Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/69/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr. Jozefa Škraba a JUDr. Romana Tótha, v právnej veci žalobcu: CRIF - Slovak Credit Bureau, s. r. o., IČO: 35 886 013, Mlynské nivy 14, 821 09 Bratislava, v konaní zastúpený Havel, Holásek & Partners s. r. o., advokátska kancelária, Žižkova 7803/9, Bratislava - mestská časť Staré mesto 811 02, proti žalovanej: L. M., O.. X.X.XXXX, V. N.Ň. XX, XXX XX N. O. X., o zaplatenie 732,19 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 25C/401/2015-53 zo dňa 29.2.2016, jednohlasne takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.

Žalovaná má voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) žalobu zamietol a náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia aplikujúc ustanovenia § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa, § 48 ods. 1, 2 a § 457, všetko Občianskeho zákonníka a § 497, § 502 ods. 1, § 504, všetko Občianskeho zákonníka, s poukazom na ustanovenia § 100 ods. 1, 2a § 107 ods. 1, všetko Občianskeho zákonníka, uzavrel, že súdy vo viacerých svojich rozhodnutiach judikovali, že všetky spotrebiteľské zmluvy, vrátane tých, ktoré boli uzatvorené podľa Obchodného zákonníka, majú občianskoprávny charakter. Ak by z pôsobnosti § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka mali byť vyňaté niektoré typy spotrebiteľských zmlúv, zákonodarca by to explicitne upravil. Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka sleduje vylúčenie dopadu nepriaznivejšieho právneho následku na spotrebiteľa oproti výsledku, ktorý dopadá na spotrebiteľa podľa „tohto“ zákona, pričom je logické, že zákonodarca tým rozumel Občiansky zákonník. Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka treba podľa súdu prvej inštancie vykladať tak, že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútu súkromného práva (teda aj odstúpenie od zmluvy), sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije obchodné právo, ak by sa aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky postavenie spotrebiteľa, oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. Napokon, nejasnosti v tomto smere už odstránil zákon č. 102/2014 Z. z., ktorý doplnil § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka o následnú vetu: „Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva“. Keďže k tomuto ustanoveniu neexistujú prechodné ustanovenia, je podľa súdu prvej inštancie, potrebné ho aplikovať od účinnosti spomínaného zákona, a to aj na skôr vzniknuté právne vzťahy. Tento záver totiž vyslovil Najvyšší súd SR v rozhodnutí 3MCdo 12/2014 zo dňa 21.4.2015, vychádza z občianskoprávneho charakteru spotrebiteľskej zmluvy a skutočnosti, že úprava odstúpenia od zmluvy podľa Občianskeho

zákonníka je pre spotrebiteľov výhodnejšia, ako úprava v Obchodnom zákonníku. S poukazom na § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, sa pre tento inštitút použije § 48 Občianskeho zákonníka.

3. Podľa Občianskeho zákonníka sa zmluva zrušuje s účinkami od začiatku (ex tunc; § 48 ods. 2), a tým zanikajú práva a povinností zo zmluvy. Momentom odstúpenia od zmluvy vznikajú práva a povinností z porušenia práva (bezdôvodné obohatenie, náhrada škody). Účastníci zrušenej zmluvy si majú navzájom vrátiť už vykonané plnenia (§ 457 Občianskeho zákonníka).

4. Následne súd prvej inštancie aplikujúc ustanovenia § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1 a § 54 ods. 1, všetko Občianskeho zákonníka, mal v predmetnom konaní za to, že medzi účastníkmi bola uzatvorená spotrebiteľská zmluva o úvere, na základe ktorej bolo žalovanej poskytnuté plnenie, ktoré mala v súlade so zmluvnými podmienkami vrátiť. Z dôvodu, že tak žalovaná neurobila, žalobca odstúpil od zmluvy, čím sa zmluva zrušila od počiatku v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Zrušením zmluvy od počiatku potom vznikla žalovanej povinnosť vrátiť žalobcovi to, čo od neho dostala. Žalobca podľa súdu prvej inštancie nemá nárok na plnenie zo zmluvy od ktorej odstúpil, ale na vydanie bezdôvodného obohatenia zo strany žalovanej. Okresný súd zároveň vzhľadom na znenie § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa, musel z úradnej moci prihliadnuť na možné premlčanie nároku žalobcu. Keďže k odstúpeniu od zmluvy došlo dňa 26.2.2013, dvojročná premlčacia lehota žalobcovi uplynula dňa 27.2.2015. Vzhľadom k tomu, že žaloba bola podaná dňa 5.10.2015, súd nárok žalobcu v celom rozsahu ako premlčaný, zamietol.

5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. ods. 1 O.s.p., keď žalobca bol v konaní neúspešný, trovy konania mu teda nepatria a žalovanej trovy konania nevznikli.

6. Proti tomuto rozsudku podal v celom rozsahu žalobca včas odvolanie, v ktorom poukázal na skutočnosť, že v čase, keď právny predchodca žalobcu - spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a.s., odstúpila od zmluvy (rok 2013), na predmetný vzťah sa vzťahovali ustanovenia Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov. Konkrétne ide o ustanovenie § 506 Obchodného zákonníka upravujúce možnosť odstúpenia od zmluvy v spojením s § 387 a nasl. Obchodného zákonníka upravujúce premlčanie, podľa ktorého na daný vzťah (aj na odstúpenie od zmluvy), sa vzťahovala 4-ročná premlčacia doba. Zároveň žalobca uviedol, že odstúpenie od zmluvy, posudzované podľa Obchodného zákonníka, má iné účinky, ako odstúpenie od zmluvy posudzované podľa Občianskeho zákonníka s poukazom na ustanovenie § 392 Obchodného zákonníka. Ďalej odvolateľ poukázal na to, že použitím ustanovení o bezdôvodnom obohatení, konkrétne § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, prvoinštančný súd nesprávne právne vec posúdil, keď zároveň dal do pozornosti, že predmetná pohľadávka nespĺňala ani len náležitosti bezdôvodného obohatenia vymenované v § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

7. Následne poukazujúc na ustanovenie § 2 ods. 1, 2, § 6 ods. 1, § 7 ods. 1, všetko zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ako aj na to, že dňa 1.3.1995 udelila Národná banka Slovenska bankové povolenie spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a.s., s ktorou žalovaná uzatvorila dňa XX.XX.XXXX Zmluvu o osobnom účte, kedy následne bolo žalovanej poskytnuté povolené prečerpanie, bola táto povinná dňom vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, t. j. dňa 26.2.2013 uhradiť celú pohľadávku, t. j. 777,99 eur, ktorá vznikla zo zmluvy. Na základe vyššie uvedeného je podľa žalobcu zrejmé, že v danom prípade neide o prípad bezdôvodného obohatenia žalobcu, a z toho dôvodu nie je podľa neho podľa neho možné použiť ustanovenia § 107 Občianskeho zákonníka o premlčaní, týkajúce sa bezdôvodného obohatenia. Žalobca si zároveň dovolil poukázať na dokument odstúpenia od zmluvy zo dňa 26.2.2013, z ktorého vyplýva, že Slovenská sporiteľňa, a.s odstúpila od zmluvy, t. j. zastavila žalovanej poskytovanie ďalšieho povoleného prečerpania a zároveň vyhlásila mimoriadnu splatnosť už vyčerpaného povoleného prečerpania. Na základe vyššie uvedeného, aplikujúc ustanovenia § 41 ods. 2 O.s.p. je podľa žalobcu zrejmé, že daný právny vzťah nie je možné posudzovať podľa ustanovení o bezdôvodnom obohatení s aplikáciou dvojročnej premlčacej dobe.

8. Ďalej podľa žalobcu nie je možné ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. použiť, pretože ide o úpravu hmotnoprávnu, ktorá sa v konaniach začatých pred nadobudnutím účinnosti ustanovenia § 5b, nemôže použiť, a to s ohľadom na zákaz retroaktivity a princíp právnej istoty účastníkov. Podľa názoru žalobcu, s ohľadom na skutočnosť, že v konaní nikto platne nevzniesol námietku premlčania, nemá súd premlčanie skúmať, nakoľko na takýto postup nie je žiaden právny zákon. Žalobca mal za to, že aplikáciou § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., došlo k porušeniu jedného zo základných princípov právneho

štátu - princípu nestrannosti súdu. Súd nemôže v súdnom konaní jednostranne zvýhodniť dlžníka - spotrebiteľa. Na nesúlad predmetného zákonného ustanovenia § 5b so základným právom účastníka konania na súdnu ochranu, poukázal Okresný súd Košice, ktorý sa na Ústavnom súde Slovenskej republiky domáha vyslovenia nálezu, podľa ktorého § 5b nie je v súlade s článkom 1 ods. 1 a článkom 46 ods. 1 Ústavy SR. V súvislosti s vyššie uvedeným § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v spojení s právnym názorom obsiahnutom v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.4.2015, sp. zn. 3MCdo/12/2014, mal žalobca za to, že tento právny názor je, bez akýchkoľvek pochybností, nesprávny a z ústavnoprávneho hľadiska neudržateľný, nakoľko bezprecedentným spôsobom ignoruje všeobecne platný zákaz retroaktivity právnych noriem, a tým narušuje právny inštitút účastníkov súkromnoprávnych vzťahov a neprípustným spôsobom zasahuje do už nadobudnutých práv a nárokov. Pri tejto príležitosti si taktiež dovoliť dať súdu do pozornosti skutočnosť, že tento rozsudok NS SR bol zo strany žalobcu napadnutý sťažnosťou na Ústavnom súde Slovenskej republiky pre porušenie základných práv a slobôd. Toto konanie je vedené na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 9831/2015 a zatiaľ nebolo ukončené. Podľa žalobcu zákonodarca k legislatívnej zmene § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka zaviedol zákon 102/2014 Z. z., nevyslovil prostredníctvom prechodných ustanovení žiadnu explicitnú výnimku zo zákazu retroaktivity, potom sa všetky právne vzťahy vzniknuté pred účinnosťou predmetnej novely mali spravovať dovtedy platnou úpravou § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka, v zmysle ktorej sú vzťahy vyplývajúce z úverovej zmluvy absolútnymi obchodnými vzťahmi, ktoré sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov ustanoveniami Obchodného zákonníka. Skutočnosť, že zákonodarca v súvislosti s novelizáciou § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka nevyslovil v prechodných ustanoveniach žiadnu výnimku z princípu zákazu retroaktivity, nie je podľa žalobcu náhodná. Z ústavnoprávneho hľadiska je totiž vylúčené zmeniť vo vzťahu k právnym vzťahom, ktoré vznikli pred účinnosťou dotknutej právnej úpravy režim pôsobnosti Obchodného zákonníka a odo dňa nadobudnutia účinnosti novely bez ďalšieho uprednostniť ustanovenia Občianskeho zákonníka, pretože by sa významným spôsobom zasiahlo do už nadobudnutých práv a povinností a tiež do legitímnych očakávaní dotknutých subjektov práva. S ohľadom na platnú právnu úpravu sa právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou vyplývajúci zo zmluvy, podľa žalobcu spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka, ktoré je potrebné aplikovať vo vzťahu k posúdeniu premlčania žalovaného nároku. Žalobca mal za to, že na tomto závere nič nemení ani vecne nesprávne rozhodnutie Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 3MCdo 12/2014, ktoré v záujme domnelej ochrany spotrebiteľa bezprecedentným spôsobom zasahujú do právnej istoty účastníkov súkromnoprávnych vzťahov, keď ignorujúc všeobecne platný zákaz retroaktivity právnych predpisov zasahuje do právnych nárokov.

9. Poukazujúc na uvedené žalobca v rámci svojho odvolacieho petitu navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná mu náhradu trov, vrátane trov odvolacieho konania, eventuálne rozsudok súdu prvej inštancie zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

10. Žalovaná sa k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

11. Odvolací súd v zmysle § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku, prejednal vec podľa Občianskeho súdneho poriadku. Podľa tohto ustanovenia, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Civilný sporový poriadok nadobudol účinnosť 1.7.2016 a odvolanie žalobcu bolo podané pred týmto dátumom. V prípade žalobcu ide teda o právo na prejednanie odvolania, ktoré mu vzniklo podľa doterajších právnych predpisov, a teda z hľadiska princípu legitímneho očakávania i jej právnej istoty, je treba jeho odvolanie prejednať podľa právnej úpravy účinnej v čase, kedy toto bolo podané. V podmienkach právneho a demokratického štátu, majú právne normy pôsobiť zásadne do budúcnosti. Princíp právnej istoty je nepochybne neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu zaručeného v článku 1 ods. 1 Ústavy SR. Súčasťou princípu právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, je aj zákaz retroaktivity, t. j. zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov. Pokiaľ niekto konal a postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia. Neskorší právny predpis nemôže ukladať povinnosti, resp. meniť právny status subjektu práva spätným pôsobením právneho predpisu, ktorý v čase jeho konania neexistoval a ktorého právnu úpravu nemohol poznať. Subjekt práva už nemôže plniť svoje práva a právne postavenie nadobudnuté v minulosti.

12. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 O.s.p., vzhľadom na včas podané odvolanie žalobcu, postupom podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal jej preskúmania bez nariadenia pojednávania, nakoľko nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, a ani to nevyžadoval dôležitý verejný záujem s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu, ako aj na príslušnej webovej stránke súdu a dospel k záveru, že odvolaniu žalobu nie je možné priznať úspech.

13. Z obsahu spisu okrem iného vyplýva, že dňa XX.XX.XXXX došlo medzi právnym predchodcom žalobcu Slovenskou sporiteľňou a.s. a žalovanou, k uzavretiu zmluvy o osobnom účte č. XXXXXXXXXX/ XXXX, ktorého predmetom bolo zriadenie bežného účtu žalovanej u právneho predchodcu žalobcu a poskytnutie povoleného prečerpania do výšky 500,- eur tak, ako to vyplýva z oznámení o poskytnutí povoleného prečerpania z rovnakého dňa. Listom zo dňa 26.2.2013 Slovenská sporiteľňa a.s. odstúpila od zmluvy, na základe ktorej bol žalovanej zriadený účet, ako aj od zmluvy, na základe ktorej jej bolo poskytnuté povolené prečerpanie k bežnému účtu, s účinnosťou ku dňu doručenia tohto oznámenia s tým, že zároveň vyhlásila mimoriadnu splatnosť tohto povoleného prečerpania.

14. Dňa 27.3.2013 bola medzi Slovenskou sporiteľňou a.s. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom, uzatvorená zmluva o postúpení pohľadávok, pričom predmetom postúpenia bola okrem iného, aj pohľadávka voči žalovanej.

15. Žalobca v odvolaní poukázal na to, že vzťah medzi stranami sporu, je vzťahom obchodnoprávnym, preto sa naň budú primerane vzťahovať ustanovenia Obchodného zákonníka.

16. Odvolací súd uvádza, že otázka právneho režimu tzv. „absolútnych obchodných záväzkových vzťahov“, resp. „absolútnych obchodov“ (kam nesporne patrí i zmluva o bežnom účte) uzatváraných dodávateľom so spotrebiteľom, bola v minulosti riešená zo strany súdov nejednotne. Možno však konštatovať, že postupne sa názory súdov v takýchto prípadoch prikláňali k postupu, aký zvolil v prejednávnej veci okresný súd, t. j. k aplikácii Občianskeho zákonníka. Zásadný vplyv na odstránenie tejto nejednotnosti malo prijatie zák. č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovanie služieb na základe zmluvy uzatvorenej na diaľku, alebo zmluvy uzatvorenej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým s účinnosťou od 1.5.2014 došlo (okrem iného) i k zmene, resp. doplneniu ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka o tretiu vetu, ktorá znie: „na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prenosne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy Obchodného práva“. Keďže uvedený právny predpis, ktorým došlo k tejto zmene, nemá prechodné ustanovenia, Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 21.4.2015 sp. zn. 3MCdo 12/2014 vyslovil právny názor, že toto ustanovenie sa od svojej účinnosti vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. S týmto právnym záverom Najvyššieho súdu SR sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje.

17. Nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva je zmluvou typovou, a že žalovaná nepoužila predmet plnenia na podnikanie. Rovnako by nemali existovať pochybnosti, že pôvodný veriteľ je podnikateľom a predmet konania sa týka jeho podnikateľskej činnosti. Postúpením pohľadávky sa povaha predmetnej právnej veci ako spotrebiteľskej, nezmenila.

18. S účinnosťou novely Občianskeho zákonníka, vykonanej zákonom č. 150/2004 Z. z., sa od 1.4.2004 posilnila právna ochrana aj na vzťahy spred účinnosti, teda aj na predmetnú právnu vec.

19. Poukazujúc na ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou, sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa, ako aj na ustanovenie § 879f ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého spotrebiteľské zmluvy podľa § 52, uzavreté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, sa musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a § 54 tohto zákona, ak nie sú dané do súladu s týmito ustanoveniami, sú neplatné po uplynutí 3 mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona, niet žiadneho dôvodu pochybovať, aby na predmetnú právnu vec spotrebiteľskej povahy, nemala dopadať právna ochrana vyplývajúca z ustanovenia § 54 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd považuje spotrebiteľské zmluvy vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy o bežnom účte fyzickej osoby, za typické občianskoprávne vzťahy.

20. Odstúpenie od zmluvy predstavuje jednostranný, adresovaný právny úkon, pri ktorom sa žiadne osobitné náležitosti nevyžadujú (aplikujú sa všeobecné ustanovenia o právnych úkonoch), ktorý sa stáva účinným tým, že dôjde do dispozičnej sféry adresáta (teda druhej strane, ktorej je určené). Ustanovenia Občianskeho zákonníka neukladajú povinnosť odstupujúcej zmluvnej strany uviesť dôvod odstúpenia. Aby nastúpili účinky zamýšľané s odstúpením od zmluvy, je nutné aplikovať ustanovenie § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pre odstúpenie od zmluvy v občianskoprávnych vzťahoch v zmysle § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že odstúpením od zmluvy sa zmluva zrušuje od počiatku (ex tunc), ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak. Doručenie odstúpenia od zmluvy druhej zmluvnej strane má teda za následok, že zmluva sa ruší so spätnou účinnosťou, t. j. zrušuje sa od počiatku, a to bez toho, aby zmluvná strana, ktorej je odstúpenie od zmluvy adresované, dala k tomuto právnemu úkonu súhlas. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie, že na odstúpenie od zmluvy a na posúdenie následkov tohto právneho úkonu, je potrebné aplikovať ustanovenia § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom právnym následkom je povinnosť účastníkov zmluvy vrátiť druhému všetko, čo od neho dostal (§ 457 Občianskeho zákonníka), a teda žalovanej vznikla povinnosť vrátiť (vydať) plnenie žalobcovi na základe zmluvy, od ktorej bolo odstúpené z titulu bezdôvodného obohatenia.

21. Odvolací súd nijako nepopiera argumenty, že úver je absolútnym obchodom, a že na úver dopadá tretia časť Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy. Predmetná vec je však o spotrebiteľskej zmluve, ide o vzťahy medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu. Teda ide o typický občianskoprávny vzťah. Úverovanie spotrebiteľov patrí medzi najfrekventovanejšie občianskoprávne vzťahy.

22. Čo sa týka právnej úpravy odstúpenia od zmluvy, táto bola obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch, a to v Obchodnom a Občianskom zákonníku. Ustanovenie § 349 ods. 1, v spojení s § 351 ods. 1 Obchodného zákonníka umožňuje, aby sa určité ustanovenia mohli podľa prejavenej vôle strán alebo vzhľadom na svoju povahu, trvať aj po ukončení zmluvy. Pri úverovej zmluve ustanovenie § 506 Obchodného zákonníka umožňovalo veriteľovi odstúpiť od zmluvy, ak bol dlžník v omeškaní s vrátením viac, než 2 splátok, alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace a požadovať od dlžníka vrátenie dlžnej sumy s úrokmi. Na rozdiel od uvedeného, Občiansky zákonník s odstúpením od zmluvy v ustanovení § 48 ods. 2, v zásade spája aj zrušenie, a to s účinkami od začiatku. Zákonná úprava odstúpenia od zmluvy v Občianskom zákonníku je teda pre žalovanú ako spotrebiteľa, výhodnejšia a tejto výhodnejšej úpravy sa žalovaná vzdať nemohla. Aj keď ustanovenie § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka umožňuje účastníkom zmluvy dohodnúť sa na inom zrušení zmluvy, než od jej začiatku, pri spotrebiteľskom vzťahu táto možnosť je výrazne obmedzená v ustanovení § 54 Občianskeho zákonníka. Podľa tohto ustanovenia, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou, sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Akákoľvek dohoda posúvajúca moment zrušenia zmluvy na iný termín, než od začiatku, vzhľadom na následky tohto jednostranného právneho úkonu, bez akýchkoľvek pochybností zmluvné postavenie žalovanej zhoršuje.

23. Správnosť záveru o potrebe aplikácie občianskoprávnej úpravy odstúpenia od zmluvy vyplýva tiež z ustanovenia § 5 zákona číslo 258/2001 Z. z.. V poznámke 9 k tomuto ustanoveniu je uvedený odkaz priamo na ustanovenie § 48 Občianskeho zákonníka.

24. Obdobná situácia existuje aj pri právnej úprave premlčania. pri právach vzniknutých odstúpením od zmluvy, určuje v ustanovení § 397 4-ročnú premlčaciu dobu. Na rozdiel od tejto úpravy, je pri nároku na vydanie plnenia bezdôvodného obohatenia vzniknutého odstúpením od zmluvy stanovená v Občianskom zákonníku 2-ročná subjektívna premlčacia doba (§ 107 ods. 1) a 3-ročná subjektívna premlčacia doba (§ 107 ods. 2). Táto výhodnejšia právna úprava premlčania v Občianskom zákonníku je dôvodom, prečo sa jej žalovaná vzdať nemôže.

25. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 28.5.2015, vydaným vo veci 8MCdo 13/2014, ktorým bolo zamietnuté mimoriadne dovolanie Generálneho prokurátora, skonštatoval, že aj bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka Generálneho prokurátora o tom, že premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného, a nie Občianskeho zákonníka, je zrejmé, že ak by Najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky a vec vrátil súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie, musel by súd prvej inštancie vziať zreteľ na ustanovenie § 5b zákona číslo 250/2007 Z. z., pričom by ako orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy, bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Malo by sa tiež zohľadniť ustanovenie § 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva. Právne predpisy, ktorých súčasťou sú obe tieto ustanovenia, nemajú prechodné ustanovenia, to znamená, že sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred účinnosťou týchto právnych predpisov. Z vyššie uvedených ustanovení vyplýva, že v prípade zrušenia rozsudkov napadnutých mimoriadnym dovolaním, by súd prvej inštancie posudzoval plynutie premlčacej doby podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho by rozhodol tak, ako v rozsudku, ktorý Generálny prokurátor navrhuje zrušiť. Vychádzajúc z tohto rozsudku Najvyššieho súdu SR, aj ustanovenie § 48 Občianskeho zákonníka upravujúce odstúpenie od zmluvy, sa vzťahuje na právne vzťahy založené pred 1.4.2015.

26. Je pravdou tak, ako to uvádzal žalobca v podanom odvolaní, že povinnosť súdu prihliadať ex offo na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, sa na prvý pohľad môže javiť ako kontraverzná vo vzťahu k zásade rovnosti účastníkov konania. Nie je však možné konštatovať, že aplikáciou ustanovenia § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa, reálne dochádza k narušeniu rovnosti účastníkov, pretože takáto právna úprava prispieva práve k docieleniu rovnosti účastníkov, ide o vyvažovanie postavenia spotrebiteľa dodávateľa v konaní pred súdom, pretože spotrebiteľ je v porovnaní s dodávateľom, v záväzkovom vzťahu založenom spotrebiteľskou zmluvou slabšou stranou. Je to práve dodávateľ, ktorý v rámci záväzkového vzťahu dominuje nad spotrebiteľom, súdu na rozhodnutie predkladá vec s oslabeným právom a spolieha sa na nízku osvetu spotrebiteľa.

27. Komisia pre posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a nekalých obchodných praktík predávajúcich, v odpovedi na žiadosť Krajského súdu v Prešove o spoluprácu v rámci konania 6Co/213/2015 zo dňa 23.3.2016 uviedla, že motiváciou prijatia ustanovenia § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa, boli predovšetkým zásadné poznatky z aplikačnej praxe zameranej na cielené porušovanie práv spotrebiteľov využívaním súdneho procesu a nespôsobilosťou spotrebiteľov brániť svoje práva. Zákonodarstvo sledovalo aj vysoký záujem na ochranu spotrebiteľa (článok 169 Zmluvy o fungovaní EÚ, článok 38 Charty základných práv Európskej únie). Komisia má za to, že uvedené ustanovenie je plne v súlade s Ústavou SR a má ambíciu ochrániť práva spotrebiteľov pred ich porušením, pričom za najdôležitejší aspekt je potrebné považovať jeho prevenčnú funkciu (eliminovanie nápadu premlčaných vecí a nepriznávanie zlomyseľne uplatňovaných premlčaných pohľadávok).

28. Odvolací súd vo vzťahu k nazeraniu súdov SR na ustanovenie § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa poukazuje na niektoré rozhodnutia, keď podľa rozsudku Krajského súdu v Trenčíne vo veci sp. zn. 6Co/17/2015 súd nenarušil rovnosť účastníkov konania, je totiž vecou veriteľa, aby si chránil svoje záujmy a nespoliehal sa na právnu nevedomosť účastníka v postavení spotrebiteľa, v dôsledku ktorej sa nedovolá premlčania. Obdobne vo veci Krajského súdu v Žiline vedenej pod sp. zn. 6Co/261/2015 tento, pokiaľ ide o návrh na iniciovanie konania pred Ústavným súdom SR vo veci súladu ustanovenia § 5b zákona číslo 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa s Ústavou SR, ani tomuto krajský súd nevyhovel, keďže nevidel pre takýto postup dôvod; mal za to, že tu neexistuje ústavnoprávny rozpor, pričom v podrobnostiach poukázal na vyššie formulovaný výklad. Obzvlášť poukázal na nedôvodné tvrdenie žalobcu o porušení princípu právnej istoty, ak tento účastník musel mať vedomosť, že podáva na súd návrh na priznanie premlčanej pohľadávky.

29. Poukazujúc na vyššie uvedené, preto ani argumentácia žalobcu v podanom odvolaní, vzťahujúca sa k aplikácii ustanovenia sa k ex offo aplikácii ustanovenia 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa súdom prvej inštancie, neobstojí.

30. Rovnako oporu vo vykonanom dokazovaní nemá tvrdenie žalobcu, podľa ktorého odstúpenie od zmluvy zo dňa 26.2.2013 predstavuje z hľadiska jeho obsahu úkon, ktorým právny predchodca žalobcu vyhlásil mimoriadnu splatnosť už vyčerpaného povoleného prečerpania. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti a odstúpenie od zmluvy, sú 2 rozdielne právne inštitúty, čo právnemu predchodcovi žalobcu ako banke dlhodobo pôsobiacej na trhu poskytovania úverov, muselo byť známe, najmä ak samotný právny predchodca žalobcu vo svojich Všeobecných obchodných podmienkach pri porušení akejkoľvek zmluvnej povinnosti alebo zmluvného dojednania zo strany klienta, rozlišoval medzi vyhlásením

mimoriadnej splatnosti úveru, vypovedaním zmluvy o úvere a odstúpením od zmluvy, čo nepochybne vyplýva z bodu 7.6 Všeobecných obchodných podmienok, označeného ako Prípady porušenia. Právny predchodca žalobcu v tomto písomnom podaní zo dňa 26.2.2013, označenom ako Odstúpenie od zmluvy (č. l. 33 spisu), bez akýchkoľvek pochybností odstúpil od zmluvy o bežnom účte a od zmluvy, na základe ktorej bolo žalovanej poskytnuté povolené prečerpanie.

31. Odvolací súd pripomína judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej je spotrebiteľ pri uzatváraní zmluvy v nevýhodnejšom postavení tak z dôvodu sťaženej vyjednávacej pozície, ako aj z dôvodu informovanosti (C-240/98 až C-244/98 Oceáno Grupo Editoriale, C. Mostaza Claro, C-76/10 Pohotovosť a iné).. Niet dôvodu nechrániť dobromyseľnosť spotrebiteľov vychádzajúcu z dôvery v objektívne občianske právo a prehnane chrániť dodávateľa, ktorý sám zmluvu koncipoval, resp. postupníka jeho pohľadávky a odsúval uplatnenie práva na súde.

32. Ako už bolo konštatované, zákonným dôsledkom odstúpenia od spotrebiteľskej zmluvy v súlade s ustanovením § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka, je jej zrušenie od začiatku, čím sa zároveň zrušujú ustanovenia zmluvy upravujúce úrok za poskytnutie úveru a úrok z omeškania. Účinným odstúpením od zmluvy nastupuje režim bezdôvodného obohatenia upravený v ustanovení § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Právny predchodca žalobcu od zmluvy odstúpil podaním zo dňa 26.2.2013 doručeným žalovanému dňa 29.2.2013 (objektívne doručenie v zmysle článku 10.3 Všeobecných obchodných podmienok sa považovala zásielka za doručenú v tuzemsku tretí deň po jej odoslaní a v cudzine siedmy deň po jej odoslaní). Dňom 29.3.2013 sa stalo odstúpenie od zmluvy účinným a v ten deň už žalobca mal vedomosť o tom, že k bezdôvodnému obohateniu došlo a kto sa na jeho úkor obohatil. Od uvedeného momentu začala žalobcovi plynúť 2-ročná premlčacia doba stanovená v § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia. Keď žaloba vo veci bola podaná až po uplynutí 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby, t. j. dňa 5.10.2015, súd prvej inštancie správne prihliadol ex offo na premlčanie a žalobu žalobcu zamietol.

33. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd považoval odvolacie námietky žalobcu za nedôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

34. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ustanovení § 396 ods. 1 CSP, v spojení s § 262 ods. 1 CSP, keď žalovaná ako plne úspešná účastníčka odvolacieho konania, má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 % s tým, že o samotnej výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom (§ 262 ods. 2 .

35. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .