Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5S/26/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove sudkyňou JUDr. Evou Slávikovou v právnej veci žalobcu S. L. U. - Q.-L., so sídlom Q. č. XXX/X, P., právne zastúpeného JUDr. Dušanom Remetom, advokátom, so sídlom Masarykova č. 2, Prešov, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8 - 10, Bratislava, za účasti J. L. Z. - B., bytom X.L. č. X/XX, XXX XX R., U. D., právne zastúpenej JUDr. Dušanom Remetom, advokátom, so sídlom Masarykova č. 2, Prešov, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej č. 15518-2/2014-BA zo dňa 28.januára 2014 na základe správnej žaloby v sociálnych veciach takto

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a.

N e p r i z n á v a účastníkom nárok na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

I.

1. Z obsahu administratívneho spisu žalovanej správny súd zistil, že v dňoch 06.03.2013, 08.03.2013, 11.03.2013, 12.03.2013 a 16.04.2013 vykonala Sociálna poisťovňa, pobočka B. (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) u žalobcu vonkajšiu kontrolu odvodu poistného na sociálne poisťovne a príspevku na starobné dôchodkové sporenie a kontrolu plnenia povinnosti zamestnávateľa podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov za obdobie od 01.07.2011 do 31.12.2012. O výsledku tejto kontroly bol spísaný Protokol č. XXX-XXX-AGXX/XXXX-XXX zo dňa 16.04.2013. Protokol bol prerokovaný dňa 16.04.2013 so splnomocneným zástupcom žalobcu I.. L. J..

2. Správny súd ďalej z obsahu administratívneho spisu žalovanej zistil, že dňa 06.03.2013 v rámci vykonávania vonkajšej kontroly prvostupňovým správnym orgánom sa uskutočnilo pracovné stretnutie so splnomocneným zástupcom žalobcu I.. L. J. a zamestnancami poverenými vykonávať kontrolu a to v súvislosti s riešením prípadov zamestnávania osôb s bydliskom na území Poľskej republiky, ktorí sú zamestnaní u zamestnávateľa s registrovaným sídlom, resp. miestom podnikania na území Slovenskej republiky z dôvodu určenia uplatniteľnej legislatívy, ktorá sa má na fyzické osoby s bydliskom v Poľskej republike vzťahovať. Splnomocnený vedúci podniku zahraničnej osoby I.. L. J. poskytoval prvostupňovému správnemu orgánu súčinnosť a to pri zisťovaní podstatných údajov o žalobcovi ako zamestnávateľovi. Zo záznamu z tohto pracovného stretnutia zo dňa 06.03.2013 vyplýva, že skutočná adresa žalobcu J. XX, B., je virtuálnou adresou. Podklady k virtuálnej adrese boli predložené splnomocneným zástupcom. Riadiacou osobou je žalobca. Spoločné pracovné stretnutia so splnomocneným zástupcom sú realizované na adrese P., K. XXX (Hotel D.), kde sa nachádza kancelária splnomocneného zástupcu. Účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky, faktúry sú uchovávané na adrese splnomocnenca. Z tejto adresy sú vykonávané aj finančné

transakcie. Na území Slovenskej republiky vykonáva predmet činnosti a to doručovanie letákov podľa objednávky zmluvných partnerov. Žalobca riadi svoju spoločnosť z adresy svojho trvalého bydliska v Poľskej republike. Prácu prideľuje tak, že písomný rozpis zadávania prác zamestnancov nevyhotovuje, práce sú prideľované ústnou formou podľa požiadavky zadávateľa, kedy žalobca osloví potrebný počet zamestnancov a pridelí im prácu, určí im miesto výkonu práce i spôsob výkonu práce bez časového ohraničenia. Skutočné miesto výkonu práce jednotlivých zamestnancov nie je možné jednoznačne určiť, pretože výkon ich práce je viazaný na objednávku zadávateľa, ktorá nie je vopred plánovaná.

3. V administratívnom spise žalovanej sa nachádza Zmluva o zriadení registračného sídla a poskytovania služby VIRTUAL OFFICE uzavretá medzi poskytovateľom J. so sídlom J. XX, B., a objednávateľom S. L. U. - Q.-L. dňa 24.05.2011. Z článku 3 predmetnej zmluvy vyplýva, že poskytovateľ touto zmluvou zriaďuje v prospech objednávateľa registračné sídlo v dohodnutých priestoroch (J. XX, B.) a to výlučne za účelom poskytovania služby VIRTUAL OFFICE. Žalobca ako objednávateľ prijíma právo užívania priestorov výlučne za vyššie uvedeným účelom. Táto zmluva sa uzatvára za účelom určenia miesta podnikania zahraničnej osoby.

4. Na podklade týchto zistených skutočností prvostupňový správny orgán vydal dňa 22.08.2013 rozhodnutie č. XXXXX-X/XXXX-B. podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákona“), ktorým rozhodol, že zamestnancovi žalobcu J. L. Z. - B. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa 30.06.2013. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca ako zamestnávateľ a J. L. Z. - B. ako zamestnanec.

II.

5. O odvolaní žalobcu a zamestnanca J. L. Z. - B. rozhodla žalovaná napadnutým rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 28.01.2014 podľa §179 ods. 1 písm. b/ zákona, ktorým odvolanie žalobcu a účastníčky konania zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila.

6. Rozhodnutie odôvodnila tým, že napadnutým rozhodnutím prvostupňový správny orgán ako orgán príslušný podľa ust. § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch rozhodol tak, že pani J. L. Z. B., zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi zamestnávateľa S. L. U. - Q. - L. dňa 30.06.2013 podľa slovenskej legislatívy. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca a J. L. Z. - B. odvolanie v zákonom ustanovenej lehote. V odvolaní namietali nezákonnosť rozhodnutia a poukázali na neúplné zistenie skutočného stavu veci a nesprávne právne posúdenie. Sú toho názoru, že rozhodnutie je nezákonné aj z dôvodu, že nebolo vydané v zákonom stanovenej lehote 60 dní odo dňa podania prihlášky (registračného listu) zamestnanca v roku 2011. Poukázala na definíciu zamestnanca podľa Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004, ako aj na definíciu zamestnanca podľa zákona č. 311/2001 a zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Namietli porušenie princípu rovnakého zaobchádzania, pretože ide o celoslovenský diskriminačný postup voči zamestnancom, ktorí sú občanmi Poľskej republiky. Iní zamestnanci, ktorí vykonávajú tú istú prácu, za tých istých podmienok a vo vzťahu ku ktorým boli kontrolným orgánom predložené tie isté doklady sú zamestnanci, kde Sociálna poisťovňa rozhodla, že podliehajú slovenskej legislatíve ako legislatíve uplatniteľnej. Na základe pracovnej zmluvy zamestnanec vykonáva distribúciu reklamných letákov na území Slovenskej republiky. Počas kontroly bola Sociálnej poisťovni predložená pracovná zmluva, mzdový list, výplatné pásky a evidencia dochádzky. Tieto podklady, hoci boli riadne predložené, neboli podkladom rozhodnutia. Prvostupňový správny orgán vychádzal len z irelevantných skutočností. Uviedli, že všetky povinnosti zamestnávateľa si žalobca riadne plnil. Ďalej poukázali na skutočnosť, že na základe zákona nepatrí do kompetencie Sociálnej poisťovne vykonať kontrolu výkonu práce a pracovnoprávnych vzťahov. V tejto oblasti je kompetentný Inšpektorát práce, ktorý kontrolu aj vykonal a nezistil žiadne pochybenia alebo nedostatky. Na základe týchto skutočností prvostupňový správny orgán konal v rozpore s Nariadením a so zákonom.

7. Žalovaná uviedla, že ako odvolací orgán preskúmala napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a dospela k záveru, že toto rozhodnutie bolo vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou.

8. Citovala ust. § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c/, § 3 ods. 1 písm. a/, § 14 ods. 1 písm. a/, § 15 ods. 1 písm. a/, § 19 ods. 1 zákona a dôvodila, že podľa výpisu zo živnostenského registra Obvodného úradu P., č.živ.reg.: XXX-XXXXX je žalobcadržiteľom živnostenského oprávnenia od 01.06.2011 a stav doteraz trvá. J. L. Z. - B. ako zamestnanec bola vedená v Registri poistencov Sociálnej poisťovne od 01.07.2011. Od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.05.2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo dňa 14.06.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie Nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, zo dňa 21.03.1972. Od 01.05.2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu.

9. Dôvodila, že podľa článku 11 (3) (a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.

10. Podľa článku 13 (1) (a) základného nariadenia v znení účinnom od 28.06.2012 osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.

11. Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.

12. Argumentovala, že pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu, v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne zabezpečenie. Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 zo dňa 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu (v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte.

13. Uviedla, že Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS F., že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v

Poľskej republike. V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy za účelom správneho vykonania koordinačných nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS F. oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade Sociálna poisťovňa. Tieto skutočnosti oprávňujú Sociálnu poisťovňu vykonať kontrolu reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorú nevykonáva podľa zákona o sociálnom poistení, ale na základe kompetencií príslušnej inštitúcie na určovanie uplatniteľnej legislatívy.

14. Ďalej dôvodila, že jeden z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z praktickej príručky Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v iných nariadeniach Európskej únie však existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva.

15. Uviedla, že Súdny dvor Európskej únie vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06 termíny, na základe ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Podľa Súdneho dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné faktory, ako napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových, sa môžu zohľadniť tiež. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok. Tieto kritéria spravidla skúma inštitúcia v mieste bydliska na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. V rámci skúmania relevantných skutočností je potrebné preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti, miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov, a pod. Ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania.

16. Argumentovala, že prvostupňový správny orgán vykonal dňa 26.02.2013 kontrolu odvodov poistného a príspevkov a kontrolu plnenia povinností žalobcu ako zamestnávateľa podľa zákona, za obdobie od 01.07.2011 do 31.12.2012. Zamestnanci vykonávajúci kontrolu zistili, že na adrese uvedenej vo výpise zo Živnostenského registra sa nenachádza kancelária ani prevádzka zamestnávateľa. Do Sociálnej poisťovne sa dostavil na pracovné stretnutie splnomocnený vedúci podniku, o čom bol spísaný záznam č. XXXXX-X/XXXX-B. zo dňa 06.03.2013. Bolo zistené, že adresa žalobcu ako zamestnávateľa je virtuálnou adresou a pracovné stretnutia bývajú realizované v hoteli D., K. XXX, P.. V týchto priestoroch sa nachádzajú aj účtovné doklady žalobcu, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky a faktúry. Spoločnosť riadi žalobca z adresy svojho trvalého bydliska B. XX, B., U. republika. Konkrétny rozpis prác jednotlivým zamestnancom nebol ku kontrole predložený. Práce prideľuje svojim zamestnancom telefonicky podľa potreby, pričom výkon práce je určený bez obmedzenia. V deň kontroly nebolo možné zistiť počet zamestnancov, ktorí v daný deň vykonávajú činnosť na území Slovenskej republiky. Z výsledkov kontroly preto vyplýva, že sídlo žalobcu uvedené vo výpise zo Živnostenského registra nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti. Taktiež bolo preukázané na základe

kontroly, že zamestnanci žalobcu reálne nevykonávajú činnosť ako zamestnanci na území Slovenskej republiky, a preto nemôžu podliehať slovenským právnym predpisom. Kontrolou sa nepodarilo preukázať na základe relevantných skutočností, že na J. L. Z. - B. ako zamestnanca sa po 31.06.2013 vzťahuje slovenská legislatíva. Žalobca ako zamestnávateľ síce predložil formálne doklady, ako sú pracovná zmluva, mzdový list, výplatné pásky a evidencia dochádzky, nepredložil však doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnanca na určenom mieste v určený deň, napr. vyúčtovanie cestových nákladov alebo cestovné príkazy, z ktorých by bolo zrejmé, že účastníčka konania ako zamestnanec vykonávala prácu na určenom mieste. Z uvedených dôvodov prvostupňový správny orgán rozhodol, že J. L. Z. - B. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 30.06.2013 podľa slovenskej legislatívy.

17. Ďalej uviedla, že účastníčka konania ako zamestnancovi vystavila formulár PD A1 na obdobie od 01.06.2011 do 30.06.2013, t.j. na dobu určitú. Formulár bol vystavený v čase, kedy neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo preverené kontrolou reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na výsledky kontroly zameranej na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky vystavenie formulára PD A1 na obdobie po 30.06.2013 nie je opodstatnené. Na základe uvedených skutočností dospela k záveru, že J. L. Z. - B. ako zamestnancovi povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky zaniklo dňom 30.06.2013, t.j. dňom skončenia platnosti formulára PD A1.

18. Uviedla, že v súlade s článkom 13 (5) základného nariadenia sa zamestnanec J. L. Z. - B. bude po 31.05.2013 považovať za osobu, ktorá vykonáva všetky svoje činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba a ktorá získava celý svoj príjem v členskom štáte, ktorého legislatíva bola určená v súlade so základným nariadením v spojení s vykonávacím nariadením, t.j. v Poľskej republike.

19. Ďalej dôvodila, že konanie vo veciach sociálneho poistenia je osobitné konanie upravené v § 172 a nasl. ustanovení zákona. Konanie vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch je nedávkové konanie, ktoré vzhľadom na ust. § 184 ods. 8 zákona môže začať aj z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Podľa § 185 ods. 4 zákona konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon však nekonkretizuje o aký úkon má ísť, a preto je možné za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Rovnaký právny názor vyslovil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp.zn. 7Sžso/20/2010. Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, ktorá nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie, alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. Každé rozhodnutie je individuálnym právnym aktom, ktorý sa vzťahuje na konkrétnu vec a konkrétnu osobu. Štátna príslušnosť zamestnancov žalobcu nebola rozhodujúcim kritériom pri posudzovaní dôkazov a rozhodovaní vo veci sporného prípadu vzniku, resp. zániku povinného sociálneho poistenia týchto zamestnancov.

III.

20. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu č. XXXXX-X/XXXX-B. zo dňa 22.08.2013, ktoré žiadal zrušiť a vrátiť vec žalovanej na ďalšie konanie. Citoval bod 8, 11, 15, 17, čl. 1 písm. a/, čl. 2 bod 3 písm. a/, čl. 13 bod 3 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“), § 11 ods. 1 Zákonníka práce, § 4 a § 210 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Namietal, že rozhodnutia žalovanej, ako aj prvostupňového správneho orgánu sú nezákonné. Podľa najnovších požiadaviek zo strany Európskej únie by v každom členskom štáte mala verejná správa fungovať na princípe tzv. dobrej

správy. Tento princíp zahŕňa uplatňovanie viacerých zásad, ako je princíp viazanosti právom, ktorý vyžaduje, aby všetky správne rozhodnutia mali oporu v právnom poriadku a aby obsah rozhodnutí bol v súlade so zákonmi, ústavou a medzinárodným právom, rovnako aby nedochádzalo k zneužívaniu voľnej úvahy. Patria tam aj princípy rovnosti a zákazu diskriminácie, nestrannosti a objektivity, proporcionality (hľadať spravodlivú rovnováhu medzi cieľom a použitými prostriedkami) a právnej istoty zahŕňajúci aj ochranu práv nadobudnutých v dobrej viere a zákaz retroaktivity, princíp konania v primeranej lehote (povinnosť správnych orgánov konať svedomito, zodpovedne sa zaoberať každou vecou, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov), spoluúčasti a transparentnosti. Tieto princípy neboli v tomto prípade zo strany žalovanej dodržané.

21. Dôvod nezákonnosti rozhodnutia žalovanej je podľa názoru žalobcu v tom, že vydaním tohoto rozhodnutia bola porušená zásada dvojinštantnosti správneho konania, rozhodnutie je nepreskúmateľné a v celom rozsahu arbitrárne. Žalovaná v napadnutom rozhodnutí pojednáva o skutočnostiach, ktoré neboli predmetom dokazovania v prvostupňovom konaní a neboli súčasťou zisteného skutkového stavu. Žalovaná sa nevysporiadala s argumentáciou žalobcu uvedených v odvolaní a nad rámec dôvodov podaného odvolania a zisteného skutkového stavu zamietla jeho odvolanie z dôvodov a skutočností, ktoré boli po prvýkrát žalobcovi oznámené až v napadnutom rozhodnutí. V tomto smere bolo žalobcovi odobraté právo brániť sa proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorým sa rozhodlo o jeho právach a povinnostiach de facto po prvýkrát na podklade nových skutočností a dôvodov a bez možnosti vyjadriť sa k novým dôvodom. Tento postup zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovanej, lebo správny orgán rozhodoval na základe skutočností, ktoré v konaní neboli zisťované, prípadne zistené v rozpore so zákonom alebo ak nie je zrejmé, či boli dôkazy vykonané. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Sžo 12/2009.

22. Ďalej poukázal aj na list žalovanej - Oznámenie týkajúce sa spoločností, ktoré na území Slovenskej republiky vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy zo dňa 25.07.2013, v ktorom žalovaná informuje príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS, Department Ubezpieczen i Sladek) o tom, že zamestnanci žalobcu a ďalších vybraných zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom a o tom, že v prípade podania odvolania zo strany žalobcu a ďalších zamestnávateľov tieto zamietne a potvrdí rozhodnutia svojich organizačných zložiek. Z uvedeného je zrejmé, že zo strany žalovanej došlo takýmto spôsobom už vopred k prejudikovaniu rozhodnutí žalovanej a jej organizačných zložiek o tom, že zamestnanci žalobcu v a ďalších označených zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom bez toho, aby vzala do úvahy zistený skutkový stav a argumentáciu žalobcu a ďalších zamestnávateľov. Žalovaná zaškatuľkovala žalobcu ako zamestnávateľa do kategórie tzv. schránková firma a ďalej sa už nezaoberala individuálnymi okolnosťami a zisteniami, z ktorých vyplýva, že žalobca v nie je žiadnou schránkou firmou, ale riadne v Slovenskej republike podniká.

23. Poukázal na skutočnosť, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu bolo vydané v rozpore s ust. § 210 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, pretože nebolo vydané v zákonnej lehote, ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky (registračného listu) zamestnanca v roku 2011. V tomto smere považuje za zrejmé, že aj ak by došlo (v rozpore so zákonom) k posunutiu okamihu začatia konania na deň ukončenia kontroly (12.03.2013), ktorú u žalobcu vykonala žalovaná prostredníctvom svojej organizačnej zložky, aj v takom prípade by bolo rozhodnutie vydané po zákonnej lehote. Argument o začatí plynutia lehoty od prvého úkonu správneho orgánu, ktorým bolo doručenie rozhodnutia považuje za arbitrárny a neudržateľný. Prvostupňový správny orgán bol v danej veci povinný rozhodnúť najneskôr do 60 dní od začatia konania. Uvedenú lehotu bolo možné predĺžiť iba z dôvodu mimoriadnej zložitosti prípadu až o 60 dní, k čomu však nedošlo. Rovnako nedošlo ani k využitiu možnosti prerušiť konanie podľa § 193 ods. 3 zákona. Žalovaná ako odvolací orgán rozhodla tiež po uplynutí lehoty, preto je toho názoru, že rozhodnutie prvostupňového aj odvolacieho orgánu sú nezákonné už len vzhľadom na túto skutočnosť, bez potreby ich ďalšieho skúmania.

24. Ďalej namietal, že vydaním rozhodnutia prvostupňového orgánu a rozhodnutia žalovanej došlo k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania. Žalobca zamestnáva okrem zamestnancov - občanov Poľskej republiky, aj iných zamestnancov, vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok prvostupňový správny orgán nerozhodol o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve, resp. rozhodol o zániku poistenia až po uplynutí platnosti formulárov A1. Týmto bol vo vzťahu k porovnateľným zamestnancom žalobcu uplatnený diametrálne odlišný postup ako vo vzťahu k iným zamestnancom,

najmä občanom Poľskej republiky, napriek tomu, že podkladom pre rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu bol jednotne zistený skutkový stav vo vzťahu ku všetkým zamestnancom.

25. Uviedol, že o skutočnosti, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu nie je dôvodné svedčí aj to, že príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS) vydal rozhodnutie, ktorým predbežne deklaroval, že zamestnanec žalobcu podlieha legislatíve Slovenskej republiky podľa čl. 13 bod 3 základného nariadenia. V tomto ponímaní žalovaná nielenže nezákonným spôsobom rozhodla o potvrdení rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, ale svojim rozhodnutím tiež poprela právny názor poľského orgánu sociálneho zabezpečenia o tzv. uplatniteľnej legislatíve, pričom v rozhodnutí sa odvoláva práve na žiadosť poľského orgánu sociálneho zabezpečenia.

26. Považuje rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu za nepreskúmateľné, pretože rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnanca spätne na základe kontroly vykonanej v marci 2013. Pri tejto kontrole objektívne nebolo možné zistiť okolnosti o reálnom výkone závislej práce zamestnanca a o registrovanom mieste podnikania spätne, preto výsledky tejto kontroly nemôžu byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a pre správne rozhodnutie. Namietal, že kontrola vykonaná zo strany správneho orgánu ohľadne skúmania výkonu činnosti zamestnancov žalobcu v bola vykonaná nezákonne, pretože do kompetencie Sociálnej poisťovne nepatrí kontrola výkonu práce a pracovnoprávnych vzťahov. Takúto kompetenciu má len Inšpektorát práce, ktorý priamo na podnet žalovanej vykonal u žalobcu kontrolu, pričom nezistil v tejto oblasti žiadne pochybenie alebo nedostatky. Za tejto situácie bol prvostupňový správny orgán viazaný týmito zisteniami a bol povinný ich plne rešpektovať a prevziať ako podklady pre svoje rozhodnutie, pretože na ne dal podnet. Žalovaná účelovo tvrdí, že kontrola vykonávaná Inšpektorátom práce bola zameraná na iné oblasti, čo nie je pravda.

27. Uviedol, že v priebehu kontroly, ktorú vykonal prvostupňový správny orgán u žalobcu v 1. rade, tento riadne a včas predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky svojich zamestnancov, čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje výkon závislej práce zamestnancov pre žalobcu v pracovnom pomere na území Slovenskej republiky. Poukázal aj na skutočnosť, že v lete 2012 vykonal prvostupňový správny orgán kontrolu u žalobcu a neboli zistené žiadne nedostatky, ani čo sa týka reálneho výkonu práce zamestnancov, ani skutočného miesta podnikania v Slovenskej republike.

28. Argumentoval, že žalovaná sa odvoláva v napadnutom rozhodnutí pri posudzovaní otázky tzv. uplatniteľnej legislatívy na Praktickú príručku - Právne predpisy, ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. V tejto súvislosti citoval podstatné časti tejto príručky, podľa ktorých: „Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas pôvodného procesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky zmeny vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od aktuálneho dátumu.“ „Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva registrované sídlo alebo miesto podnikania.“ „Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať podľa oblasti, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo v sektore cestnej dopravy.“ „Odporúča sa, aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritériá na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania:

- miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu,

- dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte,

- počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,

- miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi,

- sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti,

- miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva,

- miesto určené podľa nariadení Európskej únie ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká,

- miesto náboru zamestnancov.“

29. S poukázaním na tieto články v Praktickej príručke uviedol, že je zrejmé, že uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu k právnemu postaveniu zamestnancov žalobcu je legislatíva Slovenskej republiky. Podľa uvedených kritérií sa miesto podnikania bezpochyby nachádza na území Slovenskej republiky, pretože sa na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania. Žalobca poukázal na to, že spĺňa takmer všetky základné kritériá, podľa ktorých je možné vyhodnotiť u neho splnenie podmienky registrovaného miesta podnikania - administratívni pracovníci pracujú v Slovenskej republike, sú tu uzatvárané zmluvy s obchodnými partnermi a pracovné zmluvy so zamestnancami, je tu sídlo, ktoré určuje jeho podnikateľskú politiku a prevádzkové záležitosti, vykonávajú sa tu hlavné finančné funkcie vrátane bankových prevodov a aj v Slovenskej republike sa uskutočňuje nábor zamestnancov. Preto je jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou pre sociálne zabezpečenie jeho zamestnancov je legislatíva Slovenskej republiky.

30. Namietal, že minimálne je rozhodnutie žalovanej a prvostupňového správneho orgánu nezákonné v retroaktívnej časti, keď nevydali rozhodnutie odo dňa zistenia údajného nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov Slovenskej republiky, ale spätne rozhodli o zániku sociálneho poistenia zamestnanca za minulé obdobie.

IV.

31. K žalobe sa vyjadrila žalovaná písomným podaním zo dňa 09.04.2014, v ktorom opätovne poukázala na dôvody uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Vo vzťahu k ďalším námietkam žalobcu žalovaná argumentovala, že vznik a zánik povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnanca nie je podmienený podaním prihlášky alebo odhlášky z tohto poistenia. Prihláška na sociálne poistenie teda nemá konštitutívne účinky ale len deklaruje právnu skutočnosť, ktorou zákon spája vznik povinného sociálneho poistenia. Prihláška do poistenia nemôže zakladať povinné sociálne poistenie a taktiež nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Vychádzajúc z uvedeného, ak nie je určená slovenská legislatíva, prihláška zamestnanca do sociálneho poistenia je právne neúčinná.

32. Ďalej uviedla, že zamestnanec žalobcu podlieha v danom prípade slovenskej legislatíve len do 30.06.2013, t.j. do dňa platnosti formulára PD A1, ktorý Sociálna poisťovňa vystavila zamestnancovi v čase, keď neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo overené kontrolou reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej republiky. Vystavený formulár PD A1 na obdobie od 01.07.2011 do 30.06.2013 nebol zrušený spätne, ale bol ponechaný v platnosti. Formulár PD A1 s pokračujúcou dobou však nebolo možné zo strany Sociálnej poisťovne vystaviť, keďže jeho vystaveniu bránia skutočnosti zistené v rámci kontrol zameraných na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky. Žalovaná ďalej uviedla, že sa stotožnila s právnym názorom prvostupňového správneho orgánu, že zamestnancovi žalobcu zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy z dôvodu, že reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky nebol preukázaný. Vyplýva to aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v ktorom žalovaná vyslovila svoj právny názor a vysporiadala sa so všetkými námietkami účastníkov konania vznesených v odvolaní. Skutkový a právny stav, na základe ktorého dospela k záveru, že napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu je správne, je totožné so skutkovým a právnym stavom, na základe ktorého aj prvostupňový správny orgán rozhodol vo veci. K námietke žalobcu, že Sociálna poisťovňa uplatňuje diametrálne odlišný postup najmä k občanom Poľskej republiky, uviedla, že túto námietku považuje za neopodstatnenú a na základe schválených postupov pobočky Sociálnej poisťovne rozhodujú o zániku sociálneho poistenia po skončení platnosti formulárov E101/PD A1, resp. o nevzniku povinného sociálneho poistenia, ak nebolo definitívne rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve vo vzťahu ku všetkým zamestnancom bez rozdielu národnosti či štátnej príslušnosti. K situácii osôb, ktorých bydlisko sa nachádza na území Slovenskej republiky, neexistuje cudzí prvok, a teda na situáciu takýchto osôb sa koordinačné právne predpisy ES nevzťahujú. V týchto prípadoch sa na dotknuté osoby vzťahuje výlučné vnútroštátna legislatíva upravujúca sociálne a zdravotné poistenie zamestnancov. Fyzická osoba sa považuje na účely sociálneho poistenia za zamestnanca, ak sú splnené zákonné podmienky. Platnosť pracovnoprávneho vzťahu sú oprávnené preskúmať len súdy Slovenskej republiky. U osôb s bydliskom v Poľskej republike cudzí prvok existuje, a preto sa uplatniteľná legislatíva uplatňuje podľa koordinačných nariadení ES, ktoré sú nadradené

vnútroštátnym právnym predpisom. Ak nie sú splnené kritéria na uplatnenie článku 13 (3) základného nariadenia, dotknutá osoba podlieha legislatíve štátu určeného podľa článku 11 (3) (a) základného nariadenia. Navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

V.

33. V predmetnej veci rozhodol Krajský súd v Prešove rozsudkom č.k.. 5S/26/2014-36 zo dňa 18.02.2015 tak, že žalobu žalobcu S. L. U. - Q.-L. zamietol a vo vzťahu k účastníčke konania v postavení žalobkyne v 2. rade J. L. Z. - B. zrušil napadnuté rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu a zároveň rozhodol aj o trovách konania tak, že žalobcovi v 1. rade náhradu trov konania nepriznal a vo vzťahu k žalobkyni v 2. rade zaviazal žalovanú nahradiť jej trovy konania.

34. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal odvolanie žalobca a žalovaná, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.: 10Sžso/31/2015 zo dňa 29.03.2017 tak, že rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k.: 5S/26/2014-36 zo dňa 18.02.2015 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uznesenia najvyšší súd konštatoval, že pokiaľ krajský súd pripustil vstup osoby J. L. Z. - B. do konania na strane žalobcu podľa tretej časti Občianskeho súdneho poriadku (§ 92 ods. 1 O.s.p.), nepostupoval v súlade so zákonom, pretože v správnom súdnictve je vylúčené rozhodovanie podľa §92 ods. 1 O.s.p., keďže druhá hlava piatej časti Občianskeho súdneho poriadku obsahuje osobitné ustanovenia o účastníctve (§ 250 O.s.p.). V správnom súdnictve sa vo všeobecnosti účastníci určujú podľa druhej definície účastníkov konania, a teda účastníkom v správnom súdnictve je ten, ktorého za účastníka označil zákon. Z povahy veci v danom prípade je preto vylúčené pristúpenie osoby do konania či už na strane žalobcu alebo na strane žalovaného. Krajský súd rozhodujúce podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preto nemal právomoc rozhodovať podľa § 92 ods. 1 O.s.p. a na jeho uznesenie zo dňa 26.01.2015 č.k.: 5S/26/2014-30 o pripustení vstupu J. L. Z. - B. do konania nie je možné z dôvodu nulitnosti takéhoto rozhodnutia prihliadať. Povinnosťou krajského súdu bolo rozhodnúť o pribratí tohto účastníka do konania podľa § 250 ods. 1 druhej vety O.s.p., avšak nie na strane žalobcu ale ako účastníka správneho konania, práva a povinnosti ktorého by mohli byť zrušením napadnutého rozhodnutia žalovanej dotknuté. Zároveň uviedol, že žalobkyňa v 2. rade J. L. Z.

- B. disponovala samostatným právom podať žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej, aj keď samostatne žalobu nepodala, zostalo jej zachované právo byť účastníkom konania podľa § 250 ods. 1 druhej vety O.s.p.. Nesúhlasil s názorom prezentovaným v odvolaní, že v tomto prípade možno uvažovať o tzv. nerozlučnom spoločenstve práv podľa § 250 ods. 3 O.s.p., pretože práva a povinnosti žalobcu ako zamestnanca, ktoré vyplývajú zo zákona o sociálnom poistení, sú rozdielne ako práva a povinnosti zamestnávateľa a teda nejde o spoločné práva a povinnosti, hoci môžu byť založené tým istým rozhodnutím. Uložil krajskému súdu rozhodnúť o vstupe J. L. Z. - B. v naznačenom smere do konania a následne s ňou konať ako s účastníkom konania. Vec znovu prejednať v rozsahu žalobných námietok a opätovne vo veci samej rozhodnúť.

35. Z obsahu spisu je nesporné, že krajský sú uznesením č.k.: 5S/26/2014-30 zo dňa 26.01.2015 pripustil vstup J. L. Z. - B. do konania na strane žalobcu a to na základe návrhu žalobcu zo dňa 16.01.2015 a to podľa § 92 ods. 1 O.s.p..

36. V súlade s názorom Najvyššieho súdu vysloveným v uznesení sp. zn.. 10Sžso/31/2015 zo dňa 29.03.2017 správny súd uznesením č.k.: 5S/26/2014-81 zo dňa 01.08.2017 zamietol návrh žalobcu zo dňa 16.01.2015 na vstup J. L. Z. - B. do konania na strane žalobcu.

37. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok, ktorý v § 32 ods. 1 upravuje, že účastníkmi konania sú žalobca, žalovaný a ďalší účastníci, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia ďalšími účastníkmi sú tí, ktorí boli účastníkmi administratívneho konania (písm. a). Podľa prechodného ustanovenia uvedeného v § 491 ods. 1 a 2 S.s.p., ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované, ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by bol v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba.

38. Správny súd v zmysle vyššie citovaného prechodného ustanovenia v konaní rozhodoval podľa nového procesného Správneho súdneho poriadku.

39. Podľa § 2 ods. 1 S.s.p., v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

40. Podľa § 2 ods. 2 S.s.p., každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

41. Podľa § 177 ods. 1 S.s.p., správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

42. Podľa § 178 ods. 1 S.s.p., žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.

43. Podľa § 180 ods. 1 S.s.p., žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba. Ak osobitný predpis nepripúšťa riadny opravný prostriedok, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý vydal rozhodnutie alebo opatrenie.

44. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ S.s.p., sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie, okrem iného, aj rozhodovanie Sociálnej poisťovne. Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej žalobe.

45. V predmetnom konaní ide o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka B. ako prvostupňového správneho orgánu a teda je zrejmé, že ide o správnu žalobu v sociálnych veciach.

46. Podľa vyššie citovaných ustanovení § 2 a § 177 ods. 1 S.s.p. nesporne vyplýva, že žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach, čo znamená, že tá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že je žalobcom, musí byť súčasne aktívne legitimovaným hmotnoprávne a teda musí ísť o skutočné ukrátenie jeho subjektívnych práv. Nedostatok hmotnej legitimácie znamená, že ak táto osoba nebola ukrátená na svojich subjektívnych právach, súd žalobu zamietne.

47. Žalobca tvrdí, že správne orgány v preskúmavaných rozhodnutiach nedodržali zákonný postup, sú nezákonné a arbitrárne, avšak v žalobe okrem nedodržania zákonnej 60 dňovej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí netvrdí žiadne porušenie jeho subjektívnych práv. Je pravdou, že napadnutými rozhodnutiami neboli dodržané procesné lehoty, tieto procesné pochybenia však podľa názoru súdu nemajú vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí.

48. Zrušením žalobou napadnutých rozhodnutí len z dôvodu nedodržania procesnej lehoty by žalobca nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Namietané nezákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej bez uvedenia konkrétnych porušení subjektívnych práv žalobcu je pre rozhodnutie vo veci irelevantné. Je nesporné, že žalobca ako zamestnávateľ platil povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti. Zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon“) v ust. § 145 ods. 1 upravuje, že Sociálna poisťovňa je povinná vrátiť poistné, ktoré bolo zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi do 30 dní od a) zistenia tejto skutočnosti Sociálnou poisťovňou alebo b) doručenia písomnej žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnej odvádzať poistné alebo jej právneho nástupcu. Podľa odseku 3 tohto ustanovenia, právo na vrátenie poistného sa premlčí do 10 rokov od posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba uvedená v ods. 1 a 2 a

zaúčtovaná na účet Sociálnej poisťovne v štátnej pokladnici. Podľa odseku 4 tohto ustanovenia, poistné, ktoré je Sociálna povinná vrátiť sa použije na zápočet pohľadávky Sociálnej poisťovne voči fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi.

49. S poukázaním na vyššie citované zákonné ustanovenia je správny súd toho názoru, že rozhodnutím žalovanej a prvostupňového správneho orgánu nemohlo byť zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu.

50. Zo žalobných námietok žalobcu je zrejmé, že žalobca namietal skôr iné porušenia ako svojich subjektívnych práv ako účastníka konania, a to porušenia práv zamestnancov. Aj keby napadnutým rozhodnutím žalovanej a prvostupňového správneho orgánu alebo postupom týchto správnych orgánov boli porušené právne predpisy Slovenskej republiky alebo Nariadenia Rady (EHS), z citovaných ustanovení Správneho súdneho poriadku nepochybne vyplýva žalobcovi povinnosť tvrdenia o porušení jeho subjektívnych práv.

51. Žalobca spochybňoval oprávnenie žalovanej a prvostupňového správneho orgánu vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania jeho zamestnancami. Túto námietku správny súd považuje za neopodstatnenú.

52. Konanie vo veci sociálneho poistenia je upravené v tretej časti zákona o sociálnom poistení v ust. § 172 až § 255 citovaného zákona.

53. Podľa § 172 ods. 2 zákona, v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa odseku 3 tohto ustanovenia, konanie vo veciach podľa odseku 1 je a) konanie v dávkových veciach sociálneho poistenia (ďalej len „dávkové konanie“), b) iné konanie (ďalej len „nedávkové konanie“).

54. Podľa § 172 ods. 5 zákona, predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále, a o zaradení zamestnávateľa do nebezpečnostnej triedy.

55. Podľa § 178 ods. 1 zákona, do pôsobnosti pobočky patrí

a) rozhodovať v 1. stupni 1. o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.

56. Podľa § 195 ods. 1 zákona, organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.

57. Podľa § 196 ods. 1 zákona, dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej poisťovne. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej výpovede. Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia, organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ustanoviť znalca podľa osobitného predpisu, ak je na odborné posúdenie skutočností dôležitých pre rozhodnutie potrebný znalecký posudok. podľa odseku 7 citovaného ustanovenia, organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.

58. Z vyššie citovaných ustanovení zákona je nesporne daná kompetencia Sociálnej poisťovne rozhodovať v nedávkovom konaní o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch. V rámci dokazovania vo veci sociálneho poistenia je v ust. § 196 upravená široká definícia dôkazu. Preto nie je zákonom vylúčené, aby Sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala kontrolu a šetrenie za účelom zistenia skutočného stavu veci a na základe takto zisteného stavu veci v konaní nerozhodla.

59. Žalobca v žalobe namietal aj porušenie zásady dvojinštantnosti konania. Túto námietku súd považuje za nedôvodnú. Z obsahu administratívneho spisu žalovanej je nesporné, že žalovaná vo veci nerozhodovala na základe iných dôkazov než tých, ktoré boli zistené v konaní pred prvostupňovým správnym orgánom. Konanie pred prvostupňovým správnym orgánom a odvolacie konanie tvoria jeden celok.

60. Podľa § 218 ods. 1 zákona, odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni.

61. Žalovaná pri vydávaní napadnutého rozhodnutia postupovala v súlade s citovaným ust. § 218 ods. 1 zákona a rozhodnutie iba podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnila.

62. Podľa § 209 ods. 1, 2, 3 a 4 zákona, rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní alebo o opravnom prostriedku. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v celom rozsahu. Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Ak sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, organizačná zložka Sociálnej poisťovne určí pre ňu lehotu. V odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.

63. Napadnuté rozhodnutie žalovanej a prvostupňového správneho orgánu bolo vydané v súlade s vyššie citovanými ust. § 209 zákona o sociálnom poistení. Z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami boli správne orgány vedené pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovali.

64. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovanej a prvostupňového správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe podľa § 250j ods. 1 O.s.p. dospel súd k záveru, že vo vzťahu k žalobcovi subjektívne práva neboli porušené a preto žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

65. Správny súd poukazuje aj na doterajšiu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v totožných veciach, napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 9Sžso 88/2015 zo dňa 26.04.2017, v ktorom Najvyšší súd uviedol: „Z obsahu žaloby jednoznačne vyplýva, že žalobca v 1. rade nenamietal porušenie vlastných subjektívnych práv, ale porušenie práv svojich zamestnancov, keď okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí žiadne porušenie svojich subjektívnych práv netvrdil. Samotné nedodržanie procesných lehôt pri vydaní napadnutých rozhodnutí nemá za následok ich nezákonnosť, keďže prípadným zrušením žalobou napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu by žalobca v 1. rade priaznivejšie rozhodnutie vo veci nedosiahol. Záver krajského súdu, že žalobca v 1. rade nebol aktívne hmotnoprávne legitimovanou osobou na podanie žaloby pre absenciu atribútu ukrátenia na právach, sú preto správne. V tomto kontexte odvolací súd odkazuje aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV ÚS 228/2011-9 zo dňa 02.06.2011, podľa ktorého na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania (alebo sa s ním v správnom konaní malo ako s účastníkom konať), ale zároveň musel byť ako účastník správneho konania rozhodnutím preskúmania zákonnosti, ktorého sa domáha, ako aj postupom správneho orgánu na svojich právach ukrátený. Správne súdnictvo nie je založené na verejnej žalobe (actio popularis), ktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho

orgánu. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené a podložené a aspoň potenciálne možné. Ako vyplýva z uvedeného samostatné postavenie účastníka v správnom konaní ešte k naplneniu podmienky dotknutosti resp. ukrátenia práv žalobcu nevedie. Vzhľadom na vyššie uvedené nebolo možné zohľadniť námietku žalobcu v 1. rade, že postupom žalovanej a jej organizačnej zložky došlo k porušeniu viacerých subjektívnych práv žalobcu, keď vo vzťahu k porušeniu práva na zákonné administratívne konanie, práva na fungovanie verejnej správy na princípe tzv. dobrej správy, práva na dodržanie základných zásad správneho konania ani nešpecifikoval konkrétne v čom toto porušenie podľa jeho názoru spočívalo. Všeobecné tvrdenia žalobcu v 1. rade, že došlo aj k porušeniu jeho práva vlastniť majetok, práva podnikať za rovnakých podmienok ako domáce subjekty a práva na dosahovanie zisku vlastnou činnosťou, keď v dôsledku vydaných rozhodnutí mal značné ťažkosti s udržaním doterajších zamestnancov a náborom nových zamestnancov, v dôsledku čoho sa dostáva do bezvýchodiskovej situácie, lebo pri zmenšujúcom sa počte zamestnancov nie je schopný dodržať zmluvné podmienky dohodnuté s obchodnými partnermi, čím o nich prichádza, prichádza o zisk zo zákaziek a hrozia mu aj sankcie za nesplnenie dojednaných zmlúv a súdne spory, odvolací súd za relevantné nepovažoval, pretože žalobca v 1. rade argumentoval len okolnosťami vo vzťahu k uchádzačom o zamestnanie, ktorí sú výlučne poľskej štátnej príslušnosti a ktorí odmietajú na území Slovenskej republiky pracovať z dôvodu, že ich príslušné verejnoprávne organizácie odmietajú zaregistrovať pre platenie sociálneho a zdravotného poistenia na území Slovenskej republiky“.

66. Právny zástupca žalobcu na nariadenom pojednávaní dňa 08.11.2017 zotrval na podanej žalobe. Žiadal rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu zrušiť. Poukázal pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 9Sžso/87/2015 zo dňa 26.04.2017 v skutkovo a právne obdobnej veci, kde Najvyšší súd ako odvolací prijal právny záver, že je nesprávny a mylný, ako aj predčasný záver žalovanej o potrebe vydávania rozhodnutia o zániku povinného poistenia zamestnanca. Tento záver bol mylný z toho dôvodu, že pôvodne bol formulár PD A1 vystavený, kde bolo zadefinované, za ktoré obdobie sa vo vzťahu k zamestnancovi uplatňujú právne predpisy o sociálnom poistení Slovenskej republiky. Z uvedených okolností potom nezostalo sporné, či povinné poistenie zamestnanca podľa právnych predpisov Slovenskej republiky zaniklo, ale to, ktorá legislatíva sa stáva predbežne uplatniteľnou po uplynutí stanoveného obdobia. Ak teda správne orgány rozhodovali o dni zániku povinného poistenia podľa slovenskej legislatívy, rozhodnutie je duplicitným, keďže uvedené bez akýchkoľvek pochybností vyplýva z relevantného potvrdenia a to formulára PD A1, ktorého platnosť na to oprávnenými inštitúciami spochybnená nebola. Právny zástupca ďalej poukázal na názor Najvyššieho súdu z tohto rozsudku, že opakovane Najvyšší súd prijal záver, že jediným oprávneným orgánom je orgán v mieste bydliska zamestnanca, čo v tomto prípade je poľský orgán sociálneho zabezpečenia ZUS a na základe toho dospel k záveru, že bolo potrebné rozhodnutie žalovanej na základe týchto skutočností zrušiť. Z týchto dôvodov právny zástupca poukázal, že je žaloba dôvodná a s poukazom na ustanovenie § 5 ods. 2, 3, 4 Správneho súdneho poriadku, ako aj § 134 ods. 2 písm. b/ a § 110 ods. 1 písm. v/ Správneho súdneho poriadku správny súd prihliada na takúto nezákonnosť alebo vadu v správnom konaní aj bez ohľadu na to, aby to žalobca zdôraznil, aby na to poukázal.

67. Správny súd k týmto námietkam a odkazu na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 9Sžso/87/2015 uvádza, že tieto námietky nie sú dôvodné. V prvom rade pokiaľ ide o rozhodovanie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, tento rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k.: 1S/50/2014-48 zo dňa 24.02.2015, v časti ktorej krajský súd zamietol žalobu žalobcu, potvrdil a to z dôvodov, že žalobca nenamietal porušenie vlastných subjektívnych práv, teda nebol aktívne hmotnoprávne legitimovanou osobou na podanie žaloby pre absenciu atribútu ukrátenia na právach. Rozhodnutie žalovanej zrušil a to vo vzťahu k zamestnancovi žalobcu, kde dospel k záveru, že žalobe je potrebné vyhovieť. Z odôvodnenia tohto rozsudku však nevyplývajú doslovné závery, aké uvádzal právny zástupca žalobcu na nariadenom pojednávaní. Predovšetkým vo vzťahu k záveru, že jediným oprávneným orgánom je na vyslovenie uplatniteľnej legislatívy orgán v mieste bydliska zamestnanca. Najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia poukázal a citoval články nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004, kde však konštatoval, že z predloženého administratívneho spisu nemožno bez pochybností zistiť, či príslušná poľská inštitúcia uplatniteľnú legislatívu určila, a ak áno, tak ktorú, a že nebola vyriešená otázka uplatniteľnej legislatívy, ktorá je otázkou predbežnou a pre ďalší procesný postup správneho orgánu rozhodnou, teda Najvyšší súd nevyslovil záver, že jediným oprávneným orgánom je na určenie uplatniteľnej legislatívy v prípade zamestnanca žalobcu je orgán v mieste bydliska zamestnanca, a teda poľská inštitúcia sociálneho

zabezpečenia ZUS. Žalovanej uložil úlohu, aby ako príslušný správny orgán po tom, čo ustáli, ktoré konkrétne skutočnosti sú v danej právnej veci sporné, svoj ďalší procesný postup zvolil tak, aby zodpovedal náležite zistenému skutkovému stavu a vyhodnotil prioritne otázku svojej právomoci konať a rozhodovať. Z uvedených dôvodov správny súd nevidel dôvod vo veci rozhodnúť tak, ako to navrhol právny zástupca žalobcu postupom podľa § 134 ods. 2 písm. b/ S.s.p..

68. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd podľa § 190 S.s.p. žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

69. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 175 ods. 1 S.s.p. v spojení s § 167 a § 168 S.s.p. Žalobca nebol v konaní úspešný, preto mu nárok na náhradu trov konania nepriznal. Vo vzťahu k žalovanému správny súd nezistil také okolnosti, pre ktoré by bolo možné spravodlivo požadovať od žalobcu nahradenie trov konania žalovanému správnemu orgánu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podanie sťažovateľa musia byť spísané advokátom.