Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/279/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951 proti žalovanému C. N., nar. XX.XX.XXXX, štátnemu občanovi Slovenskej republiky, bytom N., L., o zaplatenie 9.793,75 eur s príslušenstvom, na odvolania žalobcu i žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č.k. 12C/248/2015-58 zo dňa 18. apríla 2016, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. o zamietnutí zvyšnej časti žaloby žalobcu p o t v r d z u j e . II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. v napadnutej časti o splatnosti peňažného plnenie žalovaného žalobcovi m e n í tak, že sumu 9.383,84 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 9.383,84 eur od 13.10.2013 do zaplatenia je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi do 3 mesiacov od právoplatnosti tohto rozsudku. III. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III. o náhrade trov konania žalobcu m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie vo výške 363,41 eur, do 3 mesiacov od právoplatnosti tohto rozsudku. IV. Žiadna zo strán n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 9.383,84 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 9.383,84 eur od 13.10.2013 do zaplatenia a to všetko formou splátok vo výške 150,- eur mesačne, vždy do 20. dňa v mesiaci na účet žalobcu, počnúc nasledujúci mesiac po mesiaci, v ktorom tento rozsudok nadobudne právoplatnosť, pod hrozbou straty výhody splátok, keď nezaplatením jednej splátky sa stáva splatný celý dlh /výrok I./, vo zvyšnej časti žalobu žalobcu zamietol /výrok II./ a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 363,41 eur, na účet žalobcu formou pokračovania v splátkach vo výške 150,- eur mesačne, vždy do 20. dňa v mesiaci po zaplatení istiny spolu s príslušenstvom, pod hrozbou straty výhody splátok, keď nezaplatením jednej splátky sa stáva splatný celý dlh. Na odôvodnenie tohto rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd žalovaného zaviazal k povinnosti zaplatiť mu istinu vo výške 9.793,75 eur spolu s úrokom vo výške 1.836,75 eur, nezaplatené sankčné poplatky vo výške 966,92 eur, poplatky za upomienky vo výške 112,50 eur, úrokom 13,90 % ročne z nezaplatenej istiny od 23.09.2014 do zaplatenia, úrokmi z omeškania 5 % ročne z nezaplatenej istiny a nezaplatených úrokov od 23.09.2014 do zaplatenia a nahradiť trovy konania. Toto odôvodnil tým, že so žalovaným uzatvorili úverovú zmluvu, na základe ktorej mu poskytol bezúčelový úver - peňažné prostriedky vo výške 10.000,- eur, ktorý úver sa žalovaný zaviazal splácať v pravidelných mesačných splátkach vo výške 83,60 eur. Úroková sadzba pri poskytnutí úveru bola dohodnutá vo výške 15,90 % ročne. Vzhľadom k tomu, že žalovaný nesplácal poskytnutý

úver v súlade so zmluvnými podmienkami, žalobca žalovaného písomne vyzval na predčasné splatenie zostatku istiny s príslušenstvom, na čo žalovaný žiadnym spôsobom nereagoval. Súd vykonal vo veci dokazovanie, z ktorého mal za preukázané, že strany sporu uzatvorili dňa 01.02.2013 úverovou zmluvou č. 30498. Na základe úverovej zmluvy poskytol žalobca žalovanému peňažné prostriedky vo výške 10.000,- eur, ktoré sa žalovaný zaviazal splatiť formou 120 splátok vo výške 155,14 eur mesačne v spojení s poistením vo výške 1,99 eur mesačne, splatných vždy v 20. deň kalendárneho mesiaca. Úroková sadzba pri poskytnutí úveru bola až do splatnosti úveru fixná, a to 13,90% ročne. RPMN predstavuje 15,43 % a priemerná RPMN je 12,29 %. Celková čiastka, ktorú mal žalovaný zaplatiť bola 18.855,60 eur. Z platobnej histórie a výpisu z hlavnej knihy predloženej žalobcom vyplynulo, že žalovaný odo dňa 01.02.2013 čerpal úver vo výške 10.000,- eur a od 28.02.2013 do 19.08.2013 zaplatil splátky v celkovej výške 616,16 eur. Žalobca listom zo dňa 20.09.2013 v súlade s čl. 4 bod 4.2. úverovej zmluvy vo väzbe na čl. V. písm. I. bod 1 písm. a) VOP vyzval žalovaného na predčasné splatenie celého úveru na základe čoho vznikla odporcovi povinnosť jednorázovo uhradiť navrhovateľovi celý dlh. Uvedené skutočnosti súd posúdil podľa § 369 ods. 1, § 497 ods. 1, § 499 a § 502 ods.1 veta prvá Obchodného zákonníka, podľa § 52 ods. 1 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa § 2 písm. a), b), j), § 9 ods. 1, ods. 2 písm. f), j), k), § 11 písm. a), b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že medzi stranami sporu vznikol spotrebiteľský vzťah na základe úverovej zmluvy č. 30498. Na základe tejto zmluvy poskytol žalobca žalovanému peňažné prostriedky vo výške 10.000,- eur, ktoré sa žalovaný zaviazal splatiť formou 120 splátok vo výške 155,14 eur mesačne, splatných k 20. dňu kalendárneho mesiaca. Predmetná zmluva spĺňa charakteristiku štandardných spotrebiteľských zmlúv. Súčasťou zmluvy sú tiež všeobecné podmienky, ktoré žalovaný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred a pre veľký počet spotrebiteľov. Zmluva bola uzavretá medzi veriteľom - žalobcom ako právnickou osobou, ktorá má v predmete svojej podnikateľskej činnosti o. i. poskytovanie úverov z vlastných zdrojov ako podnikanie a spotrebiteľom - žalovaným ako fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver ako vyplýva z predmetnej zmluvy na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Ide o zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver, teda dočasne poskytnúť peňažné prostriedky na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere v inej právnej forme - vo forme úveru a spotrebiteľ sa zaväzuje peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Po oboznámení sa s obsahom tejto úverovej zmluvy a vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch dospel súd k záveru, že v predmetnej zmluve absentujú zákonom požadované náležitosti, a to náležitosti špecifikované v § 9 ods. 2 písm. f), j), k). Zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere spĺňala prísne obsahové náležitostí. Cieľom takejto právnej úpravy je ochrana spotrebiteľa ako slabšieho účastníka záväzkovo-právneho vzťahu zo spotrebiteľského úveru. Predmetná zmluva neobsahuje údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, hoci ide o náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Údaj o konečnej splatnosti úveru sa síce dá vyvodiť z počtu splátok, avšak zákon výslovne vyžaduje jeho uvedenie v zmluve. V opačnom prípade by bola zákonná náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. f) o spotrebiteľských úveroch ustanovená nadbytočne. Zákonodarca nepovažuje za postačujúce uviesť v zmluve údaje, z ktorých sa dajú iné informácie zistiť, alebo vypočítať. Nie je v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, ak navrhovateľ predkladá spotrebiteľovi zmluvy, ktoré vyžadujú od spotrebiteľa na zistenie podstatných otázok splácania úveru výpočty. V zmluve nie sú výslovne uvedené všetky predpoklady použité na výpočet RPMN (ročnej percentuálnej miery nákladov), vypočítanej žalobcom vo výške 15,43 %. To, že pri výpočte RPMN mal žalobca vychádzať z údajov pod bodom 1.2. úverovej zmluvy nepostačuje, keďže zákon vyžaduje, aby zo zmluvy bolo výslovne zrejmé z akých konkrétnych údajov žalobca vychádzal pri výpočte RPMN. Z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že v čase uzatvorenia, zmluva o úvere mala obsahovať aj uvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, teda s rozčlenením jednotlivých čiastok nestačí uviesť len celkovú výšku splátok. Zmluva neobsahuje presnú výšku toho ktorého nároku tak, ako to má na mysli vyššie uvedené zákonné ustanovenie. Z citovaného ustanovenie jednoznačne vyplýva, že pri stanovení výšky mesačnej splátky mal žalobca v úverovej zmluve presne stanoviť mesačnú výšku splátky istiny, úrokov a poplatkov (oddelene), tak ako to predpokladá (resp. stanovuje) zákon o spotrebiteľských úveroch. Za naplnenie tejto náležitosti nie je možné považovať uvedenie mesačnej splátky bez špecifikácie istiny, úrokov a iných poplatkov. Spotrebiteľ podľa citovaných zákonných ustanovení má právo na informácie o tom, v akej sume splatí samotnú istinu úveru v mesačných dohodnutých splátkach, akú sumu z toho platí na úroky a v akej výške platí tieto úroky. Takáto informácia je pritom významná pre spotrebiteľa, najmä

pokiaľ ide o jeho možnosť zhodnotiť na základe predloženého splátkového kalendára ekonomickosť poskytnutého úveru, posúdenie, či požadovaný úrok za úver je pre neho výhodný, prijateľný, resp. aby spotrebiteľ bol schopný posúdiť celkovú výšku odplaty požadovanej navrhovateľom za poskytnutý úver (rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 24.06.2015 vydaný v konaní sp. zn. 6Co/345/2015). Nakoľko z predložených listinných dokladov vyplýva, že zmluva o úvere uzatvorená medzi stranami neobsahuje zákonom požadované náležitosti, a to náležitosti špecifikované v § 9 ods. 2 písm. f), j), k) zákona o spotrebiteľských úveroch, je potrebné úver považovať za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ zákona o spotrebiteľskom úvere. Vychádzajúc z uvedeného vznikla žalovanému povinnosť vrátiť žalobcovi len hodnotu poskytnutého úveru po zohľadnení doteraz zaplatenej časti úveru, a preto súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť 9.383,84 eur (poskytnutý úver vo výške 10.000,- eur - zaplatená časť úveru vo výške 616,16 eur). Keďže žalovaný riadne a včas po vyhlásení okamžitej splatnosti nevrátil poskytnutý úver, vznikol žalobcovi v súlade s ustanovením § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s ustanovením § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. (pre rozhodné obdobie bola stanovená sadzba vo výške 0,05 %) zákonný nárok na zaplatenie úrokov z omeškania v uplatnenej výške 5 % ročne zo sumy 9.383,84 eur od 13.10.2013 do zaplatenia (deň nasledujúci po splatnosti úveru), na zaplatenie ktorých súd žalovaného zaviazal. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku /ďalej len O.s.p./, pričom priznal žalobcovi pomernú náhradu trov konania zodpovedajúcej úspechu v konaní 47,66 % (pomer úspechu žalobcu 73,83 % k pomeru úspechu žalovaného 26,17 %). Žalobca si uplatnil náhradu trov konania, ktoré predstavujú náhradu za zaplatený súdny poplatok vo výške 762,50 eur a z toho je náhradu trov konania po zohľadnení úspechu žalobcu 363,41 eur. Súd žalovanému uložil lehotu na zaplatenie s poukazom na výšku uloženej povinnosti a v súlade s § 160 ods. 1 veta druhá O.s.p., pretože žalovaný preukázal svoje majetkové pomery odôvodňujúce povolenie splniť povinnosť v splátkach. 2. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie tak žalobca ako aj žalovaný. 3. Žalobca svojím odvolaním napadal rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. O zamietnutí zvyšnej časti jeho žaloby ako aj vo výrokoch I. a III. pokiaľ ide o povolenie splácania priznaného peňažného plnenia a náhrady trov konania žalovanému vo forme splátok. Uviedol, že úverová zmluva, ktorú uzatvoril so žalovaným obsahuje všetky náležitosti, ktorých absenciu súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí vytkol. Termín konečnej splatnosti úveru je výslovne uvedený v čl. 1.2 zmluvy ako deň 20.01.2023. Pokiaľ ide o uvedenie všetkých predpokladov, ktoré boli použité pre výpočet RPMN úveru, tak z rozhodnutia súdu prvej inštancie nijako nevyplýva, ktorý konkrétny údaj použitý pri výpočte RPMN v zmluve absentuje. Z tohto pohľadu je rozhodnutie súdu prvej inštancie nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné. Nakoniec pokiaľ ide o rozpis splátok úveru, žalobca zastáva názor, že z obsahu zmluvy a všeobecných podmienok nepochybne vyplýva, že počet a termíny splátok istiny aj úrokov sú rovnaké a sú určené termínom splatnosti anuitnej splátky úveru. Toto platí aj pre údaj o výške splátky. Splácanie úveru prebieha formou mesačných anuitných splátok a rozdelenie splátok na istinu a úroky obsahuje amortizačná tabuľka, ktorú banka klientovi poskytuje pred uzatvorením zmluvy prostredníctvom formulára pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere. O túto tabuľku môže klient kedykoľvek banku aj požiadať. Anuitné splácanie úveru je charakteristické tým, že sa výška splátky počas celej doby splácania úveru nemení a v závislosti od plynutia času sa mení len pomer medzi splátkou úveru a úrokmi v jednotlivej splátke. Ak by mal text zmluvy obsahovať rozpísanie všetkých splátok na splátky istiny a splátky úroku znamenalo by to neúmerné rozšírenie zmluvy, čo by neprispelo k jej prehľadnosti, zrozumiteľnosti a jednoduchosti. Žalobca nakoniec poukázal na to, že z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je zrejmé aké sú majetkové pomery žalovaného, ktoré odôvodňujú povolenie splátok a ani na základe akého dokazovania súd tieto pomery zistil. Medzi dôkazmi, ktoré súd vykonal vo veci, boli podľa odôvodnenia rozhodnutia len listiny predložené žalobcom a výsluch žalovaného. Ak mali byť pomery žalovaného zistené len jeho výsluchom, bez ďalšieho preukazovania, považuje toto žalobca za nedostatočne zistený skutkový stav. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a vyhovel aj zvyšnej časti jeho žaloby a žalovanému uložil zaplatiť peňažné plnenie i náhradu trov konania žalobcovi do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 4. Žalovaný vo svojom odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie uviedol, že splátky v sume 150,- eur mesačne, ako ich určil súd prvej inštancie, nie je schopný platiť. Pracuje na polovičný úväzok, platí byt a jeho družka je na materskej dovolenke a môže si dovoliť splácať dlh žalobcovi len po 20 až 30 eur mesačne. 5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril a rovnako tak sa ani žalobca nevyjadril k odvolaniu žalovaného. 6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 379 a § 380 ods. 1 v rozsahu a z dôvodov odvolania strán sporu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 a dospel

k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné vo výrokoch I. a III. v napadnutých častiach o splatnosti peňažného plnenia žalovaného žalobcovi a o splatnosti náhrady trov konania žalobcu podľa § 388 zmeniť a vo výroku II. o zamietnutí zvyšku žaloby žalobcu podľa § 387 ods. 1 a 2 ako vecne správny potvrdiť. 7. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri zamietnutí zvyšku žaloby žalobcu vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 a k odvolacím námietkam žalobcu dodáva nasledovné: 8. Odvolací súd sa v plnej miere stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že úver, ktorý žalobca poskytol žalovanému a ktorý on čerpal, je bezúročný a bez poplatkov, keď úverová zmluva neobsahuje všetky náležitosti podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. K tomuto záveru postačuje súdom prvej inštancie zistená skutočnosť, že v zmluve o úvere, ktorú strany uzatvorili, absentuje údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov /§ 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z./, dôsledkom čoho je podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o pôžičke stranami sporu /01.02.2013/ bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru čerpaného žalovaným. 9. V predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere absentuje údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov , keď v zmluve je uvedená iba výška, počet a termíny celkovej splátky, čo je nedostatočný údaj, pretože nie je zrejmé, koľko z každej splátky pripadá na istinu, koľko na úrok, koľko na prípadné poplatky. 10. Pokiaľ ide o posúdenie tejto náležitosti v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere, ktorú strany uzatvorili, tu odvolací súd vzal pri s svojom rozhodovaní do úvahy aj rozhodnutie Súdneho dvora EÚ z 9.11.2016 vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biroóvej. Podľa odvolacieho súdu však ani eurokonformným výkladom Smernice č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, ktorý poskytol vo svojom vyššie uvedenom rozhodnutí Súdny dvor, nemožno prelomiť úplne jasné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z.z. o bezúročnosti úveru v prípade neuvedenia špecifikácie splátok úveru /§ 9 ods. 1 písm. k)/. Zákonodarca v tomto ustanovení jasne deklaroval požiadavku na rozpísanie splátok úveru tak, aby bolo zrejmé, koľko z každej splátky pripadá na istinu, koľko na úrok, koľko na prípadné poplatky. Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase uzatvorenia zmluvy stranami sporu platný a účinný. Keďže v zmluve absentuje rozlíšenie jednotlivých splátok na istiny, úroky a iné poplatky ako požaduje vnútroštátna zákonná úprava a je v nej uvedená len jednotná suma splátky bez tohto rozlíšenia, tento nedostatok spôsobuje, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Aj z predmetného rozhodnutia Súdneho dvora je zrejmé, že Smernica č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu a Slovenská republika pri implementácii Smernice do zákona č. 129/2010 Z.z. povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila, pretože nesmela zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto Smernice. Uvedený konflikt medzi Smernicou č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a zákonom č. 129/2010 Z.z. však nie je možné riešiť priamou aplikáciou predmetnej smernice. Jednalo by sa o tzv. priamy účinok smernice. Otázka priameho účinku smerníc, konkrétne podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne, na prípad, ktorý riešia je riešený v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ. V zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci a priamy účinok smerníc je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice. Uvedené právne závery Súdny dvor EÚ potvrdil vo viacerých svojich rozhodnutiach /napríklad rozsudok z 26. februára 1986 vo veci Marshall, rozsudok zo dňa 05. októbra 2004 vo veci Pfeiffer, C-397/01 až C-403/01/. V danom prípade tak priama aplikácia dotknutej smernice na vzťah medzi žalobkyňou ako spotrebiteľom a žalovaným ako dodávateľom nie je možná. 11. Ďalšou otázkou je, či do úvahy neprichádza tzv. nepriamy účinok smerníc, ktorý spočíva v eurokonformnom výklade dotknutého vnútroštátneho práva, ktorý sleduje dosiahnutie účelu, cieľa

smernice. Nepriamy účinok smerníc má však vždy svoj rozsah a svoje medze, ktoré sa nachádzajú v rozsahu a medziach vnútroštátnych metód výkladu práva. Súdny dvor EÚ potom ešte sám stanovil medze, ktoré súladný výklad má, hoci by sa opieral o uznanú vnútroštátnu metódu. V rozhodnutí vo veci Adeneler, C-212/04 /rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 4. júla 2006/ uviedol, že "povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity, a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva (pozri analogicky rozsudok zo 16. júna 2005, Pupino, C-105/03, Zb. s. I-5285, body 44 a 47)". Vzhľadom na explicitné znenie zákona č. 129/2010 Z.z. v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov a v časti určenia termínu konečnej splatnosti úveru, nie je výklad týchto zákonných ustanovení podľa záverov rozhodnutia Súdneho dvora EÚ z 9.11.2016 vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biroóvej možný. Takýto výklad by bol výkladom práva contra legem a v podstate by viedol k nahradeniu vnútroštátneho práva predmetnou Smernicou. V konečnom dôsledku by sa tak jednalo o výklad porušujúci všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty. 12. Odvolací súd preto dospel k záveru, že ani rozhodnutie Súdneho dvora EÚ z 9.11.2016 vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti R. E. na správnosti výkladu a aplikácie zákona č. 129/2010 Z.z. ako ho predostrel v napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie nič nezmenilo. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v žalobcom napadnutej zamietavej časti /výrok II./ ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 potvrdil. 13. Pokiaľ ide o stranami sporu napadnutú splatnosť peňažného plnenia žalovaného žalobcovi /výrok I./ a splatnosť náhrady trov konania žalobcu /výrok II./, tu odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je správny a je potrebné ho zmeniť. 14. Súd prvej inštancie vo výroku I. svojho rozsudku uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 9.383,84 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 9.383,84 eur od 13.10.2013 do zaplatenia a to všetko formou splátok vo výške 150,- eur mesačne, vždy do 20. dňa v mesiaci na účet žalobcu, počnúc nasledujúci mesiac po mesiaci, v ktorom tento rozsudok nadobudne právoplatnosť, pod hrozbou straty výhody splátok, keď nezaplatením jednej splátky sa stáva splatný celý dlh. Rovnako aj povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 363,41 eur súd prvej inštancie uložil žalovanému v splátkach vo výške 150,- eur mesačne /výrok III./. Povolenie žalovanému splácať priznané peňažné plnenie žalobcovi ako aj náhradu trov konania vo forme splátok súd prvej inštancie odôvodnil majetkovými pomermi žalovaného, ktoré nijako bližšie nekonkretizoval. Z obsahu spisu vyplynulo, že súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 25.02.2016 žalovaného vypočul a ten uviedol, že doteraz pracoval na základe dohody, moc nezarobil ale od 01.03.2016 má uzatvorenú pracovnú zmluvu a jeho príjem bude asi 450,- eur mesačne. Musí ale splácať dlh Generálnej prokuratúre SR vo výške 1.400,- eur, ktorý spláca po 20,- eur mesačne. Ku svojej výpovedi žalovaný doložil potvrdenie, z ktorého vyplynulo, že je zamestnaný na dohodu o pracovnej činnosti a od 01.03.2016 bude prijatý do pracovného pomeru. Táto listina bola žalobcovi zaslaná spolu s ďalšími listinami predloženými žalovaným na pojednávaní /išlo o listiny preukazujúce splácanie úveru od žalobcu/ na vyjadrenie. Spolu s predvolaním na pojednávanie dňa 25.02.2016 bol žalovaný zo strany súdu prvej inštancie písomne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. V ďalšom priebehu konania pred súdom prvej inštancie, až do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania súdom prvej inštancie na pojednávaní dňa 18.04.2016 žalovaný o svojich pomeroch nepredložil ani neoznačil žiadny ďalší dôkaz. 15. Až vo svojom odvolaní, bez doloženia konkrétnych dôkazov, žalovaný poukázal na to, že pracuje len na polovičný úväzok, platí byt, má družku, ktorá je na materskej dovolenke. Pokiaľ ide o tieto odvolacie tvrdenia žalovaného, tieto skutkové tvrdenie žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie nepoužil. Bolo preto otázkou, či tieto nové skutkové tvrdenia je žalovaný oprávnený použiť v odvolacom konaní a či má odvolací súd na ne prihliadať alebo nie. Podľa v súčasnosti platného a účinného Civilného sporového poriadku, ktorý upravuje konanie pred súdmi v civilných veciach, by uvedené skutkové tvrdenie žalobcu predstavovalo tzv. novotu v odvolacom konaní podľa § 366 CSP, ktorej uplatnenie má súvis s koncentráciou konania podľa § 154 CSP. V zmysle § 470 ods. 2 platí, že pre konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona /01.07.2016 - poznámka odvolacieho súdu/, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Konanie v predmetnej veci začalo podaním žaloby žalobcu na súd prvej inštancie dňa 25.09.2014, teda za účinnosti predchádzajúceho procesného predpisu - Občianskeho súdneho poriadku /O.s.p./ a použitie ustanovení o koncentrácii konania a tým aj ustanovení o novotách v odvolacom, ktoré

obmedzujú možnosť novôt v odvolacom konaní by bolo v neprospech strany žalovaného, ktorý túto novotu v odvolacom konaní použil. Z uvedeného je tak zrejmé, že v zmysle § 470 ods. 2 v konaní o predmetnej veci nemožno nové skutkové tvrdenia žalovaného v odvolaní posudzovať podľa ustanovení CSP. Toto však neznamená, že by žalovaný nebol pri uvádzaní nových skutkových tvrdení v odvolacom konaní nijako obmedzený. Keďže nemožno v tejto otázke aplikovať ustanovenia CSP, je logické a dôvodné, že musia byť aplikované ustanovenia predchádzajúceho procesného predpisu - O.s.p.. Uplatnenie práva účastníka navrhovať a označovať dôkazy na preukázanie jeho tvrdení bolo podľa § 120 ods. 4 O.s.p. časovo limitované, do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. O tomto musel byť účastník zo strany konajúceho súdu poučený a ak sa tak nestalo, časové obmedzenie na uplatnenie jeho práva navrhovať a označovať dôkazy neplatí a takto nepoučený účastník mal možnosť uplatniť odvolací dôvod podľa § 205 písm. e) O.s.p. založený na skutočnostiach alebo iných dôkazoch, ktoré doteraz neboli uplatnené /viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo8/2012

- publikované pod č. 130 v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov 9/2014/. Z obsahu súdneho spisu vyplynulo, že žalovaný bol súdom prvej inštancie písomne poučený o svojej dôkaznej povinnosti a povinnosti tvrdenia v zmysle vtedy platného a účinného § 120 ods. 4 O.s.p.. a do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania súdom prvej inštancie skutkové tvrdenia, ktoré neskôr použil vo svojom odvolaní, pred súdom pred inštancie nepoužil. Skutkové tvrdenia o svojich pomeroch, ktoré žalovaný uviedol vo svojom odvolaní, sú tak uplatňované neskoro, v rozpore s príslušnými ustanoveniami O.s.p., a preto naň odvolací súd nemohol prihliadať. 16. Z uvedeného je zrejmé, že jedinými tvrdenými a preukázanými skutočnosťami o pomeroch žalovaného pred súdom prvej inštancie sú tie, že žalovaný pracuje na dohodu o pracovnej činnosti a od 01.03.2016 bude na základe pracovnej zmluvy pracovať v riadnom pracovnom pomere. Nebolo však preukázané ani výška príjmu žalovaného z takéhoto zamestnania, ani jeho výdavky a ani iné pomery žalovaného /napríklad vyživovacie povinnosti a podobne/, ktoré by boli rozhodné pre posúdenie jeho možnosti splatiť peňažné plnenie a náhradu trov, ktoré boli žalobcovi priznané. V spore zistený skutkový stav tak nijako neodôvodňuje, aby bolo žalovanému povolené splácať žalobcovi priznané peňažné plnenie a náhrada trovy konania žalobcu v splátkach. 17. Na základe uvedených záverov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. v napadnutej časti o splatnosti peňažného plnenia žalovaného žalobcovi a vo výroku III. v napadnutej časti o splatnosti náhrady trov konania žalobcu podľa § 388 zmenil tak, že sumu 9.383,84 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 9.383,84 eur od 13.10.2013 do zaplatenia je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi do 3 mesiacov od právoplatnosti tohto rozsudku a tiež náhradu trov konania žalobcu pred súdom prvej inštancie vo výške 363,41 eur je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi, do 3 mesiacov od právoplatnosti tohto rozsudku. Lehotu na plnenie súd v zmysle § 232 ods. 3 určil na 3 mesiace od právoplatnosti rozsudku s ohľadom na výšku žalobcovi priznaného peňažného plnenia a náhrady trov konania pred súdom prvej inštancie. 18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 2 CSP. V odvolacom konaní nebola ani jedna zo strán plne úspešná /žalobca nebol úspešný so svojím odvolaním proti zamietnutí zvyšnej časti svojej žaloby a žalovaný so svojím odvolaním do výšky splátok priznaných plnení/ a preto odvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo. 19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .