Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9Co-477-2016.pdf
PDF · 103.87 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/477/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Veščičikovej a sudkýň JUDr. Viery Bodnárovej a JUDr. Viktórie Midovej v spore žalobkyne A. S., K.. X.X.XXXX, S., V. Q. X, proti žalovanému O. S., K.. XX.X.XXXX, S., Q. XX, zast. JUDr. Katarínou Habiňákovou, advokátkou, Advokátska kancelária, Košice, Štúrova 20, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku 19C/145/2011 - 126 zo 4.4.2016 Okresného súdu Košice II
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Stranám náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) rozsudkom žalobu zamietol , rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a štátu právo na zaplatenie súdneho poplatku voči žalovanému nepriznal.
2. Vychádzajúc z § 451 ods. 1 a 2, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1 a 2 Obč. zák., § 79 ods. 1 O. s. p. (ich znenie citoval ), urobil záver, že žaloba nebola podaná dôvodne, že žalobkyňa sa predmetnou žalobou domáhala voči žalovanému vydania bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v tom, že žalovaný po rozvode manželstva účastníkov nevyplatil žalobkyni finančné prostriedky, ktoré jej boli vyplatené za sťaženie spoločenského uplatnenia a bolestné vo výške 18.000,- Kčs. Okrem uvedenej sumy , žalobkyňou uplatnený nárok predstavoval aj zhodnotenie sumy 18.000,- Kčs za obdobie od r. 1986 do 31.10.2011 a teda celková suma bezdôvodného obohatenia podľa žalobkyne predstavovala 2.298,42 eura. Podľa názoru súdu žalobkyňa nepreukázala vznik právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia. Podľa žalobkyne sa žalovaný mal bezdôvodne obohatiť nevyplatením 18.000 Kčs , vrátane jej zhodnotenia, po zániku manželstva účastníkov. V konaní nebolo sporné, že žalobkyni bola v r.1984 vyplatená suma 18.000 Kčs za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia, v prípade ktorej sumy sa jednalo o finančné prostriedky vylúčené z BSM, keďže v ich prípade sa jednalo o majetkové právo neoddeliteľne spojené s osobou jedného z manželov. Vychádzajúc z charakteru týchto finančných prostriedkov, uviedol, že k vzniku bezdôvodného obohatenia mohlo dôjsť kedykoľvek, bez ohľadu na rozvod manželstva účastníkov, resp. bez ohľadu na zánik BSM účastníkov, ktoré bolo zrušené počas trvania ich manželstva, teda aj v priebehu trvania manželstva, keďže sa jednalo o výlučné finančné prostriedky žalobkyne. Nemohol preto súhlasiť so žalobkyňou, keď okamih vzniku bezdôvodného obohatenia viazala na zánik manželstva účastníkov a následné nevyplatenie predmetných finančných prostriedkov žalovaným. Poukázal na to, že ak žalobkyňa tvrdila, že žalovaný jej nevyplatil po rozvode ich manželstva finančné prostriedky, ktoré patrili iba výlučne jej, znamená to, že žalovaný finančné prostriedky žalobkyne už získal, že žalobkyňa aj napriek
výzve súdu nekonkretizovala konanie žalovaného, ktorým mal získať pre seba finančné prostriedky žalobkyne a ani neuviedla , akým spôsobom tak mal urobiť a neuviedla ani kedy sa tak malo stať. Zdôraznil, že žalobkyňa tieto rozhodné skutočnosti nielenže nepreukázala, ale ani netvrdila, že ak by bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že žalovaný skutočne získal finančné prostriedky žalobkyne, rozvod manželstva by rozhodne nebol tou právnou skutočnosťou, ktorá by mala za následok vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, ale samotné konanie žalovaného, napr. výber peňazí z účtu žalobkyne. Poukázal na to, že jedinú skutočnosť, ktorá by mohla nasvedčovať získaniu bezdôvodného obohatenia žalovaným, žalobkyňa uviedla v rámci záverečnej reči, že účastníci mali svoje finančné prostriedky uložené na účte v nebankovej spoločnosti SaS Slovensko do r. 2001, kedy tento účet zrušili a následne ešte v tom istom roku mal, podľa tvrdenia žalobkyne, žalovaný tieto finančné prostriedky, vrátane sumy, ktorá bola žalobkyni vyplatená ako náhrada za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia, uložiť na rôzne účty, o ktorých nemala vedomosť, a ktoré boli zistené až v konaní o vyporiadanie BSM účastníkov, vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 22C/77/2009. Ak by žalobkyňa preukázala, že pri zrušení účtu v SaS Slovensko žalovaný získal jej finančné prostriedky a bez právneho dôvodu previedol na svoj vlastný účet, žalovaný by sa tak bezdôvodne obohatil na úkor žalobkyne. Platilo by to však iba v prípade, ak by žalobkyňa preukázala, že v r. 2001 suma, ktorá jej bola vyplatená ako náhrada za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia v r. 1984 vo výške 18.000 Kčs, ešte existovala. Súd mal za to, že táto skutočnosť bola v konaní sporná a nielen preto, že existenciu týchto finančných prostriedkov spochybňoval žalovaný, ale aj pre rozporné tvrdenia samotnej žalobkyne. Zo spisu tunajšieho súdu vedeného pod sp. zn. 31C/166/2006 súd zistil, že žalobkyňa v žalobe uviedla, že finančné prostriedky, ktoré jej boli vyplatené ako náhrada za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia Slovenskou poisťovňou v r. 1984, pohltil rodinný rozpočet. Žalobkyňa však rozporné tvrdenia uvedené v tomto konaní a v konaní vedenom pod sp. zn. 31C/166/2006 hodnoverným spôsobom nevysvetlila, preto súd neuveril jej tvrdeniu, že predmetné finančné prostriedky existovali, či už v čase, keď podľa jej tvrdenia sa mal žalovaný bezdôvodne obohatiť, resp. v r. 2001. Na druhej strane, ak by aj žalobkyňa existenciu predmetných finančných prostriedkov v r. 2001 preukázala, rovnako ako aj ďalšie predpoklady pre vznik bezdôvodného obohatenia, súd by jej uplatnený nárok nemohol priznať, nakoľko žalovaný na pojednávaní 13.10.2014 vzniesol námietku premlčania. Súd zdôraznil, že o premlčaní v danom prípade nemožno hovoriť, nakoľko podľa jeho názoru žalobkyňa nepreukázala vznik samotného práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobkyňa sa okrem sumy, ktorá jej bola vyplatená ako náhrada za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia Slovenskou poisťovňou v r. 1984 vo výške 18.000 Kčs, domáhala titulom vydania bezdôvodného obohatenia aj jej zhodnotenia za obdobie od r. 1986 do 31.10.2011. V prvom rade uviedol, že žalobkyňa sama v inom konaní uviedla, že suma 18.000 Kčs bola spotrebovaná ešte za trvania manželstva, a v takom prípade sa táto suma nemohla zhodnotiť tak, ako to uviedla, že aj keď v tomto konaní tvrdila opak, hodnoverným spôsobom nevysvetlila svoje rozporné tvrdenia. Vychádzajúc z § 143 Obč. zák., poukázal na to, že aj úroky z vkladu patriaceho len žalobkyni, by patrili do BSM, teda v ich prípade , by nešlo o výlučný majetok žalobkyne, a ako taký mal byť predmetom konania o vyporiadanie BSM účastníkov. Riadiac sa týmito úvahami, zároveň majúc za to, že žalobkyňa neuniesla bremeno tvrdenia, keď neuviedla všetky rozhodujúce skutočnosti určené hypotézou hmotnoprávnej normy upravujúcej bezdôvodné obohatenie a ani dôkazné bremeno, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Vychádzajúc z § 142 ods. 1 a § 150 O.s.p. konštatoval, že nakoľko žalobkyňa bola v konaní neúspešná, právo na náhradu trov konania vzniklo žalovanému. Súčasne dospel k záveru, že v danom prípade sú splnené podmienky pre aplikáciu § 150 O.s.p., keďže v ňom vzhliadol dôvody hodné osobitné zreteľa, ktoré spočívajú v okolnostiach na strane žalobkyne, konkrétne v jej sociálnych a majetkových pomeroch, keďže je poberateľkou invalidného dôchodku vo výške 350 eur, ktorý je jej jediným príjmom, pričom zohľadnil aj rozsah pravidelne vynakladaných výdavkov na bývanie v sume 170 eur. Pri aplikácii ust. § 150 ods. 1 O.s.p. , skúmal aj príjmové a majetkové pomery žalovaného a dospel k záveru, že výnimočným nepriznaním náhrady trov konania nebude dotknutá majetková sféra žalovaného do takej miery, aby ohrozila uspokojovanie jeho životných potrieb. Citujúc znenie § 2 ods. 2 veta prvá zákona č. 71/1992 Zb. uviedol, že žalobkyňa bola v konaní oslobodená od platenia súdnych poplatkov a jej žalobu v celom rozsahu zamietol, preto rozhodol , že štát nemá právo na zaplatenie súdneho poplatku voči žalovanému.
3. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa z odvolacích dôvodoch uvedených v § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) O. s. p. ( účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie).
4. Poukázala na to, že súdu jasne uviedla, že sporné finančné prostriedky boli pôvodne na vkladnej knižke vedenej v Slovenskej sporiteľni, pobočka Vstupný areál VSŽ, že následne boli vložené na účet
v SaS, že z SaS ich spolu s ďalšími finančnými prostriedkami vybrala a následne po uzmiernení so žalovaným vložila späť. V krátkom čase , po ich opätovnom vložení na účet v SaS , jej žalovaný zrušil dispozičné právo k tomuto účtu a ich ďalší osud jej nebol známy. Až v konaní o určenie príspevku na výživu rozvedenej manželke sa dozvedela, že žalovaný ich v r. 2001 vložil na vkladnú knižku v OTP banke a zrušil ju 11.08.2005 v deň, kedy šekom vyplatil dlžné manželské výživné. Všetky tieto skutkové tvrdenia súdu riadne označila. Podaním zo 7.6.2012 (doručené súdu 11.06.2012) predložila celý rad listinných dôkazov na podporu jej tvrdení. Súd ňou navrhnuté a predložené listinné dôkazy nevykonal spôsobom vyplývajúcim z § 129 ods. 1 O.s.p. Najmä z dôkazu č. 2 (zápisnica z konania na OS Košice II z 31.1.2011 vo veci určenia príspevku na výživu rozvedenej manželke 31C/117/2010), vyplýva, že žalovaný potvrdil, že peniaze z vkladnej knižky v SLSP boli prevedené na účet v SaS. Z dôkazu č. 4 (zápisnica z konania z 18.07.2011) zas vyplýva, že žalovaný nespochybňuje, že finančné prostriedky, ktoré získala titulom bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia boli na účte v SaS, avšak žalovaný si nie je istý ich skutočnou výškou. Poukázala na to, že súd tieto dôkazy nevykonal, že nie je zrejmé, na základe čoho ich mohol vôbec hodnotiť, ak by ich vykonal a vyhodnotil v riadnych súvislostiach, musel by dospieť k záveru, že tieto prostriedky na účte v SaS boli. V prejednávanej veci po prvýkrát priznal, že prostriedky v danej výške titulom bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia vyplatené boli. Vytýkala súdu, že sa nezaoberal s rozpornými tvrdeniami žalovaného v jednotlivých konaniach, že sa sústredil sa len na jej rozporné tvrdenia uvedené v súčasnej žalobe a v žalobe 31C/166/2006. Nesúhlasila so záverom súdu, že tento rozpor nedokázala vysvetliť a uviedla, že ho vysvetlila celkom jasne a konkrétne. Ako uviedla, od r. 2004 bola klientkou Krízového centra (predchodca CPP), kde žalobu spísali (ako aj iné návrhy a podania). Predmetné finančné prostriedky nemohli byť minuté skôr , ako jej ich vyplatili. Boli jej vyplatené , až po splatení pôžičky. Pokiaľ ide o otázku premlčania, tvrdila, že súd celkom opomenul existenciu § 114 Obč. zák., podľa ktorého, ak ide o právo medzi zákonnými zástupcami na jednej strane a maloletými deťmi a inými zastúpenými osobami na druhej strane, premlčanie sa ani nezačína ani neplynie, ak nejde o úroky a opakujúce sa plnenie. To platí aj o právach medzi manželmi. Z uvedeného mala za zrejmé, že pre posúdenie počiatku plynutia premlčacej lehoty bol rozhodujúcim okamihom rozvod manželstva v r. 2007, že aj z tohto dôvodu je zrejmé, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhla rozsudok zrušiť a vrátiť vec na opätovné prerokovanie.
5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že nakoľko od vyplatenia odškodného za úraz V.. S. uplynulo 33 rokov, vôbec si nepamätá , ako konkrétne nakladali s financiami v tom čase, že faktom je, že s finančnou hotovosťou disponovala výlučne manželka a pri väčších výdajoch rozhodovali obaja. V Slovenskej sporiteľni mali otvorenú vkladnú knižku, kde mesačne mzdová učtáreň poukazovala určitú čiastku. Jej výšku si už nepamätá. Výplatu odovzdával manželke, ktorá viedla domácnosť. V r. 1995 dostal od ministerstva financií 107.000.- Sk - odškodné za odvlečenie otca B. S. do ZSSR. Túto sumu vložil do nebankovej spoločnosti SaS. Mesačne vyberali výnos z uvedenej sumy spolu s manželkou, ktorá mala na to jeho splnomocnenie. Niekedy od r. 2000 , keď začali v ich manželstve vážne spory , začala manželka situáciu vyhrocovať, z čoho vyplynulo 24 súdnych káuz, z ktorých sa snažila neoprávnene obohatiť na jeho úkor. Súdne spory sú jej koníčkom a v minulosti aj finančne výnosným, nakoľko súdy jej odpúšťajú trovy konania a dostáva bezplatné právne zast.
6. Žalobkyňa k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu , v podaní z 10.10.2016 uviedla, že žalovaný sa ani jediným slovom nevyjadril ku konkrétnym faktom uvedených v jej odvolaní. Nepotvrdil ich, ani nevyvrátil. Z toho, čo vo svojom vyjadrení uviedol usudzuje, že buď trpí selektívnou pamäťou alebo počiatočnou stareckou demenciou. Z uvedeného je zrejmá aj jeho utkvelá predstava, že súdne spory sú jej koníčkom, a to dokonca finančne výnosným, s bezplatným právnym zastúpením. Akosi nepostrehol, že na rozdiel od neho nemá žiadne právne zast. v tejto veci.
7. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. - na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, alebo toto vyžaduje dôležitý verejný záujem), prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p., lebo súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ho právne posúdil a odôvodnenie rozsudku má podklad k zistenému skutkového stavu, odvolací súd sa s rozsudkom v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú správne a presvedčivé, na ktoré odvolací súd v celom rozsahu poukazuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie.
8. Ani jeden zo žalobkyňou uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.
9. Neúplnosť zistenia skutkového stavu je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre spor), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy stranami navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy sporu vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.
10. Súd prvej inštancie vykonal všetky potrebné dôkazy na riadne zistenie skutkového stavu a na správne právne posúdenie veci.
11. Žalobkyňa namieta, že súd ňou navrhnuté a predložené listinné dôkazy nevykonal spôsobom vyplývajúcom z § 129 ods. 1 O.s.p., a to najmä dôkazu- zápisnice z konania 31C/117/2010 z 31.1.2011 vo veci určenia príspevku na výživu rozvedenej manželky, z ktorej malo vyplývať, že žalovaný potvrdil, že peniaze z vkladnej knižky SaS boli prevedené na účet v SaS.
12. K uvedenej námietke je potrebné uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky stranami sporu navrhnuté dôkazy, ale len také, ktoré sú spôsobilé preukázať právne významnú skutočnosť a pokiaľ nevykonal dôkaz , napr. pretože ho nepovažoval za rozhodujúci pre spor, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom.
13. K dôkazu - zápisnici z pojednávania z 31.1.2011 vo veci 31C/117/2010 je potrebné uviesť, že vykonanie tohto dôkazu , nie je spôsobilé preukázať právne významnú skutočnosť, lebo nie je rozhodujúca pre tento spor. Je potrebné prisvedči záverom súdu prvej inštancie (str. 5 rozsudku) , že aj v prípade , ak by žalobkyňa preukázala, že pri zrušení účtu v SaS Slovensko žalovaný získal finančné prostriedky a bez právneho dôvodu ich previedol na svoj vlastný účet, že žalovaný by sa tak bezdôvodne obohatil na jej úkor, avšak , žeby to platilo iba v prípade, ak by preukázala, že v r. 2001 suma, ktorá jej bola vyplatená ako náhrada za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia v r. 1984 vo výške 18.000,- Kčs, ešte existovala a že táto skutočnosť bola v konaní sporná a nielen preto, že existenciu týchto finančných prostriedkov spochybňoval žalovaný, ale pre rozporné tvrdenia samotnej žalobkyne.
14. Napokon je potrebné uviesť, že zo spisu 31C/166/2006 súd zistil, že žalobkyňa v žalobe uviedla, že finančné prostriedky, ktoré jej boli vyplatené ako náhrada za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia Slovenskou poisťovňou v r. 1984, pohltil rodinný rozpočet .Z uvedeného dôvodu sa možno stotožniť so záverom súdu, že žalobkyňa rozporné tvrdenia uvedené v tomto konaní a v konaní vedenom pod sp.zn. 31C/166/2006 hodnoverným spôsobom nevysvetlila a , že preto nemožno uveriť jej tvrdeniu, že predmetné finančné prostriedky existovali už v čase, keď podľa jej tvrdenia sa mal žalovaný bezdôvodne obohatiť, resp. v r 2001.
15. Z uvedeného dôkazu preto nie je opodstatnená ani jej výhrada ohľadom dôkazu č. 4 (zápisnica z 18.7.2011), z ktorej malo vyplývať, že žalovaný nespochybňuje, že finančné prostriedky, ktoré získala titulom bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, boli na účte v SaS.
16. Je nezanedbateľná aj tá skutočnosť, že dôkazné bremeno na preukázanie základu a výšky bezdôvodného obohatenia je na žalobkyni, ktorá pred súdom musí svoje tvrdenia preukázať jednoznačným a nespochybniteľným spôsobom, preto jej výhrady, že súd sa sústredil len na jej rozporné tvrdenia , sú bez právneho významu.
17. Nie je daný ani odvolací dôvod uvedený v § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. (účinný v čase rozhodovania súdu prvej inštancie), od 1.7.2016 uvedený v § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p.
18. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo, ktoré vyšli najavo inak z hľadiska
závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 C.s.p.
19. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach strán sporu).
20. Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu.
21. Na vecnej správnosti napadnutého rozsudku nič nemení ani tá skutočnosť, že žalobkyňa , o.i., namieta, že súd opomenul existenciu § 114 Obč. zák. (pokiaľ ide o premlčanie nároku), lebo súd zistený skutkový stav nepodradil pod zák. ust. upravujúce premlčanie bezdôvodného obohatenia (aj keď ich citoval), keďže v danom prípade urobil záver, s ktorým sa možno stotožniť, že o premlčaní ani nemožno hovoriť, nakoľko žalobkyňa nepreukázala vznik samotného práva na vydanie bezdôvodného obohatenia.
22. Podľa § 114 Obč. zák. ak ide o právo medzi zákonnými zástupcami na jednej strane a maloletými deťmi a inými zastúpenými osobami na druhej strane, premlčanie sa ani nezačína ani neplynie, ak nejde o o úroky a opakujúce sa plnenie. To platí aj o právach medzi manželmi.
23. K správnym dôvodom uvedeným v rozsudku je potrebné dodať, že zák. úprava v § 114 druhá veta Obč. zák. sa vzťahuje na práva medzi manželmi, že v prejednávanej veci nejde o práva medzi manželmi, lebo manželstvo strán sporu bolo právoplatne rozvedené k 29.6.2007 a podľa tvrdenia žalobkyne finančné prostriedky jej žalovaný nevyplatil po rozvode manželstva, že si uplatňuje nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia (peňažné plnenie, ktoré nepatrilo do BSM strán sporu).
24. Z uvedených dôvodov bolo potrebné rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
25. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 os. 1 a § 255 C.s.p.
26. Žalobkyňa nemala v odvolacom konaní úspech a žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní úspech, trovy odvolacieho konania nevznikli, preto stranám náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná.
27. Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).