol by vedieť, že plnenie zakladajúce sporné právo na odpočítanie dane nesie znaky zneužívajúceho konania. V. Podrobné vyhodnotenie vyjadrení kontrolovaného daňového subjektu, ním navrhnutých svedkov ako aj ďalšie skutočnosti zistené vykonaným preverovaním, poskytnutých správcovi dane v celom priebehu výkonu daňovej kontroly, poukazuje na zrejmé logické rozpory v jednotlivých vyjadreniach, svedčiacich o tom, že kontrolovaný daňový subjekt ignoroval zrejmé a jasné disproporcie a odchýlky od dodržiavania bežného štandardu podnikateľskej opatrnosti a minimalizácie rizika a nedodržal v prípade preverovaných transakcií nevyhnutnú a vyžadovanú odbornú starostlivosť, pričom za súčasného zistenia vzájomnej prepojenosti zainteresovaných (dotknutých) daňových subjektov na strane deklarovaného dodávateľa (tvrdenia, že osoba G. Y. dojednávala obchody tak, že fakturovala dodanie tovaru za spoločnosť LIBENZ s.r.o., preberala platby za tovar za spoločnosť LIG-OIL s.r.o. a zabezpečovala a riadila jeho fyzickú prepravu za spoločnosť EUROTRANS Košice s.r.o., pričom neboli predložené žiadne relevantné dôkazy o pôvode tovaru ani o jeho reálnej fyzickej preprave) sú namieste vyvstávajúce pochybnosti o konaní v dobrej viere. VI. Správca dane nespochybňuje použitie motorovej nafty v rámci podnikateľskej činnosti v spoločnosti GEOSTAV DETVA s.r.o., ku ktorým boli predložené daňové a účtovné doklady, ale nebolo možné preveriť pôvod nakúpeného tovaru (motorovej nafty), nakoľko bolo preukázané, že deklarovaný dodávateľ nevykonával v preverovanom období podnikateľskú činnosť, pričom protihodnota za tovar bola obdržaná iným daňovým subjektom, o čom kontrolovaný daňový subjekt mohol vedieť, nakoľko s ním (s prijímateľom protihodnoty) v ďalšom období obchodoval a poukazoval mu peňažné prostriedky na totožný bankový účet a tejto skutočnosti nevenoval pozornosť.

VII. Zdokladované zistenie nekontaktnosti u daňového subjektu (LIBENZ s.r.o.) vyvracia vierohodnosť a preukaznosť dokladov znejúcich na jeho meno a odôvodňuje pochybnosť o ich pravosti a pravdivosti údajov v nich uvedených. V prípade, ak sa daňový subjekt správcovi dane vyhýba alebo svojím konaním znemožňuje správcovi dane vykonať úkon, je sám nedôveryhodný a nemožno tak prijať za vierohodný dôkazný prostriedok znejúci na takýto subjekt. Súčasne je taký dôkazný prostriedok nepreukazný, pretože nemožno jeho pravosť a pravdivosť údajov v ňom uvedených overiť v účtovníctve nekontaktného subjektu. Pokiaľ v tomto prípade nie je možné u daňového subjektu overiť doklady predložené kontrolovaným daňovým subjektom a skutočnosti v nich uvedené, sú tieto doklady nepreukázané. Sám o sebe takýto doklad nepreukazuje, že sa deklarovaný obchod (resp. preprava) uskutočnil, resp. že sa uskutočnil tak, ako je v doklade uvedené. VIII. Správca dane vyhodnotil dôkazy na základe zistených skutočností v súvislosti so spoločnosťou LIBENZ s.r.o. a dospel k záveru, že spoločnosť nekomunikuje s daňovým úradom, nepreberá si zásielky a dodanie tovaru pre spoločnosť GEOSTAV DETVA s.r.o. je nepreukázané. IX. Správcovi dane nebolo počas výkonu daňovej kontroly daňovým subjektom ani následným preverovaním dokázané nasledovné:

- pôvod motorovej nafty,

- vykonávanie ekonomickej činnosti u deklarovaného dodávateľa motorovej nafty spoločnosti LIBENZ s.r.o.,

- spoločnosť LIBENZ s.r.o. nebola zaregistrovaná na Colnom úrade Košice na spotrebnej dani, nemala povolenie na obchodovanie s PHM,

- nebola preukázaná reálna existencia splnomocnenia pre G. Y. na konanie v mene spoločnosti LIBENZ s.r.o. - neexistuje originál, plnomocenstvo nebolo predložené k registrácii správcovi dane,

- platby, ktoré mali byť zaplatené spoločnosti LIBENZ s.r.o. boli preukázateľne poukazované na bankový účet, ktorého majiteľom nebola spoločnosť LIBENZ s.r.o., ale personálne a geograficky prepojená spoločnosť LIG-OIL s.r.o.,

- spoločnosť LIBENZ s.r.o., ktorá motorovú naftu mala dodávať, nepreukázala, že disponovala personálnymi, materiálno-technickými a finančnými prostriedkami na uskutočnenie deklarovaných dodávok, nepodala daňové priznanie na dani z právnickej osoby za rok 2011 a nie sú k dispozícii účtovné a daňové doklady a ani nie je potvrdená ich existencia,

- tvrdenia bývalého a súčasného konateľa spoločnosti LIBENZ s.r.o. sú protirečivé a nevierohodné, pričom konateľ spoločnosti LIBENZ s.r.o. v preverovanom období nemá žiadnu vedomosť o ekonomickej činnosti tejto spoločnosti. X. Zistenia z daňovej kontroly a z vyrubovacieho konania vzbudzujú pochybnosti o dodržaní náležitej starostlivosti v nadväznosti na konanie v dobrej viere, že daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že je účastný na dodávkach poznačených daňovým únikom.

3. Proti vyššie uvedenému prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane za zdaňovacie obdobie 2011 na dani z príjmu právnických osôb, podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, o ktorom žalovaný rozhodol napadnutým rozhodnutím tak, že prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil. V napadnutom rozhodnutí žalovaný podrobne poukázal na obsah podaného odvolania, obsah napadnutého rozhodnutia správcu dane vrátane jeho skutkových zistení a právnych záverov. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia s poukazom na ustanovenie § 2 písm.i), § 21 ods.1 a § 17 ods.2 písm.a) zákona č.595/2003 Z.z. žalovaný uviedol, že aby na daňové účely bolo možné považovať výdavok (náklad) za daňový výdavok, musí splniť zákonné podmienky uznateľnosti, a to: výdavok musí vynaložiť daňovník, ktorý si tento výdavok uplatňuje - podmienka príslušnosti; výdavok musí byť preukázateľne vynaložený - podmienka existencie; výdavok musí slúžiť na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov - podmienka vecnosti; výdavok musí byť zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka - podmienka evidencie; výdavok musí byť preukázaný - podmienka preukaznosti; podmienka rozsahu (ak je jeho výška limitovaná). Uplatnenie nákladov v daňových výdavkoch je viazané na kumulatívne splnenie všetkých stanovených podmienok, pričom už nesplnenie jednej z nich vylučuje opodstatnenosť zahrnutia nákladov do daňových výdavkov. Z dôvodu uplatnenia nákladov v daňových výdavkoch je daňový subjekt zaťažený dôkazným bremenom preukázateľnosti výdavku, nielen po formálnej stránke, ale aj po obsahovej stránke. Nestačí len formálne deklarovať dodanie tovaru faktúrou, ale je potrebné preukázať aj vecné naplnenie. Samotná faktúra, aj keď spĺňa všetky formálne náležitosti podľa zákona o účtovníctve, nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt skutočne tovar nakúpil a má právo nakladať s hmotným majetkom ako vlastník. Doklady s predpísaným obsahom musia mať povahu faktu a teda musia nesporne preukazovať vyžadovanú skutočnosť vo všetkých jej znakoch - v právnej skutočnosti, v objekte a v subjekte. Žalovaný tak konštatoval, že žalobca

ako daňový subjekt nesplnil podmienky uplatnenia nákladov v sume 390.429,74 Eur v daňových výdavkoch, ktoré sú ustanovené v Zákone o dani z príjmov, a preto správca dane vo vyrubovacom konaní oprávnene vydal rozhodnutie, ktorým podľa § 68 ods.5 Daňového poriadku vyrubil rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2011 v sume 74.181,65 Eur. Podľa názoru žalovaného správca dane pri vydaní napadnutého rozhodnutia vychádzal zo správne zisteného skutkového a právneho stavu, ktorý preveril u daňového subjektu a zároveň ho preveril prostredníctvom dožiadaní, výsluchov svedkov a počas daňovej kontroly ako aj vyrubovacieho konania daňovému subjektu umožnil, aby sa k preverovaným skutočnostiam vyjadril a predložil dôkazy preukazujúce opodstatnenosť uplatnenia nákladov z dodávateľských faktúr v daňových výdavkoch, čo daňový subjekt aj využil a správca dane následne vykonal aj ďalšie navrhnuté úkony. Správca dane viedol dokazovanie a preveroval opodstatnenosť uplatnenia daňových výdavkov daňovým subjektom, dôkazy o dodaní motorovej nafty dodávateľom LIBENZ s.r.o. nezískal. Túto skutočnosť preukazujú zistenia a dôkazy získané v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, ktoré sú aj jednoznačným a dostatočným spôsobom uvedené v Protokole z daňovej kontroly, ako aj v prvostupňovom rozhodnutí. Správca dane získal všetky dôkazy zákonným spôsobom. Dôkazmi, ktoré potvrdzujú prijatý záver správcu dane, sú skutočnosti zistené v priebehu daňovej kontroly, poznatky správcu dane z iných daňových konaní, ako aj dôkazy získané v rámci vyrubovacieho konania. Z dôkazov vyplýva, že daňový subjekt nepreukázal nákup motorovej nafty od dodávateľa LIBENZ s.r.o. uvedeného na dodávateľských faktúrach, na základe ktorých si uplatnil daňové výdavky (str. 29-30 napadnutého rozhodnutia). V ďalšom sa žalovaný vysporiadaval s odvolacími námietkami žalobcu a konštatoval, že námietky daňového subjektu týkajúce sa nezákonného postupu správcu dane pri daňovej kontrole a vo vyrubovacom konaní a vo vzťahu k rozsahu prvostupňového rozhodnutia sú neopodstatnené. S poukazom na skutkové zistenia správcu dane zdôraznil fiktívnosť sídla dodávateľa s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-73/06 Pflanzer, skutočnosť, že dodanie motorovej nafty dodávateľom uvedeným na faktúrach nebolo preukázané. Zvýraznil, že W. G., v rozhodnom období konateľ dodávateľa sa stal konateľom spoločnosti LIBENZ s.r.o. po oslovení v krčme, pričom mu bolo ponúknutých 100 Eur a podpísal dokumenty o prevode na notárskom úrade, ale žiadne účtovné doklady mu odovzdané neboli a nevykonával žiadne obchody. Žalovaný tiež poukázal na rozpory v tvrdeniach G. Y., ktorý bol predchádzajúcim konateľom dodávateľa a ktorý mal vykonávať obchodnú činnosť za dodávateľa, ale originál plnomocenstva nepredložil. Považoval za správny záver správcu dane, že zistenia vzbudzujú pochybnosti o dodržaní náležitej starostlivosti v nadväznosti na konanie v dobrej viere ako nevyhnutný a neopomenuteľný predpoklad pre nezamietnutie práva na odpočítanie dane na vstupe, práca na oslobodenie dodávky v rámci Spoločenstva alebo práva na zníženie základu dane, spolu s právom na akúkoľvek potenciálnu zodpovedajúcu náhradu. Stotožnil sa so záverom správcu dane, že daňový subjekt nevenoval náležitú pozornosť a nepristupoval s odbornou starostlivosťou, úmernou vnímanému riziku pri realizácii dodávok motorovej nafty od dodávateľa LIBENZ s.r.o.. Poukázal na to, že správca dane v rámci daňovej kontroly zistil objektívne skutočnosti, ktoré nasvedčovali zneužitiu práva v oblasti dane z príjmov právnickej osoby, nakoľko obchodné transakcie, ktoré boli predmetom preverovania v rámci daňovej kontroly, neboli bežnými obchodnými transakciami, ale len deklarované s cieľom získať daňovú výhodu - zníženie základu dane z príjmov právnickej osoby na základe faktúr znejúcich na nekontaktného dodávateľa. Ani výsluchom daňovým subjektom navrhnutých svedkov nebol preukázaný pôvod a motorovej nafty, nákup motorovej nafty, preprava a následné dodanie pre daňový subjekt. Už správca dane poukázal na to, ktoré výpovede si vzájomne odporujú a uviedol dôvody, pre ktoré v správcovi dane výpovede svedkov vzbudzovali pochybnosť o ich vierohodnosti. Výpovede svedkov pritom nie sú jedinými dôkazmi, ktoré mohli potvrdiť alebo vyvrátiť tvrdenia daňového subjektu ohľadom dodania motorovej nafty dodávateľom uvedeným na faktúre. S poukazom na tvrdenia G. Y. a ostatné dokazovaním zistené skutočnosti žalovaný konštatoval, že ani vyjadrenia svedkov reálne dodanie motorovej nafty spoločnosťou LIBENZ s.r.o. nepreukázali a z uvedeného dôvodu žalovaný námietky žalobcu týkajúce sa dodania nafty považoval za neopodstatnené. Žalovaný zdôraznil, že ťažisko dôkazného bremena je na daňovom subjekte. Nakoľko správca dane mal pochybnosti o vierohodnosti, úplnosti a pravdivosti predložených dokladov, nevychádzal len z dokladov, ktoré predložil daňový subjekt, ale vykonal k tomuto účelu rozsiahle dokazovanie. Vo veci prenesenia dôkazného bremena poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR III.ÚS 401/09-17 zo dňa 16. decembra 2009. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 6Sžf/18/2011 a 6Sžf/14/2012 žalovaný uviedol, že pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené. V danom prípade nepostačuje, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítane dane z dodávateľskej faktúry iba predložením faktúry, dodacích listov, ale musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené osobou na faktúre uvedenou. Dôkazné bremeno je na strane daňového subjektu. Správca dane pritom vykonal

rozsiahle dokazovanie, pričom nevychádzal len z daňovým subjektom predložených dokladov, ale zo zásady preferovania skutočného obsahu právneho úkonu pred jeho formálnym prejavom, nakoľko o vierohodnosti a pravdivosti dokladov predložených daňovým subjektom mal pochybnosti. Námietky daňového subjektu vznesené v súvislosti s rozložením a unesením dôkazného bremena tak žalovaný považoval za neopodstatnené. Vzhľadom na skutkové zistenia správcu dane žalovaný záver správcu dane v prvostupňovom rozhodnutím považoval za súladný s hmotnoprávnymi ustanoveniami Zákona o dani z príjmov. Mal zato, že daňový subjekt si nesplnil zákonné podmienky na uplatnenie daňového výdavku (§ 2 písm.i/ Zákona o dani z príjmov). Opodstatnenosť uplatnenia nákladov v daňových výdavkoch vzniká vtedy, ak je preukázané, že predmetné plnenia boli uskutočnené osobou uvedenou vo faktúrach a dôkazné bremeno je na daňovom subjekte. V preverovaných prípadoch vzhľadom na zistené skutočnosti došlo k pochybnostiam ohľadom reálneho dodania plnení osobou uvedenou na faktúrach. Je na daňovom subjekte, aby bez všetkých pochybnosti v prípade následnej daňovej kontrole preukázal deklarované skutočnosti aj s určitým časovým odstupom. Nepostačuje iba predloženie faktúry a dodacích listov, daňový subjekt musí byť schopný preukázať, že dodávky tovaru boli reálne uskutočnené osobou uvedenou na faktúre. Zo skutkových zistení vyplýva, že tovar pre daňový subjekt nebol dodaný spoločnosťou uvádzanou na preverovaných dodávateľských faktúrach, daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko jednoznačným a vierohodným spôsobom nepreukázal, že skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a údaje uvedené v daňovom priznaní sú úplné a správne. Žalovaný uzavrel, že v danom prípade neboli splnené podmienky na uplatnenie nákladov z predmetných faktúr za nákup motorovej nafty znejúcich na dodávateľa LIBENZ s.r.o. v daňových výdavkoch, preto daňový subjekt uplatnením nákladov z dodávateľských faktúr za dodávky motorovej nafty od spoločnosti LIBENZ s.r.o. v sume 390.429,74 Eur v daňových výdavkoch porušil ustanovenia § 2 písm.i), § 21 ods.1 a § 17 ods.2 písm.a) Zákona o dani z príjmov. Z uvedeného dôvodu mu bol o uvedenú sumu opodstatnene zvýšený základ dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2011.

4. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 22. februára 2017 domáhal, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Uplatnil si právo na náhradu trov konania. V žalobe vo všeobecnosti poukázal na skutkový stav vyplývajúci z napadnutého rozhodnutia, mal za to, že rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane, boli vydané v rozpore so základnými zásadami daňového konania vyplývajúcimi z Daňového poriadku. Tvrdil, že daňové orgány nezistili spoľahlivo stav veci. Rozhodnutia sú neurčité, nepresvedčivé, tvrdené skutočnosti nevyplývajú z iných ako z daňovými orgánmi tvrdených skutočností, ktoré sú zároveň posudzované jednostranne v neprospech žalobcu. Žalobca považoval konštatovania daňových orgánov za ničím nepodložené, vyjadrujúce len subjektívny pohľad správcu dane a žalovaného na posudzovaného otázku. Mal za to, že napadnuté rozhodnutie aj prvostupňové rozhodnutie vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci a napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Považoval za nepochybné, že daňové orgány nevykonali vo veci náležité dokazovanie, vykonané dôkazy nevyhodnotili každý jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti a záver, ku ktorému daňové orgány dospeli, nezodpovedá vykonanému dokazovaniu a zásadám logického myslenia a uvažovania. Závery, vyplývajúce z napadnutého rozhodnutia možno považovať za nepreukázané, nepravdivé a účelovo prezentované, ktoré sú v rozpore so skutkovým stavom vyplývajúcim z administratívneho spisu, v ktorom nemajú oporu. Žalobca považoval za nepochybne preukázané, že v konaní žalovaného a v konaní správcu dane došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. V konkrétnostiach žalobca namietal, že žalovaný a správca dane nesprávne zistili a nesprávne preverili skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, daňová kontrola a následné vyrubovacie konanie neboli správcom dane vykonané v rozsahu, ktorý by bol nevyhnutne potrebný na dosiahnutie ich účelu. Správca dane vyhodnotil ním preverené skutočnosti jednostranne v neprospech žalobcu. Zistenia a dôkazy neboli zo strany daňových orgánov hodnotené v ich vzájomnej súvislosti, daňové orgány v konaní neprihliadli na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Správca dane zovšeobecňuje skutočnosti zásadné pre správne vyhodnotenie vykonaných dôkazov, ktoré vyznievajú v prospech žalobcu, dôraz prikladá na preukázanie dôkazov znejúcich v jeho neprospech. Žalobca namietal, že žalovaný a správca dane napriek rozsiahlemu odôvodneniu rozhodnutí poukazujú na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR ako aj Súdneho dvora EÚ, pričom poukazujú na judikatúru týchto súdov v úplne odlišných veciach. Nepochybne im boli známe aj rozhodnutia v iných veciach, ktoré vyznievajú v prospech žalobcu a na takéto rozhodnutia nepoukázali. Rozhodnutia daňových orgán sú tak obsiahle, až sa to javí zbytočné, neefektívne a v rozpore s ustanovením

§ 63 Daňového poriadku. Daňové orgány sa zameriavali takmer výlučne na sumarizáciu priebehu daňového konania a odkazujú na právne nezáväzné rozhodnutia v úplných iných veciach. Napadnuté rozhodnutie sa minimálne venuje úvahám, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov a z toho dôvodu žalobca považoval napadnuté rozhodnutia za nedostatočne odôvodnené a z toho dôvodu nepreskúmateľné. Žalobca zdôraznil, že správca dane nespochybnil použitie motorovej nafty v rámci podnikateľskej činnosti žalobcu, čím správca dane nepochybne deklaruje a potvrdzuje existenciu daňovým subjektom nadobúdaného tovaru. Mal za to, že existencia tovaru a jeho nadobudnutie žalobcom, boli nepochybne v rámci daňového konania preukázané listinnými dôkaznými prostriedkami (dodávateľskými faktúrami, dodacími listami) ako aj výpoveďami štatutárnych zástupcov žalobcu a žalobcom navrhnutými svedkami. Je zrejmé, že daňové orgány spochybnili pôvod nakúpeného tovaru - motorovej nafty. Odpočítanie dane z príjmu právnických osôb nemôže byť pritom podmienené preukázaním skutočností, ktoré môžu preukázať iba ďalšie osoby zúčastnené na transakcii. Žalobca mal za to, že ako daňový subjekt vyčerpal vlastné dôkazné bremeno tým, že disponuje existenciou materiálneho plnenia a má k tovaru zodpovedajúcu faktúru s položkovitým opisom druhu a ceny dodaných tovarov od určitého dodávateľa. S poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Sžf/1/2010 zo dňa 19. augusta 2010 žalovaný zdôraznil, že na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u platiteľovho dodávateľa a jeho subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno a dôkaznú núdzu správca dane. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/52/2014 zo dňa 2. júna 2015 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/10/2012 zo dňa 28. novembra 2012 žalobca konštatoval, že dôkazné bremeno, ktoré znáša daňový subjekt, je jasne limitované v ustanovení § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., ktoré však v záujme zachovania ústavne konformného výkladu tohto ustanovenia nie je možné vykladať extenzívne na ťarchu daňového subjektu a zaťažiť ho preukázaním skutočností, ktoré svojou účasťou nezabezpečoval. Žalobca mal za to, že jeho dodávateľ jednoznačne a nespochybniteľne vykonával v preverovanom období ekonomickú činnosť, čo vyplýva z výsluchu svedka G. Y.. Žiadnymi relevantnými dôkazmi nemôže správca dane vyhodnocovať vec v neprospech žalobcu, aj vzhľadom ku skutočnosti, že uvedenými svedok sa počas tohto úkonu (svedecká výpoveď) nachádzal vo väzbe a nemal objektívnu možnosť predkladať vo vzťahu k svojim tvrdeniam aj iné dôkazné prostriedky. Konštatovanie správcu dane, že dodávateľ žalobcu nevykonával v preverovanom období ekonomickú činnosť, vyvracajú aj samotné zistenia správcu dane, ktorý konštatoval, že tento daňový subjekt podával daňové priznania na DPH. Skutočnosť, že zo strany iného daňového subjektu (dodávateľa LIBENZ s.r.o.) neboli predložené žiadne účtovné a daňové doklady, nemôže správca dane vyhodnocovať jednostranne v neprospech žalobcu. Žalobca tvrdil, že skutočnosti, ktoré mu správca dane vyčítal (nesprávne uvedenie účtu spoločnosti LIBENZ s.r.o. na faktúrach), si žalobca objektívne nemohol preveriť a nemohol ani zistiť, komu uvedené číslo účtu patrí. Argumentácia správcu dane v tomto smere je absolútne nelogická v konštatovaní, že v ďalšom období (v roku 2012) žalobca s prijímateľom protihodnoty obchodoval, poukazoval mu peňažné prostriedky na totožný bankový účet. Žalobca nemohol v roku 2011 vedieť, na aký bankový účet bude uhrádzať platby za dodaný tovar LIG-OIL s.r.o. v roku 2012. Tu poukázal aj na bankové tajomstvo. Vo vzťahu k dodávke tovaru poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora EU č. C-277/14 zo dňa 22.10.2015 vo veci PPUH Stehcemp sp.j. J. M., V. M., V. M. proti X. R. M. w Y., podľa ktorého „právo únie sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátne právnej úprave, ktorá zdaniteľnej osobe zamieta právo na odpočet dani z pridanej hodnoty splatnej alebo zaplatenej za tovar, ktorý jej bol dodaný, a to z dôvodu, že faktúru vystavil subjekt, ktorý je potrebné z hľadiska kritérií upravených touto právnou úpravou považovať za neexistujúci subjekt, a že je nemožné určiť totožnosť skutočného dodávateľa tovaru, okrem prípadu, kde sa vzhľadom na objektívne skutočnosti a bez toho, aby sa o tejto zdaniteľnej osoby vyžadovali overovania, ktoré jej neprináležia preukáže, že táto zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené dodanie bolo súčasťou podvodu na DPH, čo prináleží preveriť vnútroštátnemu súdu“. V nadväznosti na uvedené rozhodnutie Súdneho dvora EÚ žalobca namietol nesprávne a nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie veci zo strany daňových orgánov. Dôkaznú povinnosť preukázania takých objektívnych skutočností, na základe ktorých žalobca vedel alebo musel vedieť, že jemu dodávané plnenie je dotknuté nezákonnosťou, majú daňové orgány. Namietal, že správca dane ako aj žalovaný sa opomenuli vysporiadať s tvrdeniami G. Y., z ktorých vyplýva, že úhrady za dodanie motorovej nafty medzi žalobcom a spoločnosťou LIBENZ s.r.o. prebiehali cez účet z dôvodu blokovaného účtu spoločnosti LIBENZ s.r.o. a z uvedeného dôvodu žalobca uhrádzal faktúry cez účet LIG-OIL s.r.o. a následne spoločnosť LIG-OIL s.r.o. odovzdávala v hotovosti finančné prostriedky spoločnosti LIBENZ s.r.o.. Ak žalovaný resp. správca dane vytýkali žalobcovi, že nevyužil ani možnosť podať dodatočné daňové priznanie, žalobca zdôraznil, že u neho absentuje legitímny dôvod prečo by mal ešte raz zaplatiť daň v príjmu právnických osôb. V rámci daňovej kontroly bola evidentná snaha správcu dane preniesť

dôkazné bremeno výhradne na žalobcu, pričom na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa žalobcu, znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane a nie žalobca. Skutočnosti, ktoré sa správcovi dane nedarí preukázať u dodávateľa žalobcu, zásadne vyhodnocuje v jeho neprospech. V osobe žalobcu pritom ide o subjekt, ktorý si zodpovedne a svedomite plní svoje povinnosti voči daňovej správe a z napadnutých rozhodnutí nie je zrejmý ani jeden dôkazný prostriedok, ktorý by vyznel v neprospech žalobcu, napriek tomu, že správca dane má povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov žalobcu a v rámci daňovej kontroly ako aj v rámci vyrubovacieho konania bolo vykonaných viacero dôkazov svedčiacich v prospech žalobcu. Žalobca sa v podanej žalobe zameral aj na konštatovanie žalovaného, resp. správcu dane, podľa ktorého doklady predložené žalobcom sa priebehu výkonu daňovej kontroly na daň z príjmu právnických osôb stali vo svetle vykonaných dôkazov získaných správcom dane nedôveryhodnými. Ak žalovaný tvrdil, že nebol preukázaný pôvod motorovej nafty žalobca konštatoval, že ide o skutočnosť, ktorá sa v zásade týka iného daňového subjektu, za ktoré zodpovedá iný daňový subjekt, nakoľko žalobca deklaroval pôvod tovaru od dodávateľa LIBENZ s.r.o.. Nie je možné spravodlivo žiadať, aby žalobca sledoval a kontroloval obstarávacie procesy tovarov u iných subjektov pred dodaním tovaru. V danom prípade bola preukázaná materiálna existencia tovaru, s ktorým tovarom žalobca fakticky nakladal a použil ho na potreby svojich zdaniteľných plnení. Žalobca v tomto smere nemá inú dôkaznú povinnosť ako preukázať, že s dodaným tovarom reálne nakladal, čo v rámci administratívneho konania učinil. Spochybnenie pôvodu motorovej nafty sa netýka žalobcu, ale vzťahu medzi daňovými orgánmi a dodávateľom žalobcu. Žalobca tvrdil, že správca dane daňové pohľadávky uplatňované voči žalobcovi uplatnil aj voči jeho dodávateľovi. Rozsiahlu argumentácia použil žalobca aj vo vzťahu k zisteniam správcu dane, že nebolo preukázané vykonávanie ekonomickej činnosti u deklarovaného dodávateľa motorovej nafty, že spoločnosť dodávateľa nebola zaregistrovaná na Colnom úrade Košice na spotrebnej dani a nemala povolenie na obchodovanie s PHM. Nesúhlasil s konštatovaním, že nebola preukázaná reálna existencia splnomocnenia G. Y. na konanie v mene spoločnosti LIBENZ s.r.o. Nesúhlasil tiež s konštatovaním správcu dane týkajúcim sa skutočnosti, že platby, ktoré mali byť zaplatené spoločnosti LIBENZ s.r.o. boli preukázateľne poukazované na bankový účet, ktorého majiteľom nebola spoločnosť LIBENZ s.r.o. ale personálne a geograficky prepojená spoločnosť LIG-OIL s.r.o.. Aj v tomto smere žalobca zdôraznil, že ide o povinnosť, ktorá sa týka iného daňového subjektu a nie kontrolovaného, za ktorú nesie zodpovednosť výhradne tento iný daňový subjekt a nie žalobca. S poukazom na rozhodnutie ESD vo veci OPTIGEN Ltd (C-354/03) žalobca zdôraznil, že prípadné podvodné konanie dodávateľa žalobcu, o ktorom v danom čase zrejme nemal vedomosť ani samotný správca dane, pričom na preverovanie týchto skutočností má ďaleko rozsiahlejšie zákonné možnosti ako žalobca, nemožno pričítať na úkor žalobcu ako daňového subjektu, ktorý si zodpovedne plní všetky povinnosti voči správcovi dane ako aj voči ostatným štátnym inštitúciám. Takéto konanie evokuje pochybnosti, že daňová správa sa snažila svoju nečinnosť a omisívne konanie voči iným, nepoctivým daňovým subjektom, nahrádzať aktivitou voči daňovému subjektu, ktorý by mohol z dôvodu svojich dobrých ekonomických výsledkov suplovať výpadok zdrojov, o ktoré štát prišiel z dôvodu pochybenia daňovej správy. Žalobca tak konštatoval, že v rámci výkonu daňovej kontroly preukázal správcovi dani dodanie tovaru, dodaný tovar bol zo strany dodávateľa (spoločnosť LIBENZ s.r.o.) vyfakturovaný faktúrou, ktorá spĺňala všetky náležitosti daňového dokladu. Žalobca dodané pohonné hmoty vynaložil v rámci svojej podnikateľskej činnosti na dosiahnutie zdaniteľných príjmov, faktúry za dodaný tovar svojmu dodávateľovi riadne zaplatil v hotovosti alebo na dodávateľom vo faktúre uvedený bankový účet. Za obchodného partnera vystupoval pán G. Y., ktorý sa žalobcovi preukázal splnomocnením na zastupovanie dodávateľa, ktorú skutočnosť žalobca správcovi dane taktiež preukázal. Z uvedeného dôvodu žalobca neuznal vyčíslenie celkového rozdielu na dani z príjmov právnickej osoby za kontrolované zdaňovacie obdobia vyplývajúce z rozhodnutia správcu dane, ktoré bolo potvrdené napadnutým rozhodnutím žalovaného. Vo vzťahu k procesným vadám konania predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia žalobca namietal úkon dožiadaného správcu dane

- výsluch konateľa spoločnosti LIBENZ s.r.o., W. G. zo dňa 18.11.2013, ktorý úkon bol vykonaný v rozpore s Daňovým poriadkom, nakoľko o jeho konaní žalobca informovaný nebol. Žalobca napokon namietal, že vyrubovacie konanie trvalo neprimerane dlho (trvalo viac ako dva roky), čo je nepochybne v rozpore s účelom samotného daňového konania. Neprimeraná dĺžka vyrubovacieho konania priamo zasahovala do zachovávania práv a právom chránených záujmov žalobcu vyplývajúcich z ust. § 3 ods. 1 Daňového poriadku.

5. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zdôraznil, že žalobca v žalobe uvádza len skutočnosti, ktoré už uvádzal v priebehu výkonu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania a ktoré opätovne uvádzal aj v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane. S týmito skutočnosťami sa správca dane

vysporiadal v rámci výkonu daňovej kontroly ako aj vyrubovacieho konania a zároveň aj žalovaný v žalobou napadnutom rozhodnutí. Žalobca nepredložil nové skutočnosti, ktoré by preukázali zistený a posúdený skutkový stav inak ako bolo zistené v daňovej kontrole, následnom vyrubovacom a odvolacom konaní. Z uvedeného dôvodu žalovaný zotrval na napadnutom rozhodnutí, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane a navrhol žalobu zamietnuť. V písomnom vyjadrení zopakoval argumentáciu uvedenú v napadnutom rozhodnutí a konštatoval, že žalovaný i správca dane pri vydávaní rozhodnutí vychádzali zo správne zisteného skutkového a právneho stavu, ktorý správca dane preveril u samotného žalobcu a zároveň ho preveril prostredníctvom dožiadaní, výsluchov svedkov. Počas daňovej kontroly i vyrubovacieho konania umožnil žalobcovi, aby sa k preverovaným skutočnostiam vyjadril a predložil dôkazy preukazujúce opodstatnenosť uplatnenia nákladov z predmetných dodávateľských faktúr. Správca dane vykonal aj ďalšie žalobcom navrhované úkony, viedol dokazovanie a preveroval oprávnenosť uplatnenia daňových výdavkov žalobcom, pričom dôkazy o dodaní motorovej nafty dodávateľom LIBENZ s.r.o. nezískal. Z vykonaného dokazovania pritom vyplynulo, že žalobca nepreukázal nákup motorovej nafty od dodávateľa LIBENZ s.r.o., uvedeného na dodávateľských faktúrach, z ktorých si uplatnil náklady v daňových výdavkoch. Mal zato, že napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti, vrátane odôvodnenia obsahujúceho všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, vysporiadania sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu a zároveň sa v nich uvádza, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. Z uvedeného dôvodu žalobnú námietku týkajúcu sa rozsahu a obsahu napadnutého rozhodnutia a rozhodnutia správcu dane žalovaný neakceptoval. Pokiaľ ide o zistenia vo vzťahu k sídlu spoločnosti LIBENZ s.r.o., tieto je potrebné vyhodnotiť v kontexte s ostatnými zisteniami, ktorými správca dane a žalovaný poukazovali na celkovú ekonomickú činnosť spoločnosti LIBENZ s.r.o. v súvislosti s jej možnosťami dodať motorovú naftu podľa predložených faktúr. Skutočnosť, že správca dane preveroval žalobcom dokladmi deklarované obchodné transakcie u jeho dodávateľa neznamená, že bolo povinnosťou žalobcu v daňovom konaní vo veci preverenia opodstatnenosti uplatnenia nákladov v daňových výdavkoch daňové doklady týkajúce sa iných subjektov predkladať. Správca dane nemal povinnosť žalobcovi ako daňovému subjektu napovedať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov preukázať pravdivosť svojich tvrdení, že deklarovaný dodávateľ dodal tovar tak, ako bolo uvedené na dodávateľských faktúrach. Ťažisko dôkazného bremena je na daňovom subjekte. Správca dane, majúc pochybnosti o vierohodnosti, úplnosti a pravdivosti predložených dokladov, nevychádzal len z dokladov predložených žalobcom, ale vykonal rozsiahle dokazovanie. Dokazovanie v daňovom konaní nie je založené výlučne na uplatňovaní zásady vyhľadávacej, ale v závislosti od priebehu dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní s uplatňovaním zásady prejednacej, ktorá akcentuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu týkajúcu sa jeho tvrdení. Ak správca dane pri preverovaní písomných podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť. V takom prípade je na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. K tvrdeniam žalobcu o prenose dôkazného bremena na žalobcu žalovaný opakovanie zdôraznil, že dôkazné bremeno je primárne na daňovom subjekte, ktorý musí byť schopný relevantnými dokladmi preukázať dodanie tovaru dodávateľom uvedeným na faktúre. Je potrebné preukázať reálne a vecné plnenie, samotná faktúra nie je dôkazom, že daňový subjekt tovar prijal od vystaviteľa faktúry. Za irelevantné považoval aj tvrdenie žalobcu o duplicitnom uplatňovaní daňových pohľadávok, rozdiel dane z príjmu právnických osôb bol žalobcovi vyrubený z dôvodu, že samotný žalobca nepreukázal opodstatnenosť uplatnenia nákladov zo sporných faktúr v daňových výdavkoch za zdaňovacie obdobie roku 2011. Tvrdenia G., Y., bývalého spoločníka a konateľa dodávateľa boli dokazovaním správcu dane vyvrátené, jeho výpoveď sa javila ako tendenčná. Žalovaný v napadnutých rozhodnutiach poukazoval na zrejmé logické rozpory v jednotlivých vyjadreniach, svedčiace o tom, že žalobca ignoroval zrejmé odchýlky od dodržiavania bežného štandardu podnikateľskej opatrnosti a minimalizácie rizika a nedodržal v prípade preverovaných transakcií nevyhnutnú a vyžadovanú starostlivosť, pričom za súčasného zistenia vzájomnej prepojenosti zainteresovaných subjektov na strane deklarovaného dodávateľa sú namieste pochybnosti o konaní v dobrej viere. Žalovaný opakovane zdôrazňoval, že zistené skutočnosti svedčiace o existencii zneužívajúceho konania, o ktorom žalobca pri dodržaní náležitej odbornej starostlivosti mal mať vedomosť, oprávňovali žalovaného vysloviť záver, že zo strany žalobcu došlo, či už vedome alebo z nedbanlivosti k nedodržaniu, resp. ignorovaniu dodržiavania bežného štandardu podnikateľskej opatrnosti a minimalizácie rizika. Preverenie žalobcu, či náležite pristupoval k prijímaniu rozhodnutí, a či si na tento účel zaobstaral dostatok informácií, či pri podnikateľskej činnosti postupoval podľa akceptovania technických, finančných a hospodárskych

metód bolo namieste, nakoľko pokiaľ by si platiteľ dane splnil zákonnú povinnosť riadneho hospodára, mohol by vedieť, že plnenie zakladajúce sporné právo na uplatnenie nákladov nesie všetky znaky zneužívajúceho konania. Všetky zistenia vyplývajúce z daňovej kontroly a vyrubovacieho konania vzbudzujú pochybnosti o dodržaní náležitej starostlivosti v nadväznosti na konanie v dobrej viere. Žalobca uviedol, že nespochybňoval existenciu motorovej nafty, ktorú žalobca spotrebovával a používal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a v rámci svojich dodávok tovarov a služieb. V danom prípade spochybnil, že predmetnú naftu dodal deklarovaný dodávateľ na základe predložených dodávateľských faktor. Vo vzťahu k žalobcom tvrdeným procesným pochybeniam žalovaný v písomnom vyjadrení konštatoval, že zápisnica o ústnom pojednávaní s W. G. zo dňa 18. novembra 2013 bola spísaná Daňovým úradom Prešov počas daňovej kontroly vykonávanej u spoločnosti LIBENZ s.r.o., W. G. nemal postavenie svedka, a preto nebol žalobca o tomto ústnom pojednávaní informovaný. Navyše uvedená osoba bola opätovne vypočutá za prítomnosti splnomocneného zástupcu žalobcu dňa 7. apríla 2014. Za neopodstatnenú považoval žalovaný aj námietku dĺžky trvania vyrubovacieho konania, nakoľko žalovaný sa vo vyrubovacom konaní zaoberal aj vyjadreniami a pripomienkami samotného žalobcu, viedol dokazovanie a riadil sa aj priamo návrhmi žalobcu na doplnenie dokazovania. Žalovaný uzavrel, že v preskúmavanej veci neboli splnené podmienky Zákona o dani z príjmov na uplatnenie nákladov z faktúr za nákup motorovej nafty znejúcich na meno dodávateľa LIBENZ s.r.o. v daňových výdavkoch a žalobné námietky žalobcu považoval za neopodstatnené.

6. Žalobca v replike na písomné vyjadrenie žalovaného zdôraznil, že žalovaný len reprodukuje skutočnosti a tvrdenia, ktoré boli žalovaným a správcom dane prezentované v priebehu daňového konania. Mal zato, že tieto tvrdenia nie sú objektívne spôsobilé reagovať na konkrétne právne argumenty uvádzané v podaných žalobách. Skutkové tvrdenia žalovaného sú nenáležite prispôsobované skutkovým potrebám žalovaného aby odôvodňovali žalovaným deklarovanú zákonnosť žalobou napadnutých rozhodnutí. Naďalej zotrval na podaných žalobách a dôvodoch v nich uvedených. Naďalej trval na konštatovaní, že daňové orgány požadovali od žalobcu preukázanie takých skutočností, na ktoré žalobca objektívne nemal žiaden reálny dosah a tieto sa týkali iného daňového subjektu, spoločnosti LIBENZ s.r.o.. Považoval za nelogické, že žalovaný naďalej spochybňoval vierohodnosť predloženého splnomocnenia, udeleného W. G. osobe G. Y., nakoľko z administratívneho spisu vyplýva, že predmetné splnomocnenie bolo v rámci činnosti dodávateľa predložené Colnému úradu Košice, ktorého poverený zamestnanec dňa 7. decembra 2010 splnomocnenie prijal a osvedčil zhodu predloženého splnomocnenia s originálom. Trval na tom, aby žalovaný preukázal, že v danom prípade nejde vo vzťahu k daňovým pohľadávkam o duplicitné uplatňovanie a to voči spoločnosti LIBENZ s.r.o. a LIG-OIL s.r.o.. Navrhol, aby sa správny súd oboznámil so spisom vedeným na Okresnom súde Košice I. pod sp.zn. 31K/81/2014 ako aj Úradným záznamom č.103219711/2016, ktorý má vyvracať tvrdenia žalovaného, že spoločnosti LIBENZ s.r.o. nepreukázala vykonávanie ekonomickej činnosti. Poukázal na zásadu daňovej neutrality, ktorá bola podľa jeho názoru porušená. Rovnako navrhol, aby správny súd zabezpečil od orgánov činných v trestnom konaní uznesenie o vznesením obvinenia G. Y., ktorý má byť obvinený pre zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods.1 ods.4 Trestného zákona formou spolupáchateľstva a zároveň navrhol, aby správny súd vypočul osobu G. Y., ktorý môže potvrdiť skutočnosti uvádzané žalobcom a ktoré žalovaný spochybňuje.

7. Ďalšie relevantné vyjadrenia účastníkov konania podané neboli.

8. Krajský súd v Banskej Bystrici preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, a po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní aplikujúc ustanovenia Správneho súdneho poriadku dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, preto napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového orgánu verejnej správy s poukazom na § 191 ods. 1 písm. d) SSP zrušil a vec vrátil prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie.

9. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní zotrval na podanej žaloba a dôvodoch v nej uvedených. Namietal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia pre rozpor so Zákonom o dani z príjmov, Zákonom o dani z pridanej hodnoty ako aj pre rozpor so zásadami daňového konania uvedenými v Daňovom poriadku. Napadnuté rozhodnutie je založené na skutočnostiach týkajúcich sa dodávateľa žalobcu, pričom správca dane a žalovaný konštatovali, že dodanie tovaru nepreukázal žalobca. Tvrdil, že preukázal, že dodávateľ - obchodná spoločnosť LIBENZ s.r.o. vykonával ekonomickú činnosť. Namietal tiež nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia a rozhodnutia správcu dane, prevažná časť rozhodnutí je opisom vykonaných dôkazov. V rozhodnutiach ale absentuje úvaha a hodnotenie dôkazov.

Žalobca v daňovom konaní dodanie tovaru preukázal, finančné prostriedky fakturované faktúrami boli vynaložené za účelom podnikateľskej činnosti žalobcu. Tieto výdavky mali charakter priamych výdavkov, ktoré mohli byť uplatnené v súlade so Zákonom o dani z príjmov právnických osôb. Ak žalovaný tieto výdavky neuznal, ide o pochybenie orgánu verejnej správy. Právny zástupca žalobcu tiež namietal vady administratívneho spisu spočívajúce v tom, že sa v ňom nachádzajú nekompletné a nečitateľné úradné záznamy. Poukázal tiež nato, že vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty (za jednotlivé mesiace roku 2011) už správny súd rozhodoval a napadnuté rozhodnutia (týkajúce sa dane z pridanej hodnoty) zrušil. Tieto rozhodnutia boli pritom založené na rovnakom skutkovom základe. Navrhol, aby správny súd podľa § 191 SSP napadnuté rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie správcu dane zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie.

10. Žalovaný na pojednávaní zotrval na napadnutom rozhodnutí a dôvodoch v ňom uvedených a zvýraznil, že žalobca ako daňový subjekt nepreukázal opodstatnenosť zahrnutia výdavkov do nákladov spoločnosti v súlade so Zákonom o dani z príjmov. Navrhol, aby správny súd žalobu zamietol.

11. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP (1) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

12. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

13. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

14. Podľa § 2 písm.i) zákona č.595/2003 Z.z. daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 alebo 14, ak tento zákon neustanovuje inak,

15. Podľa § 17 ods.2 písm.a) zákona č.585/2003 Z.z. výsledok hospodárenia alebo rozdiel medzi príjmami a výdavkami podľa odseku 1 pri zisťovaní základu dane sa zvýši o sumy, ktoré nemožno podľa tohto zákona zahrnúť do daňových výdavkov alebo ktoré boli do daňových výdavkov zahrnuté v nesprávnej výške,

16. Podľa § 21 ods.1 zákona č.595/2003 Z.z. daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané, a ďalej a) výdavky (náklady) na obstaranie hmotného majetku, nehmotného majetku (§ 22) a hmotného majetku a nehmotného majetku vylúčeného z odpisovania (§ 23), b) výdavky na zvýšenie základného imania vrátane splácania pôžičiek, c) úplatky alebo iné neoprávnené výhody poskytnuté inej osobe priamo alebo sprostredkovane aj vtedy, ak v príslušnom štáte je poskytnutie takéhoto úplatku alebo inej neoprávnenej výhody obvykle tolerované, d) výdavky na vyplácané podiely na zisku vrátane podielov na zisku (tantiém) členov štatutárnych orgánov a ďalších orgánov právnických osôb, e) výdavky (náklady) presahujúce limity ustanovené týmto zákonom alebo osobitnými predpismi a výdavky (náklady) vynaložené v rozpore s týmto zákonom alebo s osobitnými predpismi, f) výdavky prevyšujúce príjmy v zariadeniach na uspokojovanie potrieb zamestnancov alebo iných osôb s výnimkou § 17 ods. 3 písm. e), pričom výdavky a príjmy sa posudzujú v úhrne za všetky zariadenia,

g) výdavky na technické zhodnotenie (§ 29 ods. 1) a výdavok, ktorý sa považuje za technické zhodnotenie (§ 29 ods. 2), h) výdavky na reprezentáciu okrem výdavkov na reklamné predmety v hodnote neprevyšujúcej 16,60 eura za jeden predmet, i) výdavky na osobnú potrebu daňovníka vrátane výdavkov (nákladov) na ochranu osoby daňovníka a blízkych osôb daňovníka, na ochranu majetku daňovníka, ktorý nie je súčasťou obchodného majetku daňovníka, a majetku blízkych osôb daňovníka; toto ustanovenie sa nepoužije na výdavky (náklady) podľa § 19 ods. 2 písm. e) a p), j) výdavky (náklady) vynaložené na príjmy nezahŕňané do základu dane, k) výdavky (náklady) na nákup vlastných akcií vo výške sumy prevyšujúcej nominálnu hodnotu akcií.

17. Podľa § 3 ods. 1, 2, 3 Daňového poriadku (1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. (2) Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. (3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

18. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje: a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

19. Podľa § 24 ods.4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

20. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

21. Predmetom preskúmavacieho konania bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správcu dane, ktorým bol žalobcovi ako daňovému subjektu vyrubený rozdiel dane v sume 74.181,65 Eur na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2011. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správcu dane a postup, ktorý ich vydaniu predchádzal. Rozsah prieskumu bol stanovený dôvodmi nezákonnosti uplatnenými v žalobách.

22. Žalobca podľa žalobných bodov namietal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia a tvrdil, že bolo vydané v rozpore so základnými zásadami daňového konania vyplývajúcimi z Daňového poriadku. Namietal tiež nedostatočne zistený skutkový stav, nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia spočívajúcu v nezrozumiteľnosti a nedostatku dôvodov. Poukázal na nesprávne hodnotenie dôkazov, mal zato, že nepresvedčivé rozhodnutia žalovaného a správcu dane posudzujú zistené skutočnosti jednostranne v neprospech žalobcu. Podľa názoru žalobcu ďalšou vadou napadnutého rozhodnutia bolo nesprávne právne posúdenie, namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre jeho nedostatočné odôvodnenie. Taktiež tvrdil, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné z dôvodu, že boli porušené základné zásady daňového konania, keď žalovaný vyhodnotil vykonané dôkazy jednostranne bez ich vzájomnej súvislosti a vykonané dôkazy nekonfrontoval. Napokon žalobca namietal nesprávne právne posúdenie žalovaným, keď mal zato, že zákonné podmienky pre uplatnenie daňového výdavku splnil. Závery vyplývajúce z napadnutého rozhodnutia považoval za nepreukázané, nepravdivé a

účelovo prezentované a zároveň vyslovil názor, že tieto závery sú v rozpore so skutkovým stavom vyplývajúcim z administratívneho spisu. Zásadnou žalobnou námietkou bola námietka, že žalovaný (a správca dane) na žalobcu nezákonne preniesli dôkazné bremeno, pričom žalobca tvrdil, že dôkazné bremeno vyčerpal a z toho dôvodu dôkazné bremeno v rámci daňovej kontroly (a vyrubovacieho konania) prešlo na správcu dane. Napokon namietal vady v konaní spočívajúce v neprimeranej dĺžke vyrubovacieho konania a v tom, že žalobca nebol upovedomený o výsluchu konateľa dodávateľa LIBENZ s.r.o. konaného 18. novembra 2013.

23. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia správcu dane vyplýva (aj keď nepresvedčivo), že orgány verejnej správy svoje rozhodnutia zložili na zistení, že žalobca nesplnil podmienky uplatnenia nákladov v sume 390.429,74 Eur v daňových výdavkoch, ktoré sú ustanovené v Zákone o dani z príjmov, poukázali pritom na podmienku príslušnosti, existencie, vecnosti, preukaznosti a podmienku rozsahu. Konštatovali, že už nesplnenie jednej z podmienok vylučuje opodstatnenosť zahrnutia nákladov do daňových výdavkov. Mali tak zato, že daňové výdavky boli žalobcom uplatnené v rozpore s § 2 písm.i), § 21 ods.1 a § 17 ods.2 písm.a) zákona č.595/2003 Z.z.. Správca dane (a žalovaný) tak svoje rozhodnutia v konečnom dôsledku založili na konštatovaní, že žalobca nepreukázal, že tovar, ktorého existenciu žalovaný nespochybnil, mu bol dodaný dodávateľom uvedeným na faktúrach, z ktorých si žalobca uplatnil náklady. Je potrebné zdôrazniť, že napadnuté rozhodnutie žalovaného a správcu dane majú podklad v daňovej kontrole za zdaňovacie obdobie kalendárneho roka 2011, ktorá pôvodne začala ako kontrola na dani z pridanej hodnoty a následne bola rozšírená aj na daň z príjmu právnických osôb za rok 2011. Výčitky sa v zásade týkajú jedného obchodného prípadu žalobcu realizovaných s dodávateľom, obchodnou spoločnosťou LIBENZ s.r.o..

24. Z rozhodnutia správcu dane, ktoré žalovaný v dôsledku odvolania podaného daňovým subjektom potvrdil, však vyplýva, že prvostupňovým rozhodnutím sa okrem záverečného konštatovania o nepreukázaní splnenia podmienok uplatnenia nákladov prelína argumentácia týkajúca za zneužitia práva za účelom získania daňovej výhody a zároveň na viacerých miestach správca dane konštatuje podozrenie z daňového podvodu.

25. Pokiaľ ide o zneužitie práva za účelom získania za účelom získania daňovej výhody zneužitím systému DPH Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí č.C-255/02 Halifax konštatoval, že: „Šiestu smernicu je potrebné vykladať v tom zmysle, že bráni právu platiteľa dane na odpočet DPH zaplatenej na vstupe, keď plnenia tohto práva predstavujú zneužitie. Preukázanie zneužitia na jednej strane vyžaduje, aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmto ustanoveniami. Na druhej strane musí z celku objektívnych prvkov vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu“. Nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty je tak legálne obmedziteľný a nepriznateľný v prípade, ak sa daňový subjekt stal súčasťou reťazca vzťahov s cieľom zneužitia práva formou zneužitia systému dane z pridanej hodnoty. Zákaz zneužitia práva nie je relevantný, pokiaľ dotknuté plnenia môžu mať iné odôvodnenia ako obyčajné dosiahnutie daňového zvýhodnenia. Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí C-425/2006 Italservice Srl. konštatoval, že: „O zneužitie ide vtedy, keď snaha o získanie daňovej výhody predstavuje hlavný cieľ predmetného plnenia alebo plnení. Princíp ustálený v tomto rozsudku prekračuje medze dane z pridanej hodnoty, pretože sa týka skutočného obsahu daňových transakcií a ekonomickej podstaty. Strata reálneho hospodárskeho dôvodu sa prejavuje v tom, že transakcia je umelo vytvorená a jej jediným cieľom je získanie daňovej výhody“. Európskou judikatúrou sa tak pripustilo, aby nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty nebol priznaný v prípade, ak sa konkrétne obchody (z ktorých sa uplatňuje odpočítanie dane z pridanej hodnoty) vytvorili bez reálneho hospodárskeho odôvodnenia, za účelom vytvorenia umelej daňovoprávnej situácie a za účelom získania daňovej výhody. Musí tak ísť o získanie daňovej výhody za úmyselného právne relevantného správania sa daňového subjektu, pričom dôkazné bremeno na preukázanie zneužitia práva je na strane orgánu verejnej moci, v preskúmavanej veci na správcovi dane. 26. V rozhodnutiach Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum Elektronics Ltd (C-353/03) a Bond House Systems Ltd. (C-484/03) Európsky súdny dvor konštatoval, že uplatnenie nároku na odpočet dane na vstupe u osôb povinných k dani, ktorých plnenia boli v rámci reťazca poskytnuté s úmyslom dopustiť sa podvodu, alebo pokiaľ ich plnenia nasledovali v dodávateľskom reťazci, kedy tieto osoby o podvodnom konaní nevedeli, alebo nemohli vedieť, nemôže byť týmto osobám odopretý. K spresneniu tejto zásady došlo v rozhodnutí vo veci Kittel (C-439/04) tak, že vo vzťahu k nedbanlivosti a úmyslu je Európsky súdny dvor

tohto názoru, že osobe povinnej k dani, ktorá vedela alebo musela vedieť, že prijatím určitého plnenia sa bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom v oblasti dane z pridanej hodnoty, môže byť uplatnenie nároku na odpočet dane odopreté. Dôkazné bremeno, že u iného daňového subjektu došlo k podvodnému konaniu je na správcovi dane. Skutočnosť, či konkrétny daňový subjekt v reťazci vedel, alebo mohol vedieť že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom, je dôkazným bremenom správcu dane. Okruh kritérií, z ktorých sa zisťuje úmysel a vedomosť daňového subjektu, stanovuje a dokazuje správca dane, pričom musia byť v rozumnej miere, ktorú možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku daňových subjektov. Dôkazné bremeno je v takom prípade spojené so zodpovednosťou za vznik dôkaznej núdze ohľadne preukázania tvrdených skutočností.

27. Vo vzťahu k dôkaznému bremenu daňového subjektu sa vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp.zn. 3 Sžf 1/2011 z 15. marca 2011, v ktorom dospel k záveru, že: „ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou s prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane“.

28. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Nedostatok odôvodnenia rozhodnutia spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak (§ 63 ods.2 Daňového poriadku), pričom v odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo (§ 63 ods.5 Daňového poriadku). Nepreskúmateľným nie je len rozhodnutie, ktoré neobsahuje vôbec odôvodnenie alebo ktorého odôvodnenie je nedostatočné, ale za nepreskúmateľné je možné označiť aj také rozhodnutia, ktoré obsahujú také odôvodnenie, ktoré si vo vzťahu k výroku rozhodnutia vzájomne odporuje. Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom svojej judikatúry vytýčil nasledujúcu definíciu minimálnych kritérií odôvodnenia orgánu verejnej správy: „odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy.... musí obsahovať logickú, právnu a presvedčivú argumentáciu o .... splnení formálnej a materiálnej podmienky v dostatočnom rozsahu, tzn. že priemernému adresátovi je daná možnosť z jemu predloženého odôvodnenia pochopiť, na základe akých skutočností (dôkazných prostriedkov) a v akom rozsahu bol zistený skutkový stav, správnosť právnych noriem aplikovaných na skutkový stav a právne závery nevybočujúce z logiky aplikácie práva a vedúce k myšlienke obsiahnutej vo výrokovej časti“. Pokiaľ preskúmavané rozhodnutie orgánu verejnej správy nebude spĺňať uvedenú definíciu, potom je nepreskúmateľné, čo môže byť zapríčinené tak nedostatkom dôvodov ako aj zmätočnosťou (nezrozumiteľnosťou) v dôsledku vnútorných rozporov odôvodnenia.

29. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného a najmä z prvostupňového rozhodnutia správcu dane vyplýva, že správca dane a žalovaný uviedol (resp. doslova odpísal), aké úkony a zisťovania vykonal vrátane doslovného opisu jednotlivých vyjadrení, výsluchov a obsahu realizovaných dožiadaní. Vykonané dôkazy a zistené skutočnosti sú vyhodnotené v tom zmysle, že preverovaná transakcia indikuje konanie, ktoré smeruje k zneužitiu práva, pričom daňové orgány odkazujú na rozhodnutia týkajúce sa zneužitia práva (bod 25 tohto rozsudku), resp. podvodného konania (bod 26 tohto rozsudku). Prvostupňovým rozhodnutím správcu dane sa prelína konštatovanie, že žalobca ako daňový subjekt nevyvinul dostatočnú aktivitu a nepreveroval dostatočne svojho dodávateľa a pri vynaložení potrebnej a požadovanej odbornej starostlivosti mohol a mal vedieť, že ide o podvodné konanie, resp. že sa zúčastňuje transakcie, ktorá smeruje k zneužitiu práva za účelom získania daňovej výhody. Nakoľko žalobca odvolaním napadol prvostupňové rozhodnutie obsahujúce takéto odôvodnenie, v ktorom je „indikované“ zneužitie práva, je prirodzené, že napadol aj dôvody obsiahnuté v prvostupňovom rozhodnutí týkajúce sa zneužívajúceho konania za účelom získania daňovej výhody. Ak potom žalovaný odvolaním napadnuté rozhodnutie správcu dane potvrdil, opätovne sa zaoberal odvolacími dôvodmi uvedenými v podaných odvolaniach, v ktorých daňový subjekt namieta, že nebol účastný konania zakladajúceho podstatu úmyselného zneužitia práva. Žalovaný tak v napadnutom rozhodnutí reagoval a odôvodňoval skutočnosti, na ktorých napadnuté rozhodnutie nebolo založené, nakoľko v konečnom dôsledku žalobcovi neuznal uplatnené náklady z dôvodu, že nesplnil podmienky ich uplatnenia. Ak by mal žalobca napadnuté rozhodnutia správcu dane potvrdiť a reagoval by na odvolacie dôvody, musel by

konštatovať, že došlo k zneužitiu práca, prípadne došlo k daňovému podvodu. Naopak, žalovaný (aj keď nedostatočne) svoje rozhodnutie založil na nepreukázaní splnenia podmienok na uplatnenie nákladov zo strany žalobcu napriek tomu, že reálna existencia tovaru spochybnená nebola.

30. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a rozhodnutie správcu dane si tak navzájom ako aj vnútorne odporujú. Nemožno sa zároveň dopustiť konania majúceho znaky daňového podvodu a zároveň byť účastný konania, ktoré je zneužitím práva za účelom získania daňovej výhody. Rovnako tak sa nemožno zároveň dopustiť zneužitia práva a nesplniť podmienky dôvodnosti nároku spočívajúce v preukázaní dodania tovaru dodávateľom uvedeným na faktúre, nakoľko zneužitím práva je také konanie, ktoré reálne vytvorí priaznivú daňovoprávnu situáciu, avšak iba za účelom daňovej výhody. Skutočnosť, že dôvody, na ktorých žalovaný (a správca dane) založili svoje rozhodnutia si vnútorne odporujú, spôsobujú zmätočnosť, nezrozumiteľnosť navzájom si odporujúcich skutkových zistení a právnych záverov a s tým súvisiacu nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí a rozhodnutí správcu dane.

31. V tomto smere nemožno opomenúť ani skutočnosť, že v daňovej kontrole a následnom vyrubovacom konaní boli zistené dve skupiny dôkazov, ktoré si vzájomne odporujú. Na jednej strane sú to dôkazy, ktoré preukazujú reálne uskutočnenie obchodu medzi žalobcom a jeho dodávateľom LIBENZ s.r.o., a to samotné tvrdenia konateľov žalobcu, faktúry, pričom k prevažnej časti predložených faktúr sú pripojené dodacie listy. Medzi dôkazy tejto skupiny patria aj výpovede svedkov navrhnutých žalobcom a ktorí sú v pozícii zamestnancov žalobcu ako osoby, ktorú boli účastné pri prebratí tovaru - motorovej nafty. Existencia tovaru - motorovej nafty, pritom nebola žalovaným spochybnená, nespochybnil, že žalobca v rámci svojej podnikateľskej činnosti v svojich strojoch a zariadeniach motorovú naftu spotrebúval. Reálnu existenciu obchodného vzťahu de facto potvrdil aj G. Y., ako bývalý konateľ dodávateľa žalobcu, konateľ spoločnosti LIG-OIL s.r.o. a ktorý mal v obchodných prípadoch vystupovať ako splnomocnený zástupca dodávateľa LIBENZ s.r.o.. Na strane druhej vyplýva existencia komplexu dôkazov, ktoré reálnosť uskutočnenia plnenia - dodávky motorovej nafty nepotvrdzujú, naopak, dodanie tovaru vyvracajú. Ide ale predovšetkým o skutočnosti, ktoré sa týkajú samotného dodávateľa LIBENZ s.r.o., spoločnosti LIG- OIL s.r.o. a prepravcu tovaru, spoločnosti EUROTRANS Košice s.r.o.. Ide teda o subjekty vystupujúce na strane dodávateľa.

32. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia žalovaného súd dospel k záveru, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (založeného na konštatovaní nesplnenia podmienok pre uplatnenie nákladov, v ktorom sa prelínajú konštatovania o zneužití práva za účelom získania daňovej výhody a konštatovania o podvodnom konaní), absentuje vyhodnotenie dôkazov, ktorými svoje tvrdenie preukazuje žalobca. Tieto boli zo strany daňových orgánov odmietnuté s poukazom na skutočnosť, že v daňovej kontrole a vyrubovacom konaní správca dane zistil niečo iné (ako tvrdí žalobca), ale daňové orgány už nevyhodnotili, prečo dôkazy predložené žalobcom nepreukazujú jeho tvrdenia. Absentuje vyhodnotenie, aký vplyv majú skutkové zistenia vyplývajúce z dôkazov predložených a navrhnutých žalobcom na závery žalovaného a na závery správcu dane. Dôkazy predkladané daňovým subjektom boli v zmysle odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a rozhodnutia správcu dane odmietnuté s poukazom na konštatovanie, že v daňovom konaní bolo zistené niečo iné (a to na strane dodávateľa), čomu zodpovedá konštatovanie, že: „žalobcom predložené dôkazy sa stali vo svetle skutočností zistených správcom dane nedôveryhodnými“. Chýba tak vyhodnotenie dôkazov, ktoré žalobca predkladal na preukázanie svojich tvrdení.

33. Žalobca pri daňovej kontrole predložil faktúry a k prevažnej časti z nich aj dodacie listy, svoje tvrdenia preukazoval výpoveďami konateľov, ktorí obchodný prípad dojednávali a preukazoval ich aj svedeckými výpoveďami osôb, ktoré mali byť účastné pri dovoze (odovzdaní) tovaru. Žalobca mal pritom zato, že svoje dôkazné bremeno vyčerpal v zmysle právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.3Sžf/1/2011z 15. marca 2011 a z napadnutého rozhodnutia a rozhodnutia správcu dane sa v dôsledku vyššie uvedenej zmätočnosti majúcej za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia nedozvedel, prečo ním predložené dôkazy nepostačujú pre splnenie podmienok na odpočítanie daňových nákladov, najmä pokiaľ sa v napadnutom rozhodnutí opakovane prelína aj argumentácia daňových orgánov týkajúca sa zneužitia práva, podvodného konania. V súvislosti s otázkou nepreskúmateľnosti súvisí aj otázka, či dôkazné bremeno zaťažovalo daňový subjekt alebo naopak správcu dane, nakoľko iná dôkazná situácia vzniká pri preukazovaní podvodu, zneužití práva a pri preukazovaní reálnosti fakturovaného a dodaného plnenia.

34. Vo vyššie naznačených súvislostiach je potrebné aj konštatovať, že pôvodne bola vedená daňová kontrola pre daň z pridanej hodnoty za účtovné obdobia roku 2011, ktorá bola rozšírená aj na daň z príjmu právnických osôb za rok 2011. Argumentácia týkajúca sa dane z pridanej hodnoty sa tak prelína aj Protokolom z daňovej kontroly, prvostupňovým rozhodnutím, podaným odvolaním a napadnutým rozhodnutím vrátane judikatúry, na ktorú žalobca a žalovaný poukazovali. Nakoľko takáto argumentácia v zásade vyplýva aj z podanej žaloby a vyjadrenia žalovaného, nebolo možnosti, aby sa správny súd v rámci odôvodnenia tohto rozsudku právnym inštitútom týkajúcim sa dane z pridanej hodnoty vyhol.

35. Vzhľadom na vyššie uvedené súd napadnuté rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového orgánu verejnej správy podľa § 191 ods.1 písm. d) SSP zrušil a vec vrátil prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie, nakoľko sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, alebo nedostatok dôvodov.

36. Nakoľko správny súd napadnuté rozhodnutie zrušil z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti, nezaoberal sa ďalšími tvrdenými dôvodmi nezákonnosti napadnutých rozhodnutí spočívajúcich v nesprávnom právnom posúdení, nedostatočnom zistení skutkového stavu, tvrdeného rozporu zisteného skutkového stavu s obsahom administratívneho spisu a žalobou vytýkaných procesných pochybení. Z uvedeného dôvodu ani nevykonal dôkazy, ktoré v žalobe a v písomnom vyjadrení navrhol vykonať žalobca.

37. V ďalšom konaní žalovaný (a správca dane) opätovne posúdi dôvodnosť žalobcom uplatnených daňových výdavkov z hľadiska splnenia zákonných podmienok pre ich uplatnenie a bude povinný svoje závery vyhodnotiť tak, aby z nich bolo zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, ako sa vysporiadal s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a aké právne predpisy použil pri svojom rozhodovaní. Z prípadného rozhodnutia musí vyplývať, či a ktorá zákonná podmienka uplatnenia výdavkov nebola splnená bez toho, aby došlo k zmätočnej a vzájomne si odporujúcej argumentácii. Žalovaný a správca dane poukážu na skutkové zistenia vyplývajúce nielen zo skupiny dôkazov, ktoré reálnosť obchodného vzťahu žalobcu s jeho dodávateľom vyvracajú. ale aj na skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z dôkazov predložených alebo označených žalobcom a tieto vyhodnotia tak, aby odôvodnenie spĺňalo všetky zákonom stanovené náležitosti v § 63 ods. 5 Daňového poriadku a aby bolo jednoznačné, na základe akých skutočností bolo vo veci rozhodnuté, t.j. bez zmätočnej a vzájomne si odporujúcej argumentácie.

38. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Nakoľko žalobca bol v konaní úspešný v celom rozsahu, súd mu priznal nárok na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.

39. Toto rozhodnutie prijal správny súd pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Toto rozhodnutie prijal správny súd pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, podaná na Krajskom súde v Banskej Bystrici. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva, d) návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.